Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 713/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , a , ,

zastúpených JUDr. Slavomírou Huszthyovou, Za amfiteátrom 10, Košice, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 301

z 28. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014

doručená sťažnosť , , a ,

(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalovaní“ ), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 301 z 28. augusta 2013 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa , , spolu s

, (spolu ďalej len „žalobcovia“), žalobou podanou na

okresnom súde 7. októbra 2005 v znení jej neskoršej okresným súdom pripustenej zmeny

domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území , a to novovytvoreného

pozemku parcelné č. o výmere 113 m², ktorý bol odčlenený od pôvodnej parcely

č. geometrickým plánom č. vyhotoveným obchodnou spoločnosťou

, , a úradne overeným Správou katastra

pod č. , a tiež určenia povinnosti sťažovateľom vydať im pozemok parcelné

č. o výmere 113 m² a uviesť oplotenie medzi predmetnými pozemkami do súladu

s uvedeným geometrickým plánom.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 12. októbra 2007 rozhodol

o zamietnutí žaloby. Krajský súd na odvolanie žalobcov uznesením č. k. 142

z 26. februára 2009 zrušil označený rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

Okresný súd následne vec opätovne prerokoval a, vychádzajúc z právneho názoru

krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k. z 10. novembra 2011

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel. Vo svojom

2

rozsudku dospel k záveru, že „[ž]alobcovia v... konaní preukázali, že od roku 1975

sú vlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. o výmere m², ktorú... nadobudli na základe

kúpnej zmluvy zo dňa 26. 2. 1975 a od toho času, ako dobromyseľní užívatelia nepretržite

až do roku 2005 užívali svoju nehnuteľnosť podľa hraníc určených pôvodným oplotením.

Pri tomto užívaní nehnuteľnosti neboli nikým rušení.“.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľov napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok

okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom

odvolacie dôvody sťažovateľov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) vyhodnotil ako nedôvodné.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú

nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pričom krajskému súd vytýkajú

najmä to, že v priebehu súdneho konania „... nebolo nikdy zistené, a preukázané užívanie

spornej nehnuteľnosti žalobcami o výmere 113 m². Nebola dostatočne preukázaná

existencia pôvodného oplotenia medzi susediacimi pozemkami účastníkov a už vôbec nebol

zistený a preukázaný priebeh tohto oplotenia.

Súdy dospeli k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že existenciu pôvodného plota

preukazuje geometrický plán... vyhotovený ...

Odhliadnuc od uvedeného predmetný geometrický plán nielenže nedokumentuje

priebeh žalobcami tvrdeného oplotenia hranice, ale je v rozpore s geometrickým plánom

č. , ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.“.

Sťažovatelia tiež namietajú, že „[s]údy... vôbec nevysvetlili, ktoré kritéria hodnotili

pri posudzovaní hodnovernosti svedka ( , pozn.) a ním vypracovaného

geometrického plánu a z akého dôvodu priznali práve jeho výpovedi a nákresom vyšší

stupeň pravdivosti.

... krajský súd neposkytol dostatočnú a presvedčivú odpoveď k úvahám pri hodnotení

výpovede a ním vyhotoveným listinám a ponúkol odpoveď na otázku jeho

vierohodnosti iba z pohľadu, že so žalobcom 2. rade bol spolužiakmi.“.

Sťažovatelia ďalej upozorňujú, že „... súdy v rozpore s ust. v znení pred

1. 1. 1992 pre účely možného vydržania neskúmali dobromyseľnosť žalobcov so zreteľom

na všetky okolnosti...

Tejto povinnosti sa nemohol zbaviť ani odvolací súd poukazujúc na zásadu

koncentrácie, a mal prihliadnuť aj na námietku nedobromyseľnosti v spojení s odborným

geodetickým vzdelaním žalobcu v 2. rade.“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej polemizujú s právnym názorom všeobecných

súdov v otázke naplnenia zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním k spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcov.

