Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 355/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 druhej vety v spojení s , a 2

a , práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva vlastniť majetok podľa v spojení s

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-186 z 12. marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009

faxom a 13. júla 2009 poštou doručená sťažnosť Ľ. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 druhej vety (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1, a 2 a , práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa v spojení s

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co

54/2008-186 z 12. marca 2009 a navrhol vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46. ods. 1

a ods. 2 druhá veta SR, v spojení s článkom 1 ods. 1, s , 2, s

písm. a), , s , 2 SR, a tiež aj právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. -186 zo dňa 12. marca 2009 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -186 zo dňa

12. marca 2009 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľovi na účet advokáta v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a spisu Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v tomto konaní proti

žalovanému H., a. s., P. (ďalej len „žalovaný“), za účasti vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného S., B. (ďalej len „vedľajší účastník“), náhrady za stratu na zárobku počas

pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti na následky choroby

z povolania v sume 60 126 Sk, a to za obdobie od 2. apríla 2002 do 31. decembra 2003.

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu chorobu z povolania

neodškodňoval v správnej výške.

Sťažovateľ pracoval u žalovaného ako baník v podzemí od roku 1993. Choroba

z povolania bola u neho zistená 9. marca 1999 a čiastočný invalidný dôchodok mu bol

priznaný od 9. marca 2000. Žalovaný skončil pracovný pomer so sťažovateľom výpoveďou

k 30. júnu 2001 z dôvodu nadbytočnosti. Sťažovateľ potom na základe dohody o pracovnej

činnosti pracoval u odporcu od 2. apríla 2002 do 31. októbra 2002. Žalovaný mu v tomto

období vyplácal náhradu za stratu na zárobku prostredníctvom vedľajšieho účastníka, avšak

podľa tvrdenia sťažovateľa v nesprávnej výške, pretože mu do dosiahnutého zárobku

započítaval sumu, ktorá nezodpovedala jeho skutočne dosiahnutému zárobku. V ďalšom

období bol sťažovateľ nezamestnaný a v tomto období mu bola krátená náhrada za stratu na

zárobku o sumu zodpovedajúcu 75 % minimálnej mzdy do 31. júla 2003, v nasledujúcom

období od 1. augusta 2003 potom o sumu 4 560 Sk. Takto vyplácaná výška poskytovanej

náhrady mzdy bola podľa názoru sťažovateľa nesprávna, nemala oporu v zákone. Hoci

skončenie pracovného pomeru so sťažovateľom výpoveďou odôvodnil žalovaný jeho

nadbytočnosťou, podľa názoru sťažovateľa tak postupoval žalovaný v príčinnej súvislosti

s chorobou z povolania u sťažovateľa. Sťažovateľ poukazoval i na to, že počas svojej

nezamestnanosti sa aktívne pokúšal nájsť si prácu, avšak pre jeho zdravotný stav sa mu to

nepodarilo.

Žalovaný v konaní nenamietal svoju zodpovednosť za chorobu z povolania

sťažovateľa, nároky z ktorej za neho likvidoval vedľajší účastník, a hoci súhlasil s tým, že

došlo k nepresnostiam pri výpočte náhrady mzdy sťažovateľa (vedľajší účastník vychádzal

pri výpočte priemerného mesačného zárobku z nesprávneho kalendárneho štvrťroka;

nesprávne, avšak v prospech sťažovateľa, plnenie následne aj valorizoval), avšak suma,

ktorá bola skutočne vyplatená sťažovateľovi, nebola nižšia, ako tá, na ktorú mal nárok.

Žalovaný poukázal na to, že niet príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania

a nezamestnanosťou sťažovateľa. Obdobne sa k veci vyjadroval aj vedľajší účastník.

Sťažovateľ počas trvania pracovného pomeru u žalovaného bol preradený pre ohrozenie

chorobou z povolania na ľahšiu prácu na povrchu 10. mája 1999 (člen závodnej stráže),

neskôr na základe dohody uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným na prácu

kúpeľníka, kde pracoval až do skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť.

