Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 668/2015
PDF · 289.84 KB
No categories available
II. ÚS 668/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou , Advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 4/2011 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 p o r u š i l
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Piešťany vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 4/2011 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 432,23 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťtri centov) na účet
, Advokátska kancelária, , do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 668/2015-11 z 22. októbra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej
aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. K skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä, že:
«(...) Ako sťažovateľ som navrhovateľkou v právnej veci o zaplatenie 2.132,84 €
s príslušenstvom. Konanie je vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.
(...) Sťažovateľ podal dňa 03.11.2011 žalobu o zaplatenie 2.132,84 €
s príslušenstvom. Dňa 08.12.2011 súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vád podania, na
ktoré bolo dňa 02.01.2012 reagované doplnením návrhu. Výzvou zo dňa 19.06.2012 súd
vyzval sťažovateľa na predloženie celého odborného vyjadrenia Dr. , pričom
obratom 26.06.2012 bolo súdu oznámené, že ním sťažovateľ nedisponuje a požiadali sme
súd o postup podľa § 129 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Nakoľko sa odvtedy nekonalo vo veci podali sme k rukám predsedníčky súdu dňa
19.09.2014 žiadosť o riadne konanie. Výsledkom okrem oznámenia bolo, že prípisom zo dňa
03.10.2014 nám súd zaslal vyjadrenie odporcu doručené súdu 27.07.2012 (to znamená už
pred 27 mesiacmi) a vyzval nás či trváme na návrhu.
Počas 3-och rokov nebol vo veci vykonaný ani jeden relevantný procesný úkon
vedúci k odstráneniu právnej neistoty. Výsledkom absolútnej nečinnosti je teda do dnešného
dňa nielen nerozhodnutie vo veci samej (ani neprávoplatne), ale ani vytýčenie žiadneho
pojednávania.
Prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany spôsobujú
a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu uplatňovať akokoľvek
a kdekoľvek svoje práva.
Oprávnene prieťahy spôsobené a spôsobované Okresným súdom Piešťany bez
právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajú a živia traumu z minulosti, neustáleho
prežívania uvedenia do omylu odporcom (na základe, ktorého sa domáha nárokov
uplatňovaných v predmetnom prieťahovom konaní).
Neúmerná dĺžka konania pred súdom má teda dopad najmä na jej psychickú stránku
a absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci rozhodnuté a nemôže byť
uzavretá kapitola v jej živote.
Nekonaním súdu sa nemôže domôcť svojich práv a nepomohla ani žiadosť o riadne
konanie a rozhodnutie vo veci čím by sa odstránila právna neistota sťažovateľky, žiaľ ani
tento iný právny prostriedok nápravy sa nestretol so záujmom a neprinútil porušovateľa
citlivejšie pristupovať k tomuto konaniu ako i plniť si svoju povinnosť ochrany základných
práv sťažovateľky, čo je bezpochyby povinnosť i všeobecného súdu. Namiesto toho ju súd
vyzval výzvou zo dňa 03.10.2014 ako účastníka konania či trvá na návrhu na základe
obsahu vyjadrenia (vznesená námietka premlčania) a navádza ju na späťvzatie, aby súd
nekonal vo veci samej.
Povaha veci, ako i skutkový stav a prístup Okresného súdu (vek sťažovateľky) si od
začiatku vyžadoval a vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu
venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, tak aby bol naplnený účel konania a odstránený
stav právnej neistoty. Napriek tomu porušovateľ nekoná a pravdepodobne odmieta konať
čím u sťažovateľky vytvára a prehlbuje beznádej, ktorá sa nečinnosťou súdu znásobila až
tak, že sa tým ohrozuje jej živobytie. Sťažovateľka nemá už inú možnosť ako obrátiť sa na
Ústavný súd SR a výzvu súdu považuje za odňatie spravodlivosti a prístup k súdu.
I keď bola vznesená námietka premlčania, bez všetkého to neznamená, že právo je
premlčané a určite nie od stola.
Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie,
že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
neuplatnil včas.
V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť
dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa oprobovalo konanie, ktoré je
contra bonos mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O tom však musí rozhodnúť a toto
rozhodnutie riadne odôvodniť súd vo svojom rozhodnutí, a nie cez výzvu na trvaní či
netrvaní na návrhu, ktorej cieľom je „donútiť“ navrhovateľku vziať návrh spať a zhojiť
prieťahové konanie súdu. Nejde o vyjadrenie sa k súhlasu so späťvzatím, ide o návrh
samotný.
