Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tost/27/2015

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela

v trestnej veci odsúdeného V. F. a spol., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5

účinného do 1. januára 2006 (ďalej aj „“)

formou spolupáchateľstva podľa , prerokoval na neverejnom

zasadnutí 11. novembra 2015 v Bratislave sťažnosť odsúdeného F. M. proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 15. júna 2015, sp. zn. PK-2Tš 8/2005, a takto

rozhodol:

Podľa sťažnosť odsúdeného F. M.,

sa z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Špecializovaný trestný súd v Pezinku na neverejnom zasadnutí konanom 15. júna 2015

uznesením, sp. zn. PK-2Tš 8/2005, rozhodol o návrhu odsúdeného F. M. na opätovné

prejednanie veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-2Tš

8/2005, v jeho prítomnosti tak, že podľa a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Madride 21. februára

1991 a Protokolu č. 11 platným od 1. novembra 1998, návrh odsúdeného F. M. zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený F. M., prostredníctvom svojho obhajcu

JUDr. M. K., advokáta v K., v zákonnej trojdňovej lehote sťažnosť.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie postupom podľa

zrušil a sám rozhodol vo veci tak, že návrhu odsúdeného

na opätovné prejednanie veci súdom vyhovie.

2

Napadnuté uznesenie odsúdený považuje za zmätočné a neodôvodnené, keď na jednej

strane súd uviedol, že odsúdený mal o trestnom konaní vedomosť najneskôr v čase zadržania

F. a Š. v Chorvátskej republike od 28. februára 2002 a na strane druhej súd za použitia zásady

v pochybnostiach v prospech odsúdeného uznal, že odsúdený sa o odsúdení dozvedel

až 28. januára 2015 (v čase zadržania na území Srbskej republiky).

Uviedol, že v čase opustenia Slovenskej republiky nebolo voči nemu vznesené

obvinenie a ani nebolo začaté trestné stíhanie, a preto sa o akomkoľvek trestnom konaní

v tomto čase ani nemohol dozvedieť. Zároveň je toho názoru, že bolo povinnosťou súdu

bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že dôvodom opustenia Slovenskej republiky bola

snaha odsúdeného vyhýbať sa trestnému stíhaniu pobytom v cudzine, a preto nebolo

povinnosťou odsúdeného preukazovať dôvody, ktoré ho viedli k opusteniu územia Slovenskej

republiky.

Odsúdený namietol záver Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, podľa ktorého

odsúdený žil v civilizovanej krajine (Srbsko), a preto mohol mať prístup k internetu

aj telefónu a mohol sa dozvedieť o trestnom konaní. Odsúdený je presvedčený, že nie je

podstatné, čo mohlo, alebo nemohlo byť, ale čo skutočne bolo a v tejto súvislosti vytkol súdu,

že napadnuté uznesenie odôvodnil iba v rovine ničím nepodložených úvah.

K záveru súdu, že odsúdený nekontaktoval domovské úrady v súvislosti s potrebou

obnovy osobných dokladov, odsúdený uviedol, že platnosť dokladov (občiansky a vodičský

preukaz) vypršala až po jeho právoplatnom odsúdení. Ak by sa aj v čase skončenia platnosti

dokladov preto dozvedel, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, podľa jeho názoru by to

bolo už v čase právoplatne skončeného trestného stíhania. Podľa F. M. súd uviedol,

že odsúdený disponoval sfalšovaným občianskym a vodičským preukazom, avšak neuviedol

od akej doby a súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani svoju úvahu, že týmito dokladmi

odsúdený disponoval aj počas vedenia trestného stíhania proti jeho osobe, a teda že tieto

doklady si zabezpečil za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu.

Odsúdený M. uviedol, že v prípade, ak by bol v kontakte s F. aj po opustení územia

Slovenskej republiky, bol by zadržaný spoločne s F. a Š.. Zo skutočnosti, že neprevzal

predvolanie na pojednávanie, vyplýva podľa jeho názoru nepochybný záver, že o pojednávaní

sa nedozvedel. Zároveň je presvedčený, že odsúdený ako osoba, ktorá nemala žiadnu

3

vedomosť o trestnom stíhaní, nemala ani dôvod obchádzať všetky súdy a sledovať, či

náhodou nebolo v jeho veci vytýčené súdne pojednávanie.

V závere podanej sťažnosti zdôraznil, že počas celej doby od opustenia územia

Slovenskej republiky až do jeho zadržania na území Srbskej republiky mu nebolo doručené

žiadne rozhodnutie (výzva, iná korešpondencia), z ktorej by mohol usúdiť, že je voči nemu

vedené trestné stíhanie a nebolo jeho úmyslom pobytom v cudzine sa trestnému stíhaniu

vyhýbať, pretože o žiadnom trestnom stíhaní vedomosť nemal a skutočnosť, že kauza bola

medializovaná, nie je dostatočný argument, ktorý by preukazoval, že o trestnom stíhaní mal

vedomosť.

Dôvody sťažnosti odsúdeného F. M. boli na vedomie zaslané Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý sa ku dňu rozhodovania

sťažnostného súdu nevyjadril (č. l. 6868 spisu).

Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku a konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosť

odsúdeného F. M., podaná prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. M. K., advokáta v K.,

nie je dôvodná.

Z obsahu spisového materiálu má Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „sťažnostný súd“) preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru,

Úrad vyšetrovania Policajného zboru, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti

Bratislava, z 28. februára 2002, sp. zn. ČVS: VKE-7/OVOZTČ-BA-2002, bolo voči F. M.

vznesené obvinenie (a aj ďalším v tom čase spoluobvineným) pre pokračovací trestný čin

podvodu spolupáchateľstvom podľa k ,

v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania záväzných pravidiel

hospodárskeho styku spolupáchateľstvom podľa k

a s trestným činom neoprávneného podnikania spolupáchateľstvom podľa

k , , pričom už toho istého

dňa 28. februára 2002 bolo zložkami Policajného zboru oznámené, že sa odsúdený na adrese

trvalého pobytu V. nezdržiava, jeho pobyt nie je známy a bolo po ňom vyhlásené celoštátne

4

pátranie s podnetom na podanie návrhu na vydanie zatýkacieho rozkazu. Zároveň rovnaký

deň 28. februára 2002 vydal Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

medzinárodný zatýkací rozkaz, na podklade ktorého bolo vyhlásené po F. M.

medzinárodné pátranie (č. l. 706 súdneho spisu).

Dňa 7. júla 2005 bola Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku doručená obžaloba

(č. l. 246 súdneho spisu), podľa ktorej sa odsúdený F. M. mal dopustiť trestného činu

porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku spolupáchateľstvom (§ 9 ods. 2, § 127

ods. 1 ) a trestného činu podvodu (, , Trestného

zákona). Vec bola pridelená na rozhodnutie senátu 2Tš a vedená pod sp. zn. PK-2Tš 8/2005.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z 12. decembra 2005 na hlavnom

pojednávaní rozhodol, že súdne konanie proti F. M. vykoná ako konanie proti ušlému

(č. l. 738 súdneho spisu).

Špecializovaný trestný súd rozsudkom z 10. januára 2007, sp. zn. PK ,

uznal odsúdeného F. M. za vinného zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom

podľa k , na tom skutkovom

základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a uložil F. M. trest odňatia

slobody podľa vo výmere 11 (jedenásť) rokov a 6 (šesť)

mesiacov, na výkon ktorého bol podľa zaradený do

III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň podľa uložil

odsúdenému trest prepadnutia majetku (č. l. 4835 súdneho spisu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. ,

odvolanie V. F. a obhajcu odsúdeného F. M. JUDr. J. L. zamietol ako nedôvodné.

Špecializovaný trestný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2Tš 8/2005, dňa 1. júna

2007 vydal príkaz na dodanie F. M. do výkonu trestu (č. l. 5153 súdneho spisu) a bol

nariadený výkon trestu u odsúdeného F. M. (č. l. 5154 súdneho spisu). Následne 6. júna 2007

bol vydaný európsky zatýkací rozkaz a medzinárodný zatýkací rozkaz (č. l. 5142, 5145

súdneho spisu).

Odsúdený F. M. bol zadržaný 28. januára 2015 v meste Novi Sad v Srbskej republike

a rozhodnutím č. KPP-14/15 z 28. januára 2015 zobral sudca Nenad Simovic odsúdeného

5

do väzby (č. l. 6540 súdneho spisu). Ministerstvo zahraničných vecí Srbskej republiky

následne Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade informovalo, že Vyšší súd

v Novom Sade dňa 15. júna 2015 vydal rozhodnutie č. Kre 15/15 o splnení podmienok

pre vydanie F. M. na územie Slovenskej republiky; odsúdený však nesúhlasil s vydaním

do Slovenskej republiky a prostredníctvom svojho obhajcu podal druhýkrát odvolanie,

o ktorom rozhoduje odvolací súd v Novom Sade (č. l. 6874 súdneho spisu).

Podľa konanie proti ušlému možno vykonať proti

tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (ďalej len

„ušlý“).

Podľa odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo

podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie

podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel

o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej

v .

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že primárne

je povinnosťou súdu skúmať, či návrh na opätovné prejednanie veci bol podaný do uplynutia

6 mesiacov odo dňa, keď sa odsúdený M. dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, teda

či bol návrh podaný včas.

Špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní správne postupoval, keď nepristupoval

k určeniu doby začatia plynutia šesťmesačnej lehoty čisto formalisticky, ale správne vyložil

a v dôvodoch svojho rozhodnutia aj podrobne objasnil, prečo postupoval v prospech

odsúdeného a tzv. včasnosť podania návrhu určil tak, že začiatok plynutia lehoty objektívne

stanovil odo dňa zadržania odsúdeného M. v Srbskej republike, t. j. 28. januára 2015.

Aj podľa názoru sťažnostného súdu bolo nevyhnutné takto postupovať. Zmätočnosť

sťažnosťou napadnutého uznesenia, namietanú v tejto súvislosti odsúdeným, najvyšší súd

nevidel, pretože súd v rozhodnutí konštatuje, že o odsúdení sa F. M., riadiac sa zásadou

v pochybnostiach v jeho prospech, dozvedel až pri svojom zadržaní. To nevylučuje, že vedel

o tom, že je trestne stíhaný minimálne od doby, kedy boli v Chorvátsku zadržaní a vzatí

do predbežnej väzby odsúdení F. a Š. a tomuto stíhaniu sa vyhýbal pobytom v cudzine. Návrh

odsúdeného na opätovné prejednanie veci bol podaný na poštovú prepravu 20. apríla 2015,

6

doručený súdu 22. apríla 2015, a preto súd skúmal splnenie podmienky, či sa odsúdený

pobytom v cudzine (Srbskej republike) vyhýbal trestnému konaniu.

Charakteristickou črtou konania proti ušlému je to, že orgánom činným v trestnom

konaní, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii, a to z dôvodu jeho neprítomnosti na území

Slovenskej republiky, alebo vzhľadom na to, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide

o osobitný spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba

trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (Rozhodnutie č. 21 uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 03/2010).

Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného v trestnom

konaní alebo súdu, že sa obvinený nezdržiava v mieste svojho bydliska, ale musia sa vykonať

všetky dostupné úkony a opatrenia zamerané na zistenie, na akom mieste sa obvinený

zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na horeuvedené skutočnosti

konštatuje, že boli splnené všetky podmienky, v čase rozhodovania Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, na konanie proti F. M. ako proti ušlému a v tomto smere si osvojil

závery špecializovaného trestného súdu, ktorý ich aj patrične odôvodnil.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že aj v rámci prípravného konania a následne

aj po podaní obžaloby súdom, boli vykonávané dôsledne všetky dostupné úkony a opatrenia,

smerujúce k tomu, aby bol F. M. prítomný na hlavnom pojednávaní. Súd vykonal všetky

potrebné úkony k zisteniu pobytu odsúdeného a z predložených správ mal preukázané,

že v čase súdneho konania bol jeho pobyt neznámy, v mieste adresy trvalého pobytu

sa nezdržiaval a bol zaznamenaný jeho pohyb do cudziny, keď dňa 31. januára 2002

preukázateľne prešiel cez hraničný prechod zo Slovenskej republiky a argumentácia

odsúdeného v podanej sťažnosti je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním.

Skutočnosť, že odsúdený M. opustil územie Slovenskej republiky pred vznesením obvinenia,

je irelevantná a jeho úmysel vyhnúť sa trestnému konaniu je potrebné vyhodnotiť v kontexte

vykonaných dôkazov, čo vyplýva z odôvodnenia tak rozsudku Špecializovaného trestného

súdu z 10. januára 2007, sp. zn. PK , ako aj uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. mája 2007, sp. zn. .

7

Napokon úmysel odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu možno jednoznačne

vyvodiť zo skutočnosti, že odsúdený sa v cudzine zdržiaval pod falošnou identitou

(odhliadnuc od zatajovania svojich skutočných identifikačných dokladov), kde vystupoval

pod falošným menom F. B. v rámci nelegálne vystaveného slovenského občianskeho

ako aj vodičského preukazu (č. l. 6824 - 6825 súdneho spisu). Naviac Okresné riaditeľstvo

Policajného zboru v Košiciach potvrdilo, že osoba F. B., dátum narodenia: X., de facto ani

neexistuje.

Skutočnosť, či bol splnený predpoklad pre konanie proti ušlému, t. j. že sa odsúdený

vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine, je potrebné vždy posudzovať komplexne

vo svetle okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotiť, či odsúdený uviedol dostatočný dôvod

na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky, ktorý môže byť daný

objektívnymi okolnosťami (vis maior - najmä živelné pohromy, atď.). V prípade absencie

objektívnych dôvodov zámer odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu pobytom v cudzine

treba nevyhnutne vykladať v kontexte povinností občanov Slovenskej republiky, ktoré im

vyplývajú z právneho poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie

o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky

stanovuje obligatórnu povinnosť občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území

Slovenskej republiky v prípade cesty do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto

skutočnosť príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu).

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že F. M. bol štátnym občanom Slovenskej

republiky, čo potvrdzuje aj osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky

č. 2007/05042 zo dňa 31. mája 2007 vydané Krajským úradom v Prešove (č. l. 5330 spisu),

pričom 31. januára 2002 za účinnosti ustanovenia bez ohlásenia

tejto skutočnosti opustil územie Slovenskej republiky, a to až do súčasnosti, pričom v súlade

s korešpondenciou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade cestou opravných

prostriedkov bráni vydaniu jeho osoby na územie Slovenskej republiky; argumentáciu M.

preto sťažnostný súd vyhodnotil ako účelovú.

Treba tiež zdôrazniť, že konanie proti ušlému vedené proti F. M. bolo vykonané

v súlade s vtedy platnými ustanoveniami a nasl. Trestného

poriadku (č. l. 738 súdneho spisu).

8

Najvyšší súd sa preto stotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu,

že podmienky pre opätovné prejednanie veci odsúdeného F. M. v jeho prítomnosti tak, ako sú

uvedené v , splnené neboli.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak,

že postupom podľa sťažnosť odsúdeného

ako nedôvodnú zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 11. novembra 2015

JUDr. Jana S e r b o v á , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová