Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 104/2014
PDF · 154.04 KB
No categories available
III. ÚS 104/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Škultétym,
Advokátska kancelária, Radlinského 578/11, Bánovce nad Bebravou, pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VI/1 Pz 689/13-7 zo 7. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. januára 2014 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/1 Pz 689/13-7 zo 7. novembra 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „dňa 21. mája 2001 som na okresnom súde podal
žalobu vo veci náhrady škody. Okresný súd Bánovce nad Bebravou potom rozsudkom
z 9. februára 2011, č. k. 4 C/6/2008 uložil povinnosť žalovanému 2/ súdnemu
exekútorovi JUDr. Jozefovi Horváthovi... zaplatiť sumu 597,90 eura s príslušným
úrokom z omeškania... a vo zvyšku žalobu zamietol.“
Sťažovateľ nespokojný s uvedeným rozsudkom Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou podal proti nemu odvolanie, keďže nesúhlasil s právnym názorom súdu
prvého stupňa, čo sa týka právneho posúdenia časti jeho nároku, ktorého odrazom bol
zamietavý výrok.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že rozsudok napadnutý odvolaním potvrdil i odvolací súd
(Krajský súd v Trenčíne, pozn.) rozsudkom sp. zn. 4 Co 84/2011 z 20. septembra 2012
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti analyzuje
skutkové a právne posúdenie jeho nároku a konfrontuje ho s rozhodnutiami všeobecných
súdov, pričom dochádza k záveru, že vo veci konajúce súdy nesprávne právne posúdili jeho
vec, preto bol nútený obrátiť sa na generálnu prokuratúru s podnetom na podanie
mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra oznámením č. k. VI/1 Pz 689/13-7
zo 7. novembra 2013 (ďalej len „oznámenie“) jeho podnet odložila, keďže sa nestotožnila
s navrhovaným právnym posúdením sťažovateľa.
Sťažovateľ sa domnieva že postupom generálnej prokuratúry a jej oznámením došlo
k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené všetky podmienky
na podanie mimoriadneho dovolania, no napriek uvedenému generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie nepodal.
Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo P. J. na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, aby jeho vec bola prerokovaná Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (§ 243e O. s. p.), generálnym prokurátorom Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 689/13-7 bolo porušené.
2. P. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7537 eur (slovom
sedemtisícpäťstotridsaťsedem eur), ktoré je Generálna prokuratúra povinná vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. P. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky povinná vyplatiť na účet jeho advokáta Mgr. Rastislava Škultétyho
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ
v odôvodnení sťažnosti síce poukazoval aj na namietané porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), avšak do konečného návrhu – petitu označené
právo podľa dohovoru nezahrnul. Vzhľadom na uvedené ústavný súd namietané porušenie
označeného práva podľa dohovoru považoval iba za súčasť právnej argumentácie
sťažovateľa.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a oznámením generálnej prokuratúry, ktorým odložila podnet
sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu
pre nezistenie dôvodov na jeho podanie, pričom náležite vysvetlila dôvody takéhoto
postupu.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide
o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by
bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy.
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06,
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok)
na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho
prokurátora, nevyužitím tohto oprávnenia generálneho prokurátora nemohlo dôjsť ani
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších
návrhoch sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014