Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 469/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti , , ,

, a , , zastúpených

JUDr. Petrom Kubinom, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júna 2015

takto

rozhodol:

1. Základné právo , a na

súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júna 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. , a p r i z n á v a

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 563,80 € (slovom päťstošesťdesiattri eur

a osemdesiat centov), ktorú im j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť

na účet advokáta JUDr. Petra Kubinu, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava,

a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 zo 4. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“). Dňa 16. decembra 2015 ústavný súd tiež na základe návrhu sťažovateľov rozhodol,

že vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2015

odkladá do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «28. septembra 2012 vydal Obvodný

pozemkový úrad v Bratislave rozhodnutie (č. k. 1108/92, zn. /MBE), ktorým

priznal sťažovateľom ako oprávneným osobám podľa

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len

„reštitučný zákon“) vlastnícke právo k... pozemkom... v katastrálnom území

aktuálne zapísaným v

vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom...

... právny predchodca sťažovateľov (pôvodný vlastník pozemkov) tieto predal štátu

na základe kúpnej zmluvy zo 4. augusta 1977 (ďalej len „kúpna zmluva“) uzavretej v tiesni

a za nápadne nevýhodných podmienok, a v dôsledku toho na základe § 6 ods. 1 písm. k)

reštitučného zákona bolo sťažovateľom v rozhodnutí správneho orgánu po splnení ďalších

podmienok podľa reštitučného zákona priznané vlastnícke právo k pozemkom. Pre vznik

nároku na navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného

zákona sa vyžadovala kumulatívna existencia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri

uzavieraní kúpnej zmluvy. V súdnom konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

(vrátané následného odvolacieho konania) nebolo sporné, že: Obvodný pozemkový úrad

v Bratislave zistil skutkový stav veci dostatočne; a kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni,

a tieto závery manželia ani Mesto v súdnom konaní nenamietali ani nijako inak

nespochybnili.

Jediný záver uvedený v rozhodnutí správneho orgánu, ktorý manželia

a Mesto namietali a ktorým sa zaoberali súdy oboch inštancií pri prieskume rozhodnutia

správneho orgánu, bol záver o existencii nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní

kúpnej zmluvy.».

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

3/2013 z 28. apríla 2014 na návrh ,

a hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava citované rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Bratislave (ďalej len „správny orgán“) v bode 2 zrušil a vec vrátil už

jeho právnemu nástupcovi Okresnému úradu Bratislava na nové konanie. Proti rozsudku

krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom 17. júna 2015 rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím tak, že uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom obidva

súdy „vyhodnotili existenciu nápadne nevýhodných podmienok tak, že ich existenciu

nezistili. Odôvodnili to tým, že cena podľa kúpnej zmluvy bola stanovená v súlade s vtedy

platným a účinným cenovým predpisom - vyhláškou č. , že vtedajšie právne

predpisy neumožňovali dojednať vyššiu cenu, a že z tohto dôvodu nemožno hovoriť

o nápadne nevýhodných podmienkach pri uzavieraní kúpnej zmluvy. Súdy tak otázku

nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy zúžili výlučne na výšku ceny...

Rovnaké dôvody, pre ktoré v tejto sťažnosti napádame napadnuté rozhodnutie, sa

v plnej miere týkajú aj prvostupňového rozsudku.“.

4. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej podrobne opisujú závery správneho orgánu, ktorý

„pri posudzovaní otázky existencie nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy

postupoval v súlade s názorom ústavného súdu vysloveným vo veci , z ktorého

jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či

kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok...“,

a poukazujú na to, že ani najvyšší súd a ani krajský súd sa jeho „skutkovými zisteniami

vôbec nijako nezaoberali, nijako sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali

a neuviedli, prečo ich nepovažujú za relevantné. V týchto dôkazoch (najmä pokiaľ ide

o svedecké výpovede) sa pritom nevyskytovali žiadne zásadnejšie rozpory ohľadom

podmienok, za akých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy.“.

5. Sťažovatelia v sťažnosti tiež zdôrazňujú, že najvyšší súd „v napadnutom

rozhodnutí navyše rozhodol úplne opačne, ako rozhodol predtým v rovnakej (nie podobnej,

ale rovnakej) veci. Dňa 24. augusta 2011 rozhodol... vo veci . Táto vec bola

skutkovo aj právne identická s vecou sťažovateľov.“.

6. Najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie

podľa a právo podľa dohovoru (bod 4) aj tým, že

„nevyrovnal sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné, najmä so skutkovými zisteniami Obvodného pozemkového úradu

v Bratislave obsiahnutými v administratívnom spise a v rozhodnutí správneho orgánu, ktoré

nasvedčujú existencii nápadne nevýhodných podmienok iných ako výška kúpnej ceny podľa

kúpnej zmluvy..., a neuviedol, prečo tieto skutkové zistenia nepovažoval za relevantné

(porovnaj ) v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie (a v rovnakom rozsahu

aj prvostupňový rozsudok) arbitrárne...

... nedáva na rovnakú právne relevantnú otázku (existencie nápadne nevýhodných

podmienok kúpnej zmluvy) pri opakovaní v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď,

a teda právnu a skutkovú situáciu sťažovateľov bez objektívneho a rozumného odôvodnenia

odklonu posúdil odlišným (opačným) spôsobom ako rovnakú právnu a skutkovú situáciu

inej reštituentky vo veci , čím uplatnil voči sťažovateľom diskriminačný

postup...

... Rozhodnutie správneho orgánu bolo rozhodnutím o naturálnej reštitúcii

v prospech sťažovateľov, ktorým sa (ako právnym nástupcom pôvodného vlastníka

pozemkov) malo navrátiť vlastníckeho právo k pozemkom. K navráteniu vlastníckeho práva

k pozemkom sťažovateľom by došlo okamihom právoplatnosti rozhodnutia správneho

orgánu, t.j. bezprostredne a bez potreby splniť akúkoľvek ďalšiu podmienku...

Súdy však svojím konaním... (ktoré považujeme za rozporné s

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) spôsobili, že sťažovatelia dodnes vlastníctvo k pozemkom nemajú,

čím bolo sťažovateľom upreté ich základné právo vlastniť a užívať majetok. Súdy totiž

svojimi rozhodnutiami nezmarili hypotetické, možné ale neisté nadobudnutie vlastníctva

k nejakému abstraktnému majetku, ale úplne isté a konkrétne nadobudnutie vlastníctva

konkrétnymi osobami ku konkrétnemu majetku, ktorému už nestáli v ceste žiadne ďalšie

podmienky, ktorých nesplnenie by mohlo nadobudnutie vlastníctva znemožniť. Preto sme

toho názoru, že ak následkom porušenia práva na spravodlivé súdne konanie je zmarenie

možnosti konkrétnych osôb nadobudnúť konkrétny majetok, na ktorého nadobudnutie majú

zo zákona nárok a splnili k tomu všetky podmienky (čo bolo potvrdené v rozhodnutí

správneho orgánu), tak ide zároveň o porušenie základného práva týchto osôb vlastniť

a užívať ich majetok...“.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného

práva sťažovateľov vlastniť a užívať majetok podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. júna 2015

porušené boli.

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. júna 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

... Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom... ktoré je Najvyšší súd... povinný uhradiť sťažovateľom do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti

a zároveň si vyžiadal aj súvisiaci spis krajského súdu sp. zn. . Predsedníčka

najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. z 3. decembra 2015 uviedla:

„Sťažovatelia v sťažnosti... namietali porušenie svojho základného práva na

spravodlivé súdne konanie a práva vlastniť majetok, ku ktorým malo dôjsť vydaním

rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 17. júna 2015; Najvyšší súd...

týmto rozhodnutím... potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -133

zo dňa 28. apríla 2014.

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom... zrušil rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Bratislave č. 1108/92, zn. /MBE zo dňa 28.09.2012,

ktorým rozhodol v reštitučnej vecí sťažovateľov ako navrhovateľov tak, že sú oprávnenými

osobami podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku... a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1

písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát

alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok.

Podstatou sťažností je námietka, že najvyšší súd... porušil základné právo

sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru tým, že sa odklonil od skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

v právne a skutkovo identickej veci, a to bez toho, aby v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci právu sťažovateľov poskytnutá

odlišná ochrana.

Najvyšší súd... sa v predmetnej veci stotožnil s právnym názorom krajského súdu,

ktorý pri skúmaní tiesne za nápadne nevýhodných podmienok nemal v danom prípade za

preukázanú nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú.

