Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 110/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 3 Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 Tš 8/2005

z 15. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2016

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom,

Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.

PK-2 Tš 8/2005 z 15. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného

súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s obvineným

a právoplatne odsúdený rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.

PK-2 Tš 8/2005 z 10. januára 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2007. Skutok, za ktorý bol sťažovateľ uznaný za vinného, bol

kvalifikovaný ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1

a 5 účinného do 1. januára 2006. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny,

ako aj trest prepadnutia majetku. Proti sťažovateľovi bolo trestné konanie vedené ako proti

ušlému, keďže sa v tom čase nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska a miesto jeho

pobytu nebolo známe. Súdne konanie prebehlo v jeho neprítomnosti, pričom sťažovateľ bol

zastúpený obhajcom, ktorého mu zvolila jeho manželka.

Sťažovateľ bol 28. januára 2015 zadržaný v meste v Srbskej republike,

pričom Vyšší súd uznesením sp. zn. z 15. júna 2015 rozhodol, že

sú splnené podmienky na jeho vydanie do Slovenskej republiky. Počas vydávacieho konania

bol sťažovateľ vo vydávacej väzbe v Srbskej republike.

Sťažovateľ návrhom doručeným špecializovanému trestnému súdu 22. apríla 2015

požiadal o opätovné prerokovanie svojej trestnej veci vedenej pôvodne Špeciálnym súdom

v Pezinku pod sp. zn. PK v jeho prítomnosti podľa

(ďalej len „návrh na opätovné prerokovanie veci“). Špecializovaný trestný súd uznesením

sp. zn. PK-2 Tš 8/2005 z 15. júna 2015 návrh sťažovateľa na opätovné prerokovanie veci

zamietol.

V napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu sa okrem iného uvádza:

«V konaní o návrhu odsúdeného na opätovné prejednanie trestnej veci v jeho

prítomnosti úlohou súdu bolo zistiť,

1) či návrh bol podaný v subjektívnej lehote šiestich mesiacov plynúcej odo dňa, keď

sa odsúdený dozvedel o svojom trestnom stíhaní alebo odsúdení,

2) či boli splnené podmienky na konanie proti ušlému, t. j. či sa navrhovateľ vyhýbal

trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýval.

Súd v tomto konaní opätovne skúmal, či boli splnené podmienky na začatie konania

proti ako proti ušlému a či podmienky na konanie proti ušlému trvali

počas súdneho konania od 26. 04. 2006 do 30. 05. 2007, teda v dobe od rozhodnutia

o konaní proti ušlému do právoplatnosti rozsudku o vine a treste. Mal na zreteli, že

z okolností prípadu musela vyplývať snaha obvineného vyhýbať sa trestnému stíhaniu,

nemožnosť vyžiadať obvineného z cudziny ani odovzdať jeho trestnú vec na trestné stíhanie

do cudziny. Súd dospel k záveru i v tomto konaní, že podmienky na konanie proti

ako proti ušlému boli splnené, a to na základe týchto okolností

prípadu:

Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru

v Košiciach zo 04. 02. 2002, spisová značka ČVS: KU-I5/OVEK-2002, bolo začaté trestné

stíhanie pre trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 odsek 1, odsek 3 Tr. zák.

Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... z 28. 02. 2002, spisová

značka ČVS: VKE-7/OVOZTČ-BA-2002, bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené

obvinenia , a pre

pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1. odsek 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom

podľa § 9 odsek 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania záväzných

pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 odsek 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9

odsek 2 Tr. zák. a neoprávneného podnikania podľa § 118 odsek 1, odsek 3 Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 Tr. zák.

Vyšetrovateľ Policajného zboru podal dňa 28. 02. 2002, ČVS: VKE-7/OVOZTČ-BA-

2002, Krajskej prokuratúre v Košiciach podnet na podanie návrhu na vydanie zatýkacieho

rozkazu na obvineného , pretože vykonanými previerkami bolo zistené, že

sa obvinený v mieste bydliska nezdržiaval. Podľa výpovedí svedkov sa mal zdržiavať na

území Chorvátskej republiky pri dedinke alebo v pobrežných vodách na lodi.

