Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/180/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu plk. JUDr. P., bývajúceho

v P., zastúpeného P., so sídlom v P., IČO: X., za ktorú koná Mgr. R., proti ţalovanému P.,

o zaplatenie 1.478,79 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. mája 2012 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobca sa podanou ţalobou domáhal určenia, ţe personálny rozkaz ţalovaného

z 28. júna 2001 č. X., ktorým mu bol zníţený osobný príplatok z 50%, t.j. zo sumy

7.520,- Sk na 41,05%, t.j. na sumu 6.170,- Sk je neplatný a platný je personálny rozkaz

riaditeľa odboru h. KR PZ v P. č. X. zo 14. októbra 1999, ktorým mu bol priznaný osobný

príplatok vo výške 50%. Zároveň ţiadal, aby bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť mu

sumu 44.550,- Sk s 11% úrokom z omeškania od 13. apríla 2004 do zaplatenia.

Uznesením Krajského súdu v Prešove z 29. januára 2008 sp. zn. , ktorý

nadobudol právoplatnosť 4. marca 2008, bolo konanie o preskúmanie zákonnosti a postupu

rozhodnutia ţalovaného – personálneho rozkazu č. X. z 28. júna 2001 v spojení s rozhodnutím

o odvolaní z 26. októbra 2001 č.p. PPZ-609/UHCP-V/2001 zastavené a nárok ţalobcu na

zaplatenie osobného príplatku vo výške 44.550,- Sk s 11% úrokom z omeškania od 13. apríla

2004 do zaplatenia bol vylúčený na samostatné konanie a uznesením Krajského súdu

v Prešove z 13. apríla 2008 sp. zn. bola táto vec (týkajúca sa finančného nároku –

2

pozn. dovolacieho súdu) postúpená Okresnému súdu Prešov ako súdu vecne a miestne

príslušnému na prejednanie.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 3. novembra 2011 č.k. -27 ţalobu ţalobcu

zamietol a súčasne ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Zamietajúci výrok odôvodnil

tým, ţe rozhodnutie ţalovaného – personálny rozkaz č. X. z 28.6.2001 nebol zrušený,

je právoplatný a vyhovieť ţalobe by bolo moţné len v prípade, ak by sa ţalobca úspešne

domohol jeho zrušenia v rámci preskúmania rozhodnutia (personálneho rozkazu) v konaní

na Krajskom súde v Prešove, kde však konanie bolo zastavené z dôvodu, ţe ţaloba

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bola podaná po márnom uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142

ods. 1 a nedostatkom vzniku trov ţalovanému na trovách konania.

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. mája 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Vyhádzal zo zistenia, ţe súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne vyhodnotil jednotlivé zistenia a vyvodil

aj správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému

dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave, na ktorom

sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. K námietke ţalobcu týkajúcej

sa nesprávneho obsadenia súdu a porušenia ústavnej zásady zákonného sudcu s poukazom

na , , o súdoch a vyhlášky MS SR

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špeciálny súd a vojenské súdy uviedol, ţe aj keď uvedená vec po postúpení Krajským súdom

v Prešove okresnému súdu mala byť správne zapísaná do registra „C“, keďţe sa jednalo

o pracovnoprávny nárok, zápis do registra „S“ súdom prvého stupňa síce nebol správny,

čo však neznamená, ţe vec nerozhodol zákonný sudca. Za nedôvodnú povaţoval aj námietku

ţalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretoţe

z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, ţe k zamietnutiu ţaloby na zaplatenie rozdielu

na sluţobnom plate ţalobcu v dôsledku zníţenia osobného príplatku došlo z dôvodu,

ţe personálny rozkaz č. X. z 28. júna 2001 nadobudol právoplatnosť a tak nejestvuje zákonný

podklad pre priznanie tohto nároku. Nestotoţnil, sa ani s námietkou ţalobcu, podľa ktorého

bolo potrebné porovnať prejednávanú vec s vecou vedenou na Okresnom súde Prešov pod sp.

zn. napriek tomu, ţe sa v nej riešil obdobný nárok, pretoţe v tomto prípade

3

procesný postup uplatnenia nároku bol iný. V prejednávanej veci bol návrh podaný na súd po

uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho

orgánu v poslednom stupni a z toho dôvodu rozhodnutie ţalovaného (personálny rozkaz)

nemohol byť súdom preskúmaný a konanie vo veci vedenej pod sp. zn. bolo

zastavené. Personálny rozkaz č. X. z 28. júna 2001 nadobudol právoplatnosť a všeobecný súd

pri posudzovaní nároku na zaplatenie rozdielu osobného príplatku otázku jeho zákonnosti

nemôţe riešiť. Preto s poukazom na ustanovenie napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil . Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 224 ods. 1 v spojení s §

