Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 27/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Harakálym, Advokátska kancelária JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28,

Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 533,82 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatdva centov) na účet

jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Harakályho, Advokátska kancelária

JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ dňa 9. 4. 1996 podal na vtedajšom Obvodnom súde Košice II žalobu

o náhradu škody z ublíženia na zdraví proti žalovanému Dopravnému podniku mesta Košice

a.s. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného

v sume 750,00 Sk a náhrady straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996 v sume

172 500,00 Sk spolu s príslušenstvom. ...

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) viedol konanie pod sp. zn.

. Vo veci nariadil pojednávania na deň 21. 1. 1997, 2. 7. 1998, 28. 2. 2006

a 8. 9. 2006. Na pojednávaní dňa 8. 9. 2006 okresný súd vydal vo veci rozsudok, v ktorom

zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi z titulu bolestného sumu 750,00 Sk. Nárok

žalobcu na zaplatenie straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996 však vylúčil

na samostatné konanie.

Okresný súd ďalej viedol konanie o vylúčenej časti nároku žalobcu na náhradu straty

na zárobku pod sp. zn. . Vo veci nariadil pojednávanie na deň 14. 11. 2008,

po ktorom právny žalobca sťažovateľa doplnil súdu podaním zo dňa 8. 1. 2009 listinné

dôkazy. Uznesením okresného súdu č. k. -36 zo dňa 24. 7. 2009 bolo vo veci

nariadené znalecké dokazovanie znalcom za účelom výpočtu

náhrady straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996. Toto uznesenie bolo

zmenené uznesením okresného súdu č. k. -44 zo dňa 13. 10. 2009 s tým,

že vypracovaním znaleckého posudku bola poverená znalkyňa .

Dňa 9. 12. 2009 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 72/2009 znalkyne

, ktorý následne súd dňa 14. 12. 2009 doručil právnemu zástupcovi

sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa podal k znaleckému posudku vyjadrenie zo dňa

21. 1. 2010, v ktorom nemal voči záverom znaleckého posudku námietky a v ktorom upravil

petit návrhu podľa záveru znaleckého posudku.

Následne bolo vo veci vytýčené pojednávanie na deň 2. 3. 2010, na ktorom bola

pripustená zmena návrhu. Pojednávanie bolo odročené na 13. 4. 2010 za účelom

predvolania svedkov. Pojednávanie dňa 13. 4. 2010 bolo opätovne odročené za účelom

predvolania svedka. Pojednávanie dňa 13. 4. 2010 bolo následne odročené na 4. 6. 2010.

Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobe čo do istiny vyhovel.

Rozsudok okresného súdu č. k. -96 zo dňa 4. 6. 2010 bol právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručený dňa 8. 7. 2010.

Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 4. 6. 2010 podal žalovaný odvolanie zo dňa

14. 7. 2010, ku ktorému sa následne vyjadril právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa

19. 8. 2010. Na základe podaného odvolania bol rozsudok okresného súdu zrušený

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -121 zo dňa 31. 10. 2011 a vec

bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne nariadil vo veci pojednávanie na deň 9. 2. 2012. Právny

zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na uvedenom pojednávaní z dôvodu kolízie

s inými pojednávaniami a žiadal toto pojednávanie z tohto dôvodu odročiť. Súd nariadil

pojednávanie na 20. 3. 2012, na ktorom boli vznesené návrhy na doplnenie dokazovania.

Pojednávanie bolo z tohto dôvodu odročené na neurčito.

Uznesením č. k. -146 zo dňa 30. 7. 2012 okresný súdu nariadil znalkyni

doplniť znalecký posudok č. 72/2009. Doplnok k tomuto znaleckému

posudku bol podaný ku dňu 2. 11. 2012.

Výzvou okresného súdu doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 28. 6. 2013

bol žalobca vyzvaný na predloženie ďalších dôkazov. Na uvedenú výzvu reagoval žalobca

podaním zo dňa 23. 8. 2013.

Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 23. 1. 2014, na ktorom bol vypočutý

žalobca. Pojednávanie bolo následne odročené na deň 20. 3. 2014 za účelom predvolania

svedka a za účelom zabezpečenia ďalších dôkazov. Pojednávanie určené na deň 20. 3. 2014

bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Dňa 8. 4. 2014 bolo

právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené vyjadrenie žalovaného, ku ktorému sa vyjadril

podaním zo dňa 29. 4. 2014. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 12. 5. 2014. Uvedené

pojednávanie však bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti poverenej zástupkyne odporcu

na 19. 6. 2014. Na uvedenom pojednávaní bol vypočutý svedok

a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania. Právny

zástupca sťažovateľa sa podaním zo dňa 3. 7. 2014 vyjadril k ďalšiemu dokazovaniu vo veci.

Okresný súd výzvou zo dňa 3. 10. 2014 vyzval žalobcu na oznámenie tam uvedených

skutočností. Na uvedenú výzvu reagoval právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 18. 11.

2014. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 18. 5. 2015. Následne okresný súd

uznesením č. k. -254 zo dňa 7. 10. 2015 nariadil vo veci ďalšie znalecké

dokazovanie znalcom . ...

Sťažovateľ resp. jeho právny zástupca v priebehu konania od podania žaloby

až do súčasného štádia konania poskytovali plnú súčinnosť okresnému súdu. ... Sťažovateľ

ani jeho právny zástupca nepredlžovali konania zbytočnými návrhmi na vykonanie

dokazovania, ale vo veci žiadali vykonať len dôkazy nevyhnutné k posúdeniu a rozhodnutiu

vo veci samej. ...

Pokiaľ ide o postup samotného súdu, v prvom rade je potrebné konštatovať,

že konanie prebieha takmer 20 rokov. Pri zrejmom právnom titule uplatneného nároku,

ako i pri zohľadnení jasných skutkových okolností prípadu, ide o zjavne neprimeranú dĺžku

súdneho konania. Pri tak dlhom vedení konania sa stráca samotný účel súdneho konania,

ktorým je rýchla a účinná ochrana práv účastníkov konania. ...

Pokiaľ ide o význam predmetu sporu pre sťažovateľa, je potrebné uviesť,

že poškodenie jeho zdravia v dôsledku protiprávneho konania žalovaného a následná

práceneschopnosť znamenali pre sťažovateľa v tom čase výrazný zásah do jeho života.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa článku 48 ods. 2 a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

a sp. zn. (správne má byť , pozn.) bolo porušené.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní sp. zn. (správne má byť

, pozn.) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000,00 EUR, ktoré je mu povinný vyplatiť Okresný súd Košice II do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia

sume 355,73 EUR k rukám jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením

č. k. -11 z 19. januára 2016.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu zaslal svoje vyjadrenie

sp. zn. z 1. februára 2016, v ktorom okrem iného uviedol:

«Rozsudkom zo dňa 8. 9. 2006 bolo rozhodnuté o nároku sťažovateľa na vyplatenie

bolestného a v tejto časti je konanie právoplatne ukončené.

Návrh na zaplatenie straty na zárobku bol vylúčený na samostatné konanie, ktorého

chronológia je uvedená vyššie.

K samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa uvádzam, že nemožno súhlasiť s jeho

tvrdením „o vyčerpaní všetkých možných právnych prostriedkov poskytnutých mu právnym

poriadkom Slovenskej republiky“..., nakoľko tento nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní

predsedovi súdu, ktorý by sa v prípade sťažnosti s priebehom konania v danej veci podrobne

oboznámil a v prípade zistenia prieťahov spis zaradil do osobitného režimu sledovania

(okrem pravidelného podávania správ o stave reštančných vecí zákonnými sudcami).

Z evidenčných pomôcok súdu bolo zistené, že takáto sťažnosť sťažovateľom podaná nebola.

Zo samotného konania bolo preukázané, že zo strany súdu vznikol prieťah v období

od 2. 11. 2006 do 5. 3. 2008 a ďalšie tri obdobia niekoľkomesačnej