Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Podtatranská

advokátska kancelária, s. r. o., Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Romana Vaška, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s porušením

Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 23. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s porušením

a porušenie práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. apríla 2004 Okresnému

súdu Poprad žalobu proti Prezídiu Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,

odboru hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie sumy

44 550 Sk a o určenie neplatnosti personálneho rozkazu č. 228 z 28. júna 2001. Okresný súd

Poprad postúpil vec Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením

z 29. januára 2008 konanie o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu č. 228

z 28. júna 2001 zastavil, nárok sťažovateľa na zaplatenie 44 550 Sk s príslušenstvom vylúčil

na samostatné konanie a vec postúpil Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. novembra 2011

tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2012 tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

namietal vady konania podľa a (ďalej len

„OSP“). O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 28. apríla 2014 tak, že toto dovolanie odmietol.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo

na zákonného sudcu podľa z dôvodu, že vec nebola pridelená sudcovi

určenému príslušným rozvrhom prác, keďže „vec je vedená pod sp. zn. , pričom

ide o občiansko-právny spor, ktorý mal byť vedený v C registri“.

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy nesprávne právne posúdili vec,

keď dospeli k záveru, že sú viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. júna 2001 o znížení

osobného príplatku sťažovateľa. Poukazuje tiež na to, že konajúce súdy porušili princíp

právnej istoty vyjadrený v , keďže v skutkovo a právne podobnej veci

2

vedenej okresným súdom pod sp. zn. a preskúmanej krajským súdom

ako odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodli odlišne.

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd a krajský súd svoje rozsudky neodôvodnili

riadne, čím mu mali odňať možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, pričom ďalej uvádza:

„Súd prvého stupňa ako i odvolací súd svojim postupom odňali sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom, keď obidva súdy nezdôvodnili riadne napadnuté rozhodnutia,

pričom odvolací súd zároveň pochybil i v tom, že nezdôvodnené rozhodnutie súdu prvého

stupňa podľa ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) nezrušil...

Základným právnym názorom súdu prvého stupňa, ale i odvolacieho súdu,

na základe ktorého bola žaloba žalobcu zamietnutá, je ich názor že pri rozhodnutí v tejto

veci sú súdy viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. 6. 2001... Ani súd prvého stupňa

a ani odvolací súd nepresvedčili sťažovateľa, že by tento ich právny názor mal oporu

v zákone, pretože žiadne zákonné ustanovenia, ktoré by zdôvodňovali ich postup pri

hodnotení uvedeného personálneho rozkazu necitovali a ani inak neuviedli, preto ich

právne posúdenie veci je pre žalobcu len nezdôvodneným názorom.

Podľa sťažovateľa predmetný nezákonný personálny rozkaz je len jedným z dôkazov,

ktoré boli v konaní vykonané. Prečo sa súdy necítili byť viazané zákonným personálnym

rozkazom č. 262/1999, ktorým bol žalobcovi priznaný osobný príplatok...,

ktorý bol tiež jedným z dôkazov, to nezdôvodnili.

... Pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne zdôvodnené podľa ust. §-

u 157 ods. 2 , je odvolací súd povinný podľa názoru sťažovateľa napadnuté

rozhodnutie v súlade s ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, inak dôjde narušeniu dvojinštančnosti konania

a tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. To platí aj v prípade, že odvolací súd

je presvedčený o vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré nie je dostatočne

odôvodnené v súlade s ust. §-u 157 ods. 2 Sťažovateľ v tomto smere poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: ...

Odvolací súd taktiež presvedčivo nevysvetlil, aký je rozdiel medzi jednostranným

rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného príplatku vo veci právoplatne rozhodnutej

na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn.: a jednostranným rozhodnutím

zamestnávateľa o znížení osobného príplatku v tejto veci, ktorý sa nazýva personálny

rozkaz, preto že právne nezdôvodnil, akú právnu povahu majú tieto rozhodnutia

zamestnávateľa a prečo súd nemusel byť viazaný jednostranným rozhodnutím

zamestnávateľa o znížení osobného príplatku vo veci vedenej pod sp. zn.: a

prečo musí byť viazaný jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného

príplatku v tejto veci. Súd namiesto toho konštatuje, že nemá právomoc na preskúmanie

jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného príplatku v tejto veci. Opäť

ide len o tvrdenie súdu bez citácie právnych predpisov, resp. bez odkazu na ne, čo je

nepresvedčivé a nekontrolovateľné a takéto zdôvodnenie považuje sťažovateľ

za arbitrárne...

Podľa nášho názoru právne neodôvodnený názor prvostupňového i odvolacieho súdu

že pri rozhodnutí v tejto veci sú súdy viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. 6. 2001

je nesprávny, v rozpore s právom žalobcu, aby vec bola rozhodnutá nezávislým súdom, ako

i v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ide o zásah do nezávislosti súdu

a odopretie spravodlivosti sťažovateľovi.“

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48

ods. 1 , ku ktorému malo dôjsť pridelením veci do nesprávneho registra, uvádza:

„Podľa nášho názoru je nesprávne pokladať za správne obsadený súd, ak bolo

porušené právo účastníka konania na jeho zákonného sudcu, teda v súlade s ust. §-u 3

ods. 3 , podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Už všeobecné súdy musia byť strážcami ústavnosti pri svojom konaní a rozhodovaním,

a to v súlade s SR.

Preto pokiaľ SR stanovuje, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi a zároveň zákon stanovuje, kto je považovaný za zákonného sudcu, javí sa nám

4

nesprávne tvrdenie, že súd obsadený inou osobou, ako zákonným sudcom možno považovať

za správne obsadený súd. Opačný názor sa nám javí ako ústavne nekonformný a zužujúci

výklad.

