Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 459/2015
PDF · 456.27 KB
No categories available
III. ÚS 459/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť mesta Tvrdošín, zastúpeného advokátkou
JUDr. Veronikou Leppovou, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/183/2015 119 z 19. mája 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo mesta Tvrdošín na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/183/2015 119
z 19. mája 2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/183/2015 119 z 19. mája 2015
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý mestu Tvrdošín uhradiť trovy konania
v sume 288,05 € (slovom dvestoosemdesiatosem eur a päť centov) na účet JUDr. Veroniky
Leppovej, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 459/2015 11 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť mesta
Tvrdošín (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/183/2015 119 z 19. mája 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu je
s obchodnou spoločnosťou TVRDEX, s. r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“), účastníkom konania
o určenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu vedeného pred Okresným súdom
Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C/22/2015. Okresný súd uznesením
z 2. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) sťažovateľovi uložil povinnosť do
právoplatného skončenia označeného konania strpieť prechod a prejazd motorových vozidiel
zo strany navrhovateľa, zamestnancov navrhovateľa, tretích osôb prichádzajúcich do
priemyselnej budovy navrhovateľa v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou cez
v uznesení špecifikovaný pozemok, a to v rozsahu v súčasnosti existujúcej prístupovej cesty
vedúcej cez areál Technických služieb mesta Tvrdošín. V odvolacom konaní iniciovanom
sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil.
Sťažovateľ tvrdí, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd obmedzil len
na konštatovanie splnenia podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia a právny názor,
že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou
úplnosti skutkových zistení. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu ustálenú vo vzťahu
k obsahu základného práva na súdnu ochranu namieta, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení vôbec nezmienil o dôvodoch neakceptovania sťažovateľom predložených dôkazov
o tom, že pri kúpe susediacich pozemkov právnym predchodcom navrhovateľa bol v kúpnej
zmluve so sťažovateľom dohodnutý len prejazd zásobovacích vozidiel, vzhľadom na čo si
mal navrhovateľ riešiť prístup k svojim nehnuteľnostiam samostatne. Rovnako namieta, že
krajský súd sa o dôvode neakceptovania jeho námietok, ktoré boli naozaj odôvodnené
a týkali sa predovšetkým ochrany života, zdravia a majetku veľkej hodnoty, vôbec
nezmienil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje sťažovateľ za „nepresvedčivé,
arbitrárne a nezaručujúce požiadavku ústavnosti súdneho rozhodnutia a... vo svojej
podstate nevyvracia a nespochybňuje argumenty sťažovateľa vznesené v odvolaní voči
rozhodnutiu okresného súdu a navodzuje charakter svojvôle pri rozhodovaní...
V tomto smere poukazujeme, že argumenty sťažovateľa smerovali voči tomu, že nie sú
splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia § 74
O. s. p. a to najmä, že nie je nevyhnutné autoritatívne zasahovať do vzťahu účastníkov
a obmedzovať vlastnícke právo sťažovateľa, nakoľko prístup k nehnuteľnosti je zabezpečený
iným spôsobom... a sťažovateľ v súčasnosti nebráni zásobovaniu prostredníctvom väčších
nákladných áut navrhovateľovi, pričom pracovníci a zákazníci môžu využívať parkovisko
sťažovateľa vzdialené cca 70 metrov a v neposlednom rade, že už pri kúpe nehnuteľností si
bol navrhovateľ vedomý, že cesta cez dvor TS bude len dočasná a má si zabezpečiť
prístup.“. Sťažovateľ napokon namieta aj skutočnosť, že nebolo oboznámený s vyjadrením
navrhovateľa k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu ani mu nebola doručovaná
žaloba.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal o prijatej časti
sťažnosti rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“ napadnutým uznesením, toto uznesenie
zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná „náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 288,05 €“.
II.
Krajský súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril stanoviskom sp. zn. Spr 434/2015
z 19. októbra 2015, v ktorom poukázal na pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu
krajského súdu JUDr. Dagmar Cabadajovej (ďalej len „predsedníčka senátu“), ktoré „je
možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu v Žiline“, keďže predsedovi krajského
súdu nie je z jeho pozície možné „posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí
tunajšieho súdu, vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia“. Predsedníčka senátu
vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala na obsah napadnutého uznesenia, ktorým sa
krajský súd stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, podľa ktorého
„navrhovateľ osvedčil okolnosti svedčiace pravdepodobnosti nároku a naliehavosť, ktorému
sa má poskytnúť predbežná ochrana formou predbežného opatrenia. Osvedčil existenciu
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. nakoľko je mu bránené vo vstupe k jeho
nehnuteľnosti, ku ktorej iná prístupová cesta neexistuje. Hrozí mu majetková škoda, pretože
jeho podnikateľská činnosť je obmedzená tým, že nie je zabezpečené zásobovanie, resp.
