Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 684/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci

namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Komárno sp. zn. z 12. apríla 2012, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. augusta 2014

doručené podanie

(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Vec: Sťažnosť“, ktoré následne

doplnil podaniami 17. apríla 2015, 27. apríla 2015 a 18. mája 2015. Ústavný súd podľa

obsahu kvalifikoval podania sťažovateľa ako sťažnosť podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. mája 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. apríla 2012 uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného

zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov

so zaradením do ústavu pre výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný

dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd sp. zn. z 30. mája 2012 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil a uznal sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného

zákona s tým, že spresnil znenie skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov

a 8 mesiacov so zaradením do ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia

a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ

sťažnosť podľa , o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením

sp. zn. z 3. októbra 2012 tak, že ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci, čo odôvodnil najmä takto:

„V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje predovšetkým k naplneniu dovolacieho

dôvodu podľa , pričom zároveň z obsahu sťažnosti

je zrejmé, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. mája 2012 nepodal

dovolanie.

Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za

predčasne podanú, a preto ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie

a rozhodnutie.“

Vychádzajúc z označeného uznesenia ústavného súdu, sťažovateľ podal proti

odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 20. mája 2014 tak, že dovolanie

sťažovateľa podľa odmietol.

Následne sťažovateľ doručil 6. augusta 2014 ďalšiu sťažnosť, o ktorej ústavný súd

rozhoduje v tomto konaní a ktorá smeruje proti napadnutým rozsudkom okresného súdu

a krajského súdu, ako aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Mám za to, že som bol odsúdený

napriek nedostačujúcemu preukázaniu dôkazov, resp. úplnej absencii konkrétneho –

hmotného dôkazu proti mne.

Napriek tomuto zjavnému porušeniu základného práva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd – namietané je porušenie základného práva

na spravodlivé súdne konanie – ma neváhal odsúdiť Okresný súd Komárno na trest odňatia

slobody, ktorý potvrdil aj Krajský súd Nitra.

Namietané je porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru rozsudkom okresného súdu z 12. apríla 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu

z 30. mája 2012. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd

ani krajský súd sa v predmetnom konaní nevysporiadali s absenciou dôkazov

a nevyhotovenie potrebného technicko – materiálneho zabezpečenia dôkazov.

Namietané je aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

súdu z 30. mája 2012, argumentujúc okrem iného aj porušením práv obhajoby či založením

rozhodnutia na nezákonne vykonaných dôkazoch.“

Sťažovateľ v konkrétnostiach najmä namieta, že všeobecné súdy sa dostatočne

nezaoberali posúdením hodnovernosti kľúčovej svedkyne – matky

sťažovateľa, ako aj svedka , policajta. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že

jeho matka sa mu v minulosti, ako aj pred oznámením skutku vyhrážala „zatknutím

a vydedením“ a že ho „dá zavrieť za každú cenu“, čo mali potvrdiť aj viacerí svedkovia.

Vo vzťahu k svedkovi sťažovateľ uvádza, že sám priznal, že boli medzi nimi

dlhoročne zlé vzťahy.

Sťažovateľ vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní namieta, že „údajnú

vzorku, ktorú mala zaniesť svedkyňa na obv. oddelenie, nezadokumentovali

v súlade s príslušnými ustanoveniami ako dôkaz“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež vysvetľuje, ako malo dôjsť k tomu, že policajtom ukázal,

kde majú byť drogy ukryté. Sťažovateľ udáva, že „Opakovane uvádzam, na otázku

operatívca z OR PZ Komárno ( ) som mu z vedomosti od a odpovedal

že údajné veci sa majú nachádzať na povale. To je všetko!

... Podstatná je tá skutočnosť, že na základe oznámenia príslušníkov PZ (

a ), kde konkrétne sa má igelitová taška nachádzať a následná otázka operatívca

spôsobilo usväčujúci dôkaz voči mojej osobe, o ktorý sa aj opiera odôvodnenie

rozsudku vo výroku mojej vine, so skutku, ktorý mi je kladený.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že z igelitky, v ktorej sa marihuana mala nachádzať, neboli

odobraté vzorky DNA, daktyloskopické stopy a pachové stopy, a teda nemohlo byť zistené,

kto s igelitkou a vrecúškami manipuloval. Sťažovateľ upozorňuje tiež na „premenu –

pozmenenie“ výpovede svedkyne v rozsudkoch okresného súdu a krajského

súdu, ktoré jej výpoveď interpretovali tak, že svedkyňa mala uviesť, že mala

sťažovateľovi hovoriť, „že sa dostanem do basy“, pričom svedkyňa v skutočnosti

vypovedala, že mala sťažovateľovi hovoriť, „že ma dostane do basy“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd „vyriekol výrok: Porušenie práv

s rozsudkami 3 Okresného súdu Komárno v spojení Krajského súdu

v Nitre () ako aj uznesením Najvyššieho súdu SR .