V dôsledku tohto príliš formalistického a atypického postupu súdu pri
prejudikovanom výklade premlčania v tomto štádiu tak v žiadnom prípade nemožno toto
konanie pred ním označiť za spravodlivé (hľadanie spravodlivého riešenia), keď už dopredu
(prostredníctvom ani nie sudcu rozhodujúcim vo veci samej, ale vyššou súdnou úradníčkou)
bez zistenia dôležitých skutočností dospel už k extrémne nespravodlivému záveru, čím súd
týmto spôsobom porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu, domáhať sa svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde, právo na spravodlivé súdne konanie prekračujúc hranicu
odňatia spravodlivosti a takto odníma zároveň právo vyjadriť sa ústne k prejednávanej veci.
Súd nemôže bez zistenia podstatných dôvodov hodných osobitného zreteľa ako
i konkrétnych okolností prípadu, ex cathedra po vznesení námietky premlčania druhou
stranou právo považovať za premlčané a vyzvať len z tohto dôvodu či trvá navrhovateľka na
návrhu (takto potom „môže“ súd „konať“ vždy po doručení vyjadrenia protistrany,
čo popiera čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na verejné prerokovanie veci, v jeho
prítomnosti... možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.), čo je neprípustné.
V rovine jednoduchého práva je totiž nutné, pre účely dodržania už uvedených
princípov starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu i cez prizmu
kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho zásadu súladného
výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva
odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. (...)
Súd síce môže a i musí zisťovať či medzi účastníkmi nie je možný zmier alebo
dohoda, avšak toto nemôže robiť výzvami, či na základe obsahu vyjadrenia zaslaného po 27
mesiacoch berie návrh späť, pričom sama navrhovateľka do dnešného dňa predmetnú výzvu
nechápe a nepochopila i s prihliadnutím na jej vek. Tá len vidí, že o jej veci sa koná, resp.
nekoná 3 roky.
Nakoľko v predmetnom konaní došlo k porušeniu viacerých základných práv,
ochranu jej práv nezabezpečila ani žiadosť o riadne konanie a rozhodnutie vo veci
adresovaná predsedníčke súdu a minula sa účinkom, navrhovateľka je nútená sa obrátiť na
Ústavný súd SR s ochranou jej ústavných práv.
Predsedníčka súdu uviedla, že „... vzhľadom na vykonanie úkonov smerujúcich
k rozhodnutiu vo veci, resp. k vytýčeniu pojednávania nevykonala som iné opatrenia...“;
„... vo veci dohliadnem, aby po doručení Vášho vyjadrenia k vznesenej námietke
premlčania, bolo vo veci v primeranej lehote konané s ohľadom na množstvo vecí v senáte
sudkyne ako aj potrebu vybavovať spisy podľa poradia nápadu...“
K tomu uvádzame, že opatrenie na zabezpečenie ústavnosti konania nespočíva v tom,
že súd vyzve účastníka konania na trvanie na návrhu a bude ho navádzať na späťvzatie, aby
nekonal vo veci samej; ide v podstate nielen o zbytočný úkon, ale tento pôsobí na
sťažovateľku arogantne porušujúc rovnosť účastníkov konania). Okrem toho, predsedníčka
súdu sa exaktne vyjadrila, že dohliadne až po doručení vyjadrenia k námietke premlčania,
pričom výzva súdu zo dňa 03.10.2014 o námietke premlčania neuvádzala nič. Taktiež
množstvo vecí v senáte i s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR, nie je
ospravedlnením konania s prieťahmi ako i údajná potreba vybavovať podľa poradia
nápadu, keďže tento spis nie je už dávno vybavovaný podľa poradia.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry skúma
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci,
ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania
(sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval
súd.
a) Predmetom konania pred Okresným súdom Piešťany je konanie o zaplatenie
2.132,84 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky neexistuje žiadna skutočnosť svedčiaca
o právnej zložitosti veci a taktiež o jej skutkových zložitostiach vyžadujúce si vykonanie
rozsiahlejšieho dokazovania (ďalšie listinné dôkazy, výsluchy svedkov, atď). Ide o bežnú
agendu prvostupňového súdu a súd disponuje so všetkým čo potrebuje pre rozhodnutie a ak
nie má možnosť si to zaobstarať, čoho sme sa domáhali cez § 129 ods. 2 O.s.p.
b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela
k prieťahom alebo k spomaleniu postupu Okresného súdu Piešťany, naopak žiadosťou
o riadne konanie a rozhodnutie vo veci sa nestretlo so žiadnym záujmom a účinkom
a výsledkom je absurdná výzva zo dňa 03.10.2014 ako i rovnaká odpoveď predsedníčky
súdu, i to po lehote podľa zákona č. 757/2004 o súdoch.
c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí zbytočné prieťahy, je postup
okresného súdu. Nečinnosť Okresného súdu, ako aj súčasný stav (po viac ako 3 rokoch od
podania žaloby na začatie konania nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie, súd nevykonal
ani jeden relevantný úkon, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa
názoru sťažovateľky ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať.
Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo a predlžuje, viedli
k porušeniu sťažovateľových základných práv, ktorých ochrany sa domáha v petite tejto
sťažnosti. (...)
