Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 50/2016
PDF · 206.31 KB
No categories available
II. ÚS 50/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Podtatranská
advokátska kancelária, s. r. o., Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. Romana Vaška, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoPr 5/2012
z 23. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1
ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 18 CoPr 5/2012 z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. apríla 2004 Okresnému
súdu Poprad žalobu proti Prezídiu Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,
odboru hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie sumy
44 550 Sk a o určenie neplatnosti personálneho rozkazu č. 228 z 28. júna 2001. Okresný súd
Poprad postúpil vec Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením
z 29. januára 2008 konanie o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu č. 228
z 28. júna 2001 zastavil, nárok sťažovateľa na zaplatenie 44 550 Sk s príslušenstvom vylúčil
na samostatné konanie a vec postúpil Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“).
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 S 3/2008 z 3. novembra 2011
tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 18 CoPr 5/2012 z 23. mája 2012 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
namietal vady konania podľa § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 4 Cdo 180/2013 z 28. apríla 2014 tak, že toto dovolanie odmietol.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že vec nebola pridelená sudcovi
určenému príslušným rozvrhom prác, keďže „vec je vedená pod sp. zn. 21 S/3/2008, pričom
ide o občiansko-právny spor, ktorý mal byť vedený v C registri“.
Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy nesprávne právne posúdili vec,
keď dospeli k záveru, že sú viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. júna 2001 o znížení
osobného príplatku sťažovateľa. Poukazuje tiež na to, že konajúce súdy porušili princíp
právnej istoty vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže v skutkovo a právne podobnej veci
2
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 79/2002 a preskúmanej krajským súdom
ako odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 9/2004 rozhodli odlišne.
Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd a krajský súd svoje rozsudky neodôvodnili
riadne, čím mu mali odňať možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, pričom ďalej uvádza:
„Súd prvého stupňa ako i odvolací súd svojim postupom odňali sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom, keď obidva súdy nezdôvodnili riadne napadnuté rozhodnutia,
pričom odvolací súd zároveň pochybil i v tom, že nezdôvodnené rozhodnutie súdu prvého
stupňa podľa ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. nezrušil...
Základným právnym názorom súdu prvého stupňa, ale i odvolacieho súdu,
na základe ktorého bola žaloba žalobcu zamietnutá, je ich názor že pri rozhodnutí v tejto
veci sú súdy viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. 6. 2001... Ani súd prvého stupňa
a ani odvolací súd nepresvedčili sťažovateľa, že by tento ich právny názor mal oporu
v zákone, pretože žiadne zákonné ustanovenia, ktoré by zdôvodňovali ich postup pri
hodnotení uvedeného personálneho rozkazu necitovali a ani inak neuviedli, preto ich
právne posúdenie veci je pre žalobcu len nezdôvodneným názorom.
Podľa sťažovateľa predmetný nezákonný personálny rozkaz je len jedným z dôkazov,
ktoré boli v konaní vykonané. Prečo sa súdy necítili byť viazané zákonným personálnym
rozkazom č. 262/1999, ktorým bol žalobcovi priznaný osobný príplatok...,
ktorý bol tiež jedným z dôkazov, to nezdôvodnili.
... Pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne zdôvodnené podľa ust. §-
u 157 ods. 2 O. s. p., je odvolací súd povinný podľa názoru sťažovateľa napadnuté
rozhodnutie v súlade s ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, inak dôjde narušeniu dvojinštančnosti konania
a tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. To platí aj v prípade, že odvolací súd
je presvedčený o vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré nie je dostatočne
odôvodnené v súlade s ust. §-u 157 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľ v tomto smere poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Cdo 317/2009...
Odvolací súd taktiež presvedčivo nevysvetlil, aký je rozdiel medzi jednostranným
rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného príplatku vo veci právoplatne rozhodnutej
na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn.: 15 C/79/02 a jednostranným rozhodnutím
zamestnávateľa o znížení osobného príplatku v tejto veci, ktorý sa nazýva personálny
rozkaz, preto že právne nezdôvodnil, akú právnu povahu majú tieto rozhodnutia
zamestnávateľa a prečo súd nemusel byť viazaný jednostranným rozhodnutím
zamestnávateľa o znížení osobného príplatku vo veci vedenej pod sp. zn.: 15C/79/02 a
prečo musí byť viazaný jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného
príplatku v tejto veci. Súd namiesto toho konštatuje, že nemá právomoc na preskúmanie
jednostranným rozhodnutím zamestnávateľa o znížení osobného príplatku v tejto veci. Opäť
ide len o tvrdenie súdu bez citácie právnych predpisov, resp. bez odkazu na ne, čo je
nepresvedčivé a nekontrolovateľné a takéto zdôvodnenie považuje sťažovateľ
za arbitrárne...
Podľa nášho názoru právne neodôvodnený názor prvostupňového i odvolacieho súdu
že pri rozhodnutí v tejto veci sú súdy viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. 6. 2001
je nesprávny, v rozpore s právom žalobcu, aby vec bola rozhodnutá nezávislým súdom, ako
i v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ide o zásah do nezávislosti súdu
a odopretie spravodlivosti sťažovateľovi.“
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť pridelením veci do nesprávneho registra, uvádza:
„Podľa nášho názoru je nesprávne pokladať za správne obsadený súd, ak bolo
porušené právo účastníka konania na jeho zákonného sudcu, teda v súlade s ust. §-u 3
ods. 3 Zák. č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Už všeobecné súdy musia byť strážcami ústavnosti pri svojom konaní a rozhodovaním,
a to v súlade s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.
Preto pokiaľ Ústava SR stanovuje, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi a zároveň zákon stanovuje, kto je považovaný za zákonného sudcu, javí sa nám
4
nesprávne tvrdenie, že súd obsadený inou osobou, ako zákonným sudcom možno považovať
za správne obsadený súd. Opačný názor sa nám javí ako ústavne nekonformný a zužujúci
výklad.
