Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 12/2016
PDF · 220.56 KB
No categories available
III. ÚS 12/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 82/2014 z 29. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným
zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy
(sťažovateľka v petite sťažnosti nesprávne uvádza „čl. 36 ods. 1“, pozn.), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 82/2014
z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom Okresným súdom
Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti proti Krajskému riaditeľstvu
Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo Policajného zboru“)
v postavení žalobkyne. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 11 C 201/2010-185
z 24. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu
trov konania nepriznal. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým
rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania
žalovanému proti žalobkyni nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu a jeho právne
posúdenie, ktorým argumentovala v konaní pred označenými všeobecnými súdmi,
a vyjadruje sa k dokazovaniu vykonanému okresným súdom pred vydaním prvého rozsudku
vo veci a k doplnenému dokazovaniu pred vydaním druhého rozsudku vo veci. Podstatou
konania bolo preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného zásahu do jej osobnostných práv
poskytnutím neúplnej informácie o podaní trestného oznámenia na sťažovateľku krajským
riaditeľstvom Policajného zboru tretej osobe. Poukazuje pritom na konkrétnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), napríklad uznesenie
sp. zn. 3 Cdo 84/2011 z 13. októbra 2011, podľa ktorej aj neúplná a skreslená informácia
môže zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Preto už „samotné zverejnenie
skutočnosti, že voči sťažovateľke bolo podané trestné oznámenie neoprávneným
zverejňovaním údajov o jej osobe.
Ak však tento údaj uvedený bol bez toho, aby bol doplnený informáciou
o právoplatnom odmietnutí trestného oznámenia proti sťažovateľke, pôvodca tejto
informácie nesie zodpovednosť za vyvolanie pochybností o osobnej cti a dobrej povesti -
čestnosti, sťažovateľky.
Ak súd sťažovateľke ochranu pred takýmto zásahom do jej osobnostných práv uprel,
uprel jej zároveň ochraňuje základných práv podľa čl. 19 ods. 1, ods. 3 ústavy.
V tejto súvislosti neobstojí ani záver odvolacieho súdu, že na sťažovateľku sa
nevzťahuje prezumpcia neviny, keďže nebola zo žiadneho trestného činu obvinená.
Odvolací súd tak absurdne sťažovateľke uprel prinajmenšom také právo na ochranu
jej osobnostných práv, aké patrí osobe obvinenej z trestného činu.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v označenej
veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení s právom... na ochranu dobrého mena zakotveným v
čl. 19 ods. 1“ ústavy a „v spojení s právom... na ochranu pred neoprávneným
zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o jej osobe“, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru „rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3Co/82/2014 zo dňa 29. 1. 2015“. Ďalej žiada, aby ústavný súd krajskému súdu zakázal
„pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky“, zrušil napadnutý rozsudok, vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Ústavný súd skôr, ako sa vyjadrí k výsledkom ním realizovaného prieskumu
tvrdených porušení označeného súdneho konania, poznamenáva, že sťažovateľka v petite
sťažnosti právo „na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním
údajov“ neoznačila čl. 19 ods. 3 ústavy, ale namiesto toho nesúvisiac pripojila ,,čl. 36 ods.
1“ bez ďalšieho označenia právneho predpisu alebo medzinárodnej zmluvy. Ústavný súd
však napriek týmto nedostatkom sťažnosti, prihliadajúc pritom na obsah sťažnostnej
argumentácie, ktorej možno vytknúť hlbšie zdôvodnenie porušenia označených práv
napadnutým rozsudkom, predloženú sťažnosť preskúmal podľa svojho obsahu ako
sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a základného práva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení
so základným právom na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne aj
práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku
okresného súdu aplikujúc na vec § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyvodil, že
Občiansky zákonník „poskytuje ochranu proti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby
len v takom prípade, ak ide o zásah neoprávnený a je spôsobilý objektívne privodiť určitú
ujmu fyzickej osobe.
Občiansky zákonník nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov,
ktoré zakladajú právo na ochranu osobnosti, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho
do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej
osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením
alebo ohrozením osobnostných práv). Iba v prípade, ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky
dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby
jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
V prejednávanej veci došlo v liste zo dňa 7.9.2007 k poskytnutiu informácie zo strany
orgánu činného v trestnom konám o tom, že podal na žalobkyňu trestné
oznámenie. Je nepochybné, že túto informáciu je potrebné vyhodnotiť z hľadiska jej
jazykového vyjadrenia a tiež vo vzťahu ku kontextu listu, ktorý bol adresovaný tretej osobe,
pani .
Obsahom listu je informácia o postupe orgánov Policajného zboru pri riešení
prípadu podozrenia z násilného zdržiavania pani u p. .
Informácia o trestnom oznámení má slúžiť na zdôraznenie intenzity postupu príslušníkov
polície pri preverovaní prípadu. Úvodný odsek, v ktorom sa sporná informácia nachádza,
opisuje okrem iného angažovanosť zložiek polície pri prešetrovaní prípadu Samotná
informácia o tom, že podal na žalobkyňu trestné oznámenie je pravdivá, aj
keď neobsahuje informáciu o spôsobe jeho vybavenia. Z toho pohľadu je možné hovoriť
o tom, že informácia je neúplná.
