Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 37/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , a maloletých

, a , všetci bytom ,

zastúpených matkou , právne zastúpených advokátkou JUDr. Zuzanou

Olexovou, LL.M., OLEXOVA VASILISIN s. r. o., advokátska kancelária, Dunajská 18,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletých , a

o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

a maloletých , a , všetci bytom

(ďalej len „maloletí sťažovatelia“), zastúpených sťažovateľkou (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súkromný

a rodinný život podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom

postavení odporkyne v konaní o návrhu otca (ďalej len „navrhovateľ“) na nariadenie

návratu maloletých sťažovateľov do krajiny obvyklého pobytu – Českej republiky, vedenom

pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. mája 2015 nariadil, aby sťažovateľka

navrátila maloletých sťažovateľov do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu

v Českej republike. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sťažovateľka je v súčasnosti

v rozvodovom konaní s navrhovateľom, ktorý už od narodenia najstaršieho syna bol ťažko

závislý na alkohole a absolvoval protialkoholické liečenie. O deti a domácnosť sa podľa

sťažovateľky nestaral, od roku 2010 sa v domácnosti zdržiaval len sporadicky, mal pomery

s inými ženami. V auguste 2012 navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť, pričom

neobmedzenú možnosť styku so svojimi deťmi využíval len minimálne, celá starostlivosť

o maloletých spočívala na sťažovateľke. Navrhovateľ prispieval sťažovateľke sumou, ktorá

nestačila na pokrytie základných potrieb napriek tomu, že on sám pochádza z nadpriemerne

zámožnej rodiny. Sťažovateľku po skončení rodičovskej dovolenky prepustili z práce

(bola zamestnaná v spoločnosti svokrovcov) a odobrali jej i motorové vozidlo, čo jej

starostlivosť o maloletých sťažovateľov ešte viac sťažilo. Podľa sťažovateľky v roku 2012

jej bolo rodinou navrhovateľa ponúknuté, aby sa odsťahovala aj s deťmi na Slovensko.

Keďže finančná situácia sťažovateľky bola neúnosná, podala návrh na zverenie detí

do osobnej starostlivosti a úpravu pomerov k maloletým deťom. V roku 2014 bola

sťažovateľka spolu s maloletými sťažovateľmi nútená presťahovať sa na Slovensko

k svojim rodičom, pričom navrhovateľ jej ponúkol, že jej bude platiť mesačne 10 000 CZK

a raz mesačne pricestuje za deťmi. Sám navrhovateľ pri sťahovaní sťažovateľky

a maloletých sťažovateľov na Slovensko pomáhal svojím autom. V roku 2014 sa

prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže uskutočnila

mediácia medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, avšak tá bola neúspešná.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. mája 2015 podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd namietaným uznesením potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s ktorým sa

v celom rozsahu stotožnil. Oba všeobecné súdy konajúce v tejto veci dospeli k záveru,

že v zmysle ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) boli maloletí sťažovatelia premiestnení z obvyklého

miesta pobytu neoprávnene vychádzajúc z právneho názoru, že primárnym cieľom

Haagskeho dohovoru je zabezpečiť návrat detí. Krajský súd ďalej uviedol, že

pri rozhodovaní v danej veci sa dôsledne riadil článkom 11 Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2013 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

Podľa názoru sťažovateľov „súd nezistil riadne skutkový stav veci, ktorý mal zisťovať

aj bez návrhu, vec nesprávne právne posúdil, poskytnuté dôkazy vyhodnotil nesprávne.

V prvom rade súd neskúmal, či návrat detí za daných skutkových okolností nepredstavuje

závažný zásah do ich práva na rodinný a súkromný život v zmysle Dohovoru, ktorý je

nadriadený Haagskemu dohovoru. Popri snahe až nepochopiteľne sa držať ustanovenia

čl. 11 Nariadenia súd opomenul riadne preskúmať dôležité výnimky z nariadenia návratu

detí podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, čo má za následok arbitrárnosť celého

rozhodnutia.“. Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy rozhodli v rozpore s čl. 13

Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje dôvody, za splnenia ktorých všeobecný súd nemusí

nariadiť návrat dieťaťa do miesta obvyklého pobytu. Sťažovatelia sú toho názoru, že v ich

prípade boli naplnené všetky štyri dôvody, na ktoré súdy neprihliadli.

