Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 868/2015
PDF · 406.63 KB
No categories available
II. ÚS 868/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti PAROPLYN HOLDINGS LIMITED, Agias Fylaxeos &
Polygnostou, 212, C&I CENTER BUILDING, 2nd floor, 3082, Limassol, Cyperská
republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o., Digital Park II,
Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. Martina Škublu, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 29/2014 z 27. februára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PAROPLYN HOLDINGS LIMITED o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015
faxom a 9. júna 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PAROPLYN
HOLDINGS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou, 212, C&I CENTER BUILDING,
2nd floor, 3082, Limassol, Cyperská republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 29/2014 z 27. februára
2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 25 Cb 97/2002-766 z 21. novembra 2008 vyhovel žalobe
právneho predchodcu sťažovateľa a zaviazal obchodnú spoločnosť
, (ďalej len „žalovaný“), zaplatiť mu 28 753 377,35 Sk
s príslušenstvom. Priznaná suma predstavuje nedoplatok ceny dodaného tepla za obdobie
január až apríl 2002 (ďalej aj „prvý rozsudok okresného súdu“).
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Cob 71/2009-1195
z 18. novembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením č. k. 3 Obdo 1/2010-1232 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok krajského
súdu a jeho uznesenie o trovách odvolacieho konania z 18. novembra 2009 zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Na základe výroku uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 vec bola
predložená okresnému súdu, ktorý doplnil dokazovanie a rozhodol rozsudkom č. k.
25 Cb 97/2002-1263 z 24. novembra 2011 tak, že žalobe opäť vyhovel a žalovaného
zaviazal zaplatiť sťažovateľovi špecifikovanú sumu (ďalej aj „druhý rozsudok okresného
súdu“).
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie. Po predložení veci
krajskému súdu tento predložil súdny spis najvyššiemu súdu, ktorý následne opravným
uznesením č. k. 3 Obdo 1/2010-1387 z 22. novembra 2012 opravil svoje uznesenie
z 28. februára 2011 tak, že časť výroku uznesenia „... a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie“ nahradil znením „... a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“.
2
Úplný výrok uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 po oprave správne znel:
„Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznesenie odvolacieho súdu o trovách
odvolacieho konania z 18. novembra 2009, č. k. 3 Cob 71/2009-1195 zrušuje a vec vracia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“
Po oprave časti výroku uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 bola
vec predložená krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 136/2012-1390
z 22. marca 2013 zrušil druhý rozsudok okresného súdu. Následne rozhodol vo veci
samej o odvolaní žalovaného proti prvému rozsudku okresného súdu rozsudkom
č. k. 3 Cob 307/2013-1473 z 27. novembra 2013 tak, že tento rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd napadnutým uznesením z 27. februára 2015 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu
z 27. novembra 2013, ako aj prvý rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd v druhom dovolacom konaní
opätovne posudzoval prvý rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008, pričom
ho posúdil odlišne ako v prvom dovolacom konaní, keďže „v pôvodnom uznesení NS SR
Odporca dospel k záveru, že Rozsudok OS BA I netrpí vadami, pre ktoré by mal byť
zrušený“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na odôvodnenie opravného uznesenia najvyššieho súdu
z 22. novembra 2012, v ktorom tento uviedol, že „rozhodujúca časť odôvodnenia
Pôvodného (zrušujúceho) uznesenia NS SR konštatovanie o vadách konania a rozhodnutia
súdu prvého stupňa (t. j. vadách Rozsudku OS BA I z roku 2008), ktoré by mali byť
dôvodom pre jeho zrušenie, neobsahuje, a možnosťou vrátenia veci súdu prvého stupňa sa
vôbec nezaoberá...
Odporca tak v Pôvodnom uznesení NS SR ako aj v následnom Opravnom uznesení
NS SR teda už raz Rozsudok OS BA I a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posúdil
a rozhodol, že Rozsudok OS BA I nemá vady, pre ktoré by mal byť zrušený spolu s Prvým
rozsudkom KS BA. Pôvodným uznesením NS SR v znení Opravného uznesenia NS SR bol
Odporca v zmysle ust. § 170 ods. 1 O. s. p. viazaný. Odporca napriek tomu v príkrom
rozpore so zásadou rei iudicatae v novom dovolacom konaní Uznesením NS SR (zo dňa
27. 2. 2015) Rozsudok OS BA I zrušil a vec vrátil OS BA I na ďalšie konanie.
Týmto postupom Odporca svojim konaním závažne zasiahol do právnej istoty
Sťažovateľa ohľadom nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí a jeho práva
na spravodlivú súdnu ochranu.“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd zrušením prvého rozsudku okresného súdu
sankcionuje tento rozsudok za vady v novom prvostupňovom konaní od 28. februára 2011
do 24. novembra 2011, pričom najvyšší súd «nijako nezdôvodnil, prečo za vady neskoršieho
konania má byť zrušené skoršie rozhodnutie...
... Odporca považoval za vadné konanie, ktoré nasledovalo na OS BA I v dôsledku
chybného výroku Pôvodného uznesenia NS SR, ktoré vyústilo do Druhého rozsudku
OS BA I, ale že nijako nevzhliadol vadu konania týkajúcu sa konania do vydania Rozsudku
OS BA I. Navyše je absurdné, že Odporca v Uznesení NS SR (v roku 2015) sa zaoberá
zákonnosťou postupu prvostupňového súdu, ktoré vyústilo do vydania Druhého rozsudku
OS BA I, keď toto bolo už dávno (dňa 24. 11. 2011) zrušené druhostupňovým, odvolacím
súdom práve z dôvodu existencie vady zmätočnosti s tým, že je potrebné rozhodovať
o odvolaní voči Rozsudku OS BA I z roku 2008, aby nedošlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Odporca ako dovolací súd sa teda zaoberal vecou, ktorá už nemala právny význam,
nakoľko už 4 roky pred ostatným dovolacím rozhodnutím (Uznesením NS SR) bola táto vada
prvostupňového konania odstránená.
Odporca teda v rozpore s odôvodnením Uznesenia NS SR (z roku 2015)
zrušil Rozsudok OS BA I (rozhodnutie z 21. 11. 2008), ktorého vydanie časovo dávno
predchádzalo vytýkanému nesprávnemu postupu, ale nezrušil rozhodnutie, ktoré
by po takomto vadnom postupe nasledovalo (čo objektívne ani nebolo možné, keďže tento
rozsudok už bol v danom čase zrušený odvolacím súdom).
Ako už bolo spomenuté, Odporca totiž na základe vyššie uvedeného odôvodnenia
Uznesenia NS SR z roku 2015 vzťahujúceho sa k zrušenému Druhému rozsudku OS BA I
4
zrušil iný rozsudok OS BA I, a to Rozsudok OS BA I z 21. 11. 2008 z dôvodu nesprávneho
postupu OS BA I, pričom tento podľa názoru Odporcu nesprávny postup sa uskutočnil
v rozmedzí od 28. 2. 2011 do 24. 11. 2011. Navyše, ako už bolo uvedené, tento Druhý
rozsudok OS BA I, ktorý Odporca ako dovolací súd v Uznesení NS SR v roku 2015
kritizoval, bol už v čase jeho rozhodovania (2015) dávno zrušený, a to zo strany KS BA
už v roku 2011 (rozhodnutím uvedeným pod č. 6 vyššie). Teda už v roku 2011 neexistoval
dôvod sa vysporiadavať s vadami tohto nového konania, nakoľko zrušujúcim rozhodnutím
odvolacieho súdu boli už odstránené.
Nakoľko takéto odôvodnenie Uznesenia NS SR z roku 2015 pre zrušenie Rozsudku
OS BA I neobstojí, z celého odôvodnenia Uznesenia NS SR nie je absolútne možné
preskúmať, čo Odporca vyčíta Rozsudku OS BA I z 21. 11. 2008 (odhliadnuc od skutočnosti,
že toto rozhodnutie už nemohlo byť − po druhý krát − preskúmavané Odporcom ako
dovolacím súdom, keďže ho Odporca preskúmal už v konaní, v ktorom vydal Pôvodné
uznesenie NS SR z 28. 2. 2011 a Rozsudok OS BA I v tomto skoršom dovolacom konaní
nezrušil...
Takýto súhrn argumentácie Odporcu z Pôvodného uznesenia NS SR, ktorý zopakoval
v Uznesení NS SR, t. j. v novom dovolacom konaní, však nemožno použiť na odôvodnenie
zrušenia Rozsudku KS BA, nakoľko sa vzťahuje k inému (Odporcom ako dovolacím súdom
už zrušenému) rozhodnutiu odvolacieho súdu z 18. 11. 2009 (Prvého rozsudku KS BA).
Tento súhrn nemožno použiť ani na odôvodnenie zrušenia Rozsudku OS BA I
(z 21. 11. 2008), nakoľko Odporca nemôže použiť svoje argumenty, použité
v predchádzajúcom dovolacom konaní, keď v tomto predchádzajúcom konaní Odporca
Rozsudok OS BA I nezrušil, t. j. ani nemohol uviesť a ani neuviedol vo svojom rozhodnutí
dôvody pre jeho zrušenie, nakoľko tieto, ako Odporca uzavrel v pôvodnom dovolacom
konaní, ani neexistovali. V novom dovolacom konaní však podľa názoru Odporcu už bolo
potrebné zrušiť Rozsudok OS BA I odôvodňujúc toto rozhodnutie však z úplne rovnakých
dôvodov, ktoré však Odporcu skôr (v Pôvodnom uznesení NS SR v znení jeho opravného
uznesenia) viedli k presne opačnému záveru (t. j. že neexistujú dôvody pre zrušenie
aj prvostupňového rozhodnutia).
Takýto záver Odporcu, v dôsledku ktorého až „na druhý krát“ zrušil Rozsudok
OS BA I a navyše z dôvodov tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom, týkajúceho
sa iného (neskoršieho) Druhého rozsudku OS BA I, ktoré už bolo v čase vydania Uznesenia
NS SR zrušené, je absolútne protirečivý a predstavuje vážny zásah do právnej istoty
Sťažovateľa ohľadom existujúcich právoplatných rozhodnutí a jeho práva na spravodlivú
a účinnú súdnu ochranu.
Len pre úplnosť, Odporca vyčítal OS BA I (str. 24 Uznesenia NS SR), že pred
vydaním Rozsudku OS BA I neodročil pojednávanie dňa 21. 11. 2008 a tým mal odňať
Žalovanému možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je vadou
v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., na ktorú je Odporca ako dovolací súd v zmysle
s ust. § 242 ods. 1 O. s. p. povinný prihliadať ex offo. Ak teda Odporca v pôvodnom
dovolacom konaní po preskúmaní Rozsudku OS BA I z hľadiska ust. § 237 ods. 1 O. s. p.
dospel k záveru (ktorý de facto potvrdil aj Opravným uznesením NS SR), že Rozsudok
OS BA I netrpí žiadnou z týchto vád, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, Odporca
preto nemohol takúto vadu identifikovať v následnom dovolacom konaní a de facto
neprípustne revidovať svoje Pôvodné uznesenie NS SR v znení Opravného uznesenia NS SR,
ktorým je viazaný, pokiaľ nebolo zrušené v riadnom inštančnom postupe (Ústavným súdom
Slovenskej republiky).
