Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 480/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., Do poľa 305,

Rosina, zastúpenej advokátkou JUDr. Sabinou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina,

vo veci namietaného porušenia , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. júla 2015, ako aj postupom Daňového úradu Žilina v konaní vedenom pod

č. 9500304/5/4372803/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., Do poľa 305, Rosina

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a postupom Daňového úradu Žilina (ďalej len „daňový úrad“)

v konaní vedenom pod č. 9500304/5/4372803/2014 (ďalej len „namietané konanie

daňového úradu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že daňový úrad v namietanom konaní

rozhodnutím z 24. septembra 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené 29. septembra 2014,

vyrubil sťažovateľke úrok z omeškania v sume 2 147,40 €. Sťažovateľka v zastúpení právnou

zástupkyňou podala 13. októbra 2014 na poštovú prepravu odvolanie proti označenému

rozhodnutiu daňového úradu. Daňový úrad následne listom oznámil sťažovateľke, že od 1.

januára 2014 ju eviduje ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, preto je povinná podľa § 14

ods. 1 písm. a) o správe daní

(ďalej len „daňový poriadok“) doručovať písomnosti elektronicky, a teda odvolanie podané

proti rozhodnutiu daňového úradu z 24. septembra 2014 sťažovateľka nepodala v súlade s

citovaným ustanovením, a preto nezakladá žiadne právne účinky a daňový úrad naň

neprihliada.

Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala krajskému súdu

návrh, ktorým sa domáhala podľa (ďalej len „OSP“)

ochrany proti nečinnosti daňového úradu a navrhla krajskému súdu, aby uložil daňovému

úradu povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového

úradu z 24. septembra 2014. Krajský súd viedol konanie o tomto návrhu pod sp. zn.

a uznesením z 5. mája 2015 pribral ako účastníka do konania sťažovateľku.

Krajský súd napadnutým uznesením návrh krajskej prokuratúry zamietol ako nedôvodný.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej

nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ako aj jeho

nedostatočné odôvodnenie, a tiež nesprávnosť postupu daňového úradu, ktorý neprihliadal

na jej odvolanie, ktoré nebolo podané elektronickými prostriedkami.

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedla:

«Ustanovenie § 14 daňového poriadku sa nachádza v prvej častí zákona označenej

ako „Základné a všeobecné ustanovenia“. Zo žiadnej častí zákona nevyplýva, že by sa jeho

prvá časť v celom rozsahu vzťahovala aj na ďalšie častí zákona. Tieto ustanovenia by bolo

možné vztiahnuť aj na nasledujúce časti zákona, avšak iba v prípade, ak by tieto

neupravovali tie isté otázky samostatne v danej veci otázku spôsobu podania.

Tretí diel druhej hlavy štvrtej časti daňového poriadku upravuje opravné

prostriedky, pričom v § 72 ods. 2 daňového poriadku je osobitne upravený spôsob podania

odvolania písomne alebo ústne do zápisnice. V tejto časti zákona nie je žiadne osobitné

ustanovenie s obdobným obsahom ako § 14 daňového poriadku a nie je tu upravený žiaden

obdobný „vzťah“ právnych noriem ako medzi § 13 ods. 1 daňového poriadku upravujúceho

spôsob podania (písomne alebo ústne do zápisnice) a § 14 daňového poriadku.

Zjednodušene povedané „§ 72 ods. 2 daňového poriadku nemá svoj § 14“.

Zákon síce okrem pojmu spôsob podania používa aj pojem „forma“ podania, avšak

obsah tohto pojmu zo zákona nemožno zistiť a nie je definovaný v žiadnom z ustanovení

daňového poriadku.

Ak by zákonodarca mal v úmysle upraviť, aby vymedzené subjekty podávali

odvolanie elektronicky, učinil by tak v nadväznosti na § 72 ods. 2 daňového poriadku.

Takáto úprava však v zákone absentuje.

Z ustanovení daňového poriadku tak nevyplýva, že sťažovateľ mal povinnosť podať

odvolanie elektronicky. Naopak, bol povinný ho podať iba písomne alebo ústne do zápisnice

a to aj v zmysle poučenia v napadnutom rozhodnutí.

K poučeniu o odvolaní je navyše potrebné uviesť, že podľa § 63 ods. 3 písm. e)

daňového poriadku bol správca dane povinný sťažovateľa poučiť o mieste, lehote a forme

odvolania. Správca dane poučil sťažovateľa o mieste, lehote a spôsobe odvolania, pretože

„písomne alebo ústne do zápisnice“ je určením spôsobu podania a nie je formy. Navyše,

ako už je uvedené, daňový poriadok pojem „forma“, prípadne „forma doručenia“

nedefinuje.

