Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 760/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2015 doručená sťažnosť , , t. č. vo výkone trestu

odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 2 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

BB-3 Nt 1/2013 a a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu

22. septembra 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. PK z 23. júna 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. februára 2011 právoplatne uznaný za vinného zo spáchania

zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 29 Trestného

zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 z 15. júna 2015

bola povolená obnova konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej špecializovaným

trestným súdom pod sp. zn. PK a zároveň bol zrušený aj výrok o treste

rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 23. júna 2010 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. februára 2011, ako aj ďalšie

rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad (ďalej aj „uznesenie špecializovaného trestného

súdu o povolení obnovy konania“).

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. z 15. júla 2015

zamietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 27. júla 2015.

Na základe príkazu predsedu senátu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

BB-3 Nt 1/2013 z 22. júla 2015 bol sťažovateľ 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestu

odňatia slobody. Bezprostredne po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bol však

sťažovateľ príslušníkmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Leopoldov predvedený na

neverejné zasadnutie, ktoré sa konalo 23. júla 2015 o 11.00 h pred špecializovaným

trestným súdom.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 23. júla 2015

bol sťažovateľ podľa per analogiam a

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v Trestného

poriadku s tým, že väzba začína plynúť od 23. júla 2015 o 12.17 h (ďalej aj „uznesenie

špecializovaného trestného súdu o vzatí do väzby“). Proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2015 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté

uznesenie špecializovaného trestného súdu o vzatí do väzby a sťažovateľa prepustil z väzby

na slobodu (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu o prepustení z väzby“).

Sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nevydali príkaz na

jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bez odkladu, pričom od právoplatného

povolenia obnovy konania a zrušenia výroku o treste v pôvodnom odsudzujúcom rozsudku,

t. j. od 15. júla 2015 do 22. júla 2015, kedy bol na základe príkazu predsedu senátu

špecializovaného trestného súdu z 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody,

bol pozbavený osobnej slobody bez akéhokoľvek právneho základu. Tým malo podľa

sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

a 2 a tiež práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na § 7 a § 9 ods. 1 a 2

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“), z ktorých vyvodzuje, že bez právoplatného rozhodnutia

ústavného súdu o jeho sťažnosti nebude mať žiadnu možnosť domôcť sa odškodnenia

v zmysle a dohovoru za bezodkladné nevydanie príkazu na

jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Ďalšia námietka sťažovateľa, ktorou odôvodňuje namietané porušenie svojho práva

podľa dohovoru a základného práva podľa , smeruje proti

pochybeniam špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ktoré mali spočívať

v tom, že vo výroku o povolení obnovy konania nebolo výslovne uvedené, že sa povoľuje

v prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech. V tejto súvislosti sťažovateľ najmä

uvádza: „Presné uvedenie okolnosti, či sa obnova povoľuje v prospech obvineného, v jeho

neprospech alebo v jeho prospech i neprospech, je odôvodnené zákonným obmedzením

obnovy v neprospech obvineného (viď. ) a ďalšími dôsledkami pre

obvineného v obnovenom konaní (viď. ). Navyše právoplatnosť

nadobúda len výroková časť uznesenia, nie jeho odôvodnenie.“ V reakcii na odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v súvislosti s jeho námietkou argumentuje

tým, že z dôvodov uznesenia špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania

jasne vyplýva, že obnova konania bola povolená výlučne v prospech sťažovateľa,

sťažovateľ uvádza, že takéto odôvodnenie neobstojí, keďže nerešpektuje princíp právnej

istoty a zásadu, že právoplatnosť nadobúda len výroková časť uznesenia, nie jeho

odôvodnenie.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaniach sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn.

PK-2 T 16/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

porušili práv o sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 17

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 15. 07. 2015

porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. 07. 2015 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie

konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3.000,-€, ktorú sú mu povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana,

PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ podrobne odôvodňuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia,

ktorého priznania sa domáha (3 000 €), argumentujúc predovšetkým neprípustným zásahom

do jeho základného práva na osobnú slobodu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru postupom špecializovaného

trestného súdu v konaní sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn. a najvyššieho

súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 15. júla 2015.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

a 2 a práva podľa dohovoru postupom špecializovaného

trestného súdu v konaní sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 a sp. zn. a najvyššieho

súdu v konaní sp. zn.