Žalovaná suma 60 126 Sk zodpovedá podľa tvrdenia sťažovateľa súčtu nedoplatkov

na náhrade mzdy za jednotlivé obdobia, ktoré vznikli z týchto dôvodov:

- v období od 2. apríla 2002 do 30. novembra 2002, keď sťažovateľ pracoval

u žalovaného, žalovaný mu mesačnú mzdu navyšoval do výšky sumy minimálnej mzdy

čiastočného invalida,

- v období práceneschopnosti sťažovateľa na následky choroby z povolania

od 6. decembra 2002 do 14. februára 2003 žalovaný navyšoval sťažovateľovi nemocenské

dávky do výšky fiktívnych nemocenských dávok, nepoužil skutočne vyplatenú výšku sumy

nemocenských dávok, ale k skutočne vyplatenej sume nemocenských dávok pripočítal aj

sumu fiktívnych nemocenských dávok, o ktorú sťažovateľovi mesačne krátil výšku sumy

náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti,

- v období poberania podpory v nezamestnanosti sťažovateľa od 1. novembra 2002

bola počas prvých troch mesiacov sťažovateľovi vyplácaná podpora v nezamestnanosti

1 707 Sk mesačne a po zvyšných šesť mesiacov vo výške 1 536 Sk mesačne, žalovaný

k tejto podpore pripočítal výšku fiktívnej sumy, o ktorú mesačne krátil výšku sumy náhrady

za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,

- v období, keď sťažovateľovi už nebola vyplácaná podpora v nezamestnanosti, až do

31. decembra 2003 sťažovateľovi na určenie mesačnej vyplatenej náhrady za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti bola používaná fiktívna pravdepodobná mzda

čiastočného invalidného dôchodcu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že žalovaný k nemu pristupoval diskriminačne, pretože

v porovnaní s inými osobami v porovnateľnej situácii s ním zaobchádzal menej priaznivo,

čo malo vyplývať aj zo sťažovateľom predložených právoplatných rozsudkov súdov.

Dôvodom, pre ktorý neprijali sťažovateľa do zamestnania iní zamestnávatelia, bolo podľa

názoru sťažovateľa iba jeho profesionálne ochorenie, čo v konaní zasa dokazoval

potvrdeniami takýchto zamestnávateľov.

Okresný súd rozsudkom č. k. -155 z 12. decembra 2007 rozhodol tak, že

sťažovateľovu žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že pracovný pomer sťažovateľa

u žalovaného skončil z dôvodu nadbytočnosti. Považoval za preukázané, že vedľajší

účastník vyplácal sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti od 2. apríla 2002 do výšky priemerného zárobku sťažovateľa za

1. štvrťrok 1999 (do 18 058 Sk), ktorú následne valorizoval. Od apríla do júla 2002 vedľajší

účastník zohľadňoval sťažovateľovi ako príjem jeho skutočne dosiahnutý zárobok, od

augusta 2002 do októbra 2002 mu započítal výšku minimálnej mzdy čiastočne invalidnej

osoby, pretože jeho zárobok takúto výšku nedosahoval. Tak isto postupoval vedľajší

účastník aj v období od novembra 2002 do decembra 2003, t. j. do dosiahnutého zárobku

navrhovateľovi započítal výšku minimálnej mzdy čiastočne invalidnej osoby. Z potvrdení

od zamestnávateľov, u ktorých sa sťažovateľ uchádzal o prácu, okresný súd zistil, že

sťažovateľ sa opakovane pokúšal nájsť prácu, avšak neúspešne, pričom dôvodom bol jednak

jeho zdravotný stav a jednak to, že išlo o pracovné miesta nevhodné pre osobu

so zdravotným postihnutím (dvíhanie ťažkých bremien, manipulácia s materiálom,

výkopové práce a pod.).

