Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 82/2016
PDF · 308.85 KB
No categories available
III. ÚS 82/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD.,
Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a maloletého , ,
zastúpeného zákonným zástupcom – otcom ,
, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou
Ježovou, LL.M., PhD., Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 P/75/2012 zo 16. februára 2015 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/456/2015 z 29. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „otec maloletého“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu diskriminácie
podľa čl. 14 dohovoru a maloletého ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“ alebo „maloletý“, spolu aj „sťažovatelia“),
zastúpeného zákonným zástupcom – otcom maloletého vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 P/75/2012 zo 16. februára
2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 CoP/456/2015 z 29. septembra 2015.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na základe návrhu otca maloletého okresný súd
rozsudkom č. k. 3 P/75/2012-235 z 15. novembra 2013 určil, že sťažovateľ v 1. rade je
otcom maloletého a rozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému v časti zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky a práva
zastupovania maloletého a správy jeho majetku, ktoré súd zveril obom rodičom.
Po právoplatnosti uvedeného rozsudku zostalo v konaní potrebné rozhodnúť o práve styku
otca s maloletým dieťaťom a o výživnom pre maloletého. Okresný súd rozsudkom
č. k. 3 P/75/2012-1042 zo 16. februára 2015 upravil styk sťažovateľa v 1. rade s maloletým
v rozsahu každú sobotu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h
a každú nedeľu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h. Tiež
uložil matke maloletého povinnosť zabezpečiť audiovizuálny kontakt otca s maloletým
prostredníctvom počítačovej aplikácie Skype každú stredu v kalendárnom týždni v čase
od 18.00 h do 19.00 h, každú sobotu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 9.00 h
do 10.00 h a každú nedeľu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 18.00 h do 19.00 h.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, keďže
nesúhlasil s úpravou styku s maloletým tak, ako ho upravil prvostupňový súd. Súdom
určený styk podľa neho nie je v záujme maloletého a neodráža právo maloletého
na vytvorenie rovnocenného vzťahu s oboma rodičmi. Sťažovateľ v 1. rade požadoval
upraviť styk s maloletým tak, aby sa ten realizoval v jeho domácom prostredí jedenkrát
do mesiaca po dobu jedného týždňa. Keďže maloletý ešte nenavštevuje základnú školu,
rozpráva anglicky a prostredie v jednom z bydlísk sťažovateľa v 1. rade je mu známe,
neexistuje dôvod, prečo by sťažovateľ nemal mať možnosť zobrať maloletého do svojho
prirodzeného prostredia. Sťažovateľ v 1. rade zároveň poukázal na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa neboli preukázané žiadne závažné dôvody ohrozujúce zdravý vývoj
maloletého, pre ktoré by tento nemohol tráviť plnohodnotný čas so svojím otcom v mieste
jeho bydliska. Alternatívne navrhol zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov, a to každý párny mesiac u otca a každý nepárny mesiac u matky. V odvolaní tiež
poukázal na chyby rozsudku súdu prvého stupňa pri určovaní výšky výživného.
