Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 689/2015
PDF · 386.01 KB
No categories available
II. ÚS 689/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obce Chorvátsky
Grob, Námestie Josipa Andriča, Chorvátsky Grob, zastúpenej starostom obce
Ing. Radovanom Benčíkom, zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ &
MREKAJOVÁ, s. r. o., Panenská 33, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka
a advokátka JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
samostatne, ako aj v spojení s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 151/2015 z 10. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Chorvátsky Grob o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015
doručená sťažnosť obce Chorvátsky Grob, Námestie Josipa Andriča, Chorvátsky Grob,
zastúpenej starostom obce Ing. Radovanom Benčíkom (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ & MREKAJOVÁ, s. r. o.,
Panenská 33, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka
JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) samostatne, ako aj v spojení s namietaným
porušením základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a tiež práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 151/2015 z 10. júna 2015 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) 9. marca 2015 domáhala proti
sťažovateľke určenia neplatnosti výpovede zo „Zmluvy o nájme vodárenskej infraštruktúry
a o prevádzkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich s nájmom a prevádzkou vodárenskej
infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí“ z 29. júna 2012 v znení dodatku
č. 1 zo 17. decembra 2012 (ďalej len „zmluva z 29. júna 2012 v znení dodatku“). Súčasťou
žaloby bol návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti
sťažovateľke, aby „nescudzila a ani inak nenakladala“ s vodárenskou infraštruktúrou, ktorá
je predmetom zmluvy z 29. júna 2012 v znení dodatku.
O návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 36 Cb 47/2015 z 8. apríla 2015 tak, že ho v celom rozsahu zamietol. Na
základe odvolania žalobkyne bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zmenené napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým bolo návrhu na vydanie dočasného opatrenia vyhovené
v celom rozsahu.
Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu nedostatočne odôvodnené
a nepreskúmateľné, keďže «nevychádzalo zo skutkových a právnych dôvodov uvádzaných
v návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd v napadnutom
uznesení využíva iné právne zdôvodnenie vydania predbežného opatrenia, odkazuje na iné
ustanovenie zákona (ust. § 76 ods. 1 písm. f/ OSP) ako navrhovateľ uviedol v podanom
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (podľa § 76 ods. 1 písm. e/ OSP). ... výrok
v napadnutom uznesení vykazuje aj formálne nedostatky, jeho formulácia „súd zakazuje
odporcovi, aby nescudzil a ani inak nenakladal“ je zmätočná, zrejme sa jednalo „o zákaz
scudziť a inak nakladať“».
Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd „sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal so skutočnosťami, že navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej úpravy
pomerov medzi účastníkmi konania, žiadnym spôsobom nepreukázal naliehavosť riešenia
situácie týmto spôsobom, neosvedčil žiadnymi dôkazmi, ani tvrdeniami, že bez okamžitej
dočasnej právnej úpravy pomerov, je jeho právo vyplývajúce z nájomného vzťahu nejakým
spôsobom ohrozené, alebo že by v danom prípade existovala potreba nariadiť predbežné
opatrenie z dôvodu ochrany jeho vynaložených investícii, ktoré však navrhovateľ v konaní
nijako nepreukázal alebo odvrátenia prípadných škôd na majetku, taktiež nebola
preukázaná existencia vzťahu medzi navrhovaným predbežným opatrením a návrhom
vo veci samej“.
K namietanému zásahu do svojich majetkových práv sťažovateľka uvádza, že
«nariadením predbežného opatrenia došlo k zásahu do vlastníckych práv odporcu nad
nevyhnutnú mieru, k obmedzeniu plnenia zákonných povinností sťažovateľa ako vlastníka
verejnej vodárenskej infraštruktúry a zabezpečovania prevádzkovania verejnej vodárenskej
infraštruktúry vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou
vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd. Krajský súd sa v napadnutom uznesení
nezaoberal právom sťažovateľa na ochranu jeho vlastníckeho práva ani skutočnosťou, že sa
môže jednať o obmedzenie plnenia zákonných povinností vlastníka verejnej vodárenskej
infraštruktúry a zabezpečovania prevádzkovania vo verejnom záujme. Sťažovateľ ako
vlastník vodárenskej infraštruktúry je povinný dodržiavať zákonné ustanovenia napr.
vyplývajúce zo zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení
zmien... Plniť povinnosti vyplývajúce z povolení a vydaných rozhodnutí v súvislosti s vodami
zákon č. 364/2004 Z. z. Sťažovateľ namieta skutočnosť, že v napadnutom uznesení v časti
zákazu odporcu „inak nenakladať“ chýba výrok, ktoré čiastkové a konkrétne oprávnenie
sťažovateľ ako vlastník vodárenskej infraštruktúry nemôže vykonať (nadobúdať (zriaďovať)
veci, previesť vec, založiť, prenajať a pod.) a taktiež rozsah. Z výroku nie je zrejmé,
s ktorými zákonnými povinnosťami sťažovateľ ako vlastník verejnej vodárenskej
infraštruktúry nemôže nakladať a to znamená zásah do vlastníckeho práva a povinnosti
odporcu nad nevyhnutnú mieru a k obmedzeniu jeho plnenie si zákonných povinností
a zabezpečovania prevádzkovania vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania
obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd.».
Sťažovateľka rovnako namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu «nesplnilo aj
ďalšiu zákonnú podmienku a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane
zasiahnuť do práv účastníka, proti ktorému predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade
sa totiž výrokom predbežného opatrenia zakázalo odporcovi „nescudzovať“, „inak
nenakladať“, ale z výroku nie je zrejmé, či zákaz „inak nenakladať“ sa vzťahuje aj pre
správne orgány vydávať rozhodnutia pre vlastníkov verejnej kanalizácie a vodovodu, napr.
vyhlásenie nútenej správy podľa § 14 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., na zákonné povinnosti
vlastníka verejnej vodárenskej infraštruktúry, na právne úkony zriaďovania vodárenskej
infraštrukúry, nadobúdania práv od tretích osôb a pod. Poukazujeme v súčasnosti už na
ďalšie procesné úkony správnych orgánov a to po vydaní rozhodnutia o vyhlásení nútenej
správy Okresným úradom Bratislava OU BA OSZP2 2015/054038 GGL zo dňa 8. 6. 2015
nasledovalo odloženie výkonu tohto rozhodnutia zo dňa 24. 6. 2015. Účastníci v správnom
konaní podali opravné prostriedky, správne konanie nie je ešte právoplatne ukončené.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu a následne vydal nález, ktorým vysloví, že:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny... Uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Cob 151/2015 70 zo dňa 10. 6. 2015 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v č. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
právo vlastniť majetok, čl. 11 ods. 1 Listiny a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 151/2015 70 zo dňa 10. 6. 2015
porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 151/2015 70 zo dňa 10. 6. 2015
sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000
EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky
v rámci jej predbežného prerokovania zo zapožičaného spisu vzťahujúceho sa na konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 36 Cb 47/2015 zistil, že sťažovateľka podala
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 7. júla 2015 dovolanie
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Následne ústavný súd zistil, že okresný súd
spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 36 Cb 47/2015 do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti ešte najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podanom dovolaní
nepredložil.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je
založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.
IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),
podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za
prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa
považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je
preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že
dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti
rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007
vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v
spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015