Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 565/2015
PDF · 305.39 KB
No categories available
III. ÚS 565/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11 Co 603/2013 z 2. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách
aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 Co 603/2013 z 2. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Konanie v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v prvom rade
Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR,
so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava a žalovanému v druhom rade Katastrálny
úrad v Prešove, Správa katastra Levoča, so sídlom Mäsiarska 14, 054 01 Levoča o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o uloženie povinnosti zrušiť obmedzujúcu poznámku
v katastri nehnuteľností bolo vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd") pod č. k. 2C/48/2011. Okresný súd žalobu rozsudkom z 26.9.2013 zamietol,
pričom o odvolaní podanom sťažovateľom Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co/603/2013
(ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.».
Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul dôvody žaloby, ako aj dôvody jej zamietnutia
Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len ,,okresný súd“) v spojitosti s rozsudkom
krajského súdu, v súvislosti s čím uviedol, že «žalobou sa sťažovateľ domáhal, aby súd (i)
určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území , obec
, evidovanej na liste vlastníctva č. , vedenom Katastrálnym úradom ,
Správa katastra ako parcela registra - orná pôda o výmere 518 m2
(ďalej len „dotknutá nehnuteľnosť“) a vo vzťahu k žalovanému v druhom rade sa domáhal,
(ii) aby mu súd uložil povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku vyznačenú na vyššie
uvedenom liste vlastníctva č. , katastrálne územie , v časti viažucej sa
k parcele v znení: „V zmysle § 39 ods. 2 katastrálneho zákona hodnovernosť
údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola v časti parcely registra
spochybnená — časť parcely registra o výmere 239 m2 vyvlastnená
v prospech Československého štátu — Miestneho národného výboru na základe
rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25.8.1965, právoplatného dňa 16.9.1965, číslo
zmeny 1/67.“ (ďalej len „obmedzujúca poznámka“). Okresný súd žalobu zamietol
s odôvodnením“, že „nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na opätovnom
určení jeho vlastníckeho práva, (ii) dôvody zápisu poznámky na liste vlastníctva č. , kat.
územie nepominuli a nie je možné predmetnú poznámku z listu vlastníctva
vymazať a súdu neprináleží zrušiť obmedzujúcu poznámku na liste vlastníctva, ktorá bola
vyznačená v súlade so zákonom.“».
Ďalej sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, pričom
v tomto odvolaní namietal, že «... odôvodnenie napadnutého rozsudku je najmä vo vzťahu
k druhej časti petitu - povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku - neúplné, nedostatočné,
čo v konečnom dôsledku robí rozhodnutie súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľ v odvolaní
voči napadnutému rozsudku trval na tom, že k vyvlastneniu dotknutej nehnuteľnosti
v minulosti právoplatne nemohlo dôjsť a aktuálny zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá ani rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorým bol
sťažovateľ určený za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ poukazoval
najmä na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v Časti, kde okresný súd bez
ďalšieho ustálil, že „pozemok bol vyvlastnený“. Sťažovateľ totiž v konaní podstatnú časť
svojej argumentácie viedol v zmysle, že k vyvlastneniu časti dotknutej nehnuteľnosti
nemohlo právoplatne dôjsť, a to okrem iného najmä z dôvodu, že mu rozhodnutie
o vyvlastnení nebolo nikdy doručené. Okresný súd k naznačenej argumentácii nielenže
nezaujal svoje stanovisko, ale v odôvodnení rozsudku neuviedol ani akými úvahami sa
spravoval pri konštatovaní, že „pozemok bol vyvlastnený“. Okresný súd absolútne
opomenul povinnosť reagovať na námietky sťažovateľa, najmä sa vôbec nevyjadril akým
spôsobom vyhodnotil dôkazy, ktoré podľa nášho názoru svedčili v prospech sťažovateľa.
Za najhodnovernejší dôkaz svedčiaci v prospech sťažovateľa považujeme práve rozsudok
Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorý určil za výlučného vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti sťažovateľa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu ani vo vzťahu k petitu
č. 1 žaloby (určenie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti), ani vo vzťahu k petitu
č. 2 žaloby (výmaz obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti) neobsahovalo žiadne
skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa. Podľa názoru sťažovateľa
trpelo rozhodnutie súdu prvého stupňa taktiež tou vadou, že konajúci súd v jeho odôvodnení
neuviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ totiž v konaní pred
okresným súdom navrhol dôkazy, ktoré mali preukázať, že vyvlastnenie nebolo zákonné,
konajúci súd však tieto dôkazy nevykonal. V uvedenom zmysle pociťoval navrhovateľ taktiež
vady hmotnoprávnej stránky konania pred súdom prvého stupňa, keď okresný súd neúplné
zistil skutkový stav (nevykonaním navrhnutých dôkazov) a v následnosti na to vec nesprávne
právne posúdil.».
Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že „Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11, Co/603/2013
z 2.7.2014 napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
2 C/48/2011 z 26.9.2013 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu,
dôvodov odvolania, vyjadrení k nemu a prepise doktrinálnych poznatkov o účele určovacej
žaloby bez ďalšieho relevantného odôvodnenia stroho uviedol, že súhlasí s názorom
okresného súdu, že sťažovateľ nemal opätovne (po konaní vedenom na Okresnom súde
Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, v ktorom bolo rozsudkom určené výlučné vlastníctvo
sťažovateľa k dotknutej nehnuteľnosti) naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva k dotknutej nehnuteľnosti. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku napadnutého touto
sťažnosťou (v súvislosti s druhou časťou petitu, smerujúcou k výmazu obmedzujúcej
poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností) iba stroho dištancoval
od možnosti uloženia povinnosti vo veciach pôsobnosti a právomoci orgánov verejnej
správy na úseku správy katastra súdmi. Okrem konštatovania záujmu sťažovateľa o výmaz
obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností sa krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku s učinenou argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom
nevysporiadal, a síce krajský súd v predmetnom rozsudku na odvolacie dôvody takmer
vôbec nezareagoval.“.
Podľa názoru sťažovateľa «krajský súd nepostupoval v súlade s § 132 O. s. p., podľa
ktorého súd v konaní a teda logicky najmä v rozhodnutí, ktoré je vyvrcholením občianskeho
súdneho konania starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Sťažovateľ je
názoru, že jeho právna a dôkazná argumentácia bola spôsobilá na to, aby súd v prípade
vykonania všetkých navrhnutých dôkazov jeho žalobe vyhovel. Krajský súd v potvrdzujúcom
rozsudku nerešpektoval ani § 157 ods. 2 O. s. p. ustanovujúci náležitosti odôvodnenia
rozsudku, ktorý sa vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu. Viacstranovú argumentáciu
sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní v podstate „odbil“ odkazom na správnosť dôvodov
rozsudku okresného súdu a doplnil jeho dôvody dvoma stručnými odsekmi.».
Sťažovateľ zdôraznil, že „Krajský súd sa v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou
stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľ ako žalobca v odvolaní
svojou skutkovou a právnou argumentáciou vyvracal bez toho, aby sa účinne zaoberal
námietkami žalobcu, ktoré mali pre vec podstatný význam. Krajský súd v napadnutom
rozsudku nekonštatoval irelevantnosť právnej argumentácie sťažovateľa avšak na strane
druhej sa odmietol vecne zaoberať vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi. Je nepochybné,
že súčasťou práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky skutkovo a právne relevantné otázky spojené s predmetom súdnej ochrany. Odpoveď
súdu musí byť jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale predovšetkým účastníkovi konania,
pretože súd rozhoduje o jeho subjektívnych právach (m. m. I. ÚS 241/07). Tým, že krajský
súd nereagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa, jeho rozsudok je
neodôvodnený, arbitrárny (svojvoľný) a tým priamo zasahujúci do základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
284,08 €, a to na účet JUDr. Jozefa Čorbu, PhD., advokáta, do troch dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívať
v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a jeho arbitrárnosti,
v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa mu bola odopretá možnosť domáhať sa
spravodlivosti, resp. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu
v sťažnosti označených práv.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
spočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní primeraným
a ústavne akceptovateľným spôsobom nereagoval na námietky sťažovateľa, čím podľa jeho
názoru odmietol v súdnom konaní spravodlivosť, resp. v dôsledku uvedeného mu bola
odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.
Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa jeho
názoru nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
a že práve v dôsledku tohto postupu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
čo sťažovateľ hodnotí ako porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí,
že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo vydanie napadnutého rozsudku, bol
pozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom
v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo byť porušené aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom
prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej
dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní
pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti
konať pred krajským súdom, sťažovateľovi nič nebránilo podať proti napadnutému
rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohol oprieť
o citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania
sa domáhať ochrany v sťažnosti označených práv.
Z predloženej sťažnosti, k nej pripojených príloh a zo zistenia ústavného súdu
vyplýva, že sťažovateľ dovolanie nepodal, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpal
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv
účinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnený. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa mohol odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľ v podstate námietkou odňatia
možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom
krajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nevykonanie ním navrhnutých
dôkazov, v dôsledku čoho podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu, resp. neúplnému
právnemu posúdeniu veci všeobecným súdom, a najmä nedošlo k dosiahnutiu výmazu
obmedzujúcej poznámky vyznačenej na liste vlastníctva č. .
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne
oboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenie
prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd na základe vykonaného dokazovania návrh
sťažovateľa zamietol.
Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce
faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj
interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na odvolacie dôvody
sťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„Žaloba žalobcu v prvom navrhnutom výroku bezpochyby je určovacou žalobou
podľa § 80 písm. c/ O. s. p. (návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem), pri ktorej je potrebné v prvom rade skúmať naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, t. j. procesnú prípustnosť žaloby, pretože z cit. ust. vyplýva,
že existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu je základnou podmienkou pre to,
aby jej bolo možné vyhovieť (je procesnou podmienkou jej úspešnosti). Účelom určovacej
žaloby je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany, a takáto žaloba je namieste vtedy, ak
by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo právny vzťah, ktorého je
účastníkom, alebo by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým.
Uvedený účel určovacej žaloby tak korešponduje práve s podmienkou, aby na určení
právneho vzťahu alebo práva bol naliehavý právny záujem. Ak nemožno v konkrétnom
prípade očakávať, že ho určovacia žaloba bude plniť, nebude splnená ani táto podmienka.
V takom prípade súd bez toho, aby sa zaoberal vecou samou (príp. otázkou vecnej
legitimácie), žalobcu zamietne, lebo nedostatok preukázania naliehavého právneho záujmu
je spravidla prvoradým dôvodom, pre ktorý určovacia žaloba neobstojí. V žalobe o určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je či nie je musí žalobca vždy tvrdiť a preukazovať
skutočnosti, z ktorých vyplýva, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. sa viaže na konkrétny
určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa
žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla
opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu
spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu
(len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah, alebo právo.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý
právny záujem na opätovnom určení vlastníckeho práva k parcele registra
zapísanej na , kat. úz. , keďže jeho vlastníctvo k tejto parcele bolo už
určené súdnym rozhodnutím. S týmto názorom súhlasí aj odvolací súd. Žalobca totiž už je
zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník (podiel 1/1) spornej parcely č. 202/1
(výpis z katastra nehnuteľností na č. l. 6), a to v dôsledku konania Okresného súdu Poprad
sp. zn. 12 C 19/2004. V tomto konaní Okresný súd Poprad vyporiadal podielové
spoluvlastníctvo účastníkov (okrem žalobcu odlišných od účastníkov v danej veci), a to
rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.7.2006 a týmto parc. č. 202/1 určil
do výlučného vlastníctva žalobcu (rozsudok na č. l. 10-14). Keďže žalobca bez akýchkoľvek
pochybností už je zapísaný ako výlučný vlastník predmetnej parcely (dokonca na základe
súdneho rozhodnutia, ktorým bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo), nemôže mať
naliehavý právny záujem na požadovanom určení a navrhnutý určovací výrok by ním
deklarovanú spornosť a neistotu neodstránil.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že záujmom žalobcu je predovšetkým dosiahnuť výmaz
obmedzujúcej poznámky vyznačenej na , a preto žalobu v jej druhom výroku
smeroval pôvodne voči správe katastra. O vyznačení obmedzujúcej poznámky rozhodla
Správa katastra rozhodnutím č. X 60/2008 z 10.9.2008 (č. l. 7-8), a to podľa § 39
ods. 2 Katastrálneho zákona. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca v správnom konaní
odvolanie nepodal a nemohol tak využiť ani postup v súlade s § 250v O. s. p.. Katastrálne
úrady a správy katastra boli miestnymi orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávali štátnu
správu na úseku katastra, preto uloženie akejkoľvek povinnosti týkajúce sa ich pôsobnosti,
či zákazu konať vo veciach ich právomoci súdnym rozhodnutím je neprípustné, (súdom
prislúcha právo kontroly a zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy iba v rámci
správneho súdnictva - piata časť O. s. p.). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
ani v časti týkajúcej sa druhého navrhnutého výroku rozhodnutia nemožno hodnotiť ako
nepreskúmateľné a vo výsledku je toto rozhodnutie správne.“
Vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa
v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav,
správne vec právne posúdil a keď sťažovateľ podľa jeho názoru v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom
rozsahu potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 OSP).
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom
a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme
zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157
ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti
zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe aj
prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé
a preskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom
konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných
práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej
uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4)
a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych
okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho súdneho poriadku) je ústavne
akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca
príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami
na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok
krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných
práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revízii
napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam
možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by
mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným
odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké
skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasí
s niektorými názormi sťažovateľa, reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky vrátane
námietky týkajúcej sa výmazu obmedzujúcej poznámky vo vzťahu k časti pozemku
2
(239 m) vyvlastnenej v prospech „Československého štátu – Miestneho národného výboru
v Studenci na základe rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25. 8. 1965, právoplatného
dňa 16. 9. 1965, číslo zmeny 1/67“.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení
platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými
článkami ústavy a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský
súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou
inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľ dôsledne
nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom
sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade
zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť
pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže
ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,
III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015