Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 107/2016
PDF · 297.68 KB
No categories available
II. ÚS 107/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom
Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 2 Cb 19/2014 z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 51/2015 z 20. mája 2015 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Cb 19/2014 z 26. novembra 2014
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
13 Cob 51/2015 z 20. mája 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 19/2014 v procesnom postavení odporkyne.
Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku povinnosťou zaplatiť
navrhovateľovi peňažné plnenie s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Porušovatelia prijali záver o tom, že na základe čl. III. ods. 3 Zmluvy Sťažovateľ
nemá nárok na náhradu vynaložených nákladov v tam stanovenej minimálnej výške. Tento
záver je výslovne uvedený v rozsudku Porušovateľa 2 (krajský súd, pozn.)... a zároveň je
zahrnutý aj v rozsudku Porušovateľa 1 (okresný súd, pozn.)... Kým v rozsudku
Porušovateľa 2 je tento dôvod v celku jasne zargumentovaný, v rozsudku Porušovateľa 1 je
argumentácia rozporná a nedokončená a Porušovateľ 1 zdôvodňuje svoje závery aj
ochranou Spotrebiteľa. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že rozsudok Porušovateľa 2 je
konečný vo sfére všeobecných súdov a zredukoval formálne nedostatky rozsudku
Porušovateľa 1, v ďalšom texte sa budem zaoberať len právnymi úvahami Porušovateľa 2.
Právne závery Porušovateľa 2 v tejto otázke sú skrátene nasledovné: výška náhrady
minimálnych nákladov je určená ako % sumy provízie a keďže k sprostredkovaniu nedošlo,
nárok na províziu nevznikol t. j. rovná sa 0 €, teda 15 % z 0 € je 0 €. Sťažovateľ (ako
sprostredkovateľ) tak podľa názoru Porušovateľov nemá nárok na náhradu minimálnych
nákladov. Tieto úvahy Porušovateľa 2 sú zjavne nesprávne, protirečia základným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o prejave vôle (§ 35 ods. 2 a 3), Obchodného
zákonníka (§ 266) a Občianskeho súdneho poriadku (§ 1 - 3). Pri výklade použitom
Porušovateľom 2 by ustanovenie Zmluvy čl. III. bod 3. prvá a druhá veta nemalo žiaden
zmysel, nakoľko náhrada nákladov Sťažovateľa by bola vždy 0 €. Ak by k sprostredkovaniu
došlo (hoci aj len v čiastočnej miere), tak by náhrada bola 0 € (bod 7. tohto článku), ak by
k sprostredkovaniu nedošlo, tak by náhrada bola tiež 0 € (argumentácia Porušovateľa 2).
Je preto zrejmé, že určite nebolo zámerom zmluvných strán dojednať takéto
nezmyselné/obsolentné ustanovenie. Ak by zmluvné strany mali úmysel vyjadriť, že
Sťažovateľ 2 nemá v žiadnom prípade nárok na náhradu nákladov, tak stačilo neuviesť nič,
nakoľko by to ošetrilo ustanovenie § 647 ods. 2 ObZ, alebo by stačilo jednoducho uviesť
napr. sprostredkovateľ nemá nárok na náhradu nákladov v súvislosti
so sprostredkovateľskou činnosťou podľa tejto zmluvy.“
Sťažovateľka ďalej argumentuje:
«Keďže však obsahom Zmluvy v Čl. III. bode 3. v prvej a druhej vete sú pomerne
obsiahlo určené pravidlá, kedy nárok na náhradu nákladov Sťažovateľovi vzniká, muselo
byť úmyslom zmluvných strán takýto nárok Sťažovateľa dojednať. Tento záver podporuje aj
nasledovné:
a) nárok na náhradu minimálnych nákladov je v Čl. III. bode 3. Zmluvy ustanovený
nasledovne: „V prípade ak k sprostredkovaniu nedôjde, Sprostredkovateľ sa zaväzuje vrátiť
Záujemcovi Zálohu, po odpočítaní nákladov a hotových výdavkov, ktoré Sprostredkovateľ
vynaložil v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Minimálne náklady a hotové výdavky
činia 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie“. V právnej aj obchodnej praxi
je úplne bežné, že sumy vedľajších peňažných zmluvných dojednaní (zmluvné pokuty,
náhrady, doložky a pod.) sú určené ako % základnej sumy v zmluve (ceny, odplaty, provízie
a pod.), alebo ich výška je na túto základnú sumu zmluvy nejakým spôsobom naviazaná.
