Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 323/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s.,

Zechenterova 328/5, Kremnica, zastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o.,

Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Lovašš,

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením

sp. zn. z 15. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 18. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SITNO HOLDING, a. s.,

Zechenterova 328/5, Kremnica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na spravodlivý proces podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 15. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 18. augusta

2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako žalovanej

v 2. rade bol na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podaný návrh

na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd návrhu vyhovel a uznesením č. k. 3 CbZm

216/2014-153 zo 17. júna 2014 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia. Proti tomuto

uzneseniu podala sťažovateľka 21. novembra 2014 odvolanie, v ktorom okrem iného

namietala aj miestnu nepríslušnosť okresného súdu. Krajský súd v Bratislave napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o nariadení predbežného opatrenia zastavil

rozhodnutím sp. zn. , zo 14. januára 2015.

Následne bol 23. júla 2014 podaný proti sťažovateľke „spojený návrh vo veci samej,

označený ako Návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu/žaloba na zaplatenie

zmenkovej sumy 6.940.264,- EUR s príslušenstvom a na vydanie platobného rozkazu/žaloba

na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512,- EUR spolu so zmluvnou pokutou

a príslušenstvom“. Okresný súd začal v tejto veci konanie pod sp. zn. .

Vo svojom vyjadrení k tomuto návrhu sťažovateľka okrem iného namietla aj miestnu

nepríslušnosť okresného súdu „na rozhodovanie o návrhu v časti návrhu na vydanie

platobného rozkazu/žaloba na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512,- EUR spolu

so zmluvnou pokutou a príslušenstvom“, keďže na rozhodovanie v tejto časti mal byť

„v súlade s ustanovením miestne príslušný Okresný

súd Žiar nad Hronom“.

Okresný súd v namietanej časti vylúčil vec na samostatné konanie a „postúpil vec

Okresnému súdu Žiar nad Hronom podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku z dôvodu, že Navrhovateľ vystupuje pred Okresným súdom Bratislava V,

opakovane v rôznych veciach ako navrhovateľ“.

Okresný súd Žiar nad Hronom začal konanie vo veci „návrhu na vydanie platobného

rozkazu/žaloba na zaplatenie pohľadávky v sume 2.655.512 € spolu so zmluvnou pokutou

a príslušenstvom pod sp. zn. “ a následne vec previedol do registra „Cb“

a vo veci ďalej konal pod sp. zn. .

Okresný súd Žiar nad Hronom 22. decembra 2014 predložil vec na rozhodnutie

krajskému súdu, pretože bol toho názoru, že „nie je súdom príslušným na konanie vo veci

v zmysle ustanovenia , nakoľko navrhovateľ

nevystupoval v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ“.

Krajský súd uznesením č. k. -135 z 15. januára 2015 rozhodol, že

nesúhlas Okresného súdu Žiar nad Hronom s postúpením veci je dôvodný

a „na prejednanie a rozhodnutie veci je príslušný Okresný súd Bratislava V“.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka 24. marca 2015 dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. augusta 2015 konanie o dovolaní

zastavil, pretože nebol súdom funkčne príslušným na rozhodnutie vo veci.

3. Sťažovateľka s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i Európskeho

súdu pre ľudské práva uvádza: «... akékoľvek konanie sudcu iného súdu ako je Okresný súd

Žiar nad Hronom, by znamenalo porušenie práva Odporcu na zákonného sudcu, čo

je okrem iného v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 237 od s. 1 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku (vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený).

Súdy Slovenskej republiky svojím konaním privodili stav, kedy má o veci rozhodovať

súd, ktorého miestnu príslušnosť vo vecí sťažovateľ namietol. Akékoľvek rozhodnutie

ktoréhokoľvek sudcu Okresného súdu Bratislava V. vo veci bude preto rozhodnutím

nezákonného sudcu a ako také nemôže byť ústavne akceptovateľné. Sťažovateľ sa v

dôsledku konania súdov Slovenskej republiky dostal do situácie, kedy napriek riadne

vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti bude vo veci rozhodovať miestne nepríslušný

súd. V dôsledku vyššie uvedenej situácie nie je splnená základná podmienka konania,

ktorou je právo na zákonného sudcu, pričom v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho

súdneho poriadku piati, že „Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).“ Nedostatok podmienok

konania spočívajúci v rozhodovaní nezákonného sudcu je preto možné skúmať v

ktoromkoľvek štádiu konania. Zároveň zdôrazňujeme skutočnosť, že v prípade porušenia

práva na zákonného sudcu ide o pokračujúce porušovanie práv účastníka konania, keďže

ktorýkoľvek úkon nezákonného sudcu vo veci, a to tak rozhodnutie ako uznesenie je možné

napadnúť odvolaním, respektíve dovolaním s ohľadom na existenciu dovolacieho dôvodu

podľa ustanovenia , t. j. vo veci

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený...»