Z rozhodnutia okresného súdu nebolo zrejmé, či sa súd zaoberal aj jeho návrhom na zmenu
výchovného prostredia maloletého a v tejto veci nemal sťažovateľ v 1. rade zabezpečené
právo na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti povinnosti matky
zabezpečiť audiovizuálny kontakt otca s maloletým tak, že pôvodne stanovenú povinnosť
zabezpečiť kontakt každú nedeľu v nepárnom týždni zrušil a kontakt každú sobotu
v nepárnom týždni obmedzil o 30 minút a o 30 minút rozšíril kontakt každú stredu
v kalendárnom týždni. Vo zvyšku krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Sťažovatelia argumentujú porušenie svojho práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného rodinného života takto:
„Sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade došlo k porušeniu resp. obmedzeniu
práva na ich vzájomný rodinný život zo strany všeobecných súdov. Sťažovatelia majú za to,
že všeobecné súdy nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu vo vzťahu k Sťažovateľovi 1/,
ktorý je občanom Veľkej Británie a Švajčiarska, pričom žije v zahraničí a pre rozvíjanie
vzťahu medzi Sťažovateľom 1/ a Sťažovateľom 2/ je nevyhnutné, aby Sťažovatelia mohli
tráviť vymedzený čas styku v prostredí prirodzenom aj pre Sťažovateľa 1/, ktorým však nie
je Slovenská republika, pričom, ako bude uvedené nižšie, všeobecné súdy nadradili záujem
Sťažovateľa 1/ realizovať styk v jeho prirodzenom prostredí, záujmom maloletého,
realizovať styk práve v jeho prirodzenom prostredí, t j. v Slovenskej republike. Sťažovateľ 2/
je britskej a švajčiarskej národnosti. Poukážeme na to, že Sťažovateľ 2/ bol zverený do
starostlivosti matky a (právnou) úvahou všeobecných súdov, resp. konkrétne
Prvostupňového súdu, Sťažovateľ 2/ nemá mať možnosť zoznámiť sa s prostredím
Sťažovateľa 1/, čo znemožňuje skutočnú interakciu medzi nimi. Všeobecné súdy
nerešpektovali právo Sťažovateľa 1/ vychovávať maloletého vo svojom prirodzenom
prostredí a do práva Sťažovateľa 1/ na rodinný život neoprávnene zasiahli aj tým, že
realizáciu výkonu rodičovských práv a povinností Sťažovateľa zúžili len na 4 krát do
mesiaca po dobu 6 hodní, bez možnosti prespania maloletého u Sťažovateľa 1A teda
Sťažovateľovi 1/ neposkytli ani jeden súvislý víkend s maloletým.
Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami porušili právo
na rodinný život Sťažovateľov, resp. do rodinného života Sťažovateľov neoprávnene
a neprimerane zasiahli, pričom nerešpektovali tak právo na rodinný život Sťažovateľa 2/,
ktorý je synom Sťažovateľa 1/, t. j. občana Veľkej Británie a Švajčiarska a má právo tráviť
čas v týchto krajinách so svojim otcom a tiež sa postupne oboznamovať so životnou úrovňou
týchto krajín, ako miest, kde by možno v budúcnosti chcel žiť či pracovať.
Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach argumentovali iba nízkym vekom
maloletého a jeho naviazanosťou na matku, pričom neurobili nič preto, aby si maloletý,
resp. Sťažovateľ 2/ mohol vytvoriť aj hlbší a prirodzený vzťah so svojim otcom. Všeobecné
súdy podľa názoru Sťažovateľov rozhodli podľa zaužívanej šablóny stanovenej pre úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností, pričom nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu, stav
matky, no najmä vzťah matky voči Sťažovateľovi 1/, na ktorý poukážeme nižšie v tejto
sťažnosti, ale ktorý bol všeobecným súdom známy. Sťažovateľ 2/ mal v čase rozhodovania
Odvolacieho súdu vyše 4 rokov, čo je dieťa vo veku, kedy je schopné cestovať. Všeobecné
súdy svojimi rozhodnutiami umožnili ešte viac prehĺbiť stav naviazanosti maloletého
na matku, čo nie je v záujme maloletého. Matka maloletého neuznáva dôležitosť role
Sťažovateľa 1/ ako otca maloletého a dôležitosť tej skutočnosti, že maloletý má otca
zo zahraničia, teda z iného prostredia a kultúry, ktorú je potrebné aby maloletý spoznával,
čo sa dá dosiahnuť iba tým, aby maloletý trávil čas aj v krajine Sťažovateľa 1/,
t. j. realizácia styku s možnosťou vycestovania do zahraničia.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 dohovoru sťažovatelia uvádzajú:
„V súvislosti s aplikáciou čl. 8 Dohovoru a judikatúrou ESĽP, je vo všeobecnosti
zrejmé, že medzi dieťaťom a matkou je založený rodinný život už len vďaka narodeniu
dieťaťa danej matke, aj napriek tomu, ak by k jeho narodeniu došlo napr. v rámci
zachovania anonymity matky (pozn. tzv. hniezda záchrany). Naproti tomu, rodinný život
dieťaťa a otca existuje len vtedy, ak dieťa a otec vytvoria medzi sebou veľmi silné a osobné
väzby, pričom najlepším spôsobom na ich vytvorenie je vzájomné spolužitie v rámci rodiny.
Rodinný život medzi dieťaťom a otcom je založený aj v prípade absencie vzájomného
spolužitia, vtedy, ak je zabezpečený ich pravidelný kontakt a tým vytvárané osobné a silné
väzby. Požiadavka vytvorenia úzkych a osobných väzieb by preto mala uľahčiť uznanie
rodinného života v rámci všetkých ostatných vzťahov, ktoré sa týkajú dieťaťa, najmä
vo vzťahu k náhradným rodičom, starým rodičom, strýkom/tetám, súrodencom, resp.
vo vzťahu ku každému, kto môže mať na dieťa určitý rodičovský vplyv.
V tejto súvislosti došlo zo strany všeobecných súdov aj k porušeniu aj práva
Sťažovateľa 2/ na vytvorenie rodinného života so svojimi starými rodičmi, rodičmi
Sťažovateľa 1/. Napr. vo veci Boyle proti Veľkej Británii ESĽP, kde rolu otca voči dieťaťu
zastupoval strýko dieťaťa, nebolo pochýb, že táto osoba má vytvorený rodinný život
s dieťaťom, pričom súdy, ako sa zdá, budú stále viac otvorenejšie téze, že aj starí rodičia
a ich vnúčatá majú právo na rodinný život. Napr. vo veci Marckx proti Belgicku Súd
konštatoval, že čl. 8 Dohovoru sa netýka reštriktívne iba rodičov, ale jeho obsahom sú
rodinné väzby minimálne medzi najbližšími príbuznými, napr. medzi vnúčatami a starými
rodičmi, pričom títo príbuzní by mali hrať významnú rolu v rodinnom živote dieťaťa.
Vo veci Price proti Veľkej Británii Súd konštatoval, že nie je pochýb o existencii rodinného
života ak dieťa žilo so svojimi starými rodičmi alebo ak malo s nimi pravidelný kontakt,
pričom vo vzťahu k Sťažovateľovi 2/ tento svojich starých rodičov pozná a býval s nimi
v pravidelnom kontakte počas jeho spolužitia so Sťažovateľom 1/vo Švajčiarsku, pričom
tieto väzby je potrebné aj naďalej rozvíjať.
Je nepochybne v záujme Sťažovateľa 2/, aby spoznával a vytváral si väzby aj
zo svojou rodinou zo strany Sťažovateľa 1/. Tieto väzby sú dôležité pre celý život
Sťažovateľa 2/ a nie je dôvod ho od týchto väzieb chrániť zo strany všeobecných súdov.
Práve naopak prílišnou ochranou Sťažovateľa 2/ pred spoznávaním svojej kultúry, ktorej je
súčasťou, ako aj svojej rodiny, ktorá žije vo Švajčiarsku, sa maloletý vyčlení zo života
týchto ľudí a primárne väzby s nimi si nikdy nevytvorí. Takáto ochrana Sťažovateľa 2/ je
nepochybne v jeho neprospech.“
Sťažovateľ v 1. rade poukazuje aj na porušenie čl. 14 dohovoru a domnieva sa, že
v jeho prípade «došlo zo strany všeobecných súdov k situácii, že Sťažovateľ 1/, ako muž
a otec, je vo vzťahu k matke maloletého, vzhľadom na príslušné rozhodnutia všeobecných
súdov, diskriminovaný, čo sa týka všeobecnými súdmi priznaného výkonu rodičovských
práva povinností Sťažovateľ 1/a, keď rodičia spolu nežijú. Diskriminácia otca je najviac
viditeľná v odôvodnení Rozsudku KS, na str. 10, druhý odsek, kde Krajský súd v Bratislave,
na margo zúženia úpravy styku Sťažovateľ 1/a s maloletým vo forme audiovizuálneho
kontaktu cez aplikáciu SKYPE, uviedol, že: „Rozsah kontaktu tak, ako ho zmenil odvolací
súd je dostačujúci, matka má právo na súvislý víkend s dieťaťom.“, pričom všeobecné súdy
Sťažovateľ 1/ovi nie len že neumožnili realizovať styk v krajine Sťažovateľ 1/a, ale
Sťažovateľ 1/ovi neposkytli ani jeden súvislý víkend s maloletým, čo s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 26/05 zo dňa 06. 07. 2006, nie je v súlade
so záujmami maloletého dieťaťa (ak jeden z rodičov nemôže stráviť nerušene žiaden víkend
v roku s maloletým dieťaťom) a porušuje práva Sťažovateľ 1/a. Matka má pri tom
maloletého v osobnej starostlivosti.».