Sťažnosťou sa domáham o zrušenie právoplatných rozhodnutí súdov (Okresný súd,

Krajský súd a Najvyšší súd SR) a moje prepustenie na slobodu.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd, sumarizujúc námietky, konštatuje, že ich podstata smeruje proti

hodnoteniu dôkazov v jeho trestnej veci, osobitne pritom spochybňuje hodnovernosť

výpovede kľúčovej svedkyne (matky sťažovateľa) a svedka

(policajta). Ďalšie námietky sťažovateľa sa týkajú vzorky drogy, ktorú mala označená

svedkyňa zaniesť na políciu, identifikácie miesta, kde mali byť drogy ukryté, neodobratia

vzorky DNA, daktyloskopických stôp a pachových stôp z igelitky a vrecúšok, ako aj

hodnotenia výpovede svedkyne . V nadväznosti na uvedené ústavný súd

ďalej konštatuje, že námietky formulované v sťažnosti sú v zásade identické s námietkami,

ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu,

a námietkami, ktoré boli obsiahnuté v jeho dovolaní, t. j. ide o námietky, s ktorými sa už tak

krajský súd, ako odvolací súd a tiež najvyšší súd ako dovolací súd zaoberali, pričom úlohou

ústavného súdu je posúdiť, či sa s nimi vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z už citovaného totiž vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou obžalovaným,

odvolací súd nezistiac dôvody na postup vyplývajúci z , preskúmal

podľa zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadal len vtedy, ak by

odvodňovali podanie dovolania podľa Rešpektoval zásadu „reformatio

in peius“ zákaz zmeny k horšiemu, pretože odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal

prokurátor a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné aj keď z iných dôvodov

než namietal v odvolaní.

Na základe prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia odvolací

súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené

všetky základné skutočnosti uvedené v

Súd I. stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní pri zachovaní zásad

kontradiktórneho konania, postupoval podľa Tretej časti, Tretej hlavy ako

aj ďalších jeho ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní,

pričom sa nedopustil takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby

konania v zmysle . Taktiež boli zachované všetky práva

obžalovaného, ktorých porušenie, bez bližšej špecifikácie, tento v odvolaní namietal.

Nebol však celkom dôsledný, pretože v konaní predchádzajúcom napadnutému

rozsudku sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321

ods. 1 písm. b/ ), došlo k porušeniu ustanovenia (

písm. d/ )...

Súd I. stupňa na základe úplného a zákonne vykonaného dokazovania,

po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v , dospel

v podstate k správnym skutkovým záverom, až na výhrady uvedené ďalej. Zo súhrnu

priamych, nepriamych a listinných dôkazov, na obsahy ktorých poukázal v odôvodnení

napadnutého rozsudku, dospel k správnemu záveru, že skutok sa stal.»

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa hodnovernosti svedkov krajský súd v

napadnutom rozsudku najmä uviedol:

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa podrobne v súlade s ustanovením

uviedol svoje právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení

jednotlivých dôkazov a právne závery, ku ktorým dospel. Podrobne sa zaoberal hodnotením

výpovedí obžalovaného, svedkyne , svedeckých výpovedí, znaleckých

posudkov a listinných dôkazov... Sám z predloženého trestného spisu nezistil žiadne také

okolnosti, ktoré by spochybňovali najmä obžalovaným namietané svedecké výpovede

, a . Odvolacie námietky obžalovaného v tomto

smere predstavujú výlučne len jeho vlastné hodnotenie týchto výpovedí a jeho subjektívny

názor na osoby týchto svedkov.

Niet pochýb o existencii viacročných rozporov medzi obžalovaným a svedkyňou

. Len tento fakt izolovane, sám osebe, nemôže mať vplyv na hodnovernosť

svedkyne a pravdivosť jej výpovede...

Vo výpovediach tejto svedkyne neboli zistené žiadne závažné rozpory ani žiadne také

skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jej svedecká výpoveď nie je pravdivá.