Odhliadnuc od uvedeného je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v odvolacom
konaní, ktoré viedlo k vydaniu Rozsudku KS BA I, boli akékoľvek prípadné vady, ktoré
by spočívali v tom, že by sa Žalovaný nemohol oboznámiť s predloženými dôkazmi,
resp. sa k nim vyjadriť, odstránené postupom KS BA, ktorý nariadil dve pojednávania
na vykonanie dôkazov a prednesy účastníkov, vrátane oboznámenia sa s cit. „... dôkazmi
predloženými v konaní a to ako pred súdom prvého stupňa, tak i odvolacím súdom.“
(str. 6 posledný odsek Rozsudku KS BA). Nie je preto žiadny dôvod na tvrdenie Odporcu
(str. 25 Uznesenia NS SR), že cit.: „...odvolací súd uvedené pochybenie súdu prvého stupňa
(pozn. odňatie možnosti Žalovaného konať pred súdom prvého stupňa) nenapravil a sám
sa dopustil obdobného procesného pochybenia“...».
Sťažovateľ tiež namieta právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak krajský súd
vykonal dokazovanie v odvolacom konaní, tak nemôže postupovať podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a potvrdiť rozhodnutie súdu prvého
stupňa. Sťažovateľ poukazuje na znenie § 219 ods. 1 OSP, z ktorého nepochybne vyplýva,
že tento právny predpis trvá „na vecnej správnosti výroku a nie aj na správnosti zistenia
6
skutkového stavu súdom prvého stupňa, resp. správnosti odôvodnenia“. Tento právny
záver vyplýva podľa sťažovateľa aj z odbornej literatúry (uvádza pritom citáciu
Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. vydanie,
Praha: C. H. Beck, 2012, s. 853, pozn.), a tiež z rozhodovacej praxe odvolacích súdov
„(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 Co/55/2012 zo dňa
26. 2. 2013, podobne aj: Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 14 CoPr/1/2011, Krajský súd
Trenčín sp. zn. 17 CoP/113/2013, Krajský súd Žilina sp. zn. 7 CoP/35/2012, Krajský súd
Žilina sp. zn. 7 Co/409/2012).
Ak by platila úvaha Odporcu, odvolací súd by po doplnení dokazovania nikdy
nemohol potvrdiť prvostupňové rozhodnutie, a to napriek tomu, že by dospel na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že výrok prvostupňového rozhodnutia je vecne správny.
Takáto úvaha je v zrejmom rozpore so zásadou hospodárnosti konania a poskytnutím
účinnej súdnej ochrany Sťažovateľovi ako účastníkovi konania a je prejavom zjavne
arbitrárneho výkladu právnej normy. Odporca preto takýmto prístupom porušil právo
Sťažovateľa na spravodlivé a zákonné súdne konanie.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd nepripustil analogickú aplikáciu § 213
ods. 6 OSP upravujúceho inštitút dokazovania v odvolacom konaní prostredníctvom
dožiadaného okresného súdu ako súdu prvého stupňa a s uvedenou procesnou situáciou
sa ani nijako nevysporiadal.
„Odporca odvolaciemu súdu v Uznesení NS SR (str. 29) vyčíta, že po nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa, ktorý vo veci konal v dôsledku chybného výroku Odporcu
v Pôvodnom uznesení NS SR (ktoré bolo opravené až po takomto konaní súdu prvého
stupňa) tak, že vykonával dokazovanie, odvolací súd toto dokazovanie nezopakoval, ale
si ho osvojil použitím analógie podľa ust. § 213 ods. 6 O. s. p..., čím podľa názoru Odporcu
malo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, práva na kontradiktórne konanie a zásady
dvojinštančnosti súdneho konania...
Odvolací súd... poukázal... na konštantnú judikatúru súdov SR (napr. uznesenie
NS SR 4 Obdo 3/2012 zo dňa 30. 4. 2013), v zmysle ktorej dokazovanie nariadené
a vykonané súdom v inom konaní, resp. aj nepríslušným súdom je za určitých podmienok
v súlade s procesnými predpismi, a teda použiteľné v inom konaní. KS BA preto
postupoval správne, keď si osvojil dokazovanie vykonané zo strany OS BA I, na základe
ktorého OS BA I vydal Druhý rozsudok OS BA I, (ktorý bol následne zrušený, avšak z iného
dôvodu, ako z dôvodu vád dokazovania). Keďže toto dokazovanie bolo vykonané v súlade
s procesnými predpismi... KS BA postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania
a výsledky takéhoto dokazovania si osvojil sám. Navyše, voči dokazovaniu vykonanému
zo strany OS BA I po Pôvodnom uznesení NS SR nenamietal ani jeden z účastníkov konania.
V opačnom prípade (t. j. ak by KS BA zaujal formalistický výklad a postupoval by striktne
podľa dikcie ust. § 213 ods. 6 O. s. p.) by KS BA musel formálne požiadať OS
BA I o vykonanie nového dokazovania, ktoré však už OS BA I v predchádzajúcom konaní
urobil, resp. toto dokazovanie by KS BA musel nanovo vykonať sám, čo by po spôsobení
neodôvodnených prieťahov v konaní v dôsledku takéhoto postupu KS BA viedlo znovu len
k tým istým skutkovým zisteniam...
Výklad Odporcu ako dovolacieho súdu je preto zjavne formalistický, nezlučiteľný
s ústavnými princípmi právneho štátu, ako aj v rozpore s povinnosťami súdov postupovať
v konaní v súlade s ust. § 2 a 6 O. s. p., nakoľko v dôsledku takéhoto formalistického
poňatia by súd nemohol konať v situáciách, ktoré zákon vôbec nepredpokladá, čo je
v rozpore predovšetkým s princípom účinnej súdnej ochrany a zásadou zákazu denegatio
iustitiae. O. s. p. neupravuje takú procesnú situáciu, v ktorej súd vo veci koná v zmysle
rozhodnutia súdu vyššieho stupňa, ktoré je však následne opravným uznesením zmenené tak,
že vôbec konať nemal. Ak však O. s. p. určitú situáciu neupravuje, nie je preto dôvod
na odmietnutie prístupu účastníka k účinnej a rýchlej súdnej ochrane.
Odporca preto mal v dôsledku objektívne existujúcej neúplnosti právnej normy
zaplniť túto medzeru sudcovskou tvorbou práva prostredníctvom analógie...“
Sťažovateľ tiež namieta znenie odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu z 27. februára 2015, ktorý v závere odôvodnenia „bez akejkoľvek súvislosti s jeho
predchádzajúcim odôvodnením prikázal OS BA I pokračovať v konaní tak, ako by malo len
začať... Uvedený príkaz Odporcu ako dovolacieho súdu je celkom zjavne neprimeraný,
nakoľko sa Odporca v Uznesení NS SR nijako nedotkol skutkového stavu, ani nespochybnil,
že by sa súdy nezaoberali argumentmi účastníkov, že by súdy nehodnotili dôkazy jednotlivo
8
a vo vzájomných súvislostiach a pod. Takýto záver Odporcu navodzuje dojem snahy
Odporcu predĺžiť súdne konanie bezdôvodne, čo je v rozpore s O. s. p., nakoľko takýto
postup môže viesť len k bezdôvodným prieťahom v konaní.
Preto Odporca takýmto postupom zasiahol do práva Sťažovateľa na spravodlivú
a účinnú súdnu ochranu a práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“.
Sťažovateľ namieta, že z uvedených hľadísk je napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu z 27. februára 2015 nedostatočne odôvodnené, pretože neuviedol, akými úvahami sa
riadil pri svojich právnych záveroch, a na uvedené skutočnosti najvyšší súd neposkytol
primerané odpovede.
„Odôvodnenie Uznesenia NS SR tak celkom jednoznačne trpí vadou
nepreskúmateľnosti a nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia.“
Sťažovateľ tiež namieta nezákonný postup senátu najvyššieho súdu
po vydaní napadnutého uznesenia. Poukazuje na to, že proti rozsudku okresného súdu
z 21. novembra 2008 a proti rozsudku krajského súdu z 27. novembra 2013 podal
10. septembra 2014 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie na podnet žalovaného. Najvyšší súd zaslal generálnemu
prokurátorovi prípisom z 20. marca 2015 rovnopis napadnutého uznesenia
z 27. februára 2015, «t. j. rozhodnutie vydané v úplne inom konaní, a to v konaní o dovolaní
Žalovaného proti Rozsudku OS BA I a Rozsudku KS BA, v ktorom generálny prokurátor
nie je subjektom konania.
Takýto postup Odporcu, spočívajúci v doručovaní svojich rozhodnutí subjektom,
ktoré nie sú účastníkmi konania, nemá oporu v zákone. Navyše, vzhľadom na to,
že generálny prokurátor podal Mimoriadne dovolanie na základe podnetu Žalovaného,
vnímame takýto postup ako výrazné narušenie zásady rovnosti strán v konaní
o Mimoriadnom dovolaní a tým ako ďalší zásah do procesných práv Sťažovateľa... Ak teda
Odporca „napomáha“ jednej z procesných strán... získavať argumentáciu v súdnom konaní
proti druhej procesnej strane (Sťažovateľovi) v inom súdnom konaní (v ktorom však
rozhoduje ten istý senát Odporcu), ide o vážny protiústavný postup Odporcu, ktorým
zasahuje do samotnej podstaty nezávislosti súdnictva.».
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Rovnako tak bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy najmä z dôvodu, že na podklade napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu možno očakávať zastavenie exekučného konania vedeného Okresným
súdom Bratislava II pod sp. zn. 55 Er 2715/2014, v ktorom sťažovateľ vymáha peňažný
nárok priznaný rozsudkom okresného súdu z 21. novembra 2008 v spojení s rozsudkom
krajského súdu z 27. novembra 2013.
„Tento zásah do práva Sťažovateľa vlastniť majetok sa prehlbuje každým dňom,
kedy sa Sťažovateľ nemôže domôcť zaplatenia svojej pohľadávky voči Žalovanému.
Vydanie uznesenia NS SR sa premietne aj do výšky trov Konania Sťažovateľa, ktoré
sa v dôsledku uvedeného protizákonného postupu Odporcu výrazne navýšia...“
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu povedie „k bezdôvodným
a veľmi výrazným prieťahom v Konaní“, čo povedie k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa „výrazne zvýhodnil Žalovaného v konaní
o Mimoriadnom dovolaní tým, že doručil Uznesenie NS SR generálnemu prokurátorovi,
ktorý podal Mimoriadne dovolanie práve na základe podnetu Žalovaného. Týmto
nezákonným postupom došlo zo strany Odporcu k porušeniu práva Sťažovateľa na ochranu
jeho práv zo strany nestranného a nezávislého súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu z 27. februára 2015 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a tiež, aby najvyšší
súd zaviazal na náhradu trov, ktoré sťažovateľovi v tomto konaní vznikli.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
10
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 do rozhodnutia ústavného
súdu o jeho sťažnosti. Sťažovateľ tento návrh odôvodňuje tým, že v dôsledku napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu bude zastavené exekučné konanie, v ktorom si vymáha nárok
priznaný rozsudkom okresného súdu z 21. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského
súdu z 27. novembra 2013, čo by vzhľadom na celkové trvanie konania, výšku pohľadávky
a jej príslušenstva a na náklady na vymoženie pohľadávky od podania žaloby predstavovalo
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivú súdnu
ochranu.
„Odloženie vykonateľnosti Uznesenia NS SR nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom, nakoľko v Konaní sa Sťažovateľ ako súkromná obchodná spoločnosť domáhal
priznania pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu voči inej súkromnej obchodnej
spoločnosti. Práve naopak, máme za to, že ak vykonateľnosť Uznesenia NS SR odložená
nebude, účinkami, ktoré Uznesenie NS SR vyvolá, a v podstate samotnou jeho existenciou
do jeho zrušenia Ústavným súdom, bude porušený dôležitý verejný záujem na spravodlivosti
poskytovanej súdnej ochrany nezávislým a nestranným súdom...
