Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 868/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti PAROPLYN HOLDINGS LIMITED, Agias Fylaxeos &

Polygnostou, 212, C&I CENTER BUILDING, 2nd floor, 3082, Limassol, Cyperská

republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o., Digital Park II,

Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Martina Škublu, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1,

a a porušenie práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PAROPLYN HOLDINGS LIMITED o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015

faxom a 9. júna 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PAROPLYN

HOLDINGS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou, 212, C&I CENTER BUILDING,

2nd floor, 3082, Limassol, Cyperská republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -766 z 21. novembra 2008 vyhovel žalobe

právneho predchodcu sťažovateľa a zaviazal obchodnú spoločnosť

, (ďalej len „žalovaný“), zaplatiť mu 28 753 377,35 Sk

s príslušenstvom. Priznaná suma predstavuje nedoplatok ceny dodaného tepla za obdobie

január až apríl 2002 (ďalej aj „prvý rozsudok okresného súdu“).

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -1195

z 18. novembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd uznesením č. k. -1232 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok krajského

súdu a jeho uznesenie o trovách odvolacieho konania z 18. novembra 2009 zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na základe výroku uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 vec bola

predložená okresnému súdu, ktorý doplnil dokazovanie a rozhodol rozsudkom č. k.

-1263 z 24. novembra 2011 tak, že žalobe opäť vyhovel a žalovaného

zaviazal zaplatiť sťažovateľovi špecifikovanú sumu (ďalej aj „druhý rozsudok okresného

súdu“).

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie. Po predložení veci

krajskému súdu tento predložil súdny spis najvyššiemu súdu, ktorý následne opravným

uznesením č. k. -1387 z 22. novembra 2012 opravil svoje uznesenie

z 28. februára 2011 tak, že časť výroku uznesenia „... a vec vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie“ nahradil znením „... a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“.

2

Úplný výrok uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 po oprave správne znel:

„Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznesenie odvolacieho súdu o trovách

odvolacieho konania z 18. novembra 2009, č. k. -1195 zrušuje a vec vracia

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“

Po oprave časti výroku uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 bola

vec predložená krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. -1390

z 22. marca 2013 zrušil druhý rozsudok okresného súdu. Následne rozhodol vo veci

samej o odvolaní žalovaného proti prvému rozsudku okresného súdu rozsudkom

č. k. -1473 z 27. novembra 2013 tak, že tento rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením z 27. februára 2015 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu

z 27. novembra 2013, ako aj prvý rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd v druhom dovolacom konaní

opätovne posudzoval prvý rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008, pričom

ho posúdil odlišne ako v prvom dovolacom konaní, keďže „v pôvodnom uznesení NS SR

Odporca dospel k záveru, že Rozsudok OS BA I netrpí vadami, pre ktoré by mal byť

zrušený“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na odôvodnenie opravného uznesenia najvyššieho súdu

z 22. novembra 2012, v ktorom tento uviedol, že „rozhodujúca časť odôvodnenia

Pôvodného (zrušujúceho) uznesenia NS SR konštatovanie o vadách konania a rozhodnutia

súdu prvého stupňa (t. j. vadách Rozsudku OS BA I z roku 2008), ktoré by mali byť

dôvodom pre jeho zrušenie, neobsahuje, a možnosťou vrátenia veci súdu prvého stupňa sa

vôbec nezaoberá...

Odporca tak v Pôvodnom uznesení NS SR ako aj v následnom Opravnom uznesení

NS SR teda už raz Rozsudok OS BA I a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posúdil

a rozhodol, že Rozsudok OS BA I nemá vady, pre ktoré by mal byť zrušený spolu s Prvým

rozsudkom KS BA. Pôvodným uznesením NS SR v znení Opravného uznesenia NS SR bol

Odporca v zmysle ust. viazaný. Odporca napriek tomu v príkrom

rozpore so zásadou rei iudicatae v novom dovolacom konaní Uznesením NS SR (zo dňa

27. 2. 2015) Rozsudok OS BA I zrušil a vec vrátil OS BA I na ďalšie konanie.

Týmto postupom Odporca svojim konaním závažne zasiahol do právnej istoty

Sťažovateľa ohľadom nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí a jeho práva

na spravodlivú súdnu ochranu.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd zrušením prvého rozsudku okresného súdu

sankcionuje tento rozsudok za vady v novom prvostupňovom konaní od 28. februára 2011

do 24. novembra 2011, pričom najvyšší súd «nijako nezdôvodnil, prečo za vady neskoršieho

konania má byť zrušené skoršie rozhodnutie...

... Odporca považoval za vadné konanie, ktoré nasledovalo na OS BA I v dôsledku

chybného výroku Pôvodného uznesenia NS SR, ktoré vyústilo do Druhého rozsudku

OS BA I, ale že nijako nevzhliadol vadu konania týkajúcu sa konania do vydania Rozsudku

OS BA I. Navyše je absurdné, že Odporca v Uznesení NS SR (v roku 2015) sa zaoberá

zákonnosťou postupu prvostupňového súdu, ktoré vyústilo do vydania Druhého rozsudku

OS BA I, keď toto bolo už dávno (dňa 24. 11. 2011) zrušené druhostupňovým, odvolacím

súdom práve z dôvodu existencie vady zmätočnosti s tým, že je potrebné rozhodovať

o odvolaní voči Rozsudku OS BA I z roku 2008, aby nedošlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom. Odporca ako dovolací súd sa teda zaoberal vecou, ktorá už nemala právny význam,

nakoľko už 4 roky pred ostatným dovolacím rozhodnutím (Uznesením NS SR) bola táto vada

prvostupňového konania odstránená.

