Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD.,

Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa , práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a maloletého , ,

zastúpeného zákonným zástupcom – otcom ,

, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou

Ježovou, LL.M., PhD., Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa , práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 16. februára 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „otec maloletého“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa (ďalej

len „ústava“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu diskriminácie

podľa čl. 14 dohovoru a maloletého ,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“ alebo „maloletý“, spolu aj „sťažovatelia“),

zastúpeného zákonným zástupcom – otcom maloletého vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. februára

2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na základe návrhu otca maloletého okresný súd

rozsudkom č. k. -235 z 15. novembra 2013 určil, že sťažovateľ v 1. rade je

otcom maloletého a rozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému v časti zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky a práva

zastupovania maloletého a správy jeho majetku, ktoré súd zveril obom rodičom.

Po právoplatnosti uvedeného rozsudku zostalo v konaní potrebné rozhodnúť o práve styku

otca s maloletým dieťaťom a o výživnom pre maloletého. Okresný súd rozsudkom

č. k. -1042 zo 16. februára 2015 upravil styk sťažovateľa v 1. rade s maloletým

v rozsahu každú sobotu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h

a každú nedeľu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h. Tiež

uložil matke maloletého povinnosť zabezpečiť audiovizuálny kontakt otca s maloletým

prostredníctvom počítačovej aplikácie Skype každú stredu v kalendárnom týždni v čase

od 18.00 h do 19.00 h, každú sobotu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 9.00 h

do 10.00 h a každú nedeľu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 18.00 h do 19.00 h.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, keďže

nesúhlasil s úpravou styku s maloletým tak, ako ho upravil prvostupňový súd. Súdom

určený styk podľa neho nie je v záujme maloletého a neodráža právo maloletého

na vytvorenie rovnocenného vzťahu s oboma rodičmi. Sťažovateľ v 1. rade požadoval

upraviť styk s maloletým tak, aby sa ten realizoval v jeho domácom prostredí jedenkrát

do mesiaca po dobu jedného týždňa. Keďže maloletý ešte nenavštevuje základnú školu,

rozpráva anglicky a prostredie v jednom z bydlísk sťažovateľa v 1. rade je mu známe,

neexistuje dôvod, prečo by sťažovateľ nemal mať možnosť zobrať maloletého do svojho

prirodzeného prostredia. Sťažovateľ v 1. rade zároveň poukázal na to, že v konaní pred

súdom prvého stupňa neboli preukázané žiadne závažné dôvody ohrozujúce zdravý vývoj

maloletého, pre ktoré by tento nemohol tráviť plnohodnotný čas so svojím otcom v mieste

jeho bydliska. Alternatívne navrhol zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti

rodičov, a to každý párny mesiac u otca a každý nepárny mesiac u matky. V odvolaní tiež

poukázal na chyby rozsudku súdu prvého stupňa pri určovaní výšky výživného.

Z rozhodnutia okresného súdu nebolo zrejmé, či sa súd zaoberal aj jeho návrhom na zmenu

výchovného prostredia maloletého a v tejto veci nemal sťažovateľ v 1. rade zabezpečené

právo na spravodlivý súdny proces.

Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti povinnosti matky

zabezpečiť audiovizuálny kontakt otca s maloletým tak, že pôvodne stanovenú povinnosť

zabezpečiť kontakt každú nedeľu v nepárnom týždni zrušil a kontakt každú sobotu

v nepárnom týždni obmedzil o 30 minút a o 30 minút rozšíril kontakt každú stredu

v kalendárnom týždni. Vo zvyšku krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovatelia argumentujú porušenie svojho práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného rodinného života takto:

„Sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade došlo k porušeniu resp. obmedzeniu

práva na ich vzájomný rodinný život zo strany všeobecných súdov. Sťažovatelia majú za to,

že všeobecné súdy nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu vo vzťahu k Sťažovateľovi 1/,

ktorý je občanom Veľkej Británie a Švajčiarska, pričom žije v zahraničí a pre rozvíjanie

vzťahu medzi Sťažovateľom 1/ a Sťažovateľom 2/ je nevyhnutné, aby Sťažovatelia mohli

tráviť vymedzený čas styku v prostredí prirodzenom aj pre Sťažovateľa 1/, ktorým však nie

je Slovenská republika, pričom, ako bude uvedené nižšie, všeobecné súdy nadradili záujem

