Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 1/2011
PDF · 213.93 KB
No categories available
IV. ÚS 1/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. v likvidácii, S., zastúpenej
advokátom Mgr. Ing. I. I., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 242/2007-182 z 10. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) doručená 30. septembra 2009, namietala obchodná spoločnosť G., a. s.
v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 8 Co 242/2007-182 z 10. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“), ktorý súčasne navrhla zrušiť.
Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa ústavný
súd zistil tieto skutočnosti:
Napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 104/05-126
z 20. marca 2007, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľky pôvodne pod obchodným
menom C., a. s., o zaplatenie sumy 4 934 125 Sk s príslušenstvom ako náhrady škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Sťažovateľka uvádza, že bola zapísaná v Stredisku cenných papierov Slovenskej
republiky (ďalej len „stredisko cenných papierov“) ako vlastníčka 125 akcií obchodnej
spoločnosti T., a. s., ktoré získala v exekučnom konaní. Akcie nadobudla 9. októbra 1998.
Rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo financií“)
č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 bolo stredisku cenných papierov uložené, aby
do 3 dní od doručenia rozhodnutia uviedlo do stavu pred 9. októbrom 1998 evidenciu účtu
majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky ako jediného majiteľa akcií
vydaných obchodnou spoločnosťou T., a. s., ako aj evidenciu registra emitenta, ktorým je
obchodná spoločnosť T., a. s. Stredisko cenných papierov označené rozhodnutie
ministerstva financií realizovalo. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) však toto rozhodnutie ministerstva financií zrušil rozsudkom sp. zn. 4 Sž143/01 z 28.
mája 2002 na návrh obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V. Táto
spoločnosť bola tak ako sťažovateľka zapísaná ako vlastníčka časti akcií obchodnej
spoločnosti T., a. s., pričom ich získala v tom istom exekučnom konaní, a spomínané
rozhodnutie ministerstva financií sa jej dotýkalo tým istým spôsobom. Dôvodom zrušenia
rozhodnutia bola skutočnosť, že ministerstvo financií napriek opakovanej výzve
nepredložilo najvyššiemu súdu príslušné administratívne spisy. Tým, že tento súd nemal
uvedené spisy k dispozícii, bolo rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné. Najvyšší
súd ho preto z dôvodu podľa § 250j ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zrušil.
Podstatou uplatneného nároku na náhradu škody bolo tvrdenie sťažovateľky, že jej
ako akcionárke obchodnej spoločnosti T., a. s., vzniklo právo na vyplatenie riadnych
dividend za účtovný rok 2001. Dôvodom ich nevyplatenia zo strany uvedenej spoločnosti
bola skutočnosť, že sťažovateľka nebola zapísaná v jej zozname akcionárov v dôsledku
realizácie rozhodnutia ministerstva financií č. 043/1998/SAN. Zároveň nebolo možné, aby
sa vrátenia dividend domáhala voči subjektom, ktorým boli vyplatené, keďže tieto subjekty
ich prijali dobromyseľne. Z tohto dôvodu jej malo vzniknúť právo domáhať sa náhrady
škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky.
Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 21 C 104/05-126 uviedol, že § 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. vyžaduje, aby rozhodnutie príslušného orgánu bolo zrušené pre
nezákonnosť, a tento dôvod musí byť uvedený v odôvodnení rozsudku. Za nezákonné ale
nemožno považovať každé súdom zrušené rozhodnutie. Rozhodnutie ministerstva financií
bolo zrušené z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu odporcu, a preto toto
rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné. Zároveň nebola v prípade sťažovateľky
splnená ani podmienka podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., aby poškodený nezákonným
rozhodnutím orgánu bol účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané.
Rozhodnutie bolo totiž vydané v správnom konaní v rámci výkonu štátneho dozoru podľa
zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, ktorého
účastníkom sťažovateľka nebola. Len účastník takéhoto konania tak mohol podať v danej
veci rozklad a následne prípadne i žalobu. Z obdobného dôvodu podľa názoru okresného
súdu nemohol ani najvyšší súd, hoci tak učinil, preskúmať rozhodnutie ministerstva financií
na návrh obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., a toto
rozhodnutie následne zrušiť.
V priebehu konania pred okresným súdom sťažovateľka rozšírila dôvody uplatnenia
zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu aj o dôvod nesprávneho úradného postupu
ministerstva financií, ktoré s ňou nekonalo ako s účastníkom správneho konania. Rovnako
aj v tomto prípade okresný súd však nesúhlasil s tvrdeným nárokom, pretože sťažovateľka
nebola účastníčkou uvedeného konania. Vo vzťahu k tomuto záveru okresný súd odkázal
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 21/99 publikované v Zbierke rozhodnutí
najvyššieho súdu pod č. 59/2000. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že podala návrh na priznanie
postavenia účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku a o tomto návrhu
doteraz nebolo rozhodnuté, mala postupovať podaním návrhu podľa § 250t OSP s tým, aby
súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Keďže
sťažovateľka týmto spôsobom nepostupovala, okresný súd považoval žalobu v tomto bode
za podanú predčasne. Z týchto dôvodov preto okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým rozsudkom č. k. 8 Co 242/2007-182 z 10. marca 2009 rozhodol tak, že
rozsudok okresného súd potvrdil. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého
stupňa, že sťažovateľka nie je v danom spore aktívne legitimovaná na podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenú jej označeným nezákonným rozhodnutím ministerstva financií,
resp. jeho nesprávnym úradným postupom pre nesplnenie podmienky podľa § 2 zákona
č. 58/1969 Zb., resp. § 18 ods. 1 a 2 tohto zákona, vychádzajúc z právneho názoru
najvyššieho súdu vysloveného v publikovanom rozhodnutí č. 59/2000 Zbierky rozhodnutí
najvyššieho súdu. Taktiež súhlasil so záverom, že v danom prípade neexistovalo nezákonne
zrušené rozhodnutie správneho orgánu ako jeden z predpokladov na priznanie uplatneného
nároku na náhradu škody. Ak preto súd prvého stupňa v danej veci zamietol uvedený návrh
na náhradu škody ako nedôvodný, rozhodol vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré podľa nej spočíva v právnom závere krajského súdu, že rozhodnutie
ministerstva financií č. 043/1998/SAN nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, ako
aj v názore, že nebola účastníčkou príslušného konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie
vydané.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ďalej sťažovateľka vo svojej argumentácii uvádza, že pokiaľ všeobecný súd žalobu
nezamietol (ale konanie zastavil, pretože sťažovateľka nevyužila možnosť podať opravný
prostriedok v správnom konaní, ako aj možnosť požiadať o priznanie postavenia účastníka
konania), nedospel k záveru, že rozhodnutie ministerstva financií je v súlade so zákonom.
Toto rozhodnutie, ktoré sťažovateľka označuje ako paakt, je teda nezákonné. Stotožnenie sa
so záverom krajského súdu znamená súčasne záver, že na zachovanie zákonnosti
rozhodnutia postačí, aby správny orgán výzvy súdu nerešpektoval a nepredložil
na preskúmanie súdom svoj úplný administratívny spis. Potom by akékoľvek rozhodnutie
správneho orgánu bolo len nepreskúmateľné, nie však nezákonné, a ďalší postup
poškodeného v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. by bol vylúčený. Uvedený záver súdu
považuje za svojvoľný.
Za porušenie svojho základného práva ďalej sťažovateľka považovala nesprávne
posúdenie svojho účastníctva v konaní vedenom ministerstvom financií pod
č. 043/1998/SAN. Podľa jej názoru bolo stredisko cenných papierov povinné po realizácii
rozhodnutia ministerstva financií zaslať všetkým osobám, na ktorých účte alebo v ktorých
registri vykonalo opravy, výpis z ich účtu alebo registra s odôvodnením, a to bez
zbytočného odkladu po vykonaní opravy. Z výroku rozhodnutia ministerstva financií je
zrejmé, že stredisko cenných papierov bolo povinné zaslať sťažovateľke výpis z jej účtu
po vykonaní nariadenej opravy. Podľa sťažovateľky nemôže obstáť záver krajského súdu,
že nebola a ani nemala byť účastníčkou predmetného konania, lebo nie je možný záver, že
v tomto konaní sa nekonalo o právach sťažovateľky a že jej práva neboli týmto rozhodnutím
dotknuté. V tejto súvislosti poukázala na § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je
účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté. Záver krajského súdu, že sťažovateľka nebola účastníčkou
predmetného konania, je podľa nej neudržateľný a v rozpore nielen s právom na súdnu
ochranu, ale taktiež s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V závere svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na to, že napadnutý rozsudok
obsahoval nedostatočné odôvodnenie, pretože jeho právne závery sú v extrémnom
nesúlade so skutkovými zisteniami. Uvedený argument spočíval predovšetkým v poukázaní
na nesprávnosť právnych záverov krajského súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené.
Ústavný súd požiadal o vyjadrenie účastníka konania, proti ktorému sťažnosť
smeruje. Krajský súd vo svojom vyjadrení len odkázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie,
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom, pričom skúma, či nie sú dané dôvody brániace
takémuto postupu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia
môže ústavný súd uznesením odmietnuť pri predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo namietaným
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako
aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 395/2010).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ rozhoduje o sťažnosti
smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či
v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Skutkové
a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s právnymi závermi okresného
súdu, podľa ktorého sťažovateľka nebola v danom spore aktívne legitimovaná na podanie
návrhu na náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená označeným nezákonným
rozhodnutím ministerstva financií č. 043/1998/SAN. Vo svojom odôvodnení vychádzal
z právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného jeho rozhodnutí sp. zn. 4 Sž 20/99
z 28. septembra 1999 publikovaného v Zbierke rozhodnutí najvyššieho súdu č. 59/2000,
v ktorom najvyšší súd posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola
v obdobnom právnom postavení ako sťažovateľka. Najvyšší súd v právnej vete tohto
uznesenia konštatoval, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať
opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce zo zákona
alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu“. Vo vzťahu k sťažovateľke a jej
účastníctvu v správnom konaní najvyšší súd uviedol, že napadnutým rozhodnutím „nebolo
rozhodované o jeho právach (žalovaný nemá tú kompetenciu, tá v prípade sporu
s kontrolným orgánom patrí súdu) a toto rozhodnutie sa ho priamo nedotklo – stav
evidencie sa zmenil už úkonom kontrolovaného subjektu“.
Ústavný súd nepovažuje uvedené právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené. Právne závery obsiahnuté v rozsudkoch krajského súdu, ako
aj okresného súdu, na ktorý krajský súd odkazuje, sú podľa názoru ústavného súdu
dostatočne a zrozumiteľne vyargumentované poukazom na v tom čase platnú a účinnú
právnu úpravu, ako aj na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu (porov. III. ÚS 97/2010).
Za týchto okolností ústavný súd už nepovažoval za nutné posudzovať druhú
námietku sťažovateľky, ktorá smerovala proti právnemu záveru krajského súdu, podľa
ktorého rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo zrušené v správnom súdnictve z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti v zmysle § 250j ods. 3 OSP, nemožno považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ totiž sťažovateľka nebola
vecne legitimovaná na uplatnenie už uvedeného nároku na náhradu škody z dôvodu, že
nebola účastníčkou správneho konania, tak na tomto závere nemohol nič zmeniť ani
prípadný záver ústavného súdu, že pri právnom posúdení tejto otázky mohlo dôjsť prípadne
k pochybeniu, ktoré by inak bolo možné považovať za relevantné z hľadiska čl. 46 ods. 1
Napokon sa ústavný súd nestotožnil ani s poslednou námietkou sťažovateľky, ktorá
vo všeobecnej rovine smerovala k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku.
Porušenie svojich práv sťažovateľka namietala z dôvodu, že krajský súd len konštatoval
svoje závery, ktoré boli podľa jej názoru zároveň v extrémnom nesúlade so skutkovými
zisteniami. Podľa názoru ústavného súdu je v danej veci rozhodujúce, že krajský súd sa
stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, na ktorého argumentáciu odkázal.
Takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku
a druhostupňového rozsudku nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu (III. ÚS 97/2010).
Uvedený postup krajského súdu bol navyše v súlade s § 219 ods. 2 OSP, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť každého
právneho záveru okresného súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu
v sťažovateľkinom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 355/09,
Z uvedených dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutým rozsudkom
krajského súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie napadnutého
rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2011