Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 77/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta

porušenie , základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa a 2 , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 ,

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -30 z 18. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie (ďalej len „“), základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa a 2 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 , základného práva na právnu pomoc v konaní pred

súdmi podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -30 z 18. marca 2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 5. septembra 2014 bol

krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala, aby rozhodol, že Úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „správny orgán“) je povinný v konaní

vedenom pod sp. zn. /Hu.XI rozhodnúť o nároku sťažovateľky na príspevok

na bývanie podľa o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu. Správny

orgán totiž rozhodnutím č. k. /Hu.XI z 24. novembra 2009 správne konanie

prerušil do doby právoplatného ukončenia dedičského konania a doloženia dokladov

sťažovateľkou o úhrade nákladov spojených s bývaním. S rozhodnutím správneho orgánu

sťažovateľka nesúhlasí, pretože podľa jej názoru neexistuje žiadna zákonná prekážka

na priznanie uvedeného nároku.

Podanie sťažovateľky krajský súd podľa jeho obsahu a povahy vyhodnotil ako návrh

proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), pričom po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania

a obsahom súvisiacich spisov dospel k záveru, že návrh sťažovateľky je nedôvodný a ako

taký ho zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že „prieťahmi v konaní zo strany

správneho orgánu a nesprávneho rozhodnutia zo strany Krajského súdu v Žiline jej boli

porušené jej základné ľudské práva – právo na prerokovanie jej veci v primeranej lehote

a prerokovanie jej veci bez prieťahov v konaní, čo jej garantuje

Slovenskej republiky, a to tým, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 18. 03. 2015,

sp. zn. -30 nesprávne rozhodol, a tým jej spôsobuje prieťahy v konaní

a diskriminuje ju. Tým, že sťažovateľka splnila podmienky na priznanie príspevku podľa

, ako obdobní žiadatelia, tým, že jej konanie správny orgán

nezákonne prerušil, tým ju správny orgán a krajský súd diskriminujú oproti tým, ktorí

príspevok za obdobných podmienok dostali. Uvedené sťažovateľke spôsobuje stres, finančnú

ujmu, ako aj zdravotné ťažkosti. Taktiež jej to spôsobuje nemožnosť vlastniť a nakladať

s finančnými prostriedkami, ktoré by jej boli priznané ako príspevok na bývanie.“.

Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu č. k. -34 z 1. apríla

2014 (ďalej len „nález“), ktorým vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a prikázal tomuto

súdu konať bez zbytočných prieťahov, ďalej uviedla, že správny orgán „stále čaká

na právoplatné rozhodnutie dedičského súdu, čo je v rozpore s právnym názorom Krajského

súdu Žilina, ktorý je uvedený v jeho rozsudku zo dňa 11. 03. 2008, sp. zn. -30

a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2009, sp. zn.

a prieči sa aj účelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1. právo na spravodlivé súdne konanie, právo na účinný opravný prostriedok,

zákaz diskriminácie, prieťahy v konaní a prerokovanie veci nestranným súdom a právo

na ochranu majetku podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2,

, , , ,

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. -30 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 03.

2015, sp. zn. -30 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

2. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu..., a to do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia , základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa a 2 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 , základného práva na právnu pomoc v konaní pred

súdmi podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé konanie podľa

dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -30

z 18. marca 2015.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že už uznesením č. k. -9

z 10. decembra 2013, ktoré predchádzalo nálezu, na ktorý sťažovateľka v sťažnosti

poukazuje, túto prostredníctvom jej právneho zástupcu upozornil na potrebu zosúladenia

odôvodnenia sťažnosti s petitom, ktorý predstavuje východisko pre rozhodnutie ústavného

súdu v tej-ktorej veci, ako aj na to, že logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie

sťažnosti vo vzťahu k obsahu práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ proti tomu-

ktorému orgánu verejnej moci v petite domáha, je jedným z esenciálnych predpokladov

kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa .

Napriek tejto skutočnosti argumentácia sťažovateľky v sťažnosti je zmätočná, vágna

a nekonkrétna. Jadrom sťažnostných námietok je v podstate nesúhlas s napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu, ktorým v konaní podľa a nasl. zamietol

návrh sťažovateľky proti nečinnosti správneho orgánu rozhodujúceho o ne/priznaní

príspevku podľa , ktorého konanie bolo prerušené

do právoplatného ukončenia dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

30 D/144/2007 a doloženia dokladov sťažovateľkou o úhrade nákladov spojených

s bývaním.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského

súdu

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochrane

ústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (,

, ).

Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ),

citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na to, že už

v rozhodnutí sp. zn. z 21. októbra 2004 judikoval, že prostredníctvom

ustanovenia poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám

právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v konaniach pred orgánmi

verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Ďalším rozhodnutím sp. zn. zo 7. júla 2004 zasa ústavný súd vyslovil,

že právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu

verejnej správy nemožno nahradiť právomocou ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nedisponuje právomocou opätovne posudzovať postup alebo

rozhodnutie správneho orgánu v správnom konaní, pokiaľ tieto boli preskúmané

všeobecným súdom, jeho úlohou v danom prípade ostalo posúdiť, či závery krajského súdu,

ku ktorým pri rozhodovaní v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy dospel, nie sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda majúce za následok

porušenie označených práv sťažovateľky.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že

sťažovateľka predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nesprávne interpretuje,

pretože z týchto správnemu orgánu nevyplýva žiadna povinnosť meritórne o jej veci

rozhodnúť. Okrem toho „pokiaľ sa žalovaný (v tomto konaní odporca) rozhodol konanie

prerušiť, jeho nečinnosť má zákonný podklad – rozhodnutie o prerušení konania, a to

odôvodňuje záver, že odporca je nečinný z vážneho dôvodu. Zároveň má krajský súd za to,

že prerušenie konania nie je účelové a spôsobujúce prieťahy v konaní. Zákonný priestor na

meritórne rozhodnutie v zmysle uvedených rozsudkov je vtedy, ak nie sú žiadne pochybnosti,

že v dedičskom konaní bude potvrdené nadobudnutie dedičstva osobou v hmotnej núdzi,

pričom ako vyplýva z oznámenia o vybavení sťažnosti, odporca zistil, že notár

v predchádzajúcom priebehu dedičského konania poukazoval na spornosť vlastníckeho

práva k spomínanej nehnuteľnosti a o otázke vlastníctva si v zásade nemôže správny orgán

urobiť záver sám. V danom prípade vystupuje do popredia etický rozmer problému,

sociálna pomoc osobe v hmotnej núdzi, navrhovateľka však neuviedla, prečo dedičské

konanie nebolo doteraz ukončené ani po rozhodnutí krajského súdu v dedičskej veci sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2011, pričom navrhovateľka sa prezentuje ako jediná do

úvahy pripadajúca dedička, čo podľa názoru krajského súdu nasvedčuje tomu, že tu nie je

zákonný priestor na meritórne rozhodnutie o príspevku a rozhodnutie o prerušení konania

má svoje opodstatnenie. S poukazom na uvedené senát krajského súdu návrh proti

nečinnosti podľa ako nedôvodný zamietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v tomto type konania poskytol

sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali právne závery, ku ktorým v citovanom rozhodnutí dospel.

Krajský súd v napadnutom uznesení jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami

príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci riadil, jeho

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho

prípadu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľka namietala, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia , základných práv sťažovateľky podľa

, a 2, , a , práva podľa

čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie

, základných práv podľa , a 2, ,

a , práva podľa dohovoru, dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, nespĺňa

náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, preto ju

z tohto dôvodu prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania odmietol podľa

poslednej vety bez ďalšieho odôvodnenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016