Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 487/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, právne zastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“), na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014

(ďalej len „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1020506/1/1105122/2012/5193 r z 13. augusta 2012, ktorými potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Trenčín (ďalej len „daňový úrad“)

č. 9311401/5/221150/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorým

uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie

obdobie 2006 v sume 58 174,99 €.

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),

ktorý rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2013 žalobu zamietol. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd, ktorý

odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie

daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva považoval za správne

a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského

súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd

nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní

proti rozsudku krajského súdu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí namietaný rozsudok

najvyššieho súdu, a tvrdí, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jeho označené

práva. Argumentuje tým, že finančné riaditeľstvo potvrdilo prvostupňové rozhodnutie

daňového úradu na základe právnych záverov prvýkrát použitých až v jeho rozhodnutí,

čím mal byť porušený ústavný princíp podľa vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam a k vykonaným dôkazom. Sťažovateľ tvrdí, že opísaným postupom malo byť

sťažovateľovi odopreté právo na spravodlivý proces a právo na účinné prostriedky nápravy

podľa príslušných článkov dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že správca

dane sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi v konaní pred správnym orgánom

prvého stupňa, preto druhostupňový správny orgán pochybil, keď ich hodnotil namiesto

prvostupňového orgánu, pretože opísaným postupom podľa názoru sťažovateľa nemohlo

dôjsť k zhojeniu vady v postupe prvostupňového orgánu, preto rozhodnutie finančného

riaditeľstva považoval za nezákonné. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že „neposkytol

ústavne konformným spôsobom ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami správnych

orgánov a nezabezpečil potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo

na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu. Závery súdu nie sú presvedčivé, pretože

vychádzali iba zo záverov žalovaného, pričom súd na jeho obhajobu uvádza skutočnosti,

ktoré zo spisového materiálu nevyplývajú.“. Vo vzťahu k namietanému rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, sťažovateľ

namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a v tejto súvislosti tvrdí, že „dôvody

uvedené v podanom odvolaní nie sú úplne totožné s dôvodmi žaloby, ako to tvrdí odvolací

súd“. Sťažovateľ totiž namietal, že právny názor krajského súdu je v rozpore

s právnym záverom uvedeným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2007, ktorý aj interpretoval, a predostrel svoj právny pohľad na vec,

že najvyšší súd pochybil a zasiahol do jeho označených práv, keď potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle

dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd nezabezpečil nápravu v postupe krajského

súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa „priznal neprimerané zvýhodnenie žalovanému“

spočívajúce v tom, že krajský súd „dodatočne objasňoval a obhajoval postup žalovaného,

čím zmenil právny rámec predmetu daňového sporu“. Podľa názoru sťažovateľa skutkové

a právne závery uvedené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska

neudržateľné a majú za následok porušenie jeho označených práv, preto sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 26. 11. 2014 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2

SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 26. 11. 2014 porušil základné

právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa

SR.

4. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 26. 11. 2014 porušil základné

právo sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. 11. 2014 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 279,66 €,

2 x režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 €, spolu 355,73 €.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd

predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu

do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva

na účinný právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho skutkovú

a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne

konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ

zároveň namieta arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho

názore, že právne závery sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, interpretácia

relevantných noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd nerešpektoval

kogentné daňovo právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého

výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľ zotrváva na závere, že uniesol dôkazné

bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňového výdavku,

naopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnení zdaniteľných

plnení.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd... zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného...

Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným ako i správcom dane,

že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal, že výdavky, o ktorých účtoval v roku 2006

v sume 5 448 269, Sk + 3 588 405,90 Sk (spolu 9 036 674,90 Sk) boli vynaložené

na dosiahnutie, udržanie, alebo zabezpečenie príjmu žalobcu v zmysle § 2 písm. i/ zákona

číslo o dani z príjmov. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v rámci

zákonných právomocí v zmysle § 48 ods. 2, veta štvrtá, zákona o správe daní a poplatkov,

ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky (chyby) daňového konania tak,

že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými svedeckými výpoveďami ,

a , a tieto dôkazy vyhodnotil každý osobitne a aj v ich

vzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného má náležitosti podľa § 30

ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd dôvodil tiež, že skúmal, či žalobca

uniesol dôkazné bremeno dôkazu, ktorým bol zaťažený v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe

daní, t. j. či preukázal vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo

záznamov na účel preukázania daňových výdavkov. Uviedol, že pritom vychádzal z

ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( a 3Sžr

44/2012), podľa ktorej, ak platiteľ dane nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia (čo

platí aj pre uplatnenie daňového nákladu) faktúrami s položkovitým popisom druhu a ceny

dodaných tovarov od dodávateľa, znáša dôkazné bremeno správca dane. Žalobca počas

výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepredložil okrem dodávateľských

faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, žiadne iné dôkazy, ktorými by

preukázal, že práce pre neho vykonali a materiál mu dodali spoločnosti

a Správca dane preto vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul

aj opakovane svedkov, aby sa potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia žalobcu o výdavkoch,

o ktorých účtoval v roku 2006 v sume 9 036 674,90 Sk, pričom tvrdenia žalobcu, že ide

o daňové výdavky sa ani dokazovaním vykonaným správcom dane nepreukázali, a preto

nemožno prijať záver, že na neho bolo prenesené bremeno dôkazu nad rámec povinností,

ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov...

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby

Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že

predmetné rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR v spojení s dodatočným platobným

výmerom Daňového úradu Trenčín zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie

a žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol,

že Daňový úrad Trenčín v rozhodnutí poukázal len na zápisnice o ústnom pojednávaní

s , a zo dňa 4. apríla 2012 a o obsahu zápisníc sa v rozhodnutí

vôbec nezmieňuje, pričom neprihliadol na množstvo dôkazov, ktoré vôbec vyšli najavo.

Podľa žalobcu je v rozpore s logikou a možnosťami, aby bez súčinnosti

živnostníkov, ktorí pracovali pre jeho firmy disponoval údajmi nielen o menách,

priezviskách, ale aj ich dátumoch narodenia a ich rodných číslach. Svedok potvrdil,

že pozná všetkých, ktorí sú uvedení na zozname predloženom , ako aj osoby,

ktoré sa v tomto zozname nenachádzajú, no sú uvedené v protokole. Konkretizoval aj práce

vykonávané uvedenými osobami. Obdobne sa vyjadril aj a uviedol, že podľa mena

nepozná všetkých pracovníkov, ale keby ich videl, tak všetkých spozná. Z výpovedí

, a jednoznačne vyplýva, že svedkovia, ktorí vypovedali počas

daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty, vypovedali nepravdivo. Ak títo svedkovia

nepriznali príjmy v hotovosti, potom je logické, že uvedené osoby aj za cenu nepravdivej

svedeckej výpovede popreli vykonanie prác a preberanie hotovosti. Poukázal na to, že

žalovaný uvádza, že správca dane vo svojich záveroch nevychádzal len zo skutočností

zistených pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ale aj na to, že dňa 7. februára 2012

vypočul svedkov a a na to, že 4. 4. 2012 boli vypočutí aj svedkovia

, a . Podľa žalobcu z výpovedí uvedených svedkov nie je

možné prijať záver, že všetci svedkovia, ktorí vypovedali počas kontroly dane z pridanej

hodnoty a tvrdili, že pre spoločnosti a nevykonávali

žiadnu činnosť, vypovedali nepravdivo...

Žalobca ďalej poukázal na to, ako krajský súd zhodnotil svedecké výpovede

v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a podľa žalobcu odôvodnenie jeho rozsudku je

v rozpore s ust. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie

súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Krajský súd obhajuje konanie žalovaného tým, že

konal v rozsahu právomocí, ktoré mu vyplývajú z ust. § 48 ods. 2, veta štvrtá zákona

o správe daní a poplatkov, keď ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky

(chyby) daňového konania tak, že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými výpoveďami

svedkov , a . Žalobca v žalobe nenamietal, že by rozhodnutie

žalovaného nemalo náležitosti podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, avšak

namietal, že tieto zákonné náležitosti úplne absentovali v prvostupňovom rozhodnutí.

Tvrdil, že odstraňovanie chýb konania v rámci odvolacieho konania je podľa § 48 ods. 2

podmienené predovšetkým tým, že ide o chyby odstrániteľné, a teda, že sa nejedná o chyby,

ktoré majú vplyv na samotnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odstránenie chýb musí

byť vykonané v súlade s požiadavkou zákonnosti pri rešpektovaní všetkých procesných

zásad daňového konania a práv daňového subjektu a odstraňovanie chýb konania nemôže

simulovať postup prvostupňového orgánu. Právny názor krajského súdu je navyše v rozpore

i s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku zo dňa 6.

decembra 2007, z ktorého vyplýva, že námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa

musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného

výmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a vydané jednostranne na

základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky

ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou odvolacieho

orgánu. Z uvedeného je preto podľa žalobcu možné prijať záver, že absencia povinných

náležitostí prvostupňového rozhodnutia je neodstrániteľnou chybou konania a spôsobuje

jeho arbitrárnosť, ktorú v odvolacom konaní nie je možné odstraňovať. Ak žalovaný a

krajský súd uvádzajú, že žalobca k listinným dôkazom nepredložil žiadne iné dôkazy, potom

žalovaný a ani krajský súd výpovede svedkov , a

nepovažujú za dôkazy, a teda k žiadnemu hodnoteniu týchto výpovedí nedošlo. Krajský súd

sa preto len formálne vysporiadal s námietkou žalobcu, že hodnotením výpovedí uvedených

svedkov došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov,

ale i ústavného princípu vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 SR, pričom krajský súd sa

nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že v rámci odvolacieho konania nemožno

rozhodovať o veci, ako o novej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania správneho

orgánu 1. stupňa. Podľa žalobcu už tieto uvedené závažné procesnoprávne pochybenia

krajského súdu sú samé osebe dôvodom postačujúcim k zmene rozsudku krajského súdu

a k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia...

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,

len ak vzniknuté vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne

zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako

aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu

a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa , ako vecne správny

potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom

podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa

krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí

dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku

nasledovne:...

V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými

aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí

uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným

spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ),

V dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa veta druhá a potvrdil,

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s §

246c ods. 1 veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch

rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa

od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho

prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného

zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. , za použitia ust.

napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom

potvrdil.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia

a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru)

je esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam

teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane

a daňovým subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor

Európskej únie (napr. C 80/11, C 142/11, C 25/07), ale aj samotný najvyšší súd

vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť

a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery

najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie

daňových výdavkov sťažovateľa za ústavne akceptovateľný. V jeho prípade totiž skutočnosti

zistené správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom

spochybnili ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov

nebola sťažovateľom preukázaná materiálna existencia dodaných služieb a ich ďalšie

použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových

orgánov o nesplnení zákonných podmienok na uznanie výdavkov na účely určenia dane

z príjmov nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a

význam relevantných ustanovení o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov. Z pohľadu princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie, respektíve konštatáciu

najvyššieho súdu, že okrem iného nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho

názoru krajského súdu v danej veci odchýlil z dôvodu prijatia protichodného

zjednocovacieho stanoviska, čím sa vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa

o aplikovateľnosti ním namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že neaplikovateľnosť záverov

namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2007

spočíva v okolnostiach prípadu v tom, že správca dane po vyhotovení protokolu akceptoval

a aj sa vysporiadal s dodatočne vykonanými dôkazmi v odôvodnení dodatočného

platobného výmeru tak, že ich vyhodnotil také, ktoré nemali na prehodnotenie kontrolných

zistení vplyv, pričom dôvody, ktoré viedli správcu dane k tomuto záveru

o ich irelevantnosti, boli sťažovateľovi známe už zo samotného protokolu. Námietka

sťažovateľa, že k hodnoteniu týchto dôkazov došlo až v druhostupňovom konaní správcu

dane, preto nezodpovedá skutočnosti.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie právo na účinný prostriedok nápravy

pred národným orgánom zaručené čl. 13 dohovoru uvedeným postupom a namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, na základe ktorých

ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho konania zároveň poskytol sťažovateľovi

účinný prostriedok nápravy, nebolo možné ani uvažovať o možnom porušení práva

zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy).

19. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní

podľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, sťažovateľ

toto porušenie odôvodnil v sťažnosti tým, že v dôsledku tvrdeného porušenia jeho

procesných práv ešte v konaní správcu dane na prvom stupni mu bolo znemožnené účinne

sa brániť v konaní pred správcom dane, čo vo veci konajúce súdy nenapravili, naopak,

dodatočne objasňovali a obhajovali postup správcu dane, preto neboli nestranné a porušili

toto označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľa

je nedôvodná. Skutočnosť, že vo veci konajúce súdy si neosvojili argumentáciu sťažovateľa

a, naopak, stotožnili sa s argumentáciou správcu dane, ktorú následne z dôvodu

presvedčivosti svojich záverov aj náležite rozvinuli a odôvodnili, ešte sama osebe nemôže

byť dôkazom o porušení označeného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto aj túto časť

sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v celku odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo

k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa

(návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov

konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015