K namietanému porušeniu čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa otec maloletého
uvádza:
„V prvom rade je potrebné uviesť, že Sťažovateľ 1/ a Sťažovateľ 2/ neboli
vo vzájomnom osobnom kontakte (SKYPE komunikácia na základe Rozsudku a Rozsudku
KS sa realizovala len jeden krát), od 30. 05. 2015, aj napriek tomu, že v tomto smere
existujú rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré Sťažovateľovi 1/ právo styku, aj keď v
obmedzenom rozsahu, priznávajú. Nerealizovaný styk preukazujeme vypracovanou
tabuľkou, ktorú Sťažovateľ 1/ predkladal aj v rámci konania vo veci samej a e-mailovým
správami zo strany matky, taktiež predkladané v rámci konania pred vnútroštátnymi
súdmi...
Čo sa týka vzájomného kontaktu Sťažovateľom tak tento v súčasnosti neprebieha ani
prostredníctvom aplikácie SKYPE, hoci je takto uvedené v Rozsudku Prvostupňového súdu,
upravené Rozsudkom KS, pričom matka má povinnosť takýto rozhovor zabezpečiť.
Od vydania rozsudku sa však uskutočnil iba jeden 15-minútový SKYPE rozhovor
s maloletým, aj to iba náhodou, keď otec napísal matke, že ide na prechádzku a ona
maloletého pustila do miestnosti, kde bolo SKYPE pripojenie a teda ho Sťažovateľ 1/ mohol
vidieť. Matka akonáhle zistila, že na druhej strane je Sťažovateľ 1/, položila pred kameru
knihu, aby maloletého nevidel (matka tvrdí, že toto urobil maloletý, ale zo záznamu je
evidentné, že ide o ruku matky, nie maloletého). Otec na SKYPE rozhovory vždy čaká
hodinu, ale počas rozhovoru sa pozerá na prázdnu miestnosť, stoličku a stenu.
Sťažovateľ 1/ poukazuje na podanie, v ktorom všeobecným súdom predložil
fotodokumentáciu s maloletým počas výkonu styku. Taktiež odkazuje na videozáznam
predložený spolu s predmetným podaním, na ktorom je zachytené prvé stretnutie maloletého
s otcom po vydaní Rozsudku a z ktorého je zrejmé, že maloletý sa s otcom cíti dobre.
Sťažovateľ 1/ disponuje 30 hodín video nahrávok za účelom preukázania jeho
dobrého vzťahu s maloletým a tiež prejavov syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý pestuje
matka.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhuje aby ústavný súd
vydal tento nález:
„I. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 02. 2015, č. k. 3P/75/2012
1042 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2015, č. k.11CoP/456/2015-
1438 boli porušené základné práva Sťažovateľa 1/ garantované 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
Sťažovateľa 2/ garantované či. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 02. 2015, č. k. 3P/75/2012 1042
a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2015, č. k. 11CoP/456/2015-1438 sa
rušia a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľ 1 má právo na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zákazu diskriminácie a vo vzťahu
k maloletému aj jeho práva udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi.
Zo sťažnosti vyplýva najmä nesúhlas otca maloletého ako sa všeobecné súdy vysporiadali
s jeho návrhom na realizovanie styku s maloletým v jeho bydlisku v zahraničí, či už
v rozsahu jedného týždňa v rámci každého kalendárneho mesiaca, alebo prostredníctvom
mesačnej striedavej starostlivosti rodičov, a tiež jeho nesúhlas s ustálením výšky výživného
na maloleté dieťa.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo dvoch rodičov udržiavať
pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami
dieťaťa.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 3 P/75/20012 zo 16. februára 2015, ústavný súd uvádza, že jeho
preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého
je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý
preskúmaval jeho rozsudok krajský súd na základe opravného prostriedku sťažovateľa
v 1. rade. Sťažovateľ teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý
opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu č. k. 11 CoP/456/2015-1438 z 29. septembra 2015.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., prejednal vec podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniu matky je možné vyhovieť
len čiastočne a odvolanie otca nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj
správny právny záver. Svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.
