Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 640/2015
PDF · 175.96 KB
No categories available
III. ÚS 640/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bartkom, Advokátska kancelária JUDr. Martin
Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 37/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní sťažovateľka žiada len vyporiadať
svoje bezpodielové spoluvlastníctvo po rozvode jej manželstva s odporcom. Vo veci sa však
malo podľa jej tvrdení uskutočniť len jedno pojednávanie a to 12. decembra 2012,
na základe čoho je presvedčená, že vo veci „vznikajú zbytočné prieťahy, ktoré neboli
do dnešnej doby riadne odstránené, a preto sťažovateľke nezostalo nič iné, len požiadať
o ochranu svojich základných práv a slobôd Ústavný súd SR...
Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby v súdnom konaní
o vyporiadanie BSM, ktoré predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných
súdov a od ktorého výsledku závisí ďalšia existencia osoby, ktorá bola nútená opustiť
spoločný majetok manželov, sa za 3 roky uskutočnilo len jedno súdne pojednávanie a aby
znalecké dokazovanie na ocenenie bežného hnuteľného a nehnuteľného majetku trvalo 27
mesiacov.“.
Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na porušenie princípov právneho štátu
v napadnutom konaní, obzvlášť princípu právnej istoty odkazujúc na aplikovateľnú
judikatúru ústavného súdu. Pri rozhodovaní ústavného súdu žiada zohľadniť efektívnosť
a primeranosť postupu okresného súdu v danej veci, najmä či úkony okresného súdu „viedli
a mohli viesť k rýchlejšiemu prejednaniu a rozhodnutiu veci, a tým k odstráneniu právnej
neistoty v jej právnych vzťahoch. Je vecou súdu (sudcu) aký postup pre prejednanie
konkrétnej veci zvolí, avšak v tomto smere je sťažovateľka jednoznačne toho názoru, že
postup zvolený Okresným súdom Trenčín v právnej veci o vyporiadanie BSM spôsobil
v konaní zbytočné prieťahy a neúmerne ho predĺžil. Svojím postupom tak Okresný súd
Trenčín sťažovateľke nezabezpečil ochranu jej práv zabezpečených a garantovaných
Ústavou SR a Dohovorom a neodstránil právnu neistotu v jej majetkových a rodinných
vzťahoch.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „bola nútená
opustiť spoločnú nehnuteľnosť účastníkov ako bývalých manželov a doposiaľ si nemôže
zlepšiť adekvátne bývanie, napriek tomu, že spoločný rodinný dom jej patrí v rovnakom
pomere ako odporcovi, ktorý v dome bývať zostal“.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (5 000 €) sťažovateľka odôvodňuje
závažnosťou a dĺžkou porušovania svojich práv, ako aj naliehavosťou potreby riešenia
svojej bytovej otázky a stabilizovania jej rodinného života.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj jej základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 14C/37/2012 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/37/2012 sa
prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
5.000, EUR...
4. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
355,72 EUR...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03,
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napríklad uznesenia ústavného súdu o prijatí sp. zn.
III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).
K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy teda dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba alebo
právnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa
však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú
ustanovenia čl. 46 ústavy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je tak umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje
právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú
povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal
účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia
vyplývajú (II. ÚS 132/02).
Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že okresný súd v právnej
veci sťažovateľky neodmietol konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedal
najavo, že nemieni v danej veci meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť, že
namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľka odôvodňuje len poukazom
na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovateľka teda nepreukázala, že by postup
okresného súdu mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním
a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Takýto návrh je preto potrebné považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ústavný
súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. I. ÚS 66/98), a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol už pri jeho predbežnom
prerokovaní.
2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola...
v primeranej lehote prejednaná... súdom.
Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba
konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť
zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti
takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených
v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom
prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
K týmto ustáleným právnym názorom ústavný súd v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,
III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04)].
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že v čase jej podania ústavnému súdu trvalo napadnuté
konanie na prvom stupni všeobecného súdnictva približne tri roky bez toho, aby bolo
vo veci meritórne rozhodnuté.