Zamietnutie žaloby za obdobie od 2. apríla 2002 do 31. októbra 2002 odôvodnil

okresný súd tým, že od apríla 2002 do júna 2002 bolo sťažovateľovi doplácané do výšky

19 232 Sk, od júla 2002 do októbra 2002 do výšky 20 713 Sk, teda do vyššej sumy, než na

ktorú mal nárok – v prvom období mu malo byť doplácané do sumy 18 158 Sk, v druhom

do sumy 19 647 Sk. Zamietnutie žaloby za obdobie od 1. novembra 2002 do 31. decembra

2003, teda za čas, keď bol sťažovateľ nezamestnaný, odôvodnil okresný súd tým, že

sťažovateľ v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania

a vznikom tvrdenej škody. To, že sťažovateľ nemá pre nedostatok vhodných pracovných

príležitostí žiadny príjem, nemá vplyv na náhradu za stratu zárobku. Nedostatok vhodných

pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez

ohľadu na to, či je ich pracovná spôsobilosť znížená chorobou z povolania alebo z iných

dôvodov. Skutočnosť, že sťažovateľ nemohol po ochorení chorobou z povolania nastúpiť do

iného zamestnania len v dôsledku nedostatku vhodných pracovných príležitostí, nie je

spôsobená chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce.

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel aj k zisteniu, že hrubá mzda iných

zamestnancov, ktorí v rovnakom období pracovali u žalovaného na pozícii kúpeľníka, sa

pohybovala v rozmedzí od 5 660 Sk do 6 912 Sk mesačne, pričom tieto sumy sú nižšie ako

suma, do ktorej bola doplácaná náhrada za stratu na zárobku sťažovateľovi. Dokazovanie

o týchto otázkach vykonal okresný súd s poukazom na potrebu skúmania, aký zárobok by

sťažovateľ mohol dosiahnuť s prihliadnutím na jeho kvalifikáciu, schopnosti a zdravotný

stav, ak by mu v tom nebránila situácia na trhu práce.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Uviedol, že okresný súd

sa nezaoberal jeho argumentáciou o tom, že postupom žalovaného bol znevýhodnený,

rozsudok okresný súd odôvodnil len formalisticky, parafrázoval dôvody rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. .

Krajský súd rozsudkom č. k. -186 z 12. marca 2009 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

17. júna 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 druhej vety v spojení s ,

ods. 1 a 2 a a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru odôvodnil tým, že okresný súd a ani krajský súd sa nezaoberali ním

tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania v jednotlivých obdobiach, ako aj

tým, že súdy v iných veciach v otázke prípustnosti zohľadnenia fiktívneho zárobku

a nemocenskej dávky najmä vo vzťahu k obdobiu nezamestnanosti čiastočne invalidných

osôb poškodených chorobou z povolania zaujali opačné stanovisko, ako vo veci

sťažovateľa, t. j. dospeli k záveru, že je neprípustné znížiť náhradu za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti o výšku fiktívneho zárobku, ak bola osoba uznaná

čiastočne invalidnou.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ aj v tom, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu v jeho veci neobsahuje dostatok dôvodov, pre ktoré

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, nie je formulované v súlade s princípom

logického a jasného vyjadrovania a nereaguje na všetky podstatné argumenty sťažovateľa

uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ odvolací súd argumentoval

stanoviskom najvyššieho súdu, sťažovateľ je toho názoru, že toto stanovisko sa jeho veci

netýka a jeho závery nemožno na neho aplikovať, pretože toto stanovisko sa viaže na

situáciu, v ktorej je nedostatok pracovných miest na trhu práce, a vo veci sťažovateľa voľné

pracovné miesta na trhu práce existovali, namiesto sťažovateľa na nich boli ale prijatí iní

uchádzači a sťažovateľ na nich nebol prijatý iba pre svoje zdravotné postihnutie.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení odôvodnil tým, že žiadne

ustanovenie právneho poriadku neukladá osobe v postavení obdobnom postaveniu

sťažovateľa povinnosť predkladať súdu potvrdenia o tom, že osoba nebola prijatá počas

svojej nezamestnanosti do zamestnania zo zdravotných dôvodov.