Pri posudzovaní veci je potrebné v prvom rade si uvedomiť, že ide o dieťa útleho
veku prirodzene naviazané na matku. Z toho vyplýva aj ochranný postoj matky k dieťaťu,
ktorý je vždy ovplyvnený nesporne aj udalosťami pred a po narodení dieťaťa. Tu je
potrebné, aby sa rodičia odosobnili od týchto udalostí, pretože záujem maloletého dieťaťa
je na prvom mieste a v konaniach starostlivosti o maloleté deti je záujem maloletého
dieťaťa rozhodujúci. Rodičia sú povinní komunikovať aj keď spolu nežijú v záujme dieťaťa,
ak tomu tak nie je, dieťa stráca emocionálne istoty, ktoré mu môžu brániť napredovať, hoci
má na to predpoklady. Postoj otca k matke len znásobuje jej ochranársky postoj k dieťaťu.
Odvolací súd uznal námietku matky maloletého týkajúcu sa úpravy styku
prostredníctvom SKYPE. Ako bolo vyššie uvedené ide o malé dieťa, kde jeho pozornosť
vzhľadom na vek je ťažko udržateľná, preto komunikácia cez SKYPE počas 1 hodiny nie je
pre dieťa v tomto veku vhodná. Kontakt má byť pre dieťa obohacujúci nie únavný
a nemožno nútiť malé dieťa do aktivít, ktoré sú vhodné skôr pre väčšie deti, ktoré takémuto
kontaktu aj porozumejú. Je potrebné tiež rešpektovať denný režim dieťaťa, aj mieru jeho
únavy. Rozsah kontaktu tak, ako ho zmenil odvolací súd je dostačujúcim, matka má právo
na súvislý víkend s dieťaťom. Matka má povinnosť otca informovať o dieťati. Odvolací súd
nemohol vyhovieť návrhu matky na zrušenie výroku v tejto časti, pretože zohľadnil
vzdialenosť bydlísk otca a dieťaťa a rešpektoval zabezpečenie kontaktu otca s dieťaťom.
Na námietku matky o nevybavenosti zariadením SKYPE odvolacím súd nemohol
prihliadnuť, pretože takáto aplikácia je súčasťou každého počítača. V tejto časti preto
odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 0.s.p..
Úprava styku:
Správne upravil súd prvého stupňa styk otca s dieťaťom. Najprirodzenejším
spôsobom úpravy styku rodiča s dieťaťom je dohoda rodičov. Dohoda rodičov najlepšie
vystihuje potreby dieťaťa, jeho vek, denný režim a všetko potrebné pre zabezpečenie pohody
počas styku. Rodič, ktorý má svoje dieťa rád ponechá priestor na výchovné pôsobenie
druhému rodičovi, rodičia sa nesmú znevažovať vo svojej rodičovskej úlohe a aj rozličné
výchovné vplyvy môžu dieťa pozitívne obohacovať. Je však potrebné upozorniť, že ide
o právo a nie povinnosť. Ak sa však rodičia nevedia dohodnúť, je potrebné aby rešpektovali
autoritatívne rozhodnutie, ktoré sleduje záujem dieťaťa. S takto upraveným stykom spolu
s ďalším je zabezpečený kontakt dieťaťa s otcom. Vo veku dieťaťa nie je možné, aby bolo
na dlhší čas od matky odlúčené a pre striedavú osobnú starostlivosť tiež nie sú dané
podmienky, pretože táto vzhľadom na vek dieťaťa a vzdialenosť bydlísk nie je v záujme
maloletého dieťaťa. Odvolací súd nevyhovel odvolacej námietke otca na úpravu styku počas
sviatkov a prázdnin, keďže z obsahu vykonaného dokazovania vyplynulo, že je potrebné, aby
si maloletý postupne zvykal na dlhšie odlúčenie od matky a na kontakt s otcom. Súd prvého
stupňa upravil ďalšími spôsobmi dostatočne kontakt otca s maloletým, ako aj uložil matke
povinnosť informovať otca v primeranom časovom rozsahu. Odvolací súd opätovne apeluje
na obidvoch rodičov, aby sa uvedenú otázku pokúsili riešiť zmierlivo a dohodou, čo je
v najlepšom záujme maloletého. Otec si skutočne musí uvedomiť, že ide o malé dieťa,
ktorého potreby, denný režim, návyky, viazanosť na matku treba rešpektovať a nie je preto
vhodné, aby tlačil na matku v súvislosti s úpravou styku, keďže takýmto prístupom matka
zvyšuje svoj ochranný postoj voči maloletému. Obidvaja rodičia si musia uvedomiť, že dieťa
má právo na kontakt s obidvomi rodičmi a hľadať najvhodnejší spôsob, ako tento kontakt
zabezpečiť vzhľadom na vek dieťaťa a vzdialenosť bydlísk rodičov. Správne upravil súd
prvého stupňa aj povinnosť matky informovať otca o podstatných náležitostiach týkajúcich
