Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 323/2017
PDF · 186.22 KB
No categories available
III. ÚS 323/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s.,
Zechenterova 328/5, Kremnica, zastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o.,
Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Lovašš,
vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením
sp. zn. 43 Ncb 87/2014 z 15. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 Obdo 39/2015 z 18. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s.,
Zechenterova 328/5, Kremnica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 43 Ncb 87/2014 z 15. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 Obdo 39/2015 z 18. augusta
2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako žalovanej
v 2. rade bol na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podaný návrh
na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd návrhu vyhovel a uznesením č. k. 3 CbZm
216/2014-153 zo 17. júna 2014 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia. Proti tomuto
uzneseniu podala sťažovateľka 21. novembra 2014 odvolanie, v ktorom okrem iného
namietala aj miestnu nepríslušnosť okresného súdu. Krajský súd v Bratislave napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o nariadení predbežného opatrenia zastavil
rozhodnutím sp. zn. 4 CoZm 98/2014, 8 Neb 60/2014 zo 14. januára 2015.
Následne bol 23. júla 2014 podaný proti sťažovateľke „spojený návrh vo veci samej,
označený ako Návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu/žaloba na zaplatenie
zmenkovej sumy 6.940.264,- EUR s príslušenstvom a na vydanie platobného rozkazu/žaloba
na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512,- EUR spolu so zmluvnou pokutou
a príslušenstvom“. Okresný súd začal v tejto veci konanie pod sp. zn. 1 Zm 526/2014.
Vo svojom vyjadrení k tomuto návrhu sťažovateľka okrem iného namietla aj miestnu
nepríslušnosť okresného súdu „na rozhodovanie o návrhu v časti návrhu na vydanie
platobného rozkazu/žaloba na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512,- EUR spolu
so zmluvnou pokutou a príslušenstvom“, keďže na rozhodovanie v tejto časti mal byť
„v súlade s ustanovením § 84 Občianskeho súdneho poriadku miestne príslušný Okresný
súd Žiar nad Hronom“.
Okresný súd v namietanej časti vylúčil vec na samostatné konanie a „postúpil vec
Okresnému súdu Žiar nad Hronom podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku z dôvodu, že Navrhovateľ vystupuje pred Okresným súdom Bratislava V,
opakovane v rôznych veciach ako navrhovateľ“.
Okresný súd Žiar nad Hronom začal konanie vo veci „návrhu na vydanie platobného
rozkazu/žaloba na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512 € spolu so zmluvnou pokutou
a príslušenstvom pod sp. zn. 16 Rob 571/2014“ a následne vec previedol do registra „Cb“
a vo veci ďalej konal pod sp. zn. 9 Cb 23/2014.
Okresný súd Žiar nad Hronom 22. decembra 2014 predložil vec na rozhodnutie
krajskému súdu, pretože bol toho názoru, že „nie je súdom príslušným na konanie vo veci
v zmysle ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko navrhovateľ
nevystupoval v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ“.
Krajský súd uznesením č. k. 43 Ncb 87/2014-135 z 15. januára 2015 rozhodol, že
nesúhlas Okresného súdu Žiar nad Hronom s postúpením veci je dôvodný
a „na prejednanie a rozhodnutie veci je príslušný Okresný súd Bratislava V“.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka 24. marca 2015 dovolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 39/2015 z 18. augusta 2015 konanie o dovolaní
zastavil, pretože nebol súdom funkčne príslušným na rozhodnutie vo veci.
3. Sťažovateľka s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i Európskeho
súdu pre ľudské práva uvádza: «... akékoľvek konanie sudcu iného súdu ako je Okresný súd
Žiar nad Hronom, by znamenalo porušenie práva Odporcu na zákonného sudcu, čo
je okrem iného v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 136/08 dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 237 od s. 1 písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku (vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený).
Súdy Slovenskej republiky svojím konaním privodili stav, kedy má o veci rozhodovať
súd, ktorého miestnu príslušnosť vo vecí sťažovateľ namietol. Akékoľvek rozhodnutie
ktoréhokoľvek sudcu Okresného súdu Bratislava V. vo veci bude preto rozhodnutím
nezákonného sudcu a ako také nemôže byť ústavne akceptovateľné. Sťažovateľ sa v
dôsledku konania súdov Slovenskej republiky dostal do situácie, kedy napriek riadne
vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti bude vo veci rozhodovať miestne nepríslušný
súd. V dôsledku vyššie uvedenej situácie nie je splnená základná podmienka konania,
ktorou je právo na zákonného sudcu, pričom v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho
súdneho poriadku piati, že „Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).“ Nedostatok podmienok
konania spočívajúci v rozhodovaní nezákonného sudcu je preto možné skúmať v
ktoromkoľvek štádiu konania. Zároveň zdôrazňujeme skutočnosť, že v prípade porušenia
práva na zákonného sudcu ide o pokračujúce porušovanie práv účastníka konania, keďže
ktorýkoľvek úkon nezákonného sudcu vo veci, a to tak rozhodnutie ako uznesenie je možné
napadnúť odvolaním, respektíve dovolaním s ohľadom na existenciu dovolacieho dôvodu
podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. vo veci
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený...»
