Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 382/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal určenia,

že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa

je neplatné a pracovný pomer medzi ním a NsP Trebišov, a. s. (ďalej aj „odporca“), ktorý

bol založený pracovnou zmluvou č. 39/1989 z 2. januára 1989, naďalej trvá. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 11. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu z 11. septembra 2009“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd

následne rozsudok z 11. septembra 2009 doplnil rozsudkom sp. zn.

zo 6. novembra 2009 (ďalej len „doplňujúci rozsudok“), ktorým spresnil jeho výrok.

Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom rozsudkom

č. k. , z 10. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu z 10. februára 2011“) zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2009 v spojení

s jeho doplňujúcim rozsudkom a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 25. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013“), ktorým návrh

sťažovateľa opäť zamietol s tým, že dospel k záveru, podľa ktorého po transformácii

Nemocnice s poliklinikou v Trebišove na NsP Trebišov, a. s., došlo u odporcu

ako zamestnávateľa sťažovateľa schválením organizačného poriadku účinného

od 1. decembra 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa ako zamestnanec

odporcu stal nadbytočným a postup odporcu týkajúci sa splnenia ponukovej povinnosti,

ako aj splnenia všetkých ostatných podmienok platnosti výpovede vyhodnotil ako správny.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 podal odvolanie

z dôvodu podľa , a Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd sa v rozsudku č. k. z 25. februára 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015“) stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu a jeho rozsudok z 25. októbra 2013 potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 považuje sťažovateľ

za nepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné, pretože sa v ňom krajský súd podľa neho

jeho námietkami uvedenými v odvolaní vôbec nezaoberal.

Rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015 je podľa sťažovateľa nesprávny,

pretože v jeho prípade mu bola výpoveď z organizačných dôvodov daná predčasne,

a vo vzťahu k odôvodneniu tohto tvrdenia chronologicky popísal sled podľa neho

relevantných udalostí predchádzajúci podaniu jeho výpovede odporcom:

„28. 11. 2005 predloženie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predsedom

predstavenstva predstavenstvu NsP Trebišov. a. s., k naštudovaniu

01. 12. 2005 nadobudnutie účinnosti ORGANIZAČNÉHO PORIADKU (podľa

nášho názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)

vznik pracovného pomeru p. , ktorý prevzal časť pracovnej

náplne sťažovateľa,

20. 12. 2005 schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom

NsP Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja (podľa nášho názoru

neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)

03. 01. 2005 odvolanie sťažovateľa z funkcie vedúceho Prevádzkového odboru

10. 01. 2006 schválenie celého ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predstavenstvom

NsP Trebišov, a. s.,

08. 03. 2006 doručenie výpovede sťažovateľovi

24. 04. 2006 uzavretie pracovnej zmluvy medzi p. zamestnanec a NsP

Trebišov, a. s., zamestnávateľ, ktorá prevzala časť pracovnej náplne sťažovateľa

01. 05. 2006 nástup p. do práce

30. 06. 2008 schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom NsP

Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja v zmysle stanov NsP Trebišov,

a. s., čl. XXII. odst. 1 v intenciách, tak ako ho schválilo predstavenstvo NsP Trebišov, a. s.“

Sťažovateľ vo vzťahu k záveru súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci

týkajúcemu sa tvrdenia o tom, že v konaní bol preukázaný dôvod, na základe ktorého sa

sťažovateľ stal nadbytočným [ ], uviedol, že základnou

a rozhodujúcou povinnosťou predstavenstva odporcu, ktoré bolo menované rozhodnutím

zakladateľa pri podpise zakladateľskej listiny 10. júna 2005, bolo do 1. decembra 2005,

t. j. do dňa začatia činnosti spoločnosti, právoplatne schváliť a vydať organizačný poriadok

ako celok a následne v súlade so stanovami akciovej spoločnosti v zmysle článku XXII

bodu 1 predložiť predmetný schválený organizačný poriadok na schválenie valnému

zhromaždeniu. Zároveň zdôraznil, že uvedený organizačný poriadok, ktorého súčasťou

je aj organizačná štruktúra odporcu označená ako časť „D“ predmetného dokumentu,

mal byť v zmysle stanov vydaný a schválený ako celok.

V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ popísal štruktúru organizačného poriadku

a priebeh procesu transformácie a schválenia organizačného poriadku v prípade NsP

Spišská Nová Ves, a. s.