Sťažovateľa 1/ realizovať styk v jeho prirodzenom prostredí, záujmom maloletého,

realizovať styk práve v jeho prirodzenom prostredí, t j. v Slovenskej republike. Sťažovateľ 2/

je britskej a švajčiarskej národnosti. Poukážeme na to, že Sťažovateľ 2/ bol zverený do

starostlivosti matky a (právnou) úvahou všeobecných súdov, resp. konkrétne

Prvostupňového súdu, Sťažovateľ 2/ nemá mať možnosť zoznámiť sa s prostredím

Sťažovateľa 1/, čo znemožňuje skutočnú interakciu medzi nimi. Všeobecné súdy

nerešpektovali právo Sťažovateľa 1/ vychovávať maloletého vo svojom prirodzenom

prostredí a do práva Sťažovateľa 1/ na rodinný život neoprávnene zasiahli aj tým, že

realizáciu výkonu rodičovských práv a povinností Sťažovateľa zúžili len na 4 krát do

mesiaca po dobu 6 hodní, bez možnosti prespania maloletého u Sťažovateľa 1A teda

Sťažovateľovi 1/ neposkytli ani jeden súvislý víkend s maloletým.

Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami porušili právo

na rodinný život Sťažovateľov, resp. do rodinného života Sťažovateľov neoprávnene

a neprimerane zasiahli, pričom nerešpektovali tak právo na rodinný život Sťažovateľa 2/,

ktorý je synom Sťažovateľa 1/, t. j. občana Veľkej Británie a Švajčiarska a má právo tráviť

čas v týchto krajinách so svojim otcom a tiež sa postupne oboznamovať so životnou úrovňou

týchto krajín, ako miest, kde by možno v budúcnosti chcel žiť či pracovať.

Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach argumentovali iba nízkym vekom

maloletého a jeho naviazanosťou na matku, pričom neurobili nič preto, aby si maloletý,

resp. Sťažovateľ 2/ mohol vytvoriť aj hlbší a prirodzený vzťah so svojim otcom. Všeobecné

súdy podľa názoru Sťažovateľov rozhodli podľa zaužívanej šablóny stanovenej pre úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností, pričom nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu, stav

matky, no najmä vzťah matky voči Sťažovateľovi 1/, na ktorý poukážeme nižšie v tejto

sťažnosti, ale ktorý bol všeobecným súdom známy. Sťažovateľ 2/ mal v čase rozhodovania

Odvolacieho súdu vyše 4 rokov, čo je dieťa vo veku, kedy je schopné cestovať. Všeobecné

súdy svojimi rozhodnutiami umožnili ešte viac prehĺbiť stav naviazanosti maloletého

na matku, čo nie je v záujme maloletého. Matka maloletého neuznáva dôležitosť role

Sťažovateľa 1/ ako otca maloletého a dôležitosť tej skutočnosti, že maloletý má otca

zo zahraničia, teda z iného prostredia a kultúry, ktorú je potrebné aby maloletý spoznával,

čo sa dá dosiahnuť iba tým, aby maloletý trávil čas aj v krajine Sťažovateľa 1/,

t. j. realizácia styku s možnosťou vycestovania do zahraničia.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 dohovoru sťažovatelia uvádzajú:

„V súvislosti s aplikáciou čl. 8 Dohovoru a judikatúrou ESĽP, je vo všeobecnosti

zrejmé, že medzi dieťaťom a matkou je založený rodinný život už len vďaka narodeniu

dieťaťa danej matke, aj napriek tomu, ak by k jeho narodeniu došlo napr. v rámci

zachovania anonymity matky (pozn. tzv. hniezda záchrany). Naproti tomu, rodinný život

dieťaťa a otca existuje len vtedy, ak dieťa a otec vytvoria medzi sebou veľmi silné a osobné

väzby, pričom najlepším spôsobom na ich vytvorenie je vzájomné spolužitie v rámci rodiny.

Rodinný život medzi dieťaťom a otcom je založený aj v prípade absencie vzájomného

spolužitia, vtedy, ak je zabezpečený ich pravidelný kontakt a tým vytvárané osobné a silné

väzby. Požiadavka vytvorenia úzkych a osobných väzieb by preto mala uľahčiť uznanie

rodinného života v rámci všetkých ostatných vzťahov, ktoré sa týkajú dieťaťa, najmä

vo vzťahu k náhradným rodičom, starým rodičom, strýkom/tetám, súrodencom, resp.

vo vzťahu ku každému, kto môže mať na dieťa určitý rodičovský vplyv.

