Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 405/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 27. mája 2015 a uzneseniami Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 19. januára 2015 a sp. zn. z 24. marca

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. mája 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uzneseniami

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. januára

2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 19. januára 2015“) a sp. zn.

z 24. marca 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 24. marca 2015“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol

navrhovateľom v súdnom konaní o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 90 000 € vedenom okresným súdom pod sp. zn. proti odporcovi

. Sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh,

a preto bol okresným súdom 12. novembra 2014 vyzvaný na jeho zaplatenie s následkom

zastavenia konania, ak k jeho úhrade nedôjde. Sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil, a preto

uznesením okresného súdu z 19. januára 2015 bolo konanie zastavené s tým, že o náhrade

trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Uznesením z 24. marca 2015

okresný súd rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 238,39 € na účet jeho právneho zástupcu poukazujúc na § 146 ods. 2

prvú vetu, a (ďalej aj „OSP“)

z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatením súdneho poplatku za návrh na začatie konania

procesne zavinil, že súdne konanie bolo zastavené. Uvedené uznesenie okresného súdu

sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom uviedol, že odporcovi nevznikli žiadne trovy

účelne vynaložené na bránenie svojho práva, keďže okresný súd bezdôvodne zaslal návrh

na začatie konania odporcovi pred zaplatením súdneho poplatku.

Krajský súd namietaným rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu podľa

ako vecne správne napriek tomu, že v jeho odôvodnení paradoxne

konštatoval, že „Okresný súd Bratislava III napriek skutočnosti, že súdny poplatok z návrhu

zaplatený nebol a bez toho, aby navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vyzval,

doručil návrh spolu s prílohami odporcovi za účelom vyjadrenia sa k návrhu v lehote

15 dní, hoci tak urobiť nemal. Zároveň uviedol, že takéto konanie je v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania a neprípustnosťou umelého navyšovania trov, nakoľko

pred zaplatením poplatku súd prvého stupňa v konaní ďalej pokračovať nemôže. Zároveň

konštatoval, že nakoľko Okresný súd Bratislava III, nakoľko príslušný na konanie bol

Okresný súd Bratislava II, mal vec bez ďalšieho iba odstúpiť na ďalšie konanie Okresnému

súdu Bratislava II.“. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že trovy konania

vznikli nezákonnosťou postupu Okresného súdu Bratislava III. V tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal na o súdnych poplatkoch a o poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“), v zmysle ktorého okresný súd zastavil konanie v rozpore s týmto

ustanovením. Okresný súd Bratislava III doručil žalobu sťažovateľa odporcovi, aby sa

vyjadril, a preto už nemohol vydať uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku ani uznesenie o trovách konania. Krajský súd v tejto nezákonnosti podľa

sťažovateľa ďalej pokračoval, keď svojím rozhodnutím uznesenie okresného súdu

z 24. marca 2015 potvrdil.

Namietané rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu podľa sťažovateľa

„trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých prejavom je

zjavne nezákonnosť, nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť,

nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí a konajúcich súdov, ktorých

podstatou sú závažné porušenia viacerých základných princípov (zásad) materiálneho

právneho štátu... a princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia

a nespravodlivosti], čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až

do odmietnutia poskytnúť mu súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae) a tiež

do fatálneho a ústavne neakceptovateľného a netolerovateľného porušenia základných práv

sťažovateľa (ako účastníka súdneho konania), predovšetkým do porušenia sťažovateľovho

základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu, rovnosť účastníkov konania

v spojení so sťažovateľovým základným právom na účinný prostriedok nápravy a aj

so sťažovateľovým základným právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia.“.

Podľa názoru sťažovateľa došlo aj k porušeniu princípu legitímnych očakávaní, ktorý

je previazaný s ďalším zo základných princípov materiálneho právneho štátu, podľa ktorého

právo nemôže vzísť z bezprávia a nespravodlivosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci v odôvodnení

svojich rozhodnutí nedali jasne, zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo odpovede na všetky

skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a sťažovateľom

uvedenými argumentmi, a preto ich rozhodnutia považuje za neodôvodnené a arbitrárne.