142 ods. 1 a neuplatnením si náhrady trov konania účastníkmi v odvolacom konaní.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca a navrhol, aby dovolací súd

oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Obdobne ako v odvolaní namietal, ţe vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd (§ 237

písm. g/ ) a tieţ, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (

písm. f/ ). Vadu konania podľa bolo podľa ţalobcu potrebné vidieť

v tom, ţe vec bola na súde prvého stupňa zapísaná v registri „S“, hoci sa podľa povahy veci

jedná o občianskoprávnu vec podľa svojej povahy a mala byť prejednaná v registri „C“ a teda

je tu podozrenie, ţe došlo k odňatiu zákonného sudcu. S právnym názorom odvolacieho súdu,

podľa ktorého bol súd prvého stupňa pri prejednaní tejto veci zákonne obsadený, nesúhlasí.

Vadu konania v zmysle ţalobca odôvodňoval nedostatočným

odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa, v rozpore s ,

čím znemoţnil ţalobcovi podať kvalifikované odvolanie, v ktorom by sa mohol vyjadriť

k dôvodom napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nijakým spôsobom

neuviedol, na základe ktorých dôkazov rozhodol, ako ich vyhodnotil, iba konštatuje

čo povaţuje za preukázané, tieţ skutkový stav právne neposúdil, neuviedol podľa ktorých

právnych predpisov vec posúdil. Odvolací súd mal preto správne vec zrušiť a vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej ţalobca v dôvodoch svojho dovolania doslovne

zopakoval skutočnosti uvádzané uţ v dôvodoch podaného odvolania voči rozsudku súdu

prvého stupňa týkajúce sa jednak nezákonnosti obsadenia súdu, nepreskúmateľnosti

rozhodnutia, ako aj skutkových okolností týkajúcich sa predmetu sporu, z ktorých

(posudzujúc podanie podľa ) bolo potrebné vyvodiť námietku, ţe napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ), pretoţe podľa neho právny názor, podľa ktorého je súd viazaný

personálnym rozkazom č. X. z 28. júna 2001 je len subjektívny, bez opory v zákone. Súdy

nepresvedčili ţalobcu, ţe tento právny názor má oporu v zákone, pretoţe ţiadne zákonné

ustanovenie, ktoré by zdôvodňovalo ich postup pri hodnotení personálneho rozkazu

necitovali, a ani neuviedli právne posúdenie veci, a tak je pre ţalobcu len nezdôvodneným

názorom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom, pretoţe dovolaním moţno napadnúť nie akékoľvek právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ale iba také rozhodnutie, voči ktorému podanie dovolania pripúšťa zákon

( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ). Nejde ani o rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil svoj

právny názor ( ). Odvolací súd tieţ výrokom svojho rozsudku nevyslovil,

ţe je dovolanie prípustné a ani súd prvého stupňa vo výroku nevyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ). Rozsudok napadnutý

dovolaním ţalobcu nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí, preto

prípustnosť jeho dovolania z ustanovení nevyplýva.

Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242

ods. 1 Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej

vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237

sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne

v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby

k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba

zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v ako dôvodu,

ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka,

ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade.

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ dovolateľ nenamietal

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či rozhodoval vo veci vylúčený

sudca ( ).

Ţalobca namietal, ţe konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237

písm. g/ , lebo bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu tým, ţe vec bola vedená

v registri „S“ pričom ide o občianskoprávny spor, ktorý mal byť vedený v registri „C“, a teda

vec prejednával a rozhodol nesprávne obsadený súd.

V ustanovení sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré

aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

6

V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nerozhodoval súd nesprávne

obsadený ani vylúčený sudca.

Nesprávne obsadeným súdom ( ) je súd, ktorý nie je obsadený

v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec

prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná

zákonný sudca (porovnaj tieţ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008

sp. zn. ). Zákonným sudcom ( )

je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie

zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú

upravuje o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie

o veci upravená . Nevyhnutným predpokladom toho,

aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci

súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane

predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec

prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu,

sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec

prejednať a rozhodnúť (por. tieţ o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov).

Právo na zákonného sudcu je zaručené v ,

podľa ktorého nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku,

ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad

(procesných pravidiel).

Otázke práva na zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, napr. , , , ,

, . Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak,

7

ţe ním je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu a ktorý bol

určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce.

Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda

súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy

sudcom (spĺňajúcim uvedené predpoklady) a určenia zloţenia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce (, o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov). Pokiaľ potom vec prejedná a rozhodne sudca (alebo senát)

určený rozvrhom práce, nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. V prípade ak nastanú

okolnosti odôvodňujúce zmenu rozvrhu práce tak, ţe dochádza k presunu pridelených vecí

na iného sudcu (senát), aj sudca (senát), ktorému boli následne pridelené (por. § 3

ods. 4 cit. zákona), treba takisto povaţovať za zákonného sudcu (senát).

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie

nie je postihnuté namietanou vadou, podľa , keďţe konanie pred súdom

prvého stupňa sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Prešov a vo veci

konal zákonný sudca tohto súdu určený rozvrhom práce tohto súdu na príslušný kalendárny

rok. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, ţe vec bola zapísaná v registri „S“ namiesto do registra

„C“ z čoho vyvodzoval práve namietanú vadu konania, dovolací súd na tomto mieste v plnom

rozsahu poukazuje na podrobné odôvodnenie takejto námietky ţalobcu uţ odvolacím súdom

v odôvodnení jeho rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţňuje a na dôvaţok

len zdôrazňuje, ţe zápis veci do nesprávneho registra je riešený tak v rozvrhu práce

príslušného súdu, ako aj v ustanovení vyhlášky MS SR č.

(na ktorý poukázal uţ odvolací súd), z ktorého vyplýva, ţe pokiaľ do 30 dní nie je vec

nesprávne zapísaná prevedená do iného registra, stáva sa zákonným sudcom sudca, ktorému

bola vec pridelená náhodným výberom podľa pôvodného pridelenia. Z uvedeného vyplýva,

ţe zapísaním veci do registra „S“ pri dodrţaní vyššie uvedených zásad, nebolo ţalobcovi

odňaté právo na zákonného sudcu, ktoré ţalobca v priebehu konania pred súdom prvého

stupňa ani nenamietal.

Ţalobca tieţ namietal, ţe konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237

písm. f/ , spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne

vadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka

konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,

podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon

a pod.).

Pokiaľ dovolateľ namietal v dovolaní nepreskúmateľnosť rozhodnutia oboch súdov

spočívajúcu najmä v tom, ţe nezdôvodnili, prečo sú viazané personálnym rozkazom č. X.

z 28. júna 2001 a ktorého správnosť nemôţe byť v tomto konaní preskúmavaná, ktorý

je len jedným z dôkazov v tomto konaní, keďţe on sa nedomáha v tomto konaní

jeho preskúmania, ale sa domáha zaplatenia časti funkčného platu, na čo súd právomoc má,

táto jeho námietka neobstojí.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces podľa

cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

9

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

10

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa ako aj odvolací

súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil

aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého

stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle poukázal. Súd prvého stupňa

ţalobu zamietol na tom základe, ţe zaplatenia rozdielu na sluţobnom plate v dôsledku

zníţenia osobného príplatku personálnym rozkazom č. X. z 28. júna 2001, sa ţalobca domáhal

za situácie, kedy predmetný personálny rozkaz bol právoplatný (nebol zrušený – pozn.

dovolacieho súdu), pričom odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa a doplnil,

ţe všeobecný súd uţ otázku zníţenia osobného príplatku v konaní o zaplatenie jeho rozdielu

nemôţe riešiť postupom podľa III. časti pre nedostatok právomoci na riešenie tejto

otázky. Tým dal odpoveď na odvolaciu námietku ţalobcu, ktorý sa domáhal postupu podľa

, pretoţe právo posúdiť otázku ako predbeţnú patrí súdu iba do tých čias, kým

orgán inak oprávnený o tejto otázke rozhodnúť, nevydal rozhodnutie, kedy je uţ súd jeho

výrokom viazaný, o ktorý prípad išlo aj v prejednávanej veci.

Podľa dovolacieho súdu teda niţšie súdy postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia;

ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157

ods. 2 ), je v ňom totiţ dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní

vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý

11

sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade

so zákonnou moţnosťou obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, pričom sa zároveň vyporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvádzanými

v dôvodoch odvolania. Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov parametre zákona

na odôvodnenie rozsudku (, , ) splnili, dovolací

súd sa uţ samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov nezaoberal.

Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať

to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu,

ktorý je nespokojný s právnymi závermi niţších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu

práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako

uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jeho poţiadavkami ().

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie

nie je postihnuté ani namietanou vadou, podľa

Dovolateľ v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci

ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,

sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď ), samo (prípadne) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

Keďţe dovolanie ţalobcu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

12

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej

neprípustnosti dovolania ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa

v spojení s ako smerujúci proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( ,

ods. 1 a ). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť mu trovy dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová