Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 556/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek

Benedik, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 2. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „povinný“

v pôvodnom súdnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -61

z 2. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení povinného

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. bol účastníkom

exekučného konania na vymoženie uloženej povinnosti (vypratanie bytu, pozn.) a trov

exekúcie na podklade exekučného titulu vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k.

-172 z 28. júna 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-245 z 20. marca 2014.

V snahe podrobne zosumarizovať skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súdu

chronologicky uvádza priebeh konania predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia

zo strany okresného súdu, v rámci ktorého zdôrazňuje, že „... po nadobudnutí

právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu informoval majiteľov predmetného bytu

listom zo dňa 20.6.2014 (doručeným dňa 23.6.2014), že byt nezadržuje a nemá tam svoje

veci.

Napriek uvedenému na základe uvedených rozsudkov podali majitelia bytu

(oprávnení) voči sťažovateľovi (povinnému) návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd

Bratislava I, ktorý dňa 11.07.2014 vydal poverenie pod sp. zn. na

vymoženie uloženej povinnosti voči sťažovateľovi vypratať byt a na vymoženie trov

exekúcie.

Dňa 24.09.2014 exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie.

Sťažovateľ podal voči exekúcii a trovám exekúcie námietky dňa 30.09.2014 a dňa

08.10.2014, ktorých kópie doručil na Okresný súd Bratislava I dňa 28.10.2014.

V podaných námietkach sťažovateľ namietal, že predmetný byt neobýva, nemá tam

svoje veci a ani ho nezadržuje. Ako dôkaz priložil písomné potvrdenie svojej sestry pani

zo dňa 09.06.2014, v ktorom uviedla, že sťažovateľ byt neobýva,

nezadržuje ho a nemá v ňom svoje veci. V námietkach zo dňa 30.09.2014 sťažovateľ ďalej

uviedol, že oprávnení mali vedomosť o tom, že jeho sestra pani

zotrváva v byte, nakoľko dňa 16.06.2010 podali na Miestnom úrade v Bratislave žiadosť

o zrušenie trvalého pobytu sťažovateľa a jeho sestry v byte, ako aj mali vedomosť o tom, že

2

si pani nárokuje prechod nájmu po matke, pretože dňa 08.03.2012

žiadala o uzavretie zmluvy o nájme. Sťažovateľ taktiež uviedol, že informoval majiteľov bytu

listom zo dňa 20.06.2014, že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci.

Okresný súdu Bratislava I vydal dňa 02.12.2014 uznesenie sp. zn. ,

ktorým námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti trovám exekúcie

zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.02.2015, a nie je voči nemu prípustné

odvolanie.“.

3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ, argumentujúc rozhodovacou praxou

ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva, domnieva, že napadnutým

rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených , ako

i dohovorom (bod 1) v dôsledku svojvoľného postupu okresného súdu, ktorý sa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s písomnými

dôkazmi, ktoré predložil.

Sťažovateľ zastáva názor, že dobrovoľne splnil to, na čo bol povinný podľa

exekučného titulu, a že relevantnú námietku voči začatiu exekúcie uplatnil. Ako ďalej

uvádza, «... svoju námietku podporil aj dôkazom, a to písomným potvrdením

. Obsah tohto písomného potvrdenia bol relevantný, pretože preukazoval stav,

ktorý sa mal dosiahnuť vyprataním.

Súd na námietky reagoval tým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázať,

že byt dobrovoľne vypratal. Avšak s dôkazom, ktorým naopak sťažovateľ sledoval unesenie

dôkazného bremena sa vôbec nevysporiadal. Súd dokonca tento dôkaz v odôvodnení ani

nezmienil; neuviedol, že ho sťažovateľ predložil! Súd sa s predloženým dôkazom nezaoberal

ani vecne, keď ho vôbec nehodnotil ani samostatne a ani v spojení s ostatnými dôkazmi. Je

pritom zrejmé, že išlo o dôkaz zásadný. Z povahy veci pritom vyplýva, že sťažovateľ nemal

vzhľadom na okolnosti ako inak preukázať negatívnu skutočnosť, a to, že sa v byte

nenachádza on a ani jeho veci.

Vzhľadom na to nie je ani zrejmé, ako súd dospel k záveru, že sťažovateľ „žiadnym

spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje

osobné veci“. ...

Súd argumentoval úplne opomínajúc predložený dôkaz. A to v podstate len tým, že

v námietkach sťažovateľ ako bydlisko uvádza adresu bytu. To však samé o sebe nevyvracia

pravdivosť písomného potvrdenia (čo súd netvrdí, nakoľko sa predloženým dôkazom vôbec

nezaoberal), pretože samotná skutočnosť, že sťažovateľ si uvádza určitú adresu, ako adresu

trvalého pobytu neznamená, že sa tam aj zdržuje (spolu so svojimi vecami). V tejto

súvislosti však súd úplne opomenul, že sťažovateľ predložil potvrdenie o zrušení evidencie

trvalého pobytu na adrese bytu. ...

Súd vychádzal z toho, že dôkazné bremeno preukázať, že povinný splnil povinnosť

uloženú exekučným titulom, znáša povinný. Súd však toto východisko aplikoval bez ohľadu

na okolnosti veci a v skutočnosti zaťažil sťažovateľa excesívnym dôkazným bremenom, a to

odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ predložil dôkaz, ktorým preukázal dobrovoľné

splnenie svojej povinnosti (a ktorý súd opomenul). ...

Ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti

exekučného titulu oznámil oprávneným (ich právnemu zástupcovi), že svoju povinnosť

splnil, že predmetný byt neužíva, nezadržiava ho a nemá v ňom žiadne svoje veci. Z povahy

veci vyplýva, že sťažovateľ nemohol poskytnúť dôkaz o tejto negatívnej skutočnosti.

Exekučný titul mu neukladal povinnosť odovzdať alebo sprístupniť byt oprávneným (za

daných okolností to ani urobiť nemohol, pretože byt nebol v jeho moci, nakoľko ho užívala

iná osoba).

Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa oprávnení pokúsili overiť túto skutočnosť,

nepokúsili sa vstúpiť do bytu. Z povahy veci vyplýva, že ak tvrdili skutočnosť, že sťažovateľ

dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť uloženú exekučným titulom, a teda tvrdili pozitívnu

skutočnosť, že byt aj naďalej užíva, znášali dôkazné bremeno preukázať, že sťažovateľ byt

aj naďalej užíva, že sa v ňom zdržuje a že sa v byte nachádzajú jeho veci. Oprávnení totiž

tvrdili, že sú splnené predpoklady pre vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 2 ExPor), teda tvrdili

skutočnosti vo svoj prospech. Oprávnení však nepredložili ani žiadne substancované

tvrdenia a ani žiadny dôkaz o tejto skutočnosti.».

4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

prijal sťažnosť na ďalšie konanie a súčasne vydal dočasné opatrenie, ktorým by poverenému

4

súdnemu exekútorovi uložil povinnosť zdržať sa vykonávania úkonov v exekúcii vedenej

pod sp. zn. Ex 1410/2014.

Zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento

nález:

„1. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. zo dňa 02.12.2014

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované SR,

ods. 2 SR a právo na spravodlivý proces garantované Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa

02.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

5. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 15. mája 2015 doručené vyjadrenie

okresného súdu k sťažnosti, v ktorom okresný súd reaguje na v ústavnej sťažnosti uvedenú

argumentáciu sťažovateľa a navrhuje sťažnosť zo strany ústavného súdu odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Zákonná sudkyňa JUDr. Hajdinová vo vyjadrení konštatuje priebeh konania

predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia a následne podrobne uvádza, že okresný

súd v napadnutom rozhodnutí «... konštatoval, že povinný neuniesol bremeno dôkazu

a nepreukázal existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo

ktoré by mohli brániť jeho vymáhateľnosti, prípadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by

bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných

tvrdení. Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého

pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd

poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014, aj

v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza

adresu svojho pobytu na adrese , ide teda o adresu, na ktorej sa

nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu. K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom,

ktorí sa domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uviedol, že na

Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. viedlo konanie, v ktorom sa

navrhovatelia a (sestra a švagor povinného

v exekučnom konaní) domáhali voči odporcom... určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má

byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I však konanie zastavil uznesením č. k.

-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia

návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra

s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument

povinného právne irelevantný. Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k.

245, zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava

I č. k. -172 zo dňa 28.6.2012 uviedol, že podanie návrhu na začatie konania

vo veci sp. zn. , ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu

nájmu bytu, považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn.

túto skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu

nemal odvodené právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry .

Exekučný súd preto považoval námietky povinného za neodôvodnené a zamietol ich.

Z rovnakých dôvodov zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie. ...

Súd doručoval uznesenie povinnému na poslednú známu adresu, ktorú povinný

uviedol aj v námietkach, , z ktorej sa zásielka vrátila nedoručená

s poznámkou pošty Bratislava 1 „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“, to znamená, že

povinný na tejto adrese v čase doručovania mal poštovú schránku.

