Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 723/2015
PDF · 397.8 KB
No categories available
II. ÚS 723/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Zuzana Čížová, s. r. o., Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zuzany Čížovej, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 39/2015 92 z 27. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE 39/2015 92 z 27. júna 2015 (ďalej aj
„namietané rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
«Krajský súd Eisenstadt v Rakúskej republike vydal dňa 25.08.2014 rozsudok pre
zmeškanie sp. zn. 4Cg 257/11k 42 zo dňa 25.08.2014 zaviazal osobu označenú ako
,
na zaplatenie sumy 58.169,70 € s príslušenstvom spoločnosti
...
Dňa 23.02.2015 doručila spoločnosť ...
Viedeň ako oprávnený, exekútorskému úradu JUDr. Beatrix Vargovej, súdnej exekútorky...
Nitra, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.
V návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015 sa mal oprávnený
odvolať na vyššie uvedený rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu Eisenstadt sp. zn.
4Cg 257/11k 42 zo dňa 25.08.2014 ako na exekučný titul, pričom podľa oprávneného mal
byť povinným sťažovateľ – teda , s miestom podnikania
... Teda osoba iná od osoby označenej v exekučnom titule.
V zmysle prekladu rozsudku pre zmeškanie vydaného Krajským súdom Eisenstadt
zo dňa 25.08.2014 č. k. 4Cg 257/11 k 42 predloženého oprávneným k návrhu na vykonanie
exekúcie zo dňa 23.02.2015, má byť žalovaný označený ako:
, .
V žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015, doručenej
Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou súdna exekútorka JUDr. Beatrix Vargová ako
2
povinného uviedla , ,
, .
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením sp. zn. 5Er/93/2015 48 zo dňa
16.03.2015 rozhodol nasledovne:
„Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Beatrix Vargovej, so sídlom Exekútorského
úradu Nitra, Štefánikova 49 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015,
doručenú Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa 25.02.2015, zamieta.“
Oprávnený, spoločnosť
Viedeň, Rakúska republika doručil súdu dňa 07.04.2015
odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16.03.2015, sp.
zn. 5Er/93/2015.
O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne t.j. porušovateľ uznesením
sp. zn. 19CoE/39/2015 92 zo dňa 27.06.2015 tak, že uznesenie okresného súdu zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19CoE/39/2015 92 zo dňa 27.06.2015 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.07.2015...
Porušenie práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Prvostupňový Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uznesení sp. zn. 5Er/93/2015 48
zo dňa 16.03.2015 po preskúmaní žiadosti o vydanie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu, správne konštatoval existenciu rozporu žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, nakoľko
v návrhu a v žiadosti je ako povinný označený , s
, dokonca s uvedením
rodného čísla , avšak podľa Rozsudku pre zmeškanie vydaného Krajským
súdom Eisenstadt zo dňa 25.08.2014 č. k. 4Cg 257/11 k 42 je žalovaným
.
Z výpisu zo Živnostenského registra Slovenskej republiky prvostupňový Okresný súd
Bánovce nad Bebravou tiež správne zistil, že povinný
3
je odlišným
subjektom od povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie a v žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, kde je ako povinný označený , s
.
Prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď vzhľadom na skutočnosť, že
oprávneným označená osoba povinného, nie je povinným z exekučného titulu, ide o osobu
odlišnú od osoby uvedenej v exekučnom titule, žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol...
Porušovateľ, Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia sp. zn. 19CoE/39/2015
92 zo dňa 27.06.2015 konštatoval, že v prejednávanom prípade je spornou otázka
účastníctva v konaní na strane povinného, t.j. či povinný označený v návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie a v žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je osobou totožnou so žalovaným v exekučnom titule.
Uvedenú spornú otázku však porušovateľ vo svojom rozhodnutí vôbec nezodpovedal.
Porušovateľ tiež v odôvodnení vyššie označeného uznesenia konštatoval, že zastáva
názor, že označenie účastníka konania, ktorý v konaní vystupoval ako žalovaný (t. j.
v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul), zodpovedá označeniu povinného ako
samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie,
resp. žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalej podľa
porušovateľa, nakoľko v prejednávanej veci sa jedná o cudzí exekučný titul, označenie
účastníka konania, ktorému bola uložená povinnosť, zodpovedá spôsobu označovania
sporných strán v štáte vydania exekučného titulu; je však z neho dostatočne zrejmé, že ide
o fyzickú osobu – podnikateľa, čomu nasvedčuje aj uvedenie mena povinného –
v označení žalovaného.
Porušovateľ poukázal na kópiu faktúry zo dňa 23.08.2011, z ktorej má jednoznačne
vyplývať, že osoba označená v konaní ako povinný vystupovala v obchodnom styku
s oprávneným ako samostatne zárobkovo činná osoba, používajúca identifikačné číslo
pridelené jej ako fyzickej osobe – podnikateľovi – , z predmetnej faktúry
má vyplývať, že na faktúre je povinný označený ako ,
4
, ktorého označenie je
totožné s označením žalovaného (resp. povinného) v exekučnom titule.
Napokon porušovateľ konštatoval, že napriek tomu, že za označením povinného
nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného ako samostatne zárobkovo
činnej osoby, nevznikli pochybnosti o jeho identifikácii.
Porušovateľ je toho názoru, že ak príslušný orgán označí v rozhodnutí účastníkov
konania spôsobom nezodpovedajúcim tomu, ako sa účastníci v občianskom súdnom konaní
presne označujú (§ 79 ods. 1 veta druhá O.s.p.), nie je to na ujmu vykonateľnosti, ak je
možné z neho bez pochybnosti vyvodiť, komu bola uložená povinnosť...
K porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd došlo tým, že porušovateľ neuviedol vo svojom rozhodnutí také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Porušovateľ koná
so sťažovateľom ako s povinným a tohto označuje za povinného napriek skutočnosti, že
k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone.
V danom prípade porušovateľ žiadnym spôsobom nevyriešil, ktorá osoba má byť
v exekučnom konaní povinným, nakoľko sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného
resp. nedostatočného označenia účastníka konania.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že právne názory porušovateľa ako
odvolacieho súdu sú svojvoľnými a v nadväznosti na skutkový stav danej veci sú
neudržateľné, podľa týchto nemožno v súlade so zákonom postupovať v danom konaní,
nakoľko porušovateľ nevyriešil pre vec podstatnú otázku, kto má byť v danom exekučnom
konaní povinným...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo ... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
5
a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/39/2015 92
zo dňa 27. 06. 2015 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19 CoE/39/2015 92 zo dňa 27. 06. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vrátene trov právneho
zastúpenia, ktoré v prípade úspechu sťažovateľ vyčísli.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
6
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol jasné a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s uplatnením nárokov a obranou sťažovateľa proti takému uplatneniu
a so sťažovateľom koná ako s povinným, označuje ho za povinného napriek skutočnosti, že
k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone.
V danom prípade porušovateľ žiadnym spôsobom nevyriešil, ktorá osoba má byť
v exekučnom konaní povinným, keďže sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného,
resp. nedostatočného označenia účastníka konania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
7
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Namietané uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom
ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uznesenia
krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 192/2011 ďalej pokračuje. Sťažovateľ má a aj bude mať v ďalšom štádiu
konania pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, resp. v odvolacom či dovolacom
konaní pred krajským súdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky, možnosť
uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej
a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny
prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V tomto
štádiu konania dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti samy osebe nezakladajú ústavnú
potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. I. ÚS 538/2014,
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, I. ÚS 112/2015).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04,
8
IV. ÚS 163/05). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre
ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46
až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011,
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
9
V Košiciach 29. októbra 2015
10