Naviac svedkyňou uvádzané skutočnosti potvrdili ďalšie nepriame dôkazy.

Z rovnakých dôvodov nie je možné považovať za nepravdivé ani svedecké výpovede

, , , , ktoré vykonávali

v prejednávanej veci procesné úkony. Len samotné subjektívne námietky obžalovaného

bez akejkoľvek objektivizácie, voči nim nie sú spôsobilé na vyslovenie záveru

o ich nevierohodnosti.“

Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam sa v napadnutom rozsudku krajského súdu

ďalej uvádza:

«K odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré sa týkali prvej „neúspešnej“ ohliadky

miesta činu odvolací súd uvádza, že súd túto skutočnosť pri hodnotení dôkazov nebral

do úvahy. Podstatnou v danom prípade je ohliadka miesta činu vykonaná 30. 03. 2009

o 11.45 h., ktorej výsledok bol „pozitívny“, čo vyplýva aj z dokumentácie na čl. 86 až 89

predloženého spisového materiálu.

S poukazom na závery znaleckých posudkov z odboru zdravotníctvo odvetvie

psychiatria, Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave,

svedecké výpovede , , , ,

a listinné dôkazy, najmä zápisnicu o ohliadke miesta činu,

fotodokumentáciu, správu Národnej protidrogovej jednotky považoval odvolací súd

obhajobu obžalovaného prezentovanú aj v odvolacom konaní za spoľahlivo vyvrátenú.

Z toho dôvodu návrhy obžalovaného na vypočutie svedkov nepovažoval za potrebné.

Pokiaľ však ide o úplnosť skutkových záverov uvedených vo výroku o vine

napadnutého rozsudku ohľadne množstva zaistenej marihuany a jej ceny, v tomto smere súd

I. stupňa pochybil, keď tieto uvádzal v rozpätí od najmenšieho po najväčšie zistené

množstvo zodpovedajúceho jednotlivým dávkam drogy a tiež ich hodnoty. Vzhľadom

k požiadavke, aby výrok o vine bol jasný, určitý a zrozumiteľný a zásade „in dubio pro reo“

mal súd I. stupňa (a už prokurátor v podanej obžalobe) uviesť pre obžalovaného

najpriaznivejší stav, zodpovedajúci najnižšiemu množstvu a najnižšej zistenej hodnote

drogy...

Odvolací súd zistil, že súd I. stupňa pochybil v prospech obžalovaného aj v právnej

kvalifikácii skutku. Hoci v skutkových záveroch ustálil, že obžalovaný si neoprávnene

zadovážil sušené rastliny rodu Cannabis a tieto na povale hospodárskej budovy

neoprávnene prechovával, správne mal toto konanie právne kvalifikovať aj podľa písm. c/

ods. 1 § 172 Tr. zák.

Pretože prokurátor pri výroku o vine v neprospech obžalovaného odvolanie nepodal,

odvolací súd toto pochybenie v prospech obžalovaného, rešpektujúc zásadu „reformatio

in peius“ (zákaz zmeny k horšiemu) napraviť nemohol.

Na základe uvedených dôvodov zistených v rámci prieskumnej povinnosti, odvolací

súd po zrušení odvolaním napadnutého rozsudku, vychádzajúc zo skutočností známych

z výsledkov vykonaného dokazovania súdu I. stupňa a v podstate správne zisteného

skutkového stavu, mohol sám vo veci rozhodnúť (322 ods. 3 ) s tým, že len upravil

skutok tak, aby zodpovedal skutkovému deju zistenému na základe zákonne vykonaných

dôkazov.

Po právnej stránke odvolací súd toto konanie obžalovaného kvalifikoval ako obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. e/

Tr. zák., pretože neoprávnene prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku a taký čin

spáchal vo väčšom rozsahu...

K osobe obžalovaného bolo zistené, že je slobodný, bezdetný, vyučený automechanik.

Počas výkonu väzby bolo jeho správanie a vystupovanie na požadovanej úrovni, dodržiaval

príslušné ustanovenia Zákona, o výkone väzby a Ústavného poriadku, nebol disciplinárne

potrestaný...

Súd I. stupňa pri ukladaní trestu odňatia slobody a určení jeho výmery vychádzal

z postupu § 38 ods. 5 Tr. zák. s prihliadnutím na predchádzajúce odsúdenie pre zločin

a zvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby 10 rokov o jednu polovicu rozdielu medzi dolnou

a hornou hranicou t. j. polovica z 5 rokov, a ukladal obžalovanému trest odňatia slobody

v sadzbe 12 rokov a 6 mesiacov až 15 rokov.

