Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 574/2015
PDF · 360.66 KB
No categories available
II. ÚS 574/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou , , ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu
je účastníkom konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 32/2007. Proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 18 C 32/2007 z 5. decembra 2013 podal sťažovateľ odvolanie. Vec bola predložená
krajskému súdu na rozhodnutie 12. marca 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... ochrana práv sťažovateľa v odvolacom konaní nie je rýchla a účinná,
od 12. 03. 2014 porušovateľ je pasívny, vo veci nevytýčil termín pojednávania, nerozhodol,
napriek tomu, že vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá a nezložitá. Ergo
je opakovane v 2. odvolacom konaní opätovne pasívny, čo má v konečnom dôsledku
za následok, že konanie na ochranu osobnosti nie je ako celok právoplatne rozhodnuté ani
za viac ako 8 rokov a 3 mesiace, pričom dĺžka konania aj pred odvolacím súdom
porušovateľom nesplnila opakovane požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo nie je prípustným a ústavne
právne konformným.“
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vec má pre neho
„mimoriadny význam.
Dľa sťažovateľa je ním uplatnená výška primeraného zadosťučinenia za vzniknutú mu
nemajetkovú ujmu v sume 4.000, EURO vzhľadom na opakované prieťahy primeraná
a spravodlivá, súladná s rozhodovacou praxou ESĽP proti Slovenskej republike, teda
aj v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie č. k. 6 Cdo 193/2011
2
zo dňa 25. apríla 2012), ktorý sa v prípade prieťahov zavinených súdom jasne prihlásil
k rozhodovacej praxi štrasburských orgánov.
Sťažovateľ tvrdí, že nebyť nečinnosti a prieťahov zo strany odvolacieho súdu
porušovateľa a to opakovane, tak za obvyklého chodu veci, by mu nemajetková ujma
nevznikla.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 3 Co 123/2014 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod č. k. 3 Co 123/2014 konal.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000, Eur, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky
do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
4
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 123/2014 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS
59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,
ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS
41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá 17 mesiacov. Ústavný súd
poukazuje na to, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť
vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd
spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) ani
nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To však
nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne
(III. ÚS 216/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd mohol
v namietanom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor,
že prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej
veci kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup
krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by
ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto
ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už
bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,
ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať
neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal
prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015
6