V žiadnom ustanovení daňového poriadku súčasne nie je uvedené, že v prípade

písomného podania odvolania, bude naň správca dane pozerať, akoby nebolo podané.

S poukazom na § 73 ods. 4 daňového poriadku má správca dane okrem povinnosti

konať o odvolaní a rozhodnúť o ňom alebo ho postúpiť do odvolacieho konania možnosť

odvolanie zamietnuť pre jeho neprípustnosť alebo z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nemožno podať odvolanie. Iné rozhodnutie daňový poriadok nepredpokladá.

V zmysle § 72 ods. 8 daňového poriadku odvolanie je neprípustné iba vtedy, ak bolo

podané po určenej lehote, ak nebolo podané oprávnenou osobou a v prípade, ak smeruje

len proti odôvodneniu rozhodnutia. V danom prípade bolo odvolanie podané v určenej

lehote, oprávnenou osobou a nesmerovalo len proti odôvodneniu rozhodnutia.

Zákon správcovi dane nedáva iné možnosti ako o odvolaní riadne konať alebo ho

zamietnuť. Vybavenie odvolania oznámením o tom, že sa naň bude pozerať akoby nebolo

podané, nemá oporu v zákone a je tak konaním Daňového úradu Žilina, ktoré je v rozpore

s článkom 2 ods. 2 .

Navyše, pozerať na odvolanie ako na nepodané možno len v zmysle § 13 ods. 9

daňového poriadku, t j. iba vtedy, ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom

rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom. Pre uplatnenie tohto ustanovenia ja

však potrebné, aby správca dane sťažovateľa vyzval na odstránenie vád podania, čo sa

v danom prípade nestalo.

Daňový úrad Žilina nie je v zmysle daňového poriadku oprávnený sťažovateľovi

ukladať sankcie (v podobe nazerania na odvolanie akoby nebolo podané) s akými zákon

údajné nedodržanie spôsobu komunikácie vôbec nespája.

Daňový úrad Žilina vo veci sťažovateľa konal spôsobom porušujúcim jeho povinnosť

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Jeho postupom vo veci neprijatia písomného odvolania sťažovateľa došlo k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná.

Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn.: uviedol, že daňový poriadok

pozná len dve formy podania písomnú a ústnu do zápisnice.

Ako však už je uvedené vyššie, daňový poriadok síce pojem „forma“ používa, ale ho

nedefinuje. Podanie môže byť realizované písomne alebo ústne do zápisnice avšak ide

o spôsoby a nie o formy podania.

Krajský súd v Žiline súčasne uvádza, že ustanovenia o všeobecnom daňovom konaní

o spôsoboch doručenia je potrebné vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní.

Daňový poriadok osobitne upravuje odvolanie vrátane spôsobov jeho podania,

postupu v odvolacom konaní, podmienkach zamietnutia a pod. Zo žiadneho ustanovenia

v tejto častí zákona nemožno vyvodiť, že aj v odvolacom konaní je potrebné aplikovať § 14

daňového poriadku.

Krajský súd ďalej uvádza, že daňový poriadok rozoznáva tri spôsoby doručenia

písomného daňového podania, ktoré vyplývajú z § 27 ods. 5 daňového poriadku

a s poukazom na zaradenia tohto ustanovenia a na absenciu ustanovenia s obdobných

obsahom v časti zákona upravujúcej odvolanie konštatuje, že celá hlava zákona, v ktorej sa

nachádza ustanovenie § 27 ods. 5, je subsidiárne aplikovateľná aj na odvolanie.

Ustanovenie § 27 ods. 5 daňového poriadku sa nachádza v samostatnej 4. hlave

1. časti daňového poriadku. Časť zákona o odvolaní neobsahuje vo vzťahu k § 27 ods. 5

daňového poriadku odlišnú právnu úpravu. Zrejme teda nebol dôvod zaradiť ustanovenie

o lehotách do zákona opakovane. Časť zákona o odvolaní však osobitne upravuje spôsob

podania odvolania. Z tohto dôvodu na ňu bez ďalšieho nemožno aplikovať § 14 daňového

poriadku. Navyše sa domnievame, že § 27 ods. 5 daňového poriadku neupravuje spôsoby

doručenia. Doručovanie je osobitne upravené v 5. hlave 1. časti daňového poriadku úprava

sa vzťahuje iba na doručovanie zásielok správcom dane a nie doručovanie zásielok

daňových subjektov.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že Daňový úrad Žilina konal v rozpore s článkom 2

ods. 2 , konaním ktorým došlo k hrubému zásahu do jeho práv, pričom tomuto jeho

konaniu Krajský súd v Žiline poskytol ochranu. Z tohto dôvodu je potrebné pochybenia

Daňového úradu Žilina vztiahnuť aj na Krajský súd v Žiline. V opačnom prípade by každé,

aj najhrubšie, porušenie článku 2 ods. 2 , nebolo možné napraviť iba preto, že je

„potvrdené" súdnym rozhodnutím, ktoré formálne neporušuje žiadne ustanovenie .

