Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 487/2015
PDF · 511.45 KB
No categories available
I. ÚS 487/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, právne zastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014
(ďalej len „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)
č. 1020506/1/1105122/2012/5193 r z 13. augusta 2012, ktorými potvrdilo dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Trenčín (ďalej len „daňový úrad“)
č. 9311401/5/221150/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorým
uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2006 v sume 58 174,99 €.
3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),
ktorý rozsudkom sp. zn. 13 S 119/2012 z 15. mája 2013 žalobu zamietol. O odvolaní
sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd, ktorý
odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie
daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva považoval za správne
a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského
súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd
nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu.
4. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí namietaný rozsudok
najvyššieho súdu, a tvrdí, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jeho označené
práva. Argumentuje tým, že finančné riaditeľstvo potvrdilo prvostupňové rozhodnutie
daňového úradu na základe právnych záverov prvýkrát použitých až v jeho rozhodnutí,
čím mal byť porušený ústavný princíp podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a k vykonaným dôkazom. Sťažovateľ tvrdí, že opísaným postupom malo byť
sťažovateľovi odopreté právo na spravodlivý proces a právo na účinné prostriedky nápravy
podľa príslušných článkov dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že správca
dane sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi v konaní pred správnym orgánom
prvého stupňa, preto druhostupňový správny orgán pochybil, keď ich hodnotil namiesto
prvostupňového orgánu, pretože opísaným postupom podľa názoru sťažovateľa nemohlo
dôjsť k zhojeniu vady v postupe prvostupňového orgánu, preto rozhodnutie finančného
riaditeľstva považoval za nezákonné. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že „neposkytol
ústavne konformným spôsobom ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami správnych
orgánov a nezabezpečil potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo
na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu. Závery súdu nie sú presvedčivé, pretože
vychádzali iba zo záverov žalovaného, pričom súd na jeho obhajobu uvádza skutočnosti,
ktoré zo spisového materiálu nevyplývajú.“. Vo vzťahu k namietanému rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, sťažovateľ
namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a v tejto súvislosti tvrdí, že „dôvody
uvedené v podanom odvolaní nie sú úplne totožné s dôvodmi žaloby, ako to tvrdí odvolací
súd“. Sťažovateľ totiž namietal, že právny názor krajského súdu je v rozpore
s právnym záverom uvedeným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007
zo 6. decembra 2007, ktorý aj interpretoval, a predostrel svoj právny pohľad na vec,
že najvyšší súd pochybil a zasiahol do jeho označených práv, keď potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13
dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd nezabezpečil nápravu v postupe krajského
súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa „priznal neprimerané zvýhodnenie žalovanému“
spočívajúce v tom, že krajský súd „dodatočne objasňoval a obhajoval postup žalovaného,
čím zmenil právny rámec predmetu daňového sporu“. Podľa názoru sťažovateľa skutkové
a právne závery uvedené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska
neudržateľné a majú za následok porušenie jeho označených práv, preto sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné
právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR.
4. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné
právo sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 279,66 €,
2 x režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 €, spolu 355,73 €.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd
predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu
do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na účinný právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho skutkovú
a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne
konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ
zároveň namieta arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho
názore, že právne závery sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, interpretácia
relevantných noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd nerešpektoval
kogentné daňovo právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého
výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľ zotrváva na závere, že uniesol dôkazné
bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňového výdavku,
naopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnení zdaniteľných
plnení.
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Napadnutým rozsudkom Krajský súd... zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného...
Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným ako i správcom dane,
že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal, že výdavky, o ktorých účtoval v roku 2006
v sume 5 448 269, Sk + 3 588 405,90 Sk (spolu 9 036 674,90 Sk) boli vynaložené
na dosiahnutie, udržanie, alebo zabezpečenie príjmu žalobcu v zmysle § 2 písm. i/ zákona
číslo 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v rámci
zákonných právomocí v zmysle § 48 ods. 2, veta štvrtá, zákona o správe daní a poplatkov,
ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky (chyby) daňového konania tak,
že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými svedeckými výpoveďami ,
a , a tieto dôkazy vyhodnotil každý osobitne a aj v ich
vzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného má náležitosti podľa § 30
ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd dôvodil tiež, že skúmal, či žalobca
uniesol dôkazné bremeno dôkazu, ktorým bol zaťažený v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe
daní, t. j. či preukázal vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo
záznamov na účel preukázania daňových výdavkov. Uviedol, že pritom vychádzal z
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf 1/2011 a 3Sžr
44/2012), podľa ktorej, ak platiteľ dane nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia (čo
platí aj pre uplatnenie daňového nákladu) faktúrami s položkovitým popisom druhu a ceny
dodaných tovarov od dodávateľa, znáša dôkazné bremeno správca dane. Žalobca počas
výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepredložil okrem dodávateľských
faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, žiadne iné dôkazy, ktorými by
preukázal, že práce pre neho vykonali a materiál mu dodali spoločnosti
a Správca dane preto vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul
aj opakovane svedkov, aby sa potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia žalobcu o výdavkoch,
o ktorých účtoval v roku 2006 v sume 9 036 674,90 Sk, pričom tvrdenia žalobcu, že ide
o daňové výdavky sa ani dokazovaním vykonaným správcom dane nepreukázali, a preto
nemožno prijať záver, že na neho bolo prenesené bremeno dôkazu nad rámec povinností,
ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov...
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby
Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
predmetné rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR v spojení s dodatočným platobným
výmerom Daňového úradu Trenčín zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie
a žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol,
že Daňový úrad Trenčín v rozhodnutí poukázal len na zápisnice o ústnom pojednávaní
s , a zo dňa 4. apríla 2012 a o obsahu zápisníc sa v rozhodnutí
vôbec nezmieňuje, pričom neprihliadol na množstvo dôkazov, ktoré vôbec vyšli najavo.
Podľa žalobcu je v rozpore s logikou a možnosťami, aby bez súčinnosti
živnostníkov, ktorí pracovali pre jeho firmy disponoval údajmi nielen o menách,
priezviskách, ale aj ich dátumoch narodenia a ich rodných číslach. Svedok potvrdil,
že pozná všetkých, ktorí sú uvedení na zozname predloženom , ako aj osoby,
ktoré sa v tomto zozname nenachádzajú, no sú uvedené v protokole. Konkretizoval aj práce
vykonávané uvedenými osobami. Obdobne sa vyjadril aj a uviedol, že podľa mena
nepozná všetkých pracovníkov, ale keby ich videl, tak všetkých spozná. Z výpovedí
, a jednoznačne vyplýva, že svedkovia, ktorí vypovedali počas
daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty, vypovedali nepravdivo. Ak títo svedkovia
nepriznali príjmy v hotovosti, potom je logické, že uvedené osoby aj za cenu nepravdivej
svedeckej výpovede popreli vykonanie prác a preberanie hotovosti. Poukázal na to, že
žalovaný uvádza, že správca dane vo svojich záveroch nevychádzal len zo skutočností
zistených pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ale aj na to, že dňa 7. februára 2012
vypočul svedkov a a na to, že 4. 4. 2012 boli vypočutí aj svedkovia
, a . Podľa žalobcu z výpovedí uvedených svedkov nie je
možné prijať záver, že všetci svedkovia, ktorí vypovedali počas kontroly dane z pridanej
hodnoty a tvrdili, že pre spoločnosti a nevykonávali
žiadnu činnosť, vypovedali nepravdivo...
Žalobca ďalej poukázal na to, ako krajský súd zhodnotil svedecké výpovede
v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a podľa žalobcu odôvodnenie jeho rozsudku je
v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie
súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Krajský súd obhajuje konanie žalovaného tým, že
konal v rozsahu právomocí, ktoré mu vyplývajú z ust. § 48 ods. 2, veta štvrtá zákona
o správe daní a poplatkov, keď ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky
(chyby) daňového konania tak, že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými výpoveďami
svedkov , a . Žalobca v žalobe nenamietal, že by rozhodnutie
žalovaného nemalo náležitosti podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, avšak
namietal, že tieto zákonné náležitosti úplne absentovali v prvostupňovom rozhodnutí.
Tvrdil, že odstraňovanie chýb konania v rámci odvolacieho konania je podľa § 48 ods. 2
podmienené predovšetkým tým, že ide o chyby odstrániteľné, a teda, že sa nejedná o chyby,
ktoré majú vplyv na samotnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odstránenie chýb musí
byť vykonané v súlade s požiadavkou zákonnosti pri rešpektovaní všetkých procesných
zásad daňového konania a práv daňového subjektu a odstraňovanie chýb konania nemôže
simulovať postup prvostupňového orgánu. Právny názor krajského súdu je navyše v rozpore
i s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku 3 Sžf 40/2007 zo dňa 6.