Odporca teda v rozpore s odôvodnením Uznesenia NS SR (z roku 2015)

zrušil Rozsudok OS BA I (rozhodnutie z 21. 11. 2008), ktorého vydanie časovo dávno

predchádzalo vytýkanému nesprávnemu postupu, ale nezrušil rozhodnutie, ktoré

by po takomto vadnom postupe nasledovalo (čo objektívne ani nebolo možné, keďže tento

rozsudok už bol v danom čase zrušený odvolacím súdom).

Ako už bolo spomenuté, Odporca totiž na základe vyššie uvedeného odôvodnenia

Uznesenia NS SR z roku 2015 vzťahujúceho sa k zrušenému Druhému rozsudku OS BA I

4

zrušil iný rozsudok OS BA I, a to Rozsudok OS BA I z 21. 11. 2008 z dôvodu nesprávneho

postupu OS BA I, pričom tento podľa názoru Odporcu nesprávny postup sa uskutočnil

v rozmedzí od 28. 2. 2011 do 24. 11. 2011. Navyše, ako už bolo uvedené, tento Druhý

rozsudok OS BA I, ktorý Odporca ako dovolací súd v Uznesení NS SR v roku 2015

kritizoval, bol už v čase jeho rozhodovania (2015) dávno zrušený, a to zo strany KS BA

už v roku 2011 (rozhodnutím uvedeným pod č. 6 vyššie). Teda už v roku 2011 neexistoval

dôvod sa vysporiadavať s vadami tohto nového konania, nakoľko zrušujúcim rozhodnutím

odvolacieho súdu boli už odstránené.

Nakoľko takéto odôvodnenie Uznesenia NS SR z roku 2015 pre zrušenie Rozsudku

OS BA I neobstojí, z celého odôvodnenia Uznesenia NS SR nie je absolútne možné

preskúmať, čo Odporca vyčíta Rozsudku OS BA I z 21. 11. 2008 (odhliadnuc od skutočnosti,

že toto rozhodnutie už nemohlo byť − po druhý krát − preskúmavané Odporcom ako

dovolacím súdom, keďže ho Odporca preskúmal už v konaní, v ktorom vydal Pôvodné

uznesenie NS SR z 28. 2. 2011 a Rozsudok OS BA I v tomto skoršom dovolacom konaní

nezrušil...

Takýto súhrn argumentácie Odporcu z Pôvodného uznesenia NS SR, ktorý zopakoval

v Uznesení NS SR, t. j. v novom dovolacom konaní, však nemožno použiť na odôvodnenie

zrušenia Rozsudku KS BA, nakoľko sa vzťahuje k inému (Odporcom ako dovolacím súdom

už zrušenému) rozhodnutiu odvolacieho súdu z 18. 11. 2009 (Prvého rozsudku KS BA).

Tento súhrn nemožno použiť ani na odôvodnenie zrušenia Rozsudku OS BA I

(z 21. 11. 2008), nakoľko Odporca nemôže použiť svoje argumenty, použité

v predchádzajúcom dovolacom konaní, keď v tomto predchádzajúcom konaní Odporca

Rozsudok OS BA I nezrušil, t. j. ani nemohol uviesť a ani neuviedol vo svojom rozhodnutí

dôvody pre jeho zrušenie, nakoľko tieto, ako Odporca uzavrel v pôvodnom dovolacom

konaní, ani neexistovali. V novom dovolacom konaní však podľa názoru Odporcu už bolo

potrebné zrušiť Rozsudok OS BA I odôvodňujúc toto rozhodnutie však z úplne rovnakých

dôvodov, ktoré však Odporcu skôr (v Pôvodnom uznesení NS SR v znení jeho opravného

uznesenia) viedli k presne opačnému záveru (t. j. že neexistujú dôvody pre zrušenie

aj prvostupňového rozhodnutia).

Takýto záver Odporcu, v dôsledku ktorého až „na druhý krát“ zrušil Rozsudok

OS BA I a navyše z dôvodov tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom, týkajúceho

sa iného (neskoršieho) Druhého rozsudku OS BA I, ktoré už bolo v čase vydania Uznesenia

NS SR zrušené, je absolútne protirečivý a predstavuje vážny zásah do právnej istoty

Sťažovateľa ohľadom existujúcich právoplatných rozhodnutí a jeho práva na spravodlivú

a účinnú súdnu ochranu.

Len pre úplnosť, Odporca vyčítal OS BA I (str. 24 Uznesenia NS SR), že pred

vydaním Rozsudku OS BA I neodročil pojednávanie dňa 21. 11. 2008 a tým mal odňať

Žalovanému možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je vadou

v zmysle ust. , na ktorú je Odporca ako dovolací súd v zmysle

s ust. povinný prihliadať ex offo. Ak teda Odporca v pôvodnom

dovolacom konaní po preskúmaní Rozsudku OS BA I z hľadiska ust.

dospel k záveru (ktorý de facto potvrdil aj Opravným uznesením NS SR), že Rozsudok

OS BA I netrpí žiadnou z týchto vád, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, Odporca

preto nemohol takúto vadu identifikovať v následnom dovolacom konaní a de facto

neprípustne revidovať svoje Pôvodné uznesenie NS SR v znení Opravného uznesenia NS SR,

ktorým je viazaný, pokiaľ nebolo zrušené v riadnom inštančnom postupe (Ústavným súdom

Slovenskej republiky).

Odhliadnuc od uvedeného je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v odvolacom

konaní, ktoré viedlo k vydaniu Rozsudku KS BA I, boli akékoľvek prípadné vady, ktoré

by spočívali v tom, že by sa Žalovaný nemohol oboznámiť s predloženými dôkazmi,

resp. sa k nim vyjadriť, odstránené postupom KS BA, ktorý nariadil dve pojednávania

na vykonanie dôkazov a prednesy účastníkov, vrátane oboznámenia sa s cit. „... dôkazmi

predloženými v konaní a to ako pred súdom prvého stupňa, tak i odvolacím súdom.“

(str. 6 posledný odsek Rozsudku KS BA). Nie je preto žiadny dôvod na tvrdenie Odporcu

(str. 25 Uznesenia NS SR), že cit.: „...odvolací súd uvedené pochybenie súdu prvého stupňa

(pozn. odňatie možnosti Žalovaného konať pred súdom prvého stupňa) nenapravil a sám

sa dopustil obdobného procesného pochybenia“...».