Odvolací súd vzhľadom na zistené pochybenie a nemožnosť použitia § 38 ods. 5

Tr. zák., pri rozhodovaní o výmere trestu odňatia slobody vychádzal zo sadzby 10 až 15

rokov, ktorú upravil postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., t. j.za zistenej priťažujúcej

okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený

a nezistených poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák. Týmto postupom zvyšoval dolnú

hranicu trestnej sadzby 10 rokov o jednu tretinu (1/3 z 5 rokov) a ukladal trest v sadzbe

11 rokov a 8 mesiacov až 15 rokov.

Vzhľadom na spôsob spáchania činu, úmyselné zavinenie obžalovaného, zistenú

jednu priťažujúcu okolnosť, nezistené poľahčujúce okolnosti, jeho osobu ako aj pomery,

kladné hodnotenie z výkonu väzby a možnosť jeho nápravy, zistené pochybenia v prospech

obžalovaného, za primeraný a dostatočný trest na jeho nápravu z hľadiska individuálnej

i generálnej prevencie, odvolací súd považoval trest odňatia slobody na dolnej hranici

zvýšenej trestnej sadzby vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov...»

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

mu predchádzalo konanie pred okresným súdom a rozsudok okresného súdu ako súdu

prvého stupňa, pričom prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (, , ). Z toho vyplýva

požiadavka komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Vychádzajúc z uvedeného právneho východiska, ústavný súd

preskúmal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu s osobitným zreteľom

na námietky sťažovateľa.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Komárno č. zo dňa

13. 4. 2010 prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému .

Na hlavnom pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného

, výsluchom svedkyne ... svedka ..., vypočul svedkyňu

, prečítal v zmysle znalecké posudky, prečítal listinné

dôkazy, oboznámil trestný spis tunajšieho súdu sp. zn. ako aj oboznámil ostatný

obsah trestného spisu.

... Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný

neoprávnene prechovával rastliny rodu Cannabis (konopa) v celkovej hodnote

zaisteného konope, z ktorého by bolo možné vyrobiť najmenej 1.939 až 5.155 obvykle

jednorazových dávok drogy, ktorej hodnota by bola na čiernom trhu 6.435,48 € až

26.498,58 €. Súd uvedené konanie obžalovaného mal v konaní za preukázané z výpovede

svedkyne , svedka , svedka , svedkyne

, svedka , z ohliadky miesta činu, zo znaleckého posudku

kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave a z ostatných listinných dôkazov.

Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný jedného dňa z auta

priniesol jednu igelitovú tašku. Svedkyňa videla, že obžalovaný je veľmi nervózny, chodil

po dvore a videla na ňom, že rozmýšľa, kam má tašku uložiť. O pár dní ju vytiahol a povedal

jej, že on z tých vecí spraví veľa peňazí. Svedkyňa sa ho vtedy spýtala, či sú to drogy a on sa

je priznal, že áno. Keď sa svedkyňa dozvedela, že sú to drogy, tak zavolala policajtov.

Policajti prvý krát drogy nenašli. Keď odišli policajti, obžalovaný sa vrátil na svoje miesto

na povalu a znovu následne začal predávať drogy. Druhý krát keď prišli policajti, tak našli

na povale drogy. Obžalovaný keď nebol doma, tak svedkyňa začala hľadať uvedenú tašku,

lebo videla, že obžalovaný stále chodí na povalu. Vyliezla po starom rebríku a tam našla

predmetnú tašku. Taška bola položená na povale za vrecom. Išlo o tú istú tašku, ktorú

doniesol obžalovaný domov. Boli na nej vzory rôznych farieb a bola farebná. Svedkyňa

videla, že je tam nejaká zelená látka, ktorá bola v sáčkoch. Obžalovaný chcel drogy predať,

aby mal peniaze. Svedkyňa uviedla, že raz alebo dvakrát videla ako to vážil na novej

digitálnej váhe, ktorú si obžalovaný kúpil pre tieto potreby. Svedkyňa obžalovaného živila,

nakoľko obžalovaný nikde nepracoval a nemal žiaden príjem. Vzťahy medzi nimi v období,

