Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. v likvidácii, S., zastúpenej

advokátom Mgr. Ing. I. I., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -182 z 10. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) doručená 30. septembra 2009, namietala obchodná spoločnosť G., a. s.

v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -182 z 10. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“), ktorý súčasne navrhla zrušiť.

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa ústavný

súd zistil tieto skutočnosti:

Napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -126

z 20. marca 2007, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľky pôvodne pod obchodným

menom C., a. s., o zaplatenie sumy 4 934 125 Sk s príslušenstvom ako náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“).

Sťažovateľka uvádza, že bola zapísaná v Stredisku cenných papierov Slovenskej

republiky (ďalej len „stredisko cenných papierov“) ako vlastníčka 125 akcií obchodnej

spoločnosti T., a. s., ktoré získala v exekučnom konaní. Akcie nadobudla 9. októbra 1998.

Rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo financií“)

č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 bolo stredisku cenných papierov uložené, aby

do 3 dní od doručenia rozhodnutia uviedlo do stavu pred 9. októbrom 1998 evidenciu účtu

majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky ako jediného majiteľa akcií

vydaných obchodnou spoločnosťou T., a. s., ako aj evidenciu registra emitenta, ktorým je

obchodná spoločnosť T., a. s. Stredisko cenných papierov označené rozhodnutie

ministerstva financií realizovalo. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) však toto rozhodnutie ministerstva financií zrušil rozsudkom sp. zn. z 28.

mája 2002 na návrh obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V. Táto

spoločnosť bola tak ako sťažovateľka zapísaná ako vlastníčka časti akcií obchodnej

spoločnosti T., a. s., pričom ich získala v tom istom exekučnom konaní, a spomínané

rozhodnutie ministerstva financií sa jej dotýkalo tým istým spôsobom. Dôvodom zrušenia

rozhodnutia bola skutočnosť, že ministerstvo financií napriek opakovanej výzve

nepredložilo najvyššiemu súdu príslušné administratívne spisy. Tým, že tento súd nemal

uvedené spisy k dispozícii, bolo rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné. Najvyšší

súd ho preto z dôvodu podľa druhej vety

(ďalej len „OSP“) zrušil.

Podstatou uplatneného nároku na náhradu škody bolo tvrdenie sťažovateľky, že jej

ako akcionárke obchodnej spoločnosti T., a. s., vzniklo právo na vyplatenie riadnych

dividend za účtovný rok 2001. Dôvodom ich nevyplatenia zo strany uvedenej spoločnosti

bola skutočnosť, že sťažovateľka nebola zapísaná v jej zozname akcionárov v dôsledku

realizácie rozhodnutia ministerstva financií č. 043/1998/SAN. Zároveň nebolo možné, aby

sa vrátenia dividend domáhala voči subjektom, ktorým boli vyplatené, keďže tieto subjekty

ich prijali dobromyseľne. Z tohto dôvodu jej malo vzniknúť právo domáhať sa náhrady

škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. -126 uviedol, že § 4 ods. 1 zákona

č. vyžaduje, aby rozhodnutie príslušného orgánu bolo zrušené pre

nezákonnosť, a tento dôvod musí byť uvedený v odôvodnení rozsudku. Za nezákonné ale

nemožno považovať každé súdom zrušené rozhodnutie. Rozhodnutie ministerstva financií

bolo zrušené z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu odporcu, a preto toto

rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné. Zároveň nebola v prípade sťažovateľky

splnená ani podmienka podľa , aby poškodený nezákonným

rozhodnutím orgánu bol účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané.

Rozhodnutie bolo totiž vydané v správnom konaní v rámci výkonu štátneho dozoru podľa

o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, ktorého

účastníkom sťažovateľka nebola. Len účastník takéhoto konania tak mohol podať v danej

veci rozklad a následne prípadne i žalobu. Z obdobného dôvodu podľa názoru okresného

súdu nemohol ani najvyšší súd, hoci tak učinil, preskúmať rozhodnutie ministerstva financií

na návrh obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., a toto

rozhodnutie následne zrušiť.