Pritom ústavný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Európsky súd pre ľudské

práva vo svojich rozhodnutiach opakovane judikovali, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu účastníka konania je právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

významné otázky súvisiace s predmetom konania, pričom závažným nedostatkom je

absencia reakcie na relevantné argumenty a námietky účastníka konania vrátane absencie

reakcie na prípadný odklon od existujúcej judikatúry. Absencia jasného a zrozumiteľného

odôvodnenia rozhodnutia súdu potom vedie k jeho nepresvedčivosti, nepreskúmateľnosti

a neúplnosti, a teda aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave – uznesením sp. zn. z 27. 5. 2015

a Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. z 24. 03. 2015 a uznesením

zo dňa 19. 01. 2015 č. k. , porušil sťažovateľovi

... základné právo na súdnu ochranu, na konanie pred zákonným sudcom

zaručené podľa v spojení s , a podľa

ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona

č. ) a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na spravodlivé konanie

(v spojení so základným právom na účinný prostriedok a na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (oznámenia č. ) a aj v spojení s Dodatkového

protokolu (č. 1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia

č. ) a podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (oznámenia č. ).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 27. 5. 2015 a uznesenie Okresný súdu Bratislava II

sp. zn. z 24. 03. 2015 a uznesenie zo dňa 19.01.2015 č. k.

65 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi

... náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Horanského...

a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutých uznesení okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu

z 24. marca 2015, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania,

podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd na základe

jemu zverenej právomoci. Zo sťažnosti súčasne nevyplýva, že by sťažovateľ využil

na ochranu svojich práv podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku aj vo vzťahu

k uzneseniu okresného súdu z 19. januára 2015, ktorým bolo súdne konanie zastavené.

Skutočnosť, že sťažovateľ odvolanie nepodal, hoci bol v zmysle poučenia na to oprávnený,

automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

)

Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej

sa namieta porušenie označených práv uzneseniami okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva

na rovnosť v konaní zaručeného v spojení s listiny, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14

medzinárodného paktu uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu z 24. marca 2015 o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť odporcovi

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 238,39 € z dôvodu zastavenia konania

zavinením sťažovateľa (späťvzatie návrhu). Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených

práv malo dôjsť tým, že krajský súd svojvoľne a arbitrárne na jeho vec aplikoval

ustanovenie prvej vety . Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť,

že odporcovi nevznikli trovy konania, ktoré by účelne vynaložil na bránenie svojho práva,

keďže zo strany konajúceho súdu nebol dôvod zasielať jeho návrh na začatie konania

na vyjadrenie pred zaplatením súdneho poplatku.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné

postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ustanovenie zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( a 4 ).

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval

(napr. , , , ), že aj rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri

posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia

krajského súdu.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti svoje potvrdzujúce uznesenie uvádzajúc:

„V danom prípade návrh na začatie konania (podľa znenia návrhu adresovaný

Okresnému súdu Bratislava II, podľa poštovej obálky adresovaný Okresnému súdu

Bratislava III) došiel Okresnému súdu Bratislava III dňa 19.06.2014, ktorý súd napriek

skutočnosti, že súdny poplatok z návrhu na začatie konania uhradený nebol (už v návrhu

navrhovateľ uviedol, že súdny poplatok bude zaplatený na výzvu súdu) bez toho, aby

navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vyzval, doručil návrh spolu s prílohami

odporcovi za účelom vyjadrenia sa k návrhu v lehote 15 dní. Odporca sa k návrhu

prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu vyjadril podaním zo dňa 25.08.2014,

doručenému Okresnému súdu Bratislava III dňa 26.08.2014, kde okrem iného namietol

nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava III, rovnako navrhol priznanie náhrady trov

konania. Následne Okresný súd Bratislava III vec postúpil podľa

Okresnému súdu Bratislava II prípisom zo dňa 03.09.2014. Okresný súd Bratislava II

výzvou zo dňa 12.11.2014 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, výzva bola

advokátovi navrhovateľa doručená dňa 08.12.2014. Keďže k zaplateniu súdneho poplatku

nedošlo, Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 19.01.2015 č. k.

konanie zastavil, v závere odôvodnenia uznesenia uviedol, že o náhrade trov konania

rozhodne samostatným uznesením...

Navrhovateľ v odvolaní dôvodil tiež tým, že odporcovi nevznikli trovy, ktoré by

vynaložil účelne na bránenie svojho práva, keďže zo strany konajúceho súdu nebol dôvod

zaslať návrh na začatie konania odporcovi pred zaplatením súdneho poplatku, ktorý postup

súdu označil navrhovateľ za diskriminačný.

Podľa ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo

nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu (napr. zák.

č. o súdnych poplatkoch) pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť

o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na

začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu

do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd

bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 10 ods. 1 veta tretia ZoSP súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku

splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby

lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu

na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace;

túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Trovy vynaložené účastníkom

konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu

konania, ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku

resp. procesná obrana proti tvrdenému nároku. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia

vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska

k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie

opravných prostriedkov, zaplatenie súdnych poplatkov a na hotové výdavky.

Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa nemôžu posudzovať

ako celok, teda aj v prípade, ak účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože mal

plný úspech vo veci, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne.

Ako už bolo uvedené vyššie, Okresný súd Bratislava III napriek skutočnosti, že súdny

poplatok z návrhu na začatie konania uhradený nebol a bez toho, aby navrhovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku vyzval, doručil návrh spolu s prílohami odporcovi

za účelom vyjadrenia sa k návrhu v lehote 15 dní.

Súdna prax za neúčelné bránenie práva účastníkom považuje okrem iného i jeho

procesnú aktivitu, pre ktorú nedal súd žiaden podnet vo forme napr. výzvy na vyjadrenie sa

k návrhu navrhovateľa, a to práve z dôvodu, že navrhovateľ ešte nezaplatil súdny poplatok

za návrh, nezaplatenie ktorého má za následok zastavenie konania bez meritórneho

prejednania veci. Takéto úkony odporcu spojené so vznikom trov právneho zastúpenia súdy

spravidla považujú za trovy neúčelne vynaložené, keďže v danom štádiu konania pri

zachovaní správneho procesného postupu k nim vôbec nemalo dôjsť.

Je tiež v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a neprípustnosti umelého

navyšovania trov, aby súd pred zaplatením súdneho poplatku navrhovateľom doručoval

odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, nakoľko pred zaplatením poplatku súd

prvého stupňa v konaní ďalej pokračovať nemôže.

Napriek vyššie uvedenému nemožno postup odporcu, ktorý potom, čo ho súd

na vyjadrenie sa k návrhu vyzval, udelil plnomocenstvo na zastupovanie v konaní

advokátovi resp. vyjadril sa k návrhu navrhovateľa, považovať za neúčelné bránenie práva.

Dôvod, pre ktorý Okresný súd Bratislava III napriek nezaplateniu poplatku za návrh

navrhovateľom tohto na splnenie si súdnopoplatkovej povinnosti nevyzval, naopak zaslal

návrh na vyjadrenie odporcovi, zo spisu nevyplýva. Odvolací súd sa môže len domnievať,

že takýmto dôvodom mohla byť skutočnosť, že tento súd nebol na konanie o veci miestne

príslušný, keď v návrhu na začatie konania bol ako súd príslušný vo veci konať označený

Okresný súd Bratislava II (ktorému však postačovalo návrh zo strany Okresného súdu

Bratislava III zaslať bez potreby skúmania miestnej príslušnosti na základe námietky

odporcu v zmysle ust. ), resp. zákonná úprava vyplývajúca z ust.

ods. 1 vety tretej ZoSP (súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním

návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia

poplatku do pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace). V každom prípade však neostáva

než zopakovať, že nevyhnutné (a teda spravidla účelné) sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť

na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe,

k meritómemu vyjadreniu účastníka konania, pri súčasnom konštatovaní, že odporca sa

v súdenej veci nemal ako dozvedieť, že súdny poplatok nebol zatiaľ navrhovateľom

zaplatený.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu z 24. marca 2015 potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne závery

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva,

že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré

odvolaniu sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti dodáva,

že sám sťažovateľ sa iniciovaním začatia súdneho konania na nepríslušnom súde, ako aj

nezaplatením súdneho poplatku z podaného návrhu na začatie konania spolu s podaním

návrhu, v ktorom uviedol, že súdny poplatok zaplatí na výzvu okresného súdu, dostal

do situácie, kedy v dôsledku zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bol

zaviazaný na náhradu trov konania. S uvedenými dôsledkami pri inicializácii súdneho

konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume, ako aj možnosť prípadnej

náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania) mal

sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom.

V každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

príslušných ustanovení . Podľa názoru ústavného súdu je

úlohou všeobecného súdu posúdiť, ktoré úkony považuje za účelné bránenie práva pre účely

náhrady trov konania, a ústavný súd nemá právomoc nahrádzať posúdenie všeobecného

súdu, pred ktorým predmetné konanie prebiehalo. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje,

že z namietaného uznesenia krajského súdi jednoznačne vyplýva, že odporca bol

na vyjadrenie sa k podanému návrhu na začatie konania vyzvaný Okresným súdom

Bratislava III a svoje stanovisko riadne predložil prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý

sú súčasne uplatnil náhradu trov konania.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa

uznesením krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015