... ak Ústavný súd odloží vykonateľnosť Uznesenia NS SR, Žalovanému nebude
spôsobená žiadna ujma...“
Ústavný súd tiež vychádzal zo zistenia, že konanie najvyššieho súdu o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu z 21. novembra 2008
a proti rozsudku krajského súdu z 27. novembra 2013 bolo uznesením najvyššieho súdu
z 27. mája 2015 zastavené z dôvodu späťvzatia mimoriadneho dovolania. Uznesenie
najvyššieho súdu z 27. mája 2015 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
12
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2015.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho tvrdenie, že
- najvyšší súd zasiahol do jeho právnej istoty, čo sa týka nezmeniteľnosti
právoplatných rozhodnutí, keď opätovne posudzoval rozsudok okresného súdu
z 21. novembra 2008 s tým, že pri tomto druhom posúdení ho zrušil;
- najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 výlučne za vady
postupu, ktoré nastali po vydaní tohto rozsudku, a to v konaní okresného súdu po vrátení
veci najvyšším súdom na základe jeho uznesenia z 28. februára 2011. Podľa sťažovateľa bol
tento nesprávny postup napravený tým, že krajský súd uznesením z 22. marca 20123 zrušil
druhý rozsudok okresného súdu a krajský súd si osvojil skutkové zistenia okresného súdu
analogickou aplikáciou § 213 ods. 6 OSP;
- najvyšší súd nesprávne aplikoval § 219 OSP, keď dospel k právnemu záveru,
že krajský súd nemôže v odvolacom konaní potvrdiť preskúmavané rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ak v odvolacom konaní vykonáva dokazovanie;
- najvyšší súd aplikoval § 213 ods. 6 OSP príliš formalisticky, keď nepripustil jeho
analogickú aplikáciu;
- časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je bez väzby na jej
predchádzajúcu časť, keďže ňou bolo okresnému súdu uložené opätovne zistiť skutkový
stav;
- najvyšší súd porušil zásadu rovnosti strán v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora, keď mu doručil napadnuté uznesenie z 27. februára 2015;
- najvyšší súd napadnuté uznesenie v uvedených smeroch nedostatočne odôvodnil
a napadnutým uznesením z 27. februára 2015 vytvoril stav, ktorý povedie k zbytočným
prieťahom v konaní, keďže okresný súd bude povinný vec znovu prerokovať.
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. februára 2015 rozhodol o dovolaní
žalovaného, ktorému vyhovel, zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 3 Cob 307/2013-1473
z 27. novembra 2013 a rozsudok okresného súdu č. k. 25 Cb 97/2002-766
z 21. novembra 2008 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd
v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na doterajší priebeh konania, na odôvodnenia
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré preskúmal na základe dovolania
žalovaného, ktorého obsah tiež vymedzil uvedením dovolacej argumentácie žalovaného.
Následne najvyšší súd uviedol zmysel a účel dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je prípustné podľa § 238 OSP.
Vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal, či dovolanie je prípustné pre existenciu vady
podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. z dôvodu, že postupom konajúcich súdov bola
žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti podrobne uviedol
aj obsah odôvodnenia svojho predchádzajúceho uznesenia sp. zn. 3 Obdo 1/2010
z 28. februára 2011, pričom uviedol:
„Dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí... konštatoval,
že povinnosťou súdu v konaní je postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.). Medzi jedno zo základných procesných práv
účastníka Občianskeho súdneho konania patri právo navrhovať dôkazy, právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k dôkazom, ktoré sa vykonali. Podmienky, aby účastník mal
efektívnu možnosť uvedené práva využiť, musí vytvoriť súd. Spôsob akým sa to má stať,
závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu a procesnej situácii. Postup súdu prvého stupňa
uvedeným požiadavkám nezodpovedal. Žalobca totiž doručil súdu prvého stupňa
dňa 14. novembra 2008 podanie, ktorým okrem vyjadrenia k predchádzajúcemu podaniu
žalovaného a k niektorým meritórnym konaniam sporu navrhol aj vykonanie ďalších dvoch
dôkazov. Navrhol vykonanie dokazovania listinami, ktoré k podaniu pripojil. Okrem nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 311/07 a rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo/32/2008, ktoré mal k dispozícii aj žalovaný, takže mu
14
museli byť známe, predložil ďalších sedem listín. Podanie, vrátane pripojených listín, súd
doručil žalovanému krátkou cestou na pojednávaní dňa 21. novembra 2008, na ktorom
rozhodol rozsudkom. Žalobca žiadal pojednávanie odročiť, aby sa mohol oboznámiť
s podaním žalobcu a so šiestimi novými dôkazmi (listinami) a po technickej stránke ich
posúdiť. Zároveň navrhol vykonať dokazovanie, okrem iných fotodokumentáciou a nákresmi
tepelnej prípojky, tepelných odberných zariadení meračov na preukázanie, že má
postavenie priameho odberateľa. Uvedené dôkazy sa nachádzajú v archíve žalovaného a v
archíve jeho právneho predchodcu, preto uviedol, že potrebuje čas na ich zadováženie. Súd
prvého stupňa návrhu nevyhovel, pojednávanie neodročil a na pojednávaní vyhlásil
rozsudok. Podľa názoru dovolacieho súdu prejednávanú vec, vzhľadom na jej predmet,
možno hodnotiť ako skutkovo zložitú a právne náročnú. Z priebehu konania a jeho
doterajšieho výsledku, ako kľúčová pre spôsob stanovenia ceny žalovaným odobratého
(prípadne i neodobratého) tepla, sa javí otázka postavenia žalovaného ako odberateľa teda,
či má postavenie priameho odberateľa podľa § 31 písm. b/ zákona č. 70/1998 Z. z.
