Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 250/2012
PDF · 181.62 KB
No categories available
III. ÚS 250/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K.
v konaní vedenom pod č. 738/320/295-24959/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra
2011 a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) v konaní vedenom pod
č. 738/320/295-24959/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 a postupom
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní
vedenom pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že daňový úrad vydal 7. októbra 2011 voči sťažovateľke
ako daňovému dlžníkovi daňovú exekučnú výzvu č. 738/320/295-24959/11/Rem (ďalej len
„daňová exekučná výzva“) podľa § 76 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“; tento zákon bol s účinnosťou
od 1. januára 2012 zrušený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.]. V predmetnej daňovej exekučnej výzve
daňový úrad oznámil sťažovateľke, že na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný
výkaz daňových nedoplatkov daňového úradu č. 738/230/20069/11/Kaš zostavený z údajov
evidencie daní daňového dlžníka k 9. augustu 2011 v sume 66,38 €, začal 7. septembra 2011
daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. 738/320/295-22060/11/Rem.
Sťažovateľka podala proti daňovej exekučnej výzve odvolanie, v ktorom namietala,
že „predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa
vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje
aj nezákonnosť exekučného konania“. Súčasne navrhla, aby správca dane v súlade s § 80
ods. 1 písm. g) zákona č. 511/1992 Zb. vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu
v celom rozsahu zastaví pre rozpor so zákonom. Z dôvodu preverovania skutočností
odôvodňujúcich zastavenie daňovej exekúcie sťažovateľka zároveň navrhla odklad
predmetnej daňovej exekúcie. O odvolaní sťažovateľky rozhodlo finančné riaditeľstvo
rozhodnutím č. 1040505/140/2012/5081 z 23. januára 2012, ktorým potvrdilo daňovú
exekučnú výzvu daňového úradu.
Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR
č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná
výzva daňového úradu K. č. 738/320/295 - 24959/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a daňová
exekučná výzva daňového úradu K. č. 738/320/295 - 24959/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 sú
nezákonné a z tohto dôvodu napáda predmetné rozhodnutia a ich vydaniu predchádzajúci
postup sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.
Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva
spočíva podľa sťažovateľky okrem iného v tom, že
- došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 1. januára 2007 nahradenej smernicou Rady
2006/112/ES) a procesných postupov podľa zákona č. 511/1992 Zb. (sťažovateľka
poukazuje pritom na „odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980
a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym
aktom“),
- v nich absentuje odôvodnenie, a preto sú nepreskúmateľné,
- v jej veci konal miestne nepríslušný správca dane,
- odvolací orgán sa nevysporiadal riadne so všetkými námietkami sťažovateľky
uvedenými v odvolaní.
Sťažovateľka tvrdí, že „hoci sú predmetné rozhodnutia (t. j. daňová exekučná výzva
a rozhodnutie o odvolaní)... len rozhodnutiami procesnej povahy, ktorými správca dane len
vyzýva na dobrovoľné splnenie povinnosti, má... za to, že predstavujú závažný zásah do jeho
základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20
ods. 1 Ústavy SR... keďže na ich základe sa ďalej vedie daňová exekúcia vydaním daňového
exekučného príkazu, ktorý je už priamym zásahom do vlastníckeho práva. Napokon,
aj samotnou daňovou exekučnou výzvou sa sťažovateľovi zakázalo nakladať s peňažnými
prostriedkami na všetkých účtoch až do výšky daňového nedoplatku, čo je nepochybne
priamy zásah do základného práva sťažovateľa. Sťažovateľ má teda za to, že tieto
rozhodnutia sú preskúmateľné všeobecným súdom v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie
postupov a rozhodnutí správnych orgánov.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
«Základné práva sťažovateľa: A. s. r. o., L., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
postupom a rozhodnutím daňového úradu K. č. 738/320/295 - 24959/11/Rem zo dňa
7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa
23. 1. 2012 porušené boli.
Rozhodnutia daňového úradu K. č. 738/320/295 - 24959/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011
a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/140/2012/5081 zo dňa 23. 1.
2012 sa zrušujú a Daňovému úradu K. (sťažovateľka má zrejme na mysli „Daňový úrad
K.“, pozn.) a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v
ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi: A. s. r. o., L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000 ,- € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
navrhuje odklad vykonateľnosti daňovej exekučnej výzvy daňového úradu č.738/320/295-
24959/11/Rem zo 7. októbra 2011 a daňovej exekúcie začatej na základe rozhodnutia
č. 738/320/295-22060/11/Rem, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu
vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval
za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovanou
právnou zástupkyňou, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu
namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov ústavy (čl. 2
ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
1. V súvislosti s predbežným prerokovaním časti sťažnosti namietajúcej porušenie
označených práv sťažovateľky postupom daňového úradu v konaní vedenom
pod č. 738/320/295-24959/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 ústavný súd
považuje za potrebné uviesť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto
hľadiska ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Preskúmanie zákonnosti namietaného postupu a rozhodnutia daňového úradu
č. 738/320/295-24959/11/Rem zo 7. októbra 2011 v danom prípade patrí do právomoci
finančného riaditeľstva, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka brojí proti postupu finančného
riaditeľstva v konaní vedenom pod č. 1040505/140/2012/5081 a jeho rozhodnutiu
z 23. januára 2012, aj v tomto prípade ústavný súd súc viazaný ústavou musel brať na zreteľ
už vysvetlený princíp subsidiarity jeho právomoci.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
V posudzovanom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existuje iný
(všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označených
základných práv sťažovateľky, a preto niet právomoci ústavného súdu na prerokovanie
sťažnosti v tejto časti (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08,
IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011).
2.2 V súvislosti s „druhou“ časťou sťažnosti je podľa názoru ústavného súdu tiež
potrebné vziať do úvahy sťažovateľkino tvrdenie, že svoju sťažnosť podáva „súbežne
so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy“
s odôvodnením, že „prípadným zastavením konania o žalobe na preskúmanie týchto
rozhodnutí všeobecným súdom z dôvodu, že ide o rozhodnutia, ktoré nie sú preskúmateľné
súdom (v tomto prípade neexistuje celkom jednotná judikatúra určujúca, ktoré rozhodnutia
sú preskúmateľné a ktoré nie) by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“,
čím by došlo k situácii, pri ktorej by nemala „možnosť domáhať sa ochrany svojich práv
na žiadnom orgáne/súde“.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka súbežným
podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia finančného riaditeľstva
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, o ktorej je podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku oprávnený rozhodnúť miestne príslušný všeobecný súd,
a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný všeobecný súd a ústavný súd),
čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného
hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010). Z pohľadu citovaného § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde to znamená, že právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu
jej základných práv a slobôd účinne poskytuje, nemožno v jej prípade považovať
za vyčerpané.
Rozhodnutie (či už procesné, alebo meritórne) miestne príslušného všeobecného súdu
predchádza (vzhľadom na princíp subsidiarity) uplatneniu právomoci ústavného súdu,
a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto
súdu o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku za predčasné, čo má za následok i neprípustnosť posudzovanej sťažnosti.
3. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012