Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 389/2015
PDF · 581.05 KB
No categories available
I. ÚS 389/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1,
Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2015 a jeho
rozsudkom č. k. 8 Co 22/2015 532 z 24. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 22/2015 a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 22/2015 532 z 24. marca 2015 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ domáhal
v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
9 C 321/2006 určenia vlastníctva k nehnuteľnosti (pozemku v katastrálnom území
2
o výmere 1 655 m) do dedičstva po poručiteľke (ďalej len
„poručiteľka“), a to proti odporcovi mestu Bratislava (ďalej len „mesto“) ako toho času
evidovanému vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 321/2006 423 z 19. októbra 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd na odvolanie
sťažovateľa rozsudkom, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, potvrdil rozsudok okresného
súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery krajského
súdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne
s jeho odvolacími námietkami a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ osobitne
namietal, že krajský súd nezohľadnil históriu územia, na ktorom sa sporný pozemok
nachádza, spôsob jeho nadobudnutia poručiteľkou a potvrdenie účinnosti zápisu
jej vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v roku 1954, ako ani stanoviskom podpredsedu
vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR z 11. novembra 1991. Sťažovateľ
ďalej namietal, že krajský súd dospel k neprávnym záverom o účinkoch československo
maďarského medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok
týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti 3. februára 1964 (ďalej len
„protokol“), k nesprávnym záverom o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava vidiek
z 9. decembra 1969, podľa ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého
štátu na základe označeného protokolu, ako aj k nesprávnemu záveru o splnení podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku mestom vydržaním.
Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti poukázal na „právnu históriu terajšej
bratislavskej mestskej časti ktorá má vplyv na právne skutočnosti súvisiace
s predmetným pozemkom po poručiteľke a pôvodnej vlastníčke “, a to na
skutočnosť, že pôvodná obec s pôvodným maďarským úradným názvom
sa stala prvýkrát súčasť územia Československa od 15. októbra 1947, a to zmluvným
odstúpením časti územia Maďarska [konkrétne územia obcí
] v prospech Československa. Teda územie
obce sa nestalo súčasťou územia Československa na základe Trianonskej mierovej
zmluvy po prvej svetovej vojne, „územie týchto troch obcí nebolo predmetom žiadnej
vojnovej okupácie či vojnovej kontroly (vôbec sa ho netýkala... ani Viedenská arbitráž)“.
Sťažovateľ poukázal na nadobudnutie vlastníctva poručiteľky k spornému pozemku
v roku 1923 a na to, že „Česko slovenské súdy... dňa 1. 4. 1954 výslovne potvrdili účinnosť
pozemkovoknižného zápisu o vlastníctve k predmetnému pozemku, pričom
táto skutočnosť je súčasne jasným a jednoznačným dôkazom, že predmetný pozemok
nepodliehal žiadnym právnym predpisom o povojnových či porevolučných komunistických
konfiškáciách a znárodneniach majetku, ale ani žiadnym iným dovtedajším právnym
predpisom a opatreniam o konfiškáciách, znárodneniach a vyvlastneniach majetku“.
K posúdeniu účinkov rozhodnutia ONV Bratislava vidiek z 9. decembra 1969, podľa
ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého štátu na základe
označeného protokolu, krajským súdom sťažovateľ uviedol:
«... predmetné rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) Bratislava vidiek
bolo a je samo osebe nevykonateľné (bez dodatočnej nelegitímnej manipulácie nad rámec
tohto rozhodnutia) a tým zároveň predmetné rozhodnutie bolo a je paaktom čo do zápornej
kvality vád už len preto, lebo toto rozhodnutie ONV Bratislava vidiek neobsahuje
(vo výroku ani v odôvodnení) ani len základné identifikačné údaje o dotknutom pozemku
kvôli absentujúcemu názvu katastrálneho územia aj obce, kde sa nachádza vydaným
rozhodnutím dotknutý pozemok. Navyše, toto rozhodnutie ONV Bratislava vidiek tiež
neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné identifikačné údaje o dotknutej osobe
kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj kvôli absentujúcemu miestu
bydliska (bytu) dotknutej osoby. [Pritom v konaní pred všeobecnými súdmi bolo
preukázané, že Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek ešte pred vydaním
predmetného rozhodnutia bola od MNV známa vtedajšia adresa
.] Navyše, predmetné rozhodnutie ONV Bratislava vidiek bolo vydané
počas účinnosti zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku). Preto pri
konaní a rozhodovaní o tomto rozhodnutí a taktiež pri doručovaní tohto rozhodnutia sa
ex lege muselo postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom
priadku)... V rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku)
však predmetné rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12.
1969 nikdy nebolo doručované ani doručené dotknutej (vyvlastňovanej) osobe a vôbec
žiadnej fyzickej osobe (čo je zrejmé aj z rozdeľovníku adresátov na konci rozhodnutia), a
preto toto rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť a nenadobudlo právoplatnosť ani
vykonateľnosť (pričom prinajmenej ide o neprávoplatnosť a nevykonateľnosť vo vzťahu k
postihovanej a aj jej nástupcom).
Uvedené skutočnosti však odvolací Krajský súd v Bratislave zhadzovačne
bagatelizoval a ústavne nekonformne odignoroval v hrubom rozpore s ústavnoprávne
aj medzinárodnoprávne garantovanými základnými princípmi (zásadami) materiálneho
právneho štátu, najmä princípom materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany
zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty,
princípu rovnosti a zákazu diskriminácie (keďže krajský súd napadnutým uznesením
diametrálne neobjektívne a odchylne vyhodnocoval a riešil nedostatky predmetného
rozhodnutia ONV ako boli podľa konštantnej súdnej judikatúry vyhodnocované a riešené
analogické nedostatky v iných kauzách), ďalej princípu dvojinštančnosti konania a princípu
predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej
moci (keďže konajúci najvyšší súd nepredvídateľne nerešpektoval konštantnú súdnu
judikatúru), ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej dôvery the
Legitimate expectation der Vertrauenschutz – la confiance légitime (l’attente légitime)]
a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti [„ex iniuria
ius non oritur“ – „right can not grow out of injustice“ „droit ne peut résulter ďinjustice“].
V tejto súvislosti sa tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nevyrovnal s konštantnou
súdnou judikatúrou ani nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru podľa ktorej vlastník
nemôže stratiť a ani počas existencie socialistického režimu v česko slovenskom štáte
nemohol legálne stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,
ktorého nebol účastníkom [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 3/03 z 1. 7. 2003
(publikovaný pod č. 48/2003 ZSP) a sp. zn. 1 Obdo V67/2007 z 29. 9. 2008]...
Obdobne sa odvolací krajský súd nevyrovnal s konštantnou súdnou judikatúrou ani
nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru, podľa ktorej všeobecné súdy (vrátane
odvolacieho krajského súdu) sú oprávnené a povinné skúmať a zaoberať sa tým,
či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,
či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom čo do zápornej
kvality vád) a či ide o akt, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
[mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 6 Sž 99/00 (publikovaný pod č. 36/2001 ZSP),
sp. zn. 4 Cdo 123/2003 z 1. 7. 2005 (publikovaný pod č. 44/2005 ZSP) a sp. zn.
5 Cdo 157/2007 zo 14.10. 2008 a uznesenie NS SR sp. zn. M Cdo 58/01 (publikované
pod č. 48/2002 ZSP].»
K posúdeniu účinkov protokolu krajským súdom sťažovateľ uviedol:
«Rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969,
na základe ktorého bol predmetný pozemok zoštátnený (čím bol nezákonne odňatý
z vlastníctva ), bolo vydané na základe „čsl. maďarského Protokolu
zo dňa 3. II. 1964“.
Ide o československo maďarský medzivládny Protokol o úprave niektorých
majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaný v Budapešti
dňa 3. 2. 1964 a potvrdený výmenou diplomatických nôt zo dňa 15. 4. 1964, ktorý
v Československu (ale ani po rozpade federácie na Slovensku) nikdy nebol odsúhlasený
parlamentom (Národným zhromaždením, ani následným Federálnym zhromaždením
a ani Národnou radou), nikdy nebol ratifikovaný prezidentom republiky a ani nikdy nebol
vyhlásený v zbierke zákonov. Tento protokol býva niekedy označovaný ako medzivládny
československo maďarský Protokol z 3. 2. 1964 alebo ako maďarský Protokol z 3. 2. 1964,
ale štandardne býva datovaný z 15. 4. 1964 (keďže až vtedy bol potvrdený výmenou
diplomatických nôt). Pritom Krajský súd v Bratislave tento medzivládny protokol vo svojom
prvom odvolacom rozsudku z roku 2013 ešte označuje ako Protokol z 15. 4. 1964,
ale vo svojom druhom odvolacom rozsudku z roku 2015 ho už označuje ako Protokol
z 3. 2. 1964 (v ďalšom texte spravidla len „Protokol z 15. 4. 1964“).
Odvolací Krajský súd si totiž pravdepodobne uvedomil skutočnosť (ale svojou
špekulatívnou zmenou dikcie zároveň upriamil pozornosť na súdom všeobecne známu
skutočnosť), že od 1. 4. 1964 nadobudol účinnosť nový Občiansky zákonník (zákon č.
