Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 107/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom

Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Námestovo

sp. zn. z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. mája 2015 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. mája 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia

vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne.

Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku povinnosťou zaplatiť

navrhovateľovi peňažné plnenie s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Porušovatelia prijali záver o tom, že na základe čl. III. ods. 3 Zmluvy Sťažovateľ

nemá nárok na náhradu vynaložených nákladov v tam stanovenej minimálnej výške. Tento

záver je výslovne uvedený v rozsudku Porušovateľa 2 (krajský súd, pozn.)... a zároveň je

zahrnutý aj v rozsudku Porušovateľa 1 (okresný súd, pozn.)... Kým v rozsudku

Porušovateľa 2 je tento dôvod v celku jasne zargumentovaný, v rozsudku Porušovateľa 1 je

argumentácia rozporná a nedokončená a Porušovateľ 1 zdôvodňuje svoje závery aj

ochranou Spotrebiteľa. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že rozsudok Porušovateľa 2 je

konečný vo sfére všeobecných súdov a zredukoval formálne nedostatky rozsudku

Porušovateľa 1, v ďalšom texte sa budem zaoberať len právnymi úvahami Porušovateľa 2.

Právne závery Porušovateľa 2 v tejto otázke sú skrátene nasledovné: výška náhrady

minimálnych nákladov je určená ako % sumy provízie a keďže k sprostredkovaniu nedošlo,

nárok na províziu nevznikol t. j. rovná sa 0 €, teda 15 % z 0 € je 0 €. Sťažovateľ (ako

sprostredkovateľ) tak podľa názoru Porušovateľov nemá nárok na náhradu minimálnych

nákladov. Tieto úvahy Porušovateľa 2 sú zjavne nesprávne, protirečia základným

ustanoveniam o prejave vôle ( a ), Obchodného

zákonníka () a ( - 3). Pri výklade použitom

Porušovateľom 2 by ustanovenie Zmluvy čl. III. bod 3. prvá a druhá veta nemalo žiaden

zmysel, nakoľko náhrada nákladov Sťažovateľa by bola vždy 0 €. Ak by k sprostredkovaniu

došlo (hoci aj len v čiastočnej miere), tak by náhrada bola 0 € (bod 7. tohto článku), ak by

k sprostredkovaniu nedošlo, tak by náhrada bola tiež 0 € (argumentácia Porušovateľa 2).

Je preto zrejmé, že určite nebolo zámerom zmluvných strán dojednať takéto

nezmyselné/obsolentné ustanovenie. Ak by zmluvné strany mali úmysel vyjadriť, že

Sťažovateľ 2 nemá v žiadnom prípade nárok na náhradu nákladov, tak stačilo neuviesť nič,

nakoľko by to ošetrilo ustanovenie , alebo by stačilo jednoducho uviesť

napr. sprostredkovateľ nemá nárok na náhradu nákladov v súvislosti

so sprostredkovateľskou činnosťou podľa tejto zmluvy.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje:

«Keďže však obsahom Zmluvy v Čl. III. bode 3. v prvej a druhej vete sú pomerne

obsiahlo určené pravidlá, kedy nárok na náhradu nákladov Sťažovateľovi vzniká, muselo

byť úmyslom zmluvných strán takýto nárok Sťažovateľa dojednať. Tento záver podporuje aj

nasledovné:

a) nárok na náhradu minimálnych nákladov je v Čl. III. bode 3. Zmluvy ustanovený

nasledovne: „V prípade ak k sprostredkovaniu nedôjde, Sprostredkovateľ sa zaväzuje vrátiť

Záujemcovi Zálohu, po odpočítaní nákladov a hotových výdavkov, ktoré Sprostredkovateľ

vynaložil v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Minimálne náklady a hotové výdavky

činia 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie“. V právnej aj obchodnej praxi

je úplne bežné, že sumy vedľajších peňažných zmluvných dojednaní (zmluvné pokuty,

náhrady, doložky a pod.) sú určené ako % základnej sumy v zmluve (ceny, odplaty, provízie

a pod.), alebo ich výška je na túto základnú sumu zmluvy nejakým spôsobom naviazaná.

V takýchto prípadoch ide výslovne matematické určenie výšky sumy, tieto dojednania

spravidla nemajú charakter ustanovení o podmienkach nároku na tieto sumy. Takto je tomu

aj v tomto prípade. Podmienky vzniku nároku na náhradu nákladov Sťažovateľa sú výslovne

uvedené v prvej vete bodu 3. Čl. III. Zmluvy (ak k sprostredkovaniu nedôjde...) v spojení

s bodom 9. tohto článku. Druhá veta tohto bodu má charakter výslovne určenia len výšky

sumy minimálnych nákladov, nakoľko sa v nej nenachádzajú žiadne ďalšie podmienky.

