Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 86/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

ITALINOX Slovakia, s. r. o., Ulica svornosti 100, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Františkom Sedlačkom, PhD., LL.M., Advokátska kancelária Sedlačko & Partners,

s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -688 z 18. decembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-688 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom proti

advokátovi domáhala žalobou podanou na Okresnom súde

Košice I (ďalej len „okresný súd“) určenia neplatnosti zmluvy o poskytovaní právnej

pomoci a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 107 548,29 eur s príslušenstvom,

ktoré vzniklo v dôsledku neprípustného dojednania dvoch paralelných druhov zmluvnej

odmeny za tú istú právnu pomoc zároveň. Žalobu sťažovateľky okresný súd rozsudkom č. k.

-447 z 9. marca 2009 v celom rozsahu zamietol.

2.1 Proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy

107 548,29 eur s príslušenstvom, podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením

č. k. -532 zo 16. marca 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

2.2 Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom č. k. -633

z 30. januára 2012 žalobu identicky zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby potvrdil. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že účastníci uzatvorili

mandantmi zmluvu, ktorej predmetom bolo právne zastúpenie žalobcu žalovaným, ktorý

následne aj správne právne posúdil, ak nárok žalobcu zamietol. Ani počas odvolacieho

konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové

zistenia uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a na právne normy, ktoré súd použil

poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje ( ).

K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak

vychádza z názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho mal vec nesprávne právne posúdiť.

Námietka nesprávnosti skutkových zistení ( sa nespája

s akoukoľvek skutkovou výhradou, ako z toho ustanovenia vyplýva, významné sú v zásade

námietky, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo alebo opomenul skutočnosti,

ktoré boli preukázané alebo inak v konaní vyšli najavo, prípadne, že v hodnotení dôkazov,

resp. iných poznatkov je z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, či vierohodnosti

logicky rozpor, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá ust. . Musí

ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke. V prejednávanej

veci sa súd prvého stupňa takého pochybenia nedopustil.

V tejto súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že súd neprihliadal na všetko, čo vyšlo

v konaní najavo, predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný sa nevyjadroval jednotne

k otázke, za čo mu patrila paušálna odmena, svedkyňa vypovedala

ohľadom evidovania zmluvy rozporne, doba platnosti zmluvy bola ohraničená práve na čas,

kedy bola konateľka žalobcu odvolaná z funkcie. K tomu odvolací súd

uvádza, že z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že na uvedené skutočnosti súd prvého

stupňa pri rozhodovaní prihliadol, ak v dôvodoch rozsudku uviedol, že z výpovede

žalovaného je zrejmé, že dojednaná paušálna odmena sa vzťahovala len na paušálne

poradenstvo a ostatná (podielová) odmena na poradenstvo, ktoré prekračovala obvyklý

rámec paušálneho poradenstva. Prekročením obvyklého rámca paušálneho poradenstva

účastníci rozumeli najmä zastupovanie v súdnych sporoch alebo aj také prípady, akými sú

napr. rozsiahly právny rozbor alebo audit zmlúv. Preto sa dohodli, že takéto prípady, ktoré

presahujú rámec obvyklého paušálneho poradenstva sa budú fakturovať a platiť osobitne.

K tvrdeniu svedkyne ohľadom evidovania zmluvy, podľa ktorej zmluva

bola uložená v trezore a podchytená v evidencii žalobcu treba uviesť, že toto tvrdenie nemá

žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu ku skutočnosti, že uvedená zmluva mala byť pri audite

nájdená v osobnej zásuvke svedkyne.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadol aj na to, že z vykonaného dokazovania

vyplynuli skutočnosti, ktoré boli v neprospech žalovaného, a to, že doba platnosti zmluvy

bola ohraničená práve na čas, kedy bola konateľka žalobcu odvolaná

z funkcie, rovnopis zmluvy predložený v konaní žalobcom bol opatrený pečiatkou, ktorá

bola vyhotovená až po 19.4.2002, na tzv. separé faktúrach nie je odkaz na zmluvu a ďalej,

