Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr.

I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vydaným 28. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), v ktorej

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdne preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 28. apríla 2009

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna

2006 podľa o správe daní a

poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom a účinnom

v tom čase (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) námietku proti postupu

zamestnanca správcu dane, a to riaditeľa Daňového úradu Košice V (ďalej len „daňový

úrad“) JUDr. V. D., ako aj proti postupu zamestnankýň Daňového úradu Prešov I – Ing. F.,

Ing. M. a Ing. K. Námietka bola odôvodnená tvrdením, že uvedení zamestnanci

„nerešpektujú povinnosť uloženú zákonom a to uskutočniť daňové kontroly v maximálnej

lehote 12 mesiacov ustanovenej v § 30a ods. 7 a 8“ zákona o správe daní a poplatkov.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo

„žalovaný“) rozhodnutím č. I/220/51220/2006-r zo 17. júla 2006 námietke v rozsahu,

v akom smerovala proti postupu riaditeľa daňového úradu, nevyhovelo. Rozhodnutie

vychádzalo z odôvodnenia, že „lehoty v ustanovení sú

poriadkovými lehotami, s nedodržaním ktorých zákon o správe daní a poplatkov nespája

právne dôsledky“. Daňové riaditeľstvo pritom poukázalo sa skutkovú okolnosť spočívajúcu

v tom, že správca dane „neukončil daňovú kontrolu v lehote podľa § 30a ods. 7 ... zákona

z dôvodov na strane daňového subjektu – čerpanie študijného voľna v súvislosti s prípravou

na štátnu záverečnú skúšku“. Daňové riaditeľstvo bolo tiež toho názoru, že prostredníctvom

námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov možno namietať „len proti

tým zamestnancom správcu dane, ktorí sú poverení na výkon daňovej kontroly. Námietka

daňového subjektu smeruje voči riaditeľovi Daňového úradu Košice V, ktorý nie je

poverený vykonaní daňovej kontroly u daňového subjektu.“.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou podanou podľa

druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda žiadal preskúmanie zákonnosti uvedeného

rozhodnutia. Podanú žalobu založil na tvrdení, že „v predmetnej veci neboli splnené

podmienky na to, aby v mene správcu dane, ktorým je vo vzťahu k žalobcovi Daňový úrad

Košice V, vykonávali kontrolu zamestnanci iného správcu dane – Daňového úradu

Prešov I“. Ďalej dôvodil nesprávnosťou napadnutého rozhodnutia, pretože „postupom

zamestnancov vykonávajúcich daňovú kontrolu bolo porušené ustanovenie § 30a Zákona

č. “. Napokon sťažovateľ nesúhlasil ani s názorom daňového riaditeľstva, že

proti riaditeľovi daňového úradu nemožno podať námietku podľa § 15 ods. 8 zákona

o správe daní a poplatkov, pretože podľa jeho názoru „ak pri výkone kontroly vykonáva

niektoré úkony riaditeľ Daňového úradu Košice V, vzťahuje sa naňho aj možnosť podať

námietku podľa citovaného zákonného ustanovenia“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -48

z 12. novembra 2008 žalobu sťažovateľa zamietol. Vychádzajúc z názoru, že daňové

riaditeľstvo bolo vecne príslušné iba na rozhodnutie o námietke smerujúcej proti postupu

riaditeľa daňového úradu, po preskúmaní súvisiaceho administratívneho spisu konštatoval,

že „riaditeľ Daňového úradu Košice V nebol poverený výkonom daňovej kontroly

u žalobcu“. Vo vzťahu k námietke smerujúcej voči ďalším zamestnankyniam správcu dane

poukázal na iné už ukončené konania vedené na krajskom súde, v dôsledku čoho sa týmito

osobitne nezaoberal.

K zásadnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa dĺžky spornej daňovej kontroly krajský

súd uviedol, že správca dane „od začatia daňovej kontroly dňa 25.5. 2005 do 11. 7. 2006,

kedy žalobca výslovne prejavil vôľu neumožniť výkon daňovej kontroly, nevykonal žiadny

úkon smerujúci k zisteniu alebo prevereniu daňovej povinnosti žalobcu v dôsledku námietok

proti postupu správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V, riaditeľa Daňového

