Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 556/2015
PDF · 312.92 KB
No categories available
I. ÚS 556/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o.,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek
Benedik, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014
z 2. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „povinný“
v pôvodnom súdnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 63 Er 1062/2014-61
z 2. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení povinného
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 bol účastníkom
exekučného konania na vymoženie uloženej povinnosti (vypratanie bytu, pozn.) a trov
exekúcie na podklade exekučného titulu vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k.
24 C 237/2009-172 z 28. júna 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9 Co 570/2012-245 z 20. marca 2014.
V snahe podrobne zosumarizovať skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súdu
chronologicky uvádza priebeh konania predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia
zo strany okresného súdu, v rámci ktorého zdôrazňuje, že „... po nadobudnutí
právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu informoval majiteľov predmetného bytu
listom zo dňa 20.6.2014 (doručeným dňa 23.6.2014), že byt nezadržuje a nemá tam svoje
veci.
Napriek uvedenému na základe uvedených rozsudkov podali majitelia bytu
(oprávnení) voči sťažovateľovi (povinnému) návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd
Bratislava I, ktorý dňa 11.07.2014 vydal poverenie pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 na
vymoženie uloženej povinnosti voči sťažovateľovi vypratať byt a na vymoženie trov
exekúcie.
Dňa 24.09.2014 exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie.
Sťažovateľ podal voči exekúcii a trovám exekúcie námietky dňa 30.09.2014 a dňa
08.10.2014, ktorých kópie doručil na Okresný súd Bratislava I dňa 28.10.2014.
V podaných námietkach sťažovateľ namietal, že predmetný byt neobýva, nemá tam
svoje veci a ani ho nezadržuje. Ako dôkaz priložil písomné potvrdenie svojej sestry pani
zo dňa 09.06.2014, v ktorom uviedla, že sťažovateľ byt neobýva,
nezadržuje ho a nemá v ňom svoje veci. V námietkach zo dňa 30.09.2014 sťažovateľ ďalej
uviedol, že oprávnení mali vedomosť o tom, že jeho sestra pani
zotrváva v byte, nakoľko dňa 16.06.2010 podali na Miestnom úrade v Bratislave žiadosť
o zrušenie trvalého pobytu sťažovateľa a jeho sestry v byte, ako aj mali vedomosť o tom, že
2
si pani nárokuje prechod nájmu po matke, pretože dňa 08.03.2012
žiadala o uzavretie zmluvy o nájme. Sťažovateľ taktiež uviedol, že informoval majiteľov bytu
listom zo dňa 20.06.2014, že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci.
Okresný súdu Bratislava I vydal dňa 02.12.2014 uznesenie sp. zn. 63 Er 1062/2014,
ktorým námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti trovám exekúcie
zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.02.2015, a nie je voči nemu prípustné
odvolanie.“.
3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ, argumentujúc rozhodovacou praxou
ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva, domnieva, že napadnutým
rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou, ako
i dohovorom (bod 1) v dôsledku svojvoľného postupu okresného súdu, ktorý sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s písomnými
dôkazmi, ktoré predložil.
Sťažovateľ zastáva názor, že dobrovoľne splnil to, na čo bol povinný podľa
exekučného titulu, a že relevantnú námietku voči začatiu exekúcie uplatnil. Ako ďalej
uvádza, «... svoju námietku podporil aj dôkazom, a to písomným potvrdením
. Obsah tohto písomného potvrdenia bol relevantný, pretože preukazoval stav,
ktorý sa mal dosiahnuť vyprataním.
Súd na námietky reagoval tým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázať,
že byt dobrovoľne vypratal. Avšak s dôkazom, ktorým naopak sťažovateľ sledoval unesenie
dôkazného bremena sa vôbec nevysporiadal. Súd dokonca tento dôkaz v odôvodnení ani
nezmienil; neuviedol, že ho sťažovateľ predložil! Súd sa s predloženým dôkazom nezaoberal
ani vecne, keď ho vôbec nehodnotil ani samostatne a ani v spojení s ostatnými dôkazmi. Je
pritom zrejmé, že išlo o dôkaz zásadný. Z povahy veci pritom vyplýva, že sťažovateľ nemal
vzhľadom na okolnosti ako inak preukázať negatívnu skutočnosť, a to, že sa v byte
nenachádza on a ani jeho veci.
Vzhľadom na to nie je ani zrejmé, ako súd dospel k záveru, že sťažovateľ „žiadnym
spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje
osobné veci“. ...
Súd argumentoval úplne opomínajúc predložený dôkaz. A to v podstate len tým, že
v námietkach sťažovateľ ako bydlisko uvádza adresu bytu. To však samé o sebe nevyvracia
pravdivosť písomného potvrdenia (čo súd netvrdí, nakoľko sa predloženým dôkazom vôbec
nezaoberal), pretože samotná skutočnosť, že sťažovateľ si uvádza určitú adresu, ako adresu
trvalého pobytu neznamená, že sa tam aj zdržuje (spolu so svojimi vecami). V tejto
súvislosti však súd úplne opomenul, že sťažovateľ predložil potvrdenie o zrušení evidencie
trvalého pobytu na adrese bytu. ...
Súd vychádzal z toho, že dôkazné bremeno preukázať, že povinný splnil povinnosť
uloženú exekučným titulom, znáša povinný. Súd však toto východisko aplikoval bez ohľadu
na okolnosti veci a v skutočnosti zaťažil sťažovateľa excesívnym dôkazným bremenom, a to
odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ predložil dôkaz, ktorým preukázal dobrovoľné
splnenie svojej povinnosti (a ktorý súd opomenul). ...
Ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti
exekučného titulu oznámil oprávneným (ich právnemu zástupcovi), že svoju povinnosť
splnil, že predmetný byt neužíva, nezadržiava ho a nemá v ňom žiadne svoje veci. Z povahy
veci vyplýva, že sťažovateľ nemohol poskytnúť dôkaz o tejto negatívnej skutočnosti.
Exekučný titul mu neukladal povinnosť odovzdať alebo sprístupniť byt oprávneným (za
daných okolností to ani urobiť nemohol, pretože byt nebol v jeho moci, nakoľko ho užívala
iná osoba).
Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa oprávnení pokúsili overiť túto skutočnosť,
nepokúsili sa vstúpiť do bytu. Z povahy veci vyplýva, že ak tvrdili skutočnosť, že sťažovateľ
dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť uloženú exekučným titulom, a teda tvrdili pozitívnu
skutočnosť, že byt aj naďalej užíva, znášali dôkazné bremeno preukázať, že sťažovateľ byt
aj naďalej užíva, že sa v ňom zdržuje a že sa v byte nachádzajú jeho veci. Oprávnení totiž
tvrdili, že sú splnené predpoklady pre vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 2 ExPor), teda tvrdili
skutočnosti vo svoj prospech. Oprávnení však nepredložili ani žiadne substancované
tvrdenia a ani žiadny dôkaz o tejto skutočnosti.».
4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
prijal sťažnosť na ďalšie konanie a súčasne vydal dočasné opatrenie, ktorým by poverenému
4
súdnemu exekútorovi uložil povinnosť zdržať sa vykonávania úkonov v exekúcii vedenej
pod sp. zn. Ex 1410/2014.
Zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento
nález:
„1. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa 02.12.2014
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa
02.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
5. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 15. mája 2015 doručené vyjadrenie
okresného súdu k sťažnosti, v ktorom okresný súd reaguje na v ústavnej sťažnosti uvedenú
argumentáciu sťažovateľa a navrhuje sťažnosť zo strany ústavného súdu odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Zákonná sudkyňa JUDr. Hajdinová vo vyjadrení konštatuje priebeh konania
predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia a následne podrobne uvádza, že okresný
súd v napadnutom rozhodnutí «... konštatoval, že povinný neuniesol bremeno dôkazu
a nepreukázal existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo
ktoré by mohli brániť jeho vymáhateľnosti, prípadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by
bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných
tvrdení. Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého
pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd
poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014, aj
v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza
adresu svojho pobytu na adrese , ide teda o adresu, na ktorej sa
nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu. K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom,
ktorí sa domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uviedol, že na
Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. 24 C 55/2012 viedlo konanie, v ktorom sa
navrhovatelia a (sestra a švagor povinného
v exekučnom konaní) domáhali voči odporcom... určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má
byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I však konanie zastavil uznesením č. k.
24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia
návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra
s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument
povinného právne irelevantný. Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9 Co 570/2012-
245, 9 Co 136/2013 zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava
I č. k. 24 C 237/2009-172 zo dňa 28.6.2012 uviedol, že podanie návrhu na začatie konania
vo veci sp. zn. 24 C 55/2012, ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu
nájmu bytu, považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn.
24 C 237/2009 túto skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu
nemal odvodené právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry .
Exekučný súd preto považoval námietky povinného za neodôvodnené a zamietol ich.
Z rovnakých dôvodov zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie. ...
Súd doručoval uznesenie povinnému na poslednú známu adresu, ktorú povinný
uviedol aj v námietkach, , z ktorej sa zásielka vrátila nedoručená
s poznámkou pošty Bratislava 1 „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“, to znamená, že
povinný na tejto adrese v čase doručovania mal poštovú schránku.
Povinný až dňa 18.12.2014, teda po rozhodnutí o námietkach, exekučnému súdu
oznámil zmenu jeho adresy na , napriek tomu, že podľa lustrácie
v Registri obyvateľov SR bol na tejto adrese prihlásený už od 3.11.2014 a vedel, že súd
bude rozhodovať o jeho námietkach proti exekúcii aj proti trovám exekúcie a že mu bude
doručovať rozhodnutie, čím sťažil postup súdu. Súd povinnému doručoval uznesenie č. k.
63 Er 1062/2014-61 zo dňa 2.12.2014 na adresu , aj na novú
adresu . Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
2.2.2015.
6
Exekučný súd priamo nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených k jeho
námietkam, pretože v ňom oprávnení uvádzali dôvody, ktoré boli exekučnému súdu
(rovnako tak povinnému) známe z predchádzajúceho konania. Prípadná replika povinného
k vyjadreniu oprávnených k jeho námietkam, by nemala vplyv na rozhodnutie exekučného
súdu o námietkach. Exekučný súd nezaložil svoje rozhodnutie č. k. 63 Er 1062/2014-61
zo dňa 2.12.2014 na vyjadrení oprávnených k námietkam povinného a vyjadrenie
oprávnených nemalo vplyv na rozhodnutie súdu o námietkach. Preto som toho názoru, že
týmto postupom exekučný súd neporušil právo povinného na prístup k súdu, čo by malo za
následok odňatie možnosti konať pred súdom (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 273/2014 zo dňa 28.1.2015). Napokon, povinný dňa 17.2.2015 nahliadal do
exekučného spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 (č. l. 71), kedy prevzal vyjadrenie oprávnených
a dostalo sa do jeho dispozičnej sféry. V tomto kontexte je potrebné zohľadniť aj špecifiká
exekučného konania, ktoré ako osobitné konanie nastupuje až vtedy, keď povinný
dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.».
JUDr. Hajdinová zároveň ústavnému súdu pre ozrejmenie uvádza i ďalšie procesné
návrhy tak sťažovateľa, ako i oprávnených a rozhodnutia okresného súdu v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 63 Er 1062/2014, ktoré nastali po vydaní napadnutého
rozhodnutia okresného súdu [rozhodnutie sp. zn. 63 Er 1062/2014 z 24. apríla 2015 o zmene
súdneho exekútora na návrh oprávnených či rozhodnutie sp. zn. 63 Er 1062/2014
z 27. apríla 2015 o nepovolení odkladu exekúcie na návrh povinného pre absenciu
zákonných podmienok vyplývajúcich z § 56 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pozn.] a v závere konštatuje, že napadnuté
rozhodnutie je podľa jej názoru vecne, ako i právne správne a rešpektuje ustanovenia
Exekučného poriadku, ako i súvisiacu judikatúru súdov Slovenskej republiky.
6. Sťažovateľ v nadväznosti na vyjadrenie okresného súdu (bod 5) vo vyjadrení
zo 16. júna 2015 navrhuje vzhľadom na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 pripustenie zmeny petitu dočasného opatrenia tak, že
„... súdnemu exekútorovi ... sa ukladá, aby sa zdržal vykonávania
úkonov v exekúcii sp. zn. Ex 1410/2014...“.
V nadväznosti na vyjadrenie JUDr. Hajdinovej sťažovateľ uvádza, že „... sudkyňa
z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo
k porušeniu jeho práv.
Argumentáciu sudkyne považuje sťažovateľ za rozporuplnú. Absolútny dôraz položila
na to, že sťažovateľ na námietkach uviedol ako adresu trvalého pobytu
. Odhliadnuc od skutočnosti, že mala preukázané zrušenie trvalého pobytu
na tejto adrese, sama význam uvedenia trvalého pobytu relativizuje. Tvrdí totiž, že údaj
o trvalom pobyte má len evidenčný charakter a nezakladá žiadne právo. Odhliadnuc od
skutočnosti, že sudkyňa nezvážila, že sťažovateľ mohol uviesť nesprávnu adresu napríklad
omylom zo zotrvačnosti, táto skutočnosť sama osebe nemohla byť dôkazom o tom, že
sťažovateľ sa v byte združuje. Ani údaj o trvalom pobyte totiž sám osebe neznamená, že sa
osoba na adrese zdržuje. Úvahy súdu na tému doručovania rozhodnutí, či a kde mal
sťažovateľ poštovú schránku, nedokazujú to, že sťažovateľ byt užíva; týmito súd napadnuté
uznesenie neodôvodňoval a v okolnostiach veci ide len o špekulácie irelevantné vo vzťahu
ku skutočnosti, že súd svojvoľne opomenul kľúčový dôkaz a nesprávne určil dôkazné
bremeno.
Pokiaľ sudkyňa poukazuje na to, že sestra sťažovateľa podala návrh na určenie
práva nájmu, ktorý následne vzala späť, je to úplne irelevantné. Nevyvracia to totiž
skutočnosť, že sestra sťažovateľa byt so svojím manželom reálne užíva a ani pravdivosť jej
vyhlásenia, že sťažovateľ byt neužíva a nemá tam veci. ...
K námietke sťažovateľa, že súd nesprávne určil dôkazné bremeno, sa sudkyňa
nevyjadrila vôbec. Sťažovateľ je teda opäť toho názoru, že sudkyňa z vecnej stránky
nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho
práv.
Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že nenamieta to, že sa súd nestotožnil s jeho
právnymi názormi, resp. že nebol úspešný, čo sa týka námietok proti exekúcii, ale
predovšetkým to, že (i) súd opomenul kľúčový dôkaz priamo potvrdzujúci jeho tvrdenia,
8
dokonca ho v odôvodnení ani nezmienil, hoci o ňom vedomosť mal a (ii) že súd nesprávne
určil dôkazné bremeno. ...
Čo sa týka tvrdenia, že súd nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených,
argumentácia sudkyne je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
a Najvyššieho súdu SR. ...
Zdôrazňujeme ďalej, že obsahom vyjadrenia oprávnených bolo, že povinný
nepreukázal, že byt neobýva a že sa v byte nezdržuje. Podľa nášho názoru ide o tvrdenie, na
ktoré mal mať sťažovateľ možnosť reagovať replikou, prípadne návrhmi na vykonanie
dôkazov, a to práve s ohľadom na špecifiká exekučného konania, v ktorom sa pojednávanie
nevykonáva. Nevedno nakoniec, odkiaľ mal mať sťažovateľ vedomosť o argumentácii
oprávnených.
Tvrdenie súdu, že povinný nahliadol do spisu 17.02.2015, kedy vyjadrenie
oprávnených prevzal, je absurdné, nakoľko k tomu došlo až po vydaní napadnutého
uznesenia.“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011,
IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Sťažnosť na porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014 adresovanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ
10
primárne tým, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a neodôvodnené,
pretože okresný súd sa v ňom náležite nevysporiadal s jeho námietkami tak proti exekúcii
samotnej, ako i voči jej trovám.
11. Pre účely preskúmania sťažovateľom tvrdených námietok si ústavný súd
zadovážil príslušné podkladové spisy okresného súdu sp. zn. 63 Er 1062/2014, sp. zn.
24 C 237/2009 a sp. zn. 24 C 55/2012.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím okresného súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť zo strany
okresného súdu vydaním neodôvodneného a arbitrárneho rozhodnutia sp. zn.
63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014. Sťažovateľ sa zároveň domnieva, že dobrovoľne
splnil to, na čo je povinný podľa exekučného titulu, a teda že tu existuje stav, ktorý
zodpovedá stavu, ktorý sa má dosiahnuť výkonom povinnosti uloženej exekučným titulom.
14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný
súd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietky
sťažovateľa (povinného v pôvodnom exekučnom konaní) proti upovedomeniu o začatí
exekúcie, ako i proti trovám exekúcie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
12
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (s. 2 4) vyplýva, že okresný súd
vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na nosné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho
námietkach proti exekúcii, ako i proti trovám exekúcie. Pre posúdenie danej veci ústavným
súdom je však relevantný právny záver okresného súdu o zamietnutí týchto námietok
odôvodený tým, že:
„Súd nahliadnutím do spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 zistil, že exekučné konanie
prebieha na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. k.
24 C 237/09-172 zo dňa 28.06.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9 Co 570/2012-245 zo dňa 20.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2014
a vykonateľnosť dňa 24.06.2014.
Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny
opravný prostriedok a týmto rozhodnutím je viazaný.
Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých
účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonávania exekúcie. Námietky
povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného
poriadku. Účastník konania na strane povinného nesie dôkazné bremeno, t. j. je povinný
preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu
iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého
pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd
poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014 aj
v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza
adresu svojho pobytu na adrese , ide teda o adresu, na ktorej sa
nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu.