že zmluvné strany listinu, ktorá mala zaznamenať prejav vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy

najprv podpísali a až následne na ňu vyhotovili text a tieto vyhodnotil tak, že uvedené

indície vo svojom súhrne, ani v celom svojom komplexe nedovoľujú celkom určitý

a nepochybný záver o antidatácii zmluvy. Súd uviedol, že doba, na ktorú bola zmluva

uzavretá, ako aj dohoda o splatnosti paušálnej odmeny na záver trvania záväzkov o položke

právneho vzťahu účastníkov možno vykazuje znaky určitej neobvyklosti, resp.

neštandardného postupu v porovnaní s inými obdobnými zmluvami, avšak samy osebe

v rozpore s právnymi predpismi nie sú a bolo preukázané, že vyjadrujú autonómnu zhodnú

vôľu oboch zmluvných strán, takto sa dohodnúť.

Ak žalobca v odvolaní namieta, že súd pri vyhodnotení svedeckej výpovede

nezohľadnil pomer svedkyne k žalovanému, je potrebné uviesť, že

z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby svedkyňa mala pomer k žalovanému, okrem

pomeru, ktorý mala svedkyňa s vlastníkom obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia

s.r.o., Rožňava.

Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, že sa nejedná o mandátnu

zmluvu uzavretú medzi ním a žalovaným, ale o úkon, ktorý de facto medzi sebou dojednali

(de iure konajúca v mene žalobcu) a žalovaný. Žalobkyňa v čase

uzavretia zmluvy bola nesporne konateľkou žalobcu a ako taká mohla vystupovať a konať

v jeho mene.

Za nedôvodné treba považovať tvrdenie, že sa súd nezaoberal ani tým, že koniec

platnosti zmluvy a tým aj úhrada odmeny žalovaného pripadla na 30.9.2003, kedy žalovaný

zakladal v zmysle pokynov vtedajšej konateľky žalobcu konkurenčnú obchodnú spoločnosť

ITALINOX Rožňava, s.r.o. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prihliadol aj na závery slovenskej Advokátskej

komory, ktorá prešetrila sťažnosť žalobcu na postup žalovaného a túto sťažnosť ako

nedôvodnú odložila. Vo vzťahu k trestným stíhaniam svedkyne je

potrebné uviesť, že súd sa týmito tvrdeniami dôsledne zaoberal a vyvodil z tohto zistenia

patričné závery o tom, že zo strany svedkyne nedošlo k spáchaniu žiadneho trestného činu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci

súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa

nemožno nič vyčítať, ak súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že účastníci uzatvorili

účinne mandátnu zmluvu podľa ust. a nasl. .

Podľa ak právny úkon nebol urobený vo forme,

ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu

podľa ust. § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa

právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho

úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak

právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).

Podľa zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie

návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť.

Podľa písomnú formu musia mať zmluvy

o prevodoch nehnuteľnosti, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda

účastníkov.

Podľa pre uzavretie zmluvy písomnou formou

stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu.

Zmluva je dvojstranný alebo viacstranný právny úkon, ktorý vzniká dosiahnutím

konsenzu, ktorý je úplným bezpodmienečným prijatím (akceptácie) návrhu na uzavretie

zmluvy (ponuky, oferty). Vznik zmluvy predpokladá existenciu troch postupne za sebou

idúcich aktov:

návrh - ponuku, ofertu

prijatie návrhu – akceptáciu

vzájomnú zhodu vôle subjektov - konsenzus.

Ponuka - oferta a akceptácia sú jednostranné právne úkony. Oferta je vymedzená

v tak, že prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy,

ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak

je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho

prijatia. Akceptácia je podľa včasné vyhlásenie

urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno

vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Podľa včasné

prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu

dôjde navrhovateľovi.

Z uvedeného vyplýva, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na

uzavretie zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas,

je prijatím návrhu (§43c ods. 1). Ak vyžaduje dohoda účastníkov, že zmluva musí mať

písomnú formu (§ 40 ods. 1), táto musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákon písomnú formu

pre daný právny úkon nevyžaduje. V opačnom prípade treba považovať zmluvu bez

dodržania dohodnutej písomnej formy za neplatnú.