4. V ďalšom sťažovateľka uviedla, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

„je rozhodnutím arbitrárnym, keďže bol porušený princíp predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa meritom veci vôbec nezaoberal

s poukazom na nedostatok funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V dôsledku stavu, kedy o veci bude rozhodovať nezákonný sudca, a teda sudca vylúčený

z rozhodovania o veci, je však pri každom jednotlivom rozhodnutí tohto sudcu

a ktoréhokoľvek sudcu Okresného súdu Bratislava V. naplnený dovolací dôvod v zmysle

ustanovenia .“. Podľa názoru

sťažovateľky sa konajúce súdy do dnešného dňa nevysporiadali so vznesenou námietkou

miestnej nepríslušnosti okresného súdu na rozhodovanie vo veci, preto nie je dosiaľ jasné,

„či námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava V. bolo vyhovené alebo jej

vyhovené nebolo a z akých dôvodov“.

5. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1

, ako aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa

ods. 1 bolo konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici

vedenom pod sp. zn. a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. a rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sa zrušujú a vec sa vracia

Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca odo dňa doručenia

nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 279,66 EUR s DPH.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

10. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo

splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky doručené 2. októbra 2015. Sťažnosť proti nemu

sťažovateľka doručila ústavnému súdu 26. novembra 2015.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou a právnymi závermi

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika) v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, konštatuje, že lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , , ).

Uvedená judikatúra je však uplatniteľná iba v tých prípadoch, keď právomoc

dovolacieho (najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ

v procesnom predpise [v čase podania sťažnosti to bol Občiansky

súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „OSP“)]. Aplikovať zásadu

zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania je teda možné len vtedy, ak právomoc

dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v rozhodnom čase

v až ) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom

na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.

11. V zmysle dikcie ustanovenia bolo možné dovolaním napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.

Podľa ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením

nesúhlasil, alebo účastník postúpenie namietal do 15 dní od doručenia upovedomenia

o postúpení, predložil vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím bol

viazaný aj súd, ktorému mala byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Nadriadený súd rozhodoval do 30 dní od predloženia veci.

Podľa a krajské súdy rozhodovali o odvolaniach proti

rozhodnutiam okresných súdov. O odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhodoval najvyšší súd.

12. V kontexte citovaných ustanovení ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie

krajského súdu o miestnej príslušnosti na konanie vo veci v zmysle v rozhodnom čase

účinného ustanovenia nemožno v žiadnom prípade stotožňovať

s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (podľa v spojení

s a nasl. ).

Predpokladom postupu podľa a nasl. bola existencia rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.

Rozhodnutie krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie je síce

rozhodnutím konečným, avšak ide o rozhodnutie vynesené mimo rámca inštančného

postupu, v prípade ktorého krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd

druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu neboli v zmysle v rozhodnom čase účinnej

právnej úpravy zo zákona pripustené žiadne opravné prostriedky a v prípade takéhoto

rozhodnutia neexistoval ani žiaden funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto

neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.

13. Keďže teda najvyšší súd bol funkčne nepríslušný na konanie o dovolaní podanom

proti rozhodnutiu krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, tomu

správne zodpovedal i výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý

uznesením sp. zn. z 18. augusta 2015 konanie sťažovateľky o dovolaní

zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa v spojení

s .

14. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu

sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej

práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť

z hľadísk vymenovaných v až , čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší

súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

15. V podmienkach v rozhodnom čase účinnej právnej úpravy teda sťažovateľka

mala možnosť podať sťažnosť podľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, túto však nevyužila. Ústavný súd už v obdobných súvislostiach judikoval,

že neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných

práv nemôže nahrádzať doterajšou judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty

na podanie sťažnosti v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože

v popísaných okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu

pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej zjavne

po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

(, ).

Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že sťažovateľka podala dovolanie 24. marca

2015 (a teda napadnuté uznesenie krajského súdu muselo byť logicky právoplatné už

predtým) a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 26. novembra 2015,

bolo potrebné sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

16. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že tento aj z dôvodov už uvedených (bod 12, 13) postupoval správne, ak konanie o dovolaní

sťažovateľky (s poukazom na dikciu ustanovenia v spojitosti s

) zastavil. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je ani arbitrárne a ani zjavne

neodôvodnené, pričom sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu neuviedla žiadne ústavne

významné argumenty, ktoré by spochybňovali správnosť a ústavnú súladnosť namietaného

rozhodnutia najvyššieho o zastavení dovolacieho konania.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný

súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017