Napokon sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú aj postup krajského súdu, keď

o ich odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, „... hoci nešlo o prípad uvedený

v ust. , pretože bolo potrebné vykonať doplnenie dokazovania najmä

v súvislosti s nevierohodnosťou svedka a nedobromyseľnosťou žalobcov“,

pričom mu vytýkajú aj to, že „... nepostupoval ani v súlade s ust. ,

pretože rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania bez toho, aby upovedomil [ich]

zástupcu... o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu,

sťažovatelia uvádzajú, že „... rozhodnutie krajského súdu priamo a aktívne vstúpilo

do majetkovej sféry sťažovateľov ústavne neakceptovateľným spôsobom, keď odopretím

poskytnutia právnej ochrany podľa zbavil sťažovateľov vlastníckeho

práva k spornej nehnuteľnosti a uložil im povinnosť nehnuteľnú vec vydať, hoci neboli

splnené zákonné podmienky jej vydržania žalobcami“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o namietanom porušení nimi označených práv

rozsudkom krajského súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

4

konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť im trovy konania, ktoré

im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

6

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany

v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať

za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie

odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu

upravenom zákonom ( ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. , , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

8

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia krajskému súdu predovšetkým vytýkajú

nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky

s výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné

zistenie skutkového stavu veci, namietajú aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti

sa domáhajú ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú

verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky opodstatnenosti sťažnosti a v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorý k odvolaciemu dôvodu sťažovateľov podľa § 205 ods. 2

písm. c) uviedol:

„Posudzujúc obsah odvolania odvolací súd konštatuje, že v odvolaní nie je uvedené,

ktorý dôkaz navrhnutý žalovanými v konaní na súde prvého stupňa nebol súdom vykonaný,

a ani zo spisu takáto skutočnosť nevyplýva, preto z tohto dôvodu, uplatnenie odvolacieho

dôvodu podľa neobstojí...“

K sťažovateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa

krajský súd najprv uviedol, že „v rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaní uviedli,

že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil geometrický plán č.

z 3. 12. 1974... a tak podľa nich nesprávne vyvodil záver, že práve tento dôkaz potvrdzuje

existenciu plotu medzi parcelami a ...“, a následne skonštatoval, že „[u]vedené

odvolacie námietky nepovažuje odvolací súd za náležité. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva

také zistenie súdu, že by zmienený GP bol zhotovený na účel určenia priebehu hranice

pozemkov, ale obsahuje zistenie, že nehnuteľnosť, ktorú žalobcovia nadobudli kúpnou

zmluvou z 26. 2. 1975 bola vyčlenená geometrickým plánom z pôvodných parciel, a že

sa v ňom uvádza, že nové hranice boli označené plotom. Pokiaľ žalovaní v ďalšej časti

odvolania uvádzajú skutočnosti, ktorými poukazujú na to, že práve označený GP z r. 1974

preukazuje nedobromyseľnosť žalobcov, odvolací súd na tieto skutočnosti nevzal zreteľ, lebo

ide o nové skutočnosti, ktoré v konaní na súde prvého stupňa neboli tvrdené či uvádzané.“.

Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný sťažovateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. e)

, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sťažovatelia „... v

odvolaní neuvádzajú, v čom spočívala prekážka, že dôkaz o tom, že znalec a žalobca sú

spolužiaci nemohol predložiť, pričom je zrejmé, že táto skutočnosť nepochybne musela

existovať už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené tento odvolací

dôvod nemôže byť považovaný za opodstatnený. Okrem toho sa žiada uviesť, že pokiaľ

by aj bol spolužiakom žalobcu, iba táto samotná skutočnosť nezakladá medzi nimi

ešte taký vzťah, že by bola spochybnená vierohodnosť výpovede menovaného ako svedka.

Pokiaľ menovaný vypracoval geometrický plán, tento bol úradne overený príslušným

orgánom správou katastra. Napokon sa žiada uviesť, že súd prvého stupňa svoje skutkové

závery nevyvodil iba z výpovede , ale rozhodujúce skutočnosti mu vyplynuli aj zo

záverov znaleckého posudku , ako aj z výpovede svedkyne . Z

odôvodnenia rozsudku vyplývajú aj ďalšie skutkové zistenia vyvodené z ďalších vykonaných

dôkazov. Z ničoho nevyplýva skutočnosť, že by svoj záver o existencii oplotenia a o priebehu

oplotenia súd vyvodil iba so zreteľom na výpoveď svedka .

Uvedený názor odvolacieho súdu sa rovnako týka aj dôkazu, ktorý žalovaní ako nový

dôkaz navrhujú vykonať, a to čestné vyhlásenie ...“.

