Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 566/2015
PDF · 175.65 KB
No categories available
III. ÚS 566/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., advokátska
spoločnosť, Hlavná 25, Košice, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Patrik Holinga,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15
z 8. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2014 doručená sťažnosť (doplnená 9. marca 2015 a 25. augusta 2015) ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 159/2009 sa ,
(ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi ako
žalovanému v 1. rade a , (ďalej len
„žalovaná v 2. rade“), zaplatenia sumy 441 479,12 € s príslušenstvom z dôvodu nevrátenia
poskytnutej pôžičky, ktorú žalobca poskytol sťažovateľovi a žalovaná v 2. rade vystupovala
ako ručiteľka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 159/2009-292 z 12. septembra 2011 vo veci
rozhodol tak, že sťažovateľovi a žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 441 479,12 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 441 479,12 €
od 21. novembra 2007 do zaplatenia a trovy konania v sume 39 150,38 € v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský
súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 Co 163/2012-399 z 18. júna 2013
rozhodol tak, že rozsudok okresného súd potvrdil a sťažovateľa a žalovanú v 2. rade
zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 1 580,74 € do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 159/2009-292 z 12. septembra 2011 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 163/2012-399 z 18. júna 2013 mal nadobudnúť
právoplatnosť 19. novembra 2011.
Sťažovateľ podaním z 18. júla 2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal
generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku
krajského súdu z 18. júna 2013, ktorý generálna prokuratúra vybavila prípisom č. k VI/1 Pz
565/14-1000-15 z 8. augusta 2014 doručeným sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi)
14. augusta 2014 tak, že ho odložila z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho
dovolania.
Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra „Opatrením… o odložení veci,
sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zo dňa 08. 08. 2014“ porušila jeho základné právo zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Argumentácia sťažovateľa na podporu jeho presvedčenia o porušení ním označených
práv spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy konajúce v predmetnej veci nedostatočne zistili
skutkový stav a riadne sa nevysporiadali so skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli, Opatrenie Generálnej
prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zrušuje
a vec vracia Generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie a následné podanie
mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 9. marca 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť
„o právny názor vyplývajúci z judikatúry príslušných súdov, ktorý podporuje tvrdenia
sťažovateľa uvedené v podanej ústavnej sťažnosti“.
Podstata doplnenia sťažnosti spočívala jednak v zopakovaní tvrdenia sťažovateľa,
že „odvolací súd sa v konaní nevyjadril k zásadným právnym otázkam, dokonca sa nimi ani
nezaoberal, len si jednoducho osvojil názory prvostupňového súdu, čím došlo zo strany
súdu nie len k porušeniu zákona, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie“, a jednak v
citácii judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 8 Sžo 53/2011 z 26. apríla
2012), Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a ústavného
súdu (IV. ÚS 115/03), ktoré sa týkali požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia.
Zároveň sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom
pod sp. zn. 5 C 159/2009 je «stále „živé“ konanie», pretože dovtedy nebolo v tomto konaní
právoplatne rozhodnuté o ne/priznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov.
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2015 sťažovateľ opäť doplnil
sťažnosť „o právny názor podporujúci“ jeho „tvrdenia...“.
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti požiadal ústavný súd, aby „vykonal nápravu
protiprávneho stavu, ktorý zapríčinil Krajský súd Prešov svojím konaním a rozhodnutím,
pretože nám bola naša snaha o nápravu zo strany Krajského súdu Prešov znemožnená.
Pričom podľa nášho názoru, ak sú nami uvádzané skutočnosti pravdou, v tom prípade
vedomé konanie Krajského súdu Prešov môže vyústiť až do trestnoprávnej roviny“.
Napokon sťažovateľ poukázal na priebeh konania o jeho návrhu na oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
5 C 159/2009 s tým, že okresný súd uznesením č. k. 5 C 159/2009-412 z 25. januára 2015
jeho návrhu nevyhovel, a teda oslobodenie mu nepriznal, avšak krajský súd uznesením č. k.
8 Co 67/2015-429 z 28. apríla 2015 ho od platenia súdnych poplatkov v danej veci
oslobodil.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ (v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,
akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím
zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom
uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť
argumentácie.
Vzhľadom na uvedené za predmet sťažnosti treba považovať namietané porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej
prokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014, keďže sťažovateľ v sťažnosti
za porušovateľa svojich práv označuje výlučne len generálnu prokuratúru a jej prípis
z 8. augusta 2014 („... sťažnosť vo veci namietania porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Opatrením Generálnej
prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15.“).
Na tomto nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady
predovšetkým proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 159/2009
a jeho rozsudku z 12. septembra 2011, ako aj postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 163/2012 a jeho rozsudku z 18. júna 2013 (ale aj ďalším v predmetnom
konaní vydaným rozhodnutiam).
Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľa
len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúry
vo veci vedenej pod č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 a jej prípisom z 8. augusta 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v minulosti vo veciach sťažností podaných pre namietané porušenie
základných práv v súvislosti s postupom a vybavením podnetov na podanie mimoriadneho
dovolania generálnou prokuratúrou poukázal predovšetkým na skutočnosť, že zákonné
podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), t. j. závisí len
od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá. To zároveň znamená,
že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol
„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania
mimoriadneho dovolania (napr. IV. ÚS 204/2013, III. ÚS 104/2014).
Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa
ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie
mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,
nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom
sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov. Je však na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom,
či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát
vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému
je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,
I. ÚS 147/2010 atď.).
Generálna prokuratúra v prípise č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014,
ktorým odložila podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania, keď zistila,
že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, pretože uplynula
lehota na podanie mimoriadneho dovolania.
Z napadnutého prípisu je zrejmé, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa
na podanie mimoriadneho dovolania dostatočným spôsobom zaoberala, zaujala k nemu
jasné stanovisko a svoj rezultát sťažovateľovi oznámila, pričom jej odpoveď nemožno
považovať za arbitrárnu.
Ústavný súd považuje za nutné zvýrazniť aj tú skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ani v jej dvoch doplneniach neuviedol absolútne
žiadnu skutočnosť, ktorou by záver generálnej prokuratúry o potrebe odloženia jeho
podnetu z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho dovolania spochybnil alebo sa
aspoň pokúsil spochybniť. Stanovisko generálnej prokuratúry k jeho podnetu ani náznakom
neatakoval, t. j. netvrdí, že generálna prokuratúra jeho podnet odložila v rozpore
so zákonom, alebo že by tak rozhodnúť nemohla. Celá, v odôvodnení sťažnosti uvedená,
argumentácia sťažovateľa sa v podstate týka iba postupov a rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu. Sťažovateľ teda ani neuviedol, v čom konkrétne mal spočívať zásah
do jeho základných práv generálnou prokuratúrou.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným
prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014 absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 18. novembra 2015