Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 480/2015
PDF · 471.05 KB
No categories available
I. ÚS 480/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., Do poľa 305,
Rosina, zastúpenej advokátkou JUDr. Sabinou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 S 76/2015
z 28. júla 2015, ako aj postupom Daňového úradu Žilina v konaní vedenom pod
č. 9500304/5/4372803/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BH STAV, s. r. o., Do poľa 305, Rosina
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 S 76/2015 z 28. júla 2015 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a postupom Daňového úradu Žilina (ďalej len „daňový úrad“)
v konaní vedenom pod č. 9500304/5/4372803/2014 (ďalej len „namietané konanie
daňového úradu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že daňový úrad v namietanom konaní
rozhodnutím z 24. septembra 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené 29. septembra 2014,
vyrubil sťažovateľke úrok z omeškania v sume 2 147,40 €. Sťažovateľka v zastúpení právnou
zástupkyňou podala 13. októbra 2014 na poštovú prepravu odvolanie proti označenému
rozhodnutiu daňového úradu. Daňový úrad následne listom oznámil sťažovateľke, že od 1.
januára 2014 ju eviduje ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, preto je povinná podľa § 14
ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(ďalej len „daňový poriadok“) doručovať písomnosti elektronicky, a teda odvolanie podané
proti rozhodnutiu daňového úradu z 24. septembra 2014 sťažovateľka nepodala v súlade s
citovaným ustanovením, a preto nezakladá žiadne právne účinky a daňový úrad naň
neprihliada.
Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala krajskému súdu
návrh, ktorým sa domáhala podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
ochrany proti nečinnosti daňového úradu a navrhla krajskému súdu, aby uložil daňovému
úradu povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového
úradu z 24. septembra 2014. Krajský súd viedol konanie o tomto návrhu pod sp. zn.
20 S 76/2015 a uznesením z 5. mája 2015 pribral ako účastníka do konania sťažovateľku.
Krajský súd napadnutým uznesením návrh krajskej prokuratúry zamietol ako nedôvodný.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej
nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ako aj jeho
nedostatočné odôvodnenie, a tiež nesprávnosť postupu daňového úradu, ktorý neprihliadal
na jej odvolanie, ktoré nebolo podané elektronickými prostriedkami.
Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedla:
«Ustanovenie § 14 daňového poriadku sa nachádza v prvej častí zákona označenej
ako „Základné a všeobecné ustanovenia“. Zo žiadnej častí zákona nevyplýva, že by sa jeho
prvá časť v celom rozsahu vzťahovala aj na ďalšie častí zákona. Tieto ustanovenia by bolo
možné vztiahnuť aj na nasledujúce časti zákona, avšak iba v prípade, ak by tieto
neupravovali tie isté otázky samostatne v danej veci otázku spôsobu podania.
Tretí diel druhej hlavy štvrtej časti daňového poriadku upravuje opravné
prostriedky, pričom v § 72 ods. 2 daňového poriadku je osobitne upravený spôsob podania
odvolania písomne alebo ústne do zápisnice. V tejto časti zákona nie je žiadne osobitné
ustanovenie s obdobným obsahom ako § 14 daňového poriadku a nie je tu upravený žiaden
obdobný „vzťah“ právnych noriem ako medzi § 13 ods. 1 daňového poriadku upravujúceho
spôsob podania (písomne alebo ústne do zápisnice) a § 14 daňového poriadku.
Zjednodušene povedané „§ 72 ods. 2 daňového poriadku nemá svoj § 14“.
Zákon síce okrem pojmu spôsob podania používa aj pojem „forma“ podania, avšak
obsah tohto pojmu zo zákona nemožno zistiť a nie je definovaný v žiadnom z ustanovení
daňového poriadku.
Ak by zákonodarca mal v úmysle upraviť, aby vymedzené subjekty podávali
odvolanie elektronicky, učinil by tak v nadväznosti na § 72 ods. 2 daňového poriadku.
Takáto úprava však v zákone absentuje.
Z ustanovení daňového poriadku tak nevyplýva, že sťažovateľ mal povinnosť podať
odvolanie elektronicky. Naopak, bol povinný ho podať iba písomne alebo ústne do zápisnice
a to aj v zmysle poučenia v napadnutom rozhodnutí.
K poučeniu o odvolaní je navyše potrebné uviesť, že podľa § 63 ods. 3 písm. e)
daňového poriadku bol správca dane povinný sťažovateľa poučiť o mieste, lehote a forme
odvolania. Správca dane poučil sťažovateľa o mieste, lehote a spôsobe odvolania, pretože
„písomne alebo ústne do zápisnice“ je určením spôsobu podania a nie je formy. Navyše,
ako už je uvedené, daňový poriadok pojem „forma“, prípadne „forma doručenia“
nedefinuje.