Vzhľadom k vyššie uvedenému, žiadame, aby Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa takto:
l. Základné právo sťažovateľa(...) v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/4/2011 bolo
porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13C/4/2011 konal bez ďalších prieťahov a zakazuje sa mu pokračovať v porušovaní
porušených základných práv.
III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €
(slovom: štyritisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony vykonané v roku 2014(...) v sume 284,08 € (slovom:
dvestoosemdesiatštyri Eur a osem centov) advokátovi (...)
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 798/15 z 24. novembra 2016
a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu
z 11. decembra 2015.
3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom
v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Sťažovateľka do momentu, než sa dala zastúpiť advokátkou, nedostatočne
zrozumiteľne a vykonateľne špecifikovala petit návrhu vo veci samej.
K prieťahom zo strany súdu v predmetnom konaní došlo z dôvodu nedostatočnej
personálnej obsadenosti súdu, ktorý od znovuobnovenia v roku 2008 mal len 7 sudcov, hoci
s ohľadom na veľkosť obvodu mal mať minimálne 15 sudcov. Uvedená skutočnosť mala za
dôsledok to, že v senáte zákonnej sudkyne bolo priemerne okolo 600 vecí v pojednávacej
agende, čo objektívne neumožňovalo sudkyni konať vo všetkých pridelených veciach plynule
a bez prieťahov, prihliadnuc na skutočnosť že sudkyňa konajúca v danej veci vybavuje aj
agendu starostlivosti o maloleté deti, ktorá je prednostná.
Vplyv na plynulosť konania mala aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa JUDr. Jana
Tvrdá bola práceneschopná v roku 2012 od apríla do septembra a v roku 2013 od marca do
mája.
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti
výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu
väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi,
ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní.
Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov,
kde s účinnosťou od 1.5.2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu
Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej
dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace
k územnému obvodu okresu Hlohovec.
Súčasne si dovoľujem poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k.
16 Kss 9/2013-91 z 20.03.2014, kde disciplinárny senát uznal pri hodnotení prieťahov
v konaniach z hľadiska porušenia povinností sudcu a jeho prípadného disciplinárneho
previnenia, že činnosť každého sudcu má svoje limity a po nikom nemožno požadovať, aby
sa nie krátkodobo, ale trvale, pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom
a v prospech nadštandardného plnenia pracovných úloh dlhodobo úplne potláčal svoj
súkromný život. Sudca preto nemôže byť uznaný disciplinárne zodpovedným za to, že je
dlhodobo značne vyťažený a v dôsledku toho jednoducho nie je schopný robiť všetky
potrebné úkony bezodkladne tak, ako by zodpovedalo potrebám každého jednotlivého
konania a najmä záujmom účastníkov na čo možno najrýchlejšom rozhodnutí vo veci.
Netrvám na ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od
ústneho pojednávania v zmysle ust. § 30 ods.2 zákona o ústavnom súde, keďže od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu
tiež poukázala na skutkový stav sporu a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„V zmysle § 30 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR súhlasíme s upustením od
verejného pojednávania. Trváme na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti. S vyjadrením
predsedníčky Okresného súdu Piešťany nesúhlasíme, keďže ani v predošlom štádiu a ani
v tomto štádiu konania nie je a nebola vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu
prvostupňových súdov).
Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne problémy,
ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno
akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 48/96,
II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom
oddelení alebo optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi pre ktoré by malo byť
ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Taktiež nie je možné nereagovať na poukázanie rozhodnutia NSS ČR zo dňa
20.03.2014, č. k. 16 Kss 9/2013-91. Sťažovateľka nepodala návrh na disciplinárne konanie
voči žiadnemu sudcovi, ale domáha sa ústavnej ochrany porušovania jeho základných práv.
K rozpisu procesných úkonov: Okresný súd Piešťany vo veci nekoná viac ako 4 roky.
Ak predsedníčka súdu uvádza, že sťažovateľka do momentu, než sa dala zastúpiť
advokátkou, nedostatočne zrozumiteľne a vykonateľne špecifikovala petit návrhu vo veci
samej, k tomu uvádzame, že toto obdobie (necelé 2 mesiace) nemá žiaden vplyv na
nečinnosť súdu samotného k pomeru obdobia nečinnosti súdu. Medzi jednotlivými úkonmi
súdu, ktoré môžme považovať za administratívne úkony nevedúce k odstráneniu právnej
neistoty, sú ročné až dvojročné prieťahy, celkovo tak je súd viac ako 4 roky nečinný, resp.
neefektívne činný. Taktiež stojí za zmienku, že počas celého konania nebolo vytýčené ani
jedno pojednávanie.
Každý súd má možnosť a aj povinnosť zabezpečiť napĺňanie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
v každom konaní a v každom štádiu konania, v opačnom prípade tak súd vytvorí ústavne
netolerovateľné nekonanie vo veci.