Sťažovateľ tiež namieta právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak krajský súd

vykonal dokazovanie v odvolacom konaní, tak nemôže postupovať podľa § 219 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) a potvrdiť rozhodnutie súdu prvého

stupňa. Sťažovateľ poukazuje na znenie , z ktorého nepochybne vyplýva,

že tento právny predpis trvá „na vecnej správnosti výroku a nie aj na správnosti zistenia

6

skutkového stavu súdom prvého stupňa, resp. správnosti odôvodnenia“. Tento právny

záver vyplýva podľa sťažovateľa aj z odbornej literatúry (uvádza pritom citáciu

Števček, M., Ficová, S. a kol. , I. diel, Komentár, 2. vydanie,

Praha: C. H. Beck, 2012, s. 853, pozn.), a tiež z rozhodovacej praxe odvolacích súdov

„(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

26. 2. 2013, podobne aj: Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. , Krajský súd

Trenčín sp. zn. , Krajský súd Žilina sp. zn. , Krajský súd

Žilina sp. zn. ).

Ak by platila úvaha Odporcu, odvolací súd by po doplnení dokazovania nikdy

nemohol potvrdiť prvostupňové rozhodnutie, a to napriek tomu, že by dospel na základe

vykonaného dokazovania k záveru, že výrok prvostupňového rozhodnutia je vecne správny.

Takáto úvaha je v zrejmom rozpore so zásadou hospodárnosti konania a poskytnutím

účinnej súdnej ochrany Sťažovateľovi ako účastníkovi konania a je prejavom zjavne

arbitrárneho výkladu právnej normy. Odporca preto takýmto prístupom porušil právo

Sťažovateľa na spravodlivé a zákonné súdne konanie.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd nepripustil analogickú aplikáciu § 213

ods. 6 upravujúceho inštitút dokazovania v odvolacom konaní prostredníctvom

dožiadaného okresného súdu ako súdu prvého stupňa a s uvedenou procesnou situáciou

sa ani nijako nevysporiadal.

„Odporca odvolaciemu súdu v Uznesení NS SR (str. 29) vyčíta, že po nesprávnom

postupe súdu prvého stupňa, ktorý vo veci konal v dôsledku chybného výroku Odporcu

v Pôvodnom uznesení NS SR (ktoré bolo opravené až po takomto konaní súdu prvého

stupňa) tak, že vykonával dokazovanie, odvolací súd toto dokazovanie nezopakoval, ale

si ho osvojil použitím analógie podľa ust. .., čím podľa názoru Odporcu

malo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, práva na kontradiktórne konanie a zásady

dvojinštančnosti súdneho konania...

Odvolací súd... poukázal... na konštantnú judikatúru súdov SR (napr. uznesenie

NS SR zo dňa 30. 4. 2013), v zmysle ktorej dokazovanie nariadené

a vykonané súdom v inom konaní, resp. aj nepríslušným súdom je za určitých podmienok

v súlade s procesnými predpismi, a teda použiteľné v inom konaní. KS BA preto

postupoval správne, keď si osvojil dokazovanie vykonané zo strany OS BA I, na základe

ktorého OS BA I vydal Druhý rozsudok OS BA I, (ktorý bol následne zrušený, avšak z iného

dôvodu, ako z dôvodu vád dokazovania). Keďže toto dokazovanie bolo vykonané v súlade

s procesnými predpismi... KS BA postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania

a výsledky takéhoto dokazovania si osvojil sám. Navyše, voči dokazovaniu vykonanému

zo strany OS BA I po Pôvodnom uznesení NS SR nenamietal ani jeden z účastníkov konania.

V opačnom prípade (t. j. ak by KS BA zaujal formalistický výklad a postupoval by striktne

podľa dikcie ust. ) by KS BA musel formálne požiadať OS

BA I o vykonanie nového dokazovania, ktoré však už OS BA I v predchádzajúcom konaní

urobil, resp. toto dokazovanie by KS BA musel nanovo vykonať sám, čo by po spôsobení

neodôvodnených prieťahov v konaní v dôsledku takéhoto postupu KS BA viedlo znovu len

k tým istým skutkovým zisteniam...

Výklad Odporcu ako dovolacieho súdu je preto zjavne formalistický, nezlučiteľný

s ústavnými princípmi právneho štátu, ako aj v rozpore s povinnosťami súdov postupovať

v konaní v súlade s ust. a 6 , nakoľko v dôsledku takéhoto formalistického

poňatia by súd nemohol konať v situáciách, ktoré zákon vôbec nepredpokladá, čo je

v rozpore predovšetkým s princípom účinnej súdnej ochrany a zásadou zákazu denegatio

iustitiae. neupravuje takú procesnú situáciu, v ktorej súd vo veci koná v zmysle

rozhodnutia súdu vyššieho stupňa, ktoré je však následne opravným uznesením zmenené tak,

že vôbec konať nemal. Ak však určitú situáciu neupravuje, nie je preto dôvod

na odmietnutie prístupu účastníka k účinnej a rýchlej súdnej ochrane.