ktoré predchádzalo inkriminovanému obdobiu neboli dobré, lebo obžalovaný nechcel

pracovať a svedkyňa mu neustále hovorila, že ona ho živiť nebude. Svedok

vo svojej výpovedi uviedol, že na políciu sa dostavila matka obžalovaného, ktorá v malom

sáčku doniesla vzorku zelenej sušenej rastliny korenistého zápachu a uviedla, že to našla

u nich doma nad kurínom na povale. Uviedla, že je tam toho viacej a patrí to

obžalovanému. Svedkovi matka obžalovaného uviedla, že videla obžalovaného

z inkriminovaného miesta odchádzať a chcela vedieť čo tam je a čo tam obžalovaný robil.

Vtedy objavila uvedené sáčky. Následne svedok spolu s kolegom išli na toto miesto, ktoré im

ukázala matka obžalovaného. Na inkriminovanom mieste svedok našiel

igelitku, ktorá bola plná sáčkou s takou istou rastlinou. Obžalovaný

svedkovi pri vyťažovaní uviedol, že on to tam dal a ako sa k tomu dostal,

pričom obžalovaný mal viacero verzií. Jedna z nich bola, že za požičané peniaze to mal

obžalovaný u seba. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že v deň kedy mal

službu prišla na Obvodné oddelenie PZ v matka obžalovaného a doniesla

ukázať vzorku sušenej rastliny, ktorá sa mala nachádzať vo väčšom množstve na povale

v mieste jej trvalého bydliska. Následne išli na miesto za jej doprovodu a matka

obžalovaného im ukázala miesto kde sa nachádzalo igelitové vrecko so sušenou rastlinou.

Matka obžalovaného uviedla, že túto rastlinu tam dal jej syn . Svedkyňa

uviedla, že vykonávala ohliadku miesta činu. Na dvore pred domom čakala

svedkyňa a obžalovaný. Svedkyňa uviedla, že veci sa nachádzali na povale,

ktorá bola v zadnom dvore v dome, kde býval obžalovaný s jeho matkou. Najprv bol predný

dvor a potom sa prešlo malou bránkou do zadného dvora a v tej budove na povale boli

zaistené stopy. Svedok uviedol, že obžalovaný pri ohliadke ukazoval kde veci

mali byť ukryté. Svedok uviedol, že nájdená látka bola uložená v priesvitných sáčkoch.

Zo samotnej ohliadky miesta činu mal súd preukázané, že miesto činu sa nachádza

v služobnom obvode , pričom ide o rodinný dom č. . Do dvora

rodinného domu je vstup cez železnú bránu. Po vojdení cez kovovú bránu sa vojde na dvor

rodinného domu. Na ľavej strane sa nachádza prízemný rodinný dom. Po prejdení približne

25 m sa nachádza ďalšia bránka vedúca do hospodárskej časti pozemku. Po odbočení

doľava sa nachádza prístrešok nad klietkami pre zajacov. Po rebríku je vstup na povalu,

kde hneď po otvore na povalu vpravo sa nachádzalo jedno silonové vrece, za ktorým sa

nachádzala na zemi jedna igelitová taška, v ktorej sa nachádzali dve ďalšie igelitové tašky

s obsahom sáčkov v počte 8 ks s obsahom zelenohnedej sušenej rastlinnej látky nezisteného

množstva. Súd mal ďalej zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu

policajného zboru v Bratislave č. PPZ 3191/KEU BA EXP 2009 preukázané, že rastliny

rodu Cannabis (konopa) sú zaradené v zmysle o omamných

látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do I. skupiny

omamných látok. Súd z uvedeného znaleckého posudku a zo správy Národnej protidrogovej

jednotky zo dňa 21. 8. 2009 zistil, že predložené množstvo konope...

Svedkovia , , svedkyňa ,

svedok , a svedkyňa sa vo svojich výpovediach

vyjadrovali ku vzťahu obžalovaného a jeho matky. Svedkyňa ,

a svedok sa vyjadrili tiež k tomu, že matka obžalovaného mala

obžalovaného, jeho družku a svedka obviniť s krádeže fotoaparáta,

ktorý neskôr obžalovaný našiel v skrini u nich doma. Svedok poprel vo svojej

výpovedi aj pri konfrontácii so svedkyňou , že by ju ovplyvňoval v tom

ako má pred vyšetrovateľom vypovedať. Obranu obžalovaného spočívajúcu v tom,

že svedkyňa ho spolu s jeho družkou a svedkom

obvinila z ukradnutia fotoaparátu, ktorý obžalovaný následne neskôr našiel súd považuje

