Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 569/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami

doručenými 27. apríla 2015, 13. mája 2015, 30. júna 2015, 28. augusta 2015, 4. novembra

2015 a 12. novembra 2015, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 6. mája 2010 domáhal povolenia obnovy

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. marca 2011 zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. právne

dôvodiac poukazom na nesplnenie zákonných podmienok na povolenie obnovy konania

podľa (ďalej len „OSP“). Na základe sťažovateľom

podaného odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 5. marca 2012 zrušil odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,

že okresný súd neprerokoval návrh sťažovateľa na verejnom pojednávaní.

Okresný súd po tom, ako vec opätovne prerokoval, uznesením sp. zn.

zo 6. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2013“) návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. opätovne

zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým okresnému

súdu vytýkal, že sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s ním uvedenými novými

skutočnosťami, a preto žiadal odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne uznesenie okresného súdu zmeniť a jeho

návrhu v celom rozsahu vyhovieť.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. augusta 2013“), ktorým

uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2013 s poukazom na a ako vecne

správne potvrdil, pričom poukázal na správnosť dôvodov uznesenia okresného súdu,

s ktorými sa stotožnil, a na zvýraznenie ich správnosti ich ešte doplnil o ďalšie dôvody.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že právo na ich náhradu nepriznal žiadnemu

účastníkovi.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd právne vysporiadal len s „dvoma novými

skutočnosťami uvedenými na str. 5 ods. 2 uznesenia odvolacieho... pričom na str. 3

posledný odsek a str. 4 v ods. 1 až 3 uznesenia odvolacieho súdu odvolací súd uvádza len tri

zo šiestich nových dôkazov, na ktoré sťažovateľ poukázal v odvolaní proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa z 6. marca 2013.

Sťažovateľ trvá na tom, že ostatné štyri nové dôkazy boli spôsobilé k tomu, aby súd

prvého stupňa a súd odvolací povolil obnovu konania. S týmito štyrmi novými dôkazmi -

skutočnosťami sa odvolací súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu vôbec právne

nevysporiadal.“.

Preto sťažovateľ podal 25. septembra 2013 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 26. augusta 2013. Najvyšší súd ako súd dovolací o dovolaní sťažovateľa rozhodol

napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Vzhľadom na to, že dovolací súd sa vôbec právne nevysporiadal so štyrmi novými

dôkazmi, ktoré podľa sťažovateľa mohli pre neho znamenať priaznivejšie rozhodnutie vo

veci, ktoré on nemohol bez vlastnej viny predložiť alebo tvrdiť v pôvodnom konaní a ktoré

sú uvedené v dovolaní sťažovateľa, sťažovateľ označené uznesenie dovolacieho súdu

považuje za porušenie jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru.

V jednotlivých doplneniach sťažnosti sťažovateľ viacerými listinnými dôkazmi

preukazoval skutočnosť, že nájomná zmluva uzatvorená s odporcom̶

, bola uzatvorená 21. decembra 1996, a nie, ako sa podľa

neho uvádza, v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, že „... platná je nájomná zmluva č.

512-037/96 uzatvorená 20.12.1996“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

819/2014 z 26. novembra 2014, ktorým bola jeho sťažnosť, ktorou namietal porušenie tam

uvedených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , vo vzťahu

k okresnému súdu z dôvodu nedostatku právomoci odmietnutá a vo vzťahu ku krajskému

súdu ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

(pretože sťažovateľ podal spolu so sťažnosťou adresovanou

ústavnému súdu aj dovolanie).

Z predmetného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol poučený,

že v prípade posúdenia dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného, teda

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla

by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 vo veci vedenej

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. porušené bolo...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2014 č. k.

-670 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv

zaručených a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné v úvode uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí všeobecných

súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu,

ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred

ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo

základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom

na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie

sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im

predchádzal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Predchádzajúce uznesenie okresného súdu a osobitne ani krajského súdu ústavný súd

posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou ( )

a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmito rozhodnutiami

nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku

rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok

rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. ). To znamená,

že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody

uznesenia okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a následne

podrobne s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia uviedol dôvody, pre ktoré nie je

dovolanie sťažovateľa prípustné.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že dovolateľ netvrdil, že v konaní o návrhu na obnovu

konania došlo k procesným vadám v zmysle až e) a a „existencia

týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z uvedených ustanovení nevyplýva. Posudzujúc dovolanie žalovaného podľa jeho obsahu

(por. ), namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.“.

Pokiaľ sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom videl v postupe okresného

súdu spočívajúcom vtom, že napriek tomu, že mu uznesením sp. zn.

z 5. októbra 2010 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak bez poučenia

o možnosti požiadať o ustanovenie právneho zástupcu, dovolací súd poznamenal,

že „v prípade rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov podľa ,

súd takúto poučovaciu povinnosť nemá“, a poukázal aj na ustanovenie s tým,

že „z obsahu predmetného spisu však nevyplýva, že by žalovaný požiadal súd o ustanovenie

advokáta. Žalovaný požiadal zároveň s podaním návrhu na obnovu konania (por. č. l. 1) len

o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré mu bolo hore uvedeným uznesením aj priznané.

Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný si sám zvolil do konania zástupcu na svoje

zastupovanie a to na základe plnej moci udelenej advokátovi 24. apríla 2013 (por. č. l.