Keďže výška sprostredkovaného úveru je jednoznačná (800.000 €) a jednoznačná je aj

výška provízie (15 % z 800.000 € = 120.000 €), je bezpochyby možné podľa tohto cenového

dojednania spoľahlivo vypočítať aj výšku minimálnej náhrady nákladov (15 % zo 120.000 €

= 18.000 €);

b) skutočnosť, že ak k sprostredkovaniu nedôjde, tak Sťažovateľ má nárok na

náhradu nákladov v nenulovej sume vyplýva aj zo štruktúry samotnej Zmluvy a jej ďalších

ustanovení. Najmä bod 7. Čl. III Zmluvy výslovne určuje, že ak k sprostredkovaniu dôjde

a vznikne nárok na vyplatenie provízie, tak Sťažovateľ už nemá ďalší nárok na náhradu

nákladov. Zároveň v bode 9. tohto článku sa tiež výslovne uvádza nárok Sťažovateľa na

náhradu nákladov ak k sprostredkovaniu nedôjde - jeho výška a podrobnosti sú bližšie

rozvinuté v bode 3. Ak by bolo úmyslom zmluvných strán dojednať, že Sťažovateľ by

v žiadnom prípade nemal nárok na náhradu nákladov (ako to vyplýva z argumentácie

súdu), tak toto ustanovenie by bolo úplne zbytočné. Prečo by zmluvné strany jednotlivo na

viacerých miestach Zmluvy komplikovane vypočítavali, kedy Sťažovateľ nemá nárok na

náhradu nákladov, ak by stačilo jedno ustanovenie v zmluve o tom, že Sťažovateľ nemá

nikdy žiaden nárok na náhradu nákladov, resp. by stačilo v zmluve neuviesť nič? Takýto

výpočet má zmysel len ak nastane situácia, že podľa Zmluvy má Sťažovateľ nárok na

náhradu nákladov - presne tak, ako to výslovne ustanovuje bod 3. tohto článku Zmluvy.»

Podľa názoru sťažovateľky:

„Vyššie uvedené argumenty sú tak závažné a znenie Zmluvy v predmetnej časti tak

jednoznačné, že súd nemal s právom súladnú možnosť vyložiť ustanovenia Zmluvy a zákona

tak, ako to Porušovateľ 2 v rozsudku urobil. Výklad Porušovateľa 2 je v rozpore so slovným

znením Zmluvy, ako aj v rozpore s úmyslom zmluvných strán pri uzatváraní Zmluvy. Výklad

Porušovateľa 2 je takisto v rozpore so základnými zásadami logiky. Jednoducho závery

Porušovateľov nie sú prejavmi a výsledkom oprávnenia súdu právo vykladať, ale sú

prejavmi a výsledkom svojvôle súdu.

Tvrdenie Porušovateľa 2 o tom, že nárok na náhradu nákladov Sťažovateľa sa

spravoval ustanovením je nesprávny a nerešpektujúci

slobodnú vôľu účastníkov Zmluvy. Obchodnoprávne zmluvné vzťahy sú charakterizované

veľkým rozsahom zmluvnej voľnosti, ktoré im aj samotný

poskytujú. presne vymedzuje, od ktorých jeho ustanovení sa zmluvné

strany nemôžu odchýliť (§ 263). Zvyšok je plne v dispozícii zmluvným stranám a vzťahy si

tak môžu ľubovoľne upraviť, pričom medzi dispozitívne ustanovenia patrí aj vyššie uvedený

§ 647. Ako je preukázané vyššie, strany Zmluvou dojednali podmienky vzniku nároku

Sťažovateľa na náhradu nákladov. Keďže dojednanie zmluvných strán sa podstatne líši od

, súd musí rešpektovať vôľu strán prejavenú v platne uzatvorenej Zmluve

a rozhodovať podľa obsahu Zmluvy. nedáva v tomto prípade súdu

možnosť uprednostniť ustanovenia zákona pred ustanoveniami Zmluvy.

V tomto prípade však Porušovateľ 2 nerešpektoval zmluvnú voľnosť účastníkov. Týmto

výkladom práva sa Porušovatelia dopustili svojvôle a tým aj porušili ústavné právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu Námestovo sp. zn. a jeho rozsudkom zo

dňa 26. 11. 2014 a konaním Krajského súdu v Žiline sp. zn. a jeho

rozsudkom zo dňa 20. 05. 2015 došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa to práva

podľa - Právo na súdnu a inú právnu ochranu a

práva podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo

na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 05. 2015 v konaní

rozsudok Okresného súdu Námestovo zo dňa 26. 11. 2014 sa zrušujú a vec sa

vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslené za

prevzatie, prípravu a spísanie sťažnosti vo výške 355,73 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 € + 19

% DPH).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu,

ktorým vyhovel žalobe navrhovateľa, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa

v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu

verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania

skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia

v súlade s procesnými predpismi (m. m. , , ,

).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate

založená na tvrdení, že závery krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky vzniku nároku

na províziu a s tým súvisiacej otázky vzniku nároku na úhradu nákladov a hotových

výdavkov uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku „v podstatnej časti nie sú v súlade

so zákonom. Intenzita nesprávnosti týchto úvah je tak vysoká, že rozhodne prekračuje

právomoc všeobecných súdov vykladať právo a sú prejavom svojvôle...“.

V nadväznosti na sťažnostné námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa uvádza:

„Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné opätovne poukázať

na vymedzenie žalobcovho nároku. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 4.500 Eur

s príslušenstvom na tom základe, že zmluvu uzavretú so žalovaným vypovedal, a preto

v zmysle ust. odpadol právny dôvod plnenia, a to

poskytnutia sumy 4.500 Eur žalovanému, ktorému nevznikol nárok na províziu a ani nárok

na náhradu nákladov žalovaného. Okresný súd správne poukázal na stav v tejto veci, keď

žalobca využil možnosť danú mu zmluvou, a to vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu.

V podstate žalovaný umožnil žalobcovi znením zmluvy, ktorú pripravil, ukončiť zmluvný

vzťah výpoveďou. Podľa čl. IV bodu 2 písm. b) zmluvy, táto zaniká písomnou výpoveďou (aj

bez uvedenia dôvodu), ktorejkoľvek zmluvnej strane v 3-mesačnej výpovednej lehote

začínajúcej plynúť odo dňa písomného doručenia výpovede druhej zmluvnej strane. Bolo

zrejmé, že zmluvu predložil žalovaný, a preto je nevyhnutné všetky jej ustanovenia v prípade

rôznosti výkladu resp. pri pochybnostiach vykladať na ťarchu žalovaného. V uzavretej

Sprostredkovateľskej zmluve - Zmluva o poskytnutí služby a poradenstva medzi žalobcom

a žalovaným zo dňa 12.06.2013 je odkaz na ust. - .

Práve z ust. vyplýva, že nárok na úhradu nákladov

spojených so sprostredkovaním, má sprostredkovateľ v danom prípade žalovaný popri

provízii, len keď to bolo výslovne dojednané, a pri pochybnostiach len pri vzniku nároku na

províziu. Uvedené zákonné ustanovenie v spojení so znením zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným bolo rozhodné a podstatné pre posúdenie, či vôbec žalovanému vznikol nárok

na províziu resp. nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním. Bolo potrebné

zodpovedať, či niektorý z týchto nárokov, tj. nárok na províziu resp. nárok na úhradu

nákladov spojených so sprostredkovaním vznikol na strane žalovaného alebo nie.

Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu v spojení s uzavretou zmluvou

konštatuje, že žalovanému nevznikol nárok na províziu. V čl. III bodu 1 uzavretej zmluvy sa

provízia odvíjala zo skutočne poskytnutého bankového úveru, ktorý poskytne banka

žalobcovi ako záujemcovi. K poskytnutiu bankového úveru žalobcovi však nedošlo. V čl. III

bodu 4 zmluvné strany tj. žalobca a žalovaný jasne dohodli, že nárok na províziu, ktorej

výška bola určená v čl. III bodu 1, vznikne žalovanému ako sprostredkovateľovi len

v prípade uzavretej úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a záujemcom - žalobcom

ako dlžníkom. Podľa čl. III bodu 4 uzavretej zmluvy bolo zmluvnými stranami vyjadrené, že

nárok na províziu vznikne len v prípade uzavretia úverovej zmluvy. K uzavretiu úverovej

zmluvy nedošlo, preto nebola splnená zmluvná podmienka na vznik provízie žalovanému.