Pokiaľ sa týka tvrdenia odvolacieho súdu, ktorý skutočnosť, že vec bola zaradená do
nesprávneho registra, nepovažuje za významnú, keďže táto chyba mala byť odstránená
ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. márnym uplynutím 30 dňovej lehoty
od nesprávneho zaradenia veci, máme za to, že tento právny názor je nesprávny.
Chybné zaradenie veci do registra sa nemôže zhojiť aplikáciou ust. §-u 152
ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. Takéto tvrdenie je v rozpore s ust. §-u 3 ods. 3 Zák.
č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu
na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci.
Zákon určuje osobu zákonného sudcu len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. nie je ani zákonom ani rozvrhom práce,
preto je jeho aplikácia predpisom vyššej právnej sily priamo vylúčená. Zároveň ust. §-u 152
ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. považujeme za pokus o legislatívne obchádzanie ust. čl. 48
ods. 1 veta prvá Ústavy SR.
Pokiaľ súd zistí pri rozhodovaní rozpor v predpise vyššej právnej sily − čl. 48 ods. 1
Ústavy SR a ust. §-u 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. na jednej strane a ust. §-u 152 ods. 7
Vyhl. č. 545/2005 Z. z. ako predpisu nižšej právnej sily, ktorý je mimochodom vydaný
exekutívou, máme za to, že súd je povinný pridržať sa normy vyššej právnej sily, ktorá bola
kreovaná zákonodarnou mocou a podať podnet na zosúladenie odporujúcej normy nižšej
právnej sily príslušnému orgánu.
Keďže prvostupňový sudca podľa rozvrhu práce
na rok 2008 nebol zaradený na prejednávanie civilných vecí, by sa v súlade s rozvrhom
práce nikdy nemohol stať zákonným sudcom na prejednanie tejto veci.“
Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie uvádza právne závery vyplývajúce
z judikatúry ústavného súdu, najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.
K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy –
teda jej podania v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), sťažovateľ uvádza:
„V súlade s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky plynie lehota na podanie
tejto ústavnej sťažnosti od doručenia rozhodnutia o dovolaní, v tomto prípade
od doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 4. 2014, sp. zn.:
4 Cdo 180/2013, ktoré nám bolo doručené dňa 22. 5. 2014, a teda lehota na podanie
ústavnej sťažnosti končí dňom 22. 7. 2014.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„... Základné práva sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, princíp právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a právo... podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2012, číslo
konania 18 CoPr/5/2012 porušené boli.
... Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2012, číslo konania
18 CoPr/5/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 5 000,- EUR € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“
Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania v sume 284,08 €.
Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa
sťažovateľa je odôvodnené „z dôvodu zásahu do jeho ústavných práv. Jeho návrh
sa prejednáva od roku 2004, súdy vo veci viackrát pochybili a nakoniec vyhlásili,
že nie sú vo veci nezávislé a že nemôžu vo veci rozhodnúť o všetkých podstatných otázkach
a musia sa držať personálneho rozkazu.
Neodôvodnili však svoje rozhodnutie po právnej stránke a navyše mu bol odňatý
aj zákonný sudca, opäť chybným postupom súdu a sudca ktorý vec rozhodoval, v danom
6
roku nebol pridelený na rozhodovanie civilných vecí vôbec. Hoci tieto okolnosti namietal,
súdy rozhodnutia ani neodôvodnili v zákonnom predpísanom rozsahu, tak sa z napadnutého
rozhodnutia a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu nedozvedel, podľa
akých zákonných noriem v konaní vlastne neuspel. Tento postup súdu v ňom vyvolal pocit
nespravodlivosti, márnosti súdneho konania, ktoré mu neprinieslo ani len zákonné
vysvetlenie, prečo vo veci neuspel a to po 10-tich rokoch súdneho konania.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 28. marca 2013, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 21. júla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 28. apríla 2014 tak, že ho odmietol.
Predmetné uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 22. mája 2014, a preto
s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu „lehota na podanie ústavnej sťažnosti končí
dňom 22. 7. 2014“.
Ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľa neakceptuje, pričom ako rozhodujúcu
skutočnosť zohľadnil to, že sťažovateľ ňou nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutím
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného
8
súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu
ustálenej judikatúry ústavného súdu (na ktorú sťažovateľ poukazuje, pozn.), v zmysle ktorej
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom
doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi
a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
(obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky
dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného
znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný
prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd
ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup
dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľ neurobil.
Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe
a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol
by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý
rozsudok krajského súdu).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti
nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutím najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Za týchto
okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu,
a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa, a preto
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vychádzajúc z týchto právnych záverov, ústavný súd tiež považuje za potrebné
poukázať na to, že sťažovateľ v dovolaní z 18. apríla 2013 proti rozsudku najvyššieho súdu
z 23. mája 2012 namietal, že mu postupom okresného súdu a krajského súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP tým, že tieto súdy nedostatočne
odôvodnili svoje rozsudky, okrem iného aj vo vzťahu k ich právnemu záveru, že sú viazané
personálnym rozkazom č. 228 z 28. júna 2001. Sťažovateľ tiež namietal, že vec bola
zapísaná do registra „S“, nie do registra „C“, čím bol daný dovolací dôvod podľa § 237
písm. g) OSP. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 180/2013 z 28. apríla
2014 dovolanie sťažovateľa odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že napriek
procesnej povahe uvedeného uznesenia sa najvyšší súd vecne vysporiadal s dovolacími
námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je v zásade zhodná s jeho dovolacou argumentáciou, preto táto skutočnosť zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
10
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016