Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 53/2016
PDF · 172.92 KB
No categories available
III. ÚS 53/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátkou JUDr. Ivanou Kirešovou, Zombova 1298/9, Košice, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 23 Co 218/2015 zo 14. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Co 218/2015 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa stala vlastníčkou rodinného
domu č. v obci (ďalej aj „nehnuteľnosť“) na základe kúpnej zmluvy, ktorú
uzatvorila so svojím synom Martinom (ďalej len „obdarovaný“) v apríli 2014. Tento
nadobudol vlastníctvo k časti predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy
z 29. novembra 1999 uzatvorenej medzi (ďalej len „navrhovateľka“),
ktorá je matkou sťažovateľky, a ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Obdarovaný sa stal
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti na základe ďalšej darovacej zmluvy z 29. marca 2004
uzatvorenou s ďalšou podielovou spoluvlastníčkou. Ešte v prvej darovacej zmluve sa
zmluvné strany dohodli, že obdarovaný poskytne navrhovateľke bezplatné bývanie
a užívanie na podieloch darovaných nehnuteľností uvedených v predmete darovacej zmluvy
v podobe vecného bremena.
Keďže vzťahy medzi navrhovateľkou a sťažovateľkou v súvislosti s užívaním
predmetnej nehnuteľnosti sa narušili a navrhovateľka zistila, že v evidencii nehnuteľnosti
nie je zapísané vecné bremeno dojednané v darovacej zmluve z 29. novembra 1999,
návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 24. júna 2015 sa navrhovateľka domáhala
na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) voči sťažovateľke ako odporkyni
vydania predbežného opatrenia, ktorým by jej súd uložil, aby umožnila navrhovateľke vstup
do domu v obci , ako aj užívanie časti domu s prísl., tak ako to bolo
pred 11. aprílom 2015. Zároveň navrhovateľka iniciovala na okresnom súdu
proti obdarovanému konanie o vrátení daru (predmetnej nehnuteľnosti), ktoré je vedené
pod sp. zn. 20 C 70/2014.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 298/2015 zo 7. júla 2015 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia“) návrhu navrhovateľky vyhovel
a rozhodol o nariadení predbežného opatrenia, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť
umožniť navrhovateľke užívanie ,,časti domu súp. č. v obci za stavu, ako tomu
bolo pred 11.04. 2015, ako aj za účelom prevzatia osobných vecí navrhovateľkou“.
Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia podala
sťažovateľka odvolanie. Predmetom jej odvolacích námietok bola neurčitosť výroku
uznesenia okresného súdu, čo sa týka rozsahu povinnosti uloženej sťažovateľke („umožniť
užívanie časti domu... ako to bolo pred 11. aprílom 2015“).
2
O predmetnom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým
uznesením, ktorým jej uložil, aby umožnila navrhovateľke užívanie nehnuteľnosti, a to až
do právoplatného skončenia konania o vrátenie daru. Zmeňujúce uznesenie krajského súdu
je podľa sťažovateľky procesným excesom, „nakoľko právne závery, uvedené v odôvodnení
jeho uznesenia, na ktorých krajský súd založil výrok uznesenia, vychádzajú podľa
sťažovateľky z ústavne neakceptovateľnej aplikácie platného práva.
Krajský súd v rozpore a bez splnenia zákonných podmienok § 153 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Osp.“) v spojení s § 167 ods. 2 Osp., prekročil
návrh navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia vstupu do domu a užívanie časti
domu zo dňa 24. 06. 2015 a prisúdil viac (užívanie celého domu), než čoho sa domáhala
navrhovateľka.“.
Ďalej sťažovateľka namieta, že použitý výraz „znenie výroku rozhodnutia“ nie je
podľa jej názoru významovo a právne totožný s obsahom výrazu „súd môže prekročiť
návrhy účastníkov“, ktorý môže súd aplikovať len v rozsahu podľa § 153 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“), t. j. ak sú na také prekročenie splnené
určené hmotnoprávne podmienky.
V danom prípade sa preto podľa názoru sťažovateľky „nejednalo o formuláciu
znenia výroku rozhodnutia, ale o prekročenie návrhu zo dňa 24. 06. 2015; keďže na tento
postup súdu (prekročenie návrhu) neboli splnené hmotnoprávne podmienky, určené § 153
ods. 2 Osp.“, a preto je podľa jej názoru prekročenie návrhu súdom svojvoľnou
neakceptovateľnou aplikáciou práva.