Rovnako aj čl. III bodu 1 zmluvy, ktorý obsahuje výšku provízie, bol viazaný na skutočne

poskytnutý bankový úver. Ak k poskytnutiu bankového úveru nedošlo, keďže nebola uzavretá

úverová zmluva, tak žalovanému nevznikol nárok na províziu. Aj v čl. III bodu 3 uzavretej

zmluvy, náklady a hotové výdavky boli viazané na stanovenú a schválenú províziu, ktorá

však podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy sa odvíjala zo skutočne poskytnutého bankového

úveru na základe uzavretej úverovej zmluvy. Ak nebola splnená podmienka uzavretia

úverovej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k poskytnutiu bankového úveru, tak potom

nebol splnený ani základ pre náklady a hotové výdavky žalovaného, ktoré sa mohli odvíjať

len od provízie, a tá mala na strane žalovaného vzniknúť len v prípade poskytnutia

bankového úveru.

Ak nevznikol nárok na províziu, tak nevznikol ani nárok žalovaného na náklady

a hotové výdavky v zmysle čl. III bodu 3 uzavretej zmluvy. Zmluvné strany prepojili náklady

a hotové výdavky na províziu. Táto vzájomná súvislosť (previazanosť) provízie, nákladov

a hotových výdavkov potom znamenala to, že ak nevznikol žalovanému nárok na províziu

podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy, a to aj podľa záverov krajského súdu nevznikol, tak

zákonite nevznikol ani nárok na náklady a hotové výdavky, ktoré mali väzbu na províziu.

Krajský súd poukazuje na čl. III bodu 3 zmluvy, ktorý hovorí o minimálnych nákladoch

a hotových výdavkov, ktoré majú činiť 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej

provízie, avšak táto mala byť určená podľa čl. III bodu 1 zmluvy ako 15 % zo skutočne

poskytnutého bankového úveru, ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak úver

nebol poskytnutý, pretože nedošlo k uzavretiu úverovej zmluvy, provízia nevznikla a ani

nemohla byť určená ako provízia vo výške 15 % z poskytnutého bankového úveru, preto

nevznikol ani základ na náhradu nákladov a hotových výdavkov, ktorý mal byť určený

z provízie a tu sa napĺňa aj zákonné ustanovenie a to,

že nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním vzniká popri provízii len, keď

to bolo výslovne dojednané a v pochybnostiach nárok na náhradu nákladov spojených

so sprostredkovaním vznikne len pri vzniku nároku na províziu. Práve čl. III bodu 4 zmluvy

upravoval vznik nároku na províziu, len ak dôjde k uzavretiu úverovej zmluvy medzi bankou

ako veriteľom a žalobcom ako záujemcom (dlžníkom). Ak k uzavretiu zmluvy nedošlo,

nevznikol nárok na províziu, a tým zákonite ani nárok na úhradu nákladov a hotových

výdavkov. Žalovaný nepreukázal, že má voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov

a hotových výdavkov voči žalobcovi. Na druhej strane žalobca preukázal, že využil možnosť

danú zmluvou, túto vypovedal, preto ak poskytol žalovanému zálohu 4.500 Eur, tak pri

zániku zmluvy výpoveďou túto oprávnene žiadal vrátiť.

Krajský súd uvádza, že žalovaný nepreukázal nárok na províziu, ani podľa čl. III

bodu 8 uzavretej zmluvy, pretože tento konkrétny článok III bodu 8 zmluvy rieši štádium

podpísania úverovej zmluvy, tj. keď v rámci sprostredkovania žalovaným tu už bude

pripravený návrh na uzavretie zmluvy a žalobca nebude mať záujem ojej podpísanie.

K takémuto štádiu v danej sporovej veci nedošlo, keďže nebolo preukázané, že by bol

pripravený takýto návrh úverovej zmluvy k jej podpísaniu. Žalovanému nevznikol nárok na

náhradu nákladov a hotových výdavkov ani podľa čl. III bodu 8 zmluvy, keďže opätovne aj

v tomto dotknutom článku III bodu 8 zmluvy sa náklady a hotové výdavky odvíjali od

celkovej provízie a tá podľa čl. III bodu 1 zmluvy mala byť 15 % zo skutočne poskytnutého

bankového úveru, ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak nebol preukázaný

základ pre náhradu nákladov a hotových výdavkov, tj. vznik nároku na províziu, tak

zákonite nevznikol ani nárok na náhradu nákladov a hotových výdavkov pre žalovaného.

