Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom,

Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1 a 2 a a základných práv podľa

a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. k. -4 z 13. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom, Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou

namieta porušenie , , a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) prípisom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. -4

z 13. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v občianskoprávnom konaní

vedenom v súčasnosti Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa

sťažovateľka domáha proti obdarovanému vrátenia daru (časti nehnuteľnosti). Na základe

trestného oznámenia obdarovaného bolo sťažovateľke spoločne s jej zaťom (ďalej

len „spoluobvinený“) uznesením vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn.

ORP-605/1-OVK-B2-2010 z 10. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2013“)

vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo

k nebytovému priestoru podľa a v spojení s

písm. b) spáchaného formou spolupáchateľstva podľa Trestného

zákona na tom skutkovom základe, že výmenou zámkov od brány vchodu na pozemok, ako

aj zámkov od vchodov do stavieb nachádzajúcich sa na tomto pozemku a fyzickým

bránením znemožňovali spoluvlastníkovi (obdarovaný, pozn.) vo vstupe, a tým aj v užívaní

týchto nehnuteľností.

Na základe sťažnosti sťažovateľky a spoluobvineného prokurátorka Okresnej

prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením

č. k. -50 zo 4. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie zo 4. apríla 2014“)

uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 10. októbra 2013 podľa § 194 ods. 1

písm. b) zrušila a uložila vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva, aby

vo veci znovu konal a rozhodol. V uznesení okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2014 sa podľa

sťažovateľky uvádza, že „... podľa sa darca môže domáhať

vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo

porušuje dobré mravy. Podľa judikatúry však musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej

intenzity alebo o ich sústavné porušovanie. Účinky darovacej zmluvy sa platným odvolaním

daru nerušia od začiatku (ex tunc), ale ex nunc, až do okamihu, keď prejav vôle darcu bol

doručený do sféry vplyvu obdarovaného. Týmto momentom sa obnovuje vlastníckeho právo

darcu. Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným držiteľom veci.“.

Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-605/1-VYS-B2-2010 Lu

z 18. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 18. septembra 2014“) vzniesol proti

sťažovateľke a spoluobvinenému obvinenie zo spáchania úmyselného prečinu

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218

ods. 1 a 3 písm. a) s poukazom na ustanovenie Trestného

zákona vykonaného formou spolupáchateľstva podľa . Vzhľadom

na skutočnosť, že občianskoprávny spor o vrátenie daru nebol v relevantnom čase

právoplatne skončený, platila podľa názoru sťažovateľky právna domnienka „uvedená

prokurátorkou v zrušujúcom uznesení, že od výzvy na vrátenie daru sťažovateľkou

doručenou obdarovanému... bol v právnom postavení neoprávneného držiteľa veci až

do právoplatného rozhodnutia v občianskom súdnom spore“.

Sťažnosť sťažovateľky a spoluobvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva z 18. septembra 2014 bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúry

č. k. -68 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie z 24. októbra 2014“)

zamietnutá ako nedôvodná „s odôvodnením, že konali protiprávne, obdarovaný bol

oprávnený nakladať s darom a nasťahovať sa doňho, aj keď sa v roku 2009 kompletne

odsťahoval a v marci 2009, ihneď po doručení výzvy na vrátenie daru, tento daroval svojim

deťom a každému v jednej polovici. Prokurátor bez akejkoľvek opory

v zákone, či v platnej judikatúre... tvrdil, že sťažovateľka a jej zať konali úmyselne

protiprávne, keď bránili vstupu... (obdarovaného a jeho syna, pozn.) do polovice darovanej

nehnuteľnosti obchádzajúc skutočnosť, že (obdarovaný, pozn.)... v čase, keď malo k tomu

dôjsť už nebol vlastníkom, lebo previedol svoj dar na deti neberúc na zreteľ právny názor

vyplývajúci z judikatúry, že doručením výzvy na vrátenie daru prestal byť do právoplatného

rozhodnutia v občianskoprávnej veci vlastníkom, či dokonca len oprávneným držiteľom

darovanej veci.“.

Podaním zo 7. novembra 2014 sa sťažovateľka a spoluobvinený domáhali zrušenia

právoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014

a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014. Prokurátor generálnej

prokuratúry klasifikoval označené podanie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku, ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti obdarovanému podala trestné

oznámenie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221

ods. 1 a 4 písm. a) z dôvodu, že „napriek výzve na vrátenie daru

a prebiehajúcemu občianskoprávnemu konaniu ohľadne vrátenia daru tento niekoľko dní

po doručení výzvy na vrátenie daru v marci 2009 previedol dar na svoje deti...“. Trestné

oznámenie sťažovateľky vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave

(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) uznesením sp. zn. KRP-246/2-VYŠ-BA-2014 PJ

zo 14. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie zo 14. augusta 2014“) odmietol, pretože nebol

dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa .

Proti uzneseniu zo 14. augusta 2014 podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú prokurátor

okresnej prokuratúry uznesením č. k. -18 zo 17. októbra 2014 (ďalej len

„uznesenie zo 17. októbra 2014“) zamietol ako nedôvodnú v súlade s § 193 ods. 1 písm. c)

. Následne podala sťažovateľka podnet na preskúmanie uznesenia

vyšetrovateľa krajského riaditeľstva zo 14. augusta 2014 a uznesenia prokurátora okresnej

prokuratúry zo 17. októbra 2014, ktorý prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej

len „krajská prokuratúra“) prípisom č. k. -12 z 27. januára 2015 (ďalej len

„prípis z 27. januára 2015“) odmietol ako nedôvodný. Podľa sťažovateľky „vyšetrovateľ...

i prokurátori okresnej ale i krajskej prokuratúry dôvodili úplne naopak ako v bode 1.

A/tvrdiac, že prostriedky trestného práva nemôžu nahrádzať občianske súdne konanie, že

treba vyčkať rozhodnutie súdu v občianskoprávnej veci, že na základe princípu ultima ratio

je možné prostriedkami trestného práva vstupovať do občianskoprávnych vzťahov iba

v krajnom prípade, že úmysel... (obdarovaného) nebol ničím preukázaný...“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „ide o dve strany toho istého sporu. Buď preto platí

právna domnienka, že obdarovaný je po doručení výzvy na vrátenie daru darkyňou len

neoprávneným držiteľom darovanej veci a jeho právne úkony sú preto nielen neplatné, ale

aj protiprávne a nedovolené a postup sťažovateľky a jej zaťa je dovolený a zákonný, keď

neumožnili vstup obdarovanému na pozemok a do darovanej nehnuteľnosti alebo je treba

po doručení výzvy na vrátenie daru nevyhnutné vyčkať na právoplatné rozhodnutie súdu

v občianskom súdnom konaní, o tom, či je obdarovaný dar povinný vrátiť alebo nie a do

momentu právoplatnosti nemožno vstupovať do tohto vzťahu prostriedkami trestného práva.

Porovnanie oboch prípadov je flagrantným príkladom porušenia zásad rovnosti a zákazu

diskriminácie v právnom štáte.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:

«Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. -4

z 13. 4. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľky vyplývajúce

z , 2 a článkov 13 a 14 Listiny základných práv

a slobôd, a to všetko za súčasného porušenia SR, SR,

.

Ústavný súd Slovenskej republiky opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. -4 z 13.4.2015 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej

republiky (správne má byť „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky“) na ďalšie

konanie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Z petitu (citovaného v časti I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie , , a 2 a , ako aj porušenie

základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej

prokuratúry, ktorým bol jej návrh podaný podľa na zrušenie

právoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014

v spojení s uznesením prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014 ako nedôvodný

odložený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1

listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením (ďalej aj „základné právo na listové tajomstvo“).

Podľa čl. 14 ods. 1 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky

nie je v časti namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 13 a čl. 14 ods. 1

listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry odôvodnená. V tejto súvislosti ústavný

súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh obsahovať, nie je

samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie

je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Nad rámec zistených formálnych nedostatkov (absencia odôvodnenia sťažnosti

v časti namietaného porušenia základných práv podľa a ) ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na popísané skutkové okolnosti nevidí žiadnu priamu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a základným právom

na listové tajomstvo garantovaným čl. 13 listiny alebo slobodou pohybu a pobytu

garantovanou čl. 14 ods. 1 listiny. Vzhľadom na výhrady, ktoré sťažovateľka formuluje

vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry, by zrejme prichádzalo do úvahy

namietanie porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46

ods. 1 , resp. . Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie

konania ( ) však ústavný súd nemôže v tomto konaní

posudzovať sťažnosť nad rámec návrhu sťažovateľky.

II.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ).

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonom, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd pripomína, že zmyslom a účelom

jeho právomoci podľa rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb (ďalej aj „ústavné sťažnosti“) namietajúcich porušenie ich základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy (ďalej aj „základné práva“) je poskytnúť efektívnu ústavnú ochranu

týmto základným právam. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavných

sťažnostiach nejde o zisťovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci,

ktoré by malo vyústiť do vyslovenia porušenia akéhokoľvek článku . Nie každý

článok (ustanovenie) totiž priznáva fyzickým osobám alebo právnickým osobám

základné právo. Predmetom ochrany v konaní podľa sú základné

práva, a preto základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o ústavnej sťažnosti

je vyslovenie porušenia konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkom

, príp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách. Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd pri

rozhodovaní o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášť

vtedy, ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťou

rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označeným

článkom charakter všeobecného ústavného princípu (, ,

ods. 1 a 2), resp. generálneho interpretačného princípu ( ), ktoré

sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(m. m. napr. , , , ), ktoré síce

nepriznávajú fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne základné práva alebo

slobody, ale sú v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa .

Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy vyslovenie

porušenia tých ustanovení , ktoré majú charakter ústavného princípu len v spojení

s vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však do úvahy, aby

ústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho základného

práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa aj tú časť

sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a 2 a napadnutým prípisom generálnej prokuratúry, ako

zjavne neopodstatnenú pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

prípisom generálnej prokuratúry a ňou označenými ustanoveniami v spojení

s konkrétnymi základnými právami garantovanými alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016