Sťažovateľ taktiež v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že krajský súd

v rozsudku z 10. februára 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra

2009, uviedol, že „z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd

prvého stupňa vysporiadal s tvrdením žalobcu, že mu nebolo ponúknuté žiadne vhodné

miesto, napriek tomu, že na novovytvorené funkcie boli prijatí noví pracovníci...“, a taktiež

na to, že keďže podľa jeho názoru „schválenie organizačného poriadku úzko súvisí

s organizačnou zmenou, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa náležitým spôsobom zistiť

a v dôvodoch rozsudku uviesť, na základe čoho vzal za preukázané, že organizačný

poriadok a organizačná štruktúra bola NÁLEŽITÝM SPÔSOBOM PREJEDNANÁ ešte

predtým, než bola žalobcovi doručená výpoveď“.

V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu sťažovateľ v predmetnom konaní

následne predložil dôkazy, ktorými podľa neho jednoznačne preukázal, že organizačný

poriadok a zároveň jeho časť označená ako „D“ ̶organizačná štruktúra v danom prípade

nemohli byť a ani neboli náležitým spôsobom prerokované a schválené. Napriek tejto

skutočnosti okresný súd v rozsudku z 10. februára 2011 uviedol, že v konaní neboli

„produkované žiadne dôkazy“, ktoré by rozporovali závery okresného súdu týkajúce sa

skutkového stavu predmetnej veci predovšetkým vo vzťahu k vykonaným organizačným

zmenám.

Podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

nevysporiadali s jeho námietkami zásadného významu, ako ani s ním v konaní

predloženými dôkazmi, a preto uvedený postup týchto súdov možno podľa neho považovať

za arbitrárny a svojvoľný.

Zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva odporcu z 28. novembra 2005 podľa

sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že na ňom bol členom predstavenstva ešte len rozdaný

návrh organizačného poriadku na preštudovanie, avšak nedošlo k jeho vydaniu a schváleniu,

resp. predstavenstvo ho na tomto zasadnutí ani neodporučilo predložiť jedinému akcionárovi

v pôsobnosti valného zhromaždenia na schválenie. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva,

že nevydaním a nepredložením organizačného poriadku na schválenie valnému

zhromaždeniu došlo zo strany predstavenstva k porušeniu stanov odporcu (konkrétne čl.

XXII, ods. 1). Sťažovateľ ďalej uviedol, že predstavenstvo odporcu schválilo organizačný

poriadok tejto obchodnej spoločnosti preukázateľne až 10. januára 2006, a v tejto súvislosti

poukázal na zápisnicu z uvedeného dňa, v ktorej je uvedené: „Predseda predstavenstva

predložil upravený organizačný poriadok NsP, a. s dal hlasovať za jeho schválenie.

Organizačný poriadok bol jednohlasne odsúhlasený.“

Rozhodnutie jediného akcionára odporcu urobené pri výkone pôsobnosti valného

zhromaždenia z 20. decembra 2005 považuje sťažovateľ pre jeho rozpor so stanovami tejto

spoločnosti za neplatné, pretože išlo o predčasný úkon, ktorý bol generálnym riaditeľom

tejto spoločnosti podľa neho zneužitý na účelové konanie v snahe zbaviť sa sťažovateľa jeho

odvolaním z funkcie ešte pred tým, ako bol schválený organizačný poriadok

predstavenstvom odporcu, t. j. pred 10. januárom 2006.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že organizačný

poriadok odporcu nebol v zmysle stanov tejto spoločnosti schválený jediným

jej akcionárom (predsedom Košického samosprávneho kraja) až do roku 2008 a k jeho

schváleniu jediným akcionárom došlo až na základe upozornenia sťažovateľa v uvedenom

konaní rozhodnutím z 30. júna 2008.

Odporca v predmetnom konaní na základe výzvy predložil okresnému súdu

na pojednávaní konanom 25. októbra 2013 svoj list z 24. októbra 2013, ktorým mu oznámil,

že okrem zápisnice zo zasadnutia predstavenstva z 20. decembra 2005 za obdobie

od 28. novembra 2005 až do 10. januára 2006 nemá iné listinné dôkazy. Týmto listom

z 24. októbra 2013 odporca podľa sťažovateľa potvrdil skutočnosť, že do 20. decembra 2005

organizačný poriadok nebol predstavenstvom odporcu prerokovaný, schválený a predložený

na schválenie valnému zhromaždeniu tejto spoločnosti v zmysle jej stanov. Na základe

uvedeného tento list možno považovať za hlavný dôkaz o neschválení organizačného

poriadku, ktorým sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vôbec nezaoberali.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že odporca 3. januára 2006, t. j. v čase jeho

odvolania z funkcie vedúceho prevádzkového odboru, ako ani 8. marca 2006, t. j. v čase

doručenia výpovede sťažovateľovi, nedisponoval schváleným organizačným poriadkom,

na základe ktorého by mu bolo možné dať výpoveď z organizačných dôvodov.

Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie odporcu k žalobe z 26. mája 2006, ktoré

je v zásade totožné s jeho vyjadrením z 24. októbra 2013 a v rámci ktorého odporca uviedol,

že predstavenstvo odporcu na svojom zasadnutí 28. novembra 2005 schválilo novú

organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti, ktorú schválil jediný akcionár,

a to Košický samosprávny kraj rozhodnutím z 20. decembra 2005, čím došlo k prijatiu

organizačných zmien a zásad pre vznik nového organizačného poriadku spoločnosti,

čím vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra, na základe čoho odporca pristúpil

k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti v celej akciovej spoločnosti. V liste

z 24. októbra 2006 odporca navyše dodal, že upravený organizačný poriadok a organizačná

štruktúra odporcu boli schválené 10. januára 2006 predstavenstvom tejto spoločnosti

z dôvodu zmien na ekonomickom úseku. Z odôvodnenia rozsudku z 25. februára 2013

vyplýva, že na základe takto ustáleného skutkového stavu (pozri stranu 11) rozhodoval

aj okresný súd.

Uvedené vyjadrenia odporcu sú podľa sťažovateľa zavádzajúce, pretože 28. novembra

2005 nemohlo dôjsť k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, pretože v tom čase ešte

nebol schválený organizačný poriadok ako celok, ktorého súčasťou označenou ako časť „D“

je organizačná štruktúra. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na neexistenciu písomného

vyhotovenia údajne schválenej zmeny organizačnej štruktúry z 28. novembra 2005,

existovalo len písomné vyhotovenie znenia organizačného poriadku ako celku, ktorého

súčasťou označenou ako časť „D“ je aj organizačná štruktúra, ktorý bol predstavenstvom

odporcu schválený 10. januára 2006 a predsedom Košického samosprávneho kraja až 30.

júna 2008. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom konaní

jednoznačne preukázal nezákonnosť použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.

b) zo strany odporcu, a preto výpoveď z pracovného pomeru danú mu

odporcom možno považovať za neplatnú.

S poukazom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v

predmetnej veci sa s jeho argumentáciou dostatočne nevysporiadali a taktiež nezhodnotili

ním predložené dôkazy v konaní, ale namiesto toho sa zaoberali iba otázkou, či rozhodnutie

jediného akcionára z 20. decembra 2005 bolo podpísané RNDr. Rudolfom Bauerom, ktorý

bol v tom čase predsedom Košického samosprávneho kraja, t. j. oprávnenou osobou

v zmysle zákona.

V predmetnom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že odporca si riadne

splnil svoju povinnosť a pred doručením výpovede mu ponúkol pracovné miesto primerané

jeho vzdelaniu a praxi, t. j. jeho kvalifikácii, ale ponúkal mu pracovné miesto, ktoré

sa v rámci organizačnej štruktúry nenachádzalo (funkcia správcu registratúry), t. j. v realite

neexistovalo, a naopak, v konaní podľa neho preukázal, že odporca na zrušené pracovné

miesto prijal dvoch zamestnancov, konkrétne a ,

t. j. predložil dôkazy o neopodstatnenosti použitia odporcom danej výpovede. S dôkazmi

predloženými v uvedenej súvislosti sťažovateľom v konaní sa súdy zúčastnené

na rozhodovaní v predmetnej veci taktiež nevysporiadali.

Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jeho veci nevysporiadali so zásadnými otázkami relevantnými pre rozhodnutie tejto veci,

ako ani s dôkazmi ním predloženými v konaní, a preto je podľa neho možné konštatovať,

že rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015, ako aj rozsudok okresného súdu

z 25. októbra 2013 sú nesprávne, nepreskúmateľné, ústavne neakceptovateľné, arbitrárne

a svojvoľné.

