Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 77/2016
PDF · 203.33 KB
No categories available
III. ÚS 77/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta
porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho
uznesením č. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred
súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesením
č. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 5. septembra 2014 bol
krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala, aby rozhodol, že Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „správny orgán“) je povinný v konaní
vedenom pod sp. zn. C/2009/08465/Hu.XI rozhodnúť o nároku sťažovateľky na príspevok
na bývanie podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 599/2003 Z. z.“) v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu. Správny
orgán totiž rozhodnutím č. k. C/2009/08465/Hu.XI z 24. novembra 2009 správne konanie
prerušil do doby právoplatného ukončenia dedičského konania a doloženia dokladov
sťažovateľkou o úhrade nákladov spojených s bývaním. S rozhodnutím správneho orgánu
sťažovateľka nesúhlasí, pretože podľa jej názoru neexistuje žiadna zákonná prekážka
na priznanie uvedeného nároku.
Podanie sťažovateľky krajský súd podľa jeho obsahu a povahy vyhodnotil ako návrh
proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), pričom po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania
a obsahom súvisiacich spisov dospel k záveru, že návrh sťažovateľky je nedôvodný a ako
taký ho zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že „prieťahmi v konaní zo strany
správneho orgánu a nesprávneho rozhodnutia zo strany Krajského súdu v Žiline jej boli
porušené jej základné ľudské práva – právo na prerokovanie jej veci v primeranej lehote
a prerokovanie jej veci bez prieťahov v konaní, čo jej garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a to tým, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 18. 03. 2015,
sp. zn. 21 S/156/2014-30 nesprávne rozhodol, a tým jej spôsobuje prieťahy v konaní
a diskriminuje ju. Tým, že sťažovateľka splnila podmienky na priznanie príspevku podľa
§ 13 zákona č. 599/2003 Z. z., ako obdobní žiadatelia, tým, že jej konanie správny orgán
nezákonne prerušil, tým ju správny orgán a krajský súd diskriminujú oproti tým, ktorí
príspevok za obdobných podmienok dostali. Uvedené sťažovateľke spôsobuje stres, finančnú
ujmu, ako aj zdravotné ťažkosti. Taktiež jej to spôsobuje nemožnosť vlastniť a nakladať
s finančnými prostriedkami, ktoré by jej boli priznané ako príspevok na bývanie.“.
Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 579/2013-34 z 1. apríla
2014 (ďalej len „nález“), ktorým vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007 a prikázal tomuto
súdu konať bez zbytočných prieťahov, ďalej uviedla, že správny orgán „stále čaká
na právoplatné rozhodnutie dedičského súdu, čo je v rozpore s právnym názorom Krajského
súdu Žilina, ktorý je uvedený v jeho rozsudku zo dňa 11. 03. 2008, sp. zn. 21 S/137/2007-30
a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2009, sp. zn.
4 Sžso/20/2008 a prieči sa aj účelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. právo na spravodlivé súdne konanie, právo na účinný opravný prostriedok,
zákaz diskriminácie, prieťahy v konaní a prerokovanie veci nestranným súdom a právo
na ochranu majetku podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2,
čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03.