Rozhodnutie správneho orgánu preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že

v novom konaní bude povinnosťou správneho orgánu posúdiť, či v predmetnom prípade

došlo k splneniu oboch zákonom stanovených podmienok, a to tieseň za nápadne

nevýhodných podmienok a opätovne objektívne posúdiť námietky súčasných vlastníkov

nehnuteľností.

Z uvedeného je teda zrejmé, že nejde o konečné rozhodnutie vo veci samej, ale

úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude opätovné posúdenie, či v danej veci došlo

k naplneniu zákonných podmienok vymedzených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k/ zákona

č. v platnom znení, pričom bude viazaný právnym názorom krajského aj

najvyššieho súdu vysloveným v tejto súvislostí v citovaných rozhodnutiach, ktorý reflektuje

prevažujúcu judikatúru v tejto otázke.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd... sťažnosť sťažovateľov za

nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd... túto sťažnosť odmietol.“

9. Právny zástupca sťažovateľov k stanovisku najvyššieho súdu z 3. decembra 2015

v podaní z 21. decembra 2015 uviedol:

«... Odporca vo svojom písomnom stanovisku neuvádza žiadne argumenty ani

dôvody, ktoré by akokoľvek spochybňovali tvrdenia a argumenty sťažovateľov uvedené

v sťažnosti.

... Jediný „kvázi – argument“ je uvedený na strane 2 písomného stanoviska odporcu

a znie: „Z uvedeného je teda zrejmé, že [v prípade Napadnutého rozhodnutia] nejde

o konečné rozhodnutie vo veci samej, ale úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude

opätovné posúdenie, či v danej veci došlo k naplneniu zákonných podmienok vymedzených

v ustanovení v platnom znení, pričom bude

viazaný právnym názorom krajského aj najvyššieho súdu vysloveným v tejto súvislosti

v citovaných rozhodnutiach, ktorý reflektuje prevažujúcu judikatúru v tejto otázke“

K tomuto argumentu uvádzame nasledovné:

Po prvé, vo vzťahu k predmetu konania (ktorým je posúdenie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu) je Napadnuté rozhodnutie rozhodnutím vo veci samej.

Po druhé, právo na spravodlivé súdne konanie podľa ... patrí

účastníkovi konania v každom konaní pred súdom. Aj v takom, ktoré má iba kasačný

charakter (akým je aj konanie v správnom súdnictve, ktoré predchádzalo vydaniu

Napadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že po právoplatnom skončení tohto konania má na

základe Napadnutého rozhodnutia ešte nasledovať konanie pred správnym orgánom, je pre

konanie o sťažnosti irelevantná. Sťažovatelia totiž namietajú, že Napadnuté rozhodnutie

v znení, v akom bolo vydané, je dôsledkom porušenia ich základného práva na spravodlivé

súdne konanie z dôvodov podrobne uvedených v sťažnosti. Ak by k tomuto porušeniu

základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zo strany odporcu nedošlo

Napadnuté rozhodnutie by znelo inak a rovnako by ním nedošlo ani k porušeniu základného

práva sťažovateľov vlastniť majetok.

... Po tretie, nie je dôvod, aby správny orgán vo veci reštitučného nároku

sťažovateľov znovu konal. Správny orgán už vo veci rozhodol, pričom posúdil všetky

relevantné okolnosti a dôkazy a rozhodol v súlade s judikatúrou všeobecných súdov

a Ústavného súdu aktuálnou v danom čase. Uvedené bližšie uvádzame v sťažnosti a Ústavný

súd sa o tom napokon môže uistiť aj sám z príslušného rozhodnutia správneho orgánu

a spisového materiálu.

... Po štvrté, judikatúra Najvyššieho súdu SR vo veciach podobných s vecou

sťažovateľov bola do istého času obdobná ako Napadnuté rozhodnutie. Po tom ale bol

vydaný nález Ústavného súdu vo veci a judikatúra Najvyššieho súdu SR sa

tomuto nálezu následne prispôsobila (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci

identickej skutkovo aj právne s prípadom sťažovateľov). Je teda zavádzajúce

tvrdenie odporcu o tom, že Napadnuté rozhodnutie reflektuje „prevažujúcu“ judikatúru

v tejto otázke. Napadnuté rozhodnutie reflektuje kvalitatívne a časovo prekonanú judikatúru

(a zároveň ignoruje aktuálnu judikatúru v skutkovo aj právne rovnakej veci), čo je jedným

a hlavným z dôvodov, prečo jeho vydaním bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé

súdne konanie...

