Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 351/09
PDF · 223.39 KB
No categories available
III. ÚS 351/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr.
I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vydaným 28. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 29/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), v ktorej
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdne preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 28. apríla 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 29/2009.
Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna
2006 podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom a účinnom
v tom čase (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane, a to riaditeľa Daňového úradu Košice V (ďalej len „daňový
úrad“) JUDr. V. D., ako aj proti postupu zamestnankýň Daňového úradu Prešov I – Ing. F.,
Ing. M. a Ing. K. Námietka bola odôvodnená tvrdením, že uvedení zamestnanci
„nerešpektujú povinnosť uloženú zákonom a to uskutočniť daňové kontroly v maximálnej
lehote 12 mesiacov ustanovenej v § 30a ods. 7 a 8“ zákona o správe daní a poplatkov.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo
„žalovaný“) rozhodnutím č. I/220/51220/2006-r zo 17. júla 2006 námietke v rozsahu,
v akom smerovala proti postupu riaditeľa daňového úradu, nevyhovelo. Rozhodnutie
vychádzalo z odôvodnenia, že „lehoty v ustanovení § 30a zákona č. 511/1992 Zb. sú
poriadkovými lehotami, s nedodržaním ktorých zákon o správe daní a poplatkov nespája
právne dôsledky“. Daňové riaditeľstvo pritom poukázalo sa skutkovú okolnosť spočívajúcu
v tom, že správca dane „neukončil daňovú kontrolu v lehote podľa § 30a ods. 7 ... zákona
z dôvodov na strane daňového subjektu – čerpanie študijného voľna v súvislosti s prípravou
na štátnu záverečnú skúšku“. Daňové riaditeľstvo bolo tiež toho názoru, že prostredníctvom
námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov možno namietať „len proti
tým zamestnancom správcu dane, ktorí sú poverení na výkon daňovej kontroly. Námietka
daňového subjektu smeruje voči riaditeľovi Daňového úradu Košice V, ktorý nie je
poverený vykonaní daňovej kontroly u daňového subjektu.“.
Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou podanou podľa
druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda žiadal preskúmanie zákonnosti uvedeného
rozhodnutia. Podanú žalobu založil na tvrdení, že „v predmetnej veci neboli splnené
podmienky na to, aby v mene správcu dane, ktorým je vo vzťahu k žalobcovi Daňový úrad
Košice V, vykonávali kontrolu zamestnanci iného správcu dane – Daňového úradu
Prešov I“. Ďalej dôvodil nesprávnosťou napadnutého rozhodnutia, pretože „postupom
zamestnancov vykonávajúcich daňovú kontrolu bolo porušené ustanovenie § 30a Zákona
č. 511/1992 Zb.“. Napokon sťažovateľ nesúhlasil ani s názorom daňového riaditeľstva, že
proti riaditeľovi daňového úradu nemožno podať námietku podľa § 15 ods. 8 zákona
o správe daní a poplatkov, pretože podľa jeho názoru „ak pri výkone kontroly vykonáva
niektoré úkony riaditeľ Daňového úradu Košice V, vzťahuje sa naňho aj možnosť podať
námietku podľa citovaného zákonného ustanovenia“.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 7 S 41/2006-48
z 12. novembra 2008 žalobu sťažovateľa zamietol. Vychádzajúc z názoru, že daňové
riaditeľstvo bolo vecne príslušné iba na rozhodnutie o námietke smerujúcej proti postupu
riaditeľa daňového úradu, po preskúmaní súvisiaceho administratívneho spisu konštatoval,
že „riaditeľ Daňového úradu Košice V nebol poverený výkonom daňovej kontroly
u žalobcu“. Vo vzťahu k námietke smerujúcej voči ďalším zamestnankyniam správcu dane
poukázal na iné už ukončené konania vedené na krajskom súde, v dôsledku čoho sa týmito
osobitne nezaoberal.
K zásadnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa dĺžky spornej daňovej kontroly krajský
súd uviedol, že správca dane „od začatia daňovej kontroly dňa 25.5. 2005 do 11. 7. 2006,
kedy žalobca výslovne prejavil vôľu neumožniť výkon daňovej kontroly, nevykonal žiadny
úkon smerujúci k zisteniu alebo prevereniu daňovej povinnosti žalobcu v dôsledku námietok
proti postupu správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V, riaditeľa Daňového
úradu Prešov I, námietky zaujatosti predstaveného – riaditeľa daňového úradu Košice V,
návrhu na jeho vylúčenie z daňovej kontroly, sťažnosti, ospravedlnenia svojej neprítomnosti
v so správcom dane dohodnutých termínoch výkonu daňovej kontroly z dôvodu pracovnej
zaneprázdnenosti, štúdia na vysokej škole vrátane štátnej záverečnej skúšky a pod.“. Podľa
názoru krajského súdu „žalobca... uvedenými aktivitami... znemožnil správcovi dane
vykonať daňovú kontrolu v zákonom stanovenej procesnej lehote, dôsledkom čoho bolo to,
že správca dane doručil žalobcovi oznámenie zo dňa 14. 6. 2006 o tom, že zamestnanci
poverení výkonom daňovej kontroly budú v začatej kontrole pokračovať dňa 11. 7. 2006
v sídle žalobcu. V záujme princípu proporcionality je podľa názoru súdu nevyhnutné
umožniť správcovi dane, aby aj po uplynutí tejto procesnej lehoty mohol realizovať svoje
zákonné oprávnenie a vykonať daňovú kontrolu.“.
Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom charakterizoval
úvahy krajského súdu o zásade proporcionality ako „zjavne arbitrárne, pretože sú v rozpore
so základným ústavným pravidlom činnosti štátnych orgánov vyjadrených v článku 2 ods. 2
Ústavy SR“. V tejto súvislosti poukázal na to, že po začatí daňovej kontroly len využíval
„procesné prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu mojich práv a právom chránených
záujmov poskytuje“. Zároveň sťažovateľ kritizoval aj skutočnosť, že daňovú kontrolu uňho
mali vykonávať zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 29/2009 z 28. apríla 2009 napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil, keďže „nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského súdu
o nedôvodnosti podanej žaloby“. Uviedol, že „námietka ako taká je procesným
prostriedkom nápravy nežiaduceho stavu, ktorý mal v priebehu daňovej kontroly nastať,
a bolo iba vecou žalovaného, aké racionálne dôvody v zmysle § 15 ods. 8
zák. č. 511/1992 Zb. vo svojom rozhodnutí uvedie. Súd ich zákonnosť nemôže v zmysle §
248 písm. a) O.s.p. preskúmať, lebo ide o procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania
(v tomto prípade vedenia daňovej kontroly).“. Najvyšší súd tiež konštatoval, že „námietku
podanú žalobcom... je možno označiť nielen ako nástroj nápravy, ale aj ako informačný
nástroj správcu dane, lebo umožňuje daňovému subjektu upriamiť pozornosť najbližšie
nadriadeného zamestnanca správcu dane (tzn. úradnej osoby) na činnosť jemu
podriadeného pracovníka. Ak takáto úradná osoba námietku označí za nepodstatnú
a nevyvodí z toho následky očakávané dôvodne žalobcom, potom žalobca vyčerpal opravné
prostriedky mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na nápravu nezákonnosti postupu správcu dane
počas daňovej kontroly, a môže využiť ďalšie právne nástroje na riešenie svojej situácie
zaručené mu ústavným čl. 46 ods. 2. ... žalobca, hoci výslovne sa vo svojej námietke
odvolával na tento právny nástroj, ho v konečnom dôsledku však nevyužil.
Preto za tejto situácie sa Najvyšší súd nemôže napriek preventívnemu pôsobeniu
súdov v zmysle § 1 ... O.s.p. ... zapojiť do úvah naznačených krajským súdom o možnosti
alebo nemožnosti pokračovania v daňovej kontrole po dátume 25.05.2006 stanoveným
žalobcom.“.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého „implicitne vyplýva..., že námietka proti postupu
správcu dane nie je rozhodnutím, ktoré by podliehalo súdnemu prieskumu.
Takýto záver však nevyplýva zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku I. stupňa.
Je teda zrejmé, že odvolací súd rozhodol o žalobe žalobcu jej zamietnutím (formálne,
procesne) potvrdením rozhodnutia súdu I. stupňa a to z dôvodov, o ktorých sa nezmieňuje
súd I. stupňa.
Presvedčenie Najvyššieho súdu SR, že vecná správnosť rozhodnutia je postačujúca
pre potvrdenie rozsudku odvolacím súdom, je popretím zásady dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania vrátane konania podľa II. Hlavy V. časti O.s.p.
