Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 579/2015
PDF · 174.51 KB
No categories available
I. ÚS 579/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Abelovským, advokátska kancelária, Šoltésovej 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods.
1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol trestným rozkazom
okresného súdu sp. zn. 1 T 9/2014 zo 17. januára 2014 (ďalej len „trestný rozkaz“)
vydaným v konaní proti ušlému uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osemnásť
mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Keďže trestný rozkaz bol vydaný v konaní proti ušlému, nebol doručený do rúk
sťažovateľa, len jemu ustanovenému obhajcovi, ktorý proti trestnému rozkazu nepodal
odpor. Okresný súd vyznačil na trestnom rozkaze právoplatnosť dňom 30. januára 2014.
Sťažovateľ sa 21. januára 2015 po návrate zo zahraničia pri návšteve trvalého bydliska
dozvedel od svojich príbuzných, že bol právoplatne odsúdený
rozhodnutím okresného súdu. Následne sťažovateľ 28. januára 2015 prostredníctvom svojho
obhajcu doručil okresnému súdu podanie vo veci sp. zn. 1 T 9/2014, ktorým namietal, že
trestný rozkaz sa nestal právoplatným ani vykonateľným, keďže nikdy nebol doručený
do rúk sťažovateľa, preto navrhol, aby okresný súd zrušil trestný rozkaz formou
autoremedúry a nariadil hlavné pojednávanie. Okresný súd prípisom z 2. februára 2015
vrátil podanie späť obhajcovi, keďže v prílohe podania nepredložil splnomocnenie udelené
sťažovateľom na jeho zastupovanie v uvedenej trestnej veci, a toto splnomocnenie sa
nenachádzalo ani v trestnom spise. Okresný súd zároveň upovedomil obhajcu, že trestný
rozkaz bol vydaný v konaní proti ušlému a zrušiť trestný rozkaz formou autoremedúry
zákon nepripúšťa. Sťažovateľ 16. marca 2015 podal prostredníctvom svojho obhajcu
dovolanie proti trestnému rozkazu, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 22/2015
z 29. apríla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade došlo zásadným spôsobom
k porušeniu práva na obhajobu v dôsledku straty možnosti podať odpor proti trestnému
rozkazu. Poukázal na to, že trestný rozkaz osobne neprevzal, preto ho považuje
za nezákonný a nespĺňajúci podmienku podľa § 353 ods. 6 Trestného poriadku.
Podľa sťažovateľa náhradné doručenie trestného rozkazu je vylúčené, keďže Trestný
poriadok nepripúšťa takýto spôsob doručenia.
4. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol:
„... konanie proti ušlému ako druh osobitného konania by... mal byť aplikovaný až
ako posledné riešenie, nemal by nahradzovať príkaz na zatknutie a určite by nemal byť
používaný ako alternatívny spôsob doručovania rozhodnutia. Taký postup totiž odporuje
ust. § 354 ods. 2 Tr. por. v spojení s ust. § 353 ods. 6, druhá veta Tr. por. pretože prioritne
sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a v prípade, že má obhajcu, tak aj obhajcovi.
Navyše ani doručovanie trestného rozkazu len obhajcovi v konaní proti ušlému podľa § 361
ods. 1 Tr. por. nenahradzuje doručenie obvinenému.
Vzhľadom na charakter konania proti ušlému, ktorým sa neumožňuje obvinenému
realizovať právo na obhajobu osobne a bezprostredne. Takéto konanie možno vykonať až
po vyčerpaní všetkých dostupných možností a zákonných nástrojov smerujúcich
k zabezpečeniu prítomnosti obvineného. Na začatie konania proti ušlému nestačí iba
konštatovanie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, že obvinený sa nezdržiava
v mieste svojho bydliska, aj keby takáto úvaha mohla vychádzať z opakovane
nevyzdvihnutých zásielok, či predvolaní zaslaných obvinenému niektorým z týchto
subjektov. Z týchto dôvodov orgán činný v trestnom konaní alebo súd vykoná aj ďalšie
úkony a opatrenia zamerané na zistenie na akom mieste sa obvinený zdržiava a prečo sa v
mieste bydliska nenachádza. Uskutočniť konanie proti ušlému nie je totiž prípustné iba z
dôvodu urýchleného vybavenia veci. Konanie proti ušlému, ktoré do značnej miery
obmedzuje princípy spravodlivého procesu, preto musí byť vykonané iba na základe
ústavnej zásady vyslovenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a nielen preto, aby
vec bola urýchlene skončená. V uvedenej veci z doposiaľ vykonaných dôkazov však nebolo
preukázané, že by sa obvinený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine a ani, že by sa
skrýval.