... Z týchto dôvodov považujeme tvrdenia odporcu uvedené v jeho písomnom

stanovisku za irelevantné pre účely rozhodnutia o sťažnosti...

... Vzhľadom na vyššie uvedené v plnom rozsahu trváme na sťažnosti tak, ako táto

bola podaná a následne prijatá Ústavným súdom na ďalšie konanie.»

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať

pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu v reštitučnej veci, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie

správneho orgánu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky“, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... a v primeranej lehote

prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.“.

13. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré

im predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, mutatis

mutandis , , , ).

14. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho

prvku základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law Európskeho súdu

pre ľudské práva. Potvrdzuje to výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999, bod 26 v rozhodnutí ústavného súdu vo veci , aj skôr vyslovené

názory v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva v rade konaní (napr. H. v. Belgium.

séria A, 1987, č. 127-B, s. 35, bod 53; Van de Hurk v. the Netherlands. séria A, č. 288,

1994, s. 20, bod 61, atď.). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou požiadavkou na

súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A, 1994, č. 303-B; zhodne

Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc. 38). „Účelom

odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of Suominen

v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa

zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli

dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy

povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie

zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa

takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova,

rozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02).

15. Európsky súd pre ľudské práva a zhodne aj ústavný súd kladie nároky na kvalitu

odôvodnenia, ale v rozsahu skutkových okolností a právnych argumentov, ktoré sú

podstatné pre meritum sporu. Rozsah odôvodnenia predurčuje povaha veci. V jednoduchom

spore stačí jednoduché odôvodnenie. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že

argumenty týkajúce sa práv a slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významné

argumenty, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a musia sa s nimi vyrovnať (Wagner

and J.M.W.L. v. Luxembourg, rozsudok z 28. 6. 2007 k sťažnosti č. 76240/01).

16. Ústavný súd tiež viackrát uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. „Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).“ () Ústavný súd

vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, že „Vyrovnať sa“ s argumentom

účastníka konania teda znamená uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto

argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť,

alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne

relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument účastníka konania

zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané,

nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí

vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého

dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie

argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby

naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.

17. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie

súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo

iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Čím

dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť

aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.

18. Vychádzajúc z kľúčových námietok sťažovateľov uvedených v bodoch 3 až 6

tohto nálezu a vyjadrenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľov namietajúcich porušenie ich základných práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu (pozri bod 1) je čiastočne opodstatnená a dôvodná, pretože jeho skutkové

a tiež právne závery sú z pohľadu ústavného prieskumu spochybniteľné, rozporuplné, ale

tiež nepresvedčivé a prima facie, preto nemôžu v právnom štáte z ústavnoprávneho pohľadu

obstáť.

19. Ako ústavný súd zistil zo sťažnosti a spisu krajského súdu, najvyšší súd vôbec

nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu

krajského súdu k tomu, že správny orgán, „postupoval v súlade s názorom ústavného súdu

vysloveným vo veci , z ktorého jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny

nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za

nápadne nevýhodných podmienok...“, a tiež k tomu, že sa najvyšší súd zjavne odklonil od

svojej judikatúry, keď nie v podobnej, ale úplne rovnakej veci inej reštituentky (rozsudok

sp. zn. z 24. augusta 2011) rozhodol opačne, svoj odklon od svojej

predchádzajúcej judikatúry nijako nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie voči sťažovateľom

nielen diskriminačné, ale aj arbitrárne [odkazuje síce na svoju judikatúru napr. sp. zn.

(rozsudok z 29. júna 2011) a sp. zn. (rozsudok z 21. apríla

2009), ale túto judikatúru vo vzťahu k uvádzanej judikatúre najvyššieho súdu a ani k nálezu

ústavného súdu bližšie neanalyzuje a nevysvetľuje, pozn.].

20. Ústavný súd zistil, že v danej veci správny orgán rozhodol, že sťažovatelia sú

oprávnenými osobami podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „reštitučný zákon“) a spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného

zákona na vydanie časti pozemkov v katastrálnom území

o výmere 658 m² a 269 m², ku ktorým bolo zriadené vecné bremeno (in rem),

pretože k prevodu ich vlastníctva došlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej

zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V inej časti vlastníctva k

pozemku v uvedenom katastrálnom území o výmere 130 m² rozhodol správny orgán tak, že

im nepriznal vlastnícke právo k tomuto pozemku, pričom uviedol, že nie je dotknuté právo

sťažovateľov na náhradu v zmysle príslušných ustanovení reštitučného zákona. Správny

orgán súčasne uložil sťažovateľom vrátiť štátu sumu 526,28 €.