K objasneniu uvedenej otázky, tak ako už uviedol dovolací súd, zrejme slúžili predovšetkým
dve zo žalovaných z predložených listinných dôkazov. Ide o list − stanovisko Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky z 15. februára 2007 k niektorým ustanoveniam zákona
o energetike, adresovaný zástupkyni žalobcu a odborné stanovisko Slovenského Zväzu
výrobcov tepla z 11. mája 2007. V oboch prípadoch ide o pomerne rozsiahle listiny
s odborným technicko-právnym obsahom. Význam uvedených dôkazov pre rozhodnutie súdu
prvého stupňa bol zrejmý z jeho odôvodnenia rozsudku, v ktorom uviedol, že si ich osvojil
a považoval z nich za preukázané, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nevystupoval ako
priamy odberateľ. Obe listiny boli pre žalovaného nové a ich obsah mu bol neznámy.
Bez ohľadu na to, či tieto listinné dôkazy boli vykonané predpísaným spôsobom, prečítaním
na pojednávaní (žalovaný tvrdil, že nie), bez dôkladného oboznámenia sa s ich obsahom
a posúdenia jeho významu, žalovaný k nim nemohol zaujať kvalifikované stanovisko,
vyjadriť sa k nim a zvoliť ďalší postup v konaní. O potrebe umožniť žalovanému
podrobnejšie oboznámenie sa s uvedeným stanoviskom pre kvalifikovanú reakciu na ne,
svedčia aj nové stanoviská uvedených inštitúcií z 30. apríla 2009 (MH SR)
a z 01. apríla 2009 (SVT). Vzhľadom na uvedené, bolo podľa názoru dovolacieho súdu
namieste pojednávanie odročiť a žalovanému tak umožniť, aby sa s obsahom listín bližšie
oboznámil a mohol posúdiť ich zmysel a význam pre konanie. Tým, že tak súd prvého stupňa
neurobil, žalovaný nemohol efektívne využiť svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd sa tiež stotožnil s názorom dovolateľa, že postupom súdu prvého stupňa mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd
uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného
procesného pochybenia. Žalovaný po podaní odvolania, podaním doručeným odvolaciemu
súdu 01. júna 2009, doložil do spisu nové stanoviská MH SR a SZ VT, v ktorých zaujímajú
k otázke postavenia žalovaného ako priameho odberateľa, odlišné stanovisko ako
v pôvodných stanoviskách s vysvetlením, že pôvodné stanovisko zaujímali len k všeobecne
podaným otázkam bez toho, aby mali k dispozícii podklady a bez vzťahu ku konkrétnemu
prípadu. Odvolací súd na pojednávaní 21. októbra 2009 oboznámil obsah spisu
a predchádzajúceho konania na súde prvého stupňa. Podľa obsahu zápisnice vykonal
na návrh žalovaného dokazovanie znaleckým posudkom znalca ,
vypracovaným na objednávku žalovaného a na návrh žalobcu znaleckým posudkom
, objednaným žalobcom. Pojednávanie odročil na vyhlásenie
rozsudku bez toho, aby vykonal ďalšie dokazovanie. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí zo dňa 28. februára 2001 konštatoval, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa na základe rovnakého skutkového zistenia a s nim spojeného právneho
záveru. K záveru o správnosti rozhodnutia dospel napriek tomu, že dôkaz, z ktorého súd
dospel k rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, (navyše jediný dôkaz) nepovažoval
za dostatočne preukázaný pre uvedené skutkové zistenie a bez toho, aby pre svoj skutkový
záver mal podklad vo vykonanom dokazovaní, urobenom procesne predpísaným spôsobom.
Žalovaný nemal možnosť uplatniť svoje procesné práva, ktoré mu umožňujú procesným
predpisom dovolaným spôsobom ovplyvňovať priebeh konania a jeho výsledok. Dovolací
súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že odvolací súd tým, že neodstránil pochybenia,
ktorých sa dopustil súd prvého stupňa v popísanej procesnej situácii, potvrdil jeho rozsudok
bez toho, aby v odvolacom konaní vykonal dokazovanie a rozhodnutím, ktorého
odôvodnenie nespĺňa požiadavky spravodlivého súdneho procesu, odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom, čím zaťažil konanie vadou, ktorá podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
zakladá prípustnosť dovolania. Preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z výroku tohto rozhodnutia však vyplýva, že vracia
16
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa napriek tomu, že jeho
rozsudok nebol dovolacím súdom zrušený, nariadil vo veci pojednávanie dňa 24. 11. 2011,
na ktorom vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Opätovne poučil účastníkov konania a
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a vyhlásil ďalší rozsudok pod č. k. 25 Cb/97/2002-1263.“
Následne najvyšší súd uviedol tieto právne závery:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že po rozhodnutí dovolacieho
súdu dňa 28. februára 2011 č. k. 3 Obdo/1/2010-1232 mal súd prvého stupňa predložiť vec
Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Tým, že vo veci konal, nariadil
pojednávanie a opätovne rozhodol rozsudkom, napriek tomu, že jeho predchádzajúce
rozhodnutie nebolo zrušené, došlo k nesprávnemu postupu súdu. Postup súdu prvého stupňa
nebol v súlade s O. s. p. a preto došlo k porušeniu práv účastníka na spravodlivý súdny
proces a teda aj k vade konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.
K porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces došlo aj postupom odvolacieho
súdu, ktorý konanie pred súdom prvého stupňa po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28. februára 2011 považoval za vykonanie dokazovania v zmysle § 213
ods. 6 O. s. p.