Porušenie odôvodnil sťažovateľ tým, že bol diskriminovaný

žalovaným, teda bolo s ním zo strany žalovaného zaobchádzané v analogických situáciách

inak, než s inými osobami bez toho, aby to bolo možné objektívne a rozumne odôvodniť

a to:

- v období od 2. apríla 2002 do 31. novembra 2002, keď sťažovateľ pracoval pre

žalovaného na základe dohody o pracovnej činnosti a žalovaný sťažovateľovi navyšoval

mesačnú mzdu do výšky sumy fiktívneho zárobku, iným osobám, ktoré boli v evidencii

uchádzačov o zamestnanie, takisto započítaval na určenie výšky náhrady za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti fiktívny zárobok v tej istej sume minimálnej

mzdy čiastočne invalidnej osoby, čo je navyše i v rozpore s dobrými mravmi,

- v období od 6. decembra 2002 do 14. februára 2003 počas trvania pracovnej

neschopnosti sťažovateľa sťažovateľovi žalovaný navyšoval vyplatené nemocenské dávky

do výšky súm fiktívnych nemocenských dávok, avšak v prípadoch iných osôb v rovnakej

situácii tak nekonal a náhradu určoval zo skutočnej vyplatenej sumy nemocenských dávok,

- v období od 1. novembra 2002 do skončenia poberania podpory v nezamestnanosti,

keď žalovaný k mesačnej sume vyplatenej podpory v nezamestnanosti pripočítal výšku

fiktívnej sumy, o ktorú potom sťažovateľovi krátil výšku sumy náhrady za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti,

- v období po skončení vyplácania podpory v nezamestnanosti do 31. decembra 2003,

vo vzťahu ku ktorému obdobiu aj súdy vo veciach iných žalobcov právoplatne rozhodli, že

nie je možné krátiť náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

o výšku sumy fiktívneho zárobku.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ zdôraznil, že porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu napadnutým rozsudkom krajského súdu vidí i v tom, že krajský súd

nepostupoval v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu, z ktorého vyplýva

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandartných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

druhej vety v spojení s , a 2 a ,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť

majetok podľa v spojení s a 2 , ku ktorému malo

dôjsť vydaním rozsudku krajského súdu č. k. -186 z 12. marca 2009.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že

rozsudkom krajského súdu č. k. -186 z 12. marca 2009 malo byť porušené

jeho základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa a 2 druhej vety

v spojení s , a 2 a a právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa druhej vety

z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. (...)

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Sťažovateľ tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a dohovoru odôvodnil jednak tým, že rozsudok krajského

súdu považuje z hľadiska obsahu jeho odôvodnenia za nedostatočný, ďalej svojím

nesúhlasom s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania a právnym posúdením

veci krajským súdom, a to najmä s poukazom na to, že z iných rozsudkov súdov, ktoré

sťažovateľ ústavnému súdu predložil, vyplýva, že súdy v iných veciach vyriešili rovnakú

otázku, o ktorú ide i vo veci sťažovateľa, podstatne odlišne než odvolací súd v jeho prípade

a v tejto situácii sa krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa podstatne odchýlil od

uvedenej rozhodovacej praxe bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, a preto porušil princíp právnej istoty v zmysle .

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -186 z 12. marca

2009 najmä uviedol:

„(...) Preskúmaním nezistil odvolací súd, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho by potom nebol úplne

zistený skutkový stav a neboli vykonané dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (./ ). Za nesprávne právne posúdenie veci sa totiž

považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie

právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Prvostupňový súd však správne na daný vzťah aplikoval ust. § 195 ods. 4 a § 198

ods. 1 písm. a) (), a to pokiaľ ide o vznik nároku

navrhovateľa a nárok navrhovateľa posudzoval podľa

Citované zákonné ustanovenia aj správne vyložil a to v súlade s ustálenou judikatúrou

súdov Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenie vymedzuje náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity tak, že táto sa

poskytne v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení

choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného

invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému

zárobku pred vznikom škody. Ide tak o majetkovú ujmu, ktorej výška predstavuje rozdiel

medzi priemerným zárobkom dosahovaným postihnutým zamestnancom pred pracovným

úrazom a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti s pripočítaním prípadného

invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku.