21. Krajský súd rozsudkom č. k. -133 z 28. apríla 2014 v znení

opravného uznesenia č. k. -137 a č. k. -138 z toho istého dňa

(v spise č. l. 132 až č. l. 138) rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012 po podaní

návrhu navrhovateľmi na súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (pozri bod 3)

v októbri 2012 (v súdnom spise je očíslované a evidované rozhodnutie správneho orgánu

pod č. l. 50 až č. l. 62) zrušil a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „V súlade s ustálenou

judikatúrou (neuviedol bližšie, akú judikatúru napr. najvyššieho súdu mal na mysli, pozn.),

ak kúpna cena bola stanovená v súlade s cenovým predpisom platným v čase uzavretia

kúpnej zmluvy (vyhl. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri

vyvlastnení), nemožno konštatovať, že predajom boli predávajúci znevýhodnení a že došlo

k predaju za nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené

správnemu orgánu jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva zo dňa 04.08.1977, uzavretá

medzi ako predávajúcimi a ako kupujúcim, ktorej

predmetom bol pozemok , bola uzatvorená za takých

istých podmienok ako iné zmluvy, t. j. s kúpnou cenu 15 Kčs/m² a že mali rovnaké

podmienky ako ostatní predávajúci. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/91 Zb.

oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú

osobu v dôsledku kúpnej zmluvy, uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.

Tieseň a nápadne nevýhodné podmienky podľa citovaného ustanovenia je potrebné

posudzovať oddelene aj keď vecne môžu spolu úzko súvisieť ako dva predpoklady a bez

súčasného naplnenia ktorých v čase uzavretia právneho úkonu nemožno úspešne uplatňovať

reštitučný nárok. Tiesňou sa rozumie objektívny alebo sociálny, niekedy psychický stav

(rozrušenie, obavy o blízku osobu), nie však psychické donútenie, ktoré je právne relevantné

z hľadiska ustanovenia , ktorý takým spôsobom a s .takou

vážnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania

do takej miery, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. V čase uzavretia právneho

úkonu oprávnenou osobou musia tiež objektívne existovať nápadne nevýhodné podmienky.

Tieto môžu spočívať v porušovaní ekvivalentnosti dohodnutého plnenia v značne

nevýhodných podmienkach. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných

podmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo

možné kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody

o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom, a teda navrhnúť

cenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,-

Kčs/m² a podľa vyhlášky č. Rovnaká cena za m² bola určená aj v

predtým uzatvorenej kúpnej zmluve z roku 1972 v prípade ako aj

viacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR

Bratislavy. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu konajúci súd bol toho

názoru, že v danom prípade neboli kumulatívne splnené obe zákonné podmienky podľa ust.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku, a to uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne

nevýhodných podmienok, s tým, že podľa názoru súdu nebola splnená podmienka nápadne

nevýhodných podmienok.“

22. Následne po podaní odvolania 7. mája 2014 sťažovateľmi proti predmetnému

rozsudku krajského súdu (č. l. 139 až č. l. 140) krajský súd vyzval 10. mája 2014

navrhovateľov, aby sa k odvolaniu vyjadrili (č. l. 141). Výzvu im doručil 15. mája 2014.

Sťažovatelia svoje odvolanie doplnili podaním doručeným krajskému súdu 12. mája 2014,

ktoré obsahovalo osem príloh (č. l. 142 až č. l. 189). (Zo spisu nevyplýva, že by toto

obsiahle podanie s prílohami bolo krajským súdom doručené na vyjadrenie aj

navrhovateľom, pozn.)