Citované zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 spája s nedostatkom formy právneho

úkonu jeho neplatnosť. Neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy môže byť

absolútna alebo relatívna. Rozhodujúce pre posúdenie, aká neplatnosť sa na daný právny

úkon vzťahuje bude skutočnosť, či došlo k porušeniu formy právneho úkonu vyžadovaného

zákonom alebo dohodou účastníkov. V prípade, ak pôjde o nedostatok písomnej formy

určenej zákonom, pôjde o absolútnu neplatnosť a v prípade nedostatku dohodnutej formy

právneho úkonu pôjde o relatívnu neplatnosť.

Prípady relatívnej neplatnosti sú v § 40a uvedené taxatívne. O relatívnu neplatnosť

právneho úkonu pôjde aj v prípadoch určených v § 40 ods. 1, t.j., ak právny úkon nebol

urobený vo forme, ktorú si dohodli účastníci. Právna podstata relatívnej neplatnosti

právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej

neplatnosti, vznikol, od začiatku existuje a zároveň sa považuje za platný, pokiaľ sa ten,

na ktorého ochranu je relatívna neplatnosť určená (oprávnený subjekt), neplatnosti

právneho úkonu nedovolal. Ustanovenie § 40a zároveň však vylučuje možnosť domáhať sa

neplatnosti právneho úkonu tým subjektom, ktorý neplatnosť právneho úkonu sami spôsobili

a v prípadoch, ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov.

Pre posúdenie, či sa jedná o absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu

nie je rozhodujúce, ako oprávnený subjekt sám kvalifikuje neplatnosť právneho úkonu, t.j. či

ako absolútnu alebo relatívnu, lebo urobenou kvalifikáciou oprávneného subjektu nie je súd

viazaný. Rozhodujúcim je, že oprávnený subjekt namieta konkrétnu vadu právneho úkonu.

Dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa uskutočňuje výslovným prejavom,

z ktorého je jasne zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti právneho úkonu.

V prejednávanej veci z obsahu žalobného návrhu, ale aj z tvrdení žalobcu v konaní

pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca sa domáha vo vzťahu k žalovanému

vydania bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o právnej

pomoci, ktorú mali účastníci uzatvoriť dňa 1.10.2000.

Zmluva o právnej pomoci, ako správne uviedol súd prvého stupňa je tzv. mandátna

zmluva uzavretá podľa a nasl. . Na uzavretie mandátnej

zmluvy zákon nevyžaduje písomnú formu, je však nesporné, že účastníci pre formu tohto

právneho úkonu dohodli písomnú formu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje

zrušujúce uznesenie zo dňa 16.3.2011 sp. zn. -532, v ktorom okrem iného

uviedol, že „pokiaľ zmluva bola uzavretá písomne, treba vychádzať z jej obsahu v písomnej

podobe, aj keď písomná forma nebola zákonne predpísaná“. Žalobca v konaní namieta

neplatnosť predmetnej zmluvy v dôsledku nedostatku písomnej formy právneho úkonu, ak

tvrdí, že k jej uzavretiu nedošlo postupom podľa ust. § 43a ods. 1 v spojení § 43c ods. 1, t.j.

písomnou ponukou a akceptáciou. Vzhľadom na to, že nedostatok dohodnutej formy

právneho úkonu nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale iba neplatnosť

relatívnu, bolo potrebné prihliadať na skutočnosť, či žalobca je oprávneným subjektom

domáhať sa zaplatenia žalovanej sumy titulom prípadnej relatívnej neplatnosti mandátnej

zmluvy.

Ako už bolo vyššie uvedené, relatívnej neplatnosti sa nemožno dovolať z dôvodu, že

právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov. Ak teda žalobca sa

domáhal neplatnosti právneho úkonu (prejudicionálne) iba z dôvodu, že tento nebol

urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov, jeho uplatnený nárok je v rozpore

s ust. a teda je nežalovateľný.