decembra 2007, z ktorého vyplýva, že námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa
musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného
výmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a vydané jednostranne na
základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky
ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou odvolacieho
orgánu. Z uvedeného je preto podľa žalobcu možné prijať záver, že absencia povinných
náležitostí prvostupňového rozhodnutia je neodstrániteľnou chybou konania a spôsobuje
jeho arbitrárnosť, ktorú v odvolacom konaní nie je možné odstraňovať. Ak žalovaný a
krajský súd uvádzajú, že žalobca k listinným dôkazom nepredložil žiadne iné dôkazy, potom
žalovaný a ani krajský súd výpovede svedkov , a
nepovažujú za dôkazy, a teda k žiadnemu hodnoteniu týchto výpovedí nedošlo. Krajský súd
sa preto len formálne vysporiadal s námietkou žalobcu, že hodnotením výpovedí uvedených
svedkov došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov,
ale i ústavného princípu vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pričom krajský súd sa
nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že v rámci odvolacieho konania nemožno
rozhodovať o veci, ako o novej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania správneho
orgánu 1. stupňa. Podľa žalobcu už tieto uvedené závažné procesnoprávne pochybenia
krajského súdu sú samé osebe dôvodom postačujúcim k zmene rozsudku krajského súdu
a k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia...
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,
len ak vzniknuté vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne
zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako
aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu
a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom
podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa
krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí
dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku
nasledovne:...
V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými
aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí
uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným
spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O. s. p.),
V dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil,
stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§219 ods. 2 O. s. p. v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch
rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho
prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného
zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. za použitia ust.
§ 246c ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom
potvrdil.»
14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia
a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru)
je esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom
platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam
teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane
a daňovým subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor
Európskej únie (napr. C 80/11, C 142/11, C 25/07), ale aj samotný najvyšší súd
vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť
a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery
najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie
daňových výdavkov sťažovateľa za ústavne akceptovateľný. V jeho prípade totiž skutočnosti
zistené správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom
spochybnili ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov
nebola sťažovateľom preukázaná materiálna existencia dodaných služieb a ich ďalšie
použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových
orgánov o nesplnení zákonných podmienok na uznanie výdavkov na účely určenia dane
z príjmov nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a
význam relevantných ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov. Z pohľadu princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie, respektíve konštatáciu
najvyššieho súdu, že okrem iného nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho
názoru krajského súdu v danej veci odchýlil z dôvodu prijatia protichodného
zjednocovacieho stanoviska, čím sa vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa
o aplikovateľnosti ním namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007
zo 6. decembra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že neaplikovateľnosť záverov
namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007 zo 6. decembra 2007
spočíva v okolnostiach prípadu v tom, že správca dane po vyhotovení protokolu akceptoval
a aj sa vysporiadal s dodatočne vykonanými dôkazmi v odôvodnení dodatočného
platobného výmeru tak, že ich vyhodnotil také, ktoré nemali na prehodnotenie kontrolných
zistení vplyv, pričom dôvody, ktoré viedli správcu dane k tomuto záveru
o ich irelevantnosti, boli sťažovateľovi známe už zo samotného protokolu. Námietka
sťažovateľa, že k hodnoteniu týchto dôkazov došlo až v druhostupňovom konaní správcu
dane, preto nezodpovedá skutočnosti.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie právo na účinný prostriedok nápravy
pred národným orgánom zaručené čl. 13 dohovoru uvedeným postupom a namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, na základe ktorých
ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho konania zároveň poskytol sťažovateľovi
účinný prostriedok nápravy, nebolo možné ani uvažovať o možnom porušení práva
zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy).
19. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, sťažovateľ
toto porušenie odôvodnil v sťažnosti tým, že v dôsledku tvrdeného porušenia jeho
procesných práv ešte v konaní správcu dane na prvom stupni mu bolo znemožnené účinne
sa brániť v konaní pred správcom dane, čo vo veci konajúce súdy nenapravili, naopak,
dodatočne objasňovali a obhajovali postup správcu dane, preto neboli nestranné a porušili
toto označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľa
je nedôvodná. Skutočnosť, že vo veci konajúce súdy si neosvojili argumentáciu sťažovateľa
a, naopak, stotožnili sa s argumentáciou správcu dane, ktorú následne z dôvodu
presvedčivosti svojich záverov aj náležite rozvinuli a odôvodnili, ešte sama osebe nemôže
byť dôkazom o porušení označeného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto aj túto časť
sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v celku odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej
reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo
k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa
(návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov
konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015