Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., advokátska

spoločnosť, Hlavná 25, Košice, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Patrik Holinga,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15

z 8. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2014 doručená sťažnosť (doplnená 9. marca 2015 a 25. augusta 2015) ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa ,

(ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi ako

žalovanému v 1. rade a , (ďalej len

„žalovaná v 2. rade“), zaplatenia sumy 441 479,12 € s príslušenstvom z dôvodu nevrátenia

poskytnutej pôžičky, ktorú žalobca poskytol sťažovateľovi a žalovaná v 2. rade vystupovala

ako ručiteľka.

Okresný súd rozsudkom č. k. -292 z 12. septembra 2011 vo veci

rozhodol tak, že sťažovateľovi a žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 441 479,12 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 441 479,12 €

od 21. novembra 2007 do zaplatenia a trovy konania v sume 39 150,38 € v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský

súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -399 z 18. júna 2013

rozhodol tak, že rozsudok okresného súd potvrdil a sťažovateľa a žalovanú v 2. rade

zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 1 580,74 € do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok okresného súdu č. k. -292 z 12. septembra 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -399 z 18. júna 2013 mal nadobudnúť

právoplatnosť 19. novembra 2011.

Sťažovateľ podaním z 18. júla 2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal

generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku

krajského súdu z 18. júna 2013, ktorý generálna prokuratúra vybavila prípisom č. k VI/1 Pz

565/14-1000-15 z 8. augusta 2014 doručeným sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi)

14. augusta 2014 tak, že ho odložila z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho

dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra „Opatrením… o odložení veci,

sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zo dňa 08. 08. 2014“ porušila jeho základné právo zaručené

v , ako aj právo zaručené v dohovoru.

Argumentácia sťažovateľa na podporu jeho presvedčenia o porušení ním označených

práv spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy konajúce v predmetnej veci nedostatočne zistili

skutkový stav a riadne sa nevysporiadali so skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli, Opatrenie Generálnej

prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zrušuje

a vec vracia Generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie a následné podanie

mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. marca 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť

„o právny názor vyplývajúci z judikatúry príslušných súdov, ktorý podporuje tvrdenia

sťažovateľa uvedené v podanej ústavnej sťažnosti“.

Podstata doplnenia sťažnosti spočívala jednak v zopakovaní tvrdenia sťažovateľa,

že „odvolací súd sa v konaní nevyjadril k zásadným právnym otázkam, dokonca sa nimi ani

nezaoberal, len si jednoducho osvojil názory prvostupňového súdu, čím došlo zo strany

súdu nie len k porušeniu zákona, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie“, a jednak v

citácii judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. z 26. apríla

2012), Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a ústavného

súdu (), ktoré sa týkali požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Zároveň sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. je «stále „živé“ konanie», pretože dovtedy nebolo v tomto konaní

právoplatne rozhodnuté o ne/priznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2015 sťažovateľ opäť doplnil

sťažnosť „o právny názor podporujúci“ jeho „tvrdenia...“.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti požiadal ústavný súd, aby „vykonal nápravu

protiprávneho stavu, ktorý zapríčinil Krajský súd Prešov svojím konaním a rozhodnutím,

pretože nám bola naša snaha o nápravu zo strany Krajského súdu Prešov znemožnená.

Pričom podľa nášho názoru, ak sú nami uvádzané skutočnosti pravdou, v tom prípade

vedomé konanie Krajského súdu Prešov môže vyústiť až do trestnoprávnej roviny“.

Napokon sťažovateľ poukázal na priebeh konania o jeho návrhu na oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s tým, že okresný súd uznesením č. k. -412 z 25. januára 2015

jeho návrhu nevyhovel, a teda oslobodenie mu nepriznal, avšak krajský súd uznesením č. k.

-429 z 28. apríla 2015 ho od platenia súdnych poplatkov v danej veci

oslobodil.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ (v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,

akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ), čím

zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ,

, ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom

uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

Vzhľadom na uvedené za predmet sťažnosti treba považovať namietané porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej

prokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014, keďže sťažovateľ v sťažnosti

za porušovateľa svojich práv označuje výlučne len generálnu prokuratúru a jej prípis

z 8. augusta 2014 („... sťažnosť vo veci namietania porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Opatrením Generálnej

prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15.“).

Na tomto nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady

predovšetkým proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 12. septembra 2011, ako aj postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 18. júna 2013 (ale aj ďalším v predmetnom

konaní vydaným rozhodnutiam).

Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľa

len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúry

vo veci vedenej pod č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 a jej prípisom z 8. augusta 2014.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v minulosti vo veciach sťažností podaných pre namietané porušenie

základných práv v súvislosti s postupom a vybavením podnetov na podanie mimoriadneho

dovolania generálnou prokuratúrou poukázal predovšetkým na skutočnosť, že zákonné

podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), t. j. závisí len

od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá. To zároveň znamená,

že sťažovateľ nemá garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol

„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania

mimoriadneho dovolania (napr. , ).

Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľa

ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu

podľa možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom

sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení o prokuratúre

v znení neskorších predpisov. Je však na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom,

či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát

vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému

je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (, , ,

atď.).

Generálna prokuratúra v prípise č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014,

ktorým odložila podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania, keď zistila,

že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, pretože uplynula

lehota na podanie mimoriadneho dovolania.

Z napadnutého prípisu je zrejmé, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa

na podanie mimoriadneho dovolania dostatočným spôsobom zaoberala, zaujala k nemu

jasné stanovisko a svoj rezultát sťažovateľovi oznámila, pričom jej odpoveď nemožno

považovať za arbitrárnu.

Ústavný súd považuje za nutné zvýrazniť aj tú skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej

sťažnosti podľa a ani v jej dvoch doplneniach neuviedol absolútne

žiadnu skutočnosť, ktorou by záver generálnej prokuratúry o potrebe odloženia jeho

podnetu z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho dovolania spochybnil alebo sa

aspoň pokúsil spochybniť. Stanovisko generálnej prokuratúry k jeho podnetu ani náznakom

neatakoval, t. j. netvrdí, že generálna prokuratúra jeho podnet odložila v rozpore

so zákonom, alebo že by tak rozhodnúť nemohla. Celá, v odôvodnení sťažnosti uvedená,

argumentácia sťažovateľa sa v podstate týka iba postupov a rozhodnutí okresného súdu

a krajského súdu. Sťažovateľ teda ani neuviedol, v čom konkrétne mal spočívať zásah

do jeho základných práv generálnou prokuratúrou.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným

prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014 absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 18. novembra 2015