Odporca preto mal v dôsledku objektívne existujúcej neúplnosti právnej normy

zaplniť túto medzeru sudcovskou tvorbou práva prostredníctvom analógie...“

Sťažovateľ tiež namieta znenie odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu z 27. februára 2015, ktorý v závere odôvodnenia „bez akejkoľvek súvislosti s jeho

predchádzajúcim odôvodnením prikázal OS BA I pokračovať v konaní tak, ako by malo len

začať... Uvedený príkaz Odporcu ako dovolacieho súdu je celkom zjavne neprimeraný,

nakoľko sa Odporca v Uznesení NS SR nijako nedotkol skutkového stavu, ani nespochybnil,

že by sa súdy nezaoberali argumentmi účastníkov, že by súdy nehodnotili dôkazy jednotlivo

8

a vo vzájomných súvislostiach a pod. Takýto záver Odporcu navodzuje dojem snahy

Odporcu predĺžiť súdne konanie bezdôvodne, čo je v rozpore s , nakoľko takýto

postup môže viesť len k bezdôvodným prieťahom v konaní.

Preto Odporca takýmto postupom zasiahol do práva Sťažovateľa na spravodlivú

a účinnú súdnu ochranu a práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľ namieta, že z uvedených hľadísk je napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu z 27. februára 2015 nedostatočne odôvodnené, pretože neuviedol, akými úvahami sa

riadil pri svojich právnych záveroch, a na uvedené skutočnosti najvyšší súd neposkytol

primerané odpovede.

„Odôvodnenie Uznesenia NS SR tak celkom jednoznačne trpí vadou

nepreskúmateľnosti a nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia.“

Sťažovateľ tiež namieta nezákonný postup senátu najvyššieho súdu

po vydaní napadnutého uznesenia. Poukazuje na to, že proti rozsudku okresného súdu

z 21. novembra 2008 a proti rozsudku krajského súdu z 27. novembra 2013 podal

10. septembra 2014 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) mimoriadne dovolanie na podnet žalovaného. Najvyšší súd zaslal generálnemu

prokurátorovi prípisom z 20. marca 2015 rovnopis napadnutého uznesenia

z 27. februára 2015, «t. j. rozhodnutie vydané v úplne inom konaní, a to v konaní o dovolaní

Žalovaného proti Rozsudku OS BA I a Rozsudku KS BA, v ktorom generálny prokurátor

nie je subjektom konania.

Takýto postup Odporcu, spočívajúci v doručovaní svojich rozhodnutí subjektom,

ktoré nie sú účastníkmi konania, nemá oporu v zákone. Navyše, vzhľadom na to,

že generálny prokurátor podal Mimoriadne dovolanie na základe podnetu Žalovaného,

vnímame takýto postup ako výrazné narušenie zásady rovnosti strán v konaní

o Mimoriadnom dovolaní a tým ako ďalší zásah do procesných práv Sťažovateľa... Ak teda

Odporca „napomáha“ jednej z procesných strán... získavať argumentáciu v súdnom konaní

proti druhej procesnej strane (Sťažovateľovi) v inom súdnom konaní (v ktorom však

rozhoduje ten istý senát Odporcu), ide o vážny protiústavný postup Odporcu, ktorým

zasahuje do samotnej podstaty nezávislosti súdnictva.».

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Rovnako tak bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo vlastniť

majetok podľa najmä z dôvodu, že na podklade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu možno očakávať zastavenie exekučného konania vedeného Okresným

súdom Bratislava II pod sp. zn. , v ktorom sťažovateľ vymáha peňažný

nárok priznaný rozsudkom okresného súdu z 21. novembra 2008 v spojení s rozsudkom

krajského súdu z 27. novembra 2013.

„Tento zásah do práva Sťažovateľa vlastniť majetok sa prehlbuje každým dňom,

kedy sa Sťažovateľ nemôže domôcť zaplatenia svojej pohľadávky voči Žalovanému.

Vydanie uznesenia NS SR sa premietne aj do výšky trov Konania Sťažovateľa, ktoré

sa v dôsledku uvedeného protizákonného postupu Odporcu výrazne navýšia...“

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu povedie „k bezdôvodným

a veľmi výrazným prieťahom v Konaní“, čo povedie k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Najvyšší súd podľa sťažovateľa „výrazne zvýhodnil Žalovaného v konaní

o Mimoriadnom dovolaní tým, že doručil Uznesenie NS SR generálnemu prokurátorovi,

ktorý podal Mimoriadne dovolanie práve na základe podnetu Žalovaného. Týmto

nezákonným postupom došlo zo strany Odporcu k porušeniu práva Sťažovateľa na ochranu

jeho práv zo strany nestranného a nezávislého súdu v zmysle SR

a právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle SR.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z 27. februára 2015 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a tiež, aby najvyšší

súd zaviazal na náhradu trov, ktoré sťažovateľovi v tomto konaní vznikli.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

podľa o organizácii

10

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 do rozhodnutia ústavného

súdu o jeho sťažnosti. Sťažovateľ tento návrh odôvodňuje tým, že v dôsledku napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu bude zastavené exekučné konanie, v ktorom si vymáha nárok

priznaný rozsudkom okresného súdu z 21. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského

súdu z 27. novembra 2013, čo by vzhľadom na celkové trvanie konania, výšku pohľadávky

a jej príslušenstva a na náklady na vymoženie pohľadávky od podania žaloby predstavovalo

porušenie základného práva podľa a práva na spravodlivú súdnu

ochranu.

„Odloženie vykonateľnosti Uznesenia NS SR nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom, nakoľko v Konaní sa Sťažovateľ ako súkromná obchodná spoločnosť domáhal

priznania pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu voči inej súkromnej obchodnej

spoločnosti. Práve naopak, máme za to, že ak vykonateľnosť Uznesenia NS SR odložená

nebude, účinkami, ktoré Uznesenie NS SR vyvolá, a v podstate samotnou jeho existenciou

do jeho zrušenia Ústavným súdom, bude porušený dôležitý verejný záujem na spravodlivosti

poskytovanej súdnej ochrany nezávislým a nestranným súdom...

