Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 382/2015
PDF · 545.36 KB
No categories available
I. ÚS 382/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 112/2014 z 25. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 112/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 104/2006 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal určenia,
že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
je neplatné a pracovný pomer medzi ním a NsP Trebišov, a. s. (ďalej aj „odporca“), ktorý
bol založený pracovnou zmluvou č. 39/1989 z 2. januára 1989, naďalej trvá. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006 z 11. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu z 11. septembra 2009“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd
následne rozsudok z 11. septembra 2009 doplnil rozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006
zo 6. novembra 2009 (ďalej len „doplňujúci rozsudok“), ktorým spresnil jeho výrok.
Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom rozsudkom
č. k. 2 Co 46/2010 318, 2 Co 47/2010 z 10. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu z 10. februára 2011“) zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2009 v spojení
s jeho doplňujúcim rozsudkom a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006
z 25. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013“), ktorým návrh
sťažovateľa opäť zamietol s tým, že dospel k záveru, podľa ktorého po transformácii
Nemocnice s poliklinikou v Trebišove na NsP Trebišov, a. s., došlo u odporcu
ako zamestnávateľa sťažovateľa schválením organizačného poriadku účinného
od 1. decembra 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa ako zamestnanec
odporcu stal nadbytočným a postup odporcu týkajúci sa splnenia ponukovej povinnosti,
ako aj splnenia všetkých ostatných podmienok platnosti výpovede vyhodnotil ako správny.
Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 podal odvolanie
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd sa v rozsudku č. k. 2 Co 112/2014 559 z 25. februára 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015“) stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu a jeho rozsudok z 25. októbra 2013 potvrdil.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 považuje sťažovateľ
za nepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné, pretože sa v ňom krajský súd podľa neho
jeho námietkami uvedenými v odvolaní vôbec nezaoberal.
Rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015 je podľa sťažovateľa nesprávny,
pretože v jeho prípade mu bola výpoveď z organizačných dôvodov daná predčasne,
a vo vzťahu k odôvodneniu tohto tvrdenia chronologicky popísal sled podľa neho
relevantných udalostí predchádzajúci podaniu jeho výpovede odporcom:
„28. 11. 2005 predloženie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predsedom
predstavenstva predstavenstvu NsP Trebišov. a. s., k naštudovaniu
01. 12. 2005 nadobudnutie účinnosti ORGANIZAČNÉHO PORIADKU (podľa
nášho názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)
vznik pracovného pomeru p. , ktorý prevzal časť pracovnej
náplne sťažovateľa,
20. 12. 2005 schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom
NsP Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja (podľa nášho názoru
neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)
03. 01. 2005 odvolanie sťažovateľa z funkcie vedúceho Prevádzkového odboru
10. 01. 2006 schválenie celého ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predstavenstvom
NsP Trebišov, a. s.,
08. 03. 2006 doručenie výpovede sťažovateľovi
24. 04. 2006 uzavretie pracovnej zmluvy medzi p. zamestnanec a NsP
Trebišov, a. s., zamestnávateľ, ktorá prevzala časť pracovnej náplne sťažovateľa
01. 05. 2006 nástup p. do práce
30. 06. 2008 schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom NsP
Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja v zmysle stanov NsP Trebišov,
a. s., čl. XXII. odst. 1 v intenciách, tak ako ho schválilo predstavenstvo NsP Trebišov, a. s.“
Sťažovateľ vo vzťahu k záveru súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci
týkajúcemu sa tvrdenia o tom, že v konaní bol preukázaný dôvod, na základe ktorého sa
sťažovateľ stal nadbytočným [§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], uviedol, že základnou
a rozhodujúcou povinnosťou predstavenstva odporcu, ktoré bolo menované rozhodnutím
zakladateľa pri podpise zakladateľskej listiny 10. júna 2005, bolo do 1. decembra 2005,
t. j. do dňa začatia činnosti spoločnosti, právoplatne schváliť a vydať organizačný poriadok
ako celok a následne v súlade so stanovami akciovej spoločnosti v zmysle článku XXII
bodu 1 predložiť predmetný schválený organizačný poriadok na schválenie valnému
zhromaždeniu. Zároveň zdôraznil, že uvedený organizačný poriadok, ktorého súčasťou
je aj organizačná štruktúra odporcu označená ako časť „D“ predmetného dokumentu,
mal byť v zmysle stanov vydaný a schválený ako celok.
V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ popísal štruktúru organizačného poriadku
a priebeh procesu transformácie a schválenia organizačného poriadku v prípade NsP
Spišská Nová Ves, a. s.