V tejto súvislosti došlo zo strany všeobecných súdov aj k porušeniu aj práva

Sťažovateľa 2/ na vytvorenie rodinného života so svojimi starými rodičmi, rodičmi

Sťažovateľa 1/. Napr. vo veci Boyle proti Veľkej Británii ESĽP, kde rolu otca voči dieťaťu

zastupoval strýko dieťaťa, nebolo pochýb, že táto osoba má vytvorený rodinný život

s dieťaťom, pričom súdy, ako sa zdá, budú stále viac otvorenejšie téze, že aj starí rodičia

a ich vnúčatá majú právo na rodinný život. Napr. vo veci Marckx proti Belgicku Súd

konštatoval, že čl. 8 Dohovoru sa netýka reštriktívne iba rodičov, ale jeho obsahom sú

rodinné väzby minimálne medzi najbližšími príbuznými, napr. medzi vnúčatami a starými

rodičmi, pričom títo príbuzní by mali hrať významnú rolu v rodinnom živote dieťaťa.

Vo veci Price proti Veľkej Británii Súd konštatoval, že nie je pochýb o existencii rodinného

života ak dieťa žilo so svojimi starými rodičmi alebo ak malo s nimi pravidelný kontakt,

pričom vo vzťahu k Sťažovateľovi 2/ tento svojich starých rodičov pozná a býval s nimi

v pravidelnom kontakte počas jeho spolužitia so Sťažovateľom 1/vo Švajčiarsku, pričom

tieto väzby je potrebné aj naďalej rozvíjať.

Je nepochybne v záujme Sťažovateľa 2/, aby spoznával a vytváral si väzby aj

zo svojou rodinou zo strany Sťažovateľa 1/. Tieto väzby sú dôležité pre celý život

Sťažovateľa 2/ a nie je dôvod ho od týchto väzieb chrániť zo strany všeobecných súdov.

Práve naopak prílišnou ochranou Sťažovateľa 2/ pred spoznávaním svojej kultúry, ktorej je

súčasťou, ako aj svojej rodiny, ktorá žije vo Švajčiarsku, sa maloletý vyčlení zo života

týchto ľudí a primárne väzby s nimi si nikdy nevytvorí. Takáto ochrana Sťažovateľa 2/ je

nepochybne v jeho neprospech.“

Sťažovateľ v 1. rade poukazuje aj na porušenie čl. 14 dohovoru a domnieva sa, že

v jeho prípade «došlo zo strany všeobecných súdov k situácii, že Sťažovateľ 1/, ako muž

a otec, je vo vzťahu k matke maloletého, vzhľadom na príslušné rozhodnutia všeobecných

súdov, diskriminovaný, čo sa týka všeobecnými súdmi priznaného výkonu rodičovských

práva povinností Sťažovateľ 1/a, keď rodičia spolu nežijú. Diskriminácia otca je najviac

viditeľná v odôvodnení Rozsudku KS, na str. 10, druhý odsek, kde Krajský súd v Bratislave,

na margo zúženia úpravy styku Sťažovateľ 1/a s maloletým vo forme audiovizuálneho

kontaktu cez aplikáciu SKYPE, uviedol, že: „Rozsah kontaktu tak, ako ho zmenil odvolací

súd je dostačujúci, matka má právo na súvislý víkend s dieťaťom.“, pričom všeobecné súdy

Sťažovateľ 1/ovi nie len že neumožnili realizovať styk v krajine Sťažovateľ 1/a, ale

Sťažovateľ 1/ovi neposkytli ani jeden súvislý víkend s maloletým, čo s poukazom

na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 06. 07. 2006, nie je v súlade

so záujmami maloletého dieťaťa (ak jeden z rodičov nemôže stráviť nerušene žiaden víkend

v roku s maloletým dieťaťom) a porušuje práva Sťažovateľ 1/a. Matka má pri tom

maloletého v osobnej starostlivosti.».