V takýchto prípadoch ide výslovne matematické určenie výšky sumy, tieto dojednania
spravidla nemajú charakter ustanovení o podmienkach nároku na tieto sumy. Takto je tomu
aj v tomto prípade. Podmienky vzniku nároku na náhradu nákladov Sťažovateľa sú výslovne
uvedené v prvej vete bodu 3. Čl. III. Zmluvy (ak k sprostredkovaniu nedôjde...) v spojení
s bodom 9. tohto článku. Druhá veta tohto bodu má charakter výslovne určenia len výšky
sumy minimálnych nákladov, nakoľko sa v nej nenachádzajú žiadne ďalšie podmienky.
Keďže výška sprostredkovaného úveru je jednoznačná (800.000 €) a jednoznačná je aj
výška provízie (15 % z 800.000 € = 120.000 €), je bezpochyby možné podľa tohto cenového
dojednania spoľahlivo vypočítať aj výšku minimálnej náhrady nákladov (15 % zo 120.000 €
= 18.000 €);
b) skutočnosť, že ak k sprostredkovaniu nedôjde, tak Sťažovateľ má nárok na
náhradu nákladov v nenulovej sume vyplýva aj zo štruktúry samotnej Zmluvy a jej ďalších
ustanovení. Najmä bod 7. Čl. III Zmluvy výslovne určuje, že ak k sprostredkovaniu dôjde
a vznikne nárok na vyplatenie provízie, tak Sťažovateľ už nemá ďalší nárok na náhradu
nákladov. Zároveň v bode 9. tohto článku sa tiež výslovne uvádza nárok Sťažovateľa na
náhradu nákladov ak k sprostredkovaniu nedôjde - jeho výška a podrobnosti sú bližšie
rozvinuté v bode 3. Ak by bolo úmyslom zmluvných strán dojednať, že Sťažovateľ by
v žiadnom prípade nemal nárok na náhradu nákladov (ako to vyplýva z argumentácie
súdu), tak toto ustanovenie by bolo úplne zbytočné. Prečo by zmluvné strany jednotlivo na
viacerých miestach Zmluvy komplikovane vypočítavali, kedy Sťažovateľ nemá nárok na
náhradu nákladov, ak by stačilo jedno ustanovenie v zmluve o tom, že Sťažovateľ nemá
nikdy žiaden nárok na náhradu nákladov, resp. by stačilo v zmluve neuviesť nič? Takýto
výpočet má zmysel len ak nastane situácia, že podľa Zmluvy má Sťažovateľ nárok na
náhradu nákladov - presne tak, ako to výslovne ustanovuje bod 3. tohto článku Zmluvy.»
Podľa názoru sťažovateľky:
„Vyššie uvedené argumenty sú tak závažné a znenie Zmluvy v predmetnej časti tak
jednoznačné, že súd nemal s právom súladnú možnosť vyložiť ustanovenia Zmluvy a zákona
tak, ako to Porušovateľ 2 v rozsudku urobil. Výklad Porušovateľa 2 je v rozpore so slovným
znením Zmluvy, ako aj v rozpore s úmyslom zmluvných strán pri uzatváraní Zmluvy. Výklad
Porušovateľa 2 je takisto v rozpore so základnými zásadami logiky. Jednoducho závery
Porušovateľov nie sú prejavmi a výsledkom oprávnenia súdu právo vykladať, ale sú
prejavmi a výsledkom svojvôle súdu.
Tvrdenie Porušovateľa 2 o tom, že nárok na náhradu nákladov Sťažovateľa sa
spravoval ustanovením § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka je nesprávny a nerešpektujúci
slobodnú vôľu účastníkov Zmluvy. Obchodnoprávne zmluvné vzťahy sú charakterizované
veľkým rozsahom zmluvnej voľnosti, ktoré im Ústava aj samotný Obchodný zákonník
poskytujú. Obchodný zákonník presne vymedzuje, od ktorých jeho ustanovení sa zmluvné
strany nemôžu odchýliť (§ 263). Zvyšok je plne v dispozícii zmluvným stranám a vzťahy si
tak môžu ľubovoľne upraviť, pričom medzi dispozitívne ustanovenia patrí aj vyššie uvedený
§ 647. Ako je preukázané vyššie, strany Zmluvou dojednali podmienky vzniku nároku
Sťažovateľa na náhradu nákladov. Keďže dojednanie zmluvných strán sa podstatne líši od
§ 647 ObZ, súd musí rešpektovať vôľu strán prejavenú v platne uzatvorenej Zmluve
a rozhodovať podľa obsahu Zmluvy. Obchodný zákonník nedáva v tomto prípade súdu
možnosť uprednostniť ustanovenia zákona § 647 ods. 2 ObZ pred ustanoveniami Zmluvy.
