Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 64/2016
PDF · 181.39 KB
No categories available
II. ÚS 64/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , , ,
, , zastúpených Advokátskou kanceláriou
, , konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta , vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. 2 Cdo 459/2014 z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015
doručená sťažnosť , ,
, , ,
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou ,
, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky“ bez uvedenia jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli navrhovateľmi
v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 285/2004 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 192/2000), v ktorom
sa „domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu ponúknuť... [im] na predaj, resp. uzavrieť
kúpnu zmluvu o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 30/64 na nehnuteľnostiach
nachádzajúcich sa v katastrálnom území ..., a to za kúpnu cenu
27 094,53 EUR“.
Okresný súd v označenej veci poslednýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.
10 C 285/2004 z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh
sťažovateľov na začatie konania zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku
okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 235/2013 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré
podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
13. apríla 2015 vzali v celom rozsahu späť. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Cdo 459/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté
2
rozhodnutie“) dovolacie konanie zastavil, pričom súvisiacim výrokom rozhodol
o povinnosti sťažovateľov spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy dovolacieho
konania v sume 1 066,99 €.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňujú okrem
iného takto:
«Najvyšší súd žiadnym spôsobom neodôvodnil otázku základnej sadzby tarifnej
odmeny, ktorá sa „nečakane“ v dovolacom konaní na rozdiel od predchádzajúceho
priebehu konania zmenila, pričom v predchádzajúcich rozhodnutiach nebola otázka
základne sadzby tarifnej odmeny sporná... Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku
základnej sadzby tarifnej odmeny neodôvodnil ani len s poukazom na konkrétne ustanovenie
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.»
Sťažovatelia rozhodnutie najvyššieho súdu v namietanej časti považujú
aj za nepredvídateľné, pretože „v uvedenej právnej veci otázka základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby nebola spornou, a bola vyčíslovaná v zmysle § 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ako jedna trinástina výpočtového základu vo veci, kedy
nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.“.
V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uviedli, že „Charakter uvedeného konania
(o nahradenie prejavu vôle) je typickým príkladom konania, v ktorom nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Táto otázka v priebehu konania nebola sporná...
Najvyšší súd v napadnutom uznesení však vychádzal však z vyčíslenia trov konania
so základnou sadzbou tarifnej odmeny v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“.
Vzhľadom na už uvedené považujú sťažovatelia napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu za „nezákonné, neočakávané, prekvapivé, a excesívne v spojitosti s predchádzajúcimi
rozhodnutiami vo veci...“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľov: ...,
..., ..., na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 459/2014 zo dňa
29.04.2015 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom: ..., ...,
... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur
(slovom: tritisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...
sťažovateľom v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie ..
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
4
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti (napriek tomu, že v bode 1 navrhovaného petitu sťažovatelia
namietajú porušenie svojich práv postupom najvyššieho súdu) vyplýva, že sťažovatelia
najvyššiemu súdu vytýkajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej
6
rozhodoval o ich povinnosti nahradiť odporcovi trovy dovolacieho konania, a preto ústavný
súd posudzoval sťažnosť sťažovateľov v takto vymedzenom rozsahu. Z argumentácie
sťažovateľov ďalej vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mali byť ukrátení
o finančnú čiastku v sume 899,28 €, čo predstavuje rozdiel medzi ich povinnosťou nahradiť
odporcovi trovy právneho zastúpenia podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a povinnosťou na ich náhradu určenú podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred
všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle.
V danom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby bolo napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu sporné v otázke nastolenej sťažovateľmi, je v okolnostiach daného prípadu
nevyhnutné zohľadniť nielen to, že ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, ale
aj samotnú intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by
odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú sú sťažovatelia spoločne a nerozdielne
povinní odporcovi nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré mu v priebehu
dovolacieho konania vznikli, a ústavnosť uloženia ktorej je súčasťou ich argumentácie
v konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda
sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako
podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu
vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), kde uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku nie je považované za efektívne.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hodnota, ktorá je pre sťažovateľov v tomto
prípade „v hre“, je v skutočnosti nižšia než najvyšším súdom uložená povinnosť nahradiť
odporcovi trovy jeho právneho zastúpenia v dovolacom konaní a predstavuje iba sumu
899,28 € ako rozdiel medzi najvyšším súdom im uloženou povinnosťou a čiastkou, ktorú by
boli inak povinní odporcovi uhradiť, ak by najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách právneho
zastúpenia v dovolacom konaní postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Z uvedeného
je potom zrejmé, že táto čiastka nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu
predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach zanedbateľného významu prichádza
do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahuje
v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia
sťažovateľmi označených práv.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016