V priebehu konania pred okresným súdom sťažovateľka rozšírila dôvody uplatnenia

zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu aj o dôvod nesprávneho úradného postupu

ministerstva financií, ktoré s ňou nekonalo ako s účastníkom správneho konania. Rovnako

aj v tomto prípade okresný súd však nesúhlasil s tvrdeným nárokom, pretože sťažovateľka

nebola účastníčkou uvedeného konania. Vo vzťahu k tomuto záveru okresný súd odkázal

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. publikované v Zbierke rozhodnutí

najvyššieho súdu pod č. 59/2000. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že podala návrh na priznanie

postavenia účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku a o tomto návrhu

doteraz nebolo rozhodnuté, mala postupovať podaním návrhu podľa s tým, aby

súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Keďže

sťažovateľka týmto spôsobom nepostupovala, okresný súd považoval žalobu v tomto bode

za podanú predčasne. Z týchto dôvodov preto okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd

napadnutým rozsudkom č. k. -182 z 10. marca 2009 rozhodol tak, že

rozsudok okresného súd potvrdil. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého

stupňa, že sťažovateľka nie je v danom spore aktívne legitimovaná na podanie návrhu

na náhradu škody spôsobenú jej označeným nezákonným rozhodnutím ministerstva financií,

resp. jeho nesprávnym úradným postupom pre nesplnenie podmienky podľa § 2 zákona

č. , resp. a tohto zákona, vychádzajúc z právneho názoru

najvyššieho súdu vysloveného v publikovanom rozhodnutí č. 59/2000 Zbierky rozhodnutí

najvyššieho súdu. Taktiež súhlasil so záverom, že v danom prípade neexistovalo nezákonne

zrušené rozhodnutie správneho orgánu ako jeden z predpokladov na priznanie uplatneného

nároku na náhradu škody. Ak preto súd prvého stupňa v danej veci zamietol uvedený návrh

na náhradu škody ako nedôvodný, rozhodol vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré podľa nej spočíva v právnom závere krajského súdu, že rozhodnutie

ministerstva financií č. 043/1998/SAN nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, ako

aj v názore, že nebola účastníčkou príslušného konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie

vydané.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ďalej sťažovateľka vo svojej argumentácii uvádza, že pokiaľ všeobecný súd žalobu

nezamietol (ale konanie zastavil, pretože sťažovateľka nevyužila možnosť podať opravný

prostriedok v správnom konaní, ako aj možnosť požiadať o priznanie postavenia účastníka

konania), nedospel k záveru, že rozhodnutie ministerstva financií je v súlade so zákonom.

Toto rozhodnutie, ktoré sťažovateľka označuje ako paakt, je teda nezákonné. Stotožnenie sa

so záverom krajského súdu znamená súčasne záver, že na zachovanie zákonnosti

rozhodnutia postačí, aby správny orgán výzvy súdu nerešpektoval a nepredložil

na preskúmanie súdom svoj úplný administratívny spis. Potom by akékoľvek rozhodnutie

správneho orgánu bolo len nepreskúmateľné, nie však nezákonné, a ďalší postup

poškodeného v zmysle by bol vylúčený. Uvedený záver súdu

považuje za svojvoľný.

Za porušenie svojho základného práva ďalej sťažovateľka považovala nesprávne

posúdenie svojho účastníctva v konaní vedenom ministerstvom financií pod

č. 043/1998/SAN. Podľa jej názoru bolo stredisko cenných papierov povinné po realizácii

rozhodnutia ministerstva financií zaslať všetkým osobám, na ktorých účte alebo v ktorých

registri vykonalo opravy, výpis z ich účtu alebo registra s odôvodnením, a to bez

zbytočného odkladu po vykonaní opravy. Z výroku rozhodnutia ministerstva financií je

zrejmé, že stredisko cenných papierov bolo povinné zaslať sťažovateľke výpis z jej účtu

po vykonaní nariadenej opravy. Podľa sťažovateľky nemôže obstáť záver krajského súdu,

že nebola a ani nemala byť účastníčkou predmetného konania, lebo nie je možný záver, že

v tomto konaní sa nekonalo o právach sťažovateľky a že jej práva neboli týmto rozhodnutím

dotknuté. V tejto súvislosti poukázala na § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je

účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť

rozhodnutím priamo dotknuté. Záver krajského súdu, že sťažovateľka nebola účastníčkou

predmetného konania, je podľa nej neudržateľný a v rozpore nielen s právom na súdnu

ochranu, ale taktiež s právom vlastniť majetok podľa .

V závere svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na to, že napadnutý rozsudok

obsahoval nedostatočné odôvodnenie, pretože jeho právne závery sú v extrémnom

nesúlade so skutkovými zisteniami. Uvedený argument spočíval predovšetkým v poukázaní

na nesprávnosť právnych záverov krajského súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené.

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie účastníka konania, proti ktorému sťažnosť

smeruje. Krajský súd vo svojom vyjadrení len odkázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie,

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom, pričom skúma, či nie sú dané dôvody brániace

takémuto postupu v zmysle . Podľa tohto ustanovenia

môže ústavný súd uznesením odmietnuť pri predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo namietaným

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako

aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ rozhoduje o sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či

v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (napr. , , , ). Skutkové

a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (napr. , , ).

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s právnymi závermi okresného

súdu, podľa ktorého sťažovateľka nebola v danom spore aktívne legitimovaná na podanie

návrhu na náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená označeným nezákonným

rozhodnutím ministerstva financií č. 043/1998/SAN. Vo svojom odôvodnení vychádzal

z právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného jeho rozhodnutí sp. zn.

z 28. septembra 1999 publikovaného v Zbierke rozhodnutí najvyššieho súdu č. 59/2000,

v ktorom najvyšší súd posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola

v obdobnom právnom postavení ako sťažovateľka. Najvyšší súd v právnej vete tohto

uznesenia konštatoval, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať

opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce zo zákona

alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu“. Vo vzťahu k sťažovateľke a jej

účastníctvu v správnom konaní najvyšší súd uviedol, že napadnutým rozhodnutím „nebolo

rozhodované o jeho právach (žalovaný nemá tú kompetenciu, tá v prípade sporu

s kontrolným orgánom patrí súdu) a toto rozhodnutie sa ho priamo nedotklo – stav

evidencie sa zmenil už úkonom kontrolovaného subjektu“.

Ústavný súd nepovažuje uvedené právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené. Právne závery obsiahnuté v rozsudkoch krajského súdu, ako

aj okresného súdu, na ktorý krajský súd odkazuje, sú podľa názoru ústavného súdu

dostatočne a zrozumiteľne vyargumentované poukazom na v tom čase platnú a účinnú

právnu úpravu, ako aj na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu (porov. ).

Za týchto okolností ústavný súd už nepovažoval za nutné posudzovať druhú

námietku sťažovateľky, ktorá smerovala proti právnemu záveru krajského súdu, podľa

ktorého rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo zrušené v správnom súdnictve z dôvodu

jeho nepreskúmateľnosti v zmysle , nemožno považovať za nezákonné

rozhodnutie v zmysle Pokiaľ totiž sťažovateľka nebola

vecne legitimovaná na uplatnenie už uvedeného nároku na náhradu škody z dôvodu, že

nebola účastníčkou správneho konania, tak na tomto závere nemohol nič zmeniť ani

prípadný záver ústavného súdu, že pri právnom posúdení tejto otázky mohlo dôjsť prípadne

k pochybeniu, ktoré by inak bolo možné považovať za relevantné z hľadiska čl. 46 ods. 1

.

Napokon sa ústavný súd nestotožnil ani s poslednou námietkou sťažovateľky, ktorá

vo všeobecnej rovine smerovala k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku.

Porušenie svojich práv sťažovateľka namietala z dôvodu, že krajský súd len konštatoval

svoje závery, ktoré boli podľa jej názoru zároveň v extrémnom nesúlade so skutkovými

zisteniami. Podľa názoru ústavného súdu je v danej veci rozhodujúce, že krajský súd sa

stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, na ktorého argumentáciu odkázal.

Takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku

a druhostupňového rozsudku nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu ().

Uvedený postup krajského súdu bol navyše v súlade s , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť každého

právneho záveru okresného súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu

v sťažovateľkinom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (, ,

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutým rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, a podľa odmietol sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie napadnutého

rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011