V tomto prípade však Porušovateľ 2 nerešpektoval zmluvnú voľnosť účastníkov. Týmto
výkladom práva sa Porušovatelia dopustili svojvôle a tým aj porušili ústavné právo
Sťažovateľa na súdnu ochranu.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Konaním Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 Cb/19/2014 a jeho rozsudkom zo
dňa 26. 11. 2014 a konaním Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/51/2015 a jeho
rozsudkom zo dňa 20. 05. 2015 došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa to práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - Právo na súdnu a inú právnu ochranu a
práva podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo
na spravodlivé súdne konanie.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 05. 2015 v konaní 13 Cob/51/2015
rozsudok Okresného súdu Námestovo 2 Cb/19/2014 zo dňa 26. 11. 2014 sa zrušujú a vec sa
vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslené za
prevzatie, prípravu a spísanie sťažnosti vo výške 355,73 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 € + 19
% DPH).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu,
ktorým vyhovel žalobe navrhovateľa, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd
poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom
prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa
v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu
verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania
skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj
odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia
v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate
založená na tvrdení, že závery krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky vzniku nároku
na províziu a s tým súvisiacej otázky vzniku nároku na úhradu nákladov a hotových
výdavkov uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku „v podstatnej časti nie sú v súlade
so zákonom. Intenzita nesprávnosti týchto úvah je tak vysoká, že rozhodne prekračuje
právomoc všeobecných súdov vykladať právo a sú prejavom svojvôle...“.
V nadväznosti na sťažnostné námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa uvádza:
„Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné opätovne poukázať
na vymedzenie žalobcovho nároku. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 4.500 Eur
s príslušenstvom na tom základe, že zmluvu uzavretú so žalovaným vypovedal, a preto
v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka odpadol právny dôvod plnenia, a to
poskytnutia sumy 4.500 Eur žalovanému, ktorému nevznikol nárok na províziu a ani nárok
na náhradu nákladov žalovaného. Okresný súd správne poukázal na stav v tejto veci, keď
žalobca využil možnosť danú mu zmluvou, a to vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu.
V podstate žalovaný umožnil žalobcovi znením zmluvy, ktorú pripravil, ukončiť zmluvný
vzťah výpoveďou. Podľa čl. IV bodu 2 písm. b) zmluvy, táto zaniká písomnou výpoveďou (aj
bez uvedenia dôvodu), ktorejkoľvek zmluvnej strane v 3-mesačnej výpovednej lehote
začínajúcej plynúť odo dňa písomného doručenia výpovede druhej zmluvnej strane. Bolo
zrejmé, že zmluvu predložil žalovaný, a preto je nevyhnutné všetky jej ustanovenia v prípade
rôznosti výkladu resp. pri pochybnostiach vykladať na ťarchu žalovaného. V uzavretej
Sprostredkovateľskej zmluve - Zmluva o poskytnutí služby a poradenstva medzi žalobcom
a žalovaným zo dňa 12.06.2013 je odkaz na ust. § 642 - § 651 Obchodného zákonníka.
Práve z ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že nárok na úhradu nákladov
spojených so sprostredkovaním, má sprostredkovateľ v danom prípade žalovaný popri
provízii, len keď to bolo výslovne dojednané, a pri pochybnostiach len pri vzniku nároku na
províziu. Uvedené zákonné ustanovenie v spojení so znením zmluvy medzi žalobcom
a žalovaným bolo rozhodné a podstatné pre posúdenie, či vôbec žalovanému vznikol nárok
na províziu resp. nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním. Bolo potrebné
zodpovedať, či niektorý z týchto nárokov, tj. nárok na províziu resp. nárok na úhradu
nákladov spojených so sprostredkovaním vznikol na strane žalovaného alebo nie.
Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu v spojení s uzavretou zmluvou
konštatuje, že žalovanému nevznikol nárok na províziu. V čl. III bodu 1 uzavretej zmluvy sa
provízia odvíjala zo skutočne poskytnutého bankového úveru, ktorý poskytne banka
žalobcovi ako záujemcovi. K poskytnutiu bankového úveru žalobcovi však nedošlo. V čl. III
bodu 4 zmluvné strany tj. žalobca a žalovaný jasne dohodli, že nárok na províziu, ktorej
výška bola určená v čl. III bodu 1, vznikne žalovanému ako sprostredkovateľovi len
v prípade uzavretej úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a záujemcom - žalobcom
ako dlžníkom. Podľa čl. III bodu 4 uzavretej zmluvy bolo zmluvnými stranami vyjadrené, že
nárok na províziu vznikne len v prípade uzavretia úverovej zmluvy. K uzavretiu úverovej
zmluvy nedošlo, preto nebola splnená zmluvná podmienka na vznik provízie žalovanému.
