Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 72/2016
PDF · 192.53 KB
No categories available
III. ÚS 72/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom , advokátska kancelária, , vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 149/2014 zo 14. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 561/2015 z 9. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky(ďalej len „ústava“), jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 149/2014 zo 14. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 561/2015
z 9. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia vlastníckeho práva k pozemkom
označených v žalobe. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 83/2011 o žalobe
sťažovateľky rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého
stupňa“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého
stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná
s napadnutým rozsudkom podala proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti
pre posúdenie jej návrhu, a tiež tým, že nevyhovel jej návrhu na vykonanie dôkazu. V tejto
súvislosti namietala, že došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodu
nevykonania navrhovaného dôkazu súdom. Sťažovateľka ďalej uvádza skutkové tvrdenia
a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktoré
2
považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Sťažovateľka v tom, že najvyšší
súd odmietol jej dovolanie, hoci podľa sťažovateľkinho názoru bola založená prípustnosť jej
dovolania, videla porušenie svojich označených práv, preto označila aj toto uznesenie
najvyššieho súdu za porušujúce jej označené práva.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkov
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie. Zároveň sťažovateľka žiadal priznať finančné zadosťučinenie a náhradu trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
4
1.1 Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti
jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,
že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného
odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota
určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť
v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)
nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského
súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo v danom prípade sťažovateľkinej žalobe nemohol vyhovieť. Poukázal na to, že
sťažovateľka nemohla byť v okolnostiach prípadu dobromyseľná v tom, že jej sporné
pozemky patria aj s poukazom na schválený súdny zmier v konaní Obvodného súdu
Košice I sp. zn. 31 C 44/1991, preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuť
žalobu sťažovateľky pre nesplnenie predpokladov vydržania. V nadväznosti na uvedené
vykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom synov sťažovateľky, ktorí mali preukázať
dobromyseľnosť a nerušenú držbu sporných nehnuteľností, bolo možné považovať
6
za nadbytočné, pretože nebolo spôsobilé vyvrátiť súdom zistenú skutočnosť,
že sťažovateľka sa nemohla domnievať, že jej držba sporného pozemku je oprávnená
(chýbal právny titul, pozn.), pretože zo súdom schváleného zmieru vyplýval opak. Ústavný
súd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti
prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto
pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského
súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľky v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1, 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárny,
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
1.2 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré argumentačne odôvodňovala tým, že vo veci
konajúce súdy jej neumožnili preukázať podľa jej názoru rozhodné skutočnosti
navrhovaným dokazovaním, čím ju súdy znevýhodnili oproti odporcom v konaní. Ústavný
súd v tejto súvislosti konštatuje, že úvaha okresného súdu o odmietnutí vykonania
sťažovateľkou navrhovaného dôkazu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd a následne
v zmysle § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) doplnil na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu
ďalšie dôvody, podľa názoru ústavného súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak,
mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany žalovanej smerom
k zisťovaniu skutkového stavu veci. V dôsledku uvedeného taktiež nemožno konštatovať,
že by všeobecné súdy aplikovali zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom
konaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (I. ÚS 23/2010), či tak, že táto interpretácia
a aplikácia nebola v súlade s ústavou a dohovorom.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a rozsudkom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala
vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.3 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a tvrdila, že krajský súd
jej napadnutým rozsudkom v podstate odňal vlastníctvo, ktoré nadobudla v súlade
so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd uplatnením svojej
právomoci rozhodol o jej nároku v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, svoje
rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, pričom ústavný súd nezistil, že by krajský
súd mierou interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov vo väzbe
na rozhodujúce okolnosti prípadu poprel ich zmysel a účel. Sťažovateľkino tvrdenie, že ju
súd svojím rozhodnutím pozbavil vlastníctva, nezodpovedá podstatným okolnostiam
prípadu. Sťažovateľka totiž nikdy nebola vlastníčkou sporných pozemkov a v konaní ani
nevedela preukázať právny titul ich nadobudnutia. Skutočnosť, že v evidencii nehnuteľností
bola nejaký čas omylom vedená ako vlastníčka sporných pozemkov na základe mylného
zápisu, ktorý bol výsledkom pisárskej chyby, ešte nezakladá jej dobromyseľnosť pre účely
nadobudnutia sporných pozemkov vydržaním. Ústavný súd preto vychádzajúc
z argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi
označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 11 ods. 1 listiny a rozsudkom
krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť
8
sťažovateľky aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
1.4 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Článok 48 ods. 2 ústavy upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv
účastníkov konania, preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovateľka označila základné
práva nielen označením príslušného článku ústavy, ale aj ich slovným pomenovaním,
čo sťažovateľka neurobila v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať,
že ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoré
parciálne právo podľa označeného článku ústavy mala sťažovateľka na mysli.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení
s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor
sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa ústavy v spojení
s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah nedostatkov
zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci
ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým
návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
2. Sťažovateľka v neposlednom rade namietala porušenie označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením
odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP ani podľa § 238 OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny
poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,
že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
10
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,
a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu
prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené,
pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,
resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.),
t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne
konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne
preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani
námietka sťažovateľky o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že namietané články ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov
a primárne neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedených
ústavných noriem v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016
12