V žiadnom ustanovení daňového poriadku súčasne nie je uvedené, že v prípade
písomného podania odvolania, bude naň správca dane pozerať, akoby nebolo podané.
S poukazom na § 73 ods. 4 daňového poriadku má správca dane okrem povinnosti
konať o odvolaní a rozhodnúť o ňom alebo ho postúpiť do odvolacieho konania možnosť
odvolanie zamietnuť pre jeho neprípustnosť alebo z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nemožno podať odvolanie. Iné rozhodnutie daňový poriadok nepredpokladá.
V zmysle § 72 ods. 8 daňového poriadku odvolanie je neprípustné iba vtedy, ak bolo
podané po určenej lehote, ak nebolo podané oprávnenou osobou a v prípade, ak smeruje
len proti odôvodneniu rozhodnutia. V danom prípade bolo odvolanie podané v určenej
lehote, oprávnenou osobou a nesmerovalo len proti odôvodneniu rozhodnutia.
Zákon správcovi dane nedáva iné možnosti ako o odvolaní riadne konať alebo ho
zamietnuť. Vybavenie odvolania oznámením o tom, že sa naň bude pozerať akoby nebolo
podané, nemá oporu v zákone a je tak konaním Daňového úradu Žilina, ktoré je v rozpore
s článkom 2 ods. 2 Ústavy.
Navyše, pozerať na odvolanie ako na nepodané možno len v zmysle § 13 ods. 9
daňového poriadku, t j. iba vtedy, ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom
rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom. Pre uplatnenie tohto ustanovenia ja
však potrebné, aby správca dane sťažovateľa vyzval na odstránenie vád podania, čo sa
v danom prípade nestalo.
Daňový úrad Žilina nie je v zmysle daňového poriadku oprávnený sťažovateľovi
ukladať sankcie (v podobe nazerania na odvolanie akoby nebolo podané) s akými zákon
údajné nedodržanie spôsobu komunikácie vôbec nespája.
Daňový úrad Žilina vo veci sťažovateľa konal spôsobom porušujúcim jeho povinnosť
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Jeho postupom vo veci neprijatia písomného odvolania sťažovateľa došlo k takej
interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,
t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná.
Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn.: 20S/76/2015 uviedol, že daňový poriadok
pozná len dve formy podania písomnú a ústnu do zápisnice.
Ako však už je uvedené vyššie, daňový poriadok síce pojem „forma“ používa, ale ho
nedefinuje. Podanie môže byť realizované písomne alebo ústne do zápisnice avšak ide
o spôsoby a nie o formy podania.
Krajský súd v Žiline súčasne uvádza, že ustanovenia o všeobecnom daňovom konaní
o spôsoboch doručenia je potrebné vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní.
Daňový poriadok osobitne upravuje odvolanie vrátane spôsobov jeho podania,
postupu v odvolacom konaní, podmienkach zamietnutia a pod. Zo žiadneho ustanovenia
v tejto častí zákona nemožno vyvodiť, že aj v odvolacom konaní je potrebné aplikovať § 14
daňového poriadku.
Krajský súd ďalej uvádza, že daňový poriadok rozoznáva tri spôsoby doručenia
písomného daňového podania, ktoré vyplývajú z § 27 ods. 5 daňového poriadku
a s poukazom na zaradenia tohto ustanovenia a na absenciu ustanovenia s obdobných
obsahom v časti zákona upravujúcej odvolanie konštatuje, že celá hlava zákona, v ktorej sa
nachádza ustanovenie § 27 ods. 5, je subsidiárne aplikovateľná aj na odvolanie.
Ustanovenie § 27 ods. 5 daňového poriadku sa nachádza v samostatnej 4. hlave
1. časti daňového poriadku. Časť zákona o odvolaní neobsahuje vo vzťahu k § 27 ods. 5
daňového poriadku odlišnú právnu úpravu. Zrejme teda nebol dôvod zaradiť ustanovenie
o lehotách do zákona opakovane. Časť zákona o odvolaní však osobitne upravuje spôsob
podania odvolania. Z tohto dôvodu na ňu bez ďalšieho nemožno aplikovať § 14 daňového
poriadku. Navyše sa domnievame, že § 27 ods. 5 daňového poriadku neupravuje spôsoby
doručenia. Doručovanie je osobitne upravené v 5. hlave 1. časti daňového poriadku úprava
sa vzťahuje iba na doručovanie zásielok správcom dane a nie doručovanie zásielok
daňových subjektov.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že Daňový úrad Žilina konal v rozpore s článkom 2
ods. 2 Ústavy, konaním ktorým došlo k hrubému zásahu do jeho práv, pričom tomuto jeho
konaniu Krajský súd v Žiline poskytol ochranu. Z tohto dôvodu je potrebné pochybenia
Daňového úradu Žilina vztiahnuť aj na Krajský súd v Žiline. V opačnom prípade by každé,
aj najhrubšie, porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy, nebolo možné napraviť iba preto, že je
„potvrdené" súdnym rozhodnutím, ktoré formálne neporušuje žiadne ustanovenie Ústavy.