K namietanému porušeniu čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa otec maloletého

uvádza:

„V prvom rade je potrebné uviesť, že Sťažovateľ 1/ a Sťažovateľ 2/ neboli

vo vzájomnom osobnom kontakte (SKYPE komunikácia na základe Rozsudku a Rozsudku

KS sa realizovala len jeden krát), od 30. 05. 2015, aj napriek tomu, že v tomto smere

existujú rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré Sťažovateľovi 1/ právo styku, aj keď v

obmedzenom rozsahu, priznávajú. Nerealizovaný styk preukazujeme vypracovanou

tabuľkou, ktorú Sťažovateľ 1/ predkladal aj v rámci konania vo veci samej a e-mailovým

správami zo strany matky, taktiež predkladané v rámci konania pred vnútroštátnymi

súdmi...

Čo sa týka vzájomného kontaktu Sťažovateľom tak tento v súčasnosti neprebieha ani

prostredníctvom aplikácie SKYPE, hoci je takto uvedené v Rozsudku Prvostupňového súdu,

upravené Rozsudkom KS, pričom matka má povinnosť takýto rozhovor zabezpečiť.

Od vydania rozsudku sa však uskutočnil iba jeden 15-minútový SKYPE rozhovor

s maloletým, aj to iba náhodou, keď otec napísal matke, že ide na prechádzku a ona

maloletého pustila do miestnosti, kde bolo SKYPE pripojenie a teda ho Sťažovateľ 1/ mohol

vidieť. Matka akonáhle zistila, že na druhej strane je Sťažovateľ 1/, položila pred kameru

knihu, aby maloletého nevidel (matka tvrdí, že toto urobil maloletý, ale zo záznamu je

evidentné, že ide o ruku matky, nie maloletého). Otec na SKYPE rozhovory vždy čaká

hodinu, ale počas rozhovoru sa pozerá na prázdnu miestnosť, stoličku a stenu.

Sťažovateľ 1/ poukazuje na podanie, v ktorom všeobecným súdom predložil

fotodokumentáciu s maloletým počas výkonu styku. Taktiež odkazuje na videozáznam

predložený spolu s predmetným podaním, na ktorom je zachytené prvé stretnutie maloletého

s otcom po vydaní Rozsudku a z ktorého je zrejmé, že maloletý sa s otcom cíti dobre.

Sťažovateľ 1/ disponuje 30 hodín video nahrávok za účelom preukázania jeho

dobrého vzťahu s maloletým a tiež prejavov syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý pestuje

matka.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhuje aby ústavný súd

vydal tento nález:

„I. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 02. 2015, č. k.

1042 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2015, č. k.11CoP/456/2015-

1438 boli porušené základné práva Sťažovateľa 1/ garantované 19 ods. 2 Slovenskej

republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

Sťažovateľa 2/ garantované či. 19 ods. 2 , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 02. 2015, č. k.

a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2015, č. k. -1438 sa

rušia a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľ 1 má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zákazu diskriminácie a vo vzťahu

k maloletému aj jeho práva udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi.

Zo sťažnosti vyplýva najmä nesúhlas otca maloletého ako sa všeobecné súdy vysporiadali

s jeho návrhom na realizovanie styku s maloletým v jeho bydlisku v zahraničí, či už

v rozsahu jedného týždňa v rámci každého kalendárneho mesiaca, alebo prostredníctvom

mesačnej striedavej starostlivosti rodičov, a tiež jeho nesúhlas s ustálením výšky výživného

na maloleté dieťa.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo dvoch rodičov udržiavať

pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami

dieťaťa.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. zo 16. februára 2015, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý

preskúmaval jeho rozsudok krajský súd na základe opravného prostriedku sťažovateľa

v 1. rade. Sťažovateľ teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý

opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté

rozhodnutie krajského súdu č. k. -1438 z 29. septembra 2015.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec podľa , prejednal vec podľa

, s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa , a dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniu matky je možné vyhovieť

len čiastočne a odvolanie otca nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj

správny právny záver. Svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.