Sťažovateľ namieta, že v dôsledku namietaného postupu špecializovaného trestného

súdu a najvyššieho súdu bola v období od 15. júla 2015 do 22. júla 2015 jeho osobná

sloboda obmedzená bez toho, aby k tomu existoval relevantný právny titul.

Rekapitulujúc skutočnosti uvedené už v časti I tohto uznesenia, ústavný súd

opakovane uvádza, že špecializovaný trestný súd vydal 15. júna 2015 uznesenie sp. zn.

BB-3 Nt 1/2013 o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa, pričom zrušil

právoplatný výrok o treste, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré na zrušené rozhodnutia

obsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Uznesenie špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania nadobudlo

právoplatnosť 15. júla 2015 (po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. júla 2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania). Na základe príkazu predsedu

senátu špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 1/2013 z 22. júla 2015 bol

sťažovateľ 22. júla 2015 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a následne bol

uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 23. júla 2015 vzatý do

väzby. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2015 zrušil uznesenie

špecializovaného trestného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby a sťažovateľa prepustil

z väzby na slobodu.

V uznesení najvyššieho súdu o prepustení sťažovateľa z väzby sa najmä uvádza:

«Ak má Špecializovaný trestný súd (ďalej len ŠTS) za to, že o väzbe malo byť

rozhodnuté už v konaní o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o povolení

obnovy konania (čo naznačuje v odôvodnení uznesenia na č. l. 8 ods. 7), mýli sa.

Ustanovenie sa týka otázky samostatného posudzovania lehoty

väzby v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403

, nijako však neurčuje, že by v prerokúvanej veci a posudzovanej situácii mal

rozhodovať nadriadený (sťažnostný) súd.

Na rozdiel od rozhodovania o väzbe v dovolacom konaní, ktoré (dovolacie konanie)

je jednostupňové a kde zákon v výslovne zveruje rozhodnutie o väzbe

dovolaciemu súdu, konanie o obnove konania je dvojstupňové a zákon aj v ustanovení § 403

ustanovuje vecnú príslušnosť na rozhodovanie o väzbe pre „súd“.

Súdom je v tomto prípade súd prvého stupňa, nie nadriadený súd. To platí bez

ohľadu na okolnosť, či proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania bola

podaná sťažnosť alebo nie, a či teda v konečnom dôsledku (naposledy) rozhodoval

o povolení obnovy konania súd prvého stupňa alebo nadriadený súd.

Podstatné je, že o väzbe sa rozhoduje až po právoplatnosti uznesenia, ktorým

povolená obnova konania a zrušený výrok o treste.

O väzbe potom rozhoduje senát, ktorý je činný v obnovenom konaní, nie senát, ktorý

rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania (samozrejme, v prípade náhlej prekážky

rozhodovania je tu možné zastúpenie, bez ohľadu na nezmeniteľnosť senátu v obnovenom

konaní, teda v tomto prípade pri následnom rozhodovaní o treste na hlavnom pojednávaní).

Ako určujúce sa pre toto rozhodnutie javí, že v prípade vykonávania trestu odňatia

slobody sa najprv musí v zmysle rozhodnúť o väzbe a až od výsledku tohto

(čiastkového) konania závisí, či po právoplatnosti v ňom vydaného rozhodnutia bude

obvinený vykonávať väzbu (v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu prvého stupňa o väzbe

naďalej, po výkone väzby na základe predbežne vykonateľného uznesenia tohto súdu), alebo

či jeho trestné stíhanie v obnovenom konaní nebude prebiehať väzobne.

ŠTS túto otázku vyriešil prepustením obvineného na slobodu, avšak nezákonne, pri

absencii obligatórneho postupu uvedeného v , teda bez právneho titulu, ktorý

by prepustenie obvineného na slobodu umožňoval.

Táto chyba však nemôže byť na ujmu obvinenému.

Pri rozhodovaní o väzbe podľa je potrebné zohľadniť okrem

materiálnych dôvodov väzby aj otázku bezodkladnosti rozhodovania o väzbe.