... ak Ústavný súd odloží vykonateľnosť Uznesenia NS SR, Žalovanému nebude

spôsobená žiadna ujma...“

Ústavný súd tiež vychádzal zo zistenia, že konanie najvyššieho súdu o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu z 21. novembra 2008

a proti rozsudku krajského súdu z 27. novembra 2013 bolo uznesením najvyššieho súdu

z 27. mája 2015 zastavené z dôvodu späťvzatia mimoriadneho dovolania. Uznesenie

najvyššieho súdu z 27. mája 2015 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2015.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

12

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , ako aj porušenie práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že

- najvyšší súd zasiahol do jeho právnej istoty, čo sa týka nezmeniteľnosti

právoplatných rozhodnutí, keď opätovne posudzoval rozsudok okresného súdu

z 21. novembra 2008 s tým, že pri tomto druhom posúdení ho zrušil;

- najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 výlučne za vady

postupu, ktoré nastali po vydaní tohto rozsudku, a to v konaní okresného súdu po vrátení

veci najvyšším súdom na základe jeho uznesenia z 28. februára 2011. Podľa sťažovateľa bol

tento nesprávny postup napravený tým, že krajský súd uznesením z 22. marca 20123 zrušil

druhý rozsudok okresného súdu a krajský súd si osvojil skutkové zistenia okresného súdu

analogickou aplikáciou ;

- najvyšší súd nesprávne aplikoval , keď dospel k právnemu záveru,

že krajský súd nemôže v odvolacom konaní potvrdiť preskúmavané rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ak v odvolacom konaní vykonáva dokazovanie;

- najvyšší súd aplikoval príliš formalisticky, keď nepripustil jeho

analogickú aplikáciu;

- časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je bez väzby na jej

predchádzajúcu časť, keďže ňou bolo okresnému súdu uložené opätovne zistiť skutkový

stav;

- najvyšší súd porušil zásadu rovnosti strán v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, keď mu doručil napadnuté uznesenie z 27. februára 2015;

- najvyšší súd napadnuté uznesenie v uvedených smeroch nedostatočne odôvodnil

a napadnutým uznesením z 27. februára 2015 vytvoril stav, ktorý povedie k zbytočným

prieťahom v konaní, keďže okresný súd bude povinný vec znovu prerokovať.

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. februára 2015 rozhodol o dovolaní

žalovaného, ktorému vyhovel, zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -1473

z 27. novembra 2013 a rozsudok okresného súdu č. k. -766

z 21. novembra 2008 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na doterajší priebeh konania, na odôvodnenia

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré preskúmal na základe dovolania

žalovaného, ktorého obsah tiež vymedzil uvedením dovolacej argumentácie žalovaného.

Následne najvyšší súd uviedol zmysel a účel dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je prípustné podľa .

Vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal, či dovolanie je prípustné pre existenciu vady

podľa , t. j. z dôvodu, že postupom konajúcich súdov bola

žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti podrobne uviedol

aj obsah odôvodnenia svojho predchádzajúceho uznesenia sp. zn.

z 28. februára 2011, pričom uviedol:

„Dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí... konštatoval,

že povinnosťou súdu v konaní je postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a záujmov účastníkov ( ). Medzi jedno zo základných procesných práv

účastníka Občianskeho súdneho konania patri právo navrhovať dôkazy, právo vyjadriť

sa k návrhom na dôkazy a k dôkazom, ktoré sa vykonali. Podmienky, aby účastník mal

efektívnu možnosť uvedené práva využiť, musí vytvoriť súd. Spôsob akým sa to má stať,

závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu a procesnej situácii. Postup súdu prvého stupňa

uvedeným požiadavkám nezodpovedal. Žalobca totiž doručil súdu prvého stupňa

dňa 14. novembra 2008 podanie, ktorým okrem vyjadrenia k predchádzajúcemu podaniu

žalovaného a k niektorým meritórnym konaniam sporu navrhol aj vykonanie ďalších dvoch

dôkazov. Navrhol vykonanie dokazovania listinami, ktoré k podaniu pripojil. Okrem nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. a rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré mal k dispozícii aj žalovaný, takže mu

14

museli byť známe, predložil ďalších sedem listín. Podanie, vrátane pripojených listín, súd

doručil žalovanému krátkou cestou na pojednávaní dňa 21. novembra 2008, na ktorom

rozhodol rozsudkom. Žalobca žiadal pojednávanie odročiť, aby sa mohol oboznámiť

s podaním žalobcu a so šiestimi novými dôkazmi (listinami) a po technickej stránke ich

posúdiť. Zároveň navrhol vykonať dokazovanie, okrem iných fotodokumentáciou a nákresmi

tepelnej prípojky, tepelných odberných zariadení meračov na preukázanie, že má

postavenie priameho odberateľa. Uvedené dôkazy sa nachádzajú v archíve žalovaného a v

archíve jeho právneho predchodcu, preto uviedol, že potrebuje čas na ich zadováženie. Súd

prvého stupňa návrhu nevyhovel, pojednávanie neodročil a na pojednávaní vyhlásil

rozsudok. Podľa názoru dovolacieho súdu prejednávanú vec, vzhľadom na jej predmet,

možno hodnotiť ako skutkovo zložitú a právne náročnú. Z priebehu konania a jeho

doterajšieho výsledku, ako kľúčová pre spôsob stanovenia ceny žalovaným odobratého

(prípadne i neodobratého) tepla, sa javí otázka postavenia žalovaného ako odberateľa teda,

či má postavenie priameho odberateľa podľa

K objasneniu uvedenej otázky, tak ako už uviedol dovolací súd, zrejme slúžili predovšetkým

dve zo žalovaných z predložených listinných dôkazov. Ide o list − stanovisko Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky z 15. februára 2007 k niektorým ustanoveniam zákona

o energetike, adresovaný zástupkyni žalobcu a odborné stanovisko Slovenského Zväzu

výrobcov tepla z 11. mája 2007. V oboch prípadoch ide o pomerne rozsiahle listiny

s odborným technicko-právnym obsahom. Význam uvedených dôkazov pre rozhodnutie súdu

prvého stupňa bol zrejmý z jeho odôvodnenia rozsudku, v ktorom uviedol, že si ich osvojil

a považoval z nich za preukázané, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nevystupoval ako

priamy odberateľ. Obe listiny boli pre žalovaného nové a ich obsah mu bol neznámy.