odvoz hotových výrobkov navrhovateľa a hrozia mu tak sankcie zo strany obchodných
partnerov a strata zákaziek. Z týchto dôvodov je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej
ujmy a v neposlednom rade sú ohrození aj zamestnanci navrhovateľa, ktorí kvôli konaniu
odporcu, resp. Technických služieb mesta Tvrdošín, si nemôžu plniť svoje povinnosti
z pracovno právnych zmlúv a ich pracovno právne vzťahy sú tak ohrozené. Odporca spolu
s vedľajším účastníkom svojím konaním zasahujú do výkonu vlastníckeho dlhodobo využíva
prístupovú cestu, ktorá vedie cez pozemok odporcu, bol navrhovateľom preukázaný
doložením zmluvy o príspevku na strážnu službu v areáli Technických služieb mesta
Tvrdošín zo dňa 22.9.2014, podpísanú medzi navrhovateľom a Technickými službami mesta
Tvrdošín, ale aj tým, že v týchto priestoroch navrhovateľ dlhodobo vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť, nakoľko iná prístupová cesta k jeho nehnuteľnosti neexistuje.
Senát Krajského súdu v Žiline pri rozhodovaní v predmetnej veci aplikoval ust. § 219
ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku a ust. § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Má za to, že pri rozhodovaní neporušil platné právne predpisy a právo účastníkov konania
zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
V replike na vyjadrenie krajského súdu z 2. novembra 2015 sťažovateľ zopakoval
výhrady k napadnutému uzneseniu, najmä že krajský súd sa nevyjadril ani k jednému
z dôvodov, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní, a že navrhovateľovi v skutočnosti
nehrozí žiadna majetková škoda, pretože má postavenú vlastnú prístupovú cestu a pred
areálom vedľajšieho účastníka stojí parkovisko určené na parkovanie osobných vozidiel.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v danej
veci upustil od ústneho pojednávania, keďže krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 434/2015
z 19. októbra 2015 a sťažovateľ podaním z 2. novembra 2015 s upustením od ústneho
pojednávania výslovne súhlasili, pričom po oboznámení sa s obsahom
sťažnosti, s vyjadrením krajského súdu, pripojeným vyjadrením predsedníčky senátu,
stanoviskom sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu, ako aj s obsahom napadnutého
uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C/22/2015 dospel
k názoru, že od tohto ústneho pojednávania ďalšie objasnenie veci nemožno očakávať.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
rozhodnutie všeobecného súdu môže preskúmavať v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).
Zároveň je potrebné uviesť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného
opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa preto spravidla nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (III. ÚS 169/2010).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ v podstatnom namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia z dôvodu, že
neodpovedá na právnu argumentáciu, ktorú predložil v odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu, a je tak prejavom svojvôle. Rovnako namieta, že pred rozhodnutím krajského súdu
nebol oboznámený s vyjadrením navrhovateľa k sťažovateľovmu odvolaniu, v dôsledku
čoho nemal príležitosť k nemu zaujať vlastné stanovisko.
Ústavný súd z napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd uznesenie okresného súdu
potvrdil ako vecne správne s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“). Po zhrnutí odôvodnenia uznesenia okresného súdu, obsahu odvolania
sťažovateľa, ako aj obsahu vyjadrenia navrhovateľa a Technických služieb mesta Tvrdošín,
ktoré sú vedľajším účastníkom konania na strane sťažovateľa (ďalej len „vedľajší účastník“),
k odvolaniu sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „boli splnené
zákonné podmienky prípustnosť á opodstatnenosti nároku potrebné pre nariadenie
predbežného opatrenia, uvedené v platnom znení Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre
nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti strpieť
do právoplatného skončenia konania sp. zn. 10C/22/2015 prechod a prejazd motorových
vozidiel zo strany navrhovateľa, zamestnancov navrhovateľa, tretích osôb, prichádzajúcich
do priemyselnej budovy navrhovateľa tak ako je to konštatované v písomnom vyhotovení
uznesenia prvého stupňa.
Odvolací súd zdôrazňuje, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda
požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, a to z dôvodu, že
nariadenia predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Z toho dôvodu nie je
síce potrebné zisťovať všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním
konečného rozhodnutia vo veci samej, ale musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa
vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi
danou situáciou najmä naliehavosťou i riešeniami. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie
skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje tak podľa
obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových okolností z nich vyplývajúcich ako aj
z dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil
ako vecne správne s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia,
v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.“.
Zo zapožičaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľovo odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu obsahovalo rozsiahlu argumentáciu odmietajúcu potrebu
namietanej dočasnej úpravy práv a povinností medzi účastníkmi konania a spochybňujúcu
tvrdenia navrhovateľa o nemožnosti iného prístupu k pozemkom vo vlastníctve
navrhovateľa, ako je prístup cez pozemok, ktorého sa obsah nariadeného predbežného
opatrenia týka. V označenom odvolaní sťažovateľ zároveň vysvetľuje ním zavedené
obmedzenia využitia pozemku, ktorý mu vlastnícky patrí, odôvodňujúc ich obsahom kúpnej
zmluvy, z ktorej má v danej veci vyplývať vecné bremeno, určenie ktorého je predmetom
návrhu vo veci samej. Na podporu tejto argumentácie sťažovateľ vo svojom odvolaní
poukazuje na obsah čl. IV zmluvy o príspevku na strážnu službu z 22. septembra 2014
uzavretej medzi navrhovateľom predbežného opatrenia a vedľajším účastníkom konania
a jej nesprávnu interpretáciu okresným súdom. Na osvedčenie skutočností tvrdených
v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ pripojil početné listinné dôkazy
v rozsahu 52 strán.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy. Jedným z týchto
princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods.