sa dieťaťa, otcom požadovaná úprava sa javí ako nedôvodná, keďže otec sa môže
s maloletým stretávať každý druhý víkend, môže sa s dieťaťom kontaktovať cez SKYPE
aplikáciu a interval, ktorý určil súd prvého stupňa pre oznamovanie podstatných
skutočností je postačujúci. Nebolo možné vyhovieť námietke otca, aby matka mu odovzdala
dieťa v čase jej neprítomnosti, na to nie je dôvod, pretože matka uvádza, že je nezamestnaná
a tiež takéto odovzdávanie dieťaťa by dieťa zaťažovalo neprimerane veku a rušilo by ho v
zabehnutom režime. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku matky o
vycestovaní maloletého. Práva a povinnosti k maloletému sú dostatočne upravené súdnym
rozhodnutím a dôsledky akéhokoľvek protiprávneho postupu si otec vzhľadom na jeho
intelektové vybavenie a postavenie musí dostatočne uvedomovať.
Odvolací súd v tejto časti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
0.s.p.“
V otázke ustálenia výšky výživného odvolací súd uviedol:
„Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne
poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne
nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd. Základnou podmienkou
správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov
na dieťa, tieto náklady musia sa ustáliť tak, aby reálne vystihovali potreby dieťaťa ku dňu
vyhlásenia rozsudku. Suma mesačných nákladov dieťaťa predstavuje vyčíslenie všetkých
pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná.
Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb, preto
výživné nemožno považovať len za plnenie na výživu maloletého dieťaťa, ale aj náklady
na bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby, zdravotnú starostlivosť, záujmovú
činnosť dieťaťa. Súd prvého stupňa tieto náklady vyhodnotil správne, pričom vychádzal
z veku maloletého dieťaťa, kde takto určená suma výživného vzhľadom na možnosti,
schopnosti a majetkové pomery otca je určená správne. Správne súd prvého stupňa aj
výživné odstupňoval, pretože potreby dieťaťa sa aj vekom menia. Návrh otca poskytovať
200 € výživné považuje odvolací súd za nedostačujúce výživné na zabezpečenie potrieb
maloletého dieťaťa, keď je stále potrebné zohľadniť, že matka poskytuje dieťaťu osobnú
starostlivosť a tým čiastočne si plní svoju vyživovaciu povinnosť. Taktiež požiadavka matky
na platenie výživného vo výške 900 € sa javí ako neprimeraná, keďže v konaní neboli
preukázané zvýšené náklady na maloletého, či už spôsobené prípravou na budúce povolanie
zdravotným stavom, či inými okolnosťami. Skutočnosť, že matka nepracuje, odvolací súd
vyhodnotil tak, že matka nepreukázala žiadnu nespôsobilosť zabezpečiť si zamestnanie tak,
aby si mohla aj ona plniť vyživovaciu povinnosť. V určovaní výživného bolo potrebné
zohľadniť náklady otca, ktoré sa týkajú jeho cestovania za maloletým, pričom však je
potrebné upozorniť otca, že pokiaľ by mal maloletého v starostlivosti tak, ako navrhol jeho
náklady by určite presahovali sumu 200 €, ako navrhuje platiť výživné. Vo veci je potrebné
uviesť, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, pričom súd nie je povinný
vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhujú, ale len tie, ktoré sú potrebné pre
objasnenie skutkového stavu. Výšku vyživovacej povinnosti, možnosti, schopností
a majetkové pomery rodičov je potrebné posudzovať komplexne podľa životnej úrovne
rodičov. Výdavky, ktoré rodič uvádza nemožno posudzovať ako dôkaz, že nemá dostatok
finančných prostriedkov na to, aby si plnil primeranú vyživovaciu povinnosť voči svojmu
dieťaťu. Posudzovanie výdavkov je dôležité, ako meradlo životnej úrovne rodiča. Životná
úroveň otca maloletého umožňuje platiť výživné súdom stanovenej výške, ako aj pokryť
náklady na cestu za maloletým. Nebolo možné vyhovieť ani námietke otca týkajúcej sa
zahrnutia nákladov na výbavičku maloletého dieťaťa, keďže táto sa stáva súčasťou
vyživovacej povinnosti a nároky, na ktoré v odvolaní otec poukazuje podľa § 74 Zák.