Vo vzťahu k poslednému sťažovateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa

krajský súd uviedol:

„V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaní vyčítajú súdu prvého stupňa jeho

právne posúdenie v tom zmysle, že žalobcovia vydržaním nadobudli do vlastníctva spornú

plochu pozemku a na rozdiel od súdu prvého stupňa tvrdia, že žalobcovia nesplnili zákonné

predpoklady vydržania, lebo nepreukázali spôsobilý predmet oprávnenej držby a okrem

toho jedným zo zákonných znakov oprávnenej držby je aj to, že ak držiteľ vykonáva držbu

v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho

práva, t. j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, súčasne však musí existovať úkon, ktorým

by bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Takýto spôsobilý predmet oprávnenej

držby však v konaní postrádajú, nakoľko sa v ňom rieši otázka vydržania časti pozemku

žalobcami tvrdeného v priebehu hranice, na ktorej sa nachádzal živý plot. Skutočná poloha

10

70 m dlhého plota sa menila v závislosti od rozsahu záhradníckych prác jedného alebo

druhého zo susedov smerujúcich k určeniu tvaru krovia a len samotné tvrdenie žalobcov

o existencii ostnatého drôtu natiahnutého v minulosti na dubových koloch vo vnútri krovia

nemôže založiť ich dobromyseľnú držbu pozemku len z dôvodu, že toto krovie nebolo z ich

strany udržiavané.

Ani týmito odvolacími námietkami nie je podľa názoru odvolacieho súdu

spochybnená vecná správnosť napadnutého rozsudku, lebo súd prvého stupňa vyriešenie

otázky, či žalobcovia sú vlastníkmi spornej plochy, na ktorej je žalovanými postavené

oplotenie posudzoval podľa správneho právneho predpisu a na zistené skutkové okolnosti

ho aj správne aplikoval. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobcovia boli

pri vstupe do držby dobromyseľní, lebo kúpnou zmluvou nadobudli pare. č. o výmere

m², pričom uvedenú nehnuteľnosť dlhodobo užívali podľa hraníc, ktoré boli určené

pôvodným oplotením, existencia ktorého ako aj priebeh hranice medzi pozemkami

existujúcim oplotením boli v konaní náležité preukázané.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v časti

relevantnej pre toto konanie uviedol:

«Nehnuteľnosť, ktorú žalobcovia nadobudli predmetnou kúpnou zmluvou bola

vyčlenená z pôvodných parciel geometrickým plánom č. vyhotoveného

dňa 3. 12. 1974 a v tomto geometrickom pláne sa uvádza, že nové hranice

boli označené plotom. Žalobcovia preukázali, že zostatky tohto oplotenia existovali od toho

času čo nehnuteľnosť takto nadobudli až do toho času, kým nezačali stavať svoje oplotenie

žalovaní v 1. a 2. rade. Tieto skutočnosti boli preukázané najmä výsluchom svedka

, ktorý potvrdil, že ako geodet na požiadanie žalobcov vykonal porovnanie

kontrolných meraní na parc. č. v roku 2002 podľa pôvodného oplotenia a v roku 2005

podľa nového oplotenia a zistil, že žalovaní nepostavili svoje oplotenie na mieste pôvodného

oplotenia, avšak toto oplotenie posunuli do pozemku žalobcov a tým zabrali z pozemku

žalobcov 77 m². Táto skutočnosť vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku ,

podľa neho žalovaní zabrali z pozemku žalobcov novým oplotením 120 m². Z výpovede

svedkyne , ako aj zo zistení pri miestnej obhliadke vykonanej súdom vyplýva,

že pôvodné oplotenie nadväzovalo priamo na plot p. a smerovalo priamo hore

na hornú hranicu pozemkov k bodu, kde sa stretávali oplotenia na konci záhrady žalobcov

a žalovaných. Súd zistil, že na pozemku žalovaných, vo vzdialenosti 1 1,5 m od nového

oplotenia sa nachádzajú zostatky zosekaných drevín, medzi ktorými zrejme viedla pôvodná

hranica pozemkov. Táto skutočnosť vyplýva aj z videozáznamu predloženého žalobcami.

Všetky tieto dôkazy v súhrne preukázali, že pôvodné oplotenie medzi pozemkami bolo,

v čase nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanými to mohli byť zostatky pôvodného oplotenia

vo forme niekoľkých drevených stĺpov a ostnatého drôtu ktoré viedlo pomedzi kroviny

na hranici pozemkov a túto skutočnosť potvrdil aj žalovaný v 1. rade pred súdom. Preto

pokiaľ uviedol, že tam „nejaké“ oplotenie bolo, a že žalobcovia stále viac a viac zakášali

do jeho pozemku, potvrdzuje to užívanie sporného pozemku žalobcami, teda reálny výkon

užívacieho práva žalobcov. Určite však pôvodná hranica pozemkov nadväzovala v priamej

línii na oplotenie p. a nevytvárala vklinenie do pozemku žalobcov tak, ako

je to v súčasnosti, po postavení nového oplotenia.»