Podľa sťažovateľa v danom prípade neboli splnené procesné podmienky na podanie

dovolania, pričom poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach

sp. zn. , , , , ako aj na rozsudok

R 125/1999 a R 6/2000 súvisiace s aplikáciou a nasl. , a preto podal v tejto veci

priamo sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015 porušené,

uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie a krajský súd zaviaže

na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,75 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu z

25. februára 2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd

sa podľa sťažovateľa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa otázok zásadných pre

rozhodnutie vo veci samej (otázka riadneho schválenia organizačného poriadku, ktorým

došlo k zmenám organizačnej štruktúry odporcom pred podaním výpovede sťažovateľovi,

otázka splnenia ponukovej povinnosti vhodného pracovného miesta odporcom a otázka

zániku jeho pracovného miesta v rámci organizačnej štruktúry), ako ani s ním predloženými

dôkazmi v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. februára 2015 riadne nevysporiadal, v

dôsledku čoho možno uvedené rozhodnutie považovať za arbitrárne a ústavne

neakceptovateľné.

Ústavný súd preskúmal odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015,

v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal. Rozsudok vyhlásil

verejne v súlade s ust. , pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil

na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. .

Odvolací súd po preskúmaní veci podľa , dospel k záveru,

že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu

poukazuje.

Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnené.

S odvolacími námietkami žalobcu sa súd prvého stupňa v priebehu prvostupňového konania

náležitým spôsobom vysporiadal. Svoje závery o nedôvodnosti týchto námietok

a nedôvodnosti žalobného návrhu jednoznačne a presvedčivo uviedol v dôvodoch

napadnutého rozsudku a s týmito závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje.

Vzhľadom k tomu sú potom aj všetky odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, keďže

v odvolacom konaní žalovaný v podstate len zopakoval všetko čo prednášal v priebehu

konania pred súdom prvého stupňa, pričom s týmito žalobnými tvrdeniami a prednesmi sa

súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. , rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013 v plnom

rozsahu, pretože krajský súd na jeho závery v celosti odkázal. Okresný súd v podstatnej

časti odôvodnenia svojho rozsudku z 25. októbra 2013 uviedol:

«Zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súd dospel k tomuto právnemu

záveru:

Podľa ust. ... Výpoveď odporcu

ako zamestnávateľa pre navrhovateľa ako zamestnanca posúdil podľa

v znení účinnom do 31. 8. 2007 /, ďalej len

/.

V konaní bolo preukázané, že transformáciou Nemocnice s poliklinikou v Trebišove

na Nemocnicu s poliklinikou Trebišov a. s., so sídlom v Trebišove, došlo u odporcu,

ako u zamestnávateľa navrhovateľa schválením organizačného poriadku účinného

od 1. 12. 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa navrhovateľ

ako zamestnanec odporcu stal nadbytočným. /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Navrhovateľ

namietal skutočnosť, že organizačný poriadok odporcu účinný od 1. 12. 2005, schválený

rozhodnutím jediného akcionára dňa 20. 12. 2005, t. j. RNDr. Rudolfom Bauerom,

ako predsedom KSK, nenadobudol účinnosť a to z dôvodu, že RNDr. Rudolf Bauer citované

rozhodnutie podpísal po vyhlásení volieb orgánov KSK, ktoré boli vyhlásené rozhodnutím

predsedu NR SR č. na sobotu 26. 11. 2005. Z výsledkov hlasovania

uverejnených Štatistickým úradom SR o počte a podiele platných hlasov odovzdaných

pre kandidátov na predsedov podľa samosprávnych krajov z novembra 2005 vyplýva, že tak

ako Zdenko Trebuľa aj Rudolf Bauer boli kandidáti postupujúcimi do druhého kola volieb.

Zvolený kandidát JUDr. Zdenko Trebuľa zložil sľub podľa ,

dňa 9. 1. 2006 na ustanovujúcom zasadnutí Zastupiteľstva KSK. Súd zastáva názor, že až

týmto dňom mohol JUDr. Zdenko Trebuľa začať vykonávať mandát predsedu KSK a úkony

RNDr. Rudolfa Bauera vykonané do uvedeného dňa spôsobili právne účinky týchto úkonov.

Reálny výkon mandátu predsedu VÚC, podľa názoru súdu vyžaduje dva predpoklady

Jedným z nich je voľba, druhým zloženie sľubu. Voľba sa stáva platnou zložením sľubu,

ktorý má konštitutívny charakter. Z uvedeného vyplýva, že pred zložením sľubu nemôže

začať plynutie funkčného obdobia. Vzhľadom na uvedené vyhlásenie výsledkov druhého kola

volieb o zvolení JUDr. Zdenka Trebuľu, ako predsedu KSK, dňom 11. 12. 2005, je bez

právneho významu. Súd posúdil námietku navrhovateľa ohľadne skutočnosti, že organizačný

poriadok odporcu nebol prerokovaný valným zhromaždením KSK, tiež za právne

bezvýznamnú a to vzhľadom k ust. , podľa cit. zákona orgánmi

samosprávneho kraja sú jeho zastupiteľstvo a predseda samosprávneho kraja. Podľa § 16

ods. 3 cit. zák., predseda samosprávneho kraja ho zastupuje navonok, v majetkoprávnych

vzťahoch, v pracovnoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom. Rozhodnutie aj vo

veciach, v ktorých zákon venuje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a

povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb v oblasti verejnej správy vecí, o ktorých

na jeho návrh rozhoduje organizačný útvar úradu určený v organizačnom poriadku úradu.

Vzhľadom na uvedené má súd za to, že organizačný poriadok odporcu schválený dňa 20.

12. 2005 rozhodnutím RNDr. Rudolfa Bauera, ako predsedu KSK, t. j. ako jeho

štatutárneho zástupcu, je platným organizačným poriadkom odporcu.

Porovnaním organizačného poriadku odporcu a to v časti organizačného členenia

hospodársko technického úseku mal súd za preukázané, že u odporcu došlo k organizačným

zmenám. Tieto organizačné zmeny odporcu boli preukázané aj konkrétnymi pracovnými

náplňami pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene zamestnancov odporcu,

konkrétne , , t. j. navrhovateľa. Porovnaním obsahu

pracovnej náplne , po organizačnej zmene a pracovnej náplne

navrhovateľa pred organizačnou zmenou je zrejmé, že pracovná náplň navrhovateľa

pred organizačnou zmenou sa stala pracovnou náplňou ,

po organizačnej zmene. V podstate pribudla k dovtedajšej pracovnej náplni

. Tieto dôkazy preukázali tvrdenia odporcu, že organizačné zmeny u odporcu boli

vykonané za účelom zefektívnenia práce a zníženia počtu technicko hospodárskych

pracovníkov. Tým bolo preukázané, že z dôvodu organizačných zmien sa navrhovateľ

ako zamestnanec a okrem neho aj ďalší zamestnanci pre odporcu ako zamestnávateľa

stal nadbytočným a tým bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou

navrhovateľa a organizačnými zmenami odporcu /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/.

Odporca preukázal, že navrhovateľovi pred doručením výpovede ponúkol v mieste,

ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, inú prácu, konkrétne prácu strážnika

na vrátnici, prácu vedúceho registratúry. Aj keď ponúknuté pracovné miesta, resp.

pracovné miesto strážnika nezodpovedá vzdelaniu navrhovateľa /navrhovateľ má

vysokoškolské vzdelanie/ nebolo v konaní preukázané, že odporca ako zamestnávateľ mal

pre navrhovateľa voľné iné pracovné miesto a že toto pracovné miesto navrhovateľovi

neponúkol. K tomu je potrebné dodať, že navrhovateľ v konaní túto skutočnosť ani netvrdil.

Súd dospel k záveru, že pokiaľ odporca ako zamestnávateľ nemal voľné také

pracovné miesto, ktoré by bolo pre navrhovateľa ako zamestnanca vhodné, odporca splnil

svoju povinnosť tým, že mu ponúkol inak vhodnú prácu, aj keď menej kvalifikovanú.

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ jednoznačne odmietol prejsť na túto prácu /§ 63

ods. 2 písm. b) Zák. práce/. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ

ako zamestnanec odporcu bol oboznámený s organizačnou zmenou svojho zamestnávateľa

a taktiež bolo preukázané, že pri výpovedi odporcu pre navrhovateľa bola splnená zákonná

podmienka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zák. práce.

Túto skutočnosť uviedol v návrhu sám navrhovateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že rozviazanie pracovného pomeru

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, je neplatné a pracovný pomer medzi

navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, ako nedôvodnú zamietol.

V predmetnej veci súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo

aj v súvislostiach a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Výkonný orgán odporcu predstavenstvo spoločnosti schválilo na svojom zasadnutí

dňa 28. 11. 2005 novú organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti. Jediný akcionár

a to Košický samosprávny kraj túto organizačnú štruktúru schválil a to rozhodnutím zo dňa

20. 12. 2005, čím boli zároveň prijaté organizačné zmeny a zásady pre vznik nového

organizačného poriadku spoločnosti. Týmto vstúpila do platnosti nová organizačná

štruktúra v zmysle ktorej odporca pristúpil k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti

v celej akciovej spoločnosti. Upravený organizačný poriadok a organizačnú štruktúru

NsP Trebišov a. s. schválilo dňa 10. 1. 2006 predstavenstvo spoločnosti z dôvodu zmien

na ekonomickom úseku.

Listom zo dňa 3. 1. 2006, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 4. 1. 2006 bola

navrhovateľovi oznámená organizačná zmena týkajúca sa jeho pracovného zaradenia.

Nemocnica s poliklinikou Trebišov, príspevková organizácia mala v rámci svojej pôvodnej

organizačnej štruktúry tri odbory, ktoré boli následne zlúčené do jedného a to technický

odbor, prevádzkový odbor a odbor starostlivosti o základné fondy. Vzhľadom na skutočnosť,

že išlo o výkon príbuzných činností, v rámci racionalizácie a zvýšenia efektívností práce

na tomto úseku riadenia, došlo schválením novej organizačnej štruktúry Nemocnice

s poliklinikou Trebišov a. s., zo dňa 20. 12. 2005 k zániku troch pôvodných odborov, ich

zlúčením a vytvorením jediného prevádzkovo technického odboru, ktorého vedením bol

poverený jeden z pôvodných vedúcich týchto odborov a to a dvaja vedúci

bývalých odborov a sa stali nadbytočnými.

Prevádzkovotechnický odbor Nemocnice s poliklinikou Trebišov a. s., v rámci

schválenej organizačnej štruktúry mal tri oddelenia a to oddelenie prevádzkových činností,

oddelenie energetiky, OBP PO VTZ a životného prostredia a oddelenie údržby, zdravotnej

techniky a investícií. Vedením týchto oddelení boli poverení pôvodní pracovníci na týchto

oddeleniach. Nie je teda pravdou tvrdenie navrhovateľa, že oddelením prevádzkových

činností bola v ďalšom poverená .

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zánikom pôvodných odborov sa stali ich vedúci

pre odporcu nadbytočnými. Rovnako ako navrhovateľa sa dotknutá organizačná zmena

dotkla aj , ktorý viedol rovnaké konanie na Okresnom súde v Trebišove

pod sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.

. V tomto konaní ani odvolací súd nespochybnil, že došlo k organizačnej

zmene a že dvaja bývalí vedúci vyššie uvedených odborov sa stali nadbytočnými...

Organizačná zmena sa dotýka aj navrhovateľa a nie je dôvod spochybňovať závery

súdu vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. . Pokiaľ neboli produkované dôkazy, ktoré by takto

ustálený stav rozporovali. Súd má zato, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne

dôkazy, ktoré by vyšším súdom ustálený skutkový stav rozporovali.

Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku /tú istú, alebo analogickú/,

ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa

argumentačne vyrovnal so skoršími rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej

istoty a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu /Ústavný súd

SR v náleze sp. zn. a obdobie v mnohých ďalších rozhodnutia /.

Zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ustálený stav

v zmienenom konaní spochybňovali a súd má zato, že súd nemá žiadny dôvod otázku

existencie organizačnej zmeny a nadbytočnosti navrhovateľa riešiť odlišným spôsobom

ako bola táto otázka vyriešená v právoplatnom rozhodnutí a aj v tomto konaní

pri predchádzajúcom rozhodnutí, kde v tejto časti bolo rozhodnuté.

Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že organizačná zmena a jej prijatie bolo

platné, účinné a následne v súlade so vykonané.

Súd v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie na podnet navrhovateľa. Súdna

prax ustálila, že organizačná zmena je individuálnym aktom riadenia, nie je právnym

úkonom ani správnym aktom, a preto nepodlieha preskúmavaniu súdom /rozsudok NS SR

6Sžo/130/2009/. V tomto smere sa súd môže obmedziť len na existenciu organizačnej zmeny

a príčinnú súvislosť vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je dotknutou organizačnou zmenou

postihnutý. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že práca vedúceho registratúry nebola obsiahnutá

v organizačnom poriadku, a preto toto miesto u odporcu neexistovalo, k tomu je potrebné

uviesť, že organizačný poriadok odporcu zahŕňa jednotlivé odbory a oddelenia

a neobsahuje taxatívny výpočet pracovných miest zamestnancov, ktorých odporca

zamestnáva. Uvedené vyplýva z predložených dôkazov. Organizačný poriadok neobsahuje

napr. pracovné miesta lekárov, sestier a rôznych TPH pracovníkov, pretože obsiahnuť

všetky pracovné pozície najvyššieho zamestnávateľa v okrese v jednom organizačnom

poriadku je nemožné. Zamestnávateľ pri takomto vysokom počte zamestnancov musí pružne

reagovať na svoje prevádzkové potreby, ako aj zmeny legislatívy.