K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom, ktorí sa
domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uvádza, že na Okresnom
súde Bratislava I sa pod sp. zn. 24 C 55/2012 viedlo konanie, v ktorom sa navrhovatelia
a domáhali voči odporcom... určenia prechodu
nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I konanie zastavil uznesením
č. k. 24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia
návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra
s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument
povinného právne irelevantný.
Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9 Co 570/2012-245, 9 Co 136/2013
zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.
24 C 237/2009-172 zo dňa 28.6.2012, uviedol, že podanie návrhu na začatie konania
vo veci 24 C 55/2012, ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu nájmu bytu,
považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn. 24 C 237/2009 túto
skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal odvodené
právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry .
Exekučný súd konštatuje, že povinný neuniesol bremeno dôkazu a nepreukázal
existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo ktoré by
mohli brániť jeho vymáhateľnosti, pripadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by
bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných
tvrdení. Preto súd jeho námietky proti exekúcii zamietol.
Povinný podal námietky proti trovám exekúcie z tých istých dôvodov ako námietky
proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Nakoľko povinný do dnešného dňa dobrovoľne
nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom a predmetný byt nevypratal, návrh na
vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom, z tohto dôvodu
bude musieť povinný znášať trovy exekúcie. Z toho dôvodu, súd zamietol aj námietky
povinného proti trovám exekúcie.“.
17. Po zhodnotení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu
ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd na námietky sťažovateľa reagoval primeraným
spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré mali podľa názoru okresného súdu pre vec
podstatný význam a ktoré dostatočne objasňovali skutkový a právny základ napadnutého
14
rozhodnutia. Do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zároveň náležite
uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.
Tým okresný súd splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých absenciu mu sťažovateľ vyčítal.
Uvedený výklad okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia okresného súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
18. Ústavný súd je s ohľadom na uvedené toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným napadnutým rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu
popiera tvrdenie sťažovateľa, že z jeho strany nedostal odpoveď na svoje argumenty
uvedené v námietkach proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie.
19. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
20. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa, ústavný súd preskúmaním
napadnutého rozhodnutia okresného súdu (v časti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa
proti upovedomeniu o začatí exekúcie) dospel k záveru, že ho nemožno považovať za
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na
súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v tejto
časti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pretože napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.
21. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstáv
sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia v petite
označených práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,
označené práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu a porušením základného
práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (bod 20) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pozornosti ústavného súdu rovnako neunikla skutočnosť, že sťažovateľ podanou
ústavnou sťažnosťou chránil svoje práva skôr formálne, a nie materiálne. V situácii, ak
sťažovateľ (ako sám tvrdí) predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom exekúcie, neobýva
a ani ju nezadržuje, by totiž reálnym výkonom exekúcie k materiálnemu ohrozeniu,
respektíve porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv ani nemohlo dôjsť.
Navyše „prípadnú škodu“, ktorá by „eventuálne“ sťažovateľovi v súvislosti
s realizovaným výkonom exekúcie vznikla, by si sťažovateľ následne mohol uplatniť voči
štátu, pričom rozhodovanie o náhrade škody (spôsobenej tak nezákonným rozhodnutím, ako
i nesprávnym úradným postupom) patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu
v zásade do právomoci všeobecných súdov.
16
22. V nadväznosti na druhú časť napadnutého rozhodnutia (týkajúcu sa rozhodnutia
okresného súdu o námietkách povinného proti trovám exekúcie) ústavný súd vzhľadom na
hodnotu, ktorá by eventuálne bola „v hre“, t. j. výšku prípadných trov exekúcie, konštatuje,
že predmet tejto ústavnou sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia okresného súdu
nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia
porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania
citeľne dotknúť.
23. Okresný súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia námietky sťažovateľa
proti trovám exekúcie zamietol z dôvodu, že „... povinný do dnešného dňa dobrovoľne
nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom, predmetný byt nevypratal a návrh na
vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom...“.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade je
nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny
rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia v petite označených práv sťažovateľa
zaručených ústavou, ako i dohovorom (bod 4).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých
došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec (bod 22) takúto
intenzitu zjavne nedosahovala.
25. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti i (bod 22) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
V kontexte uvedeného totiž nemožno opomenúť, že výška trov exekúcie uvedená
v upovedomení o začatí exekúcie z 13. augusta 2014 je len predbežným vyčíslením týchto
trov a skutočné trovy exekúcie bude súdny exekútor špecifikovať až následne pri ukončení
exekučného konania v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení neskorších predpisov a o ich výške rozhodne súd.
II.B K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd podotýka, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnil v zmysle požiadavky
§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojho tvrdenia o porušení čl. 48 ods. 2
ústavy sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by
akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa
ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
27. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015
18