Uvedené nemožno akceptovať v štáte založenom na princípoch právnej istoty

a predvídateľnosti právnych noriem. Pre sťažovateľa je z tohto pohľadu neakceptovateľné,

že zamietnutím žaloby bez možnosti podania odvolania, sa porušenie článku 2 ods. 2

stalo neodstrániteľným. ...

Rozhodnutím Daňového úradu Žilina číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa

24. septembra 2014 bol sťažovateľovi vyrubený úrok z omeškania v sume vo výške

2147,40 EUR. Podľa vyznačenej doložky rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

14. októbra 2014 a stalo sa vykonateľným 30. októbra 2014.

Vzhľadom na uvedené je Daňový úrad oprávnený bez ďalšieho iniciovať nútený výkon

svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má za to, že Daňový úrad Žilina mal povinnosť konať o

jeho odvolaní, môže byť núteným výkonom rozhodnutia sťažovateľovi spôsobená ujma. Táto

ujma pritom značne presahuje ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená iným osobám odkladom

vykonateľnosti rozhodnutia Daňového úradu Žilina. Odklad vykonateľnosti v danom

prípade pritom nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Sťažovateľ z tohto dôvodu navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

Daňovému úradu Žilina dočasným opatrením uložil, aby sa dočasne zdržal vykonávania

právoplatného rozhodnutia.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil daňovému úradu

povinnosť „zdržať sa výkonu rozhodnutia číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa

24. septembra 2014 a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“ a aby o jej

sťažnosti takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Slovenskej

republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.: zo dňa 28. júla 2015 porušené

bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Slovenskej

republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Daňového úradu Žilina v konaní vedenom pod číslom: 9500304/5/4372803/2014

porušené bolo.

3. Daňovému úradu Žilina sa ukladá povinnosť konať o odvolaní sťažovateľa proti

rozhodnutiu číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa 24. septembra 2014.

4. Krajský súd v Žiline a Daňový úrad Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi

nemajetkovú ujmu vo výške 10 000, EUR.

5. Krajský súd v Žiline a Daňový úrad Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania vo výške 296,44 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu a postupom daňového úradu v namietanom konaní.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych

skutkových a právnych záverov daňového úradu a krajského súdu v otázke účinkov podania

odvolania proti rozhodnutiu daňového úradu, ktoré nebolo daňovému úradu doručené

elektronickými prostriedkami.

K namietanému porušeniu označených práv postupom daňového úradu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd vzhľadom na uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti namietanému

postupu daňového úradu mala sťažovateľka dostupný prostriedok nápravy v možnosti

iniciovania konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa , ktorý

v podstate účasťou sťažovateľky v konaní o návrhu krajskej prokuratúry bol využitý.

Namietaný postup daňového úradu teda bol predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd z dôvodu posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:

«Podstatou v predmetnej veci je posúdenie procesnej otázky, či správca dane

postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného

prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie za

nepodané z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej správe

elektronickými prostriedkami v zmysle , o správe

daní.

Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice.

Vyplýva to z ust. § 13 ods. 1 Daňového poriadku, formy podania sa spájajú so slovesom

„urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je

forma podania elektronickými prostriedkami a telefaxom výslovne uvedená zároveň

s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 19 Správneho poriadku, § 42

, , ),

pričom niektoré predpisy poznajú ešte aj iné formy podania napr. telegraficky.

V Daňovom poriadku však podanie elektronickými prostriedkami a telefaxom predstavujú

spôsob doručenia písomného podania a eventualitu k listinnej podobe doručenia, s ktorou

sú rovnocenné.

Špeciálne ustanovenie o odvolaní v daňovom konaní § 72 ods. 2 pozná len dve

možné formy podania odvolania – písomnú a ústnu do zápisnice, s tým, že toto ustanovenie

špecifikuje orgán, ktorému sa odvolanie podáva „správcovi dane alebo orgánu, ktorého

rozhodnutie sa napadá“, aby účastník nesmeroval svoje odvolanie priamo odvolaciemu

orgánu.

Daňový poriadok rozpoznáva tri spôsoby doručenia písomného daňového podania,

a to v listinnej podobe (buď podané prostredníctvom pošty alebo zanesené osobne do

podateľne daňového úradu), elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej

podateľne, vyplýva to z § 27 ods. 5 Daňového poriadku, pričom osobitný druh doručenia je

doručenie telefaxom, ktoré treba doplniť v listinnej podobe (§ 13 ods. 6).