Je tak zrejmé, že náhrada za stratu na zárobku vychádza z predpokladu, že

v dôsledku poškodenia zdravia chorobou z povolania alebo pracovným úrazom,

zamestnanec dosahuje nižší zárobok, než pred vznikom tejto škody v dôsledku pracovného

úrazu, resp. choroby z povolania. Keďže poškodenie zdravia môže mať rôznu intenzitu, táto

sa prejavuje ohodnotením zdravotného stavu zamestnanca, a to uznaním invalidity alebo

čiastočnej invalidity.

Zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz, alebo mu bola zistená choroba z povolania

a patria mu nároky v zmysle ust. a nasl. a ktorému bol priznaný

plný invalidný dôchodok a v dôsledku toho, že bol uznaný za plne invalidného pre dlhodobo

nepriaznivý zdravotný stav s tým, že nie je schopný vykonávať žiadne sústavné zamestnanie

alebo len zamestnanie, ktoré je celkom neprimerané jeho predchádzajúcim schopnostiam,

a preto má nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

spočívajúcu v rozdiele medzi zárobkom pred vznikom škody a plným invalidným

dôchodkom.

V prípade, pokiaľ je zamestnanec v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby

z povolania len čiastočne invalidným, je tým daný predpoklad, že môže vykonávať určité

práce. Náhrada za stratu na zárobku potom predstavuje rozdiel medzi priemerným

zárobkom pred vznikom škody, invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý takto čiastočne

invalidný zamestnanec dosahuje.

V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka prace tak v súdnej

praxi boli zastavané stanoviská, podľa ktorých by v prípade, pokiaľ čiastočne invalidný

dôchodca sa nemôže zamestnať, mala predstavovať náhrada za stratu na zárobku rozdiel

medzi zárobkom pred vznikom škody a čiastočným invalidným dôchodkom a ďalší názor,

kedy by táto náhrada mala predstavovať len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody,

čiastočným invalidným dôchodkom s pripočítaním zárobku, ktorý by si mohol čiastočný

invalidný dôchodca zarobiť, prípadne pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce.

Zjednotenie takýchto stanovísk vykonal Najvyšší súd SR v rozhodnutí uvedenom

v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu pod číslom 65/2004, z ktorého prvostupňový súd aj

správne vychádzal. Najvyšší súd tam zaujal názor, že pri určení náhrady za stratu na

zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorý poberá čiastočný invalidný dôchodok, je

významná okolnosť nedostatku pracovných síl na trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený

zamestnanec nemá možnosť zamestnať sa prácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej

spôsobilosti.

Takéto stanovisko bolo odôvodnené poukazom na to, že podľa príslušných

ustanovení sú predpokladmi zodpovednosti voči zamestnancovi za škodu

pri chorobe z povolania, ktorým je poškodenie zdravia zamestnanca, ku ktorému došlo pri

plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, vznik škody a príčinná súvislosť

medzi pracovným úrazom a vznikom škody. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak vznikla

škoda následkom choroby z povolania.

Škoda, ktorá vznikla v dôsledku choroby z povolania spočíva aj v strate na zárobku

po skončení práceneschopnosti. K strate na zárobku dochádza z dôvodu, že pracovná

schopnosť zamestnanca bola v dôsledku choroby z povolania znížená alebo zanikla

a účelom náhrady za stratu na zárobku je poskytnúť primerané odškodnenie zamestnancovi,

ktorý nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie spôsobené pracovným úrazom

dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia. Aj keď zodpovednosť za škodu

spôsobenú chorobou z povolania je zodpovednosťou objektívnou, je zamestnávateľ povinný

nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania,

t. j. v príčinnej súvislosti s touto chorobou z povolania. Skutočnosť, že poškodený

zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho

pracovným úrazom zníženej pracovnej neschopnosti, len pre nedostatok pracovných miest,

nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou

z povolania, ale situáciou na trhu práce. Aj keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez

práce a jeho sociálne pomery sa v dôsledku toho, že nemá po zistení choroby z povolania

príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, zhoršili, nemožno na tieto okolnosti z hľadiska

odškodnenia choroby z povolania prihliadnuť, keďže nie sú v príčinnej súvislosti s

chorobou z povolania. Nedostatok vhodných pracovných príležitosti je objektívnou

okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná

spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania, alebo z iných príčin. Preto z dôvodu

zodpovednosti za škodu pri chorobe z povolania nemôže byť zamestnancovi nahradená

ujma, spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných

pracovných miest mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti. Opačný výklad by

nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia , lebo zamestnancovi by

bola odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku nemôže slúžiť, lebo

zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce a príjmu upravujú osobitné predpisy.

Prvostupňový súd tak vec správne právne posúdil, a preto uplatnený dôvod na

odvolanie podľa , ktorý uplatňuje navrhovateľ vo svojom

odvolaní, nie je daný. V tejto súvislosti nie je možné akceptovať tvrdenie navrhovateľa

o tom, že prvostupňový súd rozhodol na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu a nie na

základe zákona.

Výpočet náhrady pre prípad, keď poškodený zamestnanec, ktorému bol priznaný

čiastočný invalidný dôchodok, nedosahuje žiaden príjem v dôsledku nemožnosti uplatniť sa

na trhu práce, nie je riešený , ani žiadnym iným predpisom, a preto tento

výkladový problém bolo potrebné preklenúť rozhodnutím Najvyššieho súdu.

Námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní preto neboli dôvodné. Súd prvého

stupňa správne zisťoval výšku priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody, keď

vychádzal z rozhodného obdobia, ktorým bol v danej veci 4. štvrťrok 1999 (vo výške 18.158

Sk). Súd prvého stupňa správne postupoval aj pri valorizácii uvedeného zárobku, a to podľa

o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Podľa § 1 ods. 1

písm. g) citovaného zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktorá patrí

pracovníkovi podľa osobitných predpisov, sa vzhľadom na zmeny vo vývoji mzdovej úrovne

upravuje tak, že sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvyšuje

o rovnaké percentá, aké zodpovedajú nárastu priemernej mzdy zistenej Štatistickým úradom

Slovenskej republiky za každý štvrťrok alebo kumulatívne za viaceré štvrťroky po tomto

období, za ktoré sa realizovalo posledné zvýšenie tejto náhrady. Náhrada sa upraví, ak

uvedený nárast priemernej mzdy dosiahne za obdobie uvedené v tomto odseku minimálne

5 %. Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1988, úprava sa

uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b) až g) nasledujúce po

období, v ktorom nárok vznikol. Za situácie, keď nárok na náhradu za stratu na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľovi vznikol v r. 2000, v zmysle citovaného

zákonného ustanovenia najbližšie obdobie, za ktoré navrhovateľovi patrí valorizácia

priemerného zárobku pred vznikom škody, t. j. úprava náhrady straty na zárobku v zmysle

, je rok 2001. Valorizáciu za rok 2001 upravuje opatrenie

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. , čo

vyplýva z ust. § 1 cit. opatrenia, podľa ktorého priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet

náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania, ktorá patrí zamestnancovi podľa osobitných

predpisov, podľa sa zvyšuje o 8,2 % za rok 2001.

Podľa § 3 cit. opatrenia, toto opatrenie nadobúda účinnosť odo dňa vyhlásenia, t. j. od 25.

júna 2002. Nedôvodná bola preto námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní ohľadne

valorizácie realizovanej odporcom pri výpočte priemerného zárobku, pretože z vyššie

citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak nárok na náhradu za stratu na zárobku

vznikol po 31. 12. 1988, úprava podľa sa uskutočňuje až za

najbližšie časové obdobie uvedené v § 1 písm. b) až g) cit. zákona, a to nasledujúce po

období, v ktorom nárok vznikol. Nakoľko ako už bolo konštatované, v danej veci nárok

vznikol v roku 2000, nasledujúce obdobie po vzniku nároku je rok 2001 a valorizácia za rok

2001 bola upravená už uvedeným opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky č. 340/2002, účinnej od 25. júna 2002. Je teda potrebné rozlišovať

medzi obdobím – kalendárnym rokom, ktorý sa valorizuje a časovým momentom, od ktorého

obdobia je valorizácia účinná.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec

posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah sa zaoberal

posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že

krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa

s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto takéto odôvodnenie rozsudku považuje za

dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty

sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani poukaz sťažovateľa na skutočnosť, že

krajský súd sa výslovne nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že žalovaný ho

svojím postupom pri poskytovaní náhrady za stratu na zárobku diskriminoval. Je síce

pravdou, že sťažovateľ tento argument vo všeobecnosti v konaní pred všeobecnými súdmi

spomína, avšak tento s predmetom konania priamo nesúvisí. Prostriedky ochrany pred

tvrdeným diskriminačným konaním sú upravené osobitne v právnych predpisoch, ich

uplatnenie predpokladá v zmysle týchto predpisov predloženie určitých kvalifikovaných

tvrdení žalobcom a ich osvedčenie. Iba tvrdenie sťažovateľa o tom, že existujú iné osoby,

vo vzťahu ku ktorým pristupoval žalovaný odlišne, hoci boli v rovnakom postavení, resp.

situácii ako sťažovateľ, nie je dostatočné na to, aby sa ním bol povinný všeobecný súd

zaoberať a ako na otázku podstatnú pre rozhodnutie prerokúvaného sporu na takéto tvrdenie

bezpodmienečne reagovať i v odôvodnení svojho rozhodnutia vydaného v konaní s iným

predmetom, ktorý ostatne takto definoval samotný sťažovateľ.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s tou časťou argumentácie sťažovateľa, v ktorej

poukazoval na nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, keď okresný

súd i krajský súd nepovažovali sťažovateľom za preukázané, že pracovné miesta u iných

zamestnávateľov boli pre sťažovateľa s ohľadom na jeho zdravotný stav vhodné.

Z vykonaného dokazovania opačný záver vyvodiť nemožno.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že jej podstatou je najmä nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa otázky aplikácie a výkladu § 201 ods. 1

. Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením otázky nevyhnutnosti zohľadniť

fiktívny zárobok a nemocenskú dávku, a to najmä vo vzťahu k obdobiu nezamestnanosti

čiastočne invalidného sťažovateľa, krajským súdom. Tvrdí, že nesprávnym je názor, podľa

ktorého náhrada za stratu na zárobku predstavuje len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom

škody, čiastočným invalidným dôchodkom s pripočítaním zárobku, ktorý by si mohol

čiastočný invalidný dôchodca zarobiť, prípadne pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu

práce.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa preto zaoberal tým, či spôsob aplikácie uvedených ustanovení

krajským súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny a či sa teda krajský súd neodchýlil od

znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel a zmysel.

Sťažovateľ poukazoval v tejto súvislosti i na to, že krajský súd vychádzal z rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2004 napriek tomu, že vec vedená pred

najvyšším súdom bola skutkovo natoľko odlišná, že právne závery najvyššieho súdu v nej

formulované nemožno na prípad sťažovateľa aplikovať.

Toto rozhodnutie bolo prerokované a schválené kolégiom najvyššieho súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorej bolo uverejnené pod č. 4/2005 v zošite

č. 1/2005 na s. 23 s touto právnou vetou:

„Strata možnosti poškodeného zamestnanca zamestnať sa v inom zamestnaní,

zodpovedajúcom jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti, len pre nedostatok

pracovných miest na trhu práce, nie je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom.

Zníženie príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti nemožno

odškodniť v rámci náhrady straty na zárobku.“

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej súdy v iných

veciach rozhodli inak, ako vo veci sťažovateľa, považuje za potrebné poukázať v prvom

rade na to, že samotný krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pripustil existenciu

viacerých názorov v rozhodovacej praxi a v tejto situácii sa stotožnil s jedným z nich, a to

i s poukazom na ním citované rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého argumentáciu

považoval za správnu a ktoré bolo vydané i v záujme zjednotenia rozdielnej súdnej praxe.