2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
2. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré je
Krajský súd v Žiline povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu..., a to do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred
súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesením č. k. 21 S/156/2014-30
z 18. marca 2015.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že už uznesením č. k. III. ÚS 579/2013-9
z 10. decembra 2013, ktoré predchádzalo nálezu, na ktorý sťažovateľka v sťažnosti
poukazuje, túto prostredníctvom jej právneho zástupcu upozornil na potrebu zosúladenia
odôvodnenia sťažnosti s petitom, ktorý predstavuje východisko pre rozhodnutie ústavného
súdu v tej-ktorej veci, ako aj na to, že logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie
sťažnosti vo vzťahu k obsahu práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ proti tomu-
ktorému orgánu verejnej moci v petite domáha, je jedným z esenciálnych predpokladov
kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Napriek tejto skutočnosti argumentácia sťažovateľky v sťažnosti je zmätočná, vágna
a nekonkrétna. Jadrom sťažnostných námietok je v podstate nesúhlas s napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu, ktorým v konaní podľa § 250t a nasl. OSP zamietol
návrh sťažovateľky proti nečinnosti správneho orgánu rozhodujúceho o ne/priznaní
príspevku podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z., ktorého konanie bolo prerušené
do právoplatného ukončenia dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
30 D/144/2007 a doloženia dokladov sťažovateľkou o úhrade nákladov spojených
s bývaním.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského
súdu
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochrane
ústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013),
citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na to, že už
v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 317/04 z 21. októbra 2004 judikoval, že prostredníctvom
ustanovenia § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám
právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred orgánmi
verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.
Ďalším rozhodnutím sp. zn. IV. ÚS 212/04 zo 7. júla 2004 zasa ústavný súd vyslovil,
že právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu
verejnej správy nemožno nahradiť právomocou ústavného súdu.
Keďže ústavný súd nedisponuje právomocou opätovne posudzovať postup alebo
rozhodnutie správneho orgánu v správnom konaní, pokiaľ tieto boli preskúmané
všeobecným súdom, jeho úlohou v danom prípade ostalo posúdiť, či závery krajského súdu,
ku ktorým pri rozhodovaní v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy dospel, nie sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda majúce za následok
porušenie označených práv sťažovateľky.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že
sťažovateľka predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nesprávne interpretuje,
pretože z týchto správnemu orgánu nevyplýva žiadna povinnosť meritórne o jej veci
rozhodnúť. Okrem toho „pokiaľ sa žalovaný (v tomto konaní odporca) rozhodol konanie
prerušiť, jeho nečinnosť má zákonný podklad – rozhodnutie o prerušení konania, a to
odôvodňuje záver, že odporca je nečinný z vážneho dôvodu. Zároveň má krajský súd za to,
že prerušenie konania nie je účelové a spôsobujúce prieťahy v konaní. Zákonný priestor na
meritórne rozhodnutie v zmysle uvedených rozsudkov je vtedy, ak nie sú žiadne pochybnosti,
že v dedičskom konaní bude potvrdené nadobudnutie dedičstva osobou v hmotnej núdzi,
pričom ako vyplýva z oznámenia o vybavení sťažnosti, odporca zistil, že notár
v predchádzajúcom priebehu dedičského konania poukazoval na spornosť vlastníckeho
práva k spomínanej nehnuteľnosti a o otázke vlastníctva si v zásade nemôže správny orgán
urobiť záver sám. V danom prípade vystupuje do popredia etický rozmer problému,
sociálna pomoc osobe v hmotnej núdzi, navrhovateľka však neuviedla, prečo dedičské
konanie nebolo doteraz ukončené ani po rozhodnutí krajského súdu v dedičskej veci sp. zn.
9 CoD/11/2011 zo dňa 30. 11. 2011, pričom navrhovateľka sa prezentuje ako jediná do
úvahy pripadajúca dedička, čo podľa názoru krajského súdu nasvedčuje tomu, že tu nie je
zákonný priestor na meritórne rozhodnutie o príspevku a rozhodnutie o prerušení konania
má svoje opodstatnenie. S poukazom na uvedené senát krajského súdu návrh proti
nečinnosti podľa § 250t ods. 4 O. s. p. ako nedôvodný zamietol.“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v tomto type konania poskytol
sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali právne závery, ku ktorým v citovanom rozhodnutí dospel.
Krajský súd v napadnutom uznesení jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami
príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci riadil, jeho
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho
prípadu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľka namietala, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv sťažovateľky podľa
čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa
čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie
čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, nespĺňa
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, preto ju
z tohto dôvodu prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania odmietol podľa
poslednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez ďalšieho odôvodnenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej
uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016