Nárok uplatnený žalobcom je nežalovateľný, aj z dôvodu, že prípadnú relatívnu

neplatnosť tohto právneho úkonu aj sám spôsobil (prostredníctvom vtedajšej konateľky

), ak nedodržal dohodnutú písomnú formu právneho úkonu. Správne

uvedenú situáciu vyhodnotil súd prvého stupňa ak uviedol, že ide totiž o situáciu, kedy sám

navrhovateľ ako jedna zo zmluvných strán spôsobil (resp. mohol spôsobiť) neplatnosť

zmluvy tým, že pri jej uzavieraní porušil dobré mravy alebo zásady poctivého obchodného

styku a tým, že sa dovolal neplatnosti zmluvy na súde, v podstate druhýkrát porušuje dobré

mravy, aby dosiahol svoj účelom vedený cieľ. Takejto zmluvnej strane (t.j. navrhovateľovi)

je preto potrebné odoprieť právnu ochranu.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pre záväzkové vzťahy je kľúčový tzv. princíp

dôvery, podľa ktorého sa poskytuje ochrana zásadne tej osobe, ktorá urobila právny úkon

s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, lebo ten, kto vyvolal

určité konanie, nesmie sa ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil.

Uvedený princíp vyplýva z citovaného ustanovenia §40a, podľa ktorého relatívnej

neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, ktorý ju sám spôsobil. Rovnako tak sa nikto nemá

dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania.

Vzhľadom na to, že žalobca sa nemôže dožadovať relatívnej neplatnosti sporného

právneho úkonu - mandantnej zmluvy, treba považovať tento úkon za platný so všetkými

náležitosťami z neho vyplývajúcimi.

Ohľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - mandantnej

zmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorých sa súd

vyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané

odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil.“

3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu v zmysle a jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vydaniu napadnutého rozsudku viedla podľa

názoru sťažovateľky extrémne nesprávna interpretácia a aplikácia konkrétnej právnej

normy, ako aj zjavne arbitrárny postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní o podanom

odvolaní.

3.1 Sťažovateľka priblížila na úvod svojej argumentácie skutkový stav vyjadrením,

podľa ktorého ak a podpísali prázdny

list papiera, nie je za žiadnych okolností možné toto ich konanie kvalifikovať ako právne

relevantný prejav vôle, keďže absentuje jeho obsah. Následné (časovo neurčené) vpísanie

textu zmluvy na tento in bianco podpísaný papier (navyše so spätným dátumom 1. 10. 2000)

podľa sťažovateľky neviedlo a ani nemohlo viesť k riadnemu vzniku zmluvy ako právneho

úkonu. Podľa presvedčenia sťažovateľky tomu bráni nedostatok prejavu vôle zmluvných

strán a hrubé ignorovanie ustanovení a nasl. systém oferta

et acceptatio. Z daných dôvodov podľa mienky sťažovateľky nemôže v súlade s právnou

teóriou vpísaním celého zmluvného textu na vopred in bianco podpísaný papier vzniknúť

zmluva. Opozitná interpretácia by nevyhnutne viedla k absurdným záverom. V prípade

obidvoch predložených dokumentov teda podľa sťažovateľky ide o nulitné akty, s ktorými

právny poriadok nespája žiadne právne účinky. Podľa názoru sťažovateľky hoci odvolací

súd k tejto otázke prezentoval rozsiahlu argumentáciu, pri svojich teoreticko-právnych

úvahách sa podľa jej názoru dopustil logickej chyby non sequitur. Úplnú absenciu právne

významného prejavu vôle (tak na strane sťažovateľky, ako aj na strane advokáta) totiž

vyhodnotil ako nedostatok účastníkmi dohodnutej písomnej formy právneho úkonu.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka dôvodí, že ani pri akceptácii

záverov krajského súdu a prvostupňového súdu o prípustnosti kombinácie jednotlivých

druhov zmluvnej odmeny by nebolo možné považovať vyplatenie paušálnej odmeny

advokátovi za dôvodné. Sťažovateľka podľa svojich slov

v priebehu konania preukázala, že v rozhodnom období jej advokát na základe spornej

zmluvy žiadne právne služby neposkytol (odkaz na stanovisko žalobcu z 26. 10. 2007).