Pri posudzovaní veci je potrebné v prvom rade si uvedomiť, že ide o dieťa útleho

veku prirodzene naviazané na matku. Z toho vyplýva aj ochranný postoj matky k dieťaťu,

ktorý je vždy ovplyvnený nesporne aj udalosťami pred a po narodení dieťaťa. Tu je

potrebné, aby sa rodičia odosobnili od týchto udalostí, pretože záujem maloletého dieťaťa

je na prvom mieste a v konaniach starostlivosti o maloleté deti je záujem maloletého

dieťaťa rozhodujúci. Rodičia sú povinní komunikovať aj keď spolu nežijú v záujme dieťaťa,

ak tomu tak nie je, dieťa stráca emocionálne istoty, ktoré mu môžu brániť napredovať, hoci

má na to predpoklady. Postoj otca k matke len znásobuje jej ochranársky postoj k dieťaťu.

Odvolací súd uznal námietku matky maloletého týkajúcu sa úpravy styku

prostredníctvom SKYPE. Ako bolo vyššie uvedené ide o malé dieťa, kde jeho pozornosť

vzhľadom na vek je ťažko udržateľná, preto komunikácia cez SKYPE počas 1 hodiny nie je

pre dieťa v tomto veku vhodná. Kontakt má byť pre dieťa obohacujúci nie únavný

a nemožno nútiť malé dieťa do aktivít, ktoré sú vhodné skôr pre väčšie deti, ktoré takémuto

kontaktu aj porozumejú. Je potrebné tiež rešpektovať denný režim dieťaťa, aj mieru jeho

únavy. Rozsah kontaktu tak, ako ho zmenil odvolací súd je dostačujúcim, matka má právo

na súvislý víkend s dieťaťom. Matka má povinnosť otca informovať o dieťati. Odvolací súd

nemohol vyhovieť návrhu matky na zrušenie výroku v tejto časti, pretože zohľadnil

vzdialenosť bydlísk otca a dieťaťa a rešpektoval zabezpečenie kontaktu otca s dieťaťom.

Na námietku matky o nevybavenosti zariadením SKYPE odvolacím súd nemohol

prihliadnuť, pretože takáto aplikácia je súčasťou každého počítača. V tejto časti preto

odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 0.s.p..

Úprava styku:

Správne upravil súd prvého stupňa styk otca s dieťaťom. Najprirodzenejším

spôsobom úpravy styku rodiča s dieťaťom je dohoda rodičov. Dohoda rodičov najlepšie

vystihuje potreby dieťaťa, jeho vek, denný režim a všetko potrebné pre zabezpečenie pohody

počas styku. Rodič, ktorý má svoje dieťa rád ponechá priestor na výchovné pôsobenie

druhému rodičovi, rodičia sa nesmú znevažovať vo svojej rodičovskej úlohe a aj rozličné

výchovné vplyvy môžu dieťa pozitívne obohacovať. Je však potrebné upozorniť, že ide

o právo a nie povinnosť. Ak sa však rodičia nevedia dohodnúť, je potrebné aby rešpektovali

autoritatívne rozhodnutie, ktoré sleduje záujem dieťaťa. S takto upraveným stykom spolu

s ďalším je zabezpečený kontakt dieťaťa s otcom. Vo veku dieťaťa nie je možné, aby bolo

na dlhší čas od matky odlúčené a pre striedavú osobnú starostlivosť tiež nie sú dané

podmienky, pretože táto vzhľadom na vek dieťaťa a vzdialenosť bydlísk nie je v záujme

maloletého dieťaťa. Odvolací súd nevyhovel odvolacej námietke otca na úpravu styku počas

sviatkov a prázdnin, keďže z obsahu vykonaného dokazovania vyplynulo, že je potrebné, aby

si maloletý postupne zvykal na dlhšie odlúčenie od matky a na kontakt s otcom. Súd prvého

stupňa upravil ďalšími spôsobmi dostatočne kontakt otca s maloletým, ako aj uložil matke

povinnosť informovať otca v primeranom časovom rozsahu. Odvolací súd opätovne apeluje

na obidvoch rodičov, aby sa uvedenú otázku pokúsili riešiť zmierlivo a dohodou, čo je

v najlepšom záujme maloletého. Otec si skutočne musí uvedomiť, že ide o malé dieťa,

ktorého potreby, denný režim, návyky, viazanosť na matku treba rešpektovať a nie je preto

vhodné, aby tlačil na matku v súvislosti s úpravou styku, keďže takýmto prístupom matka

zvyšuje svoj ochranný postoj voči maloletému. Obidvaja rodičia si musia uvedomiť, že dieťa

má právo na kontakt s obidvomi rodičmi a hľadať najvhodnejší spôsob, ako tento kontakt

