Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 250/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K.

v konaní vedenom pod č. /Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra

2011 a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) v konaní vedenom pod

č. /Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 a postupom

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní

vedenom pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že daňový úrad vydal 7. októbra 2011 voči sťažovateľke

ako daňovému dlžníkovi daňovú exekučnú výzvu č. /Rem (ďalej len

„daňová exekučná výzva“) podľa

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov [ďalej len „“; tento zákon bol s účinnosťou

od 1. januára 2012 zrušený o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.]. V predmetnej daňovej exekučnej výzve

daňový úrad oznámil sťažovateľke, že na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný

výkaz daňových nedoplatkov daňového úradu č. /Kaš zostavený z údajov

evidencie daní daňového dlžníka k 9. augustu 2011 v sume 66,38 €, začal 7. septembra 2011

daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. /Rem.

Sťažovateľka podala proti daňovej exekučnej výzve odvolanie, v ktorom namietala,

že „predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa

vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje

aj nezákonnosť exekučného konania“. Súčasne navrhla, aby správca dane v súlade s § 80

ods. 1 písm. g) vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu

v celom rozsahu zastaví pre rozpor so zákonom. Z dôvodu preverovania skutočností

odôvodňujúcich zastavenie daňovej exekúcie sťažovateľka zároveň navrhla odklad

predmetnej daňovej exekúcie. O odvolaní sťažovateľky rozhodlo finančné riaditeľstvo

rozhodnutím č. 1040505/140/2012/5081 z 23. januára 2012, ktorým potvrdilo daňovú

exekučnú výzvu daňového úradu.

Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR

č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná

výzva daňového úradu K. č. /Rem zo dňa 7. 10. 2011 a daňová

exekučná výzva daňového úradu K. č. /Rem zo dňa 7. 10. 2011 sú

nezákonné a z tohto dôvodu napáda predmetné rozhodnutia a ich vydaniu predchádzajúci

postup sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle SR“.

Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva

spočíva podľa sťažovateľky okrem iného v tom, že

- došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 1. januára 2007 nahradenej smernicou Rady

2006/112/ES) a procesných postupov podľa (sťažovateľka

poukazuje pritom na „odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980

a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym

aktom“),

- v nich absentuje odôvodnenie, a preto sú nepreskúmateľné,

- v jej veci konal miestne nepríslušný správca dane,

- odvolací orgán sa nevysporiadal riadne so všetkými námietkami sťažovateľky

uvedenými v odvolaní.

Sťažovateľka tvrdí, že „hoci sú predmetné rozhodnutia (t. j. daňová exekučná výzva

a rozhodnutie o odvolaní)... len rozhodnutiami procesnej povahy, ktorými správca dane len

vyzýva na dobrovoľné splnenie povinnosti, má... za to, že predstavujú závažný zásah do jeho

základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20

ods. 1 SR... keďže na ich základe sa ďalej vedie daňová exekúcia vydaním daňového

exekučného príkazu, ktorý je už priamym zásahom do vlastníckeho práva. Napokon,

aj samotnou daňovou exekučnou výzvou sa sťažovateľovi zakázalo nakladať s peňažnými

prostriedkami na všetkých účtoch až do výšky daňového nedoplatku, čo je nepochybne

priamy zásah do základného práva sťažovateľa. Sťažovateľ má teda za to, že tieto

rozhodnutia sú preskúmateľné všeobecným súdom v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie

postupov a rozhodnutí správnych orgánov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

«Základné práva sťažovateľa: A. s. r. o., L., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

postupom a rozhodnutím daňového úradu K. č. /Rem zo dňa

7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa

23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu K. č. /Rem zo dňa 7. 10. 2011

a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa 23. 1.

2012 sa zrušujú a Daňovému úradu K. (sťažovateľka má zrejme na mysli „Daňový úrad

K.“, pozn.) a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v

ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: A. s. r. o., L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000 ,- € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

navrhuje odklad vykonateľnosti daňovej exekučnej výzvy daňového úradu č.738/320/295-

24959/11/Rem zo 7. októbra 2011 a daňovej exekúcie začatej na základe rozhodnutia

č. /Rem, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu

vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval

za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovanou

právnou zástupkyňou, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu

namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov (

ods. 2 ), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľky (, , ).

1. V súvislosti s predbežným prerokovaním časti sťažnosti namietajúcej porušenie

označených práv sťažovateľky postupom daňového úradu v konaní vedenom

pod č. /Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 ústavný súd

považuje za potrebné uviesť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto

hľadiska ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú (m. m. ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Preskúmanie zákonnosti namietaného postupu a rozhodnutia daňového úradu

č. /Rem zo 7. októbra 2011 v danom prípade patrí do právomoci

finančného riaditeľstva, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka brojí proti postupu finančného

riaditeľstva v konaní vedenom pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutiu

z 23. januára 2012, aj v tomto prípade ústavný súd súc viazaný musel brať na zreteľ

už vysvetlený princíp subsidiarity jeho právomoci.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy ( ) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy ( ).

V posudzovanom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existuje iný

(všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označených

základných práv sťažovateľky, a preto niet právomoci ústavného súdu na prerokovanie

sťažnosti v tejto časti (obdobne napr. m. m. , ,

, ).

2.2 V súvislosti s „druhou“ časťou sťažnosti je podľa názoru ústavného súdu tiež

potrebné vziať do úvahy sťažovateľkino tvrdenie, že svoju sťažnosť podáva „súbežne

so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy“

s odôvodnením, že „prípadným zastavením konania o žalobe na preskúmanie týchto

rozhodnutí všeobecným súdom z dôvodu, že ide o rozhodnutia, ktoré nie sú preskúmateľné

súdom (v tomto prípade neexistuje celkom jednotná judikatúra určujúca, ktoré rozhodnutia

sú preskúmateľné a ktoré nie) by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“,

čím by došlo k situácii, pri ktorej by nemala „možnosť domáhať sa ochrany svojich práv

na žiadnom orgáne/súde“.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka súbežným

podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia finančného riaditeľstva

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, o ktorej je podľa príslušných ustanovení

oprávnený rozhodnúť miestne príslušný všeobecný súd,

a sťažnosti podľa vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný všeobecný súd a ústavný súd),

čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného

hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci (). Z pohľadu citovaného § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde to znamená, že právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu

jej základných práv a slobôd účinne poskytuje, nemožno v jej prípade považovať

za vyčerpané.

Rozhodnutie (či už procesné, alebo meritórne) miestne príslušného všeobecného súdu

predchádza (vzhľadom na princíp subsidiarity) uplatneniu právomoci ústavného súdu,

a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto

súdu o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku za predčasné, čo má za následok i neprípustnosť posudzovanej sťažnosti.

3. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012