O tom, že miesto správcu registratúry skutočne existovalo, svedčí listinný dôkaz

dohoda o zmene pracovnej zmluvy , ktorá je súčasťou súdneho spisu.

V konaní bola odstránená aj ďalšia vytýkaná časť, keď navrhovateľ doznal, že miesto

správcu registratúry mu bolo skutočne ponúknuté. Podľa jeho tvrdení toto neprijal z dôvodu

jeho neexistencie. Skutočným dôvodom však bolo nižšie platové ohodnotenie ako mal

na zrušenej pracovnej pozícií.

Pracovné miesto správcu registratúry u odporcu existovalo, bolo ponúknuté

navrhovateľovi a po odmietnutí tejto pracovnej pozície ho vykonal iný zamestnanec,

čím ponuková povinnosť odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi zanikla.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že namiesto neho bol prijatý nový pracovník

, k tomu je potrebné uviesť, že jeho pracovný pomer vznikol už dňa

1. 12. 2005, teda pred prijatím organizačnej zmeny zo dňa 20. 12. 2005. Tento bol prijatý

na funkciu vedúceho obchodného úseku a obsahom jeho práce boli úplne iné činnosti,

ako činnosti, ktoré vykonával navrhovateľ. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaných listinných

dôkazov a zo svedeckých výpovedi, konkrétne svedka . Podstatou však

zostáva, že do pracovného pomeru bol prijatý pred vykonaním organizačnej zmeny.

Ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto,

môže dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti iba zamestnancovi, pracujúcemu na zrušenom

pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta za písomné

rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo znížení stavu

zamestnancov výslovne nedotýka /rozhodnutie NS SR 3 Cdo/33/2008/.

Organizačná zmena sa týkala zrušenia troch organizačných odborov ich zlúčením

do jedného novovytvoreného a teda organizačná zmena a následná výpoveď z dôvodu

nadbytočnosti sa mohla týkať len zamestnancov, ktorí boli vedúcimi týchto odborov, pričom

v zmysle cit. rozhodnutia o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne

zamestnávateľ a súd nie je v tomto smere oprávnený rozhodnutie zamestnávateľa

preskúmavať. Zamestnávateľ sa v tomto smere rozhodol, že nadbytočnými sú

a , t. j. navrhovateľ.

Súd má zato, že týmto boli splnené všetky vytýkané formálne nedostatky Krajským

súdom v Košiciach predchádzajúceho rozhodnutia Okresného súdu Trebišov.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa podľa podania zo dňa 21. 5. 2013 je treba uviesť,

že nastúpila do zamestnania v dôsledku prevzatia upratovacích služieb

odporcom. Súd má zato, že vznikom a obsahom jej pracovného pomeru, ktorý vznikol

dňa 28. 4. 2006 je nadbytočné.

Predtým ako nastúpila do zamestnania u odporcu, odporca riadne splnil svoju

ponukovú povinnosť tým, že navrhovateľovi ponúkol miesto správcu registratúry, čo nie je

rozporované ani samotným navrhovateľom, tento ponúknutú pozíciu odmietol pred vznikol

pracovného pomeru a aj pri teoretickej existencii aj desiatky voľných

pracovných pozícií, odporca nemá ďalšiu ponukovú povinnosť, ktorú už splnil ponúknutím

primeraného zamestnania zodpovedajúceho navrhovateľovi. Povinnosť zamestnávateľa sa

vzťahuje na ponúknutie inej vhodnej práce, nie ja ponúknutie všetkých pracovných pozícií,

ktoré má k dispozícii s tým, že zamestnanec si môže vybrať splnením ponuky primeranej

pracovnej pozície a jej neprijatím zamestnancom, ponuková povinnosť zamestnávateľa

zaniká bez ohľadu na existenciu akéhokoľvek počtu pracovných pozícií.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporca si ponukovú povinnosť splnil.