Rovnako aj čl. III bodu 1 zmluvy, ktorý obsahuje výšku provízie, bol viazaný na skutočne
poskytnutý bankový úver. Ak k poskytnutiu bankového úveru nedošlo, keďže nebola uzavretá
úverová zmluva, tak žalovanému nevznikol nárok na províziu. Aj v čl. III bodu 3 uzavretej
zmluvy, náklady a hotové výdavky boli viazané na stanovenú a schválenú províziu, ktorá
však podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy sa odvíjala zo skutočne poskytnutého bankového
úveru na základe uzavretej úverovej zmluvy. Ak nebola splnená podmienka uzavretia
úverovej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k poskytnutiu bankového úveru, tak potom
nebol splnený ani základ pre náklady a hotové výdavky žalovaného, ktoré sa mohli odvíjať
len od provízie, a tá mala na strane žalovaného vzniknúť len v prípade poskytnutia
bankového úveru.
Ak nevznikol nárok na províziu, tak nevznikol ani nárok žalovaného na náklady
a hotové výdavky v zmysle čl. III bodu 3 uzavretej zmluvy. Zmluvné strany prepojili náklady
a hotové výdavky na províziu. Táto vzájomná súvislosť (previazanosť) provízie, nákladov
a hotových výdavkov potom znamenala to, že ak nevznikol žalovanému nárok na províziu
podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy, a to aj podľa záverov krajského súdu nevznikol, tak
zákonite nevznikol ani nárok na náklady a hotové výdavky, ktoré mali väzbu na províziu.
Krajský súd poukazuje na čl. III bodu 3 zmluvy, ktorý hovorí o minimálnych nákladoch
a hotových výdavkov, ktoré majú činiť 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej
provízie, avšak táto mala byť určená podľa čl. III bodu 1 zmluvy ako 15 % zo skutočne
poskytnutého bankového úveru, ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak úver
nebol poskytnutý, pretože nedošlo k uzavretiu úverovej zmluvy, provízia nevznikla a ani
nemohla byť určená ako provízia vo výške 15 % z poskytnutého bankového úveru, preto
nevznikol ani základ na náhradu nákladov a hotových výdavkov, ktorý mal byť určený
z provízie a tu sa napĺňa aj zákonné ustanovenie § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka a to,
že nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním vzniká popri provízii len, keď
to bolo výslovne dojednané a v pochybnostiach nárok na náhradu nákladov spojených
so sprostredkovaním vznikne len pri vzniku nároku na províziu. Práve čl. III bodu 4 zmluvy
upravoval vznik nároku na províziu, len ak dôjde k uzavretiu úverovej zmluvy medzi bankou
ako veriteľom a žalobcom ako záujemcom (dlžníkom). Ak k uzavretiu zmluvy nedošlo,
nevznikol nárok na províziu, a tým zákonite ani nárok na úhradu nákladov a hotových
výdavkov. Žalovaný nepreukázal, že má voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov
a hotových výdavkov voči žalobcovi. Na druhej strane žalobca preukázal, že využil možnosť
danú zmluvou, túto vypovedal, preto ak poskytol žalovanému zálohu 4.500 Eur, tak pri
zániku zmluvy výpoveďou túto oprávnene žiadal vrátiť.
Krajský súd uvádza, že žalovaný nepreukázal nárok na províziu, ani podľa čl. III
bodu 8 uzavretej zmluvy, pretože tento konkrétny článok III bodu 8 zmluvy rieši štádium
podpísania úverovej zmluvy, tj. keď v rámci sprostredkovania žalovaným tu už bude
pripravený návrh na uzavretie zmluvy a žalobca nebude mať záujem ojej podpísanie.
K takémuto štádiu v danej sporovej veci nedošlo, keďže nebolo preukázané, že by bol
pripravený takýto návrh úverovej zmluvy k jej podpísaniu. Žalovanému nevznikol nárok na
náhradu nákladov a hotových výdavkov ani podľa čl. III bodu 8 zmluvy, keďže opätovne aj
v tomto dotknutom článku III bodu 8 zmluvy sa náklady a hotové výdavky odvíjali od
celkovej provízie a tá podľa čl. III bodu 1 zmluvy mala byť 15 % zo skutočne poskytnutého
bankového úveru, ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak nebol preukázaný
základ pre náhradu nákladov a hotových výdavkov, tj. vznik nároku na províziu, tak
zákonite nevznikol ani nárok na náhradu nákladov a hotových výdavkov pre žalovaného.
Krajský súd opätovne poukazuje na znenie článku III bodu 8 zmluvy, podľa ktorého provízia
prichádzala do úvahy za zmluvne dohodnutých iných podmienok, ktoré sa v danej veci
nenaplnili. Išlo o podmienku, že žalobca ako záujemca nebude mať záujem o podpísanie
úverovej zmluvy a nebude o tom včas informovať žalovaného. V danej veci nebolo
žalovaným preukázané uvedené štádium, tj. že malo dôjsť už k podpísaniu úverovej zmluvy
a žalobca z akýchkoľvek dôvodov prestal mať záujem o jej podpísanie, resp. že žalobca by
odmietol podpísať úverovú zmluvu. V danej veci žalobca len využil spôsob ukončenia
zmluvy výpoveďou, ktorú možnosť mu dala zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným,
tj. samotný žalovaný v zmluve ním pripravenej, keď podľa čl. IV bodu 2 písm. b) uzavretej
zmluvy žalobca výpoveďou bez uvedenia dôvodu ukončil zmluvu, a to výpoveďou zo dňa
09.08.2013. Vzhľadom k takémuto zmluvne dohodnutému spôsobu zániku zmluvy, potom
uvedený stav nemožno stotožňovať s článkom III bodu 8 zmluvy, ktorý vychádza z úpravy
iných podmienok a inej situácie, a tak ako správne uviedol okresný súd, pri využití spôsobu
ukončenia zmluvy žalobcom podaním výpovede, žalobca za tejto odlišnej situácie nemal
povinnosť osobitne informovať žalovaného o tom, že už nemá záujem o úverovú zmluvu.“
Vo vzťahu k výhradám sťažovateľky k právnemu posúdeniu predmetnej veci
okresným súdom krajský súd uvádza:
„... okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel. Pokiaľ aj okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, tak
táto skutočnosť v komplexnosti celého právneho posúdenia vykonaného okresným súdom, sa
nedotkla vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Okresný súd poukázal na rozhodné
ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o sprostredkovaní tak, ako tieto
v citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a tieto boli podstatné a rozhodné pre
právne posúdenie okresným súdom, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované,
aplikované na zistený skutkový stav, preto nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. K tomuto nesprávnemu právnemu posúdeniu nemohlo dôjsť ani len odkazom na ust.
§ 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, keďže rozhodujúce bolo znenie uzavretej zmluvy
a aplikácia zákonných ustanovení upravujúcich zmluvu o sprostredkovaní, ktoré uviedol
okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Ak nebolo preukázané, že by na strane
žalovaného vznikol nárok na províziu a nebolo preukázané, že by žalovanému vznikol nárok
na náhradu nákladov a hotových výdavkov, tak potom v prípade ukončenia zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným, a to výpoveďou žalobcu, bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi
poskytnutú platbu 4.500 Eur spolu s príslušenstvom, ktorá poskytnutá platba žalobcom
žalovanému nebola krytá ani nárokom na províziu, ani nárokom na náhradu nákladov
a hotových výdavkov. Pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo
vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa § 219 ods. 1 O. s. p...
Rozhodnutím okresného súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
pretože na riadne zistený skutkový stav okresný súd aplikoval rozhodné zákonné
ustanovenia hmotného práva a to ust. § 642 a nasledujúce Obchodného zákonníka,
upravujúce zmluvu o sprostredkovaní. Bol vyvodený okresným súdom správny názor. Ak
nevznikne nárok na províziu, čo v danom prípade v zmysle vyššie uvedeného nevznikol, tak
nevznikne ani nárok na náhradu nákladov, pričom iné výslovne dohodnuté nebolo. K vecnej
správnosti záverov okresného súdu zostal bez vplyvu aj zátvorkový odkaz na ust. § 266
ods. 5 Obchodného zákonníka. Krajský súd preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka,
ktoré upravujú problematiku bezdôvodného obohatenia, a ustanoveniam Obchodného
zákonníka upravujúcim zmluvu o sprostredkovaní, s prihliadnutím na ustanovenia „Zmluvy
o poskytnutí služby a poradenstva“ z 12. júna 2013 uzatvorenej medzi sťažovateľkou
a navrhovateľom. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho
závery týkajúce sa vzniku nároku sťažovateľky ako sprostredkovateľky na províziu
a súvisiaceho nároku na náhradu nákladov a hotových výdavkov možno v posudzovanej
veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016