Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TOMIRTECH, s. r. o.,

Demänovská 867, Liptovský Mikuláš, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o.,

Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Lovašš,

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn.

z 8. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a jeho uznesením sp. zn. z 19. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TOMIRTECH, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TOMIRTECH, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivý proces

podľa (ďalej len „“) a základného práva na

zákonného sudcu podľa postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 8. januára 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako i postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 19. mája

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka

v právnom postavení žalovanej v pôvodnom konaní Okresného súdu Žiar nad Hronom

(ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. o zaplatenie 120 351,89 eur

s príslušenstvom namietala 16. októbra 2014 miestnu nepríslušnosť okresného súdu

z dôvodu, že žalobca v podanej žalobe „... neuviedol v obvode ktorého súdu došlo

ku skutočnosti zakladajúcej právo na náhradu škody, čím... žiadnym spôsobom

nedokladoval výber miestnej príslušnosti Okresného súdu Žiar nad Hronom. Vo veci tak nie

je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom. Sťažovateľ pritom vychádzal

z rozhodnutia Najvyššieho súdu SSR číslo zo dňa 22.01.1975 (R 29/1976), podľa

ktorého pre príslušnosť súdu, ktorý je na konanie príslušný popri všeobecnom súde odporcu

podľa ustanovenia , je rozhodujúce, či navrhovateľ uviedol v návrhu

(v konaní) skutočnosti, ktoré dokladajú túto na výber danú príslušnosť, nie však, či sa tejto

príslušnosti výslovne dovoláva.

Sťažovateľ ďalej argumentoval aj tou skutočnosťou, že žalobca v podanej žalobe

uplatňuje voči sťažovateľovi... aj nárok na vrátenie kúpnej ceny, o ktorom je podľa § 84

v spojení s miestne príslušný rozhodovať výlučne všeobecný súd odporcu.

Okresný súd Žiar nad Hronom preto podľa názoru sťažovateľa nie je príslušný rozhodovať o

nároku na vrátenie kúpnej ceny.“. Keďže okresný súd vyhovel vznesenej námietke

sťažovateľky, upovedomením o postúpení veci z 5. novembra 2014 jej oznámil postúpenie

veci na Okresný súd Liptovský Mikuláš.

Po podaní námietok voči postúpeniu veci zo strany žalobcu „... Okresný súd

Liptovský Mikuláš nesúhlasil s postúpením veci a predložil vec na rozhodnutie Krajskému

súdu v Žiline ako nadriadenému súdu príslušnému na rozhodnutie. Krajský súd v Žiline

vo veci rozhodol uznesením sp. zn. a to tak, že miestne príslušným súdom

na prejednanie vo veci je Okresný súd Žiar nad Hronom.“.

3. Sťažovateľka ďalej s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako

i Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza: „... dňa 09.02.2015 podal sťažovateľ dovolanie

na Najvyšší súd Slovenskej republiky, nakoľko podľa názoru sťažovateľa mu bola v súlade

s ustanovením odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ

dovolanie odôvodnil predovšetkým tým, že tak Okresný súd Liptovský Mikuláš, ako aj

Krajský súd v Žiline neposlal sťažovateľovi ako žalovanému výzvu na vyjadrenie sa

k námietke žalobcu týkajúcej sa postúpenia veci na Okresný súd Liptovský Mikuláš

a neposlal mu ani len samotné podané námietky, čím zo strany súdov došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f)

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. vydal dňa

19.05.2015 uznesenie o zastavení konania z dôvodu funkčnej nepríslušnosti Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie vo veci. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi

doručené prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu dňa 10.07.2015...

Nakoľko v súlade s o súdoch v znení neskorších

predpisov platí, že zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom

súde, v predmetnej veci sa po riadnom vznesení námietky miestnej príslušnosti Okresného

súdu Žiar nad Hronom, zákonným sudcom stal sudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš.

Akékoľvek konanie Okresného súdu Žiar nad Hronom pritom spôsobí, že vo veci bude konať

a rozhodovať nezákonný sudca, čo bude viesť k porušeniu ústavného práva Sťažovateľa

garantovaného v SR, t. j. práva na zákonného sudcu...

Krajský súd v Žiline sa v rozhodnutí sp. zn. vôbec nevysporiadal

so skutočnosťami uvedenými v sťažovateľovej námietke miestnej nepríslušnosti.

V rozhodnutí krajského súdu chýba akékoľvek zdôvodnenie, prečo mal za preukázané, že

skutočnosti zakladajúce miestnu príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom sa v žalobe

nachádzajú a to napriek tomu, že v nej absentujú, resp. ktoré skutočnosti považuje za

skutočnosti preukazujúce odôvodnenie miestnej príslušnosti Okresného súdu Žiar nad

Hronom. Uvedené skutočnosť zakladá arbitrárnosť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline

sp. zn. a zároveň je táto svojvoľnosť Krajského súdu v Žiline pri

rozhodovaní veci vedenej Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. porušením

práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces...“

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1

, ako aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa ods.

1 bolo konaním Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn.

a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené.

Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. a rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn sa zrušujú a vec sa vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca odo dňa doručenia nálezu

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

808,75 EUR s DPH.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

8. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

9. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo

splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky doručené 10. júla 2015 (bod 3). Sťažnosť proti

nemu sťažovateľka doručila ústavnému súdu 9. septembra 2015. Z uvedených skutočností sa

na prvý pohľad javí, že lehota na podanie sťažnosti bola dodržaná. Ústavný súd v súlade s

ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva,

napr. rozsudkom z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd

ho následne odmietne ako neprípustný, poznamenáva, že lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v je v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , ).

Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho

(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom

predpise [ (ďalej len „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu

zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho

súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v až )

podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu zákonný základ.

10. V zmysle dikcie ustanovenia možno dovolaním napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník

postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na

rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má

byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30

dní od predloženia veci ( ).

Podľa a krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. O odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého

stupňa rozhoduje najvyšší súd.

11. V kontexte citovaných ustanovení (bod 10) ústavný súd zdôrazňuje, že

rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti na konanie vo veci v zmysle

ustanovenia nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s rozhodovaním

krajského súdu ako súdu odvolacieho ( v spojení s a nasl. ).

Predpokladom postupu podľa a nasl. je existencia rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.

Rozhodnutie krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie je síce

rozhodnutím konečným, avšak ide o rozhodnutie vynesené mimo rámca inštančného

postupu, v prípade ktorého krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd

druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zo zákona pripustené žiadne

opravné prostriedky a v prípade takéhoto rozhodnutia neexistuje ani žiaden funkčne

príslušný súd, ktorý by mohol o takomto neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.

12. Keďže teda najvyšší súd bol funkčne nepríslušný na konanie o dovolaní podanom

proti rozhodnutiu krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, tomu

správne zodpovedal i výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý

uznesením sp. zn. z 19. mája 2015 konanie sťažovateľky o dovolaní zastavil

pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa v spojení s ods.

1 .

13. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu

sťažovateľkino dovolanie podané osobou práva znalou splnomocneným zástupcom

sťažovateľky nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej práv, najvyšší

súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť z hľadísk

vymenovaných v až , čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súd

neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

14. V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného

prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, využila iný prostriedok, ktorého

podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti

sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou

judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade

podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by

takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia

procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej zjavne po uplynutí dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia ().

Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že sťažovateľka podala dovolanie 9. februára

2015 (a teda napadnuté uznesenie krajského súdu muselo byť logicky právoplatné už

predtým) a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 9. septembra 2015

(bod 1), bolo potrebné sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3

odmietnuť ako oneskorene podanú.

15. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája

2015 ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval

o dovolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 8. januára 2015 o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie. Za daných okolností

najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní sťažovateľky s poukazom na dikciu

ustanovenia v spojitosti s zastavil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nie je ani arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, pričom sťažovateľka podľa názoru

ústavného súdu neuviedla žiadne ústavne významné argumenty, ktoré by spochybňovali

správnosť a zákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája

2015 o zastavení dovolacieho konania.

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

v prípade Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015, tento síce mohla namietať

v kontexte napadnutého uznesenia krajského súdu (nie však v kontexte napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý nemal právomoc v tejto veci rozhodnúť), avšak ústavný

súd sa ním pre oneskorenosť podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu nemohol zaoberať, keďže lehota na podanie ústavnej sťažnosti je obligatórna

a jej zmeškanie neumožňuje odpustiť.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný

súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015