215). Jeho námietka o nemožnosti kvalifikovane v konaní uplatňovať svoje práva je preto

neopodstatnená.“.

Sťažovateľ taktiež v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu

z 26. augusta 2013, pričom najvyšší súd na tomto mieste zdôraznil, že „v preskúmavanej

veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo

odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo návrhu na obnovu konania nebolo možné

vyhovieť. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie

nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2

“.

Ďalej najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že z obsahu

dovolania vyplynula možnosť, že sťažovateľ namietanú procesnú vadu vyvodzuje z toho,

že „prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo

tu bolo niekoľko „nových dôkazov" v zmysle “. Pre tento prípad

dovolací súd uviedol, že „predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala

nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 písm. a/

a b/ súdmi. Ustanovenie ale odňatie možnosti konať pred

súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie správnym posúdením veci súdom

zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania

neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (por.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie (por.

), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle

a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Dovolateľ tvrdí, že súdy sa nedostatočne vyporiadali so všetkými skutočnosťami,

ktoré vyšli v konaní najavo (zrejme uplatnenými dôvodmi obnovy konania). Z obsahu

návrhu na povolenie obnovy z 5. mája 2010 (č. l. 1-7) však vyplýva, že návrh

obsahoval najmä tvrdenia o zamlčovaní dôkazov žalobcom v obnoviť sa majúcom konaní

a tiež v konaniach vedených medzi totožnými účastníkmi na Okresnom súde

Košice I. pod sp. zn. a sp. zn. , s ktorými sa však súdy

vyporiadali tak, že skutočnosti uvádzané v spojení s týmito konaniami nie sú skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol žalovaný použiť a nemohli sa

vykonať v pôvodnom konám a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.“.

Najvyšší súd vysvetliac podstatu a účel obnovy konania ako mimoriadneho

opravného prostriedku považoval za plne opodstatnenú argumentáciu súdov nižších stupňov

akcentujúcu to, «že v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresom súde Prešov pod

sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 11. januára 2010, ale tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 5. augusta 2010 sp. zn. , bolo preukázané, že uzavretá nájomná

zmluva je platná a žalovaný neuhradil nájomné za uvádzané obdobie. Súd sa vyjadril

taktiež k otázke nedodržania lehoty fakturácie, označenia subjektov nájomnej zmluvy na

faktúre, odkazu fakturácie na objednávku, neudelenia súhlasu so stavebnými zmenami,

pričom so všetkými týmito otázkami sa v rámci rozsudku úplne vyporiadal. Skonštatoval, že

žalobca iba opätovne poukázal na tie skutočnosti, ktorými sa súd už zaoberal v pôvodnom

konaní a ktoré nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, resp. pokiaľ žalobca

poukázal v tomto konaní na ďalšie skutočnosti, nejednalo sa o také skutočnosti, resp.

dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a taktiež sa nepochybne

nejednalo o skutočnosti, ktoré pre neho môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Rovnako odvolací súd nepovažoval odpoveď mesta Humenné č. sp.: 5683/2010, ani

„historický prehľad údajov z obchodného registra“ za dôkazy spôsobilé na povolenie

obnovy konania, naviac, keď žalovanému nič nebránilo takéto dôkazy predložiť už v

pôvodnom konám.».

Vychádzajúc z obsahu dovolania a s prihliadnutím na sťažovateľom zvolené

formulácie najvyšší súd uzavrel, že «ostatné dôkazy, na ktoré žalovaný poukázal v dovolaní,

mali mať iba sekundárny význam - v ich prípade nešlo ani o „novú okolnosť“, ale iba

o dôkazy, ktorými malo byť preukázané, že sa o „novej okolnosti“ dozvedel dodatočne.

Pokiaľ ale účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je

vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954).

Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným postupom

súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalovaného k odňatiu možnosti pred súdom konať

( ) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).».

Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť v konaní k procesnej vade konania v zmysle

, ktorú podľa názoru najvyššieho súdu bližšie nekonkretizoval,

a taktiež malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [ ].

Pokiaľ ide o tieto námietky sťažovateľa, najvyšší súd uviedol, že „tieto by bolo možné

preskúmať len vtom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací dôvod v zmysle

týchto ustanovení, ak by aj bol daný, sám osebe však nezakladá prípustnosť dovolania,

preto sa dovolací súd týmito námietkami nemôže zaoberať.“.

Pri skúmaní prípustnosti dovolania sťažovateľa najvyšší súd dospel k záveru,

že „tento opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný

(nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v a ,

v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle

písm. f/ ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa

ods. 5 v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd napriek tomu, že dovolanie odmietol, pretože

nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v zmysle dikcie ustanovení a , primeraným spôsobom sťažovateľovi

vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania,

pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa vrátane poukázania na argumentáciu súdov nižších stupňov v predchádzajúcom

konaní vedenom na Okresom súde Prešov pod sp. zn. v odvolacom konaní

Krajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. , ale tiež v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 5. augusta 2010.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podané

sťažovateľom za procesne neprípustné, pričom argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu

porušenie ústavný súd vyhodnotil ako nedostatočnú na to, aby na jeho

základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol ani povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté

argumenty sťažovateľa.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd zdôrazňuje,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu

z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé

súdne konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva podľa , odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej

možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych

opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania

(m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz

na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím

o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv

z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca

podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015