Sťažovateľ taktiež v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že krajský súd
v rozsudku z 10. februára 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra
2009, uviedol, že „z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd
prvého stupňa vysporiadal s tvrdením žalobcu, že mu nebolo ponúknuté žiadne vhodné
miesto, napriek tomu, že na novovytvorené funkcie boli prijatí noví pracovníci...“, a taktiež
na to, že keďže podľa jeho názoru „schválenie organizačného poriadku úzko súvisí
s organizačnou zmenou, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa náležitým spôsobom zistiť
a v dôvodoch rozsudku uviesť, na základe čoho vzal za preukázané, že organizačný
poriadok a organizačná štruktúra bola NÁLEŽITÝM SPÔSOBOM PREJEDNANÁ ešte
predtým, než bola žalobcovi doručená výpoveď“.
V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu sťažovateľ v predmetnom konaní
následne predložil dôkazy, ktorými podľa neho jednoznačne preukázal, že organizačný
poriadok a zároveň jeho časť označená ako „D“ ̶organizačná štruktúra v danom prípade
nemohli byť a ani neboli náležitým spôsobom prerokované a schválené. Napriek tejto
skutočnosti okresný súd v rozsudku z 10. februára 2011 uviedol, že v konaní neboli
„produkované žiadne dôkazy“, ktoré by rozporovali závery okresného súdu týkajúce sa
skutkového stavu predmetnej veci predovšetkým vo vzťahu k vykonaným organizačným
zmenám.
Podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
nevysporiadali s jeho námietkami zásadného významu, ako ani s ním v konaní
predloženými dôkazmi, a preto uvedený postup týchto súdov možno podľa neho považovať
za arbitrárny a svojvoľný.
Zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva odporcu z 28. novembra 2005 podľa
sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že na ňom bol členom predstavenstva ešte len rozdaný
návrh organizačného poriadku na preštudovanie, avšak nedošlo k jeho vydaniu a schváleniu,
resp. predstavenstvo ho na tomto zasadnutí ani neodporučilo predložiť jedinému akcionárovi
v pôsobnosti valného zhromaždenia na schválenie. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva,
že nevydaním a nepredložením organizačného poriadku na schválenie valnému
zhromaždeniu došlo zo strany predstavenstva k porušeniu stanov odporcu (konkrétne čl.
XXII, ods. 1). Sťažovateľ ďalej uviedol, že predstavenstvo odporcu schválilo organizačný
poriadok tejto obchodnej spoločnosti preukázateľne až 10. januára 2006, a v tejto súvislosti
poukázal na zápisnicu z uvedeného dňa, v ktorej je uvedené: „Predseda predstavenstva
predložil upravený organizačný poriadok NsP, a. s dal hlasovať za jeho schválenie.
Organizačný poriadok bol jednohlasne odsúhlasený.“
Rozhodnutie jediného akcionára odporcu urobené pri výkone pôsobnosti valného
zhromaždenia z 20. decembra 2005 považuje sťažovateľ pre jeho rozpor so stanovami tejto
spoločnosti za neplatné, pretože išlo o predčasný úkon, ktorý bol generálnym riaditeľom
tejto spoločnosti podľa neho zneužitý na účelové konanie v snahe zbaviť sa sťažovateľa jeho
odvolaním z funkcie ešte pred tým, ako bol schválený organizačný poriadok
predstavenstvom odporcu, t. j. pred 10. januárom 2006.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že organizačný
poriadok odporcu nebol v zmysle stanov tejto spoločnosti schválený jediným
jej akcionárom (predsedom Košického samosprávneho kraja) až do roku 2008 a k jeho
schváleniu jediným akcionárom došlo až na základe upozornenia sťažovateľa v uvedenom
konaní rozhodnutím z 30. júna 2008.
Odporca v predmetnom konaní na základe výzvy predložil okresnému súdu
na pojednávaní konanom 25. októbra 2013 svoj list z 24. októbra 2013, ktorým mu oznámil,
že okrem zápisnice zo zasadnutia predstavenstva z 20. decembra 2005 za obdobie
od 28. novembra 2005 až do 10. januára 2006 nemá iné listinné dôkazy. Týmto listom
z 24. októbra 2013 odporca podľa sťažovateľa potvrdil skutočnosť, že do 20. decembra 2005
organizačný poriadok nebol predstavenstvom odporcu prerokovaný, schválený a predložený
na schválenie valnému zhromaždeniu tejto spoločnosti v zmysle jej stanov. Na základe
uvedeného tento list možno považovať za hlavný dôkaz o neschválení organizačného
poriadku, ktorým sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vôbec nezaoberali.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že odporca 3. januára 2006, t. j. v čase jeho
odvolania z funkcie vedúceho prevádzkového odboru, ako ani 8. marca 2006, t. j. v čase
doručenia výpovede sťažovateľovi, nedisponoval schváleným organizačným poriadkom,
na základe ktorého by mu bolo možné dať výpoveď z organizačných dôvodov.
Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie odporcu k žalobe z 26. mája 2006, ktoré
je v zásade totožné s jeho vyjadrením z 24. októbra 2013 a v rámci ktorého odporca uviedol,
že predstavenstvo odporcu na svojom zasadnutí 28. novembra 2005 schválilo novú
organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti, ktorú schválil jediný akcionár,
a to Košický samosprávny kraj rozhodnutím z 20. decembra 2005, čím došlo k prijatiu
organizačných zmien a zásad pre vznik nového organizačného poriadku spoločnosti,
čím vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra, na základe čoho odporca pristúpil
k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti v celej akciovej spoločnosti. V liste
z 24. októbra 2006 odporca navyše dodal, že upravený organizačný poriadok a organizačná
štruktúra odporcu boli schválené 10. januára 2006 predstavenstvom tejto spoločnosti
z dôvodu zmien na ekonomickom úseku. Z odôvodnenia rozsudku z 25. februára 2013
vyplýva, že na základe takto ustáleného skutkového stavu (pozri stranu 11) rozhodoval
aj okresný súd.
Uvedené vyjadrenia odporcu sú podľa sťažovateľa zavádzajúce, pretože 28. novembra
2005 nemohlo dôjsť k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, pretože v tom čase ešte
nebol schválený organizačný poriadok ako celok, ktorého súčasťou označenou ako časť „D“
je organizačná štruktúra. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na neexistenciu písomného
vyhotovenia údajne schválenej zmeny organizačnej štruktúry z 28. novembra 2005,
existovalo len písomné vyhotovenie znenia organizačného poriadku ako celku, ktorého
súčasťou označenou ako časť „D“ je aj organizačná štruktúra, ktorý bol predstavenstvom
odporcu schválený 10. januára 2006 a predsedom Košického samosprávneho kraja až 30.
júna 2008. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom konaní
jednoznačne preukázal nezákonnosť použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce zo strany odporcu, a preto výpoveď z pracovného pomeru danú mu
odporcom možno považovať za neplatnú.
S poukazom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v
predmetnej veci sa s jeho argumentáciou dostatočne nevysporiadali a taktiež nezhodnotili
ním predložené dôkazy v konaní, ale namiesto toho sa zaoberali iba otázkou, či rozhodnutie
jediného akcionára z 20. decembra 2005 bolo podpísané RNDr. Rudolfom Bauerom, ktorý
bol v tom čase predsedom Košického samosprávneho kraja, t. j. oprávnenou osobou
v zmysle zákona.
V predmetnom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že odporca si riadne
splnil svoju povinnosť a pred doručením výpovede mu ponúkol pracovné miesto primerané
jeho vzdelaniu a praxi, t. j. jeho kvalifikácii, ale ponúkal mu pracovné miesto, ktoré
sa v rámci organizačnej štruktúry nenachádzalo (funkcia správcu registratúry), t. j. v realite
neexistovalo, a naopak, v konaní podľa neho preukázal, že odporca na zrušené pracovné
miesto prijal dvoch zamestnancov, konkrétne a ,
t. j. predložil dôkazy o neopodstatnenosti použitia odporcom danej výpovede. S dôkazmi
predloženými v uvedenej súvislosti sťažovateľom v konaní sa súdy zúčastnené
na rozhodovaní v predmetnej veci taktiež nevysporiadali.
Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní
v jeho veci nevysporiadali so zásadnými otázkami relevantnými pre rozhodnutie tejto veci,
ako ani s dôkazmi ním predloženými v konaní, a preto je podľa neho možné konštatovať,
že rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015, ako aj rozsudok okresného súdu
z 25. októbra 2013 sú nesprávne, nepreskúmateľné, ústavne neakceptovateľné, arbitrárne
a svojvoľné.
Podľa sťažovateľa v danom prípade neboli splnené procesné podmienky na podanie
dovolania, pričom poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach
sp. zn. 3 Cdo 97/2010, 6 Cdo 134/2010, 7 Cdo 09/2011, 6 Cdo/25/2012, ako aj na rozsudok
R 125/1999 a R 6/2000 súvisiace s aplikáciou § 237 a nasl. OSP, a preto podal v tejto veci
priamo sťažnosť ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný
súd svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015 porušené,
uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie a krajský súd zaviaže
na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,75 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z
25. februára 2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd
sa podľa sťažovateľa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa otázok zásadných pre
rozhodnutie vo veci samej (otázka riadneho schválenia organizačného poriadku, ktorým
došlo k zmenám organizačnej štruktúry odporcom pred podaním výpovede sťažovateľovi,
otázka splnenia ponukovej povinnosti vhodného pracovného miesta odporcom a otázka
zániku jeho pracovného miesta v rámci organizačnej štruktúry), ako ani s ním predloženými
dôkazmi v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. februára 2015 riadne nevysporiadal, v
dôsledku čoho možno uvedené rozhodnutie považovať za arbitrárne a ústavne
neakceptovateľné.
Ústavný súd preskúmal odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015,
v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal. Rozsudok vyhlásil
verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil
na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. .
Odvolací súd po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. dospel k záveru,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje.
Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnené.
S odvolacími námietkami žalobcu sa súd prvého stupňa v priebehu prvostupňového konania
náležitým spôsobom vysporiadal. Svoje závery o nedôvodnosti týchto námietok
a nedôvodnosti žalobného návrhu jednoznačne a presvedčivo uviedol v dôvodoch
napadnutého rozsudku a s týmito závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje.
Vzhľadom k tomu sú potom aj všetky odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, keďže
v odvolacom konaní žalovaný v podstate len zopakoval všetko čo prednášal v priebehu
konania pred súdom prvého stupňa, pričom s týmito žalobnými tvrdeniami a prednesmi sa
súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013 v plnom
rozsahu, pretože krajský súd na jeho závery v celosti odkázal. Okresný súd v podstatnej
časti odôvodnenia svojho rozsudku z 25. októbra 2013 uviedol:
«Zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súd dospel k tomuto právnemu
záveru:
Podľa ust. § 252b Zákonníka práce v znení zákona č. 49/2009... Výpoveď odporcu
ako zamestnávateľa pre navrhovateľa ako zamestnanca posúdil podľa zák. č. 311/2001 Z. z.
v znení účinnom do 31. 8. 2007 /zákonník práce v znení zákona č. 124/2006 Z. z., ďalej len
V konaní bolo preukázané, že transformáciou Nemocnice s poliklinikou v Trebišove
na Nemocnicu s poliklinikou Trebišov a. s., so sídlom v Trebišove, došlo u odporcu,
ako u zamestnávateľa navrhovateľa schválením organizačného poriadku účinného
od 1. 12. 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa navrhovateľ
ako zamestnanec odporcu stal nadbytočným. /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Navrhovateľ
namietal skutočnosť, že organizačný poriadok odporcu účinný od 1. 12. 2005, schválený
rozhodnutím jediného akcionára dňa 20. 12. 2005, t. j. RNDr. Rudolfom Bauerom,
ako predsedom KSK, nenadobudol účinnosť a to z dôvodu, že RNDr. Rudolf Bauer citované
rozhodnutie podpísal po vyhlásení volieb orgánov KSK, ktoré boli vyhlásené rozhodnutím
predsedu NR SR č. 235/2005 Z. z. na sobotu 26. 11. 2005. Z výsledkov hlasovania
uverejnených Štatistickým úradom SR o počte a podiele platných hlasov odovzdaných
pre kandidátov na predsedov podľa samosprávnych krajov z novembra 2005 vyplýva, že tak
ako Zdenko Trebuľa aj Rudolf Bauer boli kandidáti postupujúcimi do druhého kola volieb.
Zvolený kandidát JUDr. Zdenko Trebuľa zložil sľub podľa § 16 ods. 2 Zák. č. 302/2001 Z. z.,
dňa 9. 1. 2006 na ustanovujúcom zasadnutí Zastupiteľstva KSK. Súd zastáva názor, že až
týmto dňom mohol JUDr. Zdenko Trebuľa začať vykonávať mandát predsedu KSK a úkony
RNDr. Rudolfa Bauera vykonané do uvedeného dňa spôsobili právne účinky týchto úkonov.
Reálny výkon mandátu predsedu VÚC, podľa názoru súdu vyžaduje dva predpoklady
Jedným z nich je voľba, druhým zloženie sľubu. Voľba sa stáva platnou zložením sľubu,
ktorý má konštitutívny charakter. Z uvedeného vyplýva, že pred zložením sľubu nemôže
začať plynutie funkčného obdobia. Vzhľadom na uvedené vyhlásenie výsledkov druhého kola
volieb o zvolení JUDr. Zdenka Trebuľu, ako predsedu KSK, dňom 11. 12. 2005, je bez
právneho významu. Súd posúdil námietku navrhovateľa ohľadne skutočnosti, že organizačný
poriadok odporcu nebol prerokovaný valným zhromaždením KSK, tiež za právne
bezvýznamnú a to vzhľadom k ust. zák. č. 302/2001 Z. z., podľa § 2 cit. zákona orgánmi
samosprávneho kraja sú jeho zastupiteľstvo a predseda samosprávneho kraja. Podľa § 16
ods. 3 cit. zák., predseda samosprávneho kraja ho zastupuje navonok, v majetkoprávnych
vzťahoch, v pracovnoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom. Rozhodnutie aj vo
veciach, v ktorých zákon venuje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a
povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb v oblasti verejnej správy vecí, o ktorých
na jeho návrh rozhoduje organizačný útvar úradu určený v organizačnom poriadku úradu.
Vzhľadom na uvedené má súd za to, že organizačný poriadok odporcu schválený dňa 20.
12. 2005 rozhodnutím RNDr. Rudolfa Bauera, ako predsedu KSK, t. j. ako jeho
štatutárneho zástupcu, je platným organizačným poriadkom odporcu.
Porovnaním organizačného poriadku odporcu a to v časti organizačného členenia
hospodársko technického úseku mal súd za preukázané, že u odporcu došlo k organizačným
zmenám. Tieto organizačné zmeny odporcu boli preukázané aj konkrétnymi pracovnými
náplňami pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene zamestnancov odporcu,
konkrétne , , t. j. navrhovateľa. Porovnaním obsahu
pracovnej náplne , po organizačnej zmene a pracovnej náplne
navrhovateľa pred organizačnou zmenou je zrejmé, že pracovná náplň navrhovateľa
pred organizačnou zmenou sa stala pracovnou náplňou ,
po organizačnej zmene. V podstate pribudla k dovtedajšej pracovnej náplni
. Tieto dôkazy preukázali tvrdenia odporcu, že organizačné zmeny u odporcu boli
vykonané za účelom zefektívnenia práce a zníženia počtu technicko hospodárskych
pracovníkov. Tým bolo preukázané, že z dôvodu organizačných zmien sa navrhovateľ
ako zamestnanec a okrem neho aj ďalší zamestnanci pre odporcu ako zamestnávateľa
stal nadbytočným a tým bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou
navrhovateľa a organizačnými zmenami odporcu /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/.
Odporca preukázal, že navrhovateľovi pred doručením výpovede ponúkol v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, inú prácu, konkrétne prácu strážnika
na vrátnici, prácu vedúceho registratúry. Aj keď ponúknuté pracovné miesta, resp.
pracovné miesto strážnika nezodpovedá vzdelaniu navrhovateľa /navrhovateľ má
vysokoškolské vzdelanie/ nebolo v konaní preukázané, že odporca ako zamestnávateľ mal
pre navrhovateľa voľné iné pracovné miesto a že toto pracovné miesto navrhovateľovi
neponúkol. K tomu je potrebné dodať, že navrhovateľ v konaní túto skutočnosť ani netvrdil.
Súd dospel k záveru, že pokiaľ odporca ako zamestnávateľ nemal voľné také
pracovné miesto, ktoré by bolo pre navrhovateľa ako zamestnanca vhodné, odporca splnil
svoju povinnosť tým, že mu ponúkol inak vhodnú prácu, aj keď menej kvalifikovanú.
V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ jednoznačne odmietol prejsť na túto prácu /§ 63
ods. 2 písm. b) Zák. práce/. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ
ako zamestnanec odporcu bol oboznámený s organizačnou zmenou svojho zamestnávateľa
a taktiež bolo preukázané, že pri výpovedi odporcu pre navrhovateľa bola splnená zákonná
podmienka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zák. práce.
Túto skutočnosť uviedol v návrhu sám navrhovateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že rozviazanie pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, je neplatné a pracovný pomer medzi
navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, ako nedôvodnú zamietol.
V predmetnej veci súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo
aj v súvislostiach a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Výkonný orgán odporcu predstavenstvo spoločnosti schválilo na svojom zasadnutí
dňa 28. 11. 2005 novú organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti. Jediný akcionár
a to Košický samosprávny kraj túto organizačnú štruktúru schválil a to rozhodnutím zo dňa
20. 12. 2005, čím boli zároveň prijaté organizačné zmeny a zásady pre vznik nového
organizačného poriadku spoločnosti. Týmto vstúpila do platnosti nová organizačná
štruktúra v zmysle ktorej odporca pristúpil k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti
v celej akciovej spoločnosti. Upravený organizačný poriadok a organizačnú štruktúru
NsP Trebišov a. s. schválilo dňa 10. 1. 2006 predstavenstvo spoločnosti z dôvodu zmien
na ekonomickom úseku.
Listom zo dňa 3. 1. 2006, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 4. 1. 2006 bola
navrhovateľovi oznámená organizačná zmena týkajúca sa jeho pracovného zaradenia.
Nemocnica s poliklinikou Trebišov, príspevková organizácia mala v rámci svojej pôvodnej
organizačnej štruktúry tri odbory, ktoré boli následne zlúčené do jedného a to technický
odbor, prevádzkový odbor a odbor starostlivosti o základné fondy. Vzhľadom na skutočnosť,
že išlo o výkon príbuzných činností, v rámci racionalizácie a zvýšenia efektívností práce
na tomto úseku riadenia, došlo schválením novej organizačnej štruktúry Nemocnice
s poliklinikou Trebišov a. s., zo dňa 20. 12. 2005 k zániku troch pôvodných odborov, ich
zlúčením a vytvorením jediného prevádzkovo technického odboru, ktorého vedením bol
poverený jeden z pôvodných vedúcich týchto odborov a to a dvaja vedúci
bývalých odborov a sa stali nadbytočnými.
Prevádzkovotechnický odbor Nemocnice s poliklinikou Trebišov a. s., v rámci
schválenej organizačnej štruktúry mal tri oddelenia a to oddelenie prevádzkových činností,
oddelenie energetiky, OBP PO VTZ a životného prostredia a oddelenie údržby, zdravotnej
techniky a investícií. Vedením týchto oddelení boli poverení pôvodní pracovníci na týchto
oddeleniach. Nie je teda pravdou tvrdenie navrhovateľa, že oddelením prevádzkových
činností bola v ďalšom poverená .
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zánikom pôvodných odborov sa stali ich vedúci
pre odporcu nadbytočnými. Rovnako ako navrhovateľa sa dotknutá organizačná zmena
dotkla aj , ktorý viedol rovnaké konanie na Okresnom súde v Trebišove
pod sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.
4Co/209/2009. V tomto konaní ani odvolací súd nespochybnil, že došlo k organizačnej
zmene a že dvaja bývalí vedúci vyššie uvedených odborov sa stali nadbytočnými...
Organizačná zmena sa dotýka aj navrhovateľa a nie je dôvod spochybňovať závery
súdu vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/209/2009. Pokiaľ neboli produkované dôkazy, ktoré by takto
ustálený stav rozporovali. Súd má zato, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne
dôkazy, ktoré by vyšším súdom ustálený skutkový stav rozporovali.
Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku /tú istú, alebo analogickú/,
ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa
argumentačne vyrovnal so skoršími rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej
istoty a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu /Ústavný súd
SR v náleze sp. zn. III. ÚS 152/06 a obdobie v mnohých ďalších rozhodnutia /.
Zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ustálený stav
v zmienenom konaní spochybňovali a súd má zato, že súd nemá žiadny dôvod otázku
existencie organizačnej zmeny a nadbytočnosti navrhovateľa riešiť odlišným spôsobom
ako bola táto otázka vyriešená v právoplatnom rozhodnutí a aj v tomto konaní
pri predchádzajúcom rozhodnutí, kde v tejto časti bolo rozhodnuté.
Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že organizačná zmena a jej prijatie bolo
platné, účinné a následne v súlade so zákonníkom práce vykonané.
Súd v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie na podnet navrhovateľa. Súdna
prax ustálila, že organizačná zmena je individuálnym aktom riadenia, nie je právnym
úkonom ani správnym aktom, a preto nepodlieha preskúmavaniu súdom /rozsudok NS SR
6Sžo/130/2009/. V tomto smere sa súd môže obmedziť len na existenciu organizačnej zmeny
a príčinnú súvislosť vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je dotknutou organizačnou zmenou
postihnutý. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že práca vedúceho registratúry nebola obsiahnutá
v organizačnom poriadku, a preto toto miesto u odporcu neexistovalo, k tomu je potrebné
uviesť, že organizačný poriadok odporcu zahŕňa jednotlivé odbory a oddelenia
a neobsahuje taxatívny výpočet pracovných miest zamestnancov, ktorých odporca
zamestnáva. Uvedené vyplýva z predložených dôkazov. Organizačný poriadok neobsahuje
napr. pracovné miesta lekárov, sestier a rôznych TPH pracovníkov, pretože obsiahnuť
všetky pracovné pozície najvyššieho zamestnávateľa v okrese v jednom organizačnom
poriadku je nemožné. Zamestnávateľ pri takomto vysokom počte zamestnancov musí pružne
reagovať na svoje prevádzkové potreby, ako aj zmeny legislatívy.
O tom, že miesto správcu registratúry skutočne existovalo, svedčí listinný dôkaz
dohoda o zmene pracovnej zmluvy , ktorá je súčasťou súdneho spisu.
V konaní bola odstránená aj ďalšia vytýkaná časť, keď navrhovateľ doznal, že miesto
správcu registratúry mu bolo skutočne ponúknuté. Podľa jeho tvrdení toto neprijal z dôvodu
jeho neexistencie. Skutočným dôvodom však bolo nižšie platové ohodnotenie ako mal
na zrušenej pracovnej pozícií.
Pracovné miesto správcu registratúry u odporcu existovalo, bolo ponúknuté
navrhovateľovi a po odmietnutí tejto pracovnej pozície ho vykonal iný zamestnanec,
čím ponuková povinnosť odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi zanikla.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že namiesto neho bol prijatý nový pracovník
, k tomu je potrebné uviesť, že jeho pracovný pomer vznikol už dňa
1. 12. 2005, teda pred prijatím organizačnej zmeny zo dňa 20. 12. 2005. Tento bol prijatý
na funkciu vedúceho obchodného úseku a obsahom jeho práce boli úplne iné činnosti,
ako činnosti, ktoré vykonával navrhovateľ. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaných listinných
dôkazov a zo svedeckých výpovedi, konkrétne svedka . Podstatou však
zostáva, že do pracovného pomeru bol prijatý pred vykonaním organizačnej zmeny.
Ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto,
môže dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti iba zamestnancovi, pracujúcemu na zrušenom
pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta za písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo znížení stavu
zamestnancov výslovne nedotýka /rozhodnutie NS SR 3 Cdo/33/2008/.
Organizačná zmena sa týkala zrušenia troch organizačných odborov ich zlúčením
do jedného novovytvoreného a teda organizačná zmena a následná výpoveď z dôvodu
nadbytočnosti sa mohla týkať len zamestnancov, ktorí boli vedúcimi týchto odborov, pričom
v zmysle cit. rozhodnutia o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne
zamestnávateľ a súd nie je v tomto smere oprávnený rozhodnutie zamestnávateľa
preskúmavať. Zamestnávateľ sa v tomto smere rozhodol, že nadbytočnými sú
a , t. j. navrhovateľ.
Súd má zato, že týmto boli splnené všetky vytýkané formálne nedostatky Krajským
súdom v Košiciach predchádzajúceho rozhodnutia Okresného súdu Trebišov.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa podľa podania zo dňa 21. 5. 2013 je treba uviesť,
že nastúpila do zamestnania v dôsledku prevzatia upratovacích služieb
odporcom. Súd má zato, že vznikom a obsahom jej pracovného pomeru, ktorý vznikol
dňa 28. 4. 2006 je nadbytočné.
Predtým ako nastúpila do zamestnania u odporcu, odporca riadne splnil svoju
ponukovú povinnosť tým, že navrhovateľovi ponúkol miesto správcu registratúry, čo nie je
rozporované ani samotným navrhovateľom, tento ponúknutú pozíciu odmietol pred vznikol
pracovného pomeru a aj pri teoretickej existencii aj desiatky voľných
pracovných pozícií, odporca nemá ďalšiu ponukovú povinnosť, ktorú už splnil ponúknutím
primeraného zamestnania zodpovedajúceho navrhovateľovi. Povinnosť zamestnávateľa sa
vzťahuje na ponúknutie inej vhodnej práce, nie ja ponúknutie všetkých pracovných pozícií,
ktoré má k dispozícii s tým, že zamestnanec si môže vybrať splnením ponuky primeranej
pracovnej pozície a jej neprijatím zamestnancom, ponuková povinnosť zamestnávateľa
zaniká bez ohľadu na existenciu akéhokoľvek počtu pracovných pozícií.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporca si ponukovú povinnosť splnil.
Bolo nesporné preukázané, že bola prijatá na pracovnú pozícií s úplne inou
pozíciou ako mal .
Pokiaľ ide o , v konaní boli preukázané okolnosti vzniku jeho
pracovného pomeru a v žiadnom prípade sa nejednalo o novoprijatého zamestnanca.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní dokazoval prekrývanie sa pracovných náplní u rôznych
zamestnancov s jeho pracovnou náplňou, k tomu je potrebné uviesť, že takáto situácia
je nevyhnutným dôsledkom uskutočňovaných organizačných opatrení na akomkoľvek
pracovisku, keďže dochádza pri racionalizácií práce k jej prerozdeleniu na iných
zamestnancov, čím sa ďalším zamestnanci stávajú nadbytočnými. Takýto zamestnanci
vykonávajú prácu, ktorú vykonali zamestnanci, ktorí sú po vykonaní organizačných zmien
nadbytoční.
Navrhovateľ tvrdil, že z výpovede svedka , bývalého
člena predstavenstva NsP a. s., vyplynulo, že Nemocnica mala voľné pracovné miesta v čase
skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, nakoľko však prijímanie a prepúšťanie
zamestnancov bolo výhradne v kompetencii generálneho riaditeľa. Tento pri riešení
personálnych otázok zohľadňoval hlavne vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil
pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych. Toto tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá
na pravde, pretože svedok vo svojej výpovedi tieto skutočnosti neuviedol, konkrétne
neuviedol, že pri riešení personálnych otázok generálny riaditeľ zohľadňoval vlastné záujmy
a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych.
V danom prípade došlo nespochybniteľne k organizačnej zmene. Táto organizačná
zmena sa priamo dotýkala navrhovateľa, zamestnávateľ riadne splnil ponukovú povinnosť,
ako aj všetko ostatné hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a preto je návrh
navrhovateľa nedôvodný. Riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd
návrh navrhovateľa zamietol.»
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa v tejto veci vo svojom rozsudku
z 25. februára 2015 v plnej miere odvolal na závery skutkové aj právne uvedené
v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013, s ktorými sa stotožnil.
Vo vzťahu k otázkam riadneho schválenia organizačného poriadku odporcu
a nadbytočnosti pracovného miesta odporcu v dôsledku organizačných zmien súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery podopreli o v konaní predložené
listinné dôkazy (organizačný poriadok, pracovné náplne jednotlivých pracovníkov),
výpovede svedkov stojacich v čase organizačných zmien v pozícii štatutárneho orgánu
odporcu i jediného akcionára odporcu, ako aj poukazom na závery, ku ktorým dospel
krajský súd v obdobnej veci, ktoré preukazovali legálnosť postupu odporcu pri konštatovaní
nadbytočnosti pracovného miesta sťažovateľa a následnom podaní výpovede pre neho
z tohto dôvodu nadbytočnosti. V súvislosti so záverom o splnení ponukovej povinnosti
vhodného pracovného miesta odporcom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
poukázali na v konaní vykonané listinné dôkazy, ako aj na v konaní uskutočnenú výpoveď
samotného sťažovateľa. Splnenie ďalších podmienok pre podanie výpovede z dôvodu
nadbytočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nerozporoval.
Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu,
v ktorom sa tento súd v plnej miere stotožní s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového
súdu, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť týchto rozhodnutí nesignalizuje porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Bezvadnosť uvedeného stručného
odôvodnenia preukazuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z
uvedeného vyplýva, že druhostupňový, resp. odvolací súd nebol povinný opakovať
správnosť každého právneho záveru prvostupňového súdu o vecnej podstate predmetu
súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (m. m. IV.
ÚS 115/03, II. ÚS 355/09, III. ÚS 351/09).
Záver ústavného súdu nachádza oporu tiež v ustálenej judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd pri zamietnutí odvolania v zásade môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Helle c. Fínsko, 1997).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení
svojho rozsudku z 25. februára 2015 vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 a zároveň zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdov
zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci vyplýva, že tieto na argumentáciu sťažovateľa
predloženú v tomto konaní reagovali a svoje rozhodnutia (rozsudok krajského súdu
z 25. februára 2015 a rozsudok okresného súdu z 25. februára 2013) založili na z ústavného
hľadiska dostatočne odôvodnených skutkových i právnych záveroch.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zo záverov vyplývajúcich
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015