Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 72/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom , advokátska kancelária, , vo veci

namietaného porušenia a ,

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, základného práva podľa

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 14. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie a Slovenskej

republiky(ďalej len „ústava“), jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , základného práva podľa ,

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia vlastníckeho práva k pozemkom

označených v žalobe. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. o žalobe

sťažovateľky rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého

stupňa“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého

stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná

s napadnutým rozsudkom podala proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti

pre posúdenie jej návrhu, a tiež tým, že nevyhovel jej návrhu na vykonanie dôkazu. V tejto

súvislosti namietala, že došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodu

nevykonania navrhovaného dôkazu súdom. Sťažovateľka ďalej uvádza skutkové tvrdenia

a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktoré

2

považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Sťažovateľka v tom, že najvyšší

súd odmietol jej dovolanie, hoci podľa sťažovateľkinho názoru bola založená prípustnosť jej

dovolania, videla porušenie svojich označených práv, preto označila aj toto uznesenie

najvyššieho súdu za porušujúce jej označené práva.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkov

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie. Zároveň sťažovateľka žiadal priznať finančné zadosťučinenie a náhradu trov

konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

4

1.1 Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti

jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,

že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného

odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota

určená v počíta od právoplatnosti procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť

v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)

nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského

súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade sťažovateľkinej žalobe nemohol vyhovieť. Poukázal na to, že

sťažovateľka nemohla byť v okolnostiach prípadu dobromyseľná v tom, že jej sporné

pozemky patria aj s poukazom na schválený súdny zmier v konaní Obvodného súdu

Košice I sp. zn. , preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuť

žalobu sťažovateľky pre nesplnenie predpokladov vydržania. V nadväznosti na uvedené

vykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom synov sťažovateľky, ktorí mali preukázať

dobromyseľnosť a nerušenú držbu sporných nehnuteľností, bolo možné považovať

6

za nadbytočné, pretože nebolo spôsobilé vyvrátiť súdom zistenú skutočnosť,

že sťažovateľka sa nemohla domnievať, že jej držba sporného pozemku je oprávnená

(chýbal právny titul, pozn.), pretože zo súdom schváleného zmieru vyplýval opak. Ústavný

súd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení

v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti

prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ). Takéto

pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského

súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a , 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárny,

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

1.2 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ktoré argumentačne odôvodňovala tým, že vo veci

konajúce súdy jej neumožnili preukázať podľa jej názoru rozhodné skutočnosti

navrhovaným dokazovaním, čím ju súdy znevýhodnili oproti odporcom v konaní. Ústavný

súd v tejto súvislosti konštatuje, že úvaha okresného súdu o odmietnutí vykonania

sťažovateľkou navrhovaného dôkazu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd a následne

v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) doplnil na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu

ďalšie dôvody, podľa názoru ústavného súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak,

mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany žalovanej smerom

k zisťovaniu skutkového stavu veci. V dôsledku uvedeného taktiež nemožno konštatovať,

že by všeobecné súdy aplikovali zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom

konaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (), či tak, že táto interpretácia

a aplikácia nebola v súlade s a dohovorom.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa

a rozsudkom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala

vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

1.3 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a tvrdila, že krajský súd

jej napadnutým rozsudkom v podstate odňal vlastníctvo, ktoré nadobudla v súlade

so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd uplatnením svojej

právomoci rozhodol o jej nároku v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, svoje

rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, pričom ústavný súd nezistil, že by krajský

súd mierou interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov vo väzbe

na rozhodujúce okolnosti prípadu poprel ich zmysel a účel. Sťažovateľkino tvrdenie, že ju

súd svojím rozhodnutím pozbavil vlastníctva, nezodpovedá podstatným okolnostiam

prípadu. Sťažovateľka totiž nikdy nebola vlastníčkou sporných pozemkov a v konaní ani

nevedela preukázať právny titul ich nadobudnutia. Skutočnosť, že v evidencii nehnuteľností

bola nejaký čas omylom vedená ako vlastníčka sporných pozemkov na základe mylného

zápisu, ktorý bol výsledkom pisárskej chyby, ešte nezakladá jej dobromyseľnosť pre účely

nadobudnutia sporných pozemkov vydržaním. Ústavný súd preto vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi

označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 11 ods. 1 listiny a rozsudkom

krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala vysloviť záver

o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť

8

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

1.4 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

. Článok 48 ods. 2 upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv

účastníkov konania, preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovateľka označila základné

práva nielen označením príslušného článku , ale aj ich slovným pomenovaním,

čo sťažovateľka neurobila v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať,

že ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoré

parciálne právo podľa označeného článku mala sťažovateľka na mysli.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení

s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor

sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa v spojení

s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah nedostatkov

zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci

ústavného súdu ustanovuje a , a síce jednoznačné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým

návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

2. Sťažovateľka v neposlednom rade namietala porušenie označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody

prípustnosti dovolania podľa ani podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny

poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza,

že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

10

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,

a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu

prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené,

pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,

resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.),

t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne

konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne

preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani

námietka sťažovateľky o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že namietané články majú charakter všeobecných ústavných princípov

a primárne neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedených

ústavných noriem v konaní podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016

12