Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 648/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou,

Kováčska 28, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 31. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. októbra 2014 osobne doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou

Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení odporcu, voči ktorému sa navrhovateľ (otec

sťažovateľa) domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti určenej mu rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 13. septembra 2004. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. decembra 2009 rozhodol tak, že vyživovaciu povinnosť

navrhovateľa voči odporcovi zrušil s účinnosťou od 8. októbra 2007. Na základe

sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. decembra 2011 označené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu

na opätovné prerokovanie. Okresný súd následne rozsudkom č. k.

z 5. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok z 5. novembra 2013“) zrušil vyživovaciu

povinnosť navrhovateľa voči odporcovi s účinnosťou od 8. októbra 2007 a odporcu zaviazal

nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 755,90 €. O odvolaní proti rozsudku

okresného súdu z 5. novembra 2013 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým

označené rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zrušení vyživovacej povinnosti

od 8. októbra 2007 potvrdil a výrok o náhrade trov konania tohto rozhodnutia zmenil tak,

že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza, že:

„Sťažovateľ vo vyššie označenom konaní tvrdil, že vyživovacia povinnosť k nemu trvá

vzhľadom na to, že pokračuje vo vzdelávaní na doktorandskom štúdiu dennou formou

od augusta 2009, ktoré štúdium nadväzuje na predchádzajúce štúdium. Sťažovateľ ďalej

v konaní tvrdil, že pre výkon povolania vysokoškolského pedagóga, je absolvovanie

súčasného štúdia nevyhnutnou podmienkou. V konaní sťažovateľ predložil potvrdenie

o tom, že od počiatku ide o štúdium denné, nie externé, že sa

zúčastňuje prednášok a seminárov. Zároveň z uvedených potvrdení za jednotlivé

akademické roky vyplývajú náklady dochádzky, ktoré mu v súvislosti so štúdiom vznikajú.

Potvrdenie obsahuje aj prehľad federálnych študentských pôžičiek, ktorými sú čiastočne

pokrývané náklady dochádzky. Z potvrdení je zrejmé, že z denného štúdia nemal sťažovateľ

žiaden príjem, resp. mzdu. Z potvrdení vyplýva, že poskytla

študentovi sťažovateľovi počas jednotlivých rokov štúdia pôžičky, ktoré bude musieť vrátiť

a zároveň tak, ako u iných študentov predpokladá finančnú podporu rodičov, teda de facto

pri štúdiu počíta s vyživovacou povinnosťou rodičov. Náklady dochádzky v akademickom

roku sa pohybovali v rozpätí od 24.630 USD do 29.000 USD. Sťažovateľ z dôvodu výšky

nákladov na dochádzku a dennej formy štúdia tvrdil, že výživné zo strany žalobcu

je vzhľadom na svoju výšku len podporného charakteru a nie je dôvod pre jeho zrušenie.

Posúdenie formy štúdia, nákladov spojených so štúdiom, prípadne príjmov sú zásadnými

skutočnosťami pri rozhodovaní o tom, či je sťažovateľ schopný sám sa živiť v zmysle

ustanovenia § 62 zákona o rodine.“

Podľa sťažovateľa prvostupňový súd aplikoval na vec vo vzťahu k posúdeniu

zásadných skutočností týkajúcich sa štúdia na ustanovenia

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysokých školách“), a to § 54 ods. 11 a 18

citovaného zákona, podľa ktorých v spojení s «§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o dani z príjmov,

podľa ktorého je štipendium príjem študenta, prvostupňový súd právne uzavrel, že

„povinnosti interného doktoranda sa viažu len na 4 hodiny týždenne, čo umožňuje

študentovi si zabezpečiť popri štúdiu vhodnú prácu, hoc na polovičný úväzok...» a ktorý