40/1964 Zb.), ktorý 1. 4. 1964 v § 131, § 2, § 489 a § 496 explicitne uzákonil, že vlastníctvo
je chránené proti neoprávneným zásahom a že vyvlastnenie veci aj trvalé obmedzenie
vlastníctva je možné len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za
náhradu. Už len preto Protokol z 15. 4. 1964 (ktorý nikdy nebol účinný pred 1. 4. 1964,
nebol ratifikovaný a nemal prednosť pred československými zákonmi) nemohol byť ani
nebol priamo vnútroštátne použiteľný (ako údajný „vyvlastňovací titul“) bez jeho vykonania
zákonom.
Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4. 1964 však jeho
rozsudku (na stranách 10 a 11) zamlčal úplne iný postup pri obdobnej majetkovoprávnej
československo rumunskej dohode z 3. 8. 1960 (ktorá bola v zbierke zákonov vyhlásená
pod č. 51/1961 Zb. a ktorá bola vykonaná zákonom č. 100/1961 Zb.), pričom zároveň
odvolací krajský súd svojvoľne nepodložene a neodôvodnene naďalej presadzuje tvrdenia,
že Protokol z 15. 4. 1964 mal vraj priamy vnútroštátny účinok a bol priamo vnútroštátne
použiteľný bez jeho vykonania zákonom (self executing), ďalej že na plnohodnotné
vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964 vraj nebolo potrebné jeho vyhlásenie
v zbierke zákonov (zbierke právnych predpisov), že o tomto protokole (zmluve) postačovalo
publikovať oznámenie č. 18 v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti
v čiastke 4/1965, ale taktiež že išlo o medzinárodnú zmluvu nepodliehajúcu schváleniu
Národným zhromaždením (v zmysle čl. 42 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb.) ani ratifikácii
prezidenta republiky (v zmysle čl. 62 Ústavy ČSSR), nakoľko prezident republiky právomoc
na dojednanie tejto medzinárodnej zmluvy (Protokol z 15. 4. 1964) mohol preniesť a údajne
preniesol na vládu (napríklad časovo neskoršími rozhodnutiami prezidenta republiky
č. 63/1967 Zb. a č. 31/1969 Zb.),
V súvislosti s takýmito nepodloženými a náležite neodôvodnenými tvrdeniami
odvolacieho súdu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v čase dojednania a potvrdenia
Protokolu z 15. 4. 1964 neexistovali (ani sa retroaktívne nemohli vzťahovať) rozhodnutia
prezidenta republiky č. 63/1967 Zb. a č. 31/1969 Zb. (takže poukazovanie na tieto
rozhodnutia prezidenta je zavádzajúce a scestné). Rovnako je zavádzajúce a scestné
tvrdenie, že na plnohodnotné vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964 vraj
postačovalo jeho vyhlásenie oznámením v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva
spravodlivosti, pretože Zbierka inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti nebola
podľa žiadneho zákona (ani podľa žiadneho iného všeobecne záväzného právneho predpisu)
určená na vnútroštátne vyhlasovanie medzinárodných zmlúv, teda nebola určená
ani na vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964.
Navyše z ustanovení [najmä z § 1 a § 4] zákonného opatrenia Predsedníctva
Národného zhromaždenia č. 4/1962 Zb. o vyhlasovaní zákonov a iných právnych predpisov,
ktoré boli účinné aj v dobe dojednania Protokolu z 15. 4. 1964, je celkom jednoznačne
zrejmé, že v zbierka zákonov museli byť vyhlasované všetky zákony, zákonné opatrenia,
vládne nariadenia (nariadenia vlády) a aj všetky vyhlášky ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov, pričom v zbierka zákonov muselo byť taktiež zverejňované formou
oznámenia o vydaní dokonca aj vydanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov
(výnosov, opatrení) ministerstiev a iných ústredných orgánov, ktorých znenie nebolo účelné
vyhlásiť zverejnením úplného znenia, najmä pre obmedzený počet organizácií alebo osôb,
na ktoré sa vzťahovali. V tomto kontexte je zrejmé a nepochybné, že na základe § 2 písm. e)
zákonného opatrenia č. 4/1962 Zb. bolo potrebné v zbierke zákonov vyhlasovať vyhlášky
o dojednaní všetkých medzinárodných zmlúv a dohôd, o ich ratifikácii alebo výpovedi alebo
o iných otázkach ich sa týkajúcich, ak ich vyhlásenie v zbierke zákonov bolo nutné alebo
účelné, a to aj vtedy ak sa vzťahovali na obmedzený počet organizácií alebo osôb.
Mimochodom v tejto súvislosti treba ilustratívne zdôrazniť skutočnosť, že už počas
existencie Ústavy ČSSR (č. 100/1960 Zb.), ktorá nadobudla účinnosť od 11. 7. 1960, bola
dojednaná a v zbierke zákonov vyhlásená (vyhláškou č. 51/1961 Zb.) Dohoda z 3. 8. 1960
o úprave niektorých otvorených finančných a majetkových otázok medzi Československou
socialistickou republikou a Rumunskou ľudovou republikou, na vnútroštátne vykonanie
ktorej bol následne vydaný zákon č. 100/1961 Zb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov
medzi československými a rumunskými osobami. Toto je svedectvom, že ani Protokol
z 15. 4. 1964 nemal priamy vnútroštátny účinok a že jeho vnútroštátne vykonanie bolo
možné iba zákonom. Rozdielny postup pri vnútroštátnom vykonávaní týchto
medzinárodných zmlúv, ktorých podstatou je porovnateľný majetkovoprávny obsah,
všeobecné súdy absolútne arbitrárne odignorovali a nijako sa ani len nepokúsili vysvetliť
dôvody ich rozdielneho vnútroštátneho vykonávania v Československu s rovnakým
ústavným systémom a tiež s porovnateľným právnym poriadkom (okrem zvýšenej ochrany
vlastníctva v Občianskom zákonníku a sprísneného procesného postupu svedčiaceho v
neprospech neskoršieho „bezzákonného“ vykonávania Protokolu z 15. 4. 1964).
Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že ani československo maďarský Protokol
z 15. 4. 1964 (rovnako ako československo rumunská dohoda z 3. 8. 1960) nemal priamy
vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), ale mal byť
vyhlásený v zbierke zákonov (zrejme aj s vydaním zákona na vykonanie tohto protokolu),
k čomu však napokon nedošlo (snáď pre dynamický až turbulentný spoločenský vývoj
v Československu v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia). Pritom však tento
nedostatok („nevyhlásenie“ Protokolu z 15. 4. 1964 v zbierke zákonov) nemôže byť
prehliadaný na úkor navrhovateľa a na jednostranný prospech štátu zodpovedného
za „nevyhlásenie“ Protokolu z 15. 4. 1964 v zbierke zákonov. Pritom už len skutočnosť, že
zoštátňovacie rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969
bolo protiprávne vydané práve na základe Protokolu zo dňa 3. II. 1964, ktorý nemal priamy
vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), potvrdzuje
skutočnosť, že ide o absolútne neplatný paakt.
V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú
súdnu judikatúru ani základné právne princípy vzťahu medzi vnútroštátnym právnym
poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami) a ani princíp právnej
istoty, podľa ktorého absolútne nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej
všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy
označenej názvom protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu spôsobom predpísaným
pre všeobecne záväzné právne akty. Podľa konštantnej súdnej judikatúry, ktorá sa zaoberá
základnými právnymi princípmi vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom
a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami), vo všeobecnosti platí, že zmluvnou
stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické osoby
a právnické osoby v zmluvnom štáte (teda nie tretie osoby v zmluvnom štáte), ktoré
medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje ani nezaväzuje. Pritom
nevyhnutným predpokladom pre priame vnútroštátne účinky a priamu aplikáciu
medzinárodnej zmluvy na fyzické osoby alebo právnické osoby a taktiež pre prednosť
medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola
predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená (teda aby bola vyhlásená rovnoprávne ako
vnútroštátne všeobecne záväzné právne predpisy, čiže v zbierke zákonov). Tieto skutočnosti
o medzinárodných zmluvách a o vnútroštátnom účinku medzinárodných zmlúv sú zrejmé
napríklad zo stabilnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR), ktorá
je dostupná aj na jeho stránke http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia
[mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. 6. 2009, sp. zn. 3 Sžp 10/2009
z 11. 6. 2009, sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 12/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn.
3 Sžp 13/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 15/2009
z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 16/2009 z 17. 9. 2009, sp. zn. 3 Sžp 19/2009 z 17. 9. 2009, sp. zn.
3 Sžp 20/2009 z 17. 9. 2009].
Medzi najpodstatnejšie právne princípy patrí aj všeobecný princíp právnej istoty
(či imperatív právnej istoty). Z tohto princípu právnej istoty okrem iného vyplýva, že
nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek
právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej názvom protokol) je verejné
vyhlásenie právneho aktu (čiže sprístupnenie práva) spôsobom predpísaným pre
vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych aktov v určenej oficiálnej zbierke (teda
v rozhodnom období v Československu v zbierke zákonov). Ak teda právny akt nikdy nebol
vyhlásený (sprístupnený) predpísaným spôsobom v určenej oficiálnej zbierke štátu
(v zbierke zákonov), tak predmetný právny akt (napríklad medzinárodná zmluva s názvom
protokol) ani nikdy nemohol nadobudnúť a nenadobudol priamu všeobecnú záväznosť
v príslušnom štáte a v konečnom dôsledku ani nemohol mať a nemal v príslušnom štáte
priame účinky na fyzické osoby alebo právnické osoby...
Medzinárodné zmluvy a ich závažnosť nemožno schematicky posudzovať (čo urobil
odvolací súd a už aj prvostupňový súd) podľa názvu medzinárodnej zmluvy (zmluva,
dohoda, dohovor, protokol), ktorý sám o sebe nemá právny význam, ale medzinárodné
zmluvy a ich závažnosť treba posudzovať podľa ich skutočného obsahu. Táto skutočnosť je
zrejmá napríklad z Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax [ktoré
boli schválené uznesením vlády SR č. 743/2009 z 21. 10. 2009 a ktoré sú verejne dostupné
na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR (www.foreign.gov.sk)], ako
aj z Metodického pokynu na vykonanie Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv
a zmluvnú prax [ktoré sú verejne dostupné na internetovej stránke Ministerstva
zahraničných vecí SR (www.foreign.gov.sk)]. Mimochodom, napríklad aj Európsky súd
pre ľudské práva bol zriadený Protokolom č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie č. 102/1999 Z. z.), pričom označenie protokol nijako
neznižuje význam a dôležitosť tohto medzinárodno zmluvného dokumentu.»
K nezohľadneniu stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí
ČSFR z 11. novembra 1991 krajským súdom sťažovateľ uviedol, že krajský súd
«nepodložené a neodôvodnene tvrdí, že toto stanovisko údajne „nemá žiadnu výpovednú
hodnotu, a tým ani žiadnu dôkaznú silu v tomto konaní...“
V skutočnosti teda odvolací Krajský súd v Bratislave iba povrchne a nekompetentne
bagatelizoval, ale riadne ani presvedčivo sa nevyrovnal so stanoviskom podpredsedu vlády
ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR (teda kompetentnej osoby pre oblasť
medzinárodných zmlúv uzavretých československým štátom), ktoré navrhovateľ predložil
ako dôkaz všeobecným súdom do súdneho spisu a ktoré je tiež verejne dostupné
(na internetových stránkach Spoločnej česko slovenskej digitálnej parlamentnej knižnice
www.nrsr.sk/dk a www.psp.cz/eknih) ako parlamentná tlač Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) číslo 1033 vo volebnom období rokov
1990 až 1992. V tomto stanovisku zo dňa 11. 11. 1991 vtedajší podpredseda vlády ČSFR
a minister zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky jasne,
jednoznačne a explicitne (výslovne) konštatuje, že v prípade československo maďarských
protokolov „zrušení vlastnictví fyzických a právnických osob k dotčeným nemovitostem
nebylo způsobeno samotnou mezinárodní smlouvou“ a že štáty bežne dojednávajú
medzinárodné zmluvy o postúpení časti územia, „které mimo jiné stanoví též přechod
vlastnických práv jednoho státu k nemovitostem ležícím na dotčeném území na druhý stát.
Přitom však státy obyčejně před vstupem smlouvy v platnost vnitrostátním opatřením
vyvlastní nemovitosti, které jsou ve vlastnictví fyzických a právnických osob. Toto
vyvlastnění se má ovšem uskutečnit v souladu s právním řádem příslušného státu a s jeho
mezinárodními závazky.“. Keďže odvolací súd vo svojom rozsudku vôbec nespomenul
skutočný obsah tohto stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí
ČSFR, nieto aby sa s ním vyrovnal, už len to v podstatnom rozsahu spôsobuje
nepreskúmateľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť odvolacieho rozsudku.».
V ďalšej argumentácii sťažovateľ uviedol:
«Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku
zdola) tvrdí, že ani „nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne
identifikovaná osoba nezakladajú nulitnosť (ničotnosť)“ poštátňovacieho rozhodnutia
finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava vidiek zo dňa 9. 12. 1969…
Všeobecné súdy krajský súd a už aj okresný súd vo svojich rozsudkoch však
arbitrárne a absurdne zamlčali, že v nedostatočná identifikácia dotknutého pozemku
absolútne chýba názov katastrálneho územia aj obce. Taká hrubo nedostatočná
identifikácia pozemku, kde chýba dokonca aj názov katastrálneho územia aj obce, celkom
jednoznačne a nepochybne aj v zmysle konštantnej súdnej judikatúry spôsobuje neurčitosť,
nevykonateľnosť a celkovo neplatnosť príslušného správneho „rozhodnutia“ (paaktu),
čo však odvolací krajský súd (a už ani okresný súd) vo svojom rozsudku absurdne,
arbitrárne a neústavne nerešpektoval. Obdobné dôsledky má aj nedostatočná identifikácia
postihovanej (vyvlastňovanej) účastníčky konania iba nedostatočným a nekonkrétnym
označením „ , maďarský štátny príslušník“.
Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku
zdola) taktiež tvrdí, že aj pokiaľ zoštátňujúce rozhodnutie ONV Bratislava vidiek
č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 „nebolo nikdy doručované právnej predchodkyni
navrhovateľa, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, treba
poznamenať, že táto skutočnosť síce vylučuje dobromyseľnosť štátu v prípade možného
nadobudnutia vlastníctva jeho vydržaním, ale pokiaľ sa takéto rozhodnutie stalo podkladom
pre zápis vlastníctva štátu do evidencie nehnuteľností, z ktorého sa pri ďalšom nakladaní
s majetkom štátu vychádzalo, treba prisvedčiť dobromyseľnosti odporcu v 1. rade
v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva jeho prechodom z majetku štátu, ktorý
nevedel a ani nemohol vedieť, že majetok štátu, ktorý na neho zo zákona prešiel, nezískal
štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho
orgánu“.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že odvolací Krajský súd v Bratislave
vo svojom odvolacom rozsudku arbitrárne ignoroval konštantnú súdnu judikatúru
[napríklad judikatúru Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/58/2013
zo 18. 2. 2014 a sp. zn. 1Sžr/72/2011 zo 14. 2. 2012], ktorá sa vzťahuje na zmeny vlastníctva
pozemkov zo štátu na obce (mestá) na základe zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je založený
na zriedkavo (vo význame nezvyčajne) využívanom mechanizme nadobudnutia vlastníckeho
práva spôsobom „ex lege“, tzn. Bez požadovania existencie ďalšej právnej skutočnosti.
Práve takýto postup s absenciou vydania individuálneho správneho aktu, ktorý by si
vyžadoval oslovenie aj skutočného vlastníka (najmä z titulu zápisu vlastníckeho práva
do PKV, EN či KN), si vyžaduje od štátu (a jeho orgánov poverených správou katastra), ako
aj od nadobúdajúceho subjektu (obce) veľmi starostlivé preverovanie procesu „ex lege“
spojenú s vypracovaním delimitačných listín (protokolov) a mimoriadny dôraz
na dodržiavanie zásady legality v zmysle čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky... Zároveň Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že ak sa zistí,
že štát legálne nenadobudol do svojho majetku pozemok, ktorý získal do svojej sféry
bez právneho dôvodu či nezákonne, tak pôvodný majiteľ svoje legálne nadobudnuté
vlastnícke právo ani nestratil vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ako
základného práva. Samotné pripustenie výskytu chyby štátnym orgánom ako základnej
príčiny vedúcej k vzniku následných chybných záznamov je irelevantné, a čo sa týka
právnych následkov uvedených chýb zaťažuje iba príslušné štátne orgány; nie však
samotného pôvodného majiteľa, keďže základné práva a slobody sú neodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Pokiaľ proces prechodu vlastníckeho práva
k pozemku pôvodného vlastníka zo štátu na obec bol zrealizovaný a prebehol iba povrchne
po stránke formálnej tak, že na základe protokolu o delimitácii nehnuteľného majetku
v zmysle § 14 zákona č. 138/1991 Zb. bola pôvodná parcela zapísaná správou katastra do
listu vlastníctva v prospech obce, pričom však uvedený proces prechodu vlastníckeho práva
zo štátu na obec nebol riadne vykonaný po stránke materiálnej, tzn. že nebol „apriori“
preukázaný zákonný dôvod (titul) na uskutočnenie tohto procesu, tak nie je možné právne
následky tohto procesu uznať ani v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a ani čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Zároveň odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 5 v prvom
odseku zdola) nepreskúmateľne tvrdí, že odporca v 1. rade (ktorým je mesto Bratislava,
hlavné mesto SR) „mal k dispozícii viaceré listiny a rozhodnutia o nadobudnutí
vlastníckeho práva štátu“.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že mesto Bratislava, hlavné mesto SR (teda
odporca v 1. rade) zo svojej dokumentácie založilo do súdneho spisu kľúčové dôkazy
svedčiace o nezákonnosti zoštátnenia predmetného pozemku, a to jednak kópiu potvrdenia
Miestneho národného výboru (MNV) č. 701/1969 zo dňa 15. 10. 1969, ktorým
MNV okrem iného oznámil finančnému odboru Okresného národného výboru
(ONV) Bratislava vidiek presnú adresu trvalého bydliska pani
(čo preukazuje, že Miestnemu národnému výboru
a aj „zoštátňovaciemu“ Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek bola známa
presná adresa trvalého bydliska pani )
a jednak rozhodnutie Okresného národného výboru Bratislava vidiek (ONV)
č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 (na konci ktorého je uvedený zoznam adresátov,
ktorý zasa preukazuje, že toto zoštátňovacie rozhodnutie nebolo vôbec doručované
dotknutej pani , teda právnej predchodkyni navrhovateľa).
Z uvedených archívnych dokladov založených do súdneho spisu práve mestom
Bratislava (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že mesto Bratislava (teda odporca
v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a vedelo, že predmetný
pozemok nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii dobromyseľnosti
mesta Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej (bežnej)
náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu
rozumne na každom subjekte požadovať, mohlo a malo mať pochybnosti o tom, že
predmetný pozemok, ktorý fakticky ovládalo (užívalo), nepatril štátu a tým ani nemohol
prejsť a neprešiel z „nevlastníctva“ štátu do vlastníctva ani do dobromyseľnej držby mesta
Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktorému tým absentuje dobromyseľnosť pri držbe
predmetného pozemku. Pritom skutočnosť, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) sa
napriek absencii dobromyseľnosti snaží silou mocou zmocniť predmetného pozemku, nie je
vôbec prekvapujúca, keďže nekorektné „oberanie“ fyzických osôb o ich majetky sa už aj na
úrovni obcí a miest stalo zaužívanou zvyklosťou prebratou či pretrvávajúcou podľa
„chýrnych vzorov“ z totalitných dôb.
Odvolací Krajský súd v Bratislave taktiež nepodložene a neodôvodnene nezohľadnil
ani všetky relevantné ustanovenia samotného zákona o majetku obcí, a to predovšetkým
spoločné ustanovenia § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí. Pritom ustanovenia
§ 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí na reálne naplnenie tohto zákona vyžadovali,
že odovzdávajúce právnické osoby (orgány miestnej štátnej správy) a nadobúdajúce
právnické osoby (obce) boli povinné spísať (uzatvoriť) písomné protokoly o delimitácii
a odovzdaní majetku jednotlivým obciam, ktoré museli obsahovať presné zoznamy
odovzdávaného a preberaného majetku potvrdené odovzdávajúcim orgánom miestnej
štátnej správy a obecným zastupiteľstvom preberajúcej obce. Pritom až na základe týchto
zoznamov bolo možné odovzdávaný a preberaný majetok zapisovať pre jednotlivé obce
do evidencie nehnuteľností. Až naplnením týchto ustanovení § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona
o majetku obcí sa preberajúca (nadobúdajúca) obec fakticky ovládla odovzdávaný
a preberaný majetok a mohla s ním nakladať a tým sa stala držiteľom odovzdávaného
a preberaného majetku.
Odvolací Krajský súd v Bratislave (ale už ani prvostupňový súd) však vôbec
neskúmal otázku, či vôbec, kedy presne a akým dokumentom (protokolom so zoznamami
odovzdávaného a preberaného majetku) bol sporný pozemok (respektíve sporné parcely
vzniknuté rozdelením pôvodného pozemku) odovzdaný odporcovi (mestu Bratislava)
a zapísaný v jeho prospech do evidencie nehnuteľností. Pritom v zmysle ustanovení § 129
Občianskeho zákonníka a nadväznej konštantnej judikatúry (vrátane už spomenutej
judikatúry Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/58/2013 zo 18. 2. 2014
a sp. zn. 1Sžr/72/2011 zo 14. 2. 2012) sa na vznik držby vyžaduje faktické ovládanie
nehnuteľnú vec (napríklad pozemku), ktorá je či má byť predmetom držby.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.
1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s
čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991
Zb.) a zároveň práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(vyhláseného oznámením č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach (vyhláseného oznámením č. 120/1976 Zb.) porušil
Krajský súd v Bratislave svojím postupom pri konaní a rozsudkom sp. zn. 8Co/22/2015 532
z 24. 3. 2015, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 9 C 321/2006 423 z 19. 10. 2010.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/22/2015 532 z 24.3.2015, pričom zároveň zrušuje aj rozsudok prvostupňového
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006 423 z 19. 10. 2010 s tým, že celú vec
vracia všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 14 paktu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych
skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu niet zásadných odlišností, a prípadné
porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu zdôrazňuje,
že napriek tej časti jeho odôvodnenia (a predtým rozsudku okresného súdu), v ktorej dôvodí
nadobudnutie vlastníctva k spornému pozemku právnej predchodkyne sťažovateľa štátom na
základe individuálneho právneho aktu – rozhodnutia ONV Bratislava vidiek z 9. decembra
1969, a zároveň dôvodí v prospech účinnosti protokolu rozdielne od rozsiahlej a
vyčerpávajúcej argumentácie sťažovateľa, existenciu vlastníckeho práva mesta (odporcu)
ako dôvod zamietnutia návrhu sťažovateľa neodvodzoval od vlastníctva štátu, ale konštatuje
jeho originálne nadobudnutie vydržaním.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd meritórne neposudzoval ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu (aj okresného súdu) o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava vidiek
z 9. decembra 1969 a protokolu, ktoré nie sú dôvodom na ustálenie vlastníctva mesta
(odporcu).