úradu Prešov I, námietky zaujatosti predstaveného – riaditeľa daňového úradu Košice V,

návrhu na jeho vylúčenie z daňovej kontroly, sťažnosti, ospravedlnenia svojej neprítomnosti

v so správcom dane dohodnutých termínoch výkonu daňovej kontroly z dôvodu pracovnej

zaneprázdnenosti, štúdia na vysokej škole vrátane štátnej záverečnej skúšky a pod.“. Podľa

názoru krajského súdu „žalobca... uvedenými aktivitami... znemožnil správcovi dane

vykonať daňovú kontrolu v zákonom stanovenej procesnej lehote, dôsledkom čoho bolo to,

že správca dane doručil žalobcovi oznámenie zo dňa 14. 6. 2006 o tom, že zamestnanci

poverení výkonom daňovej kontroly budú v začatej kontrole pokračovať dňa 11. 7. 2006

v sídle žalobcu. V záujme princípu proporcionality je podľa názoru súdu nevyhnutné

umožniť správcovi dane, aby aj po uplynutí tejto procesnej lehoty mohol realizovať svoje

zákonné oprávnenie a vykonať daňovú kontrolu.“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom charakterizoval

úvahy krajského súdu o zásade proporcionality ako „zjavne arbitrárne, pretože sú v rozpore

so základným ústavným pravidlom činnosti štátnych orgánov vyjadrených v článku 2 ods. 2

SR“. V tejto súvislosti poukázal na to, že po začatí daňovej kontroly len využíval

„procesné prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu mojich práv a právom chránených

záujmov poskytuje“. Zároveň sťažovateľ kritizoval aj skutočnosť, že daňovú kontrolu uňho

mali vykonávať zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2009 napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil, keďže „nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského súdu

o nedôvodnosti podanej žaloby“. Uviedol, že „námietka ako taká je procesným

prostriedkom nápravy nežiaduceho stavu, ktorý mal v priebehu daňovej kontroly nastať,

a bolo iba vecou žalovaného, aké racionálne dôvody v zmysle § 15 ods. 8

vo svojom rozhodnutí uvedie. Súd ich zákonnosť nemôže v zmysle §

248 písm. a) preskúmať, lebo ide o procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania

(v tomto prípade vedenia daňovej kontroly).“. Najvyšší súd tiež konštatoval, že „námietku

podanú žalobcom... je možno označiť nielen ako nástroj nápravy, ale aj ako informačný

nástroj správcu dane, lebo umožňuje daňovému subjektu upriamiť pozornosť najbližšie

nadriadeného zamestnanca správcu dane (tzn. úradnej osoby) na činnosť jemu

podriadeného pracovníka. Ak takáto úradná osoba námietku označí za nepodstatnú

a nevyvodí z toho následky očakávané dôvodne žalobcom, potom žalobca vyčerpal opravné

prostriedky mu dané na nápravu nezákonnosti postupu správcu dane

počas daňovej kontroly, a môže využiť ďalšie právne nástroje na riešenie svojej situácie

zaručené mu ústavným čl. 46 ods. 2. ... žalobca, hoci výslovne sa vo svojej námietke

odvolával na tento právny nástroj, ho v konečnom dôsledku však nevyužil.

Preto za tejto situácie sa Najvyšší súd nemôže napriek preventívnemu pôsobeniu

súdov v zmysle ... ... zapojiť do úvah naznačených krajským súdom o možnosti

alebo nemožnosti pokračovania v daňovej kontrole po dátume 25.05.2006 stanoveným

žalobcom.“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého „implicitne vyplýva..., že námietka proti postupu

správcu dane nie je rozhodnutím, ktoré by podliehalo súdnemu prieskumu.

Takýto záver však nevyplýva zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku I. stupňa.

Je teda zrejmé, že odvolací súd rozhodol o žalobe žalobcu jej zamietnutím (formálne,

procesne) potvrdením rozhodnutia súdu I. stupňa a to z dôvodov, o ktorých sa nezmieňuje

súd I. stupňa.

Presvedčenie Najvyššieho súdu SR, že vecná správnosť rozhodnutia je postačujúca

pre potvrdenie rozsudku odvolacím súdom, je popretím zásady dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania vrátane konania podľa II. Hlavy V. časti

Ak odvolací súd nahradí odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa svojim vlastným,

pričom vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa smerujúcim k skutkovým a právnym

záverom uvedie, že tieto skutkové a právne závery nesúvisia s prejednávanou vecou, potom

pri zachovaní formálnej dvojinštančnosti konania rozhoduje o žalobe sťažovateľa

v skutočnosti nanovo.

Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia naznačuje, že takýto postup

odvolacieho súdu je možný so zreteľom na to, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia

( ) nie je prípustné a výrok a nie odôvodnenie je predmetom prieskumu

odvolacím súdom.

S týmto názorom nie je možné súhlasiť. Ustanovenie , skutočne

ustanovuje neprípustnosť odvolania len proti dôvodom rozhodnutia.

...

V predmetnej veci sa však sťažovateľ odvolal proti výroku rozhodnutia – rozsudku

súdu I. stupňa a svoje odvolanie odôvodnil argumentami smerujúcimi proti odôvodneniu

rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateľa „ak má účastník právo a v tomto prípade ide o dvojinštančné

konanie, napadnúť správnosť skutkových a právnych záverov súdu I. stupňa, tak

rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť v súlade s ustanovením článku 46 ods. 1 SR

len za predpokladu, ak skutkové a právne závery súdu I. stupňa považuje za správne.

V opačnom prípade totiž rozhodne o žalobe žalobcu, v tomto prípade sťažovateľa,

z dôvodov uvedených v odôvodnení odvolacieho súdu prvýkrát.

Žalobca – sťažovateľ však v takomto prípade už nemá možnosť proti týmto

skutkovým a právnym záverom, o ktorých sa z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

dozvedel po prvý krát, využiť riadny opravný prostriedok.

Navyše, pokiaľ odvolací súd naznačuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, že proti

právoplatnému rozhodnutiu o námietke v daňovom konaní v skutočnosti nie je možné podať

žalobu, a toto rozhodnutie je vyňaté zo súdneho prieskumu (tento názor vyplýva implicitne

zo strany 7 ods. 2), potom postup tak I. stupňového, ako aj druhostupňového súdy by bol

v rozpore s ustanovením , podľa ktorého, ak žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, súd konanie zastaví.

V predmetnej veci však tak I. stupňový súd, ako aj odvolací súd, rozhodli o žalobe

meritórne.

Odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia naznačuje zrozumiteľne,

že konanie o námietke je uzavretým konaním a žiadne ďalšie právne prostriedky

na spochybnenie rozhodnutia o námietke, zákon nepripúšťa.

Z uvedeného dôvodu so zreteľom na argumentáciu v skutočnosti najvyšší súd ani

žalobu žalobcu nepreskúmaval, keďže odôvodnenie jeho rozhodnutia sa zameriava

na vyslovenie názoru, o neprípustnosti súdneho preskúmavania rozhodnutím o námietkach

a zároveň naznačovaním iných údajných prostriedkov nápravy.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie

konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, domáhať

sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2

SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.4.2009, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf

29/2009 zo dňa 28.4.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľ vzniesol v odôvodnení svojej sťažnosti proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu dve zásadné sťažnostné námietky. Prvá sa týka porušenia dvojinštančnosti

súdneho konania, ktoré malo nastať v dôsledku potvrdzujúceho výroku založeného na iných

skutkových a právnych dôvodoch v porovnaní s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti

konania medzi ústavno-procesné zásady (, ), z čoho vyplýva aj

to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd

zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného .

Z okolností prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zistil, že v sťažovateľovej veci

vo fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším

objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia

krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“)], preto najvyšší súd ako súd odvolací nemohol zabrániť

sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa

sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd

pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri

objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami

účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim

súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer

výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu

skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou

konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“. Účastníkovi

konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu

prejednávaného prípadu, však nepredpisuje konajúcemu súdu

časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci

spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu

veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť

účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. ).

Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku

krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu

na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek

ďalším procesne relevantným spôsobom (okrem odôvodnenia svojho odvolacieho

rozhodnutia) oznamovať svoje právne úvahy v predmetnom konaní. Preto samotná

skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku

odlišných právnych (nie skutkových) dôvodoch v porovnaní s právnym odôvodnením

rozsudku krajského súdu, nebola spôsobilá privodiť sťažovateľovi porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu. Preto vzhľadom na zjavný nedostatok relevantnej

súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa

zaručeným v zhodnotil ústavný súd v tejto časti predloženú sťažnosť

ako neopodstatnenú.

Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva

na súdnu ochranu tým, že najvyšší súd na jednej strane potvrdil odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny, ale na strane druhej v odôvodnení

potvrdzujúceho rozsudku pomerne jasne naznačil, že rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo

predmetom prieskumu krajského súdu, nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 248 písm.

a) , pretože ide o rozhodnutie procesnej povahy upravujúce vedenie konania. Takéto

zistenie však podľa sťažovateľa má viesť k zastaveniu konania na základe ustanovenia

, a nie k meritórnemu prerokovaniu predmetu žaloby.

Ústavný súd už judikoval, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Rešpektujúc podstatu a chápanie materiálneho právneho štátu ústavný súd konštatuje,

že v prípade konania o sťažovateľovej žalobe bolo jeho základné právo na súdnu ochranu

konkretizované povinnosťou príslušných všeobecných súdov preskúmať zákonnosť

namietaného postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva, a to v súlade s procesnými

normami upravujúcimi toto preskúmavanie. Pritom je potrebné dodať, že procesné normy

regulujúce súdny prieskum právne relevantných aktivít verejnej správy zakotvujú aj

možnosť zastavenia konania o podanej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, teda možnosť rozhodnutia, ktorým sa konanie končí bez meritórneho

prerokovania žalobcovho návrhu.

Z prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý tvoril prílohu predloženej

sťažnosti, ústavný súd zistil, že tento do hĺbky preskúmal žalobné námietky sťažovateľa

vecnej povahy, riadne sa nimi vysporiadal a logickými argumentmi dospel k záveru o

nedôvodnosti sťažovateľovej žaloby, čo ho viedlo k jej zamietnutiu. Aj keď predmetom

prieskumu zo strany ústavného súdu nie je uvedené rozhodnutie krajského súdu, ústavný

súd považoval za potrebné podrobiť skúške ústavnosti toto rozhodnutie v spojení so

sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže, ako už ústavný súd vyslovil,

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok.

Práve nadväznosť oboch rozsudkov viedla ústavný súd napokon k záveru

o nedôvodnosti aj druhej sťažnostnej námietky.

Najvyšší súd sa vo vzťahu k obsahu sťažovateľovej žaloby a rozhodnutiu krajského

súdu o nej obmedzil na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, keď

na strane 4 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že „napadnutý rozsudok je vo výroku

vecne správny“, a na strane 6 zas zdôraznil, že „po preskúmaní formy a obsahu

napadnutého rozhodnutia žalovaného nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského

súdu o nedôvodnosti podanej žaloby“.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na už spomenutú

nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už

zdôraznený dôsledný vecný prieskum napadnutého správneho rozhodnutia žalovaného

krajským súdom. Napokon, bezvadnosť uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj

ustanovenie , podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd teda nebol

povinný opakovať správnosť každého právneho záveru krajského súdu o vecnej podstate

predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil.

Ak za tejto procesnej situácie najvyšší súd doplnil odôvodnenie svojho rozsudku

aj úvahou o možnosti posúdenia rozhodnutia o námietke proti postupu zamestnanca správcu

dane pri výkone daňovej kontroly ako rozhodnutia nepodliehajúceho súdneho prieskumu

(čo by malo viesť k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa, nie k jej zamietnutiu), nie je

podľa ústavného súdu možné v jeho rozhodnutí identifikovať vnútornú rozpornosť výroku

a odôvodnenia, ktorá by mohla založiť právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Tento záver ústavného súdu je zdôraznený aj podstatou rozhodovania všeobecných

súdov pri prieskume postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vecným prieskumom

napadnutého postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva totiž krajský súd poskytol

základnému právu sťažovateľa podstatne vyššiu mieru právnej ochrany, než by sa mu bola

dostala v prípade zastavenia konania podľa v spojení s

. Preto, aj keď následne odvolací súd naznačil aj možnosť zastavenia konania bez

meritórneho prerokovania sťažovateľovej žaloby, ale napadnuté prvostupňové rozhodnutie

krajského súdu z tohto dôvodu nezmenil, lebo ho považoval za vecne správne, nijako sa to

nemohlo dotknúť základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Napokon v sťažnostnom petite sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj

porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného

. Pritom bližšie nezdôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného

základného práva.

Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by pri meritórnom prerokovaní

sťažovateľovej sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení jeho základného práva zaručeného

, a to obzvlášť s ohľadom na už zdôrazňovanú skutočnosť, že v konaní

o sťažovateľovej žalobe konajúce súdy riadne preskúmali všetky žalobné námietky, ktorými

spochybňoval zákonnosť postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009