Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 802/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom,

Krajinská 30, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. marca 2012, postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. marca

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. septembra

2015 doručené podanie , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská 30,

Bratislava, označené ako „Ústavná sťažnosť“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval

ako sťažnosť podľa (ďalej len „“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý postup“

a „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. marca

2013 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý postup“

a „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o náhradu škody vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení navrhovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2012

návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 12. marca 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2013 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. júna 2015 odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, avšak z ústavnoprávneho

hľadiska odôvodnenie jeho sťažnosti spočíva len vo všeobecnom konštatovaní, že

„rozhodnutia súdov čo do objektívnosti a zdôvodnenia rozhodnutí o spoluzodpovednosti

s sú nepreskúmateľné a tým v rozpore s , ako aj dohovorom“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní na

Najvyššom súde SR, Krajskom súde v Bratislave a Okresnom súde Bratislava III na súdnu

ochranu bolo porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, rozsudky Krajského súdu v Bratislave a Okresného

súdu Bratislava III sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 3000.- eur,

ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava III.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že

sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to

splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, ).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý

obsahuje všetky náležitosti predpísané . Ak ide o sťažnosť podľa

(ako to je i v prípade sťažovateľa), musí obsahovať jednak všeobecné

náležitosti uvedené v , ako aj osobitné náležitosti uvedené

predovšetkým v v spojení s požiadavkami na návrh na

rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z .

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (

v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z ), čím zároveň

vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa

v predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých je mimoriadne obťažné

o nej konať a rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľom

formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim

z , keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutia

všeobecných súdov, ktorými malo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru. Navyše sťažnosť

nie je vo vzťahu k označeným porušovateľom (okresný súd, krajský súd a najvyšší súd)

náležite odôvodnená.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) síce

vyplýva, ktoré konania a rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ napáda, avšak

v spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnosti ide o taký nedostatok, aký ústavný súd

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania ().

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky

kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50

v spojení s , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré by boli pri rigoróznom prístupe ústavného

súdu dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti, pristúpil ústavný súd, vychádzajúc

z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, pri predbežnom prerokovaní k vecnému

posúdeniu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj postupu, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 28. marca 2012, ktorým bol zamietnutý jeho návrh

v konaní o náhradu škody.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, došlo k porušeniu jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie

svojich základných práv mohol sťažovateľ namietať v konaní pred ústavným súdom

v zásade len z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému

odsudzujúcemu rozsudku. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku sa preto ústavný súd

sústredil na posúdenie, ako sa krajský súd vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľa.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

«Odvolacie námietky navrhovateľa neobstoja, a s ich prevažnou väčšinou sa už

dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že v konaní bolo preukázané, že útok na navrhovateľa bol ojedinelým

incidentom, ku ktorému vo vlaku v uvedený deň došlo. Preto súd prvého stupňa správne

vyhodnotil zvýšené opatrenia, ktoré boli vykonané, vzhľadom na to, čo sa dialo, za

dostatočné. Nič nenasvedčovalo tomu, že by malo dôjsť k útoku. Zo svedeckých výpovedi

najmä vyplynulo, že predmetná preprava z hľadiska bezpečnostnej situácie nebola ničím

výnimočná, situácia vo vlaku bola normálna, i keď fanúšikovia boli hluční, nerobili

neporiadok. Nebolo potrebné upozorňovať ľudí aby si presadli kvôli fanúšikom (svedok

). Sám navrhovateľ sa zjavne necítil byť ohrozený, o ochranu nikoho nežiadal,

v kupé sedel sám. Atmosféra násilia vznikla až po útoku na navrhovateľa, keď boli útočníci

spolu s navrhovateľom vyvedení z vlaku. Je to navrhovateľ, ktorý účelovo vyťahuje citácie

svedkov, ktorý však opisovali atmosféru na stanici , ku ktorej došlo až po

útoku na neho, kedy podľa svedka , príslušníka ŽP, z vlaku

povyskakovalo 50 - 70 ľudí s tým, aby podozrivých zasahujúci príslušníci vrátili do vlaku.

Až vtedy sa schyľovalo ku konfliktu, ktorému sa však predišlo tým, že páchateľ bol zadržaný,

druhý z podozrivých sa vrátil do vlaku, a vlak bol uvoľnený na ďalšiu cestu. Neobstojí ani

tvrdenie navrhovateľa, že odporca v 1. rade bol povinný podľa čl. 5 prepravného poriadku

vylúčiť cestujúcich a - osoby pod vplyvom alkoholu - z prepravy.

Slovné spojenie „pravom prepravcu je z vlaku vylúčiť osoby pod vplyvom alkoholu“

vyjadruje právo prepravcu, nie však povinnosť. Odporcovia neporušili žiadne svoje

povinnosti, náhodnému konaniu útočníka a jeho následkom sa v danej situácii nedalo

zabrániť. Ku škode navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním

, za ktoré žiaden z odporcov nezodpovedá. Zodpovedá za ňu výlučne

. Vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby bol postup súdu prvého stupňa

správny, keď nevykonal ďalšie dokazovanie na preukázanie výšky škody, pretože to nebolo

potrebné.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa

v ňom zaoberal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a zaujal k nim ústavne

akceptovateľné závery. Krajský súd predovšetkým zrozumiteľne vysvetlil, prečo

nepovažoval prepravu z hľadiska bezpečnostnej situácie za výnimočnú, a tiež zaujal

stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa o porušení čl. 5 prepravného poriadku odporcu v 1. rade

a k vyvodeniu zodpovednosti za škodu spôsobnú sťažovateľovi.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska vysporiadania sa

s odvolacími námietkami sťažovateľa nevykazuje také nedostatky, ktoré by mohli mať

ústavnú intenzitu. Ústavný súd preto považuje argumentáciu krajského súdu obsiahnutú

v odôvodnení jeho rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

medzi jeho obsahom a obsahom základného práva a práva, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho

súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jeho dovolania najvyšším súdom. V súvislosti

s týmto tvrdením sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci... dovolanie nesmeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej nesmeruje ani proti rozsudku,

v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, dovolanie

nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania

v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej

podmienky; dovolanie nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu ( ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v až g ,

dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla

niektorá z týchto vád...

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f

) tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na

odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviska

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil...“

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že „súdy nesprávne vyhodnotili

výsledky vykonaného dokazovania“, najvyšší súd uvádza:

„nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými

dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení až c/ Pre

tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá , ktoré upravuje, že

dovolací súd nevykonáva dokazovanie... Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie,

tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom,

lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady

doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.“

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

konštatuje:

„Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by

ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s O. s p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj

záver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie

ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez

právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015