Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 64/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , , ,

, , zastúpených Advokátskou kanceláriou

, , konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta , vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod sp. zn. z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015

doručená sťažnosť , ,

, , ,

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou ,

, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky“ bez uvedenia jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli navrhovateľmi

v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), v ktorom

sa „domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu ponúknuť... [im] na predaj, resp. uzavrieť

kúpnu zmluvu o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 30/64 na nehnuteľnostiach

nachádzajúcich sa v katastrálnom území ..., a to za kúpnu cenu

27 094,53 EUR“.

Okresný súd v označenej veci poslednýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh

sťažovateľov na začatie konania zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku

okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré

podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

13. apríla 2015 vzali v celom rozsahu späť. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté

2

rozhodnutie“) dovolacie konanie zastavil, pričom súvisiacim výrokom rozhodol

o povinnosti sťažovateľov spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy dovolacieho

konania v sume 1 066,99 €.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňujú okrem

iného takto:

«Najvyšší súd žiadnym spôsobom neodôvodnil otázku základnej sadzby tarifnej

odmeny, ktorá sa „nečakane“ v dovolacom konaní na rozdiel od predchádzajúceho

priebehu konania zmenila, pričom v predchádzajúcich rozhodnutiach nebola otázka

základne sadzby tarifnej odmeny sporná... Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku

základnej sadzby tarifnej odmeny neodôvodnil ani len s poukazom na konkrétne ustanovenie

vyhlášky č. »

Sťažovatelia rozhodnutie najvyššieho súdu v namietanej časti považujú

aj za nepredvídateľné, pretože „v uvedenej právnej veci otázka základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby nebola spornou, a bola vyčíslovaná v zmysle § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb ako jedna trinástina výpočtového základu vo veci, kedy

nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uviedli, že „Charakter uvedeného konania

(o nahradenie prejavu vôle) je typickým príkladom konania, v ktorom nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Táto otázka v priebehu konania nebola sporná...

Najvyšší súd v napadnutom uznesení však vychádzal však z vyčíslenia trov konania

so základnou sadzbou tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“.

Vzhľadom na už uvedené považujú sťažovatelia napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu za „nezákonné, neočakávané, prekvapivé, a excesívne v spojitosti s predchádzajúcimi

rozhodnutiami vo veci...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľov: ...,

..., ..., na súdnu ochranu v zmysle

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.04.2015 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom: ..., ...,

... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur

(slovom: tritisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...

sťažovateľom v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie ..

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

4

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti (napriek tomu, že v bode 1 navrhovaného petitu sťažovatelia

namietajú porušenie svojich práv postupom najvyššieho súdu) vyplýva, že sťažovatelia

najvyššiemu súdu vytýkajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej

6

rozhodoval o ich povinnosti nahradiť odporcovi trovy dovolacieho konania, a preto ústavný

súd posudzoval sťažnosť sťažovateľov v takto vymedzenom rozsahu. Z argumentácie

sťažovateľov ďalej vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mali byť ukrátení

o finančnú čiastku v sume 899,28 €, čo predstavuje rozdiel medzi ich povinnosťou nahradiť

odporcovi trovy právneho zastúpenia podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a povinnosťou na ich náhradu určenú podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred

všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle.

V danom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby bolo napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu sporné v otázke nastolenej sťažovateľmi, je v okolnostiach daného prípadu

nevyhnutné zohľadniť nielen to, že ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, ale

aj samotnú intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by

odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú sú sťažovatelia spoločne a nerozdielne

povinní odporcovi nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré mu v priebehu

dovolacieho konania vznikli, a ústavnosť uloženia ktorej je súčasťou ich argumentácie

v konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda

sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238

ods. 5 , ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako

podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu

vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), kde uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku nie je považované za efektívne.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hodnota, ktorá je pre sťažovateľov v tomto

prípade „v hre“, je v skutočnosti nižšia než najvyšším súdom uložená povinnosť nahradiť

odporcovi trovy jeho právneho zastúpenia v dovolacom konaní a predstavuje iba sumu

899,28 € ako rozdiel medzi najvyšším súdom im uloženou povinnosťou a čiastkou, ktorú by

boli inak povinní odporcovi uhradiť, ak by najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách právneho

zastúpenia v dovolacom konaní postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Z uvedeného

je potom zrejmé, že táto čiastka nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu

predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že opodstatnenosť

sťažnosti podľa vo veciach zanedbateľného významu prichádza

do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )]. Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahuje

v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľmi označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016