K naplneniu jednotlivých dôvodov v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru sťažovatelia

uviedli:

a) K existencii vážneho nebezpečenstva ujmy a neznesiteľnej situácie – sťažovatelia

poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. z 23. mája 2014, v ktorom

ústavný súd uviedol, že „návrat dieťaťa nemožno (v súlade s judikatúrou ESĽP) nariaďovať

automaticky alebo mechanicky a v každom prípade sa musí posudzovať najlepší záujem

dieťaťa...“. Sťažovatelia argumentovali, že v ich prípade všeobecné súdy nariadili návrat

maloletých sťažovateľov do Českej republiky bez toho, aby bola posúdená celková situácia

a následky tohto rozhodnutia, pretože núteným návratom budú maloletí sťažovatelia

vystavení psychickej ujme a uvedení do neznesiteľnej situácie. Sťažovatelia poukázali

na skutočnosť, že súdy neskúmali ani vzťahy so širšou rodinou, pričom otec ani jeho rodičia

sa o maloletých sťažovateľov nezaujímajú. Naopak, sťažovateľka, ako aj jej rodičia deti

milujú. Súdy podľa sťažovateľov v konaní neprihliadli na názor kolízneho opatrovníka,

ktorý sa priklonil k záveru, že je v záujme detí ostať s matkou na Slovensku, ako aj

k podobnému názoru psychológa prítomného počas výsluchu. V súvislosti

s naplnením tohto dôvodu v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru sťažovatelia poukázali

na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

napr. rozhodnutie vo veci Neuligner a Shuruk proti Švajčiarsku (sťažnosť č. 41615/07),

rozhodnutie vo veci Šneersone a Kampanella proti Taliansku (sťažnosť č. 14737/09), ako aj

nález ústavného súdu sp. zn. .

b) Nesúhlas dieťaťa s návratom do miesta obvyklého pobytu – všeobecné súdy

vo svojich rozhodnutiach uviedli, že nebolo potrebné prihliadnuť na názor maloletých

sťažovateľov, pretože ich mentálna úroveň im nedovoľuje pochopiť predmet konania.

V zmysle Haagskeho dohovoru však súd je povinný vždy prihliadnuť na názor maloletého

dieťaťa, pokiaľ je toto vo veku, že to je možné. Ako vyplýva zo správy predloženej Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, maloletí sťažovatelia (10 rokov) a

(8 rokov) sa zhodne vyjadrili, že chcú ostať s mamou, a predstava, že by bývali u otca s jeho

novou priateľkou, sa im nepáči. Menovaní maloletí sú vo veku, kedy sú dostatočne

rozumovo vyspelí, aby súd zobral do úvahy ich postoj. Súd v tejto veci „odignoroval názor

maloletých detí“, čím došlo k porušeniu ich práva na vyjadrenie názoru závažným

spôsobom.

c) Súhlas otca s premiestnením maloletých detí – podľa tvrdenia sťažovateľov

navrhovateľ viackrát ústne výslovne súhlasil s tým, aby sa sťažovateľka s deťmi

odsťahovala, čo sťažovatelia dokumentujú nahrávkou a jej prepisom. V tejto súvislosti je

podľa sťažovateľov potrebné vziať do úvahy, že navrhovateľ sám pomáhal so sťahovaním

na Slovensko a svoj súhlas na vysťahovanie taktiež udelil počas mediácie. V súdnom konaní

bolo teda predložených viacero dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ

súhlas s presťahovaním udelil.

d) Výkon opatrovníckeho práva nebol otcom realizovaný – súdy vo svojich

rozhodnutiach uviedli, že navrhovateľ v čase premiestnenia detí opatrovnícke právo

vykonával napriek tomu, že zo skutkových okolností veci vyplynulo, že domácnosť opustil,

o deti sa nestaral, svojej vyživovacej povinnosti sa chcel následne zbaviť úplne a maloletých

sťažovateľov sa snažil odsťahovať na Slovensko. Svoje opatrovnícke právo vykonával

podľa sťažovateľov len formálne a rovnako formalisticky k jeho hodnoteniu pristúpil aj

krajský súd.

Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že uznesenie krajského súdu, v ktorom

krajský súd bez vysvetlenia dospel k záveru, že opatrovnícke právo vykonávané bolo, súhlas

navrhovateľa s premiestnením maloletých sťažovateľov daný nebol a záruky poskytnuté

na ochranu záujmov detí po návrate do Českej republiky sú dostatočné, je rozhodnutím

nepreskúmateľným a arbitrárnym, vydaným v rozpore s judikatúrou ESĽP.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že ich sťažnosť je prípustná, keďže vyčerpali všetky

dostupné opravné prostriedky a tiež podali dovolanie proti namietanému rozhodnutiu

krajského súdu.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. zo dňa 31.08.2015

porušil právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. zo dňa 31.08.2015

porušil právo sťažovateľov na súkromný a rodinný život podľa SR

a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 3.000 EUR

každému, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

4. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 691,37 EUR,

ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv

uznesením krajského súdu, proti ktorému využili možnosť podať mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie

je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu

odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovatelia namietajú, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie

dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému uzneseniu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016