1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1
OSP, m. m. I. ÚS 243/07), a pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254 B, s. 49, § 30).
Ústavný súd si je vedomý, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia
všeobecný súd rozhoduje spravidla bez vyjadrenia ostatných účastníkov k návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, a tento návrh im doručuje až spolu s uznesením,
ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené (§ 75 ods. 7 OSP). Pri rozhodovaní
v odvolacom konaní však už krajský súd má k dispozícii stanovisko aj účastníka konania,
ktorý podal odvolanie (pri nariadení predbežného opatrenia je to spravidla protistrana
v konaní), pričom zásady riadneho a spravodlivého procesu vyžadujú, aby na vznesené
námietky a týmto účastníkom osvedčené okolnosti vzťahujúce sa na vec zaujal odôvodnené
stanovisko.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu odvolania sťažovateľa a k nemu
pripojených listinných dôkazov ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa so sťažovateľom
uplatnenými námietkami ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal a svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil. Ústavný súd dospel k záveru, že doterajšie konanie
a rozhodovanie krajského súdu bolo jednostranné, pretože konajúci krajský súd
nevyhodnotil podstatné listinné dôkazy, ktorými sťažovateľ osvedčoval svoje tvrdenia
o existencii inej prístupovej cesty k nehnuteľnosti ani obsah zmluvných dojednaní
upravujúcich práva a povinnosti medzi účastníkmi konania týkajúcich sa využívania
pozemkov v sťažovateľovom vlastníctve navrhovateľom, uzavretých v čase bezprostredne
predchádzajúcom podaniu návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd
neodôvodnil ani vplyv sťažovateľom vznesených námietok na okolnosti, ktoré osvedčovali
podmienky dôvodnosti nároku, ktorému bola predbežným opatrením poskytnutá predbežná
ochrana.
Ústavnému súdu sa záver krajského súdu o naliehavej potrebe dočasnej úpravy
pomerov účastníkov konania, ako aj záver o tom, že dôvodnosť nároku navrhovateľky je
v konaní osvedčená, vzhľadom na už uvedené dôvody javí ako zjavne neodôvodnený, a tak
arbitrárny a nesúladný s označeným právom na súdnu ochranu. Povinnosťou krajského súdu
ako odvolacieho súdu bolo, aby na všetky podstatné námietky sťažovateľa uvedené
v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu dal jednoznačnú odpoveď.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu však takéto závery podľa názoru ústavného súdu
neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím reálne zasiahlo do základného
práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ústavne neprípustnou intenzitou
odôvodňujúcou zásah ústavného súdu. Ani požiadavka rýchlosti konania o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia nemôže ospravedlniť vydanie neodôvodneného
rozhodnutia, ktoré neodpovedá na riadne uplatnené odvolacie námietky účastníka konania.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svojím uznesením
č. k. 5 Co 183/2015 119 z 19. mája 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo vyslovil v 1. bode výrokovej časti tohto
nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd v nadväznosti na to napadnuté uznesenie krajského
súdu č. k. 5 Co 183/2015 119 zo 14. októbra 2014 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Povinnosťou krajského súdu ako súdu odvolacieho bude odstrániť vytýkané
nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade vyhodnotiť
relevantné námietky sťažovateľa, napraviť procesné pochybenia spočívajúce v obídení práva
sťažovateľa vyjadriť sa k doplnenej argumentácii navrhovateľa obsiahnutej vo vyjadrení k
odvolaniu sťažovateľa a v konfrontácii so všetkými námietkami proti uzneseniu okresného
súdu odôvodniť svoje nové rozhodnutie vo veci spôsobom rešpektujúcim obsah základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a z neho vyvodených princípov
spravodlivého súdneho konania.
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 288,05 €,
a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej
sťažnosti). Následne si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia aj za vyjadrenie
k stanovisku krajského súdu k sťažnosti v sume 148,22 €.
Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony vykonané, bola
v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna
náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.
Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho
zastúpenia za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), keďže v replike sťažovateľa
z 2. novembra 2015 na vyjadrenie krajského súdu síce sťažovateľ skutočnosti uvedené
vo vyjadrení krajského súdu rozporoval, neuviedol však žiadne zásadne nové argumenty pre
rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa základného práva ústavný súd
zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia v ním pôvodne vyúčtovanej sume
288,05 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 139,83 €,
paušálnej náhrady nákladov v sume 8,39 €, tak ako to vyplýva z 3. bodu výrokovej časti
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015