zabezpečiť vzhľadom na vek dieťaťa a vzdialenosť bydlísk rodičov. Správne upravil súd

prvého stupňa aj povinnosť matky informovať otca o podstatných náležitostiach týkajúcich

sa dieťaťa, otcom požadovaná úprava sa javí ako nedôvodná, keďže otec sa môže

s maloletým stretávať každý druhý víkend, môže sa s dieťaťom kontaktovať cez SKYPE

aplikáciu a interval, ktorý určil súd prvého stupňa pre oznamovanie podstatných

skutočností je postačujúci. Nebolo možné vyhovieť námietke otca, aby matka mu odovzdala

dieťa v čase jej neprítomnosti, na to nie je dôvod, pretože matka uvádza, že je nezamestnaná

a tiež takéto odovzdávanie dieťaťa by dieťa zaťažovalo neprimerane veku a rušilo by ho v

zabehnutom režime. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku matky o

vycestovaní maloletého. Práva a povinnosti k maloletému sú dostatočne upravené súdnym

rozhodnutím a dôsledky akéhokoľvek protiprávneho postupu si otec vzhľadom na jeho

intelektové vybavenie a postavenie musí dostatočne uvedomovať.

Odvolací súd v tejto časti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

0.s.p.“

V otázke ustálenia výšky výživného odvolací súd uviedol:

„Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne

poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne

nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd. Základnou podmienkou

správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov

na dieťa, tieto náklady musia sa ustáliť tak, aby reálne vystihovali potreby dieťaťa ku dňu

vyhlásenia rozsudku. Suma mesačných nákladov dieťaťa predstavuje vyčíslenie všetkých

pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná.

Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb, preto

výživné nemožno považovať len za plnenie na výživu maloletého dieťaťa, ale aj náklady

na bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby, zdravotnú starostlivosť, záujmovú

činnosť dieťaťa. Súd prvého stupňa tieto náklady vyhodnotil správne, pričom vychádzal

z veku maloletého dieťaťa, kde takto určená suma výživného vzhľadom na možnosti,

schopnosti a majetkové pomery otca je určená správne. Správne súd prvého stupňa aj

výživné odstupňoval, pretože potreby dieťaťa sa aj vekom menia. Návrh otca poskytovať

200 € výživné považuje odvolací súd za nedostačujúce výživné na zabezpečenie potrieb

maloletého dieťaťa, keď je stále potrebné zohľadniť, že matka poskytuje dieťaťu osobnú

starostlivosť a tým čiastočne si plní svoju vyživovaciu povinnosť. Taktiež požiadavka matky

na platenie výživného vo výške 900 € sa javí ako neprimeraná, keďže v konaní neboli

preukázané zvýšené náklady na maloletého, či už spôsobené prípravou na budúce povolanie

zdravotným stavom, či inými okolnosťami. Skutočnosť, že matka nepracuje, odvolací súd

vyhodnotil tak, že matka nepreukázala žiadnu nespôsobilosť zabezpečiť si zamestnanie tak,

aby si mohla aj ona plniť vyživovaciu povinnosť. V určovaní výživného bolo potrebné

zohľadniť náklady otca, ktoré sa týkajú jeho cestovania za maloletým, pričom však je

potrebné upozorniť otca, že pokiaľ by mal maloletého v starostlivosti tak, ako navrhol jeho

náklady by určite presahovali sumu 200 €, ako navrhuje platiť výživné. Vo veci je potrebné

uviesť, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, pričom súd nie je povinný

vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhujú, ale len tie, ktoré sú potrebné pre

objasnenie skutkového stavu. Výšku vyživovacej povinnosti, možnosti, schopností

a majetkové pomery rodičov je potrebné posudzovať komplexne podľa životnej úrovne

rodičov. Výdavky, ktoré rodič uvádza nemožno posudzovať ako dôkaz, že nemá dostatok

finančných prostriedkov na to, aby si plnil primeranú vyživovaciu povinnosť voči svojmu

dieťaťu. Posudzovanie výdavkov je dôležité, ako meradlo životnej úrovne rodiča. Životná

úroveň otca maloletého umožňuje platiť výživné súdom stanovenej výške, ako aj pokryť

náklady na cestu za maloletým. Nebolo možné vyhovieť ani námietke otca týkajúcej sa

zahrnutia nákladov na výbavičku maloletého dieťaťa, keďže táto sa stáva súčasťou

vyživovacej povinnosti a nároky, na ktoré v odvolaní otec poukazuje podľa § 74 Zák.

