Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 5/2016
PDF · 220.2 KB
No categories available
II. ÚS 5/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom,
Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 13
a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom, Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou
namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) prípisom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV Pz 374/14/1000-4
z 13. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v občianskoprávnom konaní
vedenom v súčasnosti Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa
sťažovateľka domáha proti obdarovanému vrátenia daru (časti nehnuteľnosti). Na základe
trestného oznámenia obdarovaného bolo sťažovateľke spoločne s jej zaťom (ďalej
len „spoluobvinený“) uznesením vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn.
ORP-605/1-OVK-B2-2010 z 10. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2013“)
vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo
k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138
písm. b) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že výmenou zámkov od brány vchodu na pozemok, ako
aj zámkov od vchodov do stavieb nachádzajúcich sa na tomto pozemku a fyzickým
bránením znemožňovali spoluvlastníkovi (obdarovaný, pozn.) vo vstupe, a tým aj v užívaní
týchto nehnuteľností.
Na základe sťažnosti sťažovateľky a spoluobvineného prokurátorka Okresnej
prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením
č. k. 1 Pv 219/11/1102-50 zo 4. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie zo 4. apríla 2014“)
uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 10. októbra 2013 podľa § 194 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zrušila a uložila vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva, aby
vo veci znovu konal a rozhodol. V uznesení okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2014 sa podľa
sťažovateľky uvádza, že „... podľa § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať
vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo
porušuje dobré mravy. Podľa judikatúry však musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej
intenzity alebo o ich sústavné porušovanie. Účinky darovacej zmluvy sa platným odvolaním
daru nerušia od začiatku (ex tunc), ale ex nunc, až do okamihu, keď prejav vôle darcu bol
doručený do sféry vplyvu obdarovaného. Týmto momentom sa obnovuje vlastníckeho právo
darcu. Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným držiteľom veci.“.
Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-605/1-VYS-B2-2010 Lu
z 18. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 18. septembra 2014“) vzniesol proti
sťažovateľke a spoluobvinenému obvinenie zo spáchania úmyselného prečinu
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218
ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Trestného
zákona vykonaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Vzhľadom
na skutočnosť, že občianskoprávny spor o vrátenie daru nebol v relevantnom čase
právoplatne skončený, platila podľa názoru sťažovateľky právna domnienka „uvedená
prokurátorkou v zrušujúcom uznesení, že od výzvy na vrátenie daru sťažovateľkou
doručenou obdarovanému... bol v právnom postavení neoprávneného držiteľa veci až
do právoplatného rozhodnutia v občianskom súdnom spore“.
Sťažnosť sťažovateľky a spoluobvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva z 18. septembra 2014 bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pv 219/11/1102-68 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie z 24. októbra 2014“)
zamietnutá ako nedôvodná „s odôvodnením, že konali protiprávne, obdarovaný bol
oprávnený nakladať s darom a nasťahovať sa doňho, aj keď sa v roku 2009 kompletne
odsťahoval a v marci 2009, ihneď po doručení výzvy na vrátenie daru, tento daroval svojim
deťom a každému v jednej polovici. Prokurátor bez akejkoľvek opory
v zákone, či v platnej judikatúre... tvrdil, že sťažovateľka a jej zať konali úmyselne
protiprávne, keď bránili vstupu... (obdarovaného a jeho syna, pozn.) do polovice darovanej
nehnuteľnosti obchádzajúc skutočnosť, že (obdarovaný, pozn.)... v čase, keď malo k tomu
dôjsť už nebol vlastníkom, lebo previedol svoj dar na deti neberúc na zreteľ právny názor
vyplývajúci z judikatúry, že doručením výzvy na vrátenie daru prestal byť do právoplatného
rozhodnutia v občianskoprávnej veci vlastníkom, či dokonca len oprávneným držiteľom
darovanej veci.“.
Podaním zo 7. novembra 2014 sa sťažovateľka a spoluobvinený domáhali zrušenia
právoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014
a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014. Prokurátor generálnej
prokuratúry klasifikoval označené podanie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku, ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložil.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti obdarovanému podala trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221
ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že „napriek výzve na vrátenie daru
a prebiehajúcemu občianskoprávnemu konaniu ohľadne vrátenia daru tento niekoľko dní
po doručení výzvy na vrátenie daru v marci 2009 previedol dar na svoje deti...“. Trestné
oznámenie sťažovateľky vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave
(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) uznesením sp. zn. KRP-246/2-VYŠ-BA-2014 PJ
zo 14. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie zo 14. augusta 2014“) odmietol, pretože nebol
dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti uzneseniu zo 14. augusta 2014 podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú prokurátor
okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 507/14/1102-18 zo 17. októbra 2014 (ďalej len
„uznesenie zo 17. októbra 2014“) zamietol ako nedôvodnú v súlade s § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Následne podala sťažovateľka podnet na preskúmanie uznesenia
vyšetrovateľa krajského riaditeľstva zo 14. augusta 2014 a uznesenia prokurátora okresnej
prokuratúry zo 17. októbra 2014, ktorý prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej
len „krajská prokuratúra“) prípisom č. k. 1 Kn 314/14/1100-12 z 27. januára 2015 (ďalej len
„prípis z 27. januára 2015“) odmietol ako nedôvodný. Podľa sťažovateľky „vyšetrovateľ...
i prokurátori okresnej ale i krajskej prokuratúry dôvodili úplne naopak ako v bode 1.
