Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 389/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1,

Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s , a

a podľa Listiny základných práv a slobôd

v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. z 24. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) v spojení

s , a a podľa Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. z 24. marca 2015 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ domáhal

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

určenia vlastníctva k nehnuteľnosti (pozemku v katastrálnom území

2

o výmere 1 655 m) do dedičstva po poručiteľke (ďalej len

„poručiteľka“), a to proti odporcovi mestu Bratislava (ďalej len „mesto“) ako toho času

evidovanému vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 19. októbra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd na odvolanie

sťažovateľa rozsudkom, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, potvrdil rozsudok okresného

súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery krajského

súdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne

s jeho odvolacími námietkami a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ osobitne

namietal, že krajský súd nezohľadnil históriu územia, na ktorom sa sporný pozemok

nachádza, spôsob jeho nadobudnutia poručiteľkou a potvrdenie účinnosti zápisu

jej vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v roku 1954, ako ani stanoviskom podpredsedu

vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR z 11. novembra 1991. Sťažovateľ

ďalej namietal, že krajský súd dospel k neprávnym záverom o účinkoch československo

maďarského medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok

týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti 3. februára 1964 (ďalej len

„protokol“), k nesprávnym záverom o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava vidiek

z 9. decembra 1969, podľa ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého

štátu na základe označeného protokolu, ako aj k nesprávnemu záveru o splnení podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku mestom vydržaním.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti poukázal na „právnu históriu terajšej

bratislavskej mestskej časti ktorá má vplyv na právne skutočnosti súvisiace

s predmetným pozemkom po poručiteľke a pôvodnej vlastníčke “, a to na

skutočnosť, že pôvodná obec s pôvodným maďarským úradným názvom

sa stala prvýkrát súčasť územia Československa od 15. októbra 1947, a to zmluvným

odstúpením časti územia Maďarska [konkrétne územia obcí

] v prospech Československa. Teda územie

obce sa nestalo súčasťou územia Československa na základe Trianonskej mierovej

zmluvy po prvej svetovej vojne, „územie týchto troch obcí nebolo predmetom žiadnej

vojnovej okupácie či vojnovej kontroly (vôbec sa ho netýkala... ani Viedenská arbitráž)“.

Sťažovateľ poukázal na nadobudnutie vlastníctva poručiteľky k spornému pozemku

v roku 1923 a na to, že „Česko slovenské súdy... dňa 1. 4. 1954 výslovne potvrdili účinnosť

pozemkovoknižného zápisu o vlastníctve k predmetnému pozemku, pričom

táto skutočnosť je súčasne jasným a jednoznačným dôkazom, že predmetný pozemok

nepodliehal žiadnym právnym predpisom o povojnových či porevolučných komunistických

konfiškáciách a znárodneniach majetku, ale ani žiadnym iným dovtedajším právnym

predpisom a opatreniam o konfiškáciách, znárodneniach a vyvlastneniach majetku“.

K posúdeniu účinkov rozhodnutia ONV Bratislava vidiek z 9. decembra 1969, podľa

ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého štátu na základe

označeného protokolu, krajským súdom sťažovateľ uviedol:

«... predmetné rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) Bratislava vidiek

bolo a je samo osebe nevykonateľné (bez dodatočnej nelegitímnej manipulácie nad rámec

tohto rozhodnutia) a tým zároveň predmetné rozhodnutie bolo a je paaktom čo do zápornej

kvality vád už len preto, lebo toto rozhodnutie ONV Bratislava vidiek neobsahuje

(vo výroku ani v odôvodnení) ani len základné identifikačné údaje o dotknutom pozemku

kvôli absentujúcemu názvu katastrálneho územia aj obce, kde sa nachádza vydaným

rozhodnutím dotknutý pozemok. Navyše, toto rozhodnutie ONV Bratislava vidiek tiež

neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné identifikačné údaje o dotknutej osobe

kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj kvôli absentujúcemu miestu

bydliska (bytu) dotknutej osoby. [Pritom v konaní pred všeobecnými súdmi bolo

preukázané, že Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek ešte pred vydaním

predmetného rozhodnutia bola od MNV známa vtedajšia adresa

.] Navyše, predmetné rozhodnutie ONV Bratislava vidiek bolo vydané

počas účinnosti o správnom konaní (správnom priadku). Preto pri

konaní a rozhodovaní o tomto rozhodnutí a taktiež pri doručovaní tohto rozhodnutia sa

ex lege muselo postupovať podľa o správnom konaní (správnom

priadku)... V rozpore so o správnom konaní (správnom priadku)

však predmetné rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12.