Ako vyplýva z rozhodnutí krajských súdov v iných veciach predložených sťažovateľom

ústavnému súdu so sťažnosťou, tieto skutočne v niektorých otázkach vyriešili obdobné veci

iných žalobcov odlišne, avšak išlo o rozhodnutia vydané prevažne pred (resp. jedno z nich

zrejme súčasne) uverejnením rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla

2004 v zošite č. 1/2005 Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 4/2005 (ide o rozhodnutia vydané v dňoch 4. júla 2002, 2. decembra 2003,

7. apríla 2004, 8. februára 2005). Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné,

aby krajský súd bol vo veci sťažovateľa povinný v odôvodnení svojho rozsudku pre

naplnenie požiadavky jeho úplnosti polemizovať s jednotlivými takýmito rozhodnutiami,

keď sa stotožnil s dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu uverejneného následne v zošite

č. 1/2005 Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

príslušných ustanovení krajským súdom nepoprela ich účel a zmysel.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne

konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel

realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa ods.

sťažnosť v jej časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa v spojení s a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 54/2008-

186 z 12. marca 2009 došlo i k porušeniu druhej vety , a 2

a , ústavný súd odmietol sťažnosť taktiež z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

druhej vety , už formulácia tohto článku vylučuje, aby prichádzalo do úvahy

jeho porušenie v inom konaní pred všeobecným súdom ako v konaní, ktorého predmetom je

preskúmavanie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Predmetom konania, z ktorého vzišiel

rozsudok krajského súdu č. k. -186 z 12. marca 2009, zjavne nebolo

preskúmavanie žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy, jeho predmetom bol spor

o zaplatenie sumy nedoplatku za náhradu za stratu na zárobku vo vzťahu medzi

sťažovateľom a jeho bývalým zamestnávateľom.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie a 2 , z jeho sťažnosti ani len

nevyplynulo, že by k porušeniu tohto článku malo dôjsť postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu, pretože samotný sťažovateľ tvrdil, že bol diskriminovaný konaním

svojho bývalého zamestnávateľa.

Rovnako tak je vylúčená i možnosť, aby napadnutým rozsudkom krajského súdu

mohlo dôjsť k porušeniu , a to z toho dôvodu, že napadnutým

rozsudkom nebola sťažovateľovi uložená žiadna povinnosť, a teda nie je možné uvažovať

nad tým, že takáto povinnosť nebola uložená na základe zákona a v jeho medziach. Ak

sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení odôvodnil tým, že žiadne

ustanovenie právneho poriadku neukladá osobe v postavení obdobnom postaveniu

sťažovateľa povinnosť predkladať súdu potvrdenia o tom, že osoba nebola prijatá počas

svojej nezamestnanosti do zamestnania zo zdravotných dôvodov, ani všeobecné súdy

sťažovateľovi takúto povinnosť neuložili; ak samotný sťažovateľ tvrdil, že sa uchádzal

o prácu u iných zamestnávateľov a títo disponovali pre neho vhodným pracovným miestom,

avšak napokon na takéto miesto prijali iného uchádzača, bol povinný tieto tvrdenia

vo vlastnom záujme preukázať, pričom spôsob, akým by to urobil (čím by navrhol

dokazovanie na túto otázku doplniť), mu neurčili ani všeobecné súdy.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti tvrdil, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-186 z 12. marca 2009 došlo i k porušeniu jeho základného práva na

vlastníctvo podľa v spojení s a 2 .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Sťažovateľ vo vzťahu k týmto svojim tvrdeniam neuviedol žiadne konkrétne dôvody.

Zo sťažnosti sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu malo dôjsť k porušeniu tohto jeho

základného práva, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa § 20

ods. 1 je i odôvodnenie návrhu. Ústavný súd preto považoval

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jeho časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2

ju aj v tejto časti odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009