23. K odvolaniu sťažovateľov zo 7. mája 2014 predložili krajskému súdu vyjadrenie

navrhovatelia 21. mája 2014 (č. l. 190 až č. l. 194). Slovenský pozemkový fond Bratislava

(ďalej len „pozemkový fond“) vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 22. mája 2015 doručenom

krajskému súdu 3. júna 2014 (č. l. 195 až č. l. 196) uviedol, že správny orgán porušil

reštitučný zákon [(§ 11 ods. 1 písm. a)], keď rozhodol o vydaní pozemkov, ktoré sú

v súčasnosti vo vlastníctve iných fyzických osôb, a preto považuje rozsudok krajského súdu

za správny a žiada, aby ho odvolací súd potvrdil. Svoje vyjadrenie k odvolaniu pozemkový

fond doplnil podaním z 9. júna 2014 doručeným krajskému súdu 11. mája 2015 (č. l. 200),

v ktorom sa stotožnil s právnym názorom navrhovateľov. Dňa 4. júna 2014 doručilo

vyjadrenie k odvolaniu hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (č. l. 197 až č. l. 199).

Krajský súd spis doručil najvyššiemu súdu 2. júla 2014. Dňa 8. apríla 2015 sťažovatelia

doručili najvyššiemu súdu obsiahle podanie označené ako „doplnenie odvolania“, ktoré

obsahovalo osem príloh (pozri bod 26 a č. l. 142 až č. l. 189).

24. Najvyšší súd 28. mája 2015 oznámil na úradnej tabuli a internetovej stránke

najvyššieho súdu, že vyhlási rozsudok v uvedenej právnej veci 17. júna 2015 o 9.40 h.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2015 následne potvrdil napadnuté

rozhodnutie krajského súdu a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V relevantnej

časti odôvodnenia svojho rozhodnutia po opísaní záverov krajského súdu a konania pred

správnym orgánom, odvolacích námietok sťažovateľov, navrhovateľov a iných osôb

uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre doplnenie dôvodov

poukázal na svoju ustálenú súdnu prax, z ktorej v tomto rozhodnutí vychádzal (rozhodnutie

sp. zn. a sp. zn. ). V ďalšej časti odôvodnenia na s. 7 až s. 10

okrem iného uviedol:

«... Sporným medzi účastníkmi konania bolo posúdenie právnej otázky, či

v intenciách reštitučného titulu podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona boli

kumulatívne splnené obidve podmienky, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za

nápadne nevýhodných podmienok...

... Hoci ide o zaužívané pojmy občianskeho práva ( ),

ktoré treba aj v prípade reštitučných zákonov vykladať zásadne v zhode, teda podľa

ustanovených interpretačných pravidiel, v prípade reštitučných nárokov je potrebné

v každej posudzovanej veci zohľadniť aj účel reštitučných zákonov...

Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť

pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba

vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo

o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti odvolací súd ešte

k námietke zúčastnených osôb v 1)a 3) rade týkajúcej sa situácie, že štát prostredníctvom

spoločností sa pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľnosti vyhrážal reštituentom

vyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po

predaji naplnený, dodáva, že ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona (titul) s možnosťou

vydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý

bola vyvlastnená, nepočíta. S touto situáciu zákonodarca rátal v prípade, kedy bola

nehnuteľnosť vyvlastnená za náhradu v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona,

čo však nie je prípad zúčastnených osôb v 1/ a 3/ rade. Odvolací súd poukazuje najmä na

to, že aj keby uznal tieseň reštituentov v zmysle

v platnom znení, musí byť súčasne splnená aj ďalšia podmienka, ktorou sú nápadne

nevýhodné podmienky uzavretia zmluvy.

Nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností

daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať

v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o

posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer

získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o

nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však

hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných

cien nehnuteľností, pretože takto „nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom

vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú

nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými

právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným

porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v

porovnaní s inými občanmi. Ako vyplýva zo spisového materiálu kupujúci kupoval

predmetnú nehnuteľnosť za kúpnu cenu podľa platných cenových predpisov vyhlášky č.

, a to pozemok za 15,-Kčs/m2 a celú výmeru za 15 902,40 Kčs a vonkajšie

úpravy za 16 565,60 Kčs a porasty a iné kultúry za 17 902,40 Kčs, t. j. spolu za cenu 50 323