1969 nikdy nebolo doručované ani doručené dotknutej (vyvlastňovanej) osobe a vôbec

žiadnej fyzickej osobe (čo je zrejmé aj z rozdeľovníku adresátov na konci rozhodnutia), a

preto toto rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť a nenadobudlo právoplatnosť ani

vykonateľnosť (pričom prinajmenej ide o neprávoplatnosť a nevykonateľnosť vo vzťahu k

postihovanej a aj jej nástupcom).

Uvedené skutočnosti však odvolací Krajský súd v Bratislave zhadzovačne

bagatelizoval a ústavne nekonformne odignoroval v hrubom rozpore s ústavnoprávne

aj medzinárodnoprávne garantovanými základnými princípmi (zásadami) materiálneho

právneho štátu, najmä princípom materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany

zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty,

princípu rovnosti a zákazu diskriminácie (keďže krajský súd napadnutým uznesením

diametrálne neobjektívne a odchylne vyhodnocoval a riešil nedostatky predmetného

rozhodnutia ONV ako boli podľa konštantnej súdnej judikatúry vyhodnocované a riešené

analogické nedostatky v iných kauzách), ďalej princípu dvojinštančnosti konania a princípu

predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej

moci (keďže konajúci najvyšší súd nepredvídateľne nerešpektoval konštantnú súdnu

judikatúru), ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej dôvery the

Legitimate expectation der Vertrauenschutz – la confiance légitime (l’attente légitime)]

a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti [„ex iniuria

ius non oritur“ – „right can not grow out of injustice“ „droit ne peut résulter ďinjustice“].

V tejto súvislosti sa tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nevyrovnal s konštantnou

súdnou judikatúrou ani nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru podľa ktorej vlastník

nemôže stratiť a ani počas existencie socialistického režimu v česko slovenskom štáte

nemohol legálne stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,

ktorého nebol účastníkom [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. z 1. 7. 2003

(publikovaný pod č. 48/2003 ZSP) a sp. zn. z 29. 9. 2008]...

Obdobne sa odvolací krajský súd nevyrovnal s konštantnou súdnou judikatúrou ani

nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru, podľa ktorej všeobecné súdy (vrátane

odvolacieho krajského súdu) sú oprávnené a povinné skúmať a zaoberať sa tým,

či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,

či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom čo do zápornej

kvality vád) a či ide o akt, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

[mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. (publikovaný pod č. 36/2001 ZSP),

sp. zn. z 1. 7. 2005 (publikovaný pod č. 44/2005 ZSP) a sp. zn.

zo 14.10. 2008 a uznesenie NS SR sp. zn. M Cdo 58/01 (publikované

pod č. 48/2002 ZSP].»

K posúdeniu účinkov protokolu krajským súdom sťažovateľ uviedol:

«Rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969,

na základe ktorého bol predmetný pozemok zoštátnený (čím bol nezákonne odňatý

z vlastníctva ), bolo vydané na základe „čsl. maďarského Protokolu

zo dňa 3. II. 1964“.

Ide o československo maďarský medzivládny Protokol o úprave niektorých

majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaný v Budapešti

dňa 3. 2. 1964 a potvrdený výmenou diplomatických nôt zo dňa 15. 4. 1964, ktorý

v Československu (ale ani po rozpade federácie na Slovensku) nikdy nebol odsúhlasený

parlamentom (Národným zhromaždením, ani následným Federálnym zhromaždením

a ani Národnou radou), nikdy nebol ratifikovaný prezidentom republiky a ani nikdy nebol

vyhlásený v zbierke zákonov. Tento protokol býva niekedy označovaný ako medzivládny

československo maďarský Protokol z 3. 2. 1964 alebo ako maďarský Protokol z 3. 2. 1964,

ale štandardne býva datovaný z 15. 4. 1964 (keďže až vtedy bol potvrdený výmenou

diplomatických nôt). Pritom Krajský súd v Bratislave tento medzivládny protokol vo svojom

prvom odvolacom rozsudku z roku 2013 ešte označuje ako Protokol z 15. 4. 1964,

ale vo svojom druhom odvolacom rozsudku z roku 2015 ho už označuje ako Protokol

z 3. 2. 1964 (v ďalšom texte spravidla len „Protokol z 15. 4. 1964“).

Odvolací Krajský súd si totiž pravdepodobne uvedomil skutočnosť (ale svojou

špekulatívnou zmenou dikcie zároveň upriamil pozornosť na súdom všeobecne známu

skutočnosť), že od 1. 4. 1964 nadobudol účinnosť nový (zákon č.

