Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 640/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bartkom, Advokátska kancelária JUDr. Martin

Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní sťažovateľka žiada len vyporiadať

svoje bezpodielové spoluvlastníctvo po rozvode jej manželstva s odporcom. Vo veci sa však

malo podľa jej tvrdení uskutočniť len jedno pojednávanie a to 12. decembra 2012,

na základe čoho je presvedčená, že vo veci „vznikajú zbytočné prieťahy, ktoré neboli

do dnešnej doby riadne odstránené, a preto sťažovateľke nezostalo nič iné, len požiadať

o ochranu svojich základných práv a slobôd Ústavný súd SR...

Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby v súdnom konaní

o vyporiadanie BSM, ktoré predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných

súdov a od ktorého výsledku závisí ďalšia existencia osoby, ktorá bola nútená opustiť

spoločný majetok manželov, sa za 3 roky uskutočnilo len jedno súdne pojednávanie a aby

znalecké dokazovanie na ocenenie bežného hnuteľného a nehnuteľného majetku trvalo 27

mesiacov.“.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na porušenie princípov právneho štátu

v napadnutom konaní, obzvlášť princípu právnej istoty odkazujúc na aplikovateľnú

judikatúru ústavného súdu. Pri rozhodovaní ústavného súdu žiada zohľadniť efektívnosť

a primeranosť postupu okresného súdu v danej veci, najmä či úkony okresného súdu „viedli

a mohli viesť k rýchlejšiemu prejednaniu a rozhodnutiu veci, a tým k odstráneniu právnej

neistoty v jej právnych vzťahoch. Je vecou súdu (sudcu) aký postup pre prejednanie

konkrétnej veci zvolí, avšak v tomto smere je sťažovateľka jednoznačne toho názoru, že

postup zvolený Okresným súdom Trenčín v právnej veci o vyporiadanie BSM spôsobil

v konaní zbytočné prieťahy a neúmerne ho predĺžil. Svojím postupom tak Okresný súd

Trenčín sťažovateľke nezabezpečil ochranu jej práv zabezpečených a garantovaných

SR a Dohovorom a neodstránil právnu neistotu v jej majetkových a rodinných

vzťahoch.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „bola nútená

opustiť spoločnú nehnuteľnosť účastníkov ako bývalých manželov a doposiaľ si nemôže

zlepšiť adekvátne bývanie, napriek tomu, že spoločný rodinný dom jej patrí v rovnakom

pomere ako odporcovi, ktorý v dome bývať zostal“.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (5 000 €) sťažovateľka odôvodňuje

závažnosťou a dĺžkou porušovania svojich práv, ako aj naliehavosťou potreby riešenia

svojej bytovej otázky a stabilizovania jej rodinného života.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj jej základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

v postupom Okresného súdu Trenčín v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. sa

prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

5.000, EUR...

4. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

355,72 EUR...“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , , ,

).

1. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , a nie práva

podľa (pozri napríklad uznesenia ústavného súdu o prijatí sp. zn.

z 15. októbra 2003 a sp. zn. z 9. júna 2005).

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

teda dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba alebo

právnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa

však možno domáhať v súlade s len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú

ustanovenia . Zmyslom práva na súdnu ochranu je tak umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje

právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú

povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal

účastníkom súdneho konania (). Ak osoba splní predpoklady ustanovené

zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia

vyplývajú ().

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že okresný súd v právnej

veci sťažovateľky neodmietol konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedal

najavo, že nemieni v danej veci meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť, že

namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľka odôvodňuje len poukazom

na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovateľka teda nepreukázala, že by postup

okresného súdu mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním

a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa .

Takýto návrh je preto potrebné považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ústavný

súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. ), a preto ho podľa

vo vzťahu k namietanému porušeniu odmietol už pri jeho predbežnom

prerokovaní.

2. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola...

v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba

konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa “

(), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti

takú intenzitu porušenia základného práva podľa , aby bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie“ (), resp. že „na základe skutočností uvedených

v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom

prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľky podľa “

().

K týmto ustáleným právnym názorom ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa [i práva podľa dohovoru (, ,

, , , , )].

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že v čase jej podania ústavnému súdu trvalo napadnuté

konanie na prvom stupni všeobecného súdnictva približne tri roky bez toho, aby bolo

vo veci meritórne rozhodnuté.

Nahliadnutím do vyžiadaného spisu okresného súdu týkajúceho sa napadnutého

konania ústavný súd zistil, že označené konanie sa začalo 27. februára 2012 a po vykonaní

prípravných úkonov okresný súd nariadil termín pojednávania najskôr na 3. október 2012

(termín pojednávania bol odročený pre ospravedlnenú neprítomnosť právneho zástupcu

odporcu) a následne na 12. december 2012, kedy aj okresný súd vykonal výsluch účastníkov

konania s tým, že pojednávanie odročil na neurčito pre účely vykonania znaleckého

dokazovania. Okresný súd následne štyrmi uzneseniami z 18. januára 2013 nariadil

znalecké dokazovanie znalcami z viacerých odborov (stavebníctvo, bytové zariadenie,

elektrotechnika, doprava a umelecké diela), v priebehu roku 2013 spis postupne zapožičal

viacerým ustanoveným znalcom, z ktorých traja v tom istom roku aj podali svoje znalecké

posudky. V období od 31. januára 2014 do 7. apríla 2015 ústavný súd nezistil žiaden

relevantný procesný úkon súdu smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, pričom vec

bola od 21. mája 2014 do 4. novembra 2014 pridelená na konanie inej sudkyni okresného

súdu z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti pôvodne pridelenej zákonnej sudkyni.

Po podaní sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľkou predsedovi okresného

súdu zo 17. marca 2015 zákonná sudkyňa vo veci nariadila termín pojednávania

na 24. jún 2015, na ktorom účastníci konania spochybnili závery znaleckého posudku znalca

z odboru stavebníctva, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého

posudku a prípravy ďalšieho dokazovania. Doplnenie znaleckého posudku bolo nariadené

uznesením č. k. -398 z 3. novembra 2015.

Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania, ktorá v čase prerokovania

sťažnosti dosahovala viac ako 3 roky, signalizuje možnosť vzniku zbytočných prieťahov,

ktoré by mohli mať za následok porušenie práv zaručených a

dohovoru, avšak zistené konkrétne okolnosti prípadu, ako aj argumenty formulované

sťažovateľkou neodôvodňujú záver o takej intenzite porušenia týchto práv, ktoré by

odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

aj na zložitejšiu povahu v skutkovej (a dôkaznej) rovine prípadu vyžadujúcu nariadenie

znaleckého dokazovania viacerými znalcami z rôznych znaleckých odborov, ako aj potrebu

doplnenia už dosiaľ vykonaného znaleckého dokazovania vzhľadom na skutočnosti, ktoré

vyšli najavo na poslednom pojednávaní uskutočnenom vo veci, čo sčasti odôvodňuje

doterajšiu dĺžku konania.

Možno uzavrieť, že v doterajšom priebehu konania absentuje rozsiahlejšia

neefektívna činnosť okresného súdu, na ktorú by bolo potrebné prihliadať, a do obsahu

a dohovorom označených práv relevantne zasiahla v zásade iba nečinnosť

okresného súdu v roku 2014 zapríčinená dlhodobou pracovnou neschopnosťou zákonnej

sudkyne. Uvedený prieťah v konaní však možno zatiaľ považovať za ojedinelý, pričom

ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť predsedovi okresného súdu podľa § 62

ods. 1 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podala sťažovateľka v podstate súbežne

so sťažnosťou ústavnému súdu podľa , pričom ďalší priebeh konania

naznačuje účinnosť opatrení prijatých zo strany orgánov riadenia súdu (v danom prípade ide

o upozornenie zákonnej sudkyne na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov

a kontrolu plynulosti ďalšieho postupu vo veci).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu

v danej veci signalizuje len ojedinelý prieťah, ktorý bol zo strany okresného súdu

napravený, v dôsledku čoho celková dĺžka konania i doterajší postup okresného súdu

dostatočne neodôvodňujú možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

ústavne relevantným spôsobom. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne

mohla spôsobiť porušenie práv zaručených (resp. dohovoru),

čo však ústavný súd v súčasnom období posúdiť nemôže. Uvedené zakladá v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu (, a ďalšie) dôvod

pre odmietnutie sťažnosti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Ústavný súd však pripomína, že prípadne ďalšie (dlhšie) obdobie nečinnosti

všeobecného súdu, resp. iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by

boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa alebo práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti

opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa .

Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu

posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015