„evidentne upravuje podmienky doktorandského štúdia na území Slovenskej republiky a nie

na území USA. V odôvodnení rozsudku mi tak chýba hlbšia úvaha prvostupňového súdu

prečo sa rozhodol aplikovať slovenský právny predpis na štúdium vykonávané v USA...“.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práv podľa a dohovoru došlo zo strany

okresného súdu, ktorý „na denné štúdium v zahraničí aplikoval slovenskú právnu normu

upravujúcu rozsah doktoranského štúdia na území Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní

teda nebolo rozhodujúce potvrdenie o forme denného štúdia,

príjmoch a výdavkoch študenta, ale to, že v zmysle slovenskej právnej úpravy je

doktoranské štúdium na vysokej škole v rozsahu 4 hodín týždenne a sťažovateľ by mal

obdržať štipendium vo výške 9. alebo 10. platovej triedy. So sťažovateľovou námietkou

arbitrárnosti aplikácie slovenskej právnej normy na štúdium v zahraničí spôsobom, akým to

urobil prvostupňový súd, sa krajský súd nevysporiadal, čím sa sám stal porušovateľom

sťažovateľovho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, na

spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 31. 07. 2014 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 31. 07. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto

konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil

s (podľa jeho názoru) arbitrárnou aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy pri posudzovaní

formy štúdia a nákladov spojených so štúdiom ako skutočnosťami, ktoré majú zásadný

význam pri rozhodovaní o tom, či je sťažovateľ schopný sám sa živiť v zmysle § 62 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, okresným súdom, a preto je aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu arbitrárne

a neodôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa bez nariadenia pojednávania podľa

v spojení s a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo vzťahu

k zrušeniu vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému dostatočne zistil skutkový stav,

posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a vo veci správne a zákonne

rozhodol, keď žalobe žalobcu vyhovel. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

so závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

dodáva, že z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že dohody a súdne rozhodnutia

o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je

zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Zmenou pomerov v zmysle citovaného

zákonného ustanovenia sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej

strane, t. j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho

rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť

o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie

o výživnom. Z ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine o vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov

trvá do tej doby, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa živiť. Ide o najobvyklejší dôvod zániku

vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu patriaci k dôvodom, ktoré nepôsobia samy o sebe,

ale iba ako podklad pre rozhodnutie súdu. Podmienka stanovená pre zrušenie vyživovacej

povinnosti je v zákone definovaná ako schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo. Táto

schopnosť nie je viazaná na dosiahnutie určitej vekovej hranice, konkrétne ani

na dosiahnutie plnoletosti. Schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo je závislé na tom, kedy sa

dieťa stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby. Pre stanovenie momentu, kedy

vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu zaniká, je podstatné, kedy dieťa nadobudlo všetky

schopnosti samé sa živiť, za ktoré sa tradične akceptuje ukončenie štúdia, keďže dieťa

získalo všetky predpoklady na uplatnenie sa v pracovnom pomere. Nie je podstatné, či dieťa

aj v skutočnosti do pracovného pomeru nastúpi. V takomto prípade je potrebné vyhodnotiť

dôvody, pre ktoré dieťa aj napriek nadobudnutiu všetkých schopností samé sa živiť žiaden

príjem nedosahuje. V sporovom konaní, ktorým nepochybne je konanie o zmenu výživného

pre plnoleté dieťa, platí takzvaná prejednacia zásada, čo znamená, že súd vychádza len

zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli a

táto zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom

sporového konania vyplývajú z ust. a Dôkazná povinnosť

znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté

dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, možno

skonštatovať, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, čo má

za následok jeho úspech v konaní. Prejednacia zásada teda predstavuje istý stimul

pre účastníkov konania, pretože v prípade, ak zostanú pasívny a nepreukážu svoje tvrdenia,

môže im to priniesť negatívne dôsledky v konaní, napríklad prehru v spore. Inak povedané,

účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ

svojho rozhodnutia. V danom prípade žalovaný v odvolaní namietal, že štúdium

na Masarykovej univerzite v Brne ukončil až v januári 2009, a nie dňa 30. 06. 2007 ako to

v napadnutom rozsudku uviedol súd prvého stupňa, nakoľko na univerzite

študoval len v rámci výmenného pobytu počas štúdia na univerzite v Brne. Odvolací súd

v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetné konanie je sporovým konaním, kde sa uplatňuje

práve prejednacia zásada, preto dôkazná povinnosť týkajúca sa preukázania dátumu

ukončenia štúdia spočívala na žalovanom, ktorý v konaní predložil len potvrdenie

(USA) o jeho zaradení na doktorandské štúdium a žiadnym spôsobom

nezdokladoval štúdium a jeho ukončenie na Masarykovej univerzite v Brne. Navyše diplom

zo dňa 11. 05. 2007, ktorý žalovaný získal na predložil v konaní

žalobca. Z tohto dôvodu je neopodstatnená odvolacia námietka žalovaného, že získanie

diplomu v rámci výmenného pobytu neznamená ukončenie riadneho vysokoškolského

štúdia. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že absolvovanie denného

doktorandského štúdia je podmienkou získania práce vysokoškolského pedagóga na

univerzite v , odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej súdnej praxe sú pre

nadobudnutie schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť dané podmienky ukončením jedného

štúdia najvyššieho stupňa a z tohto hľadiska nie je relevantné napríklad ďalšie štúdium na

vysokej škole, ktoré nie je riadnym pokračovaním v štúdiu. Doktorandské štúdium preto

možno považovať za nadstavbové štúdium, ktoré nie je sústavnou prípravou na budúce

povolanie. Z tohto dôvodu súd správne zrušil vyživovaciu povinnosť žalobcu k žalovanému

ku dňu podania návrhu t. j. 8. 10. 2007. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú aj

odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvého stupňa nezisťoval príjem jeho manželky a

jeho návrh na doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol. Vzhľadom na sporový

charakter tohto konania totiž nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa zisťovať majetkové

pomery ani príjem manželky žalovaného, ale bolo práve povinnosťou žalovaného preukázať

súdu tieto skutočnosti. Uvedené okolnosti však žalovaný nepreukázal ani v odvolacom

konaní napriek tomu, že súdom prvého stupňa bol poučený podľa , že

všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené

neskôr súd neprihliada. Tieto skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr môžu byť odvolacím

dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa ( ). K odvolacej námietke žalovaného,

že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že jeho

manželstvo uzavreté v zahraničí je platné aj na území Slovenskej republiky, keďže nie je

zapísané v osobitnej matrike, odvolací súd uvádza, že zápis uzavretia manželstva štátnych

občanov SR na území cudzieho štátu do osobitnej matriky podľa ust. § 23 zákona

č. a vystavenie sobášneho listu nie je predpokladom platnosti uzavretia

manželstva. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne prihliadal na to, že žalovaný uzavrel

manželstvo, pričom Zákon o rodine spája s touto skutočnosťou zánik vyživovacej povinnosti

rodičov k dieťaťu, keďže vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred

vyživovacou povinnosťou rodičov k deťom. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení vyživovacej povinnosti žalobcu

voči žalovanému podľa ust. ako vecne správny.“

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2013

s prihliadnutím na charakter kľúčovej námietky sťažovateľa, a v tejto súvislosti poukazuje na

podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

«Ak sa odporca sám rozhodol pre výkon povolania vysokoškolského pedagóga,

pre ktoré sa vyžaduje dosiahnutie vyššej formy vzdelania tzv. tretieho stupňa formou

doktorandského štúdia, tak musel si byť vedomý, že tretí stupeň vzdelania sa

už podľa zákona o rodine nepovažuje za prípravu na budúce povolanie a toto doplnkové

štúdium nie je relevantné pre získanie možnosti a schopnosti sa samostatne živiť. V tejto

súvislosti súd poukazuje na rozdiel medzi dosiahnutím „schopnosti sa samostatne živiť“

a dosiahnutím schopnosti získať „výhodnejšiu pracovnú pozíciu“, pričom pre dosiahnutie

schopnosti sa samostatne živiť sa vyžaduje ukončenie stredoškolského, alebo

aj vysokoškolského štúdia (I. a II. stupeň) a získaním kvalifikačných predpokladov pre

výkon povolania, čo predpokladá riadne ukončenie štúdia predpísanou záverečnou skúškou.