Nahliadnutím do vyžiadaného spisu okresného súdu týkajúceho sa napadnutého
konania ústavný súd zistil, že označené konanie sa začalo 27. februára 2012 a po vykonaní
prípravných úkonov okresný súd nariadil termín pojednávania najskôr na 3. október 2012
(termín pojednávania bol odročený pre ospravedlnenú neprítomnosť právneho zástupcu
odporcu) a následne na 12. december 2012, kedy aj okresný súd vykonal výsluch účastníkov
konania s tým, že pojednávanie odročil na neurčito pre účely vykonania znaleckého
dokazovania. Okresný súd následne štyrmi uzneseniami z 18. januára 2013 nariadil
znalecké dokazovanie znalcami z viacerých odborov (stavebníctvo, bytové zariadenie,
elektrotechnika, doprava a umelecké diela), v priebehu roku 2013 spis postupne zapožičal
viacerým ustanoveným znalcom, z ktorých traja v tom istom roku aj podali svoje znalecké
posudky. V období od 31. januára 2014 do 7. apríla 2015 ústavný súd nezistil žiaden
relevantný procesný úkon súdu smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, pričom vec
bola od 21. mája 2014 do 4. novembra 2014 pridelená na konanie inej sudkyni okresného
súdu z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti pôvodne pridelenej zákonnej sudkyni.
Po podaní sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľkou predsedovi okresného
súdu zo 17. marca 2015 zákonná sudkyňa vo veci nariadila termín pojednávania
na 24. jún 2015, na ktorom účastníci konania spochybnili závery znaleckého posudku znalca
z odboru stavebníctva, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého
posudku a prípravy ďalšieho dokazovania. Doplnenie znaleckého posudku bolo nariadené
uznesením č. k. 14 C 37/2012-398 z 3. novembra 2015.
Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania, ktorá v čase prerokovania
sťažnosti dosahovala viac ako 3 roky, signalizuje možnosť vzniku zbytočných prieťahov,
ktoré by mohli mať za následok porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, avšak zistené konkrétne okolnosti prípadu, ako aj argumenty formulované
sťažovateľkou neodôvodňujú záver o takej intenzite porušenia týchto práv, ktoré by
odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
aj na zložitejšiu povahu v skutkovej (a dôkaznej) rovine prípadu vyžadujúcu nariadenie
znaleckého dokazovania viacerými znalcami z rôznych znaleckých odborov, ako aj potrebu
doplnenia už dosiaľ vykonaného znaleckého dokazovania vzhľadom na skutočnosti, ktoré
vyšli najavo na poslednom pojednávaní uskutočnenom vo veci, čo sčasti odôvodňuje
doterajšiu dĺžku konania.
Možno uzavrieť, že v doterajšom priebehu konania absentuje rozsiahlejšia
neefektívna činnosť okresného súdu, na ktorú by bolo potrebné prihliadať, a do obsahu
ústavou a dohovorom označených práv relevantne zasiahla v zásade iba nečinnosť
okresného súdu v roku 2014 zapríčinená dlhodobou pracovnou neschopnosťou zákonnej
sudkyne. Uvedený prieťah v konaní však možno zatiaľ považovať za ojedinelý, pričom
ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť predsedovi okresného súdu podľa § 62
ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podala sťažovateľka v podstate súbežne
so sťažnosťou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy, pričom ďalší priebeh konania
naznačuje účinnosť opatrení prijatých zo strany orgánov riadenia súdu (v danom prípade ide
o upozornenie zákonnej sudkyne na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov
a kontrolu plynulosti ďalšieho postupu vo veci).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu
v danej veci signalizuje len ojedinelý prieťah, ktorý bol zo strany okresného súdu
napravený, v dôsledku čoho celková dĺžka konania i doterajší postup okresného súdu
dostatočne neodôvodňujú možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavne relevantným spôsobom. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne
mohla spôsobiť porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru),
čo však ústavný súd v súčasnom období posúdiť nemôže. Uvedené zakladá v zmysle
ustálenej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 161/2013, III. ÚS 705/2014 a ďalšie) dôvod
pre odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Ústavný súd však pripomína, že prípadne ďalšie (dlhšie) obdobie nečinnosti
všeobecného súdu, resp. iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by
boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti
opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu
posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015