), ktorý 1. 4. 1964 v , , a explicitne uzákonil, že vlastníctvo

je chránené proti neoprávneným zásahom a že vyvlastnenie veci aj trvalé obmedzenie

vlastníctva je možné len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za

náhradu. Už len preto Protokol z 15. 4. 1964 (ktorý nikdy nebol účinný pred 1. 4. 1964,

nebol ratifikovaný a nemal prednosť pred československými zákonmi) nemohol byť ani

nebol priamo vnútroštátne použiteľný (ako údajný „vyvlastňovací titul“) bez jeho vykonania

zákonom.

Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4. 1964 však jeho

rozsudku (na stranách 10 a 11) zamlčal úplne iný postup pri obdobnej majetkovoprávnej

československo rumunskej dohode z 3. 8. 1960 (ktorá bola v zbierke zákonov vyhlásená

pod č. a ktorá bola vykonaná ), pričom zároveň

odvolací krajský súd svojvoľne nepodložene a neodôvodnene naďalej presadzuje tvrdenia,

že Protokol z 15. 4. 1964 mal vraj priamy vnútroštátny účinok a bol priamo vnútroštátne

použiteľný bez jeho vykonania zákonom (self executing), ďalej že na plnohodnotné

vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964 vraj nebolo potrebné jeho vyhlásenie

v zbierke zákonov (zbierke právnych predpisov), že o tomto protokole (zmluve) postačovalo

publikovať oznámenie č. 18 v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti

v čiastke 4/1965, ale taktiež že išlo o medzinárodnú zmluvu nepodliehajúcu schváleniu

Národným zhromaždením (v zmysle ČSSR č. ) ani ratifikácii

prezidenta republiky (v zmysle ČSSR), nakoľko prezident republiky právomoc

na dojednanie tejto medzinárodnej zmluvy (Protokol z 15. 4. 1964) mohol preniesť a údajne

preniesol na vládu (napríklad časovo neskoršími rozhodnutiami prezidenta republiky

č. a č. ),

V súvislosti s takýmito nepodloženými a náležite neodôvodnenými tvrdeniami

odvolacieho súdu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v čase dojednania a potvrdenia

Protokolu z 15. 4. 1964 neexistovali (ani sa retroaktívne nemohli vzťahovať) rozhodnutia

prezidenta republiky č. a č. (takže poukazovanie na tieto

rozhodnutia prezidenta je zavádzajúce a scestné). Rovnako je zavádzajúce a scestné

tvrdenie, že na plnohodnotné vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964 vraj

postačovalo jeho vyhlásenie oznámením v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva

spravodlivosti, pretože Zbierka inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti nebola

podľa žiadneho zákona (ani podľa žiadneho iného všeobecne záväzného právneho predpisu)

určená na vnútroštátne vyhlasovanie medzinárodných zmlúv, teda nebola určená

ani na vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964.

Navyše z ustanovení [najmä z § 1 a § 4] zákonného opatrenia Predsedníctva

Národného zhromaždenia č. o vyhlasovaní zákonov a iných právnych predpisov,

ktoré boli účinné aj v dobe dojednania Protokolu z 15. 4. 1964, je celkom jednoznačne

zrejmé, že v zbierka zákonov museli byť vyhlasované všetky zákony, zákonné opatrenia,

vládne nariadenia (nariadenia vlády) a aj všetky vyhlášky ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov, pričom v zbierka zákonov muselo byť taktiež zverejňované formou

oznámenia o vydaní dokonca aj vydanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov

(výnosov, opatrení) ministerstiev a iných ústredných orgánov, ktorých znenie nebolo účelné

vyhlásiť zverejnením úplného znenia, najmä pre obmedzený počet organizácií alebo osôb,

na ktoré sa vzťahovali. V tomto kontexte je zrejmé a nepochybné, že na základe § 2 písm. e)

bolo potrebné v zbierke zákonov vyhlasovať vyhlášky

o dojednaní všetkých medzinárodných zmlúv a dohôd, o ich ratifikácii alebo výpovedi alebo

o iných otázkach ich sa týkajúcich, ak ich vyhlásenie v zbierke zákonov bolo nutné alebo

účelné, a to aj vtedy ak sa vzťahovali na obmedzený počet organizácií alebo osôb.