Operatívnym preverovaním dňa 14. 02. 2002 (zv. l. č. I. 54-55) bolo tiež zistené, že

obvinený dňa 31. 01. 2002 v čase o 23.29 hod. na osobnom motorovom vozidle Toyota Land

Cruiser 100, čiernej farby. ev. č. ktorej bol majiteľom, opustil územie Slovenskej

republiky cez hraničný priechod

Okresným súdom Košice I bol dňa 28. 02. 2002 pod spisovou značkou

vydaný zatýkací rozkaz, na základe ktorého bolo po vyhlásené

celoštátne pátranie... Zároveň Národná ústredňa Interpol dňa 28. 02. 2002 vyhlásila po

obvinenom medzinárodní- pátranie, ktoré bolo vedené na tomto úrade pod spisovou

značkou PPZ-7377/MPS-NUI-2001-JU.

Z oznámenia Obvodného oddelenia Policajného zboru v Drieňové dňa 07. 12. 2005

súd zistil, že podľa vyjadrenia susedov obvineného i zamestnancov obecného úradu sa

obvinený v mieste svojho bydliska v obci nezdržiava a miesto jeho

pobytu im nebolo známe.

Zo správy vyšetrovateľa Policajného zboru zo 07. 12. 2005, ČVS: PPZ-7/BPK-V-

2001, (zväzok 11, číslo listu 708-709 spisu) vyplýva, že obvinený sa

zdržiaval v spoločnosti rumunskej občianky . Previerkami rumunskej polície

bolo zistené, že žije spolu s a ich synom

v v Srbsku.

Zo správy riaditeľa odboru pátrania, evidencii a cieľového pátrania Úradu justičnej

a kriminálnej polície Prezídia PZ z 19. 04. 2006, ČVS: PPZ-141-68/JKP-OP-2006 (zväzok

15. číslo listu 1674), vyplynulo, že po tom, ako boli informácie o mieste pobytu

obžalovaného uvedene v správe zo 07. 12. 2005 zverejnené v médiách po súdnom konaní

dňa 12. 12. 2005, srbská polícia Úradu justičnej a kriminálnej polície oznámila, že

odišiel na neznáme miesto.

Obvinený neprevzal predvolanie súdu na hlavné pojednávanie, ktoré

bolo odoslané poštou na posledne známu adresu jeho pobytu. Predvolania obvineného na

hlavné pojednávanie a na verejné zasadnutie boli doručované ustanovenému obhajcovi

a boli uverejňované na úradnej tabuli Špeciálneho súdu v Pezinku. na úradnej tabuli

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, na úradnej tabuli Obecného úradu

v mieste jeho bydliska v obci , na internetovej stránke

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr i Špeciálneho súdu v Pezinku.

Oznámenia o termíne hlavného pojednávania boli doručené i jeho manželke.

Obvinený sa na hlavné pojednávanie nedostavil, i keď uvedeným

spôsobom bol informovaný o dátume a mieste jeho konania. Predsedníčka senátu

Špeciálneho súdu dňa 09. 12. 2005 pod spisovou značkou PK-2 Tš/8/2005 vydala príkaz na

jeho zatknutie. Na hlavnom pojednávaní dňa 26. 04. 2006 súd rozhodol, že proti

obžalovanému vykoná konanie proti ušlému.

Na hlavnom pojednávaní dňa 26. 04. 2006 súd z výpovede spoluobžalovaného

zistil, že obžalovaný bol zaradený do organizačnej schémy

spoločností a a stále sa

pohyboval s teraz už odsúdeným . Dostal pôžičku 45 miliónov

slovenských korún a užíval firemný majetok. Spoločne boli v Chorvátsku, mal prístup

k účtu v banke v , na ktorom bolo 320.000 USD, spolu s participoval

na všetkých obchodných záležitostiach, včítane vojenskej veci.

Predsedníčka senátu Špeciálneho súdu po právoplatnosti rozsudku dňa 01. 06. 2007,

spisová značka , vydala príkaz na zadržanie odsúdeného

a účel jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody a zároveň nariadila výkon trestu

odňatia slobody a dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody. Dňa 06. 06. 2007,

pod číslom konania -5142, vydala na odsúdeného európsky zatýkací

rozkaz a pod číslom konania PK-2 -5145 i medzinárodný zatýkací rozkaz, na

základe ktorého bol odsúdený dňa 28. 01. 2015 na území Srbskej republiky zadržaný

a vzatý do vydávacej väzby. Vtom čase súdu nebolo známe miesto pobytu odsúdeného

celoštátne a medzinárodné pátranie po odsúdenom bolo bezvýsledné, i keď sa

nachádzal v databáze hľadaných osôb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Preto súd

nemohol pristúpiť k vyžiadaniu odsúdeného z cudziny.

Z výpisu z Registra obyvateľov Slovenskej republiky z 13. 05. 2015 vyplynulo, že

i keď odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, naposledy mal vydaný

občiansky preukaz dňa 11. 12. 1997 s platnosťou do 11. 12. 2007 a cestovný pas dňa

16. 10. 2001 s platnosťou do 16. 10. 2011. Trvalý pobyt má hlásený vo

Je otcom štyroch detí narodených v rokoch

Zo správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,

Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredne Interpol z 11. 05. 2015

a 12. 05. 2015 a zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach - okolie

z 12. 05. 2015 súd zistil, že sa pri zadržaní na území Srbskej republiky dňa

28. 01. 2015 preukázal občianskym preukazom číslo SP 907840 a vodičským preukazom

číslo SB 012314, obidva doklady s uvedeným menom

v trvalý pobyt Kópie týchto dokladov sa evidujú na

č. l. 6824, 6825 zv. 34 spisu. Občiansky preukaz s uvedeným číslom SP 907840 bol vydaný

na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Považská Bystrica dňa 15. 07. 2005 na meno

a vodičský preukaz s uvedeným číslom SB 012314 bol vydaný v roku

1977 na meno . Údaje k osobe , neboli

nenájdené.

Zo spisového materiálu vyplýva, že odsúdený (ďalej len

„navrhovateľ“) opustil územie Slovenskej republiky dňa 31. 01. 2002... teda v rovnakom

čase ako... spoluobvinení a . ktorí boli dňa

28. 02. 2002 zadržaní v Chorvátskej republike a vzatí do predbežnej väzby. Následne boli

vydaní slovenským orgánom na trestné stíhanie. Územie Slovenskej republiky opustili štyri

dni pred začatím trestného stíhania (04. 02. 2002) vo veci založenej na tých skutkových

okolnostiach, ktoré boli podkladom pre vznesenie obvinenia (28. 02. 2002) za trestnú

činnosť, za ktorú boli právoplatne odsúdení. Územie Slovenskej republiky opúšťali v čase,

keď bez pochýb boli policajnými organmi vykonávané úkony preverovania a operatívnej

činnosti smerujúce k začatiu trestného stíhania. Navrhovateľ a ostatní obvinení...

nepochybne vnímali hrozbu blížiaceho sa trestného stíhania. Napokon dôvodnosť ich obavy

potvrdzovali i nepriaznivé hospodárske výsledky nimi riadených spoločností. Ako povedal

odsúdený , navrhovateľ sa stále pohyboval s a mal prístup k jeho

bankovému účtu na území Chorvátska. Z toho je zrejmé, že i po odchode z územia

domovského štátu boli spolu v kontakte. Prelo udalosti spojené so zadržaním

a odohrávajúce sa za výraznej pozornosti médií a štátnych orgánov

najmenej dvoch štátov (Slovenska i Chorvátska) nemohli zostať navrhovateľovi utajené

a neznáme.

Navrhovateľ nezmieňuje konflikt s najbližšou rodinou, i napriek tomu... bez

usporiadania svojich osobných, majetkových a podnikateľských... náhle opúšťa územie

domovského štátu. Záujem a starostlivosť o navrhovateľa jeho manželka prejavila krátko po

vznesení obvinenia tým. že dňa 27. 05. 2002 mu zvolila obhajcu (zväzok 1, číslo listu 324-

325 spisu). Správa polície z decembra roku 2005 potvrdzuje, že navrhovateľ v tom čase žil

v civilizovanom prostredí Srbskej republiky, s prístupom k telefónu a internetu. Uzavretosť

hraníc, vzdialenosť, choroba, ani iné známe skutočnosti mu nebránili v tom. aby vycestoval

za svojou rodinou žijúcou v mieste ich spoločného trvalého bydliska. Súd poznamenáva, že

v čase, keď žil v spoločnej domácnosti s inou ženou a nemanželským dieťaťom a podľa

údajov z doplneného návrhu z 28. 05. 2015 zjavne netrpel núdzou, jeho manželka

a 4 maloleté deti vo veku 16, 14, 12 a 5 rokov boli bez otca, pritom konfrontované

a vystavované atakom z dlhodobo prebiehajúceho mediálne sledovaného súdneho konania

vedeného proti nemu v konaní proti ušlému.

Navrhovateľ nekontaktoval úrady domovského štátu ani v súvislosti s potrebou

vystavenia osobných dokladov (občianskeho preukazu a cestovného pasu), ktorým uplynula

platnosť v roku 2007 a 2011. Namiesto toho v cudzine zmenil svoju identitu a preukazoval

sa falošnými listinami predstierajúc, že sa jedná o občiansky preukaz a vodičský preukaz

vydaný štátnym orgánom Slovenskej republiky, a vydávajúc sa za osobu menom

Uvedené okolnosti priviedli súd k presvedčivému záveru, že sa navrhovateľ od doby

odchodu z územia Slovenskej republiky dňa 31. 01. 2002 do zadržania na území Srbskej

republiky dňa 28. 01. 2015 vedome vyhýbal trestnému stíhaniu, o ktorom mohol mať

a nepochybne mal vedomosť najneskôr v čase zadržania spoluobvinených

a v Chorvátskej republike. Zmena osobnej identity a používanie falošných

listín ako pravých osobných dokladov v Srbskej republike svedčia o tom, že sa na území

tohto nečlenského štátu Európskej únie i skrýval.

Na základe týchto skutočností súd jednoznačne dospel k záveru, že počas celého

súdneho konania od podania obžaloby až do právoplatného rozhodnutia o vine a treste boli

splnené podmienky na konanie proti odsúdenému ako proti ušlému,

pretože sa odsúdený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine a i tým. že sa tam

skrýval.

Súd na základe zásady v pochybnostiach v prospech odsúdeného rozhodol, že

odsúdený podal návrh na opätovné prejednanie veci v subjektívnej lehote šiestich mesiacov

plynúcej odo dňa, keď sa dozvedel o svojom odsúdení uznajúc mu, že sa o odsúdení

dozvedel až dňa 28. 01. 2015, v čase zadržania na území Srbskej republiky a vzatia do

vydávacej väzby. Prelo sa týmto návrhom zaoberal i po stránke materiálnej a preskúmal, či

boli splnené podmienky podľa na konanie proti ušlému.»

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 11. novembra 2015 podľa tak, že ju zamietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„... Zmätočnosť sťažnosťou napadnutého uznesenia, namietanú v tejto súvislosti

odsúdeným, najvyšší súd nevidel, pretože súd v rozhodnutí konštatuje, že o odsúdení sa

, riadiac sa zásadou v pochybnostiach v jeho prospech, dozvedel až pri

svojom zadržaní. To nevylučuje, že vedel o tom, že je trestne stíhaný minimálne od doby,

kedy boli v Chorvátsku zadržaní a vzatí do predbežnej väzby odsúdení a

a tomuto stíhaniu sa vyhýbal pobytom v cudzine. Návrh odsúdeného na opätovné

prejednanie veci bol podaný na poštovú prepravu 20. apríla 2015, doručený súdu 22. apríla

2015, a preto súd skúmal splnenie podmienky, či sa odsúdený pobytom v cudzine (Srbskej

republike) vyhýbal trestnému konaniu.

Charakteristickou črtou konania proti ušlému je to, že orgánom činným v trestnom

konaní, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii, a to z dôvodu jeho neprítomnosti na území

Slovenskej republiky, alebo vzhľadom na to, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide

o osobitný spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba

trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (Rozhodnutie č. 21

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.

03/2010).

Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu, že sa obvinený nezdržiava v mieste svojho bydliska, ale

musia sa vykonať všetky dostupné úkony a opatrenia zamerané na zistenie, na akom mieste

sa obvinený zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na horeuvedené skutočnosti

konštatuje, že boli splnené všetky podmienky, v čase rozhodovania Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, na konanie proti ako proti ušlému a v tomto

smere si osvojil závery špecializovaného trestného súdu, ktorý ich aj patrične odôvodnil.“

Citovaný záver najvyšší súd odôvodňuje najmä takto:

„Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že aj v rámci prípravného konania

a následne aj po podaní obžaloby súdom, boli vykonávané dôsledne všetky dostupné úkony

a opatrenia, smerujúce k tomu, aby bol prítomný na hlavnom pojednávaní.

Súd vykonal všetky potrebné úkony k zisteniu pobytu odsúdeného a z predložených správ

mal preukázané, že v čase súdneho konania bol jeho pobyt neznámy, v mieste adresy

trvalého pobytu sa nezdržiaval a bol zaznamenaný jeho pohyb do cudziny, keď dňa

31. januára 2002 preukázateľne prešiel cez hraničný prechod zo Slovenskej republiky

a argumentácia odsúdeného v podanej sťažnosti je v príkrom rozpore s vykonaným

dokazovaním. Skutočnosť, že odsúdený opustil územie Slovenskej republiky pred

vznesením obvinenia, je irelevantná a jeho úmysel vyhnúť sa trestnému konaniu je potrebné

vyhodnotiť v kontexte vykonaných dôkazov, čo vyplýva z odôvodnenia tak rozsudku

Špecializovaného trestného súdu z 10. januára 2007, sp. zn. PK , ako aj

z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2007, sp. zn. .

Napokon úmysel odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu možno jednoznačne

vyvodiť zo skutočnosti, že odsúdený sa v cudzine zdržiaval pod falošnou identitou

(odhliadnuc od zatajovania svojich skutočných identifikačných dokladov), kde vystupoval

pod falošným menom v rámci nelegálne vystaveného slovenského občianskeho

ako aj vodičského preukazu (č. l. 6824 – 6825 súdneho spisu). Naviac Okresné riaditeľstvo

Policajného zboru v Košiciach potvrdilo, že osoba , dátum narodenia:

de facto ani neexistuje.

Skutočnosť, či bol splnený predpoklad pre konanie proti ušlému, t. j. že sa odsúdený

vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine, je potrebné vždy posudzovať komplexne

vo svetle okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotiť, či odsúdený uviedol dostatočný

dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky, ktorý môže

byť daný objektívnymi okolnosťami (vis maior – najmä živelné pohromy, atď.). V prípade

absencie objektívnych dôvodov zámer odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu pobytom v

cudzine treba nevyhnutne vykladať v kontexte povinností občanov Slovenskej republiky,

ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 9 zák. č.

o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov

Slovenskej republiky stanovuje obligatórnu povinnosť občana Slovenskej republiky s

trvalým pobytom na území Slovenskej republiky v prípade cesty do zahraničia na dobu

dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a

predpokladanú dobu pobytu).

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že bol štátnym občanom

Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej

republiky č. 2007/05042 zo dňa 31. mája 2007 vydané Krajským úradom v Prešove (č. l.

5330 spisu), pričom 31. januára 2002 za účinnosti ustanovenia

bez ohlásenia tejto skutočnosti opustil územie Slovenskej republiky, a to až do súčasnosti,

pričom v súlade s korešpondenciou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade cestou

opravných prostriedkov bráni vydaniu jeho osoby na územie Slovenskej republiky;

argumentáciu preto sťažnostný súd vyhodnotil ako účelovú.

Treba tiež zdôrazniť, že konanie proti ušlému vedené proti bolo

vykonané v súlade s vtedy platnými ustanoveniami a nasl.

(č. l. 738 súdneho spisu).

Najvyšší súd sa preto stotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu, že

podmienky pre opätovné prejednanie veci odsúdeného v jeho prítomnosti

tak, ako sú uvedené v , splnené neboli.“

Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu

i najvyššieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené, a považuje ich za zmätočné a arbitrárne.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu

nepreukazujú, že by bol skutočne vedel o tom, že na Slovensku je trestne stíhaný,

a v dôsledku tejto vedomosti by sa bol skrýval a vyhýbal trestnému konaniu. V tejto

súvislosti sťažovateľ argumentuje, že «Súd rovnaké skutkové okolnosti v otázke vedomosti

odsúdeného o vedení trestného stíhania vyhodnotil v neprospech odsúdeného a zásadu

„v pochybnostiach v prospech odsúdeného“ nepoužil, avšak pri hodnotení vedomosti

odsúdeného o jeho odsúdení uvedenú zásadu použil na čo s vo svojom uznesení aj vyslovene

odvoláva.».

Argumenty uvádzané v napadnutých uzneseniach špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu sťažovateľ nepovažuje za dostatočné pre záver o určitosti vedomosti

o trestnom stíhaní svojej osoby. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že

územie Slovenskej republiky opustil ešte pred začatím trestného stíhania vo veci

(a, samozrejme, pred vznesením obvinenia jeho osobe), z čoho je zrejmé, že nemohol mať

vedomosť o trestnom stíhaní jeho osoby.

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k argumentácii všeobecných súdov, že jeho vedomosť

o trestnom stíhaní vyplýva aj zo skutočnosti, že mal v Srbsku riadny prístup k internetu

a telefónu, a teda sa mohol dozvedieť o svojom trestnom stíhaní, a že „jeho rodinné vzťahy

na území SR boli nekonfliktné a teda nebol dôvod na opustenie územia“, uvádza, že ide len

o domnienky „čo mohlo alebo nemohlo byť, pričom povinnosťou súdu bolo preukázať mu,

čo skutočne bolo a na základe akých konkrétnych skutočností k takémuto záveru súd

dospel“.

K argumentácii všeobecných súdov poukazujúcej na to, že disponoval falošným

občianskym a vodičským preukazom, sťažovateľ dôvodí, že platnosť jeho osobných

dokladov uplynula až po právoplatnom odsúdení jeho osoby, a v tejto súvislosti vytýka

špecializovanému trestnému súdu a najvyššiemu súdu, že vo svojich rozhodnutiach

neuviedli, odkedy mal sfalšovaný občiansky a vodičský preukaz.

Vo vzťahu k tvrdeniu špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu o tom, že

„bol v kontakte s aj po opustení Slovenskej republiky“, ktorá vyplynula z výpovede

spoluobvineného sťažovateľ uvádza, že sa týka obdobia riadneho fungovania

spoločnosti , a , ale „Ak by

však malo byť pravdivé tvrdenie súdu, že v kontakte s bol aj po opustení územia SR,

potom by nepochybne bol zadržaný spoločne s ním a .“.

Sťažovateľ tiež argumentuje, že zo skutočnosti, že si neprevzal žiadne z predvolaní

na hlavné pojednávanie, nevyplýva nič iné, len „nepochybný záver že o pojednávaní sa

nedozvedel“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Špecializovaného trestného súdu, v konaní pod sp. zn.: PK-2 Tš/8/2005

zo dňa 15. 06. 2015 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaní pod

sp. zn.: zo dňa 11. 11. 2015 bolo porušené základné právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1, ods. 3

Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaní pod sp. zn.:

zo dňa 11. 11. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €,

ktoré sú Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní mu

spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutými uzneseniami špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pre preskúmanie sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania sú

relevantné aj ustanovenia , na ktorých znenie ústavný súd

poukazuje.

Podľa odsúdený v konaní podľa tohto dielu má

právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre

nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa

dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe

ustanovenej v .

Podľa ak súd zistí splnenie podmienok podľa

odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby;

inak návrh zamietne.

Podľa proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná

sťažnosť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špecializovaného

trestného súdu sp. zn. PK-2 Tš 8/2005 z 15. júna 2015

Napadnutým uznesením špecializovaný trestný súd zamietol návrh sťažovateľa na

opätovné prerokovanie veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu mohol sťažovateľ

podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. novembra 2015

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na

posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné ešte poukázať na svoju

konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m.

, ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom,

že tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší súd založili napadnuté uznesenia len na

domnienke, že o svojom trestnom stíhaní vedel, a preto sa mu vyhýbal pobytom v cudzine.

Sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom konaní mu nebolo jednoznačným spôsobom preukázané,

že o trestnom konaní vedenom proti jeho osobe mal vedomosť.

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania oboznámil s napadnutými

uzneseniami súdov oboch stupňov, keďže tieto tvoria jeden celok, a navyše najvyšší súd sa

vo svojom uznesení odvoláva a v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením obsiahnutým

v napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu.

Po preskúmaní oboch uznesení ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu)

zjavne vyplýva, že najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnil, prečo dospel

k záveru, že sťažovateľ mal o svojom trestnom stíhaní vedomosť, a práve táto vedomosť

bola dôvodom jeho dlhodobého pobytu v cudzine, účelom ktorého bolo vyhnúť sa

trestnému konaniu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia nemožno označiť za arbitrárne,

pričom je primerane, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.

Tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší súd na základe vykonaného

dokazovania jasne pomenovali aj okamih, kedy sa najneskôr sťažovateľ o svojom trestnom

stíhaní dozvedel (zadržanie spoluobvinených a v Chorvátsku a s tým

súvisiaca intenzívna medializácia). Tento záver je logický a ústavný súd ho považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný. Sťažovateľom formulované námietky

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd považuje za nedôvodné.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že súdy uplatnili zásadu v pochybnostiach

v prospech obvineného len v prípade jeho vedomosti o právoplatnom odsúdení, a nie aj

v prípade jeho vedomosti o jeho trestnom stíhaní, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci neexistoval žiadny dôvod na jej aplikáciu,

pokiaľ ide o vedomosť sťažovateľa o svojom trestnom stíhaní. Vo vzťahu k záveru

o vedomosti sťažovateľa o svojom trestnom stíhaní existovalo viacero relevantných

argumentov, ktoré ho odôvodňovali, pričom za osobitne významný dôvod možno

považovať výpoveď , z ktorej vyplývalo, že sťažovateľ bol v kontakte s

a pred ich zadržaním a následným vydaním do Slovenskej republiky a mal

prístup k účtu v banke v . Keďže po vydaní a do

Slovenskej republiky (kde boli stíhaní väzobne) už sťažovateľ s nimi v kontakte s vysokou

pravdepodobnosťou nebol, nebolo možné bez závažných pochybností dospieť k záveru, že

sa o svojom právoplatnom odsúdení dozvedel.

Za situácie, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ štyri dni pred

začatím trestného stíhania vo veci opustil územie Slovenskej republiky, bol v kontakte

so spoluobvinenými a , zanechal 5-člennú rodinu (manželku a štyri

maloleté deti), zmenil si identitu (falošný občiansky a vodičský preukaz), žil

v nemanželskom zväzku s rumunskou občiankou, s ktorou mal nemanželské dieťa, ústavný

súd nemá výhrady proti záveru najvyššieho súdu, že sťažovateľ mal vedomosť o svojom

trestnom stíhaní a vyhýbal sa mu pobytom v cudzine.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za vhodné poukázať na túto časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„Skutočnosť, či bol splnený predpoklad pre konanie proti ušlému, t. j. že sa

odsúdený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine, je potrebné vždy posudzovať

komplexne vo svetle okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotiť, či odsúdený uviedol

dostatočný dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky,

ktorý môže byť daný objektívnymi okolnosťami (vis maior – najmä živelné pohromy, atď.).

V prípade absencie objektívnych dôvodov zámer odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu

pobytom v cudzine treba nevyhnutne vykladať v kontexte povinností občanov Slovenskej

republiky, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Slovenskej republiky.“

Akceptujúc citované a sumarizujúc svojej predbežné závery, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ podľa jeho názoru nepredložil vo svojom návrhu na opätovné prerokovanie

veci ani v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu takú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá

ústavne relevantným spôsobom spochybniť záver všeobecných súdov o tom, že mal

vedomosť o svojom trestnom stíhaní, a preto opustil územie Slovenskej republiky

s úmyslom vyhýbať sa trestnému stíhaniu.

Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016