Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 689/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obce Chorvátsky

Grob, Námestie Josipa Andriča, Chorvátsky Grob, zastúpenej starostom obce

Ing. Radovanom Benčíkom, zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ &

MREKAJOVÁ, s. r. o., Panenská 33, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka

a advokátka JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a Listiny základných práv a slobôd

samostatne, ako aj v spojení s namietaným porušením Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Chorvátsky Grob o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015

doručená sťažnosť obce Chorvátsky Grob, Námestie Josipa Andriča, Chorvátsky Grob,

zastúpenej starostom obce Ing. Radovanom Benčíkom (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ & MREKAJOVÁ, s. r. o.,

Panenská 33, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka

JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) samostatne, ako aj v spojení s namietaným

porušením základného práva na vlastníctvo podľa a listiny

a tiež práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. júna 2015 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) 9. marca 2015 domáhala proti

sťažovateľke určenia neplatnosti výpovede zo „Zmluvy o nájme vodárenskej infraštruktúry

a o prevádzkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich s nájmom a prevádzkou vodárenskej

infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí“ z 29. júna 2012 v znení dodatku

č. 1 zo 17. decembra 2012 (ďalej len „zmluva z 29. júna 2012 v znení dodatku“). Súčasťou

žaloby bol návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti

sťažovateľke, aby „nescudzila a ani inak nenakladala“ s vodárenskou infraštruktúrou, ktorá

je predmetom zmluvy z 29. júna 2012 v znení dodatku.

O návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 8. apríla 2015 tak, že ho v celom rozsahu zamietol. Na

základe odvolania žalobkyne bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zmenené napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým bolo návrhu na vydanie dočasného opatrenia vyhovené

v celom rozsahu.

Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu nedostatočne odôvodnené

a nepreskúmateľné, keďže «nevychádzalo zo skutkových a právnych dôvodov uvádzaných

v návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd v napadnutom

uznesení využíva iné právne zdôvodnenie vydania predbežného opatrenia, odkazuje na iné

ustanovenie zákona (ust. ) ako navrhovateľ uviedol v podanom

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (podľa ). ... výrok

v napadnutom uznesení vykazuje aj formálne nedostatky, jeho formulácia „súd zakazuje

odporcovi, aby nescudzil a ani inak nenakladal“ je zmätočná, zrejme sa jednalo „o zákaz

scudziť a inak nakladať“».

Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd „sa v napadnutom uznesení

nevysporiadal so skutočnosťami, že navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej úpravy

pomerov medzi účastníkmi konania, žiadnym spôsobom nepreukázal naliehavosť riešenia

situácie týmto spôsobom, neosvedčil žiadnymi dôkazmi, ani tvrdeniami, že bez okamžitej

dočasnej právnej úpravy pomerov, je jeho právo vyplývajúce z nájomného vzťahu nejakým

spôsobom ohrozené, alebo že by v danom prípade existovala potreba nariadiť predbežné

opatrenie z dôvodu ochrany jeho vynaložených investícii, ktoré však navrhovateľ v konaní

nijako nepreukázal alebo odvrátenia prípadných škôd na majetku, taktiež nebola

preukázaná existencia vzťahu medzi navrhovaným predbežným opatrením a návrhom

vo veci samej“.

K namietanému zásahu do svojich majetkových práv sťažovateľka uvádza, že

«nariadením predbežného opatrenia došlo k zásahu do vlastníckych práv odporcu nad

nevyhnutnú mieru, k obmedzeniu plnenia zákonných povinností sťažovateľa ako vlastníka

verejnej vodárenskej infraštruktúry a zabezpečovania prevádzkovania verejnej vodárenskej

infraštruktúry vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou

vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd. Krajský súd sa v napadnutom uznesení

nezaoberal právom sťažovateľa na ochranu jeho vlastníckeho práva ani skutočnosťou, že sa

môže jednať o obmedzenie plnenia zákonných povinností vlastníka verejnej vodárenskej

infraštruktúry a zabezpečovania prevádzkovania vo verejnom záujme. Sťažovateľ ako

vlastník vodárenskej infraštruktúry je povinný dodržiavať zákonné ustanovenia napr.

vyplývajúce zo o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách

a o zmene a doplnení o regulácii v sieťových odvetviach v znení

zmien... Plniť povinnosti vyplývajúce z povolení a vydaných rozhodnutí v súvislosti s vodami

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že v napadnutom uznesení v časti

zákazu odporcu „inak nenakladať“ chýba výrok, ktoré čiastkové a konkrétne oprávnenie

sťažovateľ ako vlastník vodárenskej infraštruktúry nemôže vykonať (nadobúdať (zriaďovať)

veci, previesť vec, založiť, prenajať a pod.) a taktiež rozsah. Z výroku nie je zrejmé,

s ktorými zákonnými povinnosťami sťažovateľ ako vlastník verejnej vodárenskej

infraštruktúry nemôže nakladať a to znamená zásah do vlastníckeho práva a povinnosti

odporcu nad nevyhnutnú mieru a k obmedzeniu jeho plnenie si zákonných povinností

a zabezpečovania prevádzkovania vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania

obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd.».

Sťažovateľka rovnako namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu «nesplnilo aj

ďalšiu zákonnú podmienku a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane

zasiahnuť do práv účastníka, proti ktorému predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade

sa totiž výrokom predbežného opatrenia zakázalo odporcovi „nescudzovať“, „inak

nenakladať“, ale z výroku nie je zrejmé, či zákaz „inak nenakladať“ sa vzťahuje aj pre

správne orgány vydávať rozhodnutia pre vlastníkov verejnej kanalizácie a vodovodu, napr.

vyhlásenie nútenej správy podľa , na zákonné povinnosti

vlastníka verejnej vodárenskej infraštruktúry, na právne úkony zriaďovania vodárenskej

infraštrukúry, nadobúdania práv od tretích osôb a pod. Poukazujeme v súčasnosti už na

ďalšie procesné úkony správnych orgánov a to po vydaní rozhodnutia o vyhlásení nútenej

správy Okresným úradom Bratislava OU BA OSZP2 2015/054038 GGL zo dňa 8. 6. 2015

nasledovalo odloženie výkonu tohto rozhodnutia zo dňa 24. 6. 2015. Účastníci v správnom

konaní podali opravné prostriedky, správne konanie nie je ešte právoplatne ukončené.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu a následne vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny... Uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 10. 6. 2015 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v č. 46

ods. 1 v spojení s

právo vlastniť majetok, čl. 11 ods. 1 Listiny a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 10. 6. 2015

porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 10. 6. 2015

sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000

EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky

v rámci jej predbežného prerokovania zo zapožičaného spisu vzťahujúceho sa na konanie

vedené okresným súdom pod sp. zn. zistil, že sťažovateľka podala

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 7. júla 2015 dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Následne ústavný súd zistil, že okresný súd

spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti ešte najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podanom dovolaní

nepredložil.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

, ).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa

považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v

spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015