Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 565/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 2. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách

aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 2. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Konanie v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v prvom rade

Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR,

so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava a žalovanému v druhom rade Katastrálny

úrad v Prešove, Správa katastra Levoča, so sídlom Mäsiarska 14, 054 01 Levoča o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o uloženie povinnosti zrušiť obmedzujúcu poznámku

v katastri nehnuteľností bolo vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd") pod č. k. . Okresný súd žalobu rozsudkom z 26.9.2013 zamietol,

pričom o odvolaní podanom sťažovateľom Krajský súd rozsudkom sp. zn.

(ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.».

Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul dôvody žaloby, ako aj dôvody jej zamietnutia

Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len ,,okresný súd“) v spojitosti s rozsudkom

krajského súdu, v súvislosti s čím uviedol, že «žalobou sa sťažovateľ domáhal, aby súd (i)

určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území , obec

, evidovanej na liste vlastníctva č. , vedenom Katastrálnym úradom ,

Správa katastra ako parcela registra - orná pôda o výmere 518 m2

(ďalej len „dotknutá nehnuteľnosť“) a vo vzťahu k žalovanému v druhom rade sa domáhal,

(ii) aby mu súd uložil povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku vyznačenú na vyššie

uvedenom liste vlastníctva č. , katastrálne územie , v časti viažucej sa

k parcele v znení: „V zmysle § 39 ods. 2 katastrálneho zákona hodnovernosť

údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola v časti parcely registra

spochybnená — časť parcely registra o výmere 239 m2 vyvlastnená

v prospech Československého štátu — Miestneho národného výboru na základe

rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25.8.1965, právoplatného dňa 16.9.1965, číslo

zmeny 1/67.“ (ďalej len „obmedzujúca poznámka“). Okresný súd žalobu zamietol

s odôvodnením“, že „nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na opätovnom

určení jeho vlastníckeho práva, (ii) dôvody zápisu poznámky na liste vlastníctva č. , kat.

územie nepominuli a nie je možné predmetnú poznámku z listu vlastníctva

vymazať a súdu neprináleží zrušiť obmedzujúcu poznámku na liste vlastníctva, ktorá bola

vyznačená v súlade so zákonom.“».

Ďalej sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, pričom

v tomto odvolaní namietal, že «... odôvodnenie napadnutého rozsudku je najmä vo vzťahu

k druhej časti petitu - povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku - neúplné, nedostatočné,

čo v konečnom dôsledku robí rozhodnutie súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľ v odvolaní

voči napadnutému rozsudku trval na tom, že k vyvlastneniu dotknutej nehnuteľnosti

v minulosti právoplatne nemohlo dôjsť a aktuálny zápis v katastri nehnuteľností

nezodpovedá ani rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. , ktorým bol

sťažovateľ určený za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ poukazoval

najmä na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v Časti, kde okresný súd bez

ďalšieho ustálil, že „pozemok bol vyvlastnený“. Sťažovateľ totiž v konaní podstatnú časť

svojej argumentácie viedol v zmysle, že k vyvlastneniu časti dotknutej nehnuteľnosti

nemohlo právoplatne dôjsť, a to okrem iného najmä z dôvodu, že mu rozhodnutie

o vyvlastnení nebolo nikdy doručené. Okresný súd k naznačenej argumentácii nielenže

nezaujal svoje stanovisko, ale v odôvodnení rozsudku neuviedol ani akými úvahami sa

spravoval pri konštatovaní, že „pozemok bol vyvlastnený“. Okresný súd absolútne

opomenul povinnosť reagovať na námietky sťažovateľa, najmä sa vôbec nevyjadril akým

spôsobom vyhodnotil dôkazy, ktoré podľa nášho názoru svedčili v prospech sťažovateľa.

Za najhodnovernejší dôkaz svedčiaci v prospech sťažovateľa považujeme práve rozsudok

Okresného súdu Poprad sp. zn. , ktorý určil za výlučného vlastníka dotknutej

nehnuteľnosti sťažovateľa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu ani vo vzťahu k petitu

č. 1 žaloby (určenie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti), ani vo vzťahu k petitu

č. 2 žaloby (výmaz obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti) neobsahovalo žiadne

skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa. Podľa názoru sťažovateľa

trpelo rozhodnutie súdu prvého stupňa taktiež tou vadou, že konajúci súd v jeho odôvodnení

neuviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ totiž v konaní pred

okresným súdom navrhol dôkazy, ktoré mali preukázať, že vyvlastnenie nebolo zákonné,

konajúci súd však tieto dôkazy nevykonal. V uvedenom zmysle pociťoval navrhovateľ taktiež

vady hmotnoprávnej stránky konania pred súdom prvého stupňa, keď okresný súd neúplné

zistil skutkový stav (nevykonaním navrhnutých dôkazov) a v následnosti na to vec nesprávne

právne posúdil.».

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že „Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11,

z 2.7.2014 napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 26.9.2013 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu,

dôvodov odvolania, vyjadrení k nemu a prepise doktrinálnych poznatkov o účele určovacej

žaloby bez ďalšieho relevantného odôvodnenia stroho uviedol, že súhlasí s názorom

okresného súdu, že sťažovateľ nemal opätovne (po konaní vedenom na Okresnom súde

Poprad sp. zn. , v ktorom bolo rozsudkom určené výlučné vlastníctvo

sťažovateľa k dotknutej nehnuteľnosti) naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva k dotknutej nehnuteľnosti. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku napadnutého touto

sťažnosťou (v súvislosti s druhou časťou petitu, smerujúcou k výmazu obmedzujúcej

poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností) iba stroho dištancoval

od možnosti uloženia povinnosti vo veciach pôsobnosti a právomoci orgánov verejnej

správy na úseku správy katastra súdmi. Okrem konštatovania záujmu sťažovateľa o výmaz

obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností sa krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku s učinenou argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom

nevysporiadal, a síce krajský súd v predmetnom rozsudku na odvolacie dôvody takmer

vôbec nezareagoval.“.

Podľa názoru sťažovateľa «krajský súd nepostupoval v súlade s , podľa

ktorého súd v konaní a teda logicky najmä v rozhodnutí, ktoré je vyvrcholením občianskeho

súdneho konania starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Sťažovateľ je

názoru, že jeho právna a dôkazná argumentácia bola spôsobilá na to, aby súd v prípade

vykonania všetkých navrhnutých dôkazov jeho žalobe vyhovel. Krajský súd v potvrdzujúcom

rozsudku nerešpektoval ani ustanovujúci náležitosti odôvodnenia

rozsudku, ktorý sa vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu. Viacstranovú argumentáciu

sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní v podstate „odbil“ odkazom na správnosť dôvodov

rozsudku okresného súdu a doplnil jeho dôvody dvoma stručnými odsekmi.».

Sťažovateľ zdôraznil, že „Krajský súd sa v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou

stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľ ako žalobca v odvolaní

svojou skutkovou a právnou argumentáciou vyvracal bez toho, aby sa účinne zaoberal

námietkami žalobcu, ktoré mali pre vec podstatný význam. Krajský súd v napadnutom

rozsudku nekonštatoval irelevantnosť právnej argumentácie sťažovateľa avšak na strane

druhej sa odmietol vecne zaoberať vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi. Je nepochybné,

že súčasťou práv podľa a dohovoru je aj právo účastníka

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky skutkovo a právne relevantné otázky spojené s predmetom súdnej ochrany. Odpoveď

súdu musí byť jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale predovšetkým účastníkovi konania,

pretože súd rozhoduje o jeho subjektívnych právach (m. m. ). Tým, že krajský

súd nereagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa, jeho rozsudok je

neodôvodnený, arbitrárny (svojvoľný) a tým priamo zasahujúci do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa

a právo pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 2.7.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 2.7.2014

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

284,08 €, a to na účet JUDr. Jozefa Čorbu, PhD., advokáta, do troch dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva vlastniť majetok podľa

, práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu,

ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívať

v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a jeho arbitrárnosti,

v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa mu bola odopretá možnosť domáhať sa

spravodlivosti, resp. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu

v sťažnosti označených práv.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní primeraným

a ústavne akceptovateľným spôsobom nereagoval na námietky sťažovateľa, čím podľa jeho

názoru odmietol v súdnom konaní spravodlivosť, resp. v dôsledku uvedeného mu bola

odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.

Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa jeho

názoru nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

a že práve v dôsledku tohto postupu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

čo sťažovateľ hodnotí ako porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí,

že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo vydanie napadnutého rozsudku, bol

pozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom

v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo byť porušené aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom

prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej

dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní

pred všeobecnými súdmi (m. m. ). Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti

konať pred krajským súdom, sťažovateľovi nič nebránilo podať proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohol oprieť

o citované ustanovenie a v rámci dovolacieho konania

sa domáhať ochrany v sťažnosti označených práv.

Z predloženej sťažnosti, k nej pripojených príloh a zo zistenia ústavného súdu

vyplýva, že sťažovateľ dovolanie nepodal, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpal

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv

účinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnený. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa mohol odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľ v podstate námietkou odňatia

možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nevykonanie ním navrhnutých

dôkazov, v dôsledku čoho podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu, resp. neúplnému

právnemu posúdeniu veci všeobecným súdom, a najmä nedošlo k dosiahnutiu výmazu

obmedzujúcej poznámky vyznačenej na liste vlastníctva č. .

