Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 459/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť mesta Tvrdošín, zastúpeného advokátkou

JUDr. Veronikou Leppovou, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 119 z 19. mája 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo mesta Tvrdošín na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 119

z 19. mája 2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 119 z 19. mája 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý mestu Tvrdošín uhradiť trovy konania

v sume 288,05 € (slovom dvestoosemdesiatosem eur a päť centov) na účet JUDr. Veroniky

Leppovej, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 11 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť mesta

Tvrdošín (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 119 z 19. mája 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu je

s obchodnou spoločnosťou TVRDEX, s. r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“), účastníkom konania

o určenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu vedeného pred Okresným súdom

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd uznesením

z 2. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovi uložil povinnosť do

právoplatného skončenia označeného konania strpieť prechod a prejazd motorových vozidiel

zo strany navrhovateľa, zamestnancov navrhovateľa, tretích osôb prichádzajúcich do

priemyselnej budovy navrhovateľa v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou cez

v uznesení špecifikovaný pozemok, a to v rozsahu v súčasnosti existujúcej prístupovej cesty

vedúcej cez areál Technických služieb mesta Tvrdošín. V odvolacom konaní iniciovanom

sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd obmedzil len

na konštatovanie splnenia podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia a právny názor,

že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou

úplnosti skutkových zistení. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu ustálenú vo vzťahu

k obsahu základného práva na súdnu ochranu namieta, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení vôbec nezmienil o dôvodoch neakceptovania sťažovateľom predložených dôkazov

o tom, že pri kúpe susediacich pozemkov právnym predchodcom navrhovateľa bol v kúpnej

zmluve so sťažovateľom dohodnutý len prejazd zásobovacích vozidiel, vzhľadom na čo si

mal navrhovateľ riešiť prístup k svojim nehnuteľnostiam samostatne. Rovnako namieta, že

krajský súd sa o dôvode neakceptovania jeho námietok, ktoré boli naozaj odôvodnené

a týkali sa predovšetkým ochrany života, zdravia a majetku veľkej hodnoty, vôbec

nezmienil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje sťažovateľ za „nepresvedčivé,

arbitrárne a nezaručujúce požiadavku ústavnosti súdneho rozhodnutia a... vo svojej

podstate nevyvracia a nespochybňuje argumenty sťažovateľa vznesené v odvolaní voči

rozhodnutiu okresného súdu a navodzuje charakter svojvôle pri rozhodovaní...

V tomto smere poukazujeme, že argumenty sťažovateľa smerovali voči tomu, že nie sú

splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia § 74

a to najmä, že nie je nevyhnutné autoritatívne zasahovať do vzťahu účastníkov

a obmedzovať vlastnícke právo sťažovateľa, nakoľko prístup k nehnuteľnosti je zabezpečený

iným spôsobom... a sťažovateľ v súčasnosti nebráni zásobovaniu prostredníctvom väčších

nákladných áut navrhovateľovi, pričom pracovníci a zákazníci môžu využívať parkovisko

sťažovateľa vzdialené cca 70 metrov a v neposlednom rade, že už pri kúpe nehnuteľností si

bol navrhovateľ vedomý, že cesta cez dvor TS bude len dočasná a má si zabezpečiť

prístup.“. Sťažovateľ napokon namieta aj skutočnosť, že nebolo oboznámený s vyjadrením

navrhovateľa k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu ani mu nebola doručovaná

žaloba.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal o prijatej časti

sťažnosti rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 SR“ napadnutým uznesením, toto uznesenie

zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná „náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 288,05 €“.

II.

Krajský súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril stanoviskom sp. zn. Spr 434/2015

z 19. októbra 2015, v ktorom poukázal na pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu

krajského súdu JUDr. Dagmar Cabadajovej (ďalej len „predsedníčka senátu“), ktoré „je

možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu v Žiline“, keďže predsedovi krajského

súdu nie je z jeho pozície možné „posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí

tunajšieho súdu, vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia“. Predsedníčka senátu

vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala na obsah napadnutého uznesenia, ktorým sa

krajský súd stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, podľa ktorého

„navrhovateľ osvedčil okolnosti svedčiace pravdepodobnosti nároku a naliehavosť, ktorému

sa má poskytnúť predbežná ochrana formou predbežného opatrenia. Osvedčil existenciu

nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. nakoľko je mu bránené vo vstupe k jeho

nehnuteľnosti, ku ktorej iná prístupová cesta neexistuje. Hrozí mu majetková škoda, pretože

jeho podnikateľská činnosť je obmedzená tým, že nie je zabezpečené zásobovanie, resp.