Uvedené nemožno akceptovať v štáte založenom na princípoch právnej istoty
a predvídateľnosti právnych noriem. Pre sťažovateľa je z tohto pohľadu neakceptovateľné,
že zamietnutím žaloby bez možnosti podania odvolania, sa porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy
stalo neodstrániteľným. ...
Rozhodnutím Daňového úradu Žilina číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa
24. septembra 2014 bol sťažovateľovi vyrubený úrok z omeškania v sume vo výške
2147,40 EUR. Podľa vyznačenej doložky rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
14. októbra 2014 a stalo sa vykonateľným 30. októbra 2014.
Vzhľadom na uvedené je Daňový úrad oprávnený bez ďalšieho iniciovať nútený výkon
svojho rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ má za to, že Daňový úrad Žilina mal povinnosť konať o
jeho odvolaní, môže byť núteným výkonom rozhodnutia sťažovateľovi spôsobená ujma. Táto
ujma pritom značne presahuje ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená iným osobám odkladom
vykonateľnosti rozhodnutia Daňového úradu Žilina. Odklad vykonateľnosti v danom
prípade pritom nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.
Sťažovateľ z tohto dôvodu navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
Daňovému úradu Žilina dočasným opatrením uložil, aby sa dočasne zdržal vykonávania
právoplatného rozhodnutia.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil daňovému úradu
povinnosť „zdržať sa výkonu rozhodnutia číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa
24. septembra 2014 a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“ a aby o jej
sťažnosti takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 20 S/76/2015 zo dňa 28. júla 2015 porušené
bolo.
2. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Daňového úradu Žilina v konaní vedenom pod číslom: 9500304/5/4372803/2014
porušené bolo.
3. Daňovému úradu Žilina sa ukladá povinnosť konať o odvolaní sťažovateľa proti
rozhodnutiu číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa 24. septembra 2014.
4. Krajský súd v Žiline a Daňový úrad Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi
nemajetkovú ujmu vo výške 10 000, EUR.
5. Krajský súd v Žiline a Daňový úrad Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy
konania vo výške 296,44 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu a postupom daňového úradu v namietanom konaní.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych
skutkových a právnych záverov daňového úradu a krajského súdu v otázke účinkov podania
odvolania proti rozhodnutiu daňového úradu, ktoré nebolo daňovému úradu doručené
elektronickými prostriedkami.
K namietanému porušeniu označených práv postupom daňového úradu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti namietanému
postupu daňového úradu mala sťažovateľka dostupný prostriedok nápravy v možnosti
iniciovania konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP, ktorý
v podstate účasťou sťažovateľky v konaní o návrhu krajskej prokuratúry bol využitý.
Namietaný postup daňového úradu teda bol predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd z dôvodu posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:
«Podstatou v predmetnej veci je posúdenie procesnej otázky, či správca dane
postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného
prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie za
nepodané z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej správe
elektronickými prostriedkami v zmysle § 14, § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní.
Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice.
Vyplýva to z ust. § 13 ods. 1 Daňového poriadku, formy podania sa spájajú so slovesom
„urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je
forma podania elektronickými prostriedkami a telefaxom výslovne uvedená zároveň
s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 19 Správneho poriadku, § 42
Občianskeho súdneho poriadku, § 62 Trestného poriadku, § 186 zákona č. 461/2003 Z. z.),
pričom niektoré predpisy poznajú ešte aj iné formy podania napr. telegraficky.
V Daňovom poriadku však podanie elektronickými prostriedkami a telefaxom predstavujú
spôsob doručenia písomného podania a eventualitu k listinnej podobe doručenia, s ktorou
sú rovnocenné.
Špeciálne ustanovenie o odvolaní v daňovom konaní § 72 ods. 2 pozná len dve
možné formy podania odvolania – písomnú a ústnu do zápisnice, s tým, že toto ustanovenie
špecifikuje orgán, ktorému sa odvolanie podáva „správcovi dane alebo orgánu, ktorého
rozhodnutie sa napadá“, aby účastník nesmeroval svoje odvolanie priamo odvolaciemu
orgánu.