K odlišným skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných znaleckých posudkov,

čo sa týka výmery, ktorú sťažovatelia zabrali z pozemku žalobcov, okresný súd uviedol,

že „vzal do úvahy geometrický plán predložený žalobcami v tomto konaní. Pri tomto

geometrickom pláne boli použité podklady geodeta podľa meraní vykonaných

ešte v roku 2002 podľa pôvodného oplotenia a tieto merania boli po digitalizácii

12

prenesené do katastrálnej mapy a preto tento geometrický plán mohol reálne určiť výmeru

sporného pozemku parc. č. 113 m². Súd nemal dôvod neuveriť týmto podkladom

odborného geodeta, ani dôvod neuveriť jeho tvrdeniam, ktoré uviedol ako nestranný

svedok.“.

Napokon okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že „vydržacia doba

žalobcov mohla plynúť od 26. 2. 1975 do 26. 2. 1985, pretože v tomto období zákon

č. opätovne zaviedol inštitút vydržania. Účinky vydržania podľa ust.

v znení do 1. 1. 1992 mohli nastať vzhľadom na prechodné ustanovenie

() najskôr od 1. 4. 1984. Toto ustanovenie umožňuje,

aby do vydržacej doby uvedenej v ust. bolo možné započítať aj dobu,

po ktorú občan, alebo jeho právny predchodca za podmienok uvedených v § 135a ods. 1, 2

mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe, alebo nepretržite vykonával právo

zodpovedajúce vecnému bremenu pred účinnosťou novely . K nadobudnutiu práva

vydržaním došlo, pokiaľ v dobe po nadobudnutí účinnosti novely č. boli

splnené predpoklady vydržania. Do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je

treba pre účely vydržania započítať i dobu držby vykonávanú pred 1. 1. 1992 aj v prípade,

pokiaľ by išlo o vec, ktorú v tej dobe nebolo možné vydržať.“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej

argumentácie sťažovateľov dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľov, pričom

všeobecné súdy primeraným spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľmi uplatnenými námietkami považuje

za potrebné uviesť, že podľa jeho judikatúry () pod právom na spravodlivé

súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základným právom na súdnu ochranu

podľa ) vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť,

že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným

spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní

dokazovania ( ) vrátane práva klásť účastníkom otázky (

) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( a

).

Do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Právo

na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor,

rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) uvádza,

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda

najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením

sám nestotožňoval ().

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi

všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by

mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú argumentáciu sťažovateľov, ktorou

napádajú postup krajského súdu, keď o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu

14

rozhodol bez nariadenia pojednávania ( ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že za situácie, keď krajský súd v rámci odvolacieho konania nedospel k záveru

o potrebe zopakovať alebo doplniť dokazovanie a stotožnil sa so skutkovými závermi

okresného súdu a následne postupom podľa vo veci samej rozhodol,

neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd

z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie, resp. postup

predchádzajúci jeho vydaniu len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach danej veci

aplikoval pravidlo podľa . Navyše, sťažovatelia v rámci svojej

argumentácie opomínajú skutočnosť, že krajský súd nimi označené dôkazné prostriedky

nevykonal s poukazom na zásadu koncentrácie uplatňovanú v odvolacom konaní proti

meritórnym rozhodnutiam prvostupňových súdov.

Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonného postupu

krajského súdu pri jeho rozhodovaní o ich odvolaní bez nariadenia pojednávania, a to bez

toho, aby o verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku upovedomil elektronickými

prostriedkami ich právneho zástupcu, ústavný súd konštatuje, že povinnosť odvolacieho

súdu upovedomiť účastníka konania alebo jeho zástupcu o verejnom vyhlásení rozsudku

aj elektronickými prostriedkami vyplýva z len za predpokladu, že účastník

konania alebo jeho zástupca požiadal súd o doručovanie písomnosti aj elektronickými

prostriedkami. Keďže sťažovatelia vo svojej sťažnosti ani len netvrdili (o to menej

preukazovali), že okresný súd alebo krajský súd požiadali o doručovanie písomností

aj elektronickými prostriedkami, nepreukázali dostatočne relevantnú príčinnú súvislosť

medzi namietaným postupom krajského súdu a nimi označenými právami podľa

a dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľov (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy,

rešpektujúc ustavno procesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa jeho názoru v konaní

o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľov

podľa a dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru,

že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecných súdov ani svojvoľný

a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne

udržateľné.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015

16