Ak mal ŠTS za to, že už nemôže o väzbe rozhodnúť bezodkladne (že mu to

neumožňuje vrátenie spisu z najvyššieho súdu až 22. júla 2015, po rozhodnutí tohto súdu

o sťažnosti proti uzneseniu o povolení obnovy konania 15. júla 2015), mal to vyjadriť

v obsahu svojho (negatívneho) rozhodnutia o väzbe. V takom prípade by na základe

eventuálne podanej sťažnosti prokurátora najvyšší súd okrem väzobných dôvodov

v sťažnostnom konaní posudzoval aj už zmienenú otázku bezodkladnosti (rovnako v prípade

pozitívneho rozhodnutia ŠTS o väzbe bez postupu spojeného s prepustením obvineného na

slobodu a po podaní sťažnosti obvineným) – to je však už, ako bolo uvedené, bezpredmetné.

Je však zároveň nutné uviesť, že nemožno bezodkladné rozhodnutie súdu zastierať

prepustením obvineného na slobodu, spojeným s jeho bezprostredne nasledujúcim

zadržaním (predvedením) a následným „bezodkladným“ rozhodnutím súdu o väzbe.

Za tejto situácie neostávalo najvyššiemu súdu iné, ako rozhodnutie o vzatí do väzby

zrušiť a prepustiť obvineného z väzby na slobodu.

K postupu pri negatívnom rozhodnutí o väzbe súdu prvého stupňa a nadriadeného

súdu v prípade uvedenom v je potrebné uviesť, že by sa per analogiam

uplatnil postup pri primeranom použití ustanovení §§ 71 ods. 1 písm. a/, ods. 3, 83 ods. 2

a 3, 87 ods. 2, 190 ods. 3, 292 ods. 5 a 6 , aj keď ide o ex offo, nie o návrhové

konanie o väzbe a o rozhodovanie senátu, nie sudcu pre prípravné konanie (v tomto prípade

by tiež bol obvinený pred vykonaním verejného zasadnutia sťažnostného súdu prepustený na

slobodu, ak by proti rozhodnutiu o nevzatí do väzby bola prokurátorom podaná sťažnosť,

avšak až na základe takého, naposledy uvedeného rozhodnutia).».

K otázke bezodkladnosti rozhodovania podľa najvyšší súd

vo svojom uznesení o prepustení sťažovateľa z väzby ďalej uviedol:

„Požiadavka bezodkladnosti znamená, že po zrušení výroku o treste pri povolení

obnovy konania môže výkon trestu odňatia slobody pretrvávať do rozhodnutia o väzbe

podľa len nevyhnutnú dobu.

Pre riešenie maximálneho limitu tejto doby je možné uvedenú situáciu porovnať

so situáciou, v ktorej po podaní návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby

v prípravnom konaní pretrváva obmedzenie osobnej slobody obvineného zadržaním do

rozhodnutia súdu (sudcu pre prípravné konanie) o väzbe. (§ 87 ods. 2 Tr. zák.)

V nadväznosti na to možno analogicky uzavrieť, že je potrebné, aby súd prvého

stupňa rozhodol o väzbe v situácii popísanej v najneskôr do dvoch dní (túto

lehotu nie je nutné počítať na hodiny) odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie

o povolení obnovy konania.

Samozrejme, ak také uznesenie nadobudne právoplatnosť už na verejnom zasadnutí

súdu prvého stupňa, je potrebné, aby tento súd (avšak senát, ktorý bude rozhodovať

v obnovenom konaní) rozhodol po výsluchu obvineného už skôr, pokiaľ je to z faktických

dôvodov možné.

Ak prebieha v konaní o povolení obnovy konania sťažnostné konanie proti

rozhodnutiu o takom návrhu, je potrebná súčinnosť nadriadeného súdu a súdu prvého

stupňa v tom smere, aby súd prvého stupňa obdržal čo najskôr spisový materiál a zápisnicu

o úkone (neverejnom zasadnutí) nadriadeného súdu, na ktorom nadriadený súd rozhodol

o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na

povolenie obnovy konania (v prípade možnosti aj písomne vyhotovené rozhodnutie

nadriadeného súdu) a aby teda mohol rozhodnúť bezodkladne.

Z týchto dôvodov najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia a sťažnosti obvineného vyhovel, bez možnosti činiť

rozhodnutie závislým na danosti väzobného dôvodu (dôvodov).“.

Podľa ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uložený

mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým

spolu s povolením obnovy konania zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.

Z citovanej časti uznesenia najvyššieho súdu o prepustení sťažovateľa z väzby zjavne

vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že o jeho väzbe po právoplatnom povolení obnovy

konania nebolo rozhodnuté bezodkladne, a preto ho uznesením zo 4. augusta 2015 zrušil.

Ústavný súd akceptuje argumentáciu najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že v prípade

povolenia obnovy konania, v rámci ktorej súd zruší výrok pôvodného odsudzujúceho

rozsudku o treste, dôjde (dočasne) k situácii, kedy je osobná sloboda jednotlivca obmedzená

bez aktuálneho právneho titulu. vznik takejto situácie predpokladá, pričom

v tejto súvislosti v § 403 ustanovuje, aby sa bez odkladu rozhodlo o väzbe obvineného,

ktorému súd povolil obnovu konania a zrušil výrok o treste, ktorý vykonáva. V prípade, ak

sa nedodrží požiadavka bezodkladného rozhodnutia o väzbe po právoplatnom povolení

obnovy konania, musí byť dotknutá osoba (bez ohľadu na existenciu väzobných dôvodov)

prepustená z väzby na slobodu. Prepustenie z väzby na slobodu je dôsledkom

nerešpektovania bezodkladnosti rozhodovania o väzbe.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2015, ktorým sťažovateľa prepustil na

slobodu, odstránil pochybenie, ku ktorému došlo tým, že nebolo o jeho väzbe po povolení

obnovy konania rozhodnuté bez odkladu, t. j. najvyšší súd poskytol sťažovateľovi ochranu

jeho základného práva na osobnú slobodu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že ak sa sťažovateľom zabezpečí náprava

namietaných pochybení v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže

vysloviť porušenie ich základných práv, ktorých porušenie namietajú prostredníctvom

sťažnosti podľa (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd, konštatujúc, že najvyšší súd prepustením

sťažovateľa z väzby mu poskytol účinnú ochranu jeho základného práva na osobnú slobodu

garantovaného tak a 2 , ako aj dohovoru, túto časť sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júla 2015

K porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť z dôvodu, že vo výroku

uznesenia špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania nebolo výslovné

uvedené, či sa obnova konania povoľuje v prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech,

pričom najvyšší súd toto pochybenie špecializovaného trestného súdu neodstránil.

V príslušnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľa najmä uvádza:

„Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica pri rešpektovaní

právneho názoru sťažnostného súdu rozhodol tak, že obnovu konania povolil (uznesenie

z 15. júna 2015, sp. zn. BB-3 Nt 1/2013, z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že prvostupňový súd konal o povolení

obnovy konania na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

, z 28. novembra 2012). V tomto prípade je teda obnova konania, ako to

jasne vyplýva aj z dôvodov napadnutého uznesenia výlučne v prospech odsúdených.

Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil

účinnosť podľa , rozsudok, ktorý nadobudol

právoplatnosť, alebo nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho

časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení

a iné rozhodnutie než v prospech takto odsúdených osôb predmetné

ustanovenie nepripúšťa.

Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je vo vzťahu k ustanoveniu

lex specialis.

Vyššie uvedený právny názor dáva dostatočnú odpoveď na sťažnostnú námietku

odsúdeného. Chýbajúce konštatovanie vo výroku sťažnosťou napadnutého uznesenia, že

obnova konania bola povolená v prospech sťažovateľa, teda nijakým spôsobom nemôže

ovplyvniť fakt, že obnova konania bola povolená výlučne v jeho prospech.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

pripomína, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Ústavný súd totiž vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie

je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa uvedenou v jeho

sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o povolení obnovy konania

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou aj vysporiadal. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu preto ústavný súd považuje za zrozumiteľné a primeraným

spôsobom odôvodnené, pričom ho zjavne nemožno považovať za arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015