Kčs. Výška kúpnej ceny bola zhodná s vypočítanou cenou uvedenou v znaleckom posudku

znalca Krajského súdu v Bratislave , ktorý bol vypracovaný v roku 1977 pod

por. č. 194/9/15/77. Kúpna cena nehnuteľnosti tak bola stanovená podľa v tom čase

platného právneho predpisu a pri jej stanovení boli vzaté do úvahy okrem ceny pozemku aj

vonkajšie úpravy, porasty a iné kultúry nachádzajúce sa na pozemku. Na základe toho

dospel najvyšší súd k záveru, že stanovením ceny predávanej nehnuteľnosti nedošlo k stavu,

ktorý by naplnil znaky pojmu „nápadne nevýhodné“. Vzhľadom na to, že zásadnou právnou

otázkou v tomto konaní bolo v zmysle požiadavky

v platnom znení preukázanie tiesne a zároveň nápadne nevýhodných podmienok, čo z

doteraz vykonaného dokazovania správneho orgánu nemal najvyšší súd za preukázané,

nebolo potrebné sa v odvolacom konám zaoberať ďalšími právnymi námietkami účastníkov

konania uvedených v odvolaní, nakoľko tieto môžu prísť do úvahy až v prípade, ak by bola

jednoznačne preukázaná skutočnosť, že zmluva o prevode bola uzatvorená v tiesni za

nápadne nevýhodných podmienok.

Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom krajského súdu, že

preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, preto jeho odvolaním napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny...

potvrdil.»

25. Ako dodatok k tomuto odôvodneniu najvyšší súd ešte uviedol, že „sa na záver

nedá nevyjadriť nespokojnosť nad poľutovaniahodným správaním navrhovateľa v 3/ rade

(Hlavné mesto SR Bratislava), ktorý nerešpektoval zákonné ustanovenie ust. § 5 ods. 3

reštitučného zákona a na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a navrhovateľmi

v 1/ a 2/ rade previedol dňa 15.10.1997 za účinnosti reštitučného zákona vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam v rozpore so zákonom“.

26. Vychádzajúc zo záverov najvyššieho súdu, námietok sťažovateľov a konštatovaní

ústavného súdu (pozri body 14 a nasl.), je nad mieru rozumných pochybností zrejmé, že

odvolací súd nedal sťažovateľom žiadnu odpoveď na ich kľúčové námietky uvedené

v odvolaní a jeho doplnení (pozri bližšie bod 19), čo nemožno z ústavnoprávneho hľadiska

akceptovať. V tak citlivej veci (reštitučný nárok) sťažovatelia podľa správneho orgánu

preukázali predpoklady splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré

by zakladali aj ich nárok na vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona. Navyše

najvyšší súd (aj krajský súd) v závere svojich rozsudkov konštatovali, že povinná osoba

v rozpore s reštitučným zákonom previedla sporné pozemky na iné fyzické osoby, pričom

vedela o tom, že je uplatnený nárok na ich vydanie. Fyzické osoby sa teraz bránia tým, že

neboli splnené obe kumulatívne podmienky (tieseň a nápadne nevýhodné podmienky pri

predaji pozemkov – a tvrdia, že kúpna cena na vykúpenie týchto pozemkov podľa vtedy

platnej vyhlášky bola v poriadku) a okrem toho poukazujú na to, že uvedené pozemky nie je

možné vydať, keďže ide o pozemky už zastavané. Závery najvyššieho súdu z tohto pohľadu

majú charakter nespravodlivého rozhodnutia voči sťažovateľom a predlžujú ich právnu

neistotu do tej miery, že ochrana ich vlastníckych práv sa stáva iluzórnou predstavou.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak krajský súd uviedol, že podľa jeho

názoru nebola splnená podmienka nápadne nevýhodných podmienok a najvyšší súd potom

konštatoval, že z doteraz vykonaného dokazovania nebola preukázaná tieseň a zároveň

nápadne nevýhodné podmienky pri predaji pozemkov, a preto nebolo potrebné reagovať na

ďalšie právne námietky účastníkov konania uvedené v odvolaní, ústavný súd považuje tieto

závery za nepresvedčivé, najmä vo vzťahu k už vyslovenému právnemu názoru ústavného

súdu k týmto otázkam v jeho náleze sp. zn. z 26. februára 2009 a tam uvedenú

judikatúru najvyššieho súdu v obdobnej veci [napr. tieseň nemožno chápať ako jednorazový

akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že

fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej praxe

č. 2/1998, č. 12 a pod.)], podľa tohto nálezu mal postupovať aj správny orgán. Námietky

sťažovateľov sú v tomto smere jasne prezentované v ich odvolaní (stanovisku k rozsudku

krajského súdu č. l. 133 a nasl.), pričom sa opierajú aj o inú judikatúru najvyššieho súdu

v rovnakej veci (pozri bod 19).

