Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 505/2015
PDF · 350.24 KB
No categories available
III. ÚS 505/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavoarch s. r. o., Jasencová 4 a 6,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, pre namietané porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 5/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavoarch s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavoarch s. r. o., Jasencová 4 a 6, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 5/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania vedeného
pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 257/2006
o zaplatenie sumy 6 897 € s príslušenstvom v procesnej pozícii navrhovateľky. Okresný súd
v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2013, ktorým žalobe sťažovateľky v časti
istiny vyhovel. Sťažovateľka uvádza, že proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie
zo strany odporcu v 2. rade. Krajskému súdu bola vec doručená 9. januára 2014
a zaregistrovaná bola pod sp. zn. 8 Co 5/2014. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd
nevykonal žiaden úkon vo veci a je nečinný“, čím dochádza k porušovaniu jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že v priebehu odvolacieho konania sa snažila
urýchliť priebeh konania, a to sťažnosťou z 26. februára 2015 adresovanou predsedovi
krajského súdu na prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť podpredseda krajského
súdu z 30. marca 2015 konštatoval dôvodnosť sťažnosti a uviedol, že „veci sa v odvolacom
konaní vybavujú priebežne podľa poradia v akom boli predložené... a podľa informácie
poskytnutej predsedníčkou senátu... je predpoklad, že k vybaveniu veci dôjde v priebehu
prvej polovice roka 2015“.
S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu
v napadnutom konaní dochádza k porušovaniu jej označených práv, preto sťažovateľka
žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní porušil
jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov
a aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
2
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
3
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade,
keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej sťažnosť
4
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne
napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015, III. ÚS 50/2015).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde
úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľov, napr.
pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím
súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu
pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebe
neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú
dĺžku odvolacieho konania od napadnutia veci na krajský súd, t. j. od 9. januára 2014
do podania tejto sťažnosti (11. júna 2015), za nesúladnú s označenými právami
sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu
prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej
dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci
nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015
5