Vzhľadom k vyššie uvedenému trváme na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu
a zároveň sťažovateľ upresňuje a uplatňuje si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace
s týmto vyjadrením(...)“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 4/2011:
Dňa 3. novembra 2011 podala sťažovateľka z titulu bezdôvodného obohatenia
proti odporcovi J.S. STYL INTERIER, s miestom podnikania
(ďalej len „odporca), na Okresnom súde Piešťany návrh
na „zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 4/2011
a na rozhodnutie bola pridelená sudkyni JUDr. Jane Jarošovej.
Dňa 8. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 4/2011-4 vyzval
sťažovateľku na doplnenie neúplného podania.
Dňa 2. januára 2012 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
doplnila žalobný návrh.
Dňa 1. júna 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 náhodným
výberom pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Vladimíre Slobodovej z dôvodu viac
ako 6 týždňov trvajúcej práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 19. júna 2012 okresný súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru
Trnava o zapožičanie spisu sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT-2004 a ORP-825/PN-TT-2009.
V rovnaký deň bola právna zástupkyňa sťažovateľky vyzvaná na doloženie celého
odborného vyjadrenia znalca dr. .
Dňa 27. júna 2012 bola súdu doručená odpoveď na výzvu zo strany právnej
zástupkyne sťažovateľky.
Dňa 28. júna 2012 boli súdu zaslané zapožičané spisy sp. zn. ORP-5447/5-OSV-TT-
2004 a ORP-825/PN-TT-2009.
Dňa 27. júla 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k žalobe.
Dňa 5. septembra 2012 bola vec v zmysle opatrenia sp. zn. 1 SprR 10/2012 vrátená
do senátu zákonnej sudkyni JUDr. Jane Tvrdej (predtým Jarošovej).
Dňa 3. októbra 2012 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky zaslané vyjadrenie
právneho zástupcu odporcu spolu s výzvou, či na podanom návrhu naďalej trvá.
Dňa 28. októbra 2014 bolo súdu doručené oznámenie od právnej zástupkyne
sťažovateľky.
Dňa 3. novembra 2014 bolo právnemu zástupcovi odporcu zaslané uvedené
vyjadrenie.
Dňa 15. januára 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k vyjadreniu
sťažovateľky. Toto vyjadrenie bolo v rovnaký deň zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky.
Neskôr bol už okresný súd celý rok 2015 nečinný.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmet tohto konania pred ústavným súdom bol vymedzený uznesením ústavného
súdu č. k. II. ÚS 668/2015-11 o prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie, teda predmetom
tohto konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 4/2011 „o zaplatenie 2.132,84 € s príslušenstvom“ dochádza
k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčka
okresného súdu neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali faktickej alebo právnej
zložitosti napadnutého konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Je skutočnosťou, že sťažovateľka podala vo veci
nepresný žalobný návrh, vzápätí však požiadala o právnu pomoc a splnomocnená právna
zástupkyňa už spresnila pôvodné podanie sťažovateľky.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov
nečinný v podstate celý rok 2015. Okrem toho od 28. júna 2012 až do začiatku roka 2015
bol okresný súd v danej veci neefektívne činný, pretože vykonával vo veci iba
administratívne úkony (zapožičanie spisu, opatrenie o zákonnom sudcovi, zaslanie
stanovísk na vyjadrenie atď., teda úkony, ktoré môže vykonať aj vyšší súdny úradník).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Okresný súd teda cca tri roky veci nevykonal efektívne úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas napadnutého konania
nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy
a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti
veci ani správania účastníkov konania, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu. Na
skutočnosť, že „k prieťahom zo strany súdu v predmetnom konaní došlo z dôvodu
nedostatočnej personálnej obsadenosti súdu“, na ktorú v danej veci poukázala predsedníčka
okresného súdu, nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach
viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného
súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa
musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to
len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností, na ktoré
predsedníčka okresného súdu poukazuje, sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či
konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity
príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane
zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo
porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú
vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nebolo možné prihliadnuť ani na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 16 Kss 9/2013-91
z 20. marca 2014, teda na skutočnosti súvisiace s prípadnou disciplinárnou
nezodpovednosťou zákonného sudcu, na ktoré poukázala predsedníčka okresného súdu
vo svojom vyjadrení (pozri bod I/3.1).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, pretože
„Neúmerná dĺžka konania pred súdom má(...) dopad najmä na jej psychickú stránku
a absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci rozhodnuté a nemôže byť
uzavretá kapitola v jej živote.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv, najmä na
výšku uplatnenej pohľadávky („2132,84 € s prísl.“) považuje za primerané vo výške
1 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 24. októbra 2014, spísanie ústavnej
sťažnosti z 24. októbra 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
z 11. decembra 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po
134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí
odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 432,23 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016