27. Ústavný súd vo veci sp. zn. (na ktoré právne názory nie je dôvod

neprihliadať aj v tejto veci, pozn.) už uviedol:

«Rovnako ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných

podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti. V tomto smere všetky doteraz konajúce orgány verejnej moci v súvislosti

s predpokladom „nápadne nevýhodných podmienok“ v kúpnej zmluve len uviedli, že ak

kúpna cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom [

o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, (ďalej

len „vyhláška“)], predajom sporných nehnuteľností štátu nebola sťažovateľka

znevýhodnená.

Ústavný súd aj v tomto prerokovávanom prípade považoval za nutné vychádzať

z konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter

spolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy

uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo

nepochybne vyplývalo z vtedajšieho ekonomicko-politického poňatia vlastníctva

a nasledujúcich skutkových okolností.

Cenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami jednak odrážala

delenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou ekonomickou

náukou, jednak zásadu vtedajšieho československého práva, že pozemok nemožno

kvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru, že všetky

pozemky majú byť v budúcnosti vlastníctvom štátu. Vyvodzuje z toho dôsledky, ktoré

nemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala veľmi

výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké postavenie a ich

vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky, ktoré

boli posúdené ako súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky. Pokiaľ však nejaké

pozemky už slúžili alebo mali slúžiť svojím určením na realizáciu osobného vlastníctva,

napr. v podobe rodinného domčeka, boli posudzované odlišne a vyhláška v § 14

2

ustanovovala cenu za 1 maž desať či viacnásobne vyššiu. Znamenalo to, že pozemky, na

ktorých už stáli napr. rodinné domčeky, zostávali naďalej vlastníctvom majiteľov týchto

domčekov a pri predaji či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba podľa § 14 tejto cenovej

vyhlášky.

Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne

zavedený, musí nutne nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako „nápadne

nevýhodné podmienky“ pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda aj zákona

č. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol realizovaný

zámer daný cit. zákonom, t. j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol štátom odňatý, aj keď

ide len o čiastočnú nápravu krívd. V súdenej veci je preto potrebné prisvedčiť tomu, že bola

porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát

došlo za nápadne nevýhodných podmienok.»

28. Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia

majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna

úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne

dlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov.

Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich pôvodné

vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.

K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite

uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

29. Ústavný súd dáva do pozornosti aj o dobe neslobody,

ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až

1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejto súvislosti

bolo preto zo strany všeobecných súdov potrebné venovať veci náležitú pozornosť a ich

reštitučný nárok posudzovať prizmou ochrany základných práv a slobôd v spojení nápravou

krívd spôsobených totalitným režimom v období neslobody.

30. Z uvedeného pohľadu je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

nepresvedčivé, nereaguje ani na odlišnú vlastnú judikatúru, či rozhodnutia ústavného súdu,

a teda porušujúce základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto

konštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

31. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci na

ďalšie konanie bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru

ústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu, ako to načrtol ústavný súd (v bodoch 19 až 29 tohto nálezu).

32. Ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali vysloviť

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože vec bola vrátená na ďalšie konanie

najvyššiemu súdu a nie je ešte právoplatne skončená. Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou

inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov a posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí

či konaní, ktoré sú predmetom sťažnosti. Nerozhoduje o tom, komu majetok, o ktorom sa

v reštitučnom konaní rozhoduje, patrí, či prípadne nepatrí, pretože na to je v súčasnosti

najvyšší súd, ktorý bude prípad sťažovateľov znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii

záverov daných týmto nálezom.

33. Ústavný súd napokon podľa rozhodol

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubinom. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov

konania bez vyčíslenia konkrétnej sumy.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch

úkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015)

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 patrí advokátovi

odmena 139,83 € (po znížení o 50 % to za dva úkony za troch sťažovateľov činí 419,49 €)

a k tomu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov) za 2 úkony pri každom sťažovateľovi v sume po

8,39 €, teda spolu 50,34 €, čo celkovo predstavuje sumu 469,83 €. Keďže právny zástupca

sťažovateľov je aj platcom DPH podľa verejne prístupnej evidencie Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % (93,97 €) podľa

uvedenej vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli priznané teda v celkovej

sume 563,80 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

35. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na

účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( ) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

rozhodnutia.

36. Pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto nálezu treba

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

37. Uložené dočasné opatrenie podľa zanikne

najneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci

samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to

neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 19. januára 2016