Bolo nesporné preukázané, že bola prijatá na pracovnú pozícií s úplne inou

pozíciou ako mal .

Pokiaľ ide o , v konaní boli preukázané okolnosti vzniku jeho

pracovného pomeru a v žiadnom prípade sa nejednalo o novoprijatého zamestnanca.

Pokiaľ navrhovateľ v konaní dokazoval prekrývanie sa pracovných náplní u rôznych

zamestnancov s jeho pracovnou náplňou, k tomu je potrebné uviesť, že takáto situácia

je nevyhnutným dôsledkom uskutočňovaných organizačných opatrení na akomkoľvek

pracovisku, keďže dochádza pri racionalizácií práce k jej prerozdeleniu na iných

zamestnancov, čím sa ďalším zamestnanci stávajú nadbytočnými. Takýto zamestnanci

vykonávajú prácu, ktorú vykonali zamestnanci, ktorí sú po vykonaní organizačných zmien

nadbytoční.

Navrhovateľ tvrdil, že z výpovede svedka , bývalého

člena predstavenstva NsP a. s., vyplynulo, že Nemocnica mala voľné pracovné miesta v čase

skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, nakoľko však prijímanie a prepúšťanie

zamestnancov bolo výhradne v kompetencii generálneho riaditeľa. Tento pri riešení

personálnych otázok zohľadňoval hlavne vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil

pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych. Toto tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá

na pravde, pretože svedok vo svojej výpovedi tieto skutočnosti neuviedol, konkrétne

neuviedol, že pri riešení personálnych otázok generálny riaditeľ zohľadňoval vlastné záujmy

a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych.

V danom prípade došlo nespochybniteľne k organizačnej zmene. Táto organizačná

zmena sa priamo dotýkala navrhovateľa, zamestnávateľ riadne splnil ponukovú povinnosť,

ako aj všetko ostatné hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a preto je návrh

navrhovateľa nedôvodný. Riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd

návrh navrhovateľa zamietol.»

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa v tejto veci vo svojom rozsudku

z 25. februára 2015 v plnej miere odvolal na závery skutkové aj právne uvedené

v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013, s ktorými sa stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam riadneho schválenia organizačného poriadku odporcu

a nadbytočnosti pracovného miesta odporcu v dôsledku organizačných zmien súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery podopreli o v konaní predložené

listinné dôkazy (organizačný poriadok, pracovné náplne jednotlivých pracovníkov),

výpovede svedkov stojacich v čase organizačných zmien v pozícii štatutárneho orgánu

odporcu i jediného akcionára odporcu, ako aj poukazom na závery, ku ktorým dospel

krajský súd v obdobnej veci, ktoré preukazovali legálnosť postupu odporcu pri konštatovaní

nadbytočnosti pracovného miesta sťažovateľa a následnom podaní výpovede pre neho

z tohto dôvodu nadbytočnosti. V súvislosti so záverom o splnení ponukovej povinnosti

vhodného pracovného miesta odporcom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

poukázali na v konaní vykonané listinné dôkazy, ako aj na v konaní uskutočnenú výpoveď

samotného sťažovateľa. Splnenie ďalších podmienok pre podanie výpovede z dôvodu

nadbytočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nerozporoval.

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu,

v ktorom sa tento súd v plnej miere stotožní s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového

súdu, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť týchto rozhodnutí nesignalizuje porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Bezvadnosť uvedeného stručného

odôvodnenia preukazuje aj ustanovenie , podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z

uvedeného vyplýva, že druhostupňový, resp. odvolací súd nebol povinný opakovať

správnosť každého právneho záveru prvostupňového súdu o vecnej podstate predmetu

súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (m. m. IV.

ÚS 115/03, , ).

Záver ústavného súdu nachádza oporu tiež v ustálenej judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd pri zamietnutí odvolania v zásade môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Helle c. Fínsko, 1997).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení

svojho rozsudku z 25. februára 2015 vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 a zároveň zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdov

zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci vyplýva, že tieto na argumentáciu sťažovateľa

predloženú v tomto konaní reagovali a svoje rozhodnutia (rozsudok krajského súdu

z 25. februára 2015 a rozsudok okresného súdu z 25. februára 2013) založili na z ústavného

hľadiska dostatočne odôvodnených skutkových i právnych záveroch.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zo záverov vyplývajúcich

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 nevyplýva jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015