Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 546/2015
PDF · 361.79 KB
No categories available
III. ÚS 546/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, advokátska kancelária, Mydlárska 19,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 232/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 15. októbra
2010 žalobu o vypratanie nehnuteľnosti proti žalovaným, ktorí podľa sťažovateľky okupujú
jej nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Sťažovateľka uvádza, že „môj návrh na vypratanie
som podala ešte v roku 2010. Za celých 5 rokov sa konanie prerušilo celkom 4 krát
a termíny pojednávaní, ktoré boli na moju žiadosť vytyčované boli vždy zrušené.“. V tejto
súvislosti opísala priebeh konania, z ktorého vyplýva, že okresný súd uznesením zo 7. apríla
2015 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 18 C 221/2014.
Sťažovateľka na základe týchto skutočností navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v napadnutom
konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010 konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej
finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Na základe informácií uvedených v sťažnosti ústavný súd v súčinnosti s okresným
súdom zisťoval stav v napadnutom konaní. Podľa zistení ústavného súdu prerušenie
napadnutého konania trvá dodnes, preto konštatuje, že existuje zákonná prekážka, ktorá
bráni súdu v jeho ďalšom postupe (mutatis mutandis I. ÚS 162/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
3
účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť
po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ak nedôjde
k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom
poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako
aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku
existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní
(mutatis mutandis napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal len časťou napadnutého konania
od 11. októbra 2010 do 7. apríla 2015. Okresný súd po vykonaní prvotných úkonov (výzva
na zaplatenie súdneho poplatku, písomné poučenie účastníkov konania a doručenie žaloby
na vyjadrenie žalovaným) na základe listín doručených okresnému súdu žalovanými
7. marca 2011 rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia veci vedenej
na Najvyššom súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo
208/2010. Najvyšší súd v uvedenom konaní rozhodol uznesením z 30. júla 2012, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 15. augusta 2012. O uvedenom období prerušenia konania
od 7. marca 2011 do 15. augusta 2012 platí, že existovala zákonná prekážka postupu
okresného súdu, ktorú v zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu nemožno považovať
za zbytočný prieťah.
Zo stručnej chronológie úkonov súdu v napadnutom konaní, ktorú si ústavný
súd zabezpečil v súčinnosti s okresným súdom, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti
ústavný súd zistil, že žalovaní v konaní pred okresným súdom podali ústavnú
sťažnosť, ktorou namietali meritórne rozhodnutie vo veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 17 C 98/2005, odvolací rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) vo veci sp. zn. 7 Co 183/2009 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), ako
aj rozhodnutie o dovolaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 208/2010 na najvyššom súde.
Vzhľadom na to, že ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľov vedenej pod sp. zn. II. ÚS
4
433/2012 rozhodol tak, že ich sťažnosť prijal uznesením z 11. októbra 2012 v časti
smerujúcej proti rozsudku odvolacieho súdu, okresný súd uznesením z 22. októbra 2012
prerušil opäť napadnuté konanie až do právoplatného ukončenia konania na ústavnom
súde. Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 433/2012 rozhodol nálezom
zo 7. februára 2013 (nadobudol právoplatnosť 14. marca 2013), ktorým okrem iného zrušil
odvolací rozsudok krajského súdu. Opäť v období od prerušenia napadnutého konania
uznesením z 22. októbra 2012 do nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu
14. marca 2013 nemohlo v napadnutom konaní dochádzať k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky.
Okresný súd vychádzajúc z uvedených skutočností uznesením z 21. mája 2013
rozhodol o prerušení napadnutého konania do právoplatného skončenia veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 98/2005 a následne 31. októbra 2013 a 11. februára
2014 zisťoval stav v označenom konaní, keďže krajský súd opätovne na základe zrušenia
jeho rozhodnutia nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 433/2012 rozhodoval o odvolaní
účastníkov konania. Krajský súd o odvolaní v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
7 Co 116/2013 z 26. februára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. marca 2014.
V uvedenom období od právoplatnosti označeného nálezu až do právoplatného skončenia
konania vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 98/2005 (rozsudkom krajského súdu z 26. februára
2014, pozn.) existovala zákonná prekážka, ktorá spočívala v tom, že súvisiace konanie,
pre ktoré okresný súd prerušil napadnuté konanie, nebolo právoplatne skončené. Teda
počas obdobia od 21. mája 2013 do 26. februára 2014 v napadnutom konaní opätovne
nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky.
Okresný súd po právoplatnom ukončení súvisiacej veci určil termín pojednávania
na 17. jún 2014, ktoré však bolo odročené bez prerokovania veci pre ospravedlnenie
žalovaných, podobne ako termín pojednávania určený na 18. september 2014 a 6.
november 2014, kedy okresný súd odročil pojednávanie na neurčito. Žalovaní doručili
návrh na prerušenie konania 19. novembra 2014 a tiež 30. marca 2015. Okresný súd
rozhodol o prerušení konania uznesením zo 7. apríla 2015, proti ktorému sťažovateľka
5
podala odvolanie. Do doručenia tejto sťažnosti krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniu o prerušení konania právoplatne nerozhodol.
Vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a viaceré obdobia, počas ktorých nesporne
existovala prekážka postupu okresného súdu v napadnutom konaní, a už opísanú aktivitu
súdu ústavný súd konštatuje, že opísaný postup okresného súdu v napadnutom konaní
neindikuje, že by došlo k relevantným prieťahom v uvedenom období, preto ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vysloviť porušenie svojho
označeného základného práva v napadnutom konaní, je zjavne neopodstatnená, preto ju
ako takú po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a)
zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľke nebráni po splnení zákonom ustanovených
podmienok, aby podala v tej istej veci novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015
6