... je zrejmé, že pokiaľ by bol správne doručený trestný rozkaz, a bola by možnosť,
aby obvinený podal odpor, v takom prípade by obvinený mal možnosť sa vyhnúť
odsudzujúcemu rozsudku a to minimálne formou účinnej ľútosti.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. b/ a písm. c/ a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach a slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR,
čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
2. Najvyšší súd SR porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b/
a písm. c/ a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach a slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
3. Trestný rozkaz Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn.: 1T9/2014 sa zrušuje
a vec sa Okresnému súdu Žiar nad Hronom vracia na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
9. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
10. Sťažovateľ v samotnej sťažnosti uvádza, že o svojom právoplatnom odsúdení
trestným rozkazom okresného súdu sa dozvedel 21. januára 2015. Sťažnosť sťažovateľa
namietajúca porušenie ním označených práv okresným súdom bola ústavnému súdu
doručená 7. septembra 2015, resp. odovzdaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015, teda
zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv najvyšším
súdom, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 22/2015 z 29. apríla 2015 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 24. júna 2015.
Zásielka určená sťažovateľovi sa 25. júna 2015 vrátila okresnému súdu z adresy, ktorú
sťažovateľ uviedol v dovolaní ( , pozn.) s tým, že adresát je
neznámy.
12. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľ sa objektívne
mohol o napadnutom uznesení najvyššieho súdu dozvedieť 24. júna 2015, kedy bolo
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené jeho obhajcovi. V okolnostiach danej veci
preto lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti postupu najvyššieho súdu začala
sťažovateľovi plynúť 24. júna 2015 a uplynula 24. augusta 2015. Sťažnosť sťažovateľa
odovzdaná na poštovú prepravu 3. septembra 2015 bola teda podaná už po uplynutí
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
13. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
15. Podľa § 362 Trestného poriadku odsúdený v konaní proti ušlému má právo podať
návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie
podmienok podľa § 358 ods. 1... (odsek 1). Ak súd zistí splnenie podmienok podľa ods. 1,
zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh
zamietne (odsek 2). Proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť (odsek 3).
16. Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené podmienky
na konanie proti ušlému podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku, keď v sťažnosti tvrdil, že
v konaní nebolo preukázané, že by sa vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine,
resp. že by sa skrýval, mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v zmysle § 362
Trestného poriadku, ktorým je návrh odsúdeného na opätovné prejednanie veci súdom
v jeho prítomnosti. Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ využil tento právny
prostriedok, ktorý mu Trestný poriadok poskytuje a ktorý ústavný súd považuje za účinný
prostriedok na ochranu tých základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal
vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom. Sťažovateľ namiesto toho podal proti trestnému
rozkazu dovolanie, ktoré nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, pretože
obvinený môže dovolaním napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa
[§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku]. Keďže sťažovateľ ani netvrdil, tým menej
preukazoval, že podmienku využitia účinného právneho prostriedku nápravy nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal
do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto dospel
k záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľa pre nevyčerpanie dostupných a účinných
právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.
17. Ústavný súd zároveň konštatuje, že prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti
sťažovateľa aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
18. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
19. Návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí spĺňať všeobecné
náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona
o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody.
20. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe, pokiaľ ide o znenie jej
petitu (návrhu na rozhodnutie), ktorý je východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu,
uvedené zákonné požiadavky nespĺňa. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom v petite sťažnosti síce uviedol, ktoré práva podľa ústavy, listiny či dohovoru mali
byť v jeho prípade porušené, pričom označil aj porušovateľov týchto práv (okresný súd
a najvyšší súd), avšak neoznačil konkrétne právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah, ktorým mali byť tieto práva porušené.
21. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný
súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom
z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
22. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015