Podľa ust. § 213 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom,
tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. V danom
prípade teda tak, ako ho zistil súd prvého stupňa do rozsudku na č. l. 766.“
Najvyšší súd citoval § 213 ods. 3 až 7 OSP a poukázal na zákonné podmienky,
za splnenia ktorých môže odvolací súd vykonávať dokazovanie v odvolacom konaní – teda
dokazovanie doplniť, prípadne dokazovanie opakovať, pričom dospel k záveru, že krajský
súd nedostatočne odôvodnil to, že v odvolacom konaní vykonával dokazovanie. V tejto
súvislosti uviedol:
„Dovolací súd konštatuje, že v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu
nepreskúmateľný. Z jeho odôvodnenia nevyplýva, prečo v odvolacom konaní vykonával
dokazovanie, prečo prihliadal na skutočnosti a dôkazy uplatnené v odvolacom konaní
napriek poučeniu účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. Nie je zrejmé z neho,
prečo súd dopĺňal dokazovanie napriek tomu, že v rozhodnutí konštatoval, že potvrdzuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa, podľa § 219 O. s. p., keďže ho považoval za vecne
správne, pričom pod vecnou správnosťou treba rozumieť aj správne zistenie skutkového
stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a
súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Dovolací súd
dospel teda k záveru, že v tejto časti napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa kritéria
kvality odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré plynú zo základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Najvyšší súd ďalej podrobnejšie odôvodnil svoje právne závery týkajúce sa postupu
okresného súdu a krajského súdu po vrátení veci okresnému súdu najvyšším súdom
na základe jeho uznesenia z 28. februára 2011 a tiež aplikácie § 213 ods. 6 OSP spôsobom,
akým ho uskutočnil krajský súd. V týchto súvislostiach uviedol:
„Dovolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného uvedeného v dovolaní,
že odvolací súd nesprávne konanie pred súdom prvého stupňa po zrušujúcom uznesení
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za vykonanie dokazovania v zmysle § 213
ods. 6 O. s. p., t. j. prostredníctvom súdu prvého stupňa, a teda za súladné s procesným
postupom. S poukazom na ust. § 213 ods. 6 a 7 O. s. p. doplnenie dokazovania môže
odvolací súd vykonať buď sám, alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa, alebo
prostredníctvom dožiadaného súdu. Ak v rámci odvolacieho konania vykoná dokazovanie
súd prvého stupňa, či už zopakovaním alebo doplnením dôkazných prostriedkov, je súd
prvého stupňa povinný postupovať podľa pokynov odvolacieho súdu. Znamená to,
že odvolací súd by mu mal vymedziť najmä, nie len konkrétne, ktoré dôkazné prostriedky má
vykonať, ale súčasne by mu mal vymedziť aj rozsah skutočnosti, ktoré majú byť pri každom
dôkaznom prostriedku predmetom dokazovania. Nedá sa vylúčiť ani vymedzenie
konkrétnych otázok, ktoré majú byť položené svedkovi, resp. znalcovi. V danom prípade
odvolací súd nevydal žiaden pokyn súdu prvého stupňa. Nevymedzil mu, ktoré dôkazné
prostriedky má vykonať, ani rozsah skutočnosti, ktoré mali byť pri každom dôkaznom
prostriedku predmetom dokazovania. Preto bol postup odvolacieho i prvostupňového súdu
v rozpore s právom účastníka na spravodlivý proces. Okresný súd Bratislava I po vydaní
uznesenia Najvyšším súdom Slovenskej republiky konal bez pokynu, či inštrukcie
odvolacieho súdu, v rozpore s ust. § 213 ods. 6 O. s. p. Nemožno preto dôkazy vykonané
18
pred súdom prvého stupňa po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
považovať za vykonané v odvolacom konaní, keďže sa na ich vykonaní odvolací súd
nepodieľal. Postupom súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu došlo po rozhodnutí
Najvyšším súdom Slovenskej republiky zo dňa 28. februára 2011 k porušeniu princípu
rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
situácie, než v ktorej je jej odporca. Tiež bolo porušená právo na kontradiktórne konanie,
ktoré znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy
potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť
sa k nim a tiež došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že postupom odvolacieho súdu i postupom
prvostupňového súdu došlo k porušeniu základného práva účastníka konania na
spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv
a slobôd a zároveň k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 157
ods. 2 O. s. p a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.
Z vyššie uvedených dôvodov zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave i rozsudok Okresného súdu Bratislava I a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243 O. s. p. v spojení s § 243b O. s. p.)
Vzhľadom na dôvod zrušenia sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom konaní súd prvého stupňa opätovne zistí skutkový stav, vykoná dokazovanie
v súlade s ustanoveniami O. s. p. o dokazovaní, dôkazy vyhodnotí jednotlivo
a vo vzájomných súvislostiach, preskúma argumenty oboch účastníkov, vec právne posúdi
a rozsudok odôvodní v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“
Ústavný súd v prvom rade dospel k záveru, že aplikácia a výklad § 213 ods. 6 OSP
najvyšším súdom v napadnutom uznesení rešpektuje zmysel a účel uvedeného ustanovenia,
nie je prejavom svojvôle, pričom najvyšší súd svoje závery v tomto smere primerane
odôvodnil. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa analogickej aplikácie tohto ustanovenia
krajským súdom v procesnej situácii vymedzenej v sťažnosti a napadnutom uznesení
najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za opodstatnenú.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že krajský súd si osvojil
skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania okresného súdu pred vydaním druhého
rozsudku aplikáciou § 213 ods. 6 OSP, pričom najvyšší súd neakceptoval tento postup
krajského súdu. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavne
akceptovateľný. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na § 213
OSP, ktorý vymedzuje zákonné podmienky, za ktorých môže odvolací súd vykonávať
dokazovanie v odvolacom konaní. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že rozsah
prípustného dokazovania v odvolacom konaní je výrazne užší, ako rozsah dokazovania
v konaní pred súdom prvého stupňa. Najvyšší súd navyše poukázal na to, že odvolací súd
môže toto dokazovanie vykonávať sám alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa, ktorému
uloží v rôznej miere konkrétne pokyny v tomto smere – t. j. ktoré dôkazy má vykonať,
aké otázky má položiť a pod. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd
po vrátení veci najvyšším súdom na základe uznesenia z 28. februára 2011 ďalej konal,
vykonával dokazovanie ako súd prvého stupňa – t. j. predovšetkým podľa vlastnej úvahy
rozhodoval, ktoré dôkazy navrhnuté účastníkmi vykoná a ktoré nie, a na základe takto
zistených skutkových zistení vydal druhý rozsudok v predmetnej veci. Z uvedeného je teda
nepochybné, že okresný súd nepostupoval na základe pokynov odvolacieho súdu a navyše,
rozsah dokazovania, ktorý vykonal, zjavne nebol limitovaný § 213 OSP, teda zákonnými
podmienkami prípustného dokazovania v odvolacom konaní.