4. V ďalšom sťažovateľka uviedla, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu
„je rozhodnutím arbitrárnym, keďže bol porušený princíp predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa meritom veci vôbec nezaoberal
s poukazom na nedostatok funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V dôsledku stavu, kedy o veci bude rozhodovať nezákonný sudca, a teda sudca vylúčený
z rozhodovania o veci, je však pri každom jednotlivom rozhodnutí tohto sudcu
a ktoréhokoľvek sudcu Okresného súdu Bratislava V. naplnený dovolací dôvod v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.“. Podľa názoru
sťažovateľky sa konajúce súdy do dnešného dňa nevysporiadali so vznesenou námietkou
miestnej nepríslušnosti okresného súdu na rozhodovanie vo veci, preto nie je dosiaľ jasné,
„či námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava V. bolo vyhovené alebo jej
vyhovené nebolo a z akých dôvodov“.
5. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici
vedenom pod sp. zn. 43 Ncb 87/2014 a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 39/2015 porušené.
Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Ncb 87/2014 a rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 39/2015 sa zrušujú a vec sa vracia
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca odo dňa doručenia
nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 279,66 EUR s DPH.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
10. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo
splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky doručené 2. októbra 2015. Sťažnosť proti nemu
sťažovateľka doručila ústavnému súdu 26. novembra 2015.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou a právnymi závermi
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika) v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, konštatuje, že lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).
Uvedená judikatúra je však uplatniteľná iba v tých prípadoch, keď právomoc
dovolacieho (najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ
v procesnom predpise [v čase podania sťažnosti to bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „OSP“)]. Aplikovať zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania je teda možné len vtedy, ak právomoc
dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v rozhodnom čase
v § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.
11. V zmysle dikcie ustanovenia § 236 ods. 1 OSP bolo možné dovolaním napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.
Podľa § 105 ods. 3 OSP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením
nesúhlasil, alebo účastník postúpenie namietal do 15 dní od doručenia upovedomenia
o postúpení, predložil vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím bol
viazaný aj súd, ktorému mala byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.
Nadriadený súd rozhodoval do 30 dní od predloženia veci.
Podľa § 10 ods. 1 a 2 OSP krajské súdy rozhodovali o odvolaniach proti
rozhodnutiam okresných súdov. O odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhodoval najvyšší súd.
12. V kontexte citovaných ustanovení ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie
krajského súdu o miestnej príslušnosti na konanie vo veci v zmysle v rozhodnom čase
účinného ustanovenia § 105 ods. 3 OSP nemožno v žiadnom prípade stotožňovať
s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (podľa § 10 ods. 1 OSP v spojení
Predpokladom postupu podľa § 236 a nasl. OSP bola existencia rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.
Rozhodnutie krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie je síce
rozhodnutím konečným, avšak ide o rozhodnutie vynesené mimo rámca inštančného
postupu, v prípade ktorého krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd
druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu neboli v zmysle v rozhodnom čase účinnej
právnej úpravy zo zákona pripustené žiadne opravné prostriedky a v prípade takéhoto
rozhodnutia neexistoval ani žiaden funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto
neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.
13. Keďže teda najvyšší súd bol funkčne nepríslušný na konanie o dovolaní podanom
proti rozhodnutiu krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, tomu
správne zodpovedal i výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý
uznesením sp. zn. 1 Obdo 39/2015 z 18. augusta 2015 konanie sťažovateľky o dovolaní
zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení
s § 104 ods. 1 OSP.
14. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej
práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť
z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší
súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.
15. V podmienkach v rozhodnom čase účinnej právnej úpravy teda sťažovateľka
mala možnosť podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, túto však nevyužila. Ústavný súd už v obdobných súvislostiach judikoval,
že neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných
práv nemôže nahrádzať doterajšou judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty
na podanie sťažnosti v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože
v popísaných okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu
pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej zjavne
po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
(III. ÚS 516/2013, I. ÚS 421/2015).
Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že sťažovateľka podala dovolanie 24. marca
2015 (a teda napadnuté uznesenie krajského súdu muselo byť logicky právoplatné už
predtým) a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 26. novembra 2015,
bolo potrebné sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.
16. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že tento aj z dôvodov už uvedených (bod 12, 13) postupoval správne, ak konanie o dovolaní
sťažovateľky (s poukazom na dikciu ustanovenia § 243c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1
OSP) zastavil. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je ani arbitrárne a ani zjavne
neodôvodnené, pričom sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu neuviedla žiadne ústavne
významné argumenty, ktoré by spochybňovali správnosť a ústavnú súladnosť namietaného
rozhodnutia najvyššieho o zastavení dovolacieho konania.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný
súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2017