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne

oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd na základe vykonaného dokazovania návrh

sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce

faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj

interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na odvolacie dôvody

sťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Žaloba žalobcu v prvom navrhnutom výroku bezpochyby je určovacou žalobou

podľa (návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo

najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem), pri ktorej je potrebné v prvom rade skúmať naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, t. j. procesnú prípustnosť žaloby, pretože z cit. ust. vyplýva,

že existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu je základnou podmienkou pre to,

aby jej bolo možné vyhovieť (je procesnou podmienkou jej úspešnosti). Účelom určovacej

žaloby je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany, a takáto žaloba je namieste vtedy, ak

by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo právny vzťah, ktorého je

účastníkom, alebo by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým.

Uvedený účel určovacej žaloby tak korešponduje práve s podmienkou, aby na určení

právneho vzťahu alebo práva bol naliehavý právny záujem. Ak nemožno v konkrétnom

prípade očakávať, že ho určovacia žaloba bude plniť, nebude splnená ani táto podmienka.

V takom prípade súd bez toho, aby sa zaoberal vecou samou (príp. otázkou vecnej

legitimácie), žalobcu zamietne, lebo nedostatok preukázania naliehavého právneho záujmu

je spravidla prvoradým dôvodom, pre ktorý určovacia žaloba neobstojí. V žalobe o určenie,

či tu právny vzťah alebo právo je či nie je musí žalobca vždy tvrdiť a preukazovať

skutočnosti, z ktorých vyplýva, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem v zmysle sa viaže na konkrétny

určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa

žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho

práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla

opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu

spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu

(len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah, alebo právo.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý

právny záujem na opätovnom určení vlastníckeho práva k parcele registra

zapísanej na , kat. úz. , keďže jeho vlastníctvo k tejto parcele bolo už

určené súdnym rozhodnutím. S týmto názorom súhlasí aj odvolací súd. Žalobca totiž už je

zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník (podiel 1/1) spornej parcely č. 202/1

(výpis z katastra nehnuteľností na č. l. 6), a to v dôsledku konania Okresného súdu Poprad

sp. zn. . V tomto konaní Okresný súd Poprad vyporiadal podielové

spoluvlastníctvo účastníkov (okrem žalobcu odlišných od účastníkov v danej veci), a to

rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.7.2006 a týmto parc. č. 202/1 určil

do výlučného vlastníctva žalobcu (rozsudok na č. l. 10-14). Keďže žalobca bez akýchkoľvek

pochybností už je zapísaný ako výlučný vlastník predmetnej parcely (dokonca na základe

súdneho rozhodnutia, ktorým bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo), nemôže mať

naliehavý právny záujem na požadovanom určení a navrhnutý určovací výrok by ním

deklarovanú spornosť a neistotu neodstránil.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že záujmom žalobcu je predovšetkým dosiahnuť výmaz

obmedzujúcej poznámky vyznačenej na , a preto žalobu v jej druhom výroku

smeroval pôvodne voči správe katastra. O vyznačení obmedzujúcej poznámky rozhodla

Správa katastra rozhodnutím č. X 60/2008 z 10.9.2008 (č. l. 7-8), a to podľa § 39

ods. 2 Katastrálneho zákona. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca v správnom konaní

odvolanie nepodal a nemohol tak využiť ani postup v súlade s . Katastrálne

úrady a správy katastra boli miestnymi orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávali štátnu

správu na úseku katastra, preto uloženie akejkoľvek povinnosti týkajúce sa ich pôsobnosti,

či zákazu konať vo veciach ich právomoci súdnym rozhodnutím je neprípustné, (súdom

prislúcha právo kontroly a zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy iba v rámci

správneho súdnictva - piata časť ). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa

ani v časti týkajúcej sa druhého navrhnutého výroku rozhodnutia nemožno hodnotiť ako

nepreskúmateľné a vo výsledku je toto rozhodnutie správne.“

Vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa

v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav,

správne vec právne posúdil a keď sťažovateľ podľa jeho názoru v odvolaní neuviedol

žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom

rozsahu potvrdil ako vecne správny ( ).

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom

a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme

zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj v

ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z , a tieto pri svojom postupe aj

prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé

a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom

konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej

uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a )

a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych

okolnostiach prípadu (v danej veci ) je ústavne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok

krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných

práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii

napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam

možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by

mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s .

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným

odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké

skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasí

s niektorými názormi sťažovateľa, reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky vrátane

námietky týkajúcej sa výmazu obmedzujúcej poznámky vo vzťahu k časti pozemku

2

(239 m) vyvlastnenej v prospech „Československého štátu – Miestneho národného výboru

v Studenci na základe rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25. 8. 1965, právoplatného

dňa 16. 9. 1965, číslo zmeny 1/67“.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení v znení

platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými

článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský

súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(napr. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom (čo platí, aj pokiaľ ide

o čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou

inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľ dôsledne

nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom

sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru

(m. m. ).

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade

zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť

pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až . Keďže

ústavný súd nezistil porušenie , nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu (obdobne napr. , , ,

). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015