Všetky právne služby, za ktoré mal advokát inkasovať paušálnu odmenu, boli podľa

tvrdenia sťažovateľky už zaplatené na základe osobitných zmlúv a faktúr. Sťažovateľka

podotýka, že ani samotný advokát nebol schopný zaujať relevantné stanovisko k zaradeniu

jednotlivých úkonov (fakturovaných a vyplatených) k právnym službám, za ktoré dostal

navyše paušálnu odmenu. K otázke, za čo mu mala táto paušálna odmena patriť, sa

nevyjadroval jednotne (odkaz na odvolanie žalobcu z 26. 4. 2012). Na prezentované

skutočnosti krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľky neprihliadol a rovnako ako súd

prvého stupňa vychádzal iba z totožných výpovedí a svedkyne

, u ktorej je vzhľadom na ich niekoľkoročný nadštandardný

vzťah (klient  advokát) podľa názoru sťažovateľky minimálny predpoklad, že vypovedala

nezaujato a pravdivo. Krajský súd však námietku sťažovateľky týkajúcu sa vierohodnosti

svedkyne podľa jej slov odmietol s absurdným vysvetlením absolútne nekorešpondujúcim

s ustanovením (ďalej aj „OSP“), že

„z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby svedkyňa mala pomer k žalovanému, okrem

pomeru, ktorý mala svedkyňa s vlastníkom obchodnej spoločnosti ITALINOX Slovakia,

s.r.o.“.

3.3 Podľa sťažovateľky krajský súd v rozpore s konklúziami uvedenými v náleze

ústavného súdu sp. zn. neskúmal, či zmluva neodporuje základným právam

dotknutých osôb, resp. či mimoriadne nezaťažuje jednu zmluvnú stranu a nie je výsledkom

nerovnovážneho postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy, aj s prihliadnutím na

mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvou súviseli. Podľa sťažovateľky krajský súd

vychádzal z absurdnej premisy, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi sťažovateľkou

a advokátom , ktorú sa sťažovateľka snaží v rozpore s dobrými

mravmi dodatočne zneplatniť. Odvolací súd sa odmietol zaoberať obsahom zmluvy

z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd bez toho,

aby zohľadnil všetky skutkové zistenia, bol toho názoru, že použitie korektívu dobrých

mravov nie je na mieste. V otázke výkladu platnosti zmluvy podľa § 39 Občianskeho

zákonníka a tak podľa názoru sťažovateľky krajský súd

neprípustné formalizovanou a zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia

všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne,

vybočujúce z ústavných medzí a opomínajúce skutočný účel právnej normy.

3.4 V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že keďže krajský súd vykonal

krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení právneho

poriadku Slovenskej republiky na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne popiera

ich esenciálny účel a význam, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2

a princíp právnej istoty účastníka konania, pričom sťažovateľku vystavil

nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní. Podľa sťažovateľky závery

krajského súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje v tejto sťažnosti, sú podľa jej mienky

evidentne arbitrárne, v dôsledku čoho jeho napadnutý rozsudok neudržateľne zasahuje do

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k.

-688 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013, č. k. -688 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ešte skôr, ako ústavný súd uvedie závery z predbežného prerokovania sťažnosti

v zmysle namietaného porušenia označených ústavných práv sťažovateľky, nemôže

nespomenúť, že predmet sporu pred všeobecnými súdmi, obsah napadnutého rozsudku, jeho

dopad na právnu situáciu sťažovateľky, právne závery krajského súdu, ako aj v napadnutom

rozsudku krajského súdu artikulované a sťažovateľkou v sťažnosti uvedené odkazy na

všeobecnými súdmi ustálený skutkový stav a vykonané dôkazy indikujú, že napadnutý

rozsudok krajského súdu sa týka taktiež hmotných ústavných práv sťažovateľky, najmä

základného práva vlastniť majetok podľa .

