Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 12/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na ochranu dobrého mena podľa ,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov

o svojej osobe podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na ochranu dobrého mena podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným

zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe podľa

(sťažovateľka v petite sťažnosti nesprávne uvádza „čl. 36 ods. 1“, pozn.), základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom Okresným súdom

Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti proti Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo Policajného zboru“)

v postavení žalobkyne. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -185

z 24. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu

trov konania nepriznal. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému proti žalobkyni nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu a jeho právne

posúdenie, ktorým argumentovala v konaní pred označenými všeobecnými súdmi,

a vyjadruje sa k dokazovaniu vykonanému okresným súdom pred vydaním prvého rozsudku

vo veci a k doplnenému dokazovaniu pred vydaním druhého rozsudku vo veci. Podstatou

konania bolo preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného zásahu do jej osobnostných práv

poskytnutím neúplnej informácie o podaní trestného oznámenia na sťažovateľku krajským

riaditeľstvom Policajného zboru tretej osobe. Poukazuje pritom na konkrétnu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), napríklad uznesenie

sp. zn. z 13. októbra 2011, podľa ktorej aj neúplná a skreslená informácia

môže zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Preto už „samotné zverejnenie

skutočnosti, že voči sťažovateľke bolo podané trestné oznámenie neoprávneným

zverejňovaním údajov o jej osobe.

Ak však tento údaj uvedený bol bez toho, aby bol doplnený informáciou

o právoplatnom odmietnutí trestného oznámenia proti sťažovateľke, pôvodca tejto

informácie nesie zodpovednosť za vyvolanie pochybností o osobnej cti a dobrej povesti -

čestnosti, sťažovateľky.

Ak súd sťažovateľke ochranu pred takýmto zásahom do jej osobnostných práv uprel,

uprel jej zároveň ochraňuje základných práv podľa , ods. 3 .

V tejto súvislosti neobstojí ani záver odvolacieho súdu, že na sťažovateľku sa

nevzťahuje prezumpcia neviny, keďže nebola zo žiadneho trestného činu obvinená.

Odvolací súd tak absurdne sťažovateľke uprel prinajmenšom také právo na ochranu

jej osobnostných práv, aké patrí osobe obvinenej z trestného činu.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v označenej

veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa „v spojení s právom... na ochranu dobrého mena zakotveným v

“ a „v spojení s právom... na ochranu pred neoprávneným

zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o jej osobe“, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru „rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 29. 1. 2015“. Ďalej žiada, aby ústavný súd krajskému súdu zakázal

„pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky“, zrušil napadnutý rozsudok, vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Ústavný súd skôr, ako sa vyjadrí k výsledkom ním realizovaného prieskumu

tvrdených porušení označeného súdneho konania, poznamenáva, že sťažovateľka v petite

sťažnosti právo „na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním

údajov“ neoznačila , ale namiesto toho nesúvisiac pripojila ,, ods.

1“ bez ďalšieho označenia právneho predpisu alebo medzinárodnej zmluvy. Ústavný súd

však napriek týmto nedostatkom sťažnosti, prihliadajúc pritom na obsah sťažnostnej

argumentácie, ktorej možno vytknúť hlbšie zdôvodnenie porušenia označených práv

napadnutým rozsudkom, predloženú sťažnosť preskúmal podľa svojho obsahu ako

sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základného práva na ochranu dobrého mena podľa v spojení

so základným právom na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním

údajov o svojej osobe podľa napadnutým rozsudkom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a obdobne aj

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku

okresného súdu aplikujúc na vec až 13 , z ktorých vyvodil, že

„poskytuje ochranu proti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby

len v takom prípade, ak ide o zásah neoprávnený a je spôsobilý objektívne privodiť určitú

ujmu fyzickej osobe.

nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov,

ktoré zakladajú právo na ochranu osobnosti, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho

do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením

alebo ohrozením osobnostných práv). Iba v prípade, ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky

dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby

jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

V prejednávanej veci došlo v liste zo dňa 7.9.2007 k poskytnutiu informácie zo strany

orgánu činného v trestnom konám o tom, že podal na žalobkyňu trestné

oznámenie. Je nepochybné, že túto informáciu je potrebné vyhodnotiť z hľadiska jej

jazykového vyjadrenia a tiež vo vzťahu ku kontextu listu, ktorý bol adresovaný tretej osobe,

pani .

Obsahom listu je informácia o postupe orgánov Policajného zboru pri riešení

prípadu podozrenia z násilného zdržiavania pani u p. .

Informácia o trestnom oznámení má slúžiť na zdôraznenie intenzity postupu príslušníkov

polície pri preverovaní prípadu. Úvodný odsek, v ktorom sa sporná informácia nachádza,

opisuje okrem iného angažovanosť zložiek polície pri prešetrovaní prípadu Samotná

informácia o tom, že podal na žalobkyňu trestné oznámenie je pravdivá, aj

keď neobsahuje informáciu o spôsobe jeho vybavenia. Z toho pohľadu je možné hovoriť

o tom, že informácia je neúplná.

Odvolací súd je však rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že neposkytnutie

úplnej informácie nebolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu jej

osobnosti a dokonca nie je možné neúplnú informáciu považovať za neoprávnený zásah

do práv chránených ustanoveniami a nasl. .

K námietkam žalobkyne, že súd prvého stupňa neuviedol judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva vo vzťahu k výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd pokiaľ sa týka informácií o prebiehajúcom vyšetrovaní odvolací súd

uvádza, že je mu známe rozhodnutia ESĽP sa týkajú predovšetkým ochrany prezumpcie

neviny osoby obvinenej z trestného činu (napr. Deweer proti Belgicku z 27.2.1980, Allenet

de Ribemont proti Francúzsku z 10.2.1995).

Článok 6 ods. 2 Dohovoru ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu sa

považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

V prejednávanej veci žalobkyňa nebola obvinenou z trestného činu, preto sa na jej

prípad nevzťahuje judikatúra týkajúca sa výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Postup orgánov činných v trestnom konaní pri poskytovaní informácií o trestnom

konaní je upravený v a , pričom sa ukladá orgánom činným

v trestnom konaní predovšetkým dbať na zásadu prezumpcie neviny.

Prezumpcia neviny je legislatívne upravená v ust.

podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým

súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

V prípade žalobkyne nie je možné hovoriť o aplikácii zásady prezumpcie neviny,

pretože táto sa týka iba takej osoby, proti ktorej je trestné konanie vedené. V prejednávanej

veci bol proti žalobkyni podaný iba podnet na začatie trestného stíhania. Ide o štádium

postupu pred začatím trestného stíhania. Podľa

prokurátor alebo policajt uznesením odmietne vec, ak nie je dôvod na začatie trestného

stíhania. To znamená, že v štádiu podania trestného oznámenia niet osoby, proti ktorej by

sa viedlo trestné konanie a v prípade ktorej by bolo možné aplikovať zásadu prezumpcie

neviny.

V ostatnom sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219

ods. 2 ). Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa “ .

Ústavný súd berúc na zreteľ obsah

zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu sa ústavný súd

oboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede krajského súdu

na odvolacie námietky sťažovateľky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu,

podľa ktorých nepodanie informácie, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté,

nespôsobilo neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, keďže informácie v danom

prípade poskytnuté boli pravdivé a nepodanie ďalšej informácie (o odmietnutí trestného

oznámenia) nemožno považovať za neoprávnený zásah do práv chránených Občianskym

zákonníkom.

Zo sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva predovšetkým jej nesúhlas

s právnymi závermi krajského súdu ustálenými v jej právnej veci, podľa ktorých sa krajské

riaditeľstvo Policajného zboru neoprávneného zásahu voči sťažovateľke nedopustilo.

V tejto súvislosti však ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného

súdnictva a pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je jeho úlohou

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ).

Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd a pred ním okresný

súd svoj právny názor zdôvodnili ústavne konformným spôsobom, aplikujúc na prípad

relevantné právne normy (ustanovenia ). Všeobecné súdy

na podklade zistených skutočností náležite odôvodnili svoje závery, že postup krajského

riaditeľstva Policajného zboru, ktorý tretiu osobu v súvislosti so sprístupnením informácií

neinformoval o odmietnutí trestného oznámenia na sťažovateľku (hoci jej informáciu

o podaní tohto trestného oznámenia poskytol), nezasiahol do jej práv na ochranu osobnosti.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, najmä pokiaľ ide o aplikovateľnosť práva

na prezumpciu neviny, v skutočnosti reaguje na sťažovateľkou predložené odvolacie

námietky a poskytuje jej adekvátne odpovede, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný dopĺňať. Ústavný súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že výklad

aplikovateľnosti práva zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru realizovaný krajským súdom je

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyvoditeľný (Mikolajová proti Slovensku,

rozsudok č. 4479/03 z 18. 1. 2011 a iné), preto ústavný súd nevidí dôvod do týchto

prezentovaných úvah krajského súdu v napadnutom rozsudku zasahovať.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočne

odôvodnený a nevykazuje znaky arbitrárnosti (tou v konečnom dôsledku sťažovateľka ani

v sťažnosti relevantne neargumentovala). Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor

krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale

rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný

súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Pretože ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by

napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)

bolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 3

ústavný súd pripomína, že sťažovateľka, tak ako každá fyzická osoba, má právo

na ochranu len pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe

(m. m. ). V danom prípade však krajský súd dospel k záveru, že krajské

riaditeľstvo sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv nedopustilo, a ako bolo už

konštatované, tento jeho právny záver bol odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

Ústavný súd preto konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom

krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom a tiež sťažovateľkou namietaným porušením

jej základných práv zaručených a 3 , na základe čoho vyhodnocuje aj

zvyšnú časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2

a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016