Mimochodom v tejto súvislosti treba ilustratívne zdôrazniť skutočnosť, že už počas

existencie ČSSR (č. ), ktorá nadobudla účinnosť od 11. 7. 1960, bola

dojednaná a v zbierke zákonov vyhlásená (vyhláškou č. ) Dohoda z 3. 8. 1960

o úprave niektorých otvorených finančných a majetkových otázok medzi Československou

socialistickou republikou a Rumunskou ľudovou republikou, na vnútroštátne vykonanie

ktorej bol následne vydaný o úprave niektorých nárokov a záväzkov

medzi československými a rumunskými osobami. Toto je svedectvom, že ani Protokol

z 15. 4. 1964 nemal priamy vnútroštátny účinok a že jeho vnútroštátne vykonanie bolo

možné iba zákonom. Rozdielny postup pri vnútroštátnom vykonávaní týchto

medzinárodných zmlúv, ktorých podstatou je porovnateľný majetkovoprávny obsah,

všeobecné súdy absolútne arbitrárne odignorovali a nijako sa ani len nepokúsili vysvetliť

dôvody ich rozdielneho vnútroštátneho vykonávania v Československu s rovnakým

ústavným systémom a tiež s porovnateľným právnym poriadkom (okrem zvýšenej ochrany

vlastníctva v a sprísneného procesného postupu svedčiaceho v

neprospech neskoršieho „bezzákonného“ vykonávania Protokolu z 15. 4. 1964).

Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že ani československo maďarský Protokol

z 15. 4. 1964 (rovnako ako československo rumunská dohoda z 3. 8. 1960) nemal priamy

vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), ale mal byť

vyhlásený v zbierke zákonov (zrejme aj s vydaním zákona na vykonanie tohto protokolu),

k čomu však napokon nedošlo (snáď pre dynamický až turbulentný spoločenský vývoj

v Československu v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia). Pritom však tento

nedostatok („nevyhlásenie“ Protokolu z 15. 4. 1964 v zbierke zákonov) nemôže byť

prehliadaný na úkor navrhovateľa a na jednostranný prospech štátu zodpovedného

za „nevyhlásenie“ Protokolu z 15. 4. 1964 v zbierke zákonov. Pritom už len skutočnosť, že

zoštátňovacie rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969

bolo protiprávne vydané práve na základe Protokolu zo dňa 3. II. 1964, ktorý nemal priamy

vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), potvrdzuje

skutočnosť, že ide o absolútne neplatný paakt.

V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú

súdnu judikatúru ani základné právne princípy vzťahu medzi vnútroštátnym právnym

poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami) a ani princíp právnej

istoty, podľa ktorého absolútne nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej

všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy

označenej názvom protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu spôsobom predpísaným

pre všeobecne záväzné právne akty. Podľa konštantnej súdnej judikatúry, ktorá sa zaoberá

základnými právnymi princípmi vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom

a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami), vo všeobecnosti platí, že zmluvnou

stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické osoby

a právnické osoby v zmluvnom štáte (teda nie tretie osoby v zmluvnom štáte), ktoré

medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje ani nezaväzuje. Pritom

nevyhnutným predpokladom pre priame vnútroštátne účinky a priamu aplikáciu

medzinárodnej zmluvy na fyzické osoby alebo právnické osoby a taktiež pre prednosť

medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola

predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená (teda aby bola vyhlásená rovnoprávne ako

vnútroštátne všeobecne záväzné právne predpisy, čiže v zbierke zákonov). Tieto skutočnosti

o medzinárodných zmluvách a o vnútroštátnom účinku medzinárodných zmlúv sú zrejmé

napríklad zo stabilnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR), ktorá

je dostupná aj na jeho stránke http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia

[mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. z 11. 6. 2009, sp. zn.

z 11. 6. 2009, sp. zn. z 27. 8. 2009, sp. zn. z 27. 8. 2009, sp. zn.

z 27. 8. 2009, sp. zn. z 27. 8. 2009, sp. zn.

z 27. 8. 2009, sp. zn. z 17. 9. 2009, sp. zn. z 17. 9. 2009, sp. zn.

z 17. 9. 2009].

Medzi najpodstatnejšie právne princípy patrí aj všeobecný princíp právnej istoty

(či imperatív právnej istoty). Z tohto princípu právnej istoty okrem iného vyplýva, že

nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek

právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej názvom protokol) je verejné

vyhlásenie právneho aktu (čiže sprístupnenie práva) spôsobom predpísaným pre

vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych aktov v určenej oficiálnej zbierke (teda

v rozhodnom období v Československu v zbierke zákonov). Ak teda právny akt nikdy nebol

vyhlásený (sprístupnený) predpísaným spôsobom v určenej oficiálnej zbierke štátu

(v zbierke zákonov), tak predmetný právny akt (napríklad medzinárodná zmluva s názvom

protokol) ani nikdy nemohol nadobudnúť a nenadobudol priamu všeobecnú záväznosť

v príslušnom štáte a v konečnom dôsledku ani nemohol mať a nemal v príslušnom štáte

priame účinky na fyzické osoby alebo právnické osoby...