o rodine sa týkajú matky a tehotnej ženy. Správne určil súd aj výšku zročného výživného,

keď vychádzal z platieb, ktoré otec realizoval a ktoré mal preukázané. Tu odvolací súd

poukazuje na závery súdu prvého stupňa. K splátkam, ktoré otec v odvolaní namietal

odvolací súd upozorňuje, že podľa , ak súd v rozsudku uloží povinnosť, je

potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd môže určiť dlhšiu lehotu, súd

môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky

zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie jednej splátky má za následok zročnosť celého

plnenia. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžnú sumu v tomto prípade dlžné výživné je

potrebné uhradiť naraz, je to o to dôležitejšie, že ide o výživné, ktoré má spotrebný

charakter a dieťa ho potrebuje v súčasnosti a bežné výživné má byť uhradené čo najskôr.

Plnenie výživného je prvoradou povinnosťou každého rodiča, predchádza všetky iné platby.

Otcom navrhnutá splátka 20,20 € je absolútne neakceptovateľná a v rozpore s účelom

výživného a záujmom dieťaťa. Vzhľadom na výšku sumy dlžného výživného prvostupňový

súd správne poskytol splátky plnenia vyživovacej povinnosti. Matka maloletého sa v tejto

častí neodvolala, preto odvolací súd ponechal plnenie výživného v splátkach.“

Ústavný súd súhlasne s názormi všeobecných súdov uvádza, že rodičovské práva

a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie,

predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme

maloletého dieťaťa. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým

dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24

ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,

rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení

dospel k záveru, že v otázke úpravy styku otca maloletého s dieťaťom je účelné zmeniť

rozsah kontaktu otca a dieťaťa prostredníctvom SKYPE aplikácie a vo zvyšnej časti je

potrebné potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Krajský súd primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení relevantných

dôkazov, opieral sa pritom najmä o výpovede psychológov a kolízneho opatrovníka,

z ktorých vyplynulo, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (vrátane vzdialenosti

bydlísk), ale najmä na vek maloletého by úprava styku s dieťaťom tak, ako to navrhoval

otec maloletého, predstavovala pre dieťa neprimeranú záťaž. Zo záverov všeobecných

súdov rezultuje tiež názor, podľa ktorého je potrebné, aby si dieťa na dlhšie odlúčenie od

matky a na dlhší súvislý kontakt s otcom zvykalo postupne s prihliadnutím na jeho aktuálne

fyzické a mentálne schopnosti a možnosti.

S ohľadom na nesúhlas sťažovateľa v 1. rade s úpravou styku s maloletým

a stanovením výšky výživného ústavný súd uvádza, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou

a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani

skutkovým súdom, a preto nehodnotí dôkazy a ani nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha iba

všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť

k záveru o namietanom porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový

stav veci a vyhodnotil ho spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám

na odôvodnenie rozsudku.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov

ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

sťažovatelia síce v texte žiadosti namietali aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v petite svojej sťažnosti však nežiadajú vyslovenie porušenia

uvedeného článku dohovoru ani vyslovenie porušenia ústavnoprocesných princípov

uvedených v až .

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia

domáhajú v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia

kvalifikovane zastúpení zvoleným advokátom (m. m. , ). Ústavný

súd vychádzajúc z a s poukazom na svoju striktnú

viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho

sťažovatelia vymedzili v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv však ústavný súd poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (kam patria aj označené

práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-

procesné princípy postupu vyplývajúce z až (). Na strane

druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného

porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ

musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu

vyplývajúce z až (, , ,

a pod.).

V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd konštatuje, že

v súvislosti s krajským (a okresným) súdom ustáleným rozsahom styku sťažovateľa

v 1. rade s maloletým a všeobecnými súdmi stanovenou výškou výživného nemožno

uvažovať o zásahu do týchto práv a napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska

dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým

a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel

a zmysel. V rámci prerokovania predmetnej sťažnosti tak ústavný súd nezistil žiadne

skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia práv sťažovateľov podľa označených

článkov , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré by mohlo dosahovať

ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti v tejto jej časti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016