Argumentáciu sťažovateľa k týmto otázkam aj so zohľadnením historických súvislostí
vývoja územia, na ktorom sa sporný pozemok nachádza, preto vyhodnocoval ústavný súd
len z hľadiska ich možnej súvislosti s vyhodnotením záverov krajského súdu
o dobromyseľnosti držby sporného pozemku mestom (odporcom). Ústavný súd konštatuje,
že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej
veci pre posúdenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním, ako
aj s tvrdeniami sťažovateľa v jeho odvolaní (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jeho
sťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania
(§ 129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč. zák.), zisťoval v danej veci splnenie zákonných
predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním,
a správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ
odporca v 1. rade nadobudol sporný pozemok do vlastníctva z majetku štátu dňom
1. 5. 1991 na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, svedčal mu právny titul,
zakladajúci jednak poctivosť právneho dôvodu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva
odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii nehnuteľností ako výlučného
vlastníka sporného pozemku, tak aj jeho presvedčenie, že s nadobudnutým majetkom
nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila.
V konaní nebola preukázaná žiadna taká relevantná skutočnosť, ktorá by bola
spôsobila vyvolať u odporcu v 1. rade oprávnené pochybnosti o legitimite prechode
vlastníckeho práva zo štátu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel,
že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že nakladá
so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z objektívneho hľadiska, treba
konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť presvedčený, že
sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu. Správne preto súd
prvého stupňa ustálil, že 10 ročná vydržacia doba začala u odporcu v 1. rade plynúť dňom
1. 5. 1991 a uplynula dňom 1. 5. 2001, kedy odporca v hrade nadobudol vlastnícke právo
vydržaním. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
k narušeniu dobromyseľnosti odporcu v 1. rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy
katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke právo ku spornému pozemku je zo strany
navrhovateľa spochybňované zápisom v pozemkovej knihe v prospech jeho právnej
predchodkyne, teda dňom 9. 4. 2003.
V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by
mali byť dôkazom o spornosti vlastníctva odporcu v 1. rade a tým aj neexistencie jeho
dobromyseľnosti už od roku 2000 na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne,
tak ako to tvrdí navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava
sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa nevzťahovala, pretože, ako to ustálil aj súd
prvého stupňa, táto nebola a ani sa nestala obyvateľkou ani štátnou príslušníčkou
Československa, a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu ako vlastníka
do evidencie nehnuteľností na základe rozhodnutia finančného odboru ONV Bratislava
vidiek zo dňa 9. 12. 1969 vydaného na podklade medzivládneho Protokolu o úprave
niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku z 15. 4. 1964,
nemožno síce v žiadnom prípade prisvedčiť dobromyseľnosti štátu z hľadiska možného
nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, čím je vylúčená aj možnosť započítania
si odporcom v 1.rade takejto neoprávnenej držby štátu ako jeho právneho predchodcu,
čo však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
u každého ďalšieho subjektu, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu
na základe relevantného právneho titulu, v ktorom právnom postavení sa ocitol aj odporca
v 1. rade.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebolo preukázané odovzdanie spornej
nehnuteľnosti odporcovi v 1. rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho
faktickej držby postačujúce preukázanie odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy
odporcu v 2. rade protokolom zo dňa 30. 10. 1991, z čoho možno dôvodiť, že najneskôr
týmto dňom mal odporca v 1. rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej moci.
S poukazom vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu
prvého stupňa, že odporca v 1. rade preukázal splnenie zákonných podmienok pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, keď u neho
existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal držby spornej nehnuteľnosti a následne
s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila. V prípade pochybností
svedčí odporcovi v 1. rade oprávnenosť držby na základe vyvrátiteľnej právnej domnienky v
zmysle ust. § 130 ods. 1 Obč. zák.“
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri ustálení právnych
záverov o nadobudnutí vlastníctva mestom vydržaním mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 13 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že
keďže nezistil možnosť porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 14 paktu, nezistil ani možnosť porušenia v spojení s nimi namietaným
porušením označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,
odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho
ďalšími nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015