Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 713/2015
PDF · 490.47 KB
No categories available
II. ÚS 713/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , a , ,
zastúpených JUDr. Slavomírou Huszthyovou, Za amfiteátrom 10, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 9 Co 38/2012 301
z 28. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014
doručená sťažnosť , , a ,
(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalovaní“ ), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 38/2012 301 z 28. augusta 2013 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v súdnom
konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
18 C 169/2005, v ktorom sa , , spolu s
, (spolu ďalej len „žalobcovia“), žalobou podanou na
okresnom súde 7. októbra 2005 v znení jej neskoršej okresným súdom pripustenej zmeny
domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území , a to novovytvoreného
pozemku parcelné č. o výmere 113 m², ktorý bol odčlenený od pôvodnej parcely
č. geometrickým plánom č. vyhotoveným obchodnou spoločnosťou
, , a úradne overeným Správou katastra
pod č. , a tiež určenia povinnosti sťažovateľom vydať im pozemok parcelné
č. o výmere 113 m² a uviesť oplotenie medzi predmetnými pozemkami do súladu
s uvedeným geometrickým plánom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 169/2005 120 z 12. októbra 2007 rozhodol
o zamietnutí žaloby. Krajský súd na odvolanie žalobcov uznesením č. k. 2 Co 357/2007 142
z 26. februára 2009 zrušil označený rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.
Okresný súd následne vec opätovne prerokoval a, vychádzajúc z právneho názoru
krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k. 18 C 169/2005 262 z 10. novembra 2011
(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel. Vo svojom
2
rozsudku dospel k záveru, že „[ž]alobcovia v... konaní preukázali, že od roku 1975
sú vlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. o výmere m², ktorú... nadobudli na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 26. 2. 1975 a od toho času, ako dobromyseľní užívatelia nepretržite
až do roku 2005 užívali svoju nehnuteľnosť podľa hraníc určených pôvodným oplotením.
Pri tomto užívaní nehnuteľnosti neboli nikým rušení.“.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľov napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok
okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom
odvolacie dôvody sťažovateľov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) vyhodnotil ako nedôvodné.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú
nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pričom krajskému súd vytýkajú
najmä to, že v priebehu súdneho konania „... nebolo nikdy zistené, a preukázané užívanie
spornej nehnuteľnosti žalobcami o výmere 113 m². Nebola dostatočne preukázaná
existencia pôvodného oplotenia medzi susediacimi pozemkami účastníkov a už vôbec nebol
zistený a preukázaný priebeh tohto oplotenia.
Súdy dospeli k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že existenciu pôvodného plota
preukazuje geometrický plán... vyhotovený ...
Odhliadnuc od uvedeného predmetný geometrický plán nielenže nedokumentuje
priebeh žalobcami tvrdeného oplotenia hranice, ale je v rozpore s geometrickým plánom
č. , ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.“.
Sťažovatelia tiež namietajú, že „[s]údy... vôbec nevysvetlili, ktoré kritéria hodnotili
pri posudzovaní hodnovernosti svedka ( , pozn.) a ním vypracovaného
geometrického plánu a z akého dôvodu priznali práve jeho výpovedi a nákresom vyšší
stupeň pravdivosti.
... krajský súd neposkytol dostatočnú a presvedčivú odpoveď k úvahám pri hodnotení
výpovede a ním vyhotoveným listinám a ponúkol odpoveď na otázku jeho
vierohodnosti iba z pohľadu, že so žalobcom 2. rade bol spolužiakmi.“.
Sťažovatelia ďalej upozorňujú, že „... súdy v rozpore s ust. § 132a OZ v znení pred
1. 1. 1992 pre účely možného vydržania neskúmali dobromyseľnosť žalobcov so zreteľom
na všetky okolnosti...
Tejto povinnosti sa nemohol zbaviť ani odvolací súd poukazujúc na zásadu
koncentrácie, a mal prihliadnuť aj na námietku nedobromyseľnosti v spojení s odborným
geodetickým vzdelaním žalobcu v 2. rade.“.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej polemizujú s právnym názorom všeobecných
súdov v otázke naplnenia zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním k spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcov.
Napokon sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú aj postup krajského súdu, keď
o ich odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, „... hoci nešlo o prípad uvedený
v ust. § 214 ods. 2 O. s. p., pretože bolo potrebné vykonať doplnenie dokazovania najmä
v súvislosti s nevierohodnosťou svedka a nedobromyseľnosťou žalobcov“,
pričom mu vytýkajú aj to, že „... nepostupoval ani v súlade s ust. § 214 ods. 3 O. s. p.,
pretože rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania bez toho, aby upovedomil [ich]
zástupcu... o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
sťažovatelia uvádzajú, že „... rozhodnutie krajského súdu priamo a aktívne vstúpilo
do majetkovej sféry sťažovateľov ústavne neakceptovateľným spôsobom, keď odopretím
poskytnutia právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbavil sťažovateľov vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti a uložil im povinnosť nehnuteľnú vec vydať, hoci neboli
splnené zákonné podmienky jej vydržania žalobcami“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o namietanom porušení nimi označených práv
rozsudkom krajského súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
4
konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť im trovy konania, ktoré
im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
6
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany
v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať
za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie
odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu
upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú
odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku
z 21. 1. 1999).
8
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia krajskému súdu predovšetkým vytýkajú
nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky
s výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné
zistenie skutkového stavu veci, namietajú aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti
sa domáhajú ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú
verziu veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky opodstatnenosti sťažnosti a v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorý k odvolaciemu dôvodu sťažovateľov podľa § 205 ods. 2
písm. c) OSP uviedol:
„Posudzujúc obsah odvolania odvolací súd konštatuje, že v odvolaní nie je uvedené,
ktorý dôkaz navrhnutý žalovanými v konaní na súde prvého stupňa nebol súdom vykonaný,
a ani zo spisu takáto skutočnosť nevyplýva, preto z tohto dôvodu, uplatnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. neobstojí...“
K sťažovateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP
krajský súd najprv uviedol, že „v rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaní uviedli,
že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil geometrický plán č.
z 3. 12. 1974... a tak podľa nich nesprávne vyvodil záver, že práve tento dôkaz potvrdzuje
existenciu plotu medzi parcelami a ...“, a následne skonštatoval, že „[u]vedené
odvolacie námietky nepovažuje odvolací súd za náležité. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva
také zistenie súdu, že by zmienený GP bol zhotovený na účel určenia priebehu hranice
pozemkov, ale obsahuje zistenie, že nehnuteľnosť, ktorú žalobcovia nadobudli kúpnou
zmluvou z 26. 2. 1975 bola vyčlenená geometrickým plánom z pôvodných parciel, a že
sa v ňom uvádza, že nové hranice boli označené plotom. Pokiaľ žalovaní v ďalšej časti
odvolania uvádzajú skutočnosti, ktorými poukazujú na to, že práve označený GP z r. 1974
preukazuje nedobromyseľnosť žalobcov, odvolací súd na tieto skutočnosti nevzal zreteľ, lebo
ide o nové skutočnosti, ktoré v konaní na súde prvého stupňa neboli tvrdené či uvádzané.“.
Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný sťažovateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. e)
OSP, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sťažovatelia „... v
odvolaní neuvádzajú, v čom spočívala prekážka, že dôkaz o tom, že znalec a žalobca sú
spolužiaci nemohol predložiť, pričom je zrejmé, že táto skutočnosť nepochybne musela
existovať už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené tento odvolací
dôvod nemôže byť považovaný za opodstatnený. Okrem toho sa žiada uviesť, že pokiaľ
by aj bol spolužiakom žalobcu, iba táto samotná skutočnosť nezakladá medzi nimi
ešte taký vzťah, že by bola spochybnená vierohodnosť výpovede menovaného ako svedka.
Pokiaľ menovaný vypracoval geometrický plán, tento bol úradne overený príslušným
orgánom správou katastra. Napokon sa žiada uviesť, že súd prvého stupňa svoje skutkové
závery nevyvodil iba z výpovede , ale rozhodujúce skutočnosti mu vyplynuli aj zo
záverov znaleckého posudku , ako aj z výpovede svedkyne . Z
odôvodnenia rozsudku vyplývajú aj ďalšie skutkové zistenia vyvodené z ďalších vykonaných
dôkazov. Z ničoho nevyplýva skutočnosť, že by svoj záver o existencii oplotenia a o priebehu
oplotenia súd vyvodil iba so zreteľom na výpoveď svedka .
Uvedený názor odvolacieho súdu sa rovnako týka aj dôkazu, ktorý žalovaní ako nový
dôkaz navrhujú vykonať, a to čestné vyhlásenie ...“.
Vo vzťahu k poslednému sťažovateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) OSP krajský súd uviedol:
„V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaní vyčítajú súdu prvého stupňa jeho
právne posúdenie v tom zmysle, že žalobcovia vydržaním nadobudli do vlastníctva spornú
plochu pozemku a na rozdiel od súdu prvého stupňa tvrdia, že žalobcovia nesplnili zákonné
predpoklady vydržania, lebo nepreukázali spôsobilý predmet oprávnenej držby a okrem
toho jedným zo zákonných znakov oprávnenej držby je aj to, že ak držiteľ vykonáva držbu
v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho
práva, t. j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, súčasne však musí existovať úkon, ktorým
by bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Takýto spôsobilý predmet oprávnenej
držby však v konaní postrádajú, nakoľko sa v ňom rieši otázka vydržania časti pozemku
žalobcami tvrdeného v priebehu hranice, na ktorej sa nachádzal živý plot. Skutočná poloha
10
70 m dlhého plota sa menila v závislosti od rozsahu záhradníckych prác jedného alebo
druhého zo susedov smerujúcich k určeniu tvaru krovia a len samotné tvrdenie žalobcov
o existencii ostnatého drôtu natiahnutého v minulosti na dubových koloch vo vnútri krovia
nemôže založiť ich dobromyseľnú držbu pozemku len z dôvodu, že toto krovie nebolo z ich
strany udržiavané.
Ani týmito odvolacími námietkami nie je podľa názoru odvolacieho súdu
spochybnená vecná správnosť napadnutého rozsudku, lebo súd prvého stupňa vyriešenie
otázky, či žalobcovia sú vlastníkmi spornej plochy, na ktorej je žalovanými postavené
oplotenie posudzoval podľa správneho právneho predpisu a na zistené skutkové okolnosti
ho aj správne aplikoval. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobcovia boli
pri vstupe do držby dobromyseľní, lebo kúpnou zmluvou nadobudli pare. č. o výmere
m², pričom uvedenú nehnuteľnosť dlhodobo užívali podľa hraníc, ktoré boli určené
pôvodným oplotením, existencia ktorého ako aj priebeh hranice medzi pozemkami
existujúcim oplotením boli v konaní náležité preukázané.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v časti
relevantnej pre toto konanie uviedol:
«Nehnuteľnosť, ktorú žalobcovia nadobudli predmetnou kúpnou zmluvou bola
vyčlenená z pôvodných parciel geometrickým plánom č. vyhotoveného
dňa 3. 12. 1974 a v tomto geometrickom pláne sa uvádza, že nové hranice
boli označené plotom. Žalobcovia preukázali, že zostatky tohto oplotenia existovali od toho
času čo nehnuteľnosť takto nadobudli až do toho času, kým nezačali stavať svoje oplotenie
žalovaní v 1. a 2. rade. Tieto skutočnosti boli preukázané najmä výsluchom svedka
, ktorý potvrdil, že ako geodet na požiadanie žalobcov vykonal porovnanie
kontrolných meraní na parc. č. v roku 2002 podľa pôvodného oplotenia a v roku 2005
podľa nového oplotenia a zistil, že žalovaní nepostavili svoje oplotenie na mieste pôvodného
oplotenia, avšak toto oplotenie posunuli do pozemku žalobcov a tým zabrali z pozemku
žalobcov 77 m². Táto skutočnosť vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku ,
podľa neho žalovaní zabrali z pozemku žalobcov novým oplotením 120 m². Z výpovede
svedkyne , ako aj zo zistení pri miestnej obhliadke vykonanej súdom vyplýva,
že pôvodné oplotenie nadväzovalo priamo na plot p. a smerovalo priamo hore
na hornú hranicu pozemkov k bodu, kde sa stretávali oplotenia na konci záhrady žalobcov
a žalovaných. Súd zistil, že na pozemku žalovaných, vo vzdialenosti 1 1,5 m od nového
oplotenia sa nachádzajú zostatky zosekaných drevín, medzi ktorými zrejme viedla pôvodná
hranica pozemkov. Táto skutočnosť vyplýva aj z videozáznamu predloženého žalobcami.
Všetky tieto dôkazy v súhrne preukázali, že pôvodné oplotenie medzi pozemkami bolo,
v čase nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanými to mohli byť zostatky pôvodného oplotenia
vo forme niekoľkých drevených stĺpov a ostnatého drôtu ktoré viedlo pomedzi kroviny
na hranici pozemkov a túto skutočnosť potvrdil aj žalovaný v 1. rade pred súdom. Preto
pokiaľ uviedol, že tam „nejaké“ oplotenie bolo, a že žalobcovia stále viac a viac zakášali
do jeho pozemku, potvrdzuje to užívanie sporného pozemku žalobcami, teda reálny výkon
užívacieho práva žalobcov. Určite však pôvodná hranica pozemkov nadväzovala v priamej
línii na oplotenie p. a nevytvárala vklinenie do pozemku žalobcov tak, ako
je to v súčasnosti, po postavení nového oplotenia.»
K odlišným skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných znaleckých posudkov,
čo sa týka výmery, ktorú sťažovatelia zabrali z pozemku žalobcov, okresný súd uviedol,
že „vzal do úvahy geometrický plán predložený žalobcami v tomto konaní. Pri tomto
geometrickom pláne boli použité podklady geodeta podľa meraní vykonaných
ešte v roku 2002 podľa pôvodného oplotenia a tieto merania boli po digitalizácii
12
prenesené do katastrálnej mapy a preto tento geometrický plán mohol reálne určiť výmeru
sporného pozemku parc. č. 113 m². Súd nemal dôvod neuveriť týmto podkladom
odborného geodeta, ani dôvod neuveriť jeho tvrdeniam, ktoré uviedol ako nestranný
svedok.“.
Napokon okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že „vydržacia doba
žalobcov mohla plynúť od 26. 2. 1975 do 26. 2. 1985, pretože v tomto období zákon
č. 131/1982 Zb. opätovne zaviedol inštitút vydržania. Účinky vydržania podľa ust. § 135a
OZ v znení do 1. 1. 1992 mohli nastať vzhľadom na prechodné ustanovenie § 507a ods. 3
OZ (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 1. 4. 1984. Toto ustanovenie umožňuje,
aby do vydržacej doby uvedenej v ust. § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj dobu,
po ktorú občan, alebo jeho právny predchodca za podmienok uvedených v § 135a ods. 1, 2
OZ mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe, alebo nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu pred účinnosťou novely OZ. K nadobudnutiu práva
vydržaním došlo, pokiaľ v dobe po nadobudnutí účinnosti novely č. 509/1991 Zb. boli
splnené predpoklady vydržania. Do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je
treba pre účely vydržania započítať i dobu držby vykonávanú pred 1. 1. 1992 aj v prípade,
pokiaľ by išlo o vec, ktorú v tej dobe nebolo možné vydržať.“.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej
argumentácie sťažovateľov dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľov, pričom
všeobecné súdy primeraným spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľmi uplatnenými námietkami považuje
za potrebné uviesť, že podľa jeho judikatúry (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť,
že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným
spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní
dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3
OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1
OSP).
Do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať
sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo
na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor,
rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uvádza,
že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením
sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu
ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi
všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy
všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by
mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú argumentáciu sťažovateľov, ktorou
napádajú postup krajského súdu, keď o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu
14
rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že za situácie, keď krajský súd v rámci odvolacieho konania nedospel k záveru
o potrebe zopakovať alebo doplniť dokazovanie a stotožnil sa so skutkovými závermi
okresného súdu a následne postupom podľa § 214 ods. 2 OSP vo veci samej rozhodol,
neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd
z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie, resp. postup
predchádzajúci jeho vydaniu len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach danej veci
aplikoval pravidlo podľa § 214 ods. 2 OSP. Navyše, sťažovatelia v rámci svojej
argumentácie opomínajú skutočnosť, že krajský súd nimi označené dôkazné prostriedky
nevykonal s poukazom na zásadu koncentrácie uplatňovanú v odvolacom konaní proti
meritórnym rozhodnutiam prvostupňových súdov.
Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonného postupu
krajského súdu pri jeho rozhodovaní o ich odvolaní bez nariadenia pojednávania, a to bez
toho, aby o verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku upovedomil elektronickými
prostriedkami ich právneho zástupcu, ústavný súd konštatuje, že povinnosť odvolacieho
súdu upovedomiť účastníka konania alebo jeho zástupcu o verejnom vyhlásení rozsudku
aj elektronickými prostriedkami vyplýva z § 214 ods. 3 OSP len za predpokladu, že účastník
konania alebo jeho zástupca požiadal súd o doručovanie písomnosti aj elektronickými
prostriedkami. Keďže sťažovatelia vo svojej sťažnosti ani len netvrdili (o to menej
preukazovali), že okresný súd alebo krajský súd požiadali o doručovanie písomností
aj elektronickými prostriedkami, nepreukázali dostatočne relevantnú príčinnú súvislosť
medzi namietaným postupom krajského súdu a nimi označenými právami podľa ústavy
a dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľov (čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy,
rešpektujúc ustavno procesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa jeho názoru v konaní
o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľov
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru,
že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecných súdov ani svojvoľný
a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne
udržateľné.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015
16