Daňový poriadok rozpoznáva tri spôsoby doručenia písomného daňového podania,
a to v listinnej podobe (buď podané prostredníctvom pošty alebo zanesené osobne do
podateľne daňového úradu), elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej
podateľne, vyplýva to z § 27 ods. 5 Daňového poriadku, pričom osobitný druh doručenia je
doručenie telefaxom, ktoré treba doplniť v listinnej podobe (§ 13 ods. 6).
Ustanovenie § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania
písomného podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh
daňových subjektov. Z povahy veci vyplýva, že tieto subjekty si nemôžu nikdy zvoliť
doručenie písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom – vždy musia
podanie urobiť len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne
podľa § 33 ods. 2 Daňového poriadku alebo prostredníctvom elektronickej podateľne
ústredného portálu verejnej správy a toto podanie musí byť podpísané zaručeným
elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva, alebo ak subjekt nemá zaručený
elektronický podpis, musí uzavrieť so správcom dane písomná dohodu o elektronickom
doručovaní.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi formou podania
a spôsobom doručenia podania.
Ustanovenia o všeobecnom daňovom podaní a spôsoboch jeho doručenia je potrebné
vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní v taktom rozsahu, v akom Daňový poriadok
obsahuje špeciálnu úpravu, resp. ktorá sa s touto všeobecnou úpravou vylučuje. Odvolanie
je nepochybne možné doručiť prostredníctvom elektronickej podateľne, čo zodpovedá
najnovším trendom elektronizácie štátnej resp. verejnej správy. Z uvedeného vyplýva, že je
potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj na odvolanie
v daňovom konaní, nakoľko ust. § 72 Daňového poriadku a nasl. neobsahuje úpravu
o spôsobe doručovania podaní, len o ich forme.
Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania
odvolania, t. z., že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné podať
písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového poriadku.
Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať poučenie o spôsobe doručenia odvolania.
teda že odvolanie je možné podať v listinnej podobe u správcu dane (tzv. osobne), poštou,
elektronickými prostriedkami, telefaxom.
Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať ani poučenie o náležitostiach odvolania.
Z ust. § 72 ods. 4 vyplýva, že odvolanie musí obsahovať náležitosti, a to náležitosti
podľa § 13 Daňového poriadku a náležitosti podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Odkaz
na ustanovenia o náležitostiach všeobecného podania znamená, že odvolanie musí byť
podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej
veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doničené elektronicky, musí byť
podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú
dohodu o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5).
Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového
poriadku obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa, resp. bližšie špecifikujúcu spôsob
doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť
§ 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. § 165b Daňového poriadku od 01.01.2014,
pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa snovými povinnosťami oboznámiť a ich
zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované.
Podľa názoru krajského súdu, poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať informáciu,
že konkrétny daňový subjekt – účastník musí doručovať písomné podania len elektronickými
prostriedkami. V čase doručenia prvostupňového rozhodnutia daňový subjekt nemusí ani
mať zástupcu daňového poradcu alebo advokáta, zároveň teoreticky neplatiteľ DPH sa
môže v čase od doručenia rozhodnutia stať platiteľom DPII, o čom správca dane v čase
vydania rozhodnutia nemôže mať vedomosť.
Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné
odvolanie advokáta daňového subjektu zo dňa 13.10.2014, doručené odporcovi dňa
14.10.2014 v listinnej podobe poštou, listom č. 9500304/5/4666101/2014 zo dňa 14.05.2014
ako právne neúčinné, t.j. akoby nebolo vôbec podané.
Odporca by mal postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13
ods. 8 Daňového poriadku vyzvať daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu
v lehote nie kratšej ako 15 dní, na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo
náležitosti, teda ak by bolo účinne podané, avšak malo nedostatky.
V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal
odvolanie včas elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, teda účinne. Súd sa
stotožnil aj s argumentáciou odporcu, že odvolanie je samostatným podaním, a preto ho
daňový subjekt nemôže doručovať ako prílohu podania.
Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej
podobe po 01.01.2014 osobou, ktorá je povinná doručovať podania správcovi dane
elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadok a takéto podania nezakladajú
právne účinky. Povinnosť taxatívne uvedených osôb doručovať podania elektronickými
prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania. Odporca nebol v konaní
nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným odvolaním nezoberal a procesne
ho neprejedal, resp. neodstúpil odvolaciemu orgánu, a preto krajský súd návrh proti
nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne
odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri hodnotení dôvodnosti návrhu, a teda sťažovateľkou namietanej
nečinnosti daňového úradu (osobitne s ohľadom na posúdenie právnych účinkov podania –
odvolania, ktoré nebolo podané zákonom predpísaným spôsobom, t. j. elektronickými
prostriedkami) a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného
súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv,
odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, k čomu
ústavný súd konštatuje, že v označenom článku ústavy sú zakotvené základné princípy a
postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo
slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015