A/tvrdiac, že prostriedky trestného práva nemôžu nahrádzať občianske súdne konanie, že
treba vyčkať rozhodnutie súdu v občianskoprávnej veci, že na základe princípu ultima ratio
je možné prostriedkami trestného práva vstupovať do občianskoprávnych vzťahov iba
v krajnom prípade, že úmysel... (obdarovaného) nebol ničím preukázaný...“.
Sťažovateľka zastáva názor, že „ide o dve strany toho istého sporu. Buď preto platí
právna domnienka, že obdarovaný je po doručení výzvy na vrátenie daru darkyňou len
neoprávneným držiteľom darovanej veci a jeho právne úkony sú preto nielen neplatné, ale
aj protiprávne a nedovolené a postup sťažovateľky a jej zaťa je dovolený a zákonný, keď
neumožnili vstup obdarovanému na pozemok a do darovanej nehnuteľnosti alebo je treba
po doručení výzvy na vrátenie daru nevyhnutné vyčkať na právoplatné rozhodnutie súdu
v občianskom súdnom konaní, o tom, či je obdarovaný dar povinný vrátiť alebo nie a do
momentu právoplatnosti nemožno vstupovať do tohto vzťahu prostriedkami trestného práva.
Porovnanie oboch prípadov je flagrantným príkladom porušenia zásad rovnosti a zákazu
diskriminácie v právnom štáte.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
«Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4
z 13. 4. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľky vyplývajúce
z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 13 a 14 Listiny základných práv
a slobôd, a to všetko za súčasného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13.4.2015 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej
republiky (správne má byť „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky“) na ďalšie
konanie.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu (citovaného v časti I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľka namieta
porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj porušenie
základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej
prokuratúry, ktorým bol jej návrh podaný podľa § 363 Trestného poriadku na zrušenie
právoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014
v spojení s uznesením prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014 ako nedôvodný
odložený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1
listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo
iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa
zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným
zariadením (ďalej aj „základné právo na listové tajomstvo“).
Podľa čl. 14 ods. 1 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky
nie je v časti namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 13 a čl. 14 ods. 1
listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry odôvodnená. V tejto súvislosti ústavný
súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh obsahovať, nie je
samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie
je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Nad rámec zistených formálnych nedostatkov (absencia odôvodnenia sťažnosti
v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 ústavy) ústavný
súd konštatuje, že vzhľadom na popísané skutkové okolnosti nevidí žiadnu priamu príčinnú
súvislosť medzi napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a základným právom
na listové tajomstvo garantovaným čl. 13 listiny alebo slobodou pohybu a pobytu
garantovanou čl. 14 ods. 1 listiny. Vzhľadom na výhrady, ktoré sťažovateľka formuluje
vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry, by zrejme prichádzalo do úvahy
namietanie porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) však ústavný súd nemôže v tomto konaní
posudzovať sťažnosť nad rámec návrhu sťažovateľky.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152
ods. 4 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonom, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd pripomína, že zmyslom a účelom
jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb (ďalej aj „ústavné sťažnosti“) namietajúcich porušenie ich základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy (ďalej aj „základné práva“) je poskytnúť efektívnu ústavnú ochranu
týmto základným právam. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných
sťažnostiach nejde o zisťovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci,
ktoré by malo vyústiť do vyslovenia porušenia akéhokoľvek článku ústavy. Nie každý
článok (ustanovenie) ústavy totiž priznáva fyzickým osobám alebo právnickým osobám
základné právo. Predmetom ochrany v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú základné
práva, a preto základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o ústavnej sťažnosti
je vyslovenie porušenia konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkom
ústavy, príp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách. Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd pri
rozhodovaní o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášť
vtedy, ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťou
rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označeným
článkom ústavy charakter všeobecného ústavného princípu (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a 2), resp. generálneho interpretačného princípu (čl. 152 ods. 4 ústavy), ktoré
sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(m. m. napr. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 70/2011, III. ÚS 66/2012), ktoré síce
nepriznávajú fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne základné práva alebo
slobody, ale sú v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek rozhodovacej činnosti
ústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy vyslovenie
porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter ústavného princípu len v spojení
s vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však do úvahy, aby
ústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho základného
práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť
sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry, ako
zjavne neopodstatnenú pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
prípisom generálnej prokuratúry a ňou označenými ustanoveniami ústavy v spojení
s konkrétnymi základnými právami garantovanými ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016