Pokiaľ sa týka tvrdenia odvolacieho súdu, ktorý skutočnosť, že vec bola zaradená do

nesprávneho registra, nepovažuje za významnú, keďže táto chyba mala byť odstránená

ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. MS SR č. márnym uplynutím 30 dňovej lehoty

od nesprávneho zaradenia veci, máme za to, že tento právny názor je nesprávny.

Chybné zaradenie veci do registra sa nemôže zhojiť aplikáciou ust. §-u 152

ods. 7 Vyhl. č. Takéto tvrdenie je v rozpore s ust. §-u 3 ods. 3 Zák.

č. , podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Zákon určuje osobu zákonného sudcu len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. nie je ani zákonom ani rozvrhom práce,

preto je jeho aplikácia predpisom vyššej právnej sily priamo vylúčená. Zároveň ust. §-u 152

ods. 7 Vyhl. č. považujeme za pokus o legislatívne obchádzanie ust.

ods. 1 veta prvá SR.

Pokiaľ súd zistí pri rozhodovaní rozpor v predpise vyššej právnej sily − čl. 48 ods. 1

SR a ust. §-u 3 ods. 3 na jednej strane a ust. §-u 152 ods. 7

Vyhl. č. ako predpisu nižšej právnej sily, ktorý je mimochodom vydaný

exekutívou, máme za to, že súd je povinný pridržať sa normy vyššej právnej sily, ktorá bola

kreovaná zákonodarnou mocou a podať podnet na zosúladenie odporujúcej normy nižšej

právnej sily príslušnému orgánu.

Keďže prvostupňový sudca podľa rozvrhu práce

na rok 2008 nebol zaradený na prejednávanie civilných vecí, by sa v súlade s rozvrhom

práce nikdy nemohol stať zákonným sudcom na prejednanie tejto veci.“

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie uvádza právne závery vyplývajúce

z judikatúry ústavného súdu, najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti podľa –

teda jej podania v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), sťažovateľ uvádza:

„V súlade s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky plynie lehota na podanie

tejto ústavnej sťažnosti od doručenia rozhodnutia o dovolaní, v tomto prípade

od doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 4. 2014, sp. zn.:

, ktoré nám bolo doručené dňa 22. 5. 2014, a teda lehota na podanie

ústavnej sťažnosti končí dňom 22. 7. 2014.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„... Základné práva sťažovateľa... podľa SR, princíp právneho

štátu podľa SR, právo... podľa SR a právo... podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2012, číslo

konania porušené boli.

... Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2012, číslo konania

18 CoPr/5/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 5 000,- EUR € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania v sume 284,08 €.

Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa

sťažovateľa je odôvodnené „z dôvodu zásahu do jeho ústavných práv. Jeho návrh

sa prejednáva od roku 2004, súdy vo veci viackrát pochybili a nakoniec vyhlásili,

že nie sú vo veci nezávislé a že nemôžu vo veci rozhodnúť o všetkých podstatných otázkach

a musia sa držať personálneho rozkazu.

Neodôvodnili však svoje rozhodnutie po právnej stránke a navyše mu bol odňatý

aj zákonný sudca, opäť chybným postupom súdu a sudca ktorý vec rozhodoval, v danom

6

roku nebol pridelený na rozhodovanie civilných vecí vôbec. Hoci tieto okolnosti namietal,

súdy rozhodnutia ani neodôvodnili v zákonnom predpísanom rozsahu, tak sa z napadnutého

rozhodnutia a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu nedozvedel, podľa

akých zákonných noriem v konaní vlastne neuspel. Tento postup súdu v ňom vyvolal pocit

nespravodlivosti, márnosti súdneho konania, ktoré mu neprinieslo ani len zákonné

vysvetlenie, prečo vo veci neuspel a to po 10-tich rokoch súdneho konania.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 28. marca 2013, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 21. júla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

podľa v tejto časti z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 28. apríla 2014 tak, že ho odmietol.

Predmetné uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 22. mája 2014, a preto

s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu „lehota na podanie ústavnej sťažnosti končí

dňom 22. 7. 2014“.

Ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľa neakceptuje, pričom ako rozhodujúcu

skutočnosť zohľadnil to, že sťažovateľ ňou nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného

8

súdu (napr. , ) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu

ustálenej judikatúry ústavného súdu (na ktorú sťažovateľ poukazuje, pozn.), v zmysle ktorej

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi

a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

(obdobne napr. , , ). Pri posudzovaní otázky

dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného

znenia a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný

prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd

ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup

dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľ neurobil.

Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe

a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol

by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý

rozsudok krajského súdu).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

nenamieta porušenie označených práv podľa a dohovoru rozhodnutím najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Za týchto

okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu,

a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa, a preto

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa ako podanú

oneskorene.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov, ústavný súd tiež považuje za potrebné

poukázať na to, že sťažovateľ v dovolaní z 18. apríla 2013 proti rozsudku najvyššieho súdu

z 23. mája 2012 namietal, že mu postupom okresného súdu a krajského súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle tým, že tieto súdy nedostatočne

odôvodnili svoje rozsudky, okrem iného aj vo vzťahu k ich právnemu záveru, že sú viazané

personálnym rozkazom č. 228 z 28. júna 2001. Sťažovateľ tiež namietal, že vec bola

zapísaná do registra „S“, nie do registra „C“, čím bol daný dovolací dôvod podľa § 237

písm. g) . Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 28. apríla

2014 dovolanie sťažovateľa odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že napriek

procesnej povahe uvedeného uznesenia sa najvyšší súd vecne vysporiadal s dovolacími

námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je v zásade zhodná s jeho dovolacou argumentáciou, preto táto skutočnosť zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa aj pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

10

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016