o rodine sa týkajú matky a tehotnej ženy. Správne určil súd aj výšku zročného výživného,
keď vychádzal z platieb, ktoré otec realizoval a ktoré mal preukázané. Tu odvolací súd
poukazuje na závery súdu prvého stupňa. K splátkam, ktoré otec v odvolaní namietal
odvolací súd upozorňuje, že podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd v rozsudku uloží povinnosť, je
potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd môže určiť dlhšiu lehotu, súd
môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky
zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžnú sumu v tomto prípade dlžné výživné je
potrebné uhradiť naraz, je to o to dôležitejšie, že ide o výživné, ktoré má spotrebný
charakter a dieťa ho potrebuje v súčasnosti a bežné výživné má byť uhradené čo najskôr.
Plnenie výživného je prvoradou povinnosťou každého rodiča, predchádza všetky iné platby.
Otcom navrhnutá splátka 20,20 € je absolútne neakceptovateľná a v rozpore s účelom
výživného a záujmom dieťaťa. Vzhľadom na výšku sumy dlžného výživného prvostupňový
súd správne poskytol splátky plnenia vyživovacej povinnosti. Matka maloletého sa v tejto
častí neodvolala, preto odvolací súd ponechal plnenie výživného v splátkach.“
Ústavný súd súhlasne s názormi všeobecných súdov uvádza, že rodičovské práva
a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie,
predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme
maloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým
dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24
ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,
rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení
dospel k záveru, že v otázke úpravy styku otca maloletého s dieťaťom je účelné zmeniť
rozsah kontaktu otca a dieťaťa prostredníctvom SKYPE aplikácie a vo zvyšnej časti je
potrebné potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Krajský súd primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení relevantných
dôkazov, opieral sa pritom najmä o výpovede psychológov a kolízneho opatrovníka,
z ktorých vyplynulo, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (vrátane vzdialenosti
bydlísk), ale najmä na vek maloletého by úprava styku s dieťaťom tak, ako to navrhoval
otec maloletého, predstavovala pre dieťa neprimeranú záťaž. Zo záverov všeobecných
súdov rezultuje tiež názor, podľa ktorého je potrebné, aby si dieťa na dlhšie odlúčenie od
matky a na dlhší súvislý kontakt s otcom zvykalo postupne s prihliadnutím na jeho aktuálne
fyzické a mentálne schopnosti a možnosti.
S ohľadom na nesúhlas sťažovateľa v 1. rade s úpravou styku s maloletým
a stanovením výšky výživného ústavný súd uvádza, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou
a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani
skutkovým súdom, a preto nehodnotí dôkazy a ani nepreskúmava, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha iba
všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť
k záveru o namietanom porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový
stav veci a vyhodnotil ho spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám
na odôvodnenie rozsudku.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov
ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
sťažovatelia síce v texte žiadosti namietali aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v petite svojej sťažnosti však nežiadajú vyslovenie porušenia
uvedeného článku dohovoru ani vyslovenie porušenia ústavnoprocesných princípov
uvedených v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia
kvalifikovane zastúpení zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný
súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú
viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho
sťažovatelia vymedzili v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv však ústavný súd poukazuje
na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09),
súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (kam patria aj označené
práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-
procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Na strane
druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného
porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ
musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.).
V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd konštatuje, že
v súvislosti s krajským (a okresným) súdom ustáleným rozsahom styku sťažovateľa
v 1. rade s maloletým a všeobecnými súdmi stanovenou výškou výživného nemožno
uvažovať o zásahu do týchto práv a napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska
dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým
a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel
a zmysel. V rámci prerokovania predmetnej sťažnosti tak ústavný súd nezistil žiadne
skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia práv sťažovateľov podľa označených
článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré by mohlo dosahovať
ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti v tejto jej časti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016