Bez ohľadu na to, či tieto listinné dôkazy boli vykonané predpísaným spôsobom, prečítaním

na pojednávaní (žalovaný tvrdil, že nie), bez dôkladného oboznámenia sa s ich obsahom

a posúdenia jeho významu, žalovaný k nim nemohol zaujať kvalifikované stanovisko,

vyjadriť sa k nim a zvoliť ďalší postup v konaní. O potrebe umožniť žalovanému

podrobnejšie oboznámenie sa s uvedeným stanoviskom pre kvalifikovanú reakciu na ne,

svedčia aj nové stanoviská uvedených inštitúcií z 30. apríla 2009 (MH SR)

a z 01. apríla 2009 (SVT). Vzhľadom na uvedené, bolo podľa názoru dovolacieho súdu

namieste pojednávanie odročiť a žalovanému tak umožniť, aby sa s obsahom listín bližšie

oboznámil a mohol posúdiť ich zmysel a význam pre konanie. Tým, že tak súd prvého stupňa

neurobil, žalovaný nemohol efektívne využiť svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Dovolací súd sa tiež stotožnil s názorom dovolateľa, že postupom súdu prvého stupňa mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd

uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného

procesného pochybenia. Žalovaný po podaní odvolania, podaním doručeným odvolaciemu

súdu 01. júna 2009, doložil do spisu nové stanoviská MH SR a SZ VT, v ktorých zaujímajú

k otázke postavenia žalovaného ako priameho odberateľa, odlišné stanovisko ako

v pôvodných stanoviskách s vysvetlením, že pôvodné stanovisko zaujímali len k všeobecne

podaným otázkam bez toho, aby mali k dispozícii podklady a bez vzťahu ku konkrétnemu

prípadu. Odvolací súd na pojednávaní 21. októbra 2009 oboznámil obsah spisu

a predchádzajúceho konania na súde prvého stupňa. Podľa obsahu zápisnice vykonal

na návrh žalovaného dokazovanie znaleckým posudkom znalca ,

vypracovaným na objednávku žalovaného a na návrh žalobcu znaleckým posudkom

, objednaným žalobcom. Pojednávanie odročil na vyhlásenie

rozsudku bez toho, aby vykonal ďalšie dokazovanie. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom

rozhodnutí zo dňa 28. februára 2001 konštatoval, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa na základe rovnakého skutkového zistenia a s nim spojeného právneho

záveru. K záveru o správnosti rozhodnutia dospel napriek tomu, že dôkaz, z ktorého súd

dospel k rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, (navyše jediný dôkaz) nepovažoval

za dostatočne preukázaný pre uvedené skutkové zistenie a bez toho, aby pre svoj skutkový

záver mal podklad vo vykonanom dokazovaní, urobenom procesne predpísaným spôsobom.

Žalovaný nemal možnosť uplatniť svoje procesné práva, ktoré mu umožňujú procesným

predpisom dovolaným spôsobom ovplyvňovať priebeh konania a jeho výsledok. Dovolací

súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že odvolací súd tým, že neodstránil pochybenia,

ktorých sa dopustil súd prvého stupňa v popísanej procesnej situácii, potvrdil jeho rozsudok

bez toho, aby v odvolacom konaní vykonal dokazovanie a rozhodnutím, ktorého

odôvodnenie nespĺňa požiadavky spravodlivého súdneho procesu, odňal žalovanému

možnosť konať pred súdom, čím zaťažil konanie vadou, ktorá podľa

zakladá prípustnosť dovolania. Preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z výroku tohto rozhodnutia však vyplýva, že vracia

16

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa napriek tomu, že jeho

rozsudok nebol dovolacím súdom zrušený, nariadil vo veci pojednávanie dňa 24. 11. 2011,

na ktorom vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Opätovne poučil účastníkov konania a

podľa a vyhlásil ďalší rozsudok pod č. k. -1263.“

Následne najvyšší súd uviedol tieto právne závery:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že po rozhodnutí dovolacieho

súdu dňa 28. februára 2011 č. k. -1232 mal súd prvého stupňa predložiť vec

Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Tým, že vo veci konal, nariadil

pojednávanie a opätovne rozhodol rozsudkom, napriek tomu, že jeho predchádzajúce

rozhodnutie nebolo zrušené, došlo k nesprávnemu postupu súdu. Postup súdu prvého stupňa

nebol v súlade s a preto došlo k porušeniu práv účastníka na spravodlivý súdny

proces a teda aj k vade konania uvedenej v

K porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces došlo aj postupom odvolacieho

súdu, ktorý konanie pred súdom prvého stupňa po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28. februára 2011 považoval za vykonanie dokazovania v zmysle § 213

ods. 6

Podľa ust. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom,

tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. V danom

prípade teda tak, ako ho zistil súd prvého stupňa do rozsudku na č. l. 766.“

Najvyšší súd citoval až 7 a poukázal na zákonné podmienky,

za splnenia ktorých môže odvolací súd vykonávať dokazovanie v odvolacom konaní – teda

dokazovanie doplniť, prípadne dokazovanie opakovať, pričom dospel k záveru, že krajský

súd nedostatočne odôvodnil to, že v odvolacom konaní vykonával dokazovanie. V tejto

súvislosti uviedol:

„Dovolací súd konštatuje, že v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu

nepreskúmateľný. Z jeho odôvodnenia nevyplýva, prečo v odvolacom konaní vykonával

dokazovanie, prečo prihliadal na skutočnosti a dôkazy uplatnené v odvolacom konaní

napriek poučeniu účastníkov konania podľa ust. Nie je zrejmé z neho,

prečo súd dopĺňal dokazovanie napriek tomu, že v rozhodnutí konštatoval, že potvrdzuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa, podľa , keďže ho považoval za vecne

správne, pričom pod vecnou správnosťou treba rozumieť aj správne zistenie skutkového

stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a

súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Dovolací súd

dospel teda k záveru, že v tejto časti napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa kritéria

kvality odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré plynú zo základného práva na

súdnu ochranu zaručeného .“

Najvyšší súd ďalej podrobnejšie odôvodnil svoje právne závery týkajúce sa postupu

okresného súdu a krajského súdu po vrátení veci okresnému súdu najvyšším súdom

na základe jeho uznesenia z 28. februára 2011 a tiež aplikácie spôsobom,

akým ho uskutočnil krajský súd. V týchto súvislostiach uviedol:

„Dovolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného uvedeného v dovolaní,

že odvolací súd nesprávne konanie pred súdom prvého stupňa po zrušujúcom uznesení

Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za vykonanie dokazovania v zmysle § 213

ods. 6 , t. j. prostredníctvom súdu prvého stupňa, a teda za súladné s procesným

postupom. S poukazom na ust. a doplnenie dokazovania môže

odvolací súd vykonať buď sám, alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa, alebo

prostredníctvom dožiadaného súdu. Ak v rámci odvolacieho konania vykoná dokazovanie

súd prvého stupňa, či už zopakovaním alebo doplnením dôkazných prostriedkov, je súd

prvého stupňa povinný postupovať podľa pokynov odvolacieho súdu. Znamená to,

že odvolací súd by mu mal vymedziť najmä, nie len konkrétne, ktoré dôkazné prostriedky má

vykonať, ale súčasne by mu mal vymedziť aj rozsah skutočnosti, ktoré majú byť pri každom

dôkaznom prostriedku predmetom dokazovania. Nedá sa vylúčiť ani vymedzenie

konkrétnych otázok, ktoré majú byť položené svedkovi, resp. znalcovi. V danom prípade

odvolací súd nevydal žiaden pokyn súdu prvého stupňa. Nevymedzil mu, ktoré dôkazné

prostriedky má vykonať, ani rozsah skutočnosti, ktoré mali byť pri každom dôkaznom

prostriedku predmetom dokazovania. Preto bol postup odvolacieho i prvostupňového súdu

v rozpore s právom účastníka na spravodlivý proces. Okresný súd Bratislava I po vydaní

uznesenia Najvyšším súdom Slovenskej republiky konal bez pokynu, či inštrukcie

odvolacieho súdu, v rozpore s ust. Nemožno preto dôkazy vykonané

18

pred súdom prvého stupňa po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

považovať za vykonané v odvolacom konaní, keďže sa na ich vykonaní odvolací súd

nepodieľal. Postupom súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu došlo po rozhodnutí

Najvyšším súdom Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2011 k porušeniu princípu

rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej odporca. Tiež bolo porušená právo na kontradiktórne konanie,

ktoré znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť

sa k nim a tiež došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že postupom odvolacieho súdu i postupom

prvostupňového súdu došlo k porušeniu základného práva účastníka konania na

spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv

a slobôd a zároveň k porušeniu v spojení s

ods. 2 O. s. p a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa

v spojení s

Z vyššie uvedených dôvodov zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Bratislave i rozsudok Okresného súdu Bratislava I a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie ( v spojení s )

Vzhľadom na dôvod zrušenia sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom konaní súd prvého stupňa opätovne zistí skutkový stav, vykoná dokazovanie

v súlade s ustanoveniami o dokazovaní, dôkazy vyhodnotí jednotlivo

a vo vzájomných súvislostiach, preskúma argumenty oboch účastníkov, vec právne posúdi

a rozsudok odôvodní v súlade s ust. “

Ústavný súd v prvom rade dospel k záveru, že aplikácia a výklad

najvyšším súdom v napadnutom uznesení rešpektuje zmysel a účel uvedeného ustanovenia,

nie je prejavom svojvôle, pričom najvyšší súd svoje závery v tomto smere primerane

odôvodnil. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa analogickej aplikácie tohto ustanovenia

krajským súdom v procesnej situácii vymedzenej v sťažnosti a napadnutom uznesení

najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za opodstatnenú.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že krajský súd si osvojil

skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania okresného súdu pred vydaním druhého

rozsudku aplikáciou , pričom najvyšší súd neakceptoval tento postup

krajského súdu. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavne

akceptovateľný. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na § 213

, ktorý vymedzuje zákonné podmienky, za ktorých môže odvolací súd vykonávať

dokazovanie v odvolacom konaní. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že rozsah

prípustného dokazovania v odvolacom konaní je výrazne užší, ako rozsah dokazovania

v konaní pred súdom prvého stupňa. Najvyšší súd navyše poukázal na to, že odvolací súd

môže toto dokazovanie vykonávať sám alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa, ktorému

uloží v rôznej miere konkrétne pokyny v tomto smere – t. j. ktoré dôkazy má vykonať,

aké otázky má položiť a pod. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd

po vrátení veci najvyšším súdom na základe uznesenia z 28. februára 2011 ďalej konal,

vykonával dokazovanie ako súd prvého stupňa – t. j. predovšetkým podľa vlastnej úvahy

rozhodoval, ktoré dôkazy navrhnuté účastníkmi vykoná a ktoré nie, a na základe takto

zistených skutkových zistení vydal druhý rozsudok v predmetnej veci. Z uvedeného je teda

nepochybné, že okresný súd nepostupoval na základe pokynov odvolacieho súdu a navyše,

rozsah dokazovania, ktorý vykonal, zjavne nebol limitovaný , teda zákonnými

podmienkami prípustného dokazovania v odvolacom konaní.