Medzinárodné zmluvy a ich závažnosť nemožno schematicky posudzovať (čo urobil

odvolací súd a už aj prvostupňový súd) podľa názvu medzinárodnej zmluvy (zmluva,

dohoda, dohovor, protokol), ktorý sám o sebe nemá právny význam, ale medzinárodné

zmluvy a ich závažnosť treba posudzovať podľa ich skutočného obsahu. Táto skutočnosť je

zrejmá napríklad z Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax [ktoré

boli schválené uznesením vlády SR č. 743/2009 z 21. 10. 2009 a ktoré sú verejne dostupné

na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR (www.foreign.gov.sk)], ako

aj z Metodického pokynu na vykonanie Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv

a zmluvnú prax [ktoré sú verejne dostupné na internetovej stránke Ministerstva

zahraničných vecí SR (www.foreign.gov.sk)]. Mimochodom, napríklad aj Európsky súd

pre ľudské práva bol zriadený Protokolom č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie č. ), pričom označenie protokol nijako

neznižuje význam a dôležitosť tohto medzinárodno zmluvného dokumentu.»

K nezohľadneniu stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí

ČSFR z 11. novembra 1991 krajským súdom sťažovateľ uviedol, že krajský súd

«nepodložené a neodôvodnene tvrdí, že toto stanovisko údajne „nemá žiadnu výpovednú

hodnotu, a tým ani žiadnu dôkaznú silu v tomto konaní...“

V skutočnosti teda odvolací Krajský súd v Bratislave iba povrchne a nekompetentne

bagatelizoval, ale riadne ani presvedčivo sa nevyrovnal so stanoviskom podpredsedu vlády

ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR (teda kompetentnej osoby pre oblasť

medzinárodných zmlúv uzavretých československým štátom), ktoré navrhovateľ predložil

ako dôkaz všeobecným súdom do súdneho spisu a ktoré je tiež verejne dostupné

(na internetových stránkach Spoločnej česko slovenskej digitálnej parlamentnej knižnice

www.nrsr.sk/dk a www.psp.cz/eknih) ako parlamentná tlač Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) číslo 1033 vo volebnom období rokov

1990 až 1992. V tomto stanovisku zo dňa 11. 11. 1991 vtedajší podpredseda vlády ČSFR

a minister zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky jasne,

jednoznačne a explicitne (výslovne) konštatuje, že v prípade československo maďarských

protokolov „zrušení vlastnictví fyzických a právnických osob k dotčeným nemovitostem

nebylo ůsobeno samotnou mezinárodní smlouvou“ a že štáty bežne dojednávajú

medzinárodné zmluvy o postúpení časti územia, „které mimo jiné stanoví též přechod

vlastnických práv jednoho státu k nemovitostem ležícím na dotčeném území na druhý stát.

Přitom však státy obyčejně před vstupem smlouvy v platnost vnitrostátním opatřením

vyvlastní nemovitosti, které jsou ve vlastnictví fyzických a právnických osob. Toto

vyvlastnění se má ovšem uskutečnit v souladu s právním řádem příslušného státu a s jeho

mezinárodními závazky.“. Keďže odvolací súd vo svojom rozsudku vôbec nespomenul

skutočný obsah tohto stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí

ČSFR, nieto aby sa s ním vyrovnal, už len to v podstatnom rozsahu spôsobuje

nepreskúmateľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť odvolacieho rozsudku.».

V ďalšej argumentácii sťažovateľ uviedol:

«Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku

zdola) tvrdí, že ani „nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne

identifikovaná osoba nezakladajú nulitnosť (ničotnosť)“ poštátňovacieho rozhodnutia

finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava vidiek zo dňa 9. 12. 1969…

Všeobecné súdy krajský súd a už aj okresný súd vo svojich rozsudkoch však

arbitrárne a absurdne zamlčali, že v nedostatočná identifikácia dotknutého pozemku

absolútne chýba názov katastrálneho územia aj obce. Taká hrubo nedostatočná

identifikácia pozemku, kde chýba dokonca aj názov katastrálneho územia aj obce, celkom

jednoznačne a nepochybne aj v zmysle konštantnej súdnej judikatúry spôsobuje neurčitosť,

nevykonateľnosť a celkovo neplatnosť príslušného správneho „rozhodnutia“ (paaktu),

čo však odvolací krajský súd (a už ani okresný súd) vo svojom rozsudku absurdne,

arbitrárne a neústavne nerešpektoval. Obdobné dôsledky má aj nedostatočná identifikácia

postihovanej (vyvlastňovanej) účastníčky konania iba nedostatočným a nekonkrétnym

označením „ , maďarský štátny príslušník“.

Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku

zdola) taktiež tvrdí, že aj pokiaľ zoštátňujúce rozhodnutie ONV Bratislava vidiek

č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 „nebolo nikdy doručované právnej predchodkyni

navrhovateľa, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, treba

poznamenať, že táto skutočnosť síce vylučuje dobromyseľnosť štátu v prípade možného

nadobudnutia vlastníctva jeho vydržaním, ale pokiaľ sa takéto rozhodnutie stalo podkladom

pre zápis vlastníctva štátu do evidencie nehnuteľností, z ktorého sa pri ďalšom nakladaní

s majetkom štátu vychádzalo, treba prisvedčiť dobromyseľnosti odporcu v 1. rade

v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva jeho prechodom z majetku štátu, ktorý

nevedel a ani nemohol vedieť, že majetok štátu, ktorý na neho zo zákona prešiel, nezískal

štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho

orgánu“.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že odvolací Krajský súd v Bratislave

vo svojom odvolacom rozsudku arbitrárne ignoroval konštantnú súdnu judikatúru

[napríklad judikatúru Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudkoch sp. zn.

zo 18. 2. 2014 a sp. zn. zo 14. 2. 2012], ktorá sa vzťahuje na zmeny vlastníctva

pozemkov zo štátu na obce (mestá) na základe o majetku obcí.

Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že o majetku obcí je založený

na zriedkavo (vo význame nezvyčajne) využívanom mechanizme nadobudnutia vlastníckeho

práva spôsobom „ex lege“, tzn. Bez požadovania existencie ďalšej právnej skutočnosti.

Práve takýto postup s absenciou vydania individuálneho správneho aktu, ktorý by si

vyžadoval oslovenie aj skutočného vlastníka (najmä z titulu zápisu vlastníckeho práva

do PKV, EN či KN), si vyžaduje od štátu (a jeho orgánov poverených správou katastra), ako

aj od nadobúdajúceho subjektu (obce) veľmi starostlivé preverovanie procesu „ex lege“

spojenú s vypracovaním delimitačných listín (protokolov) a mimoriadny dôraz

na dodržiavanie zásady legality v zmysle čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 veta prvá

... Zároveň Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že ak sa zistí,

že štát legálne nenadobudol do svojho majetku pozemok, ktorý získal do svojej sféry

bez právneho dôvodu či nezákonne, tak pôvodný majiteľ svoje legálne nadobudnuté

vlastnícke právo ani nestratil vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ako

základného práva. Samotné pripustenie výskytu chyby štátnym orgánom ako základnej

príčiny vedúcej k vzniku následných chybných záznamov je irelevantné, a čo sa týka

právnych následkov uvedených chýb zaťažuje iba príslušné štátne orgány; nie však

samotného pôvodného majiteľa, keďže základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Pokiaľ proces prechodu vlastníckeho práva

k pozemku pôvodného vlastníka zo štátu na obec bol zrealizovaný a prebehol iba povrchne

po stránke formálnej tak, že na základe protokolu o delimitácii nehnuteľného majetku

v zmysle bola pôvodná parcela zapísaná správou katastra do

listu vlastníctva v prospech obce, pričom však uvedený proces prechodu vlastníckeho práva

zo štátu na obec nebol riadne vykonaný po stránke materiálnej, tzn. že nebol „apriori“

preukázaný zákonný dôvod (titul) na uskutočnenie tohto procesu, tak nie je možné právne

následky tohto procesu uznať ani v zmysle a ani

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Zároveň odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 5 v prvom

odseku zdola) nepreskúmateľne tvrdí, že odporca v 1. rade (ktorým je mesto Bratislava,

hlavné mesto SR) „mal k dispozícii viaceré listiny a rozhodnutia o nadobudnutí

vlastníckeho práva štátu“.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že mesto Bratislava, hlavné mesto SR (teda

odporca v 1. rade) zo svojej dokumentácie založilo do súdneho spisu kľúčové dôkazy

svedčiace o nezákonnosti zoštátnenia predmetného pozemku, a to jednak kópiu potvrdenia

Miestneho národného výboru (MNV) č. 701/1969 zo dňa 15. 10. 1969, ktorým

MNV okrem iného oznámil finančnému odboru Okresného národného výboru

(ONV) Bratislava vidiek presnú adresu trvalého bydliska pani

(čo preukazuje, že Miestnemu národnému výboru

a aj „zoštátňovaciemu“ Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek bola známa

presná adresa trvalého bydliska pani )

a jednak rozhodnutie Okresného národného výboru Bratislava vidiek (ONV)

č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 (na konci ktorého je uvedený zoznam adresátov,

ktorý zasa preukazuje, že toto zoštátňovacie rozhodnutie nebolo vôbec doručované

dotknutej pani , teda právnej predchodkyni navrhovateľa).