odvoz hotových výrobkov navrhovateľa a hrozia mu tak sankcie zo strany obchodných

partnerov a strata zákaziek. Z týchto dôvodov je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej

ujmy a v neposlednom rade sú ohrození aj zamestnanci navrhovateľa, ktorí kvôli konaniu

odporcu, resp. Technických služieb mesta Tvrdošín, si nemôžu plniť svoje povinnosti

z pracovno právnych zmlúv a ich pracovno právne vzťahy sú tak ohrozené. Odporca spolu

s vedľajším účastníkom svojím konaním zasahujú do výkonu vlastníckeho dlhodobo využíva

prístupovú cestu, ktorá vedie cez pozemok odporcu, bol navrhovateľom preukázaný

doložením zmluvy o príspevku na strážnu službu v areáli Technických služieb mesta

Tvrdošín zo dňa 22.9.2014, podpísanú medzi navrhovateľom a Technickými službami mesta

Tvrdošín, ale aj tým, že v týchto priestoroch navrhovateľ dlhodobo vykonáva svoju

podnikateľskú činnosť, nakoľko iná prístupová cesta k jeho nehnuteľnosti neexistuje.

Senát Krajského súdu v Žiline pri rozhodovaní v predmetnej veci aplikoval ust. § 219

ods. 1, 2 a ust. a nasl. .

Má za to, že pri rozhodovaní neporušil platné právne predpisy a právo účastníkov konania

zaručené SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

V replike na vyjadrenie krajského súdu z 2. novembra 2015 sťažovateľ zopakoval

výhrady k napadnutému uzneseniu, najmä že krajský súd sa nevyjadril ani k jednému

z dôvodov, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní, a že navrhovateľovi v skutočnosti

nehrozí žiadna majetková škoda, pretože má postavenú vlastnú prístupovú cestu a pred

areálom vedľajšieho účastníka stojí parkovisko určené na parkovanie osobných vozidiel.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“) v danej

veci upustil od ústneho pojednávania, keďže krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 434/2015

z 19. októbra 2015 a sťažovateľ podaním z 2. novembra 2015 s upustením od ústneho

pojednávania výslovne súhlasili, pričom po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti, s vyjadrením krajského súdu, pripojeným vyjadrením predsedníčky senátu,

stanoviskom sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu, ako aj s obsahom napadnutého

uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. dospel

k názoru, že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci nemožno očakávať.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

rozhodnutie všeobecného súdu môže preskúmavať v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva

na súdnu ochranu podľa (, , ).

Zároveň je potrebné uviesť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného

opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa preto spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v podstatnom namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia z dôvodu, že

neodpovedá na právnu argumentáciu, ktorú predložil v odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu, a je tak prejavom svojvôle. Rovnako namieta, že pred rozhodnutím krajského súdu

nebol oboznámený s vyjadrením navrhovateľa k sťažovateľovmu odvolaniu, v dôsledku

čoho nemal príležitosť k nemu zaujať vlastné stanovisko.

Ústavný súd z napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd uznesenie okresného súdu

potvrdil ako vecne správne s poukazom na a

(ďalej len „OSP“). Po zhrnutí odôvodnenia uznesenia okresného súdu, obsahu odvolania

sťažovateľa, ako aj obsahu vyjadrenia navrhovateľa a Technických služieb mesta Tvrdošín,

ktoré sú vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateľa (ďalej len „vedľajší účastník“),

k odvolaniu sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „boli splnené

zákonné podmienky prípustnosť á opodstatnenosti nároku potrebné pre nariadenie

predbežného opatrenia, uvedené v platnom znení .

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre

nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti strpieť

do právoplatného skončenia konania sp. zn. prechod a prejazd motorových

vozidiel zo strany navrhovateľa, zamestnancov navrhovateľa, tretích osôb, prichádzajúcich

do priemyselnej budovy navrhovateľa tak ako je to konštatované v písomnom vyhotovení

uznesenia prvého stupňa.

Odvolací súd zdôrazňuje, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda

požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, a to z dôvodu, že

nariadenia predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Z toho dôvodu nie je

síce potrebné zisťovať všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním

konečného rozhodnutia vo veci samej, ale musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa

vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi

danou situáciou najmä naliehavosťou i riešeniami. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie

skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje tak podľa

obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových okolností z nich vyplývajúcich ako aj

z dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil

ako vecne správne s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia,

v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.“.

Zo zapožičaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľovo odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu obsahovalo rozsiahlu argumentáciu odmietajúcu potrebu

namietanej dočasnej úpravy práv a povinností medzi účastníkmi konania a spochybňujúcu

tvrdenia navrhovateľa o nemožnosti iného prístupu k pozemkom vo vlastníctve

navrhovateľa, ako je prístup cez pozemok, ktorého sa obsah nariadeného predbežného

opatrenia týka. V označenom odvolaní sťažovateľ zároveň vysvetľuje ním zavedené

obmedzenia využitia pozemku, ktorý mu vlastnícky patrí, odôvodňujúc ich obsahom kúpnej

zmluvy, z ktorej má v danej veci vyplývať vecné bremeno, určenie ktorého je predmetom

návrhu vo veci samej. Na podporu tejto argumentácie sťažovateľ vo svojom odvolaní

poukazuje na obsah čl. IV zmluvy o príspevku na strážnu službu z 22. septembra 2014

uzavretej medzi navrhovateľom predbežného opatrenia a vedľajším účastníkom konania

a jej nesprávnu interpretáciu okresným súdom. Na osvedčenie skutočností tvrdených

v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ pripojil početné listinné dôkazy

v rozsahu 52 strán.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. . Jedným z týchto

princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( , ods.