Keďže sťažovateľka nie je pasívne legitimovaná vo veci samej (konanie o vrátenie
daru vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 70/2014), nemožno jej podľa jej názoru
predbežným opatrením uložiť právnu povinnosť nad rozsah návrhu na vydanie predbežného
opatrenia (užívanie časti domu), a to ani podľa § 76 ods. 2 OSP, z dôvodu neprípustnosti
prekročenia návrhu podľa § 153 ods. 2 OSP.
3
Vzhľadom na to, že navrhovateľka v návrhu na vydanie predbežného opatrenia
uvádzala, že užíva iba časť nehnuteľnosti (svoju izbu), a tiež v petite tohto návrhu sa
domáhala iba užívania „časti domu“, je taká aplikácia § 76 ods. 2 OSP ukladajúca
sťažovateľke povinnosť nad rámec petitu návrhu, podľa jej právneho názoru ústavne
neakceptovateľnou aplikáciou tejto právnej normy, pretože «nejestvuje skutkový ani právny
dôvod na prekročenie návrhu podľa § 153 ods. 2 Osp. a preto ani súdom uloženú povinnosť
umožniť navrhovateľke užívanie „celého domu“, nemožno od sťažovateľky spravodlivo
žiadať z dôvodu neproporcionality takejto úpravy práv a povinností účastníkov, ku ktorej
došlo uznesením krajského súdu».
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu
domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej „... Základné právo... podľa čl. 20 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky... podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd... podľa čl. 21, ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie Uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015, bolo porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn.: 23Co/218/2015 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.
Sťažovateľka sa taktiež domáha, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania
v sume 279,66 €.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
4
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
5
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
K porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu malo podľa tvrdenia
sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd prekročil návrh navrhovateľky na vydanie
predbežného opatrenia.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
6
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu je potrebné
osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy
všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov
konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje
problematiku predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na
jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnom opatrení iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu
ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ako to však z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia vyplynulo, krajský
súd, považujúc odvolacie námietky sťažovateľky za opodstatnené, svoj právny názor založil
najmä na tom, že navrhovateľka sa v podstate domáhala užívania svojho spoluvlastníckeho
podielu domu (nehnuteľnosti), a keďže v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti nie je možné určiť ako niektorú časť domu, uložil
sťažovateľke, aby navrhovateľke umožnila užívanie celého domu.
Platný právny poriadok nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, t. j. také,
pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučne
disponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví spoluvlastníci mohli
7
nakladať s jej reálnou časťou, sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo k veci bolo zrušené
niektorým zo spôsobov uvedených v § 141 a § 142 Občianskeho zákonníka. Dovtedy totiž
nie je známe, komu zo spoluvlastníkov patrí tá-ktorá časť spoločnej veci (pozri právna
databáza ASPI, judikatúra k § 137 Občianskeho zákonníka).
Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahuje
na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je iba číselným vyjadrením
právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva
k spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a pod. (pozri aj R 61/1966, R 19/1967).
Právny názor krajského súdu, podľa ktorého navrhovateľka osvedčila dôvodnosť
vydania predbežného opatrenia, resp. dočasnej úpravy pomerov, nijako nemožno považovať
za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, ktorá by bola popretím jej účelu, podstaty
a zmyslu.
Pokiaľ ide o námietku k výroku rozhodnutia, krajský súd poukázal na to, že „Iba súd
rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom
žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku
rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca
žalobou skutočne domáhal. (Uznesenie NS SR 2 Cdo 8/2005 zo dňa 1.9.2005).“.
Na základe uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom dostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľky, ktorou
vytýkala, že predbežné opatrenie, resp. jeho výroková časť zahŕňa viac ako navrhovateľka
žiadala v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a z jeho rozhodnutia vyplýva, že
do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol logický postup, akým dospel k záveru,
že sťažovateľke uložil, aby umožnila navrhovateľke užívanie nehnuteľnosti ako celku.
8
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkové
a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárne
či z ústavného hľadiska neudržateľné.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než
v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie
ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Ústavnému súdu zároveň neušlo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu bez toho, aby vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
namietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
V takomto prípade ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07) a považuje za potrebné uviesť svoje pevný názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
9
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy),
ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016
10