Krajský súd opätovne poukazuje na znenie článku III bodu 8 zmluvy, podľa ktorého provízia

prichádzala do úvahy za zmluvne dohodnutých iných podmienok, ktoré sa v danej veci

nenaplnili. Išlo o podmienku, že žalobca ako záujemca nebude mať záujem o podpísanie

úverovej zmluvy a nebude o tom včas informovať žalovaného. V danej veci nebolo

žalovaným preukázané uvedené štádium, tj. že malo dôjsť už k podpísaniu úverovej zmluvy

a žalobca z akýchkoľvek dôvodov prestal mať záujem o jej podpísanie, resp. že žalobca by

odmietol podpísať úverovú zmluvu. V danej veci žalobca len využil spôsob ukončenia

zmluvy výpoveďou, ktorú možnosť mu dala zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným,

tj. samotný žalovaný v zmluve ním pripravenej, keď podľa čl. IV bodu 2 písm. b) uzavretej

zmluvy žalobca výpoveďou bez uvedenia dôvodu ukončil zmluvu, a to výpoveďou zo dňa

09.08.2013. Vzhľadom k takémuto zmluvne dohodnutému spôsobu zániku zmluvy, potom

uvedený stav nemožno stotožňovať s článkom III bodu 8 zmluvy, ktorý vychádza z úpravy

iných podmienok a inej situácie, a tak ako správne uviedol okresný súd, pri využití spôsobu

ukončenia zmluvy žalobcom podaním výpovede, žalobca za tejto odlišnej situácie nemal

povinnosť osobitne informovať žalovaného o tom, že už nemá záujem o úverovú zmluvu.“

Vo vzťahu k výhradám sťažovateľky k právnemu posúdeniu predmetnej veci

okresným súdom krajský súd uvádza:

„... okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel. Pokiaľ aj okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. , tak

táto skutočnosť v komplexnosti celého právneho posúdenia vykonaného okresným súdom, sa

nedotkla vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Okresný súd poukázal na rozhodné

ustanovenia , ktoré upravujú zmluvu o sprostredkovaní tak, ako tieto

v citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a tieto boli podstatné a rozhodné pre

právne posúdenie okresným súdom, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované,

aplikované na zistený skutkový stav, preto nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci. K tomuto nesprávnemu právnemu posúdeniu nemohlo dôjsť ani len odkazom na ust.

, keďže rozhodujúce bolo znenie uzavretej zmluvy

a aplikácia zákonných ustanovení upravujúcich zmluvu o sprostredkovaní, ktoré uviedol

okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Ak nebolo preukázané, že by na strane

žalovaného vznikol nárok na províziu a nebolo preukázané, že by žalovanému vznikol nárok

na náhradu nákladov a hotových výdavkov, tak potom v prípade ukončenia zmluvy medzi

žalobcom a žalovaným, a to výpoveďou žalobcu, bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi

poskytnutú platbu 4.500 Eur spolu s príslušenstvom, ktorá poskytnutá platba žalobcom

žalovanému nebola krytá ani nárokom na províziu, ani nárokom na náhradu nákladov

a hotových výdavkov. Pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo

vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa ..

Rozhodnutím okresného súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

pretože na riadne zistený skutkový stav okresný súd aplikoval rozhodné zákonné

ustanovenia hmotného práva a to ust. a nasledujúce ,

upravujúce zmluvu o sprostredkovaní. Bol vyvodený okresným súdom správny názor. Ak

nevznikne nárok na províziu, čo v danom prípade v zmysle vyššie uvedeného nevznikol, tak

nevznikne ani nárok na náhradu nákladov, pričom iné výslovne dohodnuté nebolo. K vecnej

správnosti záverov okresného súdu zostal bez vplyvu aj zátvorkový odkaz na ust. § 266

ods. 5 . Krajský súd preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust.

potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam ,

ktoré upravujú problematiku bezdôvodného obohatenia, a ustanoveniam Obchodného

zákonníka upravujúcim zmluvu o sprostredkovaní, s prihliadnutím na ustanovenia „Zmluvy

o poskytnutí služby a poradenstva“ z 12. júna 2013 uzatvorenej medzi sťažovateľkou

a navrhovateľom. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery týkajúce sa vzniku nároku sťažovateľky ako sprostredkovateľky na províziu

a súvisiaceho nároku na náhradu nákladov a hotových výdavkov možno v posudzovanej

veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016