za účelovú v záujme odpútať pozornosť od merita veci. Vec s fotoaparátom nesúvisí s touto

vecou, nakoľko v prejednávanej veci nejde o prejednanie krádeže fotoaparáta matky

obžalovaného. Obrana obžalovaného spočívajúca v tom, že matka obžalovaného sa mala

vyjadrovať, že obžalovaný sa dostane do basy nespochybňuje vierohodnosť výpovedí

svedkyne , nakoľko nebolo sporné medzi obžalovaným a svedkyňou

, že ich vzťah je dlhodobo narušený a zlý. ... Navyše z výpovede

vyplýva, že matka obžalovaného zvykla na záver hádky obžalovanému povedať, že takto sa

dostane do basy. V konaní nebolo preukázané, že by matka obžalovaného úmyselne chcela

privodiť jeho trestné stíhanie, aby sa obžalovaný dostal do výkonu trestu odňatia slobody.

Nebolo v konaní preukázané, že by tašku s drogami dala na povalu úmyselne matka

obžalovaného alebo niekto iný. ... Súd obranu obžalovaného považuje za účelovú v snahe

vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a vyvrátenú výpoveďami svedkov ,

, , a výpoveďou svedka ...“

Pred vyslovením svojho postoja k napadnutému rozsudku krajského súdu považuje

ústavný súd za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, resp. svojvoľné a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v ktorej sa uvádza

„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Rovnako ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko, rozsudok z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B)

Ústavný súd si osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti

vo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že „Súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces.“ (napr. ).

V nadväznosti na základné východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd,

poukazujúc na kľúčové časti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s obsahom

prvostupňového rozsudku okresného súdu, konštatuje, že krajský súd venoval primeranú

pozornosť všetkým odvolacím námietkam sťažovateľa vrátane tých, ktoré sťažovateľ

zopakoval aj vo svojej sťažnosti. Ústavný súd zastáva názor, že odvolací súd sa s nimi

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal, pričom obsah jeho rozhodnutia

nesignalizuje také nedostatky, ktoré by mohli mať ústavnú intenzitu. Ústavný súd hodnotí

námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v konaní pred

ústavným súdom, za jeho účelovú obranu, ktorá nie je spôsobilá vyvrátiť výsledky

dokazovania, ktoré viedli okresný súd a následne krajský súd v odvolacom konaní

k ustáleniu záverov, že skutok, za ktorý bol sťažovateľ, sa stal. Naopak, ústavný súd

považuje skutkové závery všeobecných súdov za spoľahlivé a hodnoverné a zastáva názor,

že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v trestnej veci zohľadnili všetky požiadavky,

ktoré vyplývajú z obsahu práva na spravodlivé súdne konanie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil taktiež

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená, a na ten účel preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«V dovolaní uplatnil námietky z vecných a právnych dôvodov (§ 374 ods. 1, ods. 2

), uvedené v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia ...

Ide o nasledujúce námietky:

nezákonný postup policajtov, ktorý obvinenému už

pred obhliadkou povedali, kde sa má taška s omamnou látkou nachádzať (námietka mala

byť v prípade jej vecnej správnosti uplatnená podľa

ako zákonne nesúladné vykonanie dôkazu).

Námietka je nedôvodná, údaj o umiestnení tašky čerpali policajti z Obvodného

oddelenia Policajného zboru od oznamovateľky trestného činu

a nemali žiaden dôvod ho pred obvineným tajiť pred vykonaním úkonu obhliadky.

rozpory vo výpovediach svedkov ,

a (táto okolnosť sa v dovolaní tvrdí opakovane).

Hodnotením dôkazov sa dovolací súd nezaoberá, nakoľko správnosť a úplnosť

zisteného skutku nemôže skúmať a meniť ( časť vety

za bodkočiarkou). Túto okolnosť judikatúra najvyššieho súdu už chronicky zdôrazňuje.

vzorka, ktorú doniesla na Obvodné

oddelenie Policajného zboru nebola zaistená a zadokumentovaná v súlade

s príslušnými ustanoveniami (námietka mala byť v prípade jej vecnej

správnosti uplatnená podľa ).