Avšak v 2. prípade, pre dosiahnutie schopnosti získať výhodnejšiu pracovnú pozíciu vo

svojom odbore sa vyžaduje okrem získania kvalifikačných predpokladov pre výkon

povolania ukončením riadneho stredoškolského, či vysokoškolského štúdia (I. a II. stupňa)

aj ďalšie, doplnkové odborné vzdelávanie, založené na súčasnom stave vedeckého poznania

už na vyššej, nadstavbovej úrovni (nad riadnym vysokoškolských štúdiom) vlastnými

vedeckými a odbornými prácami, napr. štúdiom doktorandského štúdia. ... rozhodujúcou

skutočnosťou pre zánik vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi nastala

momentom ukončenia riadneho vysokoškolského štúdia dňa 30. 6. 2007, čím odporca

nadobudol schopnosť sa samostatne živiť, druhou dôležitou skutočnosťou pre zánik

vyživovacej povinnosti navrhovateľa je uzavretie manželstva odporcom (1. 5. 2008)

a narodenie dieťaťa, čím sa sám stal živiteľom rodiny a čím jemu vznikla mu vyživovacia

povinnosť voči jeho vlastnej rodine, ale súčasne mu voči manželke vznikol nárok

na vyživovaciu povinnosť, ktorá má prednosť pred vyživovacou povinnosťou od rodiča

(navrhovateľa) a treťou podstatnou zmenenou okolnosťou pre zánik vyživovacej povinnosti

navrhovateľa avšak na strane navrhovateľa je uzavretie manželstva navrhovateľa

a narodenie detí z druhého manželstva, z ktorých jedno je maloleté (13 r.) a druhé plnoleté

(18 r.).»

Ústavný súd považuje za diskutabilnú aplikáciu vnútroštátneho právneho predpisu

(zákona o vysokých školách) okresným súdom (a na jej základe formulovaný právny názor,

podľa ktorého „doktoranské štúdium na vysokej škole v rozsahu 4 hodín týždenne,

čo umožňuje študentovi si zabezpečiť popri štúdiu vhodnú prácu a sťažovateľ by mal obdržať

štipendium vo výške 9. alebo 10. platovej triedy“), a to najmä vzhľadom na zásadu

teritoriálnej pôsobnosti právnych noriem, ktorá vylučuje aplikáciu príslušných ustanovení

zákona o vysokých školách na právne vzťahy vyplývajúce z vysokoškolského štúdia tretieho

stupňa vykonávaného na vysokej škole v Spojených štátoch amerických (§ 2 ods. 2 a 5

zákona o vysokých školách).

Napriek uvedenému, zohľadňujúc ústavne akceptovateľný právny záver vyjadrený

v rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2013, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi

dosiahnutím „schopnosti sa samostatne živiť“ a dosiahnutím „schopnosti získať výhodnejšiu

pracovnú pozíciu“ (pričom v prípade vysokoškolského štúdia tretieho stupňa ide zjavne

o dosiahnutie schopnosti získať výhodnejšiu pracovnú pozíciu), ústavný súd považuje

zjavne spochybniteľnú „arbitrárnu aplikáciu vnútroštátnej právnej úpravy“ za indiferentnú

z hľadiska kľúčového záveru okresného súdu, podľa ktorého odporca (sťažovateľ) nadobudol

schopnosť samostatne sa živiť momentom ukončenia riadneho vysokoškolského štúdia.

Navyše ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že posudzovanie doktorandského štúdia pre

účely určenia vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu nebolo vo veci sťažovateľa jedinou

a rozhodujúcou okolnosťou pre záver o zásadnej zmene pomerov, z ktorých vychádzalo

pôvodné rozhodnutie okresného súdu o určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči

sťažovateľovi (vznik vyživovacej povinnosti medzi manželmi, ktorá predchádza vyživovacej

povinnosti medzi rodičmi a deťmi, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd aj pri akceptovaní tvrdenia sťažovateľa, že

krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou týkajúcou sa „arbitrárnej

aplikácie právnej normy okresným súdom“, zastáva názor, že tento nedostatok

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu nebol spôsobilý na to, aby mohol

sťažovateľovi privodiť ujmu na jeho právach.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod

a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva

názor, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný

význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,

a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu.

V nadväznosti na námietku sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Nevysporiadanie sa s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej

aplikácii zákona o vysokých školách, nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru

o ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý

by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

či práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015