Relevantné je tiež, že najvyšší súd v napadnutom uznesení z 27. februára 2015

rozsiahlo cituje odôvodnenie svojho predchádzajúceho uznesenia z 28. februára 2011.

Z tejto časti odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd v predchádzajúcom dovolacom konaní,

v ktorom preskúmaval aj postup okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu jeho rozsudku

z 21. novembra 2008 a kvalifikoval ho ako postup, ktorý odňal žalovanému možnosť konať

pred súdom [ ] (porovnaj odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2011: „Dovolací súd sa tiež stotožnil s názorom dovolateľa,

že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“, ktoré

20

je v napadnutom uznesení z 27. februára 2015 citované na s. 25, pozn.; a tiež záver

najvyššieho súdu: „Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd uvedené pochybenie súdu

prvého stupňa nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného procesného pochybenia.“).

Z tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 27. februára 2015, ktoré obsahuje odkaz na jeho predchádzajúce uznesenie

z 28. februára 2011, vyplýva, že vytýkaný postup okresného súdu a následne aj krajského

súdu sa týka konkrétnych dôkazných prostriedkov, a to vyjadrení Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky z 15. februára 2007 a Slovenského zväzu výrobcov tepla

z 11. mája 2007 a tiež aj opakovaných vyjadrení týchto subjektov predložených

v odvolacom konaní sťažovateľom, ktoré majú obsahovať opačné vyjadrenia. Je zrejmé tiež,

že krajský súd vykonal znalecké posudky a .

Uvedené dôkazné prostriedky sa týkali skutočnosti, či žalovaný je priamym odberateľom

tepla.

Najvyšší súd poukázal aj na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 27. novembra

2013, z ktorého je zrejmé, že krajský súd si jednak osvojil výsledky dokazovania

vykonaného okresným súdom v konaní pred vydaním druhého rozsudku a tiež,

že v odvolacom konaní vykonal dôkaz navrhnutý sťažovateľom – znalecký posudok

č. 6/2011 súdneho znalca , z ktorého odvodil závery týkajúce sa toho,

či žalovaný bol priamym odberateľom tepla.

Procesné pochybenia okresného súdu, ktorých sa mal dopustiť bezprostredne pred

vydaním rozsudku z 21. novembra 2008 a ktoré vytkol najvyšší súd v prvom dovolacom

konaní, boli predmetom preskúmavania aj krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom

rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2013, pričom krajský súd bol povinný tieto skutočnosti

zohľadniť a vysporiadať sa s nimi. Krajský súd mohol postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f)

zrušiť rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 alebo mohol svojím postupom

v odvolacom konaní napraviť nesprávny procesný postup okresného súdu vytknutý

najvyšším súdom v uznesení z 28. februára 2011. V tejto súvislosti v odôvodnení

napadnutého uznesenia z 27. februára 2015 najvyšší súd uviedol, že z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu „nevyplýva, prečo v odvolacom konaní vykonával dokazovanie,

prečo prihliadal na skutočnosti a dôkazy uplatnené v odvolacom konaní napriek poučeniu

účastníkov konania podľa ust. Nie je zrejmé z neho, prečo súd dopĺňal

dokazovanie, napriek tomu, že v rozhodnutí konštatoval, že potvrdzuje rozhodnutie súdu

prvého stupňa, podľa , keďže ho považoval za vecne správne, pričom

pod vecnou správnosťou treba rozumieť aj správne zistenie skutkového stavu, správnu

aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav...“.

Najvyšší súd teda považoval preskúmavaný rozsudok krajského súdu

z 27. novembra 2013 v týchto smeroch za nedostatočne odôvodnený, pričom výhrady

najvyššieho súdu v tomto smere majú nevyhnutne dopad aj na postup okresného súdu pred

vydaním rozsudku z 21. novembra 2008, ktorý bol vytknutý v uznesení najvyššieho súdu

z 28. februára 2011 v prvom dovolacom konaní. V tomto ohľade táto časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 predstavuje dostatočný

podklad na zrušenie rozsudku okresného súdu z 21. novembra 2008 a vrátenie veci

okresnému súdu.

Ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

z 27. februára 2015 za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej

neodôvodnenosti nezistil, považoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa

za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne

udržateľné.

22

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

), čo však nie je evidentne ešte prípad sťažovateľa. Sťažovateľ bude

mať vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu č. k. -1182

z 11. novembra 2009 v znení opravného uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 1/2010-

1387 z 22. novembra 2012, vzhľadom na zrušenie uznesenia odvolacieho súdu

č. k. -1195 z 18. novembra 2009 o trovách konania, ako aj vzhľadom

na vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, t. j. konanie pred všeobecnými súdmi,

ktoré nie je ešte právoplatne skončené mať k dispozícii právne prostriedky súdnej ochrany

svojho základného práva alebo základnej slobody v rámci konania vo veci samej.

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m.

, , ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,

že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne

skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať

a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho

dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom

prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle

uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,

nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (, ).

Námietku sťažovateľa o porušení základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa považoval ústavný súd za neopodstatnenú.

Je zrejmé, že sťažovateľ namieta možné porušenie tohto základného práva, ktoré môže

nastať v budúcnosti, pričom túto skutočnosť odvodzuje z obsahu odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľa o porušení základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa , keďže porušenie tohto

základného práva sťažovateľ odvodzoval z postupu najvyššieho súdu v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ktoré nebolo predmetom tohto konania

ústavného súdu a navyše v čase rozhodovania ústavného súdu predmetné konanie

najvyššieho súdu bolo právoplatne zastavené.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré

by naznačovali existenciu vecnej súvislosti medzi namietaným porušením základného

práva podľa a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 27. februára 2015.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

24

V Košiciach 17. decembra 2015