Dokumentácia vzorky nebola potrebná, nakoľko skutok bol od vznesenia obvinenia

vymedzený len vo vzťahu ku droge, zaistenej (až) pri výkone obhliadky na povale

hospodárskej budovy. Vzorka bola len súčasťou trestného oznámenia

a sama osebe nemala dôkazný význam.

vzorky zaistené na mieste činu a označené ako stopa

č. 1 až č. 8 pred zaslaním na expertízu neboli skúmané daktyloskopicky ani z hľadiska

výskytu DNA na nich.

Vo vzťahu k tejto námietke platí to, čo bolo uvedené vo vzťahu k hodnoteniu rozporov

svedeckých výpovedí. Dovolací súd nemôže preskúmavať výber dôkazov, na ktorých

napadnuté rozhodnutie zakladá svoje skutkové zistenia. K tejto otázke sa vyjadruje

aj rozhodnutie 7/2011 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (čiastka 1/2011), a to nasledovne:

„Za porušenie práva na obhajobu podľa nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa ,

resp. uplatnení oprávnenia podľa

Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2

ods. 12 o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude

overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c/ , odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa

ustanovenia , ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho

konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia

skutkového stavu“.

nezákonný postup pri „domovej prehliadke“,

v rozpore s §, ods. 1. ods. 2 Nešlo o domovú prehliadku,

ale o obhliadku (miesta činu), ako to zodpovedá aj vyhotovenej zápisnici (vlastníkom

nehnuteľnosti iných priestorov bola výlučne oznamovateľka ).

Nebol teda potrebný ani príkaz podľa , nakoľko nešlo o zásah

do práv vlastníka alebo oprávneného užívateľa nehnuteľnosti (iného priestoru –

hospodárskej budovy).

To vyplýva z , podľa ktorého domovú prehliadku, osobnú

prehliadku alebo prehliadku iných priestorov, alebo prehliadku pozemku možno vykonať len

po predchádzajúcej výzve toho, u koho alebo na kom sa má taký úkon vykonať, a to len

vtedy, ak sa výzvou nedosiahlo dobrovoľné vydanie hľadanej veci alebo odstránenie iného

dôvodu, ktorý viedol k takému úkonu.

V preskúmavanej veci sa hľadala v dotknutom priestore droga na podnet vlastníka

predmetnej budovy, učineného za účelom odstránenia protiprávneho stavu a postihu

páchateľa.

Za týchto okolností bolo zákonné a legitímne vykonať obhliadku, a to v súlade

s kritériami (podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa obhliadka vykoná, ak majú

byť priamym pozorovaním objasnené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, najmä ak by

mohli byť zistené alebo zaistené akékoľvek stopy). Zápisnica o úkone obhliadky (§ 154

ods. 2 ) bola spísaná ako zápisnica o obhliadke miesta činu miestom činu je tu

miesto prechovávania drogy.

Platí teda nasledovné:

Príkazy súdu a prokurátora sa v trestnom konaní vydajú len v prípade zákonného

dôvodu na zásah do základných alebo iných práv a slobôd dotknutých osôb.

Domovú prehliadku alebo prehliadku iných priestorov alebo pozemku na účel

zabezpečenia veci dôležitej pre trestné konanie nie je potrebné nariadiť, ak je zrejmá

dobrovoľná súčinnosť osoby, ktorá je vlastníkom alebo oprávneným užívateľom

nehnuteľnosti, v (na) ktorej sa má vec nachádzať.

V takom prípade sa použije inštitút vydania alebo odňatia veci ( ),

po prípadnom predchádzajúcom, resp. súčasnom vykonaní obhliadky ( ),

bez nariadenia prehliadky uvedenej v alebo ods. 2

Aj v prípade nariadenia domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov alebo

pozemku sa od výkonu prehliadky upustí, ak sa dobrovoľné vydanie veci dosiahlo

predchádzajúcou výzvou pri splnení podmienok uvedených v a

Aj táto námietka je teda nedôvodná.

Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie odmietol ako zrejme nedôvodné

podľa »

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom, odôvodnenie jeho rozhodnutia je zrozumiteľné a presvedčivé a nepochybne ho

nemožno považovať ani za arbitrárne. Naopak, odôvodnenie napadnutého uznesenia

vychádza z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v obdobných veciach, ako aj zo znenia

príslušných ustanovení . V tejto súvislosti ústavný súd osobitne

poukazuje na dikciu , časť vety za bodkočiarkou,

z ktorej vyplýva, že „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže

skúmať a meniť“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že aj v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa

odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015