Ak odvolací súd nahradí odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa svojim vlastným,
pričom vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa smerujúcim k skutkovým a právnym
záverom uvedie, že tieto skutkové a právne závery nesúvisia s prejednávanou vecou, potom
pri zachovaní formálnej dvojinštančnosti konania rozhoduje o žalobe sťažovateľa
v skutočnosti nanovo.
Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia naznačuje, že takýto postup
odvolacieho súdu je možný so zreteľom na to, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia
(§ 202 ods. 4 O.s.p.) nie je prípustné a výrok a nie odôvodnenie je predmetom prieskumu
odvolacím súdom.
S týmto názorom nie je možné súhlasiť. Ustanovenie § 202 ods. 4 O.s.p., skutočne
ustanovuje neprípustnosť odvolania len proti dôvodom rozhodnutia.
...
V predmetnej veci sa však sťažovateľ odvolal proti výroku rozhodnutia – rozsudku
súdu I. stupňa a svoje odvolanie odôvodnil argumentami smerujúcimi proti odôvodneniu
rozhodnutia.“.
Podľa sťažovateľa „ak má účastník právo a v tomto prípade ide o dvojinštančné
konanie, napadnúť správnosť skutkových a právnych záverov súdu I. stupňa, tak
rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť v súlade s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy SR
len za predpokladu, ak skutkové a právne závery súdu I. stupňa považuje za správne.
V opačnom prípade totiž rozhodne o žalobe žalobcu, v tomto prípade sťažovateľa,
z dôvodov uvedených v odôvodnení odvolacieho súdu prvýkrát.
Žalobca – sťažovateľ však v takomto prípade už nemá možnosť proti týmto
skutkovým a právnym záverom, o ktorých sa z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
dozvedel po prvý krát, využiť riadny opravný prostriedok.
Navyše, pokiaľ odvolací súd naznačuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, že proti
právoplatnému rozhodnutiu o námietke v daňovom konaní v skutočnosti nie je možné podať
žalobu, a toto rozhodnutie je vyňaté zo súdneho prieskumu (tento názor vyplýva implicitne
zo strany 7 ods. 2), potom postup tak I. stupňového, ako aj druhostupňového súdy by bol
v rozpore s ustanovením § 250d ods. 3 O.s.p., podľa ktorého, ak žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, súd konanie zastaví.
V predmetnej veci však tak I. stupňový súd, ako aj odvolací súd, rozhodli o žalobe
meritórne.
Odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia naznačuje zrozumiteľne,
že konanie o námietke je uzavretým konaním a žiadne ďalšie právne prostriedky
na spochybnenie rozhodnutia o námietke, zákon nepripúšťa.
Z uvedeného dôvodu so zreteľom na argumentáciu v skutočnosti najvyšší súd ani
žalobu žalobcu nepreskúmaval, keďže odôvodnenie jeho rozhodnutia sa zameriava
na vyslovenie názoru, o neprípustnosti súdneho preskúmavania rozhodnutím o námietkach
a zároveň naznačovaním iných údajných prostriedkov nápravy.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie
konanie takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať
sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2
Ústavy SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 29/2009 zo dňa
28.4.2009, bolo porušené.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf
29/2009 zo dňa 28.4.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ vzniesol v odôvodnení svojej sťažnosti proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu dve zásadné sťažnostné námietky. Prvá sa týka porušenia dvojinštančnosti
súdneho konania, ktoré malo nastať v dôsledku potvrdzujúceho výroku založeného na iných
skutkových a právnych dôvodoch v porovnaní s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti
konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj
to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd
zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci
vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším
objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia
krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“)], preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť
sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa
sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.
Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd
pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri
objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami
účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim
súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer
výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu
skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou
konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi
konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu
prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu
časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci
spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu
veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť
účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).
Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku
krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu
na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek
ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho
rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná
skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku
odlišných právnych (nie skutkových) dôvodoch v porovnaní s právnym odôvodnením
rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu. Preto vzhľadom na zjavný nedostatok relevantnej
súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa
zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil ústavný súd v tejto časti predloženú sťažnosť
ako neopodstatnenú.
Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva
na súdnu ochranu tým, že najvyšší súd na jednej strane potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny, ale na strane druhej v odôvodnení
potvrdzujúceho rozsudku pomerne jasne naznačil, že rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo
predmetom prieskumu krajského súdu, nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 248 písm.
a) OSP, pretože ide o rozhodnutie procesnej povahy upravujúce vedenie konania. Takéto
zistenie však podľa sťažovateľa má viesť k zastaveniu konania na základe ustanovenia
§ 250d ods. 3 OSP, a nie k meritórnemu prerokovaniu predmetu žaloby.
Ústavný súd už judikoval, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Rešpektujúc podstatu a chápanie materiálneho právneho štátu ústavný súd konštatuje,
že v prípade konania o sťažovateľovej žalobe bolo jeho základné právo na súdnu ochranu
konkretizované povinnosťou príslušných všeobecných súdov preskúmať zákonnosť
namietaného postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva, a to v súlade s procesnými
normami upravujúcimi toto preskúmavanie. Pritom je potrebné dodať, že procesné normy
regulujúce súdny prieskum právne relevantných aktivít verejnej správy zakotvujú aj
možnosť zastavenia konania o podanej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, teda možnosť rozhodnutia, ktorým sa konanie končí bez meritórneho
prerokovania žalobcovho návrhu.
Z prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý tvoril prílohu predloženej
sťažnosti, ústavný súd zistil, že tento do hĺbky preskúmal žalobné námietky sťažovateľa
vecnej povahy, riadne sa nimi vysporiadal a logickými argumentmi dospel k záveru o
nedôvodnosti sťažovateľovej žaloby, čo ho viedlo k jej zamietnutiu. Aj keď predmetom
prieskumu zo strany ústavného súdu nie je uvedené rozhodnutie krajského súdu, ústavný
súd považoval za potrebné podrobiť skúške ústavnosti toto rozhodnutie v spojení so
sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže, ako už ústavný súd vyslovil,
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok.
Práve nadväznosť oboch rozsudkov viedla ústavný súd napokon k záveru
o nedôvodnosti aj druhej sťažnostnej námietky.
Najvyšší súd sa vo vzťahu k obsahu sťažovateľovej žaloby a rozhodnutiu krajského
súdu o nej obmedzil na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, keď
na strane 4 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že „napadnutý rozsudok je vo výroku
vecne správny“, a na strane 6 zas zdôraznil, že „po preskúmaní formy a obsahu
napadnutého rozhodnutia žalovaného nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského
súdu o nedôvodnosti podanej žaloby“.
Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na už spomenutú
nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už
zdôraznený dôsledný vecný prieskum napadnutého správneho rozhodnutia žalovaného
krajským súdom. Napokon, bezvadnosť uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd teda nebol
povinný opakovať správnosť každého právneho záveru krajského súdu o vecnej podstate
predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil.
Ak za tejto procesnej situácie najvyšší súd doplnil odôvodnenie svojho rozsudku
aj úvahou o možnosti posúdenia rozhodnutia o námietke proti postupu zamestnanca správcu
dane pri výkone daňovej kontroly ako rozhodnutia nepodliehajúceho súdneho prieskumu
(čo by malo viesť k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa, nie k jej zamietnutiu), nie je
podľa ústavného súdu možné v jeho rozhodnutí identifikovať vnútornú rozpornosť výroku
a odôvodnenia, ktorá by mohla založiť právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Tento záver ústavného súdu je zdôraznený aj podstatou rozhodovania všeobecných
súdov pri prieskume postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vecným prieskumom
napadnutého postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva totiž krajský súd poskytol
základnému právu sťažovateľa podstatne vyššiu mieru právnej ochrany, než by sa mu bola
dostala v prípade zastavenia konania podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 248 písm. a)
OSP. Preto, aj keď následne odvolací súd naznačil aj možnosť zastavenia konania bez
meritórneho prerokovania sťažovateľovej žaloby, ale napadnuté prvostupňové rozhodnutie
krajského súdu z tohto dôvodu nezmenil, lebo ho považoval za vecne správne, nijako sa to
nemohlo dotknúť základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Napokon v sťažnostnom petite sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj
porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného
čl. 46 ods. 2 ústavy. Pritom bližšie nezdôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného
základného práva.
Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by pri meritórnom prerokovaní
sťažovateľovej sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení jeho základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 2 ústavy, a to obzvlášť s ohľadom na už zdôrazňovanú skutočnosť, že v konaní
o sťažovateľovej žalobe konajúce súdy riadne preskúmali všetky žalobné námietky, ktorými
spochybňoval zákonnosť postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2009