7.1 Sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) neoznačila

v obsahu sťažnosti a ani v petite ďalšie články (predovšetkým ), ktoré

mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené, a tak sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti mohol zaoberať iba možným porušením ústavných práv

sťažovateľky označených v sťažnosti (t. j. , dohovoru), keďže

v zmysle je viazaný návrhom na začatie konania,

v tomto prípade sťažnosťou a jej petitom (k viazanosti ústavného súdu návrhom porov.

napr. , , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).

8.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu,

čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

8.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením

v znení neskorších predpisov, v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku.

8.4 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle

procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť

v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. a )], obe vyplývajúce z , sú

jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov

konania pred svojvôľou súdu.

8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

9. K formálnej stránke postupu a vydania napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení

), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý

rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísané

náležitosti.

10. K materiálnej stránke napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd sa pri odôvodňovaní svojich

právnych záverov zaoberal (i) otázkou, za aké právne služby patrila advokátovi paušálna

odmena, (ii) výpoveďou svedkyne , (iii) otázkou uzavretia

mandátnej zmluvy medzi sťažovateľkou a advokátom a jej relatívnej neplatnosti (treba na

tomto mieste doplniť, že sťažovateľka namietala predovšetkým absolútnu neplatnosť

mandátnej zmluvy, a to z dvoch ďalej artikulovaných dôvodov), pričom tieto závery

nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne či

neodôvodnené, alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie ústavne neudržateľné.

10.1 Krajskému súdu však treba vytknúť, že z koncipovania odôvodnenia

napadnutého rozsudku by sa mohlo na prvé prečítanie javiť, že kľúčovým argumentom

sťažovateľky o absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy (z dôvodu namietaného

antidatovania zmluvy a z dôvodu neurčitosti dohody zmluvných strán o článku zmluvy,

ktorej obsahom bola dohoda o odmene) sa zaoberal len okrajovo a odkázal na prvostupňový

rozsudok okresného súdu jednou vetou na s. 12 písomného vyhotovenia napadnutého

rozsudku („Ohľadom tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu -

mandantnej zmluvy odvolací súd poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorých sa súd vyporiadal tvrdeniami žalobcu o prípadnej absolútnej neplatnosti“).

Ústavný súd však poukazuje (i) jednak na odôvodnenie krajského súdu na s. 8 a 9

napadnutého rozsudku, kde (síce nie v časti zaoberajúcej sa argumentmi sťažovateľky

o absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy) sa krajský súd zaoberal právnymi závermi

okresného súdu týkajúcimi sa skutočností zistených dokazovaním pred okresným súdom,

ktorými okresný súd zodpovedal otázky o možnej absolútnej neplatnosti mandátnej zmluvy

pre jej namietané antidatovanie, ale aj (ii) na samotné odôvodnenie rozsudku okresného

súdu č. k. -633 z 30. januára 2012, ktorý sa poctivo a riadne vysporiadal

s namietaným antidatovaním mandátnej zmluvy a dospel k záveru, že aj keď existuje

viacero pochybností svedčiacich v prospech tvrdenia sťažovateľky, v súhrne (poukazujúc aj

na znalecké dokazovanie a výpovede svedkov, ako aj na fakt, že v spornom období od

1. 10. 2000 do 30. 9. 2003 boli právne služby reálne sťažovateľke poskytované) nemožno

napriek niektorým neštandardným postupom pri uzatváraní mandátnej zmluvy (tu okresný

súd aj krajský súd poukázali na pričinenie sťažovateľky  konateľky sťažovateľky v čase

uzatvárania mandátnej zmluvy ) dospieť k záveru, že

mandátna zmluva bola antidatovaná.

10.2 Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že krajský súd sa odmietol zaoberať

obsahom mandátnej zmluvy z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi, keďže krajský súd

nielenže v otázke aplikácie ustanovení týkajúcich sa dobrých

mravov v záväzkových vzťahoch odkázal (s. 12 napadnutého rozsudku) na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku, ale doplnil aj vlastný právny názor na tzv. princíp dôvery

v záväzkových vzťahoch.

10.3 A preto závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako

arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016