Relevantné je tiež, že najvyšší súd v napadnutom uznesení z 27. februára 2015
rozsiahlo cituje odôvodnenie svojho predchádzajúceho uznesenia z 28. februára 2011.
Z tejto časti odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd v predchádzajúcom dovolacom konaní,
v ktorom preskúmaval aj postup okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu jeho rozsudku
z 21. novembra 2008 a kvalifikoval ho ako postup, ktorý odňal žalovanému možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] (porovnaj odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 1/2010 z 28. februára 2011: „Dovolací súd sa tiež stotožnil s názorom dovolateľa,
že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“, ktoré
20
je v napadnutom uznesení z 27. februára 2015 citované na s. 25, pozn.; a tiež záver
najvyššieho súdu: „Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd uvedené pochybenie súdu
prvého stupňa nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného procesného pochybenia.“).
Z tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
z 27. februára 2015, ktoré obsahuje odkaz na jeho predchádzajúce uznesenie
z 28. februára 2011, vyplýva, že vytýkaný postup okresného súdu a následne aj krajského
súdu sa týka konkrétnych dôkazných prostriedkov, a to vyjadrení Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky z 15. februára 2007 a Slovenského zväzu výrobcov tepla
z 11. mája 2007 a tiež aj opakovaných vyjadrení týchto subjektov predložených
v odvolacom konaní sťažovateľom, ktoré majú obsahovať opačné vyjadrenia. Je zrejmé tiež,
že krajský súd vykonal znalecké posudky a .
Uvedené dôkazné prostriedky sa týkali skutočnosti, či žalovaný je priamym odberateľom
tepla.
Najvyšší súd poukázal aj na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 27. novembra
2013, z ktorého je zrejmé, že krajský súd si jednak osvojil výsledky dokazovania
vykonaného okresným súdom v konaní pred vydaním druhého rozsudku a tiež,
že v odvolacom konaní vykonal dôkaz navrhnutý sťažovateľom – znalecký posudok
č. 6/2011 súdneho znalca , z ktorého odvodil závery týkajúce sa toho,
či žalovaný bol priamym odberateľom tepla.
Procesné pochybenia okresného súdu, ktorých sa mal dopustiť bezprostredne pred
vydaním rozsudku z 21. novembra 2008 a ktoré vytkol najvyšší súd v prvom dovolacom
konaní, boli predmetom preskúmavania aj krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom
rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2013, pričom krajský súd bol povinný tieto skutočnosti
zohľadniť a vysporiadať sa s nimi. Krajský súd mohol postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f)
OSP zrušiť rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2008 alebo mohol svojím postupom
v odvolacom konaní napraviť nesprávny procesný postup okresného súdu vytknutý
najvyšším súdom v uznesení z 28. februára 2011. V tejto súvislosti v odôvodnení
napadnutého uznesenia z 27. februára 2015 najvyšší súd uviedol, že z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu „nevyplýva, prečo v odvolacom konaní vykonával dokazovanie,
prečo prihliadal na skutočnosti a dôkazy uplatnené v odvolacom konaní napriek poučeniu
účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. Nie je zrejmé z neho, prečo súd dopĺňal
dokazovanie, napriek tomu, že v rozhodnutí konštatoval, že potvrdzuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa, podľa § 219 O. s. p., keďže ho považoval za vecne správne, pričom
pod vecnou správnosťou treba rozumieť aj správne zistenie skutkového stavu, správnu
aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav...“.
Najvyšší súd teda považoval preskúmavaný rozsudok krajského súdu
z 27. novembra 2013 v týchto smeroch za nedostatočne odôvodnený, pričom výhrady
najvyššieho súdu v tomto smere majú nevyhnutne dopad aj na postup okresného súdu pred
vydaním rozsudku z 21. novembra 2008, ktorý bol vytknutý v uznesení najvyššieho súdu
z 28. februára 2011 v prvom dovolacom konaní. V tomto ohľade táto časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 predstavuje dostatočný
podklad na zrušenie rozsudku okresného súdu z 21. novembra 2008 a vrátenie veci
okresnému súdu.
Ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení
z 27. februára 2015 za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad
vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej
neodôvodnenosti nezistil, považoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa
za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne
udržateľné.
22
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08), čo však nie je evidentne ešte prípad sťažovateľa. Sťažovateľ bude
mať vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu č. k. 3 Cob 71/2009-1182
z 11. novembra 2009 v znení opravného uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 1/2010-
1387 z 22. novembra 2012, vzhľadom na zrušenie uznesenia odvolacieho súdu
č. k. 3 Cob 71/2009-1195 z 18. novembra 2009 o trovách konania, ako aj vzhľadom
na vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, t. j. konanie pred všeobecnými súdmi,
ktoré nie je ešte právoplatne skončené mať k dispozícii právne prostriedky súdnej ochrany
svojho základného práva alebo základnej slobody v rámci konania vo veci samej.
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m.
I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,
že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne
skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať
a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho
dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom
prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle
uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,
nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010, IV. ÚS 233/2011).
Námietku sťažovateľa o porušení základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považoval ústavný súd za neopodstatnenú.
Je zrejmé, že sťažovateľ namieta možné porušenie tohto základného práva, ktoré môže
nastať v budúcnosti, pričom túto skutočnosť odvodzuje z obsahu odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľa o porušení základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže porušenie tohto
základného práva sťažovateľ odvodzoval z postupu najvyššieho súdu v konaní
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ktoré nebolo predmetom tohto konania
ústavného súdu a navyše v čase rozhodovania ústavného súdu predmetné konanie
najvyššieho súdu bolo právoplatne zastavené.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré
by naznačovali existenciu vecnej súvislosti medzi namietaným porušením základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 27. februára 2015.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
24
V Košiciach 17. decembra 2015