Povinný až dňa 18.12.2014, teda po rozhodnutí o námietkach, exekučnému súdu

oznámil zmenu jeho adresy na , napriek tomu, že podľa lustrácie

v Registri obyvateľov SR bol na tejto adrese prihlásený už od 3.11.2014 a vedel, že súd

bude rozhodovať o jeho námietkach proti exekúcii aj proti trovám exekúcie a že mu bude

doručovať rozhodnutie, čím sťažil postup súdu. Súd povinnému doručoval uznesenie č. k.

-61 zo dňa 2.12.2014 na adresu , aj na novú

adresu . Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

2.2.2015.

6

Exekučný súd priamo nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených k jeho

námietkam, pretože v ňom oprávnení uvádzali dôvody, ktoré boli exekučnému súdu

(rovnako tak povinnému) známe z predchádzajúceho konania. Prípadná replika povinného

k vyjadreniu oprávnených k jeho námietkam, by nemala vplyv na rozhodnutie exekučného

súdu o námietkach. Exekučný súd nezaložil svoje rozhodnutie č. k. -61

zo dňa 2.12.2014 na vyjadrení oprávnených k námietkam povinného a vyjadrenie

oprávnených nemalo vplyv na rozhodnutie súdu o námietkach. Preto som toho názoru, že

týmto postupom exekučný súd neporušil právo povinného na prístup k súdu, čo by malo za

následok odňatie možnosti konať pred súdom (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 28.1.2015). Napokon, povinný dňa 17.2.2015 nahliadal do

exekučného spisu sp. zn. (č. l. 71), kedy prevzal vyjadrenie oprávnených

a dostalo sa do jeho dispozičnej sféry. V tomto kontexte je potrebné zohľadniť aj špecifiká

exekučného konania, ktoré ako osobitné konanie nastupuje až vtedy, keď povinný

dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.».

JUDr. Hajdinová zároveň ústavnému súdu pre ozrejmenie uvádza i ďalšie procesné

návrhy tak sťažovateľa, ako i oprávnených a rozhodnutia okresného súdu v exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré nastali po vydaní napadnutého

rozhodnutia okresného súdu [rozhodnutie sp. zn. z 24. apríla 2015 o zmene

súdneho exekútora na návrh oprávnených či rozhodnutie sp. zn.

z 27. apríla 2015 o nepovolení odkladu exekúcie na návrh povinného pre absenciu

zákonných podmienok vyplývajúcich z § 56 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pozn.] a v závere konštatuje, že napadnuté

rozhodnutie je podľa jej názoru vecne, ako i právne správne a rešpektuje ustanovenia

Exekučného poriadku, ako i súvisiacu judikatúru súdov Slovenskej republiky.

6. Sťažovateľ v nadväznosti na vyjadrenie okresného súdu (bod 5) vo vyjadrení

zo 16. júna 2015 navrhuje vzhľadom na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. pripustenie zmeny petitu dočasného opatrenia tak, že

„... súdnemu exekútorovi ... sa ukladá, aby sa zdržal vykonávania

úkonov v exekúcii sp. zn. Ex 1410/2014...“.

V nadväznosti na vyjadrenie JUDr. Hajdinovej sťažovateľ uvádza, že „... sudkyňa

z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo

k porušeniu jeho práv.

Argumentáciu sudkyne považuje sťažovateľ za rozporuplnú. Absolútny dôraz položila

na to, že sťažovateľ na námietkach uviedol ako adresu trvalého pobytu

. Odhliadnuc od skutočnosti, že mala preukázané zrušenie trvalého pobytu

na tejto adrese, sama význam uvedenia trvalého pobytu relativizuje. Tvrdí totiž, že údaj

o trvalom pobyte má len evidenčný charakter a nezakladá žiadne právo. Odhliadnuc od

skutočnosti, že sudkyňa nezvážila, že sťažovateľ mohol uviesť nesprávnu adresu napríklad

omylom zo zotrvačnosti, táto skutočnosť sama osebe nemohla byť dôkazom o tom, že

sťažovateľ sa v byte združuje. Ani údaj o trvalom pobyte totiž sám osebe neznamená, že sa

osoba na adrese zdržuje. Úvahy súdu na tému doručovania rozhodnutí, či a kde mal

sťažovateľ poštovú schránku, nedokazujú to, že sťažovateľ byt užíva; týmito súd napadnuté

uznesenie neodôvodňoval a v okolnostiach veci ide len o špekulácie irelevantné vo vzťahu

ku skutočnosti, že súd svojvoľne opomenul kľúčový dôkaz a nesprávne určil dôkazné

bremeno.

Pokiaľ sudkyňa poukazuje na to, že sestra sťažovateľa podala návrh na určenie

práva nájmu, ktorý následne vzala späť, je to úplne irelevantné. Nevyvracia to totiž

skutočnosť, že sestra sťažovateľa byt so svojím manželom reálne užíva a ani pravdivosť jej

vyhlásenia, že sťažovateľ byt neužíva a nemá tam veci. ...

K námietke sťažovateľa, že súd nesprávne určil dôkazné bremeno, sa sudkyňa

nevyjadrila vôbec. Sťažovateľ je teda opäť toho názoru, že sudkyňa z vecnej stránky

nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho

práv.

Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že nenamieta to, že sa súd nestotožnil s jeho

právnymi názormi, resp. že nebol úspešný, čo sa týka námietok proti exekúcii, ale

predovšetkým to, že (i) súd opomenul kľúčový dôkaz priamo potvrdzujúci jeho tvrdenia,

8

dokonca ho v odôvodnení ani nezmienil, hoci o ňom vedomosť mal a (ii) že súd nesprávne

určil dôkazné bremeno. ...

Čo sa týka tvrdenia, že súd nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených,

argumentácia sudkyne je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

a Najvyššieho súdu SR. ...

Zdôrazňujeme ďalej, že obsahom vyjadrenia oprávnených bolo, že povinný

nepreukázal, že byt neobýva a že sa v byte nezdržuje. Podľa nášho názoru ide o tvrdenie, na

ktoré mal mať sťažovateľ možnosť reagovať replikou, prípadne návrhmi na vykonanie

dôkazov, a to práve s ohľadom na špecifiká exekučného konania, v ktorom sa pojednávanie

nevykonáva. Nevedno nakoniec, odkiaľ mal mať sťažovateľ vedomosť o argumentácii

oprávnených.

Tvrdenie súdu, že povinný nahliadol do spisu 17.02.2015, kedy vyjadrenie

oprávnených prevzal, je absurdné, nakoľko k tomu došlo až po vydaní napadnutého

uznesenia.“.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

, m. m. ).

10. Sťažnosť na porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 2. decembra 2014 adresovanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ

10

primárne tým, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a neodôvodnené,

pretože okresný súd sa v ňom náležite nevysporiadal s jeho námietkami tak proti exekúcii

samotnej, ako i voči jej trovám.

11. Pre účely preskúmania sťažovateľom tvrdených námietok si ústavný súd

zadovážil príslušné podkladové spisy okresného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým rozhodnutím okresného súdu

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť zo strany

okresného súdu vydaním neodôvodneného a arbitrárneho rozhodnutia sp. zn.

z 2. decembra 2014. Sťažovateľ sa zároveň domnieva, že dobrovoľne

splnil to, na čo je povinný podľa exekučného titulu, a teda že tu existuje stav, ktorý

zodpovedá stavu, ktorý sa má dosiahnuť výkonom povinnosti uloženej exekučným titulom.

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný

súd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietky

sťažovateľa (povinného v pôvodnom exekučnom konaní) proti upovedomeniu o začatí

exekúcie, ako i proti trovám exekúcie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

12

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (s. 2 4) vyplýva, že okresný súd

vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na nosné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho

námietkach proti exekúcii, ako i proti trovám exekúcie. Pre posúdenie danej veci ústavným

súdom je však relevantný právny záver okresného súdu o zamietnutí týchto námietok

odôvodený tým, že:

„Súd nahliadnutím do spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 zistil, že exekučné konanie

prebieha na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. k.

-172 zo dňa 28.06.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-245 zo dňa 20.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2014

a vykonateľnosť dňa 24.06.2014.

Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie súdu, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny

opravný prostriedok a týmto rozhodnutím je viazaný.

Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých

účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonávania exekúcie. Námietky

povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku. Účastník konania na strane povinného nesie dôkazné bremeno, t. j. je povinný

preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik

vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu

iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého

pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd

poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014 aj

v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza

adresu svojho pobytu na adrese , ide teda o adresu, na ktorej sa

nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu.

K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom, ktorí sa

domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uvádza, že na Okresnom

súde Bratislava I sa pod sp. zn. viedlo konanie, v ktorom sa navrhovatelia

a domáhali voči odporcom... určenia prechodu

nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I konanie zastavil uznesením

č. k. -56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia

návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra

s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument

povinného právne irelevantný.

Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. -245,

zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.

-172 zo dňa 28.6.2012, uviedol, že podanie návrhu na začatie konania

vo veci , ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu nájmu bytu,

považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn. túto

skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal odvodené

právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry .

Exekučný súd konštatuje, že povinný neuniesol bremeno dôkazu a nepreukázal

existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo ktoré by

mohli brániť jeho vymáhateľnosti, pripadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by

bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných

tvrdení. Preto súd jeho námietky proti exekúcii zamietol.

Povinný podal námietky proti trovám exekúcie z tých istých dôvodov ako námietky

proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Nakoľko povinný do dnešného dňa dobrovoľne

nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom a predmetný byt nevypratal, návrh na

vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom, z tohto dôvodu

bude musieť povinný znášať trovy exekúcie. Z toho dôvodu, súd zamietol aj námietky

povinného proti trovám exekúcie.“.

17. Po zhodnotení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu

ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd na námietky sťažovateľa reagoval primeraným

spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré mali podľa názoru okresného súdu pre vec

podstatný význam a ktoré dostatočne objasňovali skutkový a právny základ napadnutého

14

rozhodnutia. Do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zároveň náležite

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Tým okresný súd splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ktorých absenciu mu sťažovateľ vyčítal.

Uvedený výklad okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia okresného súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

18. Ústavný súd je s ohľadom na uvedené toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným napadnutým rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , ako i práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu

popiera tvrdenie sťažovateľa, že z jeho strany nedostal odpoveď na svoje argumenty

uvedené v námietkach proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie.

19. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

20. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa, ústavný súd preskúmaním

napadnutého rozhodnutia okresného súdu (v časti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa

proti upovedomeniu o začatí exekúcie) dospel k záveru, že ho nemožno považovať za

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na

súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v tejto

časti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pretože napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

21. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstáv

sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia v petite

označených práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,

označené práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu a porušením základného

práva sťažovateľa zaručeného a a práva podľa

dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (bod 20) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pozornosti ústavného súdu rovnako neunikla skutočnosť, že sťažovateľ podanou

ústavnou sťažnosťou chránil svoje práva skôr formálne, a nie materiálne. V situácii, ak

sťažovateľ (ako sám tvrdí) predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom exekúcie, neobýva

a ani ju nezadržuje, by totiž reálnym výkonom exekúcie k materiálnemu ohrozeniu,

respektíve porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv ani nemohlo dôjsť.

Navyše „prípadnú škodu“, ktorá by „eventuálne“ sťažovateľovi v súvislosti

s realizovaným výkonom exekúcie vznikla, by si sťažovateľ následne mohol uplatniť voči

štátu, pričom rozhodovanie o náhrade škody (spôsobenej tak nezákonným rozhodnutím, ako

i nesprávnym úradným postupom) patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu

v zásade do právomoci všeobecných súdov.

16

22. V nadväznosti na druhú časť napadnutého rozhodnutia (týkajúcu sa rozhodnutia

okresného súdu o námietkách povinného proti trovám exekúcie) ústavný súd vzhľadom na

hodnotu, ktorá by eventuálne bola „v hre“, t. j. výšku prípadných trov exekúcie, konštatuje,

že predmet tejto ústavnou sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia okresného súdu

nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia

porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania

citeľne dotknúť.

23. Okresný súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia námietky sťažovateľa

proti trovám exekúcie zamietol z dôvodu, že „... povinný do dnešného dňa dobrovoľne

nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom, predmetný byt nevypratal a návrh na

vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom...“.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade je

nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny

rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia v petite označených práv sťažovateľa

zaručených , ako i dohovorom (bod 4).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )]. Posudzovaná vec (bod 22) takúto

intenzitu zjavne nedosahovala.

25. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti i (bod 22) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

V kontexte uvedeného totiž nemožno opomenúť, že výška trov exekúcie uvedená

v upovedomení o začatí exekúcie z 13. augusta 2014 je len predbežným vyčíslením týchto

trov a skutočné trovy exekúcie bude súdny exekútor špecifikovať až následne pri ukončení

exekučného konania v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov a o ich výške rozhodne súd.

II.B K namietanému porušeniu napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného

v , ústavný súd podotýka, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnil v zmysle požiadavky

. Na podporu svojho tvrdenia o porušení

sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by

akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , a preto ju v tejto

časti podľa odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

27. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015

18