Odvolací súd je však rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že neposkytnutie
úplnej informácie nebolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu jej
osobnosti a dokonca nie je možné neúplnú informáciu považovať za neoprávnený zásah
do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
K námietkam žalobkyne, že súd prvého stupňa neuviedol judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva vo vzťahu k výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd pokiaľ sa týka informácií o prebiehajúcom vyšetrovaní odvolací súd
uvádza, že je mu známe rozhodnutia ESĽP sa týkajú predovšetkým ochrany prezumpcie
neviny osoby obvinenej z trestného činu (napr. Deweer proti Belgicku z 27.2.1980, Allenet
de Ribemont proti Francúzsku z 10.2.1995).
Článok 6 ods. 2 Dohovoru ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu sa
považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
V prejednávanej veci žalobkyňa nebola obvinenou z trestného činu, preto sa na jej
prípad nevzťahuje judikatúra týkajúca sa výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Postup orgánov činných v trestnom konaní pri poskytovaní informácií o trestnom
konaní je upravený v § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom sa ukladá orgánom činným
v trestnom konaní predovšetkým dbať na zásadu prezumpcie neviny.
Prezumpcia neviny je legislatívne upravená v ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku
podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
V prípade žalobkyne nie je možné hovoriť o aplikácii zásady prezumpcie neviny,
pretože táto sa týka iba takej osoby, proti ktorej je trestné konanie vedené. V prejednávanej
veci bol proti žalobkyni podaný iba podnet na začatie trestného stíhania. Ide o štádium
postupu pred začatím trestného stíhania. Podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku
prokurátor alebo policajt uznesením odmietne vec, ak nie je dôvod na začatie trestného
stíhania. To znamená, že v štádiu podania trestného oznámenia niet osoby, proti ktorej by
sa viedlo trestné konanie a v prípade ktorej by bolo možné aplikovať zásadu prezumpcie
neviny.
V ostatnom sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219
ods. 2 O. s. p.). Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“ .
Ústavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu sa ústavný súd
oboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede krajského súdu
na odvolacie námietky sťažovateľky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu,
podľa ktorých nepodanie informácie, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté,
nespôsobilo neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, keďže informácie v danom
prípade poskytnuté boli pravdivé a nepodanie ďalšej informácie (o odmietnutí trestného
oznámenia) nemožno považovať za neoprávnený zásah do práv chránených Občianskym
zákonníkom.
Zo sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva predovšetkým jej nesúhlas
s právnymi závermi krajského súdu ustálenými v jej právnej veci, podľa ktorých sa krajské
riaditeľstvo Policajného zboru neoprávneného zásahu voči sťažovateľke nedopustilo.
V tejto súvislosti však ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného
súdnictva a pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je jeho úlohou
posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).
Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd a pred ním okresný
súd svoj právny názor zdôvodnili ústavne konformným spôsobom, aplikujúc na prípad
relevantné právne normy (ustanovenia Občianskeho zákonníka). Všeobecné súdy
na podklade zistených skutočností náležite odôvodnili svoje závery, že postup krajského
riaditeľstva Policajného zboru, ktorý tretiu osobu v súvislosti so sprístupnením informácií
neinformoval o odmietnutí trestného oznámenia na sťažovateľku (hoci jej informáciu
o podaní tohto trestného oznámenia poskytol), nezasiahol do jej práv na ochranu osobnosti.
Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, najmä pokiaľ ide o aplikovateľnosť práva
na prezumpciu neviny, v skutočnosti reaguje na sťažovateľkou predložené odvolacie
námietky a poskytuje jej adekvátne odpovede, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný dopĺňať. Ústavný súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že výklad
aplikovateľnosti práva zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru realizovaný krajským súdom je
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyvoditeľný (Mikolajová proti Slovensku,
rozsudok č. 4479/03 z 18. 1. 2011 a iné), preto ústavný súd nevidí dôvod do týchto
prezentovaných úvah krajského súdu v napadnutom rozsudku zasahovať.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočne
odôvodnený a nevykazuje znaky arbitrárnosti (tou v konečnom dôsledku sťažovateľka ani
v sťažnosti relevantne neargumentovala). Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor
krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale
rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný
súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Pretože ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by
napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)
bolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 3
ústavy ústavný súd pripomína, že sťažovateľka, tak ako každá fyzická osoba, má právo
na ochranu len pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe
(m. m. II. ÚS 1/97). V danom prípade však krajský súd dospel k záveru, že krajské
riaditeľstvo sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv nedopustilo, a ako bolo už
konštatované, tento jeho právny záver bol odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
Ústavný súd preto konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom
krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom a tiež sťažovateľkou namietaným porušením
jej základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, na základe čoho vyhodnocuje aj
zvyšnú časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc z uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016