Z uvedených archívnych dokladov založených do súdneho spisu práve mestom

Bratislava (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že mesto Bratislava (teda odporca

v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a vedelo, že predmetný

pozemok nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii dobromyseľnosti

mesta Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej (bežnej)

náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu

rozumne na každom subjekte požadovať, mohlo a malo mať pochybnosti o tom, že

predmetný pozemok, ktorý fakticky ovládalo (užívalo), nepatril štátu a tým ani nemohol

prejsť a neprešiel z „nevlastníctva“ štátu do vlastníctva ani do dobromyseľnej držby mesta

Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktorému tým absentuje dobromyseľnosť pri držbe

predmetného pozemku. Pritom skutočnosť, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) sa

napriek absencii dobromyseľnosti snaží silou mocou zmocniť predmetného pozemku, nie je

vôbec prekvapujúca, keďže nekorektné „oberanie“ fyzických osôb o ich majetky sa už aj na

úrovni obcí a miest stalo zaužívanou zvyklosťou prebratou či pretrvávajúcou podľa

„chýrnych vzorov“ z totalitných dôb.

Odvolací Krajský súd v Bratislave taktiež nepodložene a neodôvodnene nezohľadnil

ani všetky relevantné ustanovenia samotného zákona o majetku obcí, a to predovšetkým

spoločné ustanovenia § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí. Pritom ustanovenia

§ 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí na reálne naplnenie tohto zákona vyžadovali,

že odovzdávajúce právnické osoby (orgány miestnej štátnej správy) a nadobúdajúce

právnické osoby (obce) boli povinné spísať (uzatvoriť) písomné protokoly o delimitácii

a odovzdaní majetku jednotlivým obciam, ktoré museli obsahovať presné zoznamy

odovzdávaného a preberaného majetku potvrdené odovzdávajúcim orgánom miestnej

štátnej správy a obecným zastupiteľstvom preberajúcej obce. Pritom až na základe týchto

zoznamov bolo možné odovzdávaný a preberaný majetok zapisovať pre jednotlivé obce

do evidencie nehnuteľností. Až naplnením týchto ustanovení § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona

o majetku obcí sa preberajúca (nadobúdajúca) obec fakticky ovládla odovzdávaný

a preberaný majetok a mohla s ním nakladať a tým sa stala držiteľom odovzdávaného

a preberaného majetku.

Odvolací Krajský súd v Bratislave (ale už ani prvostupňový súd) však vôbec

neskúmal otázku, či vôbec, kedy presne a akým dokumentom (protokolom so zoznamami

odovzdávaného a preberaného majetku) bol sporný pozemok (respektíve sporné parcely

vzniknuté rozdelením pôvodného pozemku) odovzdaný odporcovi (mestu Bratislava)

a zapísaný v jeho prospech do evidencie nehnuteľností. Pritom v zmysle ustanovení § 129

a nadväznej konštantnej judikatúry (vrátane už spomenutej

judikatúry Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudkoch sp. zn. zo 18. 2. 2014

a sp. zn. zo 14. 2. 2012) sa na vznik držby vyžaduje faktické ovládanie

nehnuteľnú vec (napríklad pozemku), ktorá je či má byť predmetom držby.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.

1, a a podľa v spojení s

a Listiny základných práv a slobôd (ústavného

Zb.) a zároveň práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(vyhláseného oznámením č. ) a podľa Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach (vyhláseného oznámením č. ) porušil

Krajský súd v Bratislave svojím postupom pri konaní a rozsudkom sp. zn.

z 24. 3. 2015, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. z 19. 10. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 24.3.2015, pričom zároveň zrušuje aj rozsudok prvostupňového

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 19. 10. 2010 s tým, že celú vec

vracia všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a čl. 14 paktu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych

skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu niet zásadných odlišností, a prípadné

porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu) je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu zdôrazňuje,

že napriek tej časti jeho odôvodnenia (a predtým rozsudku okresného súdu), v ktorej dôvodí

nadobudnutie vlastníctva k spornému pozemku právnej predchodkyne sťažovateľa štátom na

základe individuálneho právneho aktu – rozhodnutia ONV Bratislava vidiek z 9. decembra

1969, a zároveň dôvodí v prospech účinnosti protokolu rozdielne od rozsiahlej a

vyčerpávajúcej argumentácie sťažovateľa, existenciu vlastníckeho práva mesta (odporcu)

ako dôvod zamietnutia návrhu sťažovateľa neodvodzoval od vlastníctva štátu, ale konštatuje

jeho originálne nadobudnutie vydržaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd meritórne neposudzoval ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu (aj okresného súdu) o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava vidiek

z 9. decembra 1969 a protokolu, ktoré nie sú dôvodom na ustálenie vlastníctva mesta

(odporcu).

Argumentáciu sťažovateľa k týmto otázkam aj so zohľadnením historických súvislostí

vývoja územia, na ktorom sa sporný pozemok nachádza, preto vyhodnocoval ústavný súd

len z hľadiska ich možnej súvislosti s vyhodnotením záverov krajského súdu

o dobromyseľnosti držby sporného pozemku mestom (odporcom). Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej

veci pre posúdenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním, ako

aj s tvrdeniami sťažovateľa v jeho odvolaní (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jeho

sťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

„Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania

(§ 129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč. zák.), zisťoval v danej veci splnenie zákonných

predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním,

a správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ

odporca v 1. rade nadobudol sporný pozemok do vlastníctva z majetku štátu dňom

1. 5. 1991 na základe o majetku obcí, svedčal mu právny titul,

zakladajúci jednak poctivosť právneho dôvodu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva

odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii nehnuteľností ako výlučného

vlastníka sporného pozemku, tak aj jeho presvedčenie, že s nadobudnutým majetkom

nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila.

V konaní nebola preukázaná žiadna taká relevantná skutočnosť, ktorá by bola

spôsobila vyvolať u odporcu v 1. rade oprávnené pochybnosti o legitimite prechode

vlastníckeho práva zo štátu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel,

že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že nakladá

so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z objektívneho hľadiska, treba

konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť presvedčený, že

sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu. Správne preto súd

prvého stupňa ustálil, že 10 ročná vydržacia doba začala u odporcu v 1. rade plynúť dňom

1. 5. 1991 a uplynula dňom 1. 5. 2001, kedy odporca v hrade nadobudol vlastnícke právo

vydržaním. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

k narušeniu dobromyseľnosti odporcu v 1. rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy

katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke právo ku spornému pozemku je zo strany

navrhovateľa spochybňované zápisom v pozemkovej knihe v prospech jeho právnej

predchodkyne, teda dňom 9. 4. 2003.

V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by

mali byť dôkazom o spornosti vlastníctva odporcu v 1. rade a tým aj neexistencie jeho

dobromyseľnosti už od roku 2000 na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností.

Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne,

tak ako to tvrdí navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava

sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa nevzťahovala, pretože, ako to ustálil aj súd

prvého stupňa, táto nebola a ani sa nestala obyvateľkou ani štátnou príslušníčkou

Československa, a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu ako vlastníka

do evidencie nehnuteľností na základe rozhodnutia finančného odboru ONV Bratislava

vidiek zo dňa 9. 12. 1969 vydaného na podklade medzivládneho Protokolu o úprave

niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku z 15. 4. 1964,

nemožno síce v žiadnom prípade prisvedčiť dobromyseľnosti štátu z hľadiska možného

nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, čím je vylúčená aj možnosť započítania

si odporcom v 1.rade takejto neoprávnenej držby štátu ako jeho právneho predchodcu,

čo však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním

u každého ďalšieho subjektu, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu

na základe relevantného právneho titulu, v ktorom právnom postavení sa ocitol aj odporca

v 1. rade.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebolo preukázané odovzdanie spornej

nehnuteľnosti odporcovi v 1. rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho

faktickej držby postačujúce preukázanie odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy

odporcu v 2. rade protokolom zo dňa 30. 10. 1991, z čoho možno dôvodiť, že najneskôr

týmto dňom mal odporca v 1. rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej moci.

S poukazom vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu

prvého stupňa, že odporca v 1. rade preukázal splnenie zákonných podmienok pre

nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, keď u neho

existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal držby spornej nehnuteľnosti a následne

s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila. V prípade pochybností

svedčí odporcovi v 1. rade oprávnenosť držby na základe vyvrátiteľnej právnej domnienky v

zmysle ust. § 130 ods. 1 Obč. zák.“

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri ustálení právnych

záverov o nadobudnutí vlastníctva mestom vydržaním mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1

, dohovoru a paktu v spojení s , a

, a listiny a dohovoru, ústavný súd konštatuje, že

keďže nezistil možnosť porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 14 paktu, nezistil ani možnosť porušenia v spojení s nimi namietaným

porušením označených článkov , listiny a dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,

odmietol jeho sťažnosť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho

ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015