1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a

správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1

, m. m. ), a pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2

) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254 B, s. 49, § 30).

Ústavný súd si je vedomý, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia

všeobecný súd rozhoduje spravidla bez vyjadrenia ostatných účastníkov k návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, a tento návrh im doručuje až spolu s uznesením,

ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené ( ). Pri rozhodovaní

v odvolacom konaní však už krajský súd má k dispozícii stanovisko aj účastníka konania,

ktorý podal odvolanie (pri nariadení predbežného opatrenia je to spravidla protistrana

v konaní), pričom zásady riadneho a spravodlivého procesu vyžadujú, aby na vznesené

námietky a týmto účastníkom osvedčené okolnosti vzťahujúce sa na vec zaujal odôvodnené

stanovisko.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu odvolania sťažovateľa a k nemu

pripojených listinných dôkazov ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa so sťažovateľom

uplatnenými námietkami ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal a svoje

rozhodnutie riadne neodôvodnil. Ústavný súd dospel k záveru, že doterajšie konanie

a rozhodovanie krajského súdu bolo jednostranné, pretože konajúci krajský súd

nevyhodnotil podstatné listinné dôkazy, ktorými sťažovateľ osvedčoval svoje tvrdenia

o existencii inej prístupovej cesty k nehnuteľnosti ani obsah zmluvných dojednaní

upravujúcich práva a povinnosti medzi účastníkmi konania týkajúcich sa využívania

pozemkov v sťažovateľovom vlastníctve navrhovateľom, uzavretých v čase bezprostredne

predchádzajúcom podaniu návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd

neodôvodnil ani vplyv sťažovateľom vznesených námietok na okolnosti, ktoré osvedčovali

podmienky dôvodnosti nároku, ktorému bola predbežným opatrením poskytnutá predbežná

ochrana.

Ústavnému súdu sa záver krajského súdu o naliehavej potrebe dočasnej úpravy

pomerov účastníkov konania, ako aj záver o tom, že dôvodnosť nároku navrhovateľky je

v konaní osvedčená, vzhľadom na už uvedené dôvody javí ako zjavne neodôvodnený, a tak

arbitrárny a nesúladný s označeným právom na súdnu ochranu. Povinnosťou krajského súdu

ako odvolacieho súdu bolo, aby na všetky podstatné námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu dal jednoznačnú odpoveď.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu však takéto závery podľa názoru ústavného súdu

neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím reálne zasiahlo do základného

práva sťažovateľa zaručeného ústavne neprípustnou intenzitou

odôvodňujúcou zásah ústavného súdu. Ani požiadavka rýchlosti konania o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia nemôže ospravedlniť vydanie neodôvodneného

rozhodnutia, ktoré neodpovedá na riadne uplatnené odvolacie námietky účastníka konania.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svojím uznesením

č. k. z 19. mája 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , čo vyslovil v 1. bode výrokovej časti tohto

nálezu.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa , ústavný súd v nadväznosti na to napadnuté uznesenie krajského

súdu č. k. zo 14. októbra 2014 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie podľa a (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Povinnosťou krajského súdu ako súdu odvolacieho bude odstrániť vytýkané

nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade vyhodnotiť

relevantné námietky sťažovateľa, napraviť procesné pochybenia spočívajúce v obídení práva

sťažovateľa vyjadriť sa k doplnenej argumentácii navrhovateľa obsiahnutej vo vyjadrení k

odvolaniu sťažovateľa a v konfrontácii so všetkými námietkami proti uzneseniu okresného

súdu odôvodniť svoje nové rozhodnutie vo veci spôsobom rešpektujúcim obsah základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a z neho vyvodených princípov

spravodlivého súdneho konania.

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 288,05 €,

a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti). Následne si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia aj za vyjadrenie

k stanovisku krajského súdu k sťažnosti v sume 148,22 €.

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony vykonané, bola

v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna

náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho

zastúpenia za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015 (príprava

a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), keďže v replike sťažovateľa

z 2. novembra 2015 na vyjadrenie krajského súdu síce sťažovateľ skutočnosti uvedené

vo vyjadrení krajského súdu rozporoval, neuviedol však žiadne zásadne nové argumenty pre

rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa základného práva ústavný súd

zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia v ním pôvodne vyúčtovanej sume

288,05 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 139,83 €,

paušálnej náhrady nákladov v sume 8,39 €, tak ako to vyplýva z 3. bodu výrokovej časti

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015