Ustanovenie § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania

písomného podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh

daňových subjektov. Z povahy veci vyplýva, že tieto subjekty si nemôžu nikdy zvoliť

doručenie písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom – vždy musia

podanie urobiť len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne

podľa § 33 ods. 2 Daňového poriadku alebo prostredníctvom elektronickej podateľne

ústredného portálu verejnej správy a toto podanie musí byť podpísané zaručeným

elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva, alebo ak subjekt nemá zaručený

elektronický podpis, musí uzavrieť so správcom dane písomná dohodu o elektronickom

doručovaní.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi formou podania

a spôsobom doručenia podania.

Ustanovenia o všeobecnom daňovom podaní a spôsoboch jeho doručenia je potrebné

vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní v taktom rozsahu, v akom Daňový poriadok

obsahuje špeciálnu úpravu, resp. ktorá sa s touto všeobecnou úpravou vylučuje. Odvolanie

je nepochybne možné doručiť prostredníctvom elektronickej podateľne, čo zodpovedá

najnovším trendom elektronizácie štátnej resp. verejnej správy. Z uvedeného vyplýva, že je

potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj na odvolanie

v daňovom konaní, nakoľko ust. § 72 Daňového poriadku a nasl. neobsahuje úpravu

o spôsobe doručovania podaní, len o ich forme.

Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania

odvolania, t. z., že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné podať

písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového poriadku.

Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať poučenie o spôsobe doručenia odvolania.

teda že odvolanie je možné podať v listinnej podobe u správcu dane (tzv. osobne), poštou,

elektronickými prostriedkami, telefaxom.

Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať ani poučenie o náležitostiach odvolania.

Z ust. § 72 ods. 4 vyplýva, že odvolanie musí obsahovať náležitosti, a to náležitosti

podľa § 13 Daňového poriadku a náležitosti podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Odkaz

na ustanovenia o náležitostiach všeobecného podania znamená, že odvolanie musí byť

podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej

veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doničené elektronicky, musí byť

podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú

dohodu o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5).

Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového

poriadku obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa, resp. bližšie špecifikujúcu spôsob

doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť

§ 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. § 165b Daňového poriadku od 01.01.2014,

pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa snovými povinnosťami oboznámiť a ich

zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované.

Podľa názoru krajského súdu, poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať informáciu,

že konkrétny daňový subjekt – účastník musí doručovať písomné podania len elektronickými

prostriedkami. V čase doručenia prvostupňového rozhodnutia daňový subjekt nemusí ani

mať zástupcu daňového poradcu alebo advokáta, zároveň teoreticky neplatiteľ DPH sa

môže v čase od doručenia rozhodnutia stať platiteľom DPII, o čom správca dane v čase

vydania rozhodnutia nemôže mať vedomosť.

Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné

odvolanie advokáta daňového subjektu zo dňa 13.10.2014, doručené odporcovi dňa

14.10.2014 v listinnej podobe poštou, listom č. 9500304/5/4666101/2014 zo dňa 14.05.2014

ako právne neúčinné, t.j. akoby nebolo vôbec podané.

Odporca by mal postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13

ods. 8 Daňového poriadku vyzvať daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu

v lehote nie kratšej ako 15 dní, na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo

náležitosti, teda ak by bolo účinne podané, avšak malo nedostatky.

V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal

odvolanie včas elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, teda účinne. Súd sa

stotožnil aj s argumentáciou odporcu, že odvolanie je samostatným podaním, a preto ho

daňový subjekt nemôže doručovať ako prílohu podania.

Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej

podobe po 01.01.2014 osobou, ktorá je povinná doručovať podania správcovi dane

elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadok a takéto podania nezakladajú

právne účinky. Povinnosť taxatívne uvedených osôb doručovať podania elektronickými

prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania. Odporca nebol v konaní

nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným odvolaním nezoberal a procesne

ho neprejedal, resp. neodstúpil odvolaciemu orgánu, a preto krajský súd návrh proti

nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu dospel

k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne

odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri hodnotení dôvodnosti návrhu, a teda sťažovateľkou namietanej

nečinnosti daňového úradu (osobitne s ohľadom na posúdenie právnych účinkov podania –

odvolania, ktoré nebolo podané zákonom predpísaným spôsobom, t. j. elektronickými

prostriedkami) a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného

súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv,

odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala porušenie , k čomu

ústavný súd konštatuje, že v označenom článku sú zakotvené základné princípy a

postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo

slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa

domáhať.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015