Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 723/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Zuzana Čížová, s. r. o., Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zuzany Čížovej, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 92 z 27. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 92 z 27. júna 2015 (ďalej aj

„namietané rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Krajský súd Eisenstadt v Rakúskej republike vydal dňa 25.08.2014 rozsudok pre

zmeškanie sp. zn. 4Cg 257/11k 42 zo dňa 25.08.2014 zaviazal osobu označenú ako

,

na zaplatenie sumy 58.169,70 € s príslušenstvom spoločnosti

...

Dňa 23.02.2015 doručila spoločnosť ...

Viedeň ako oprávnený, exekútorskému úradu JUDr. Beatrix Vargovej, súdnej exekútorky...

Nitra, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.

V návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015 sa mal oprávnený

odvolať na vyššie uvedený rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu Eisenstadt sp. zn.

4Cg 257/11k 42 zo dňa 25.08.2014 ako na exekučný titul, pričom podľa oprávneného mal

byť povinným sťažovateľ – teda , s miestom podnikania

... Teda osoba iná od osoby označenej v exekučnom titule.

V zmysle prekladu rozsudku pre zmeškanie vydaného Krajským súdom Eisenstadt

zo dňa 25.08.2014 č. k. k 42 predloženého oprávneným k návrhu na vykonanie

exekúcie zo dňa 23.02.2015, má byť žalovaný označený ako:

, .

V žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015, doručenej

Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou súdna exekútorka JUDr. Beatrix Vargová ako

2

povinného uviedla , ,

, .

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením sp. zn. zo dňa

16.03.2015 rozhodol nasledovne:

„Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Beatrix Vargovej, so sídlom Exekútorského

úradu Nitra, Štefánikova 49 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015,

doručenú Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa 25.02.2015, zamieta.“

Oprávnený, spoločnosť

Viedeň, Rakúska republika doručil súdu dňa 07.04.2015

odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16.03.2015, sp.

zn. .

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne t.j. porušovateľ uznesením

sp. zn. zo dňa 27.06.2015 tak, že uznesenie okresného súdu zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo dňa 27.06.2015 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.07.2015...

Porušenie práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Prvostupňový Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uznesení sp. zn.

zo dňa 16.03.2015 po preskúmaní žiadosti o vydanie poverenia, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu, správne konštatoval existenciu rozporu žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, nakoľko

v návrhu a v žiadosti je ako povinný označený , s

, dokonca s uvedením

rodného čísla , avšak podľa Rozsudku pre zmeškanie vydaného Krajským

súdom Eisenstadt zo dňa 25.08.2014 č. k. k 42 je žalovaným

.

Z výpisu zo Živnostenského registra Slovenskej republiky prvostupňový Okresný súd

Bánovce nad Bebravou tiež správne zistil, že povinný

3

je odlišným

subjektom od povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie a v žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, kde je ako povinný označený , s

.

Prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď vzhľadom na skutočnosť, že

oprávneným označená osoba povinného, nie je povinným z exekučného titulu, ide o osobu

odlišnú od osoby uvedenej v exekučnom titule, žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia zamietol...

Porušovateľ, Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia sp. zn.

92 zo dňa 27.06.2015 konštatoval, že v prejednávanom prípade je spornou otázka

účastníctva v konaní na strane povinného, t.j. či povinný označený v návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie a v žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie je osobou totožnou so žalovaným v exekučnom titule.

Uvedenú spornú otázku však porušovateľ vo svojom rozhodnutí vôbec nezodpovedal.

Porušovateľ tiež v odôvodnení vyššie označeného uznesenia konštatoval, že zastáva

názor, že označenie účastníka konania, ktorý v konaní vystupoval ako žalovaný (t. j.

v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul), zodpovedá označeniu povinného ako

samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie,

resp. žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalej podľa

porušovateľa, nakoľko v prejednávanej veci sa jedná o cudzí exekučný titul, označenie

účastníka konania, ktorému bola uložená povinnosť, zodpovedá spôsobu označovania

sporných strán v štáte vydania exekučného titulu; je však z neho dostatočne zrejmé, že ide

o fyzickú osobu – podnikateľa, čomu nasvedčuje aj uvedenie mena povinného –

v označení žalovaného.

Porušovateľ poukázal na kópiu faktúry zo dňa 23.08.2011, z ktorej má jednoznačne

vyplývať, že osoba označená v konaní ako povinný vystupovala v obchodnom styku

s oprávneným ako samostatne zárobkovo činná osoba, používajúca identifikačné číslo

pridelené jej ako fyzickej osobe – podnikateľovi – , z predmetnej faktúry

má vyplývať, že na faktúre je povinný označený ako ,

4

, ktorého označenie je

totožné s označením žalovaného (resp. povinného) v exekučnom titule.

Napokon porušovateľ konštatoval, že napriek tomu, že za označením povinného

nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného ako samostatne zárobkovo

činnej osoby, nevznikli pochybnosti o jeho identifikácii.

Porušovateľ je toho názoru, že ak príslušný orgán označí v rozhodnutí účastníkov

konania spôsobom nezodpovedajúcim tomu, ako sa účastníci v občianskom súdnom konaní

presne označujú ( veta druhá ), nie je to na ujmu vykonateľnosti, ak je

možné z neho bez pochybnosti vyvodiť, komu bola uložená povinnosť...

K porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd došlo tým, že porušovateľ neuviedol vo svojom rozhodnutí také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Porušovateľ koná

so sťažovateľom ako s povinným a tohto označuje za povinného napriek skutočnosti, že

k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone.

V danom prípade porušovateľ žiadnym spôsobom nevyriešil, ktorá osoba má byť

v exekučnom konaní povinným, nakoľko sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného

resp. nedostatočného označenia účastníka konania.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že právne názory porušovateľa ako

odvolacieho súdu sú svojvoľnými a v nadväznosti na skutkový stav danej veci sú

neudržateľné, podľa týchto nemožno v súlade so zákonom postupovať v danom konaní,

nakoľko porušovateľ nevyriešil pre vec podstatnú otázku, kto má byť v danom exekučnom

konaní povinným...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo ... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

5

a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 92

zo dňa 27. 06. 2015 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo dňa 27. 06. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vrátene trov právneho

zastúpenia, ktoré v prípade úspechu sťažovateľ vyčísli.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

6

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

neuviedol jasné a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s uplatnením nárokov a obranou sťažovateľa proti takému uplatneniu

a so sťažovateľom koná ako s povinným, označuje ho za povinného napriek skutočnosti, že

k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone.

V danom prípade porušovateľ žiadnym spôsobom nevyriešil, ktorá osoba má byť

v exekučnom konaní povinným, keďže sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného,

resp. nedostatočného označenia účastníka konania.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

7

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Namietané uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uznesenia

krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod

sp. zn. ďalej pokračuje. Sťažovateľ má a aj bude mať v ďalšom štádiu

konania pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, resp. v odvolacom či dovolacom

konaní pred krajským súdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky, možnosť

uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej

a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny

prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V tomto

štádiu konania dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti samy osebe nezakladajú ústavnú

potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. ,

).

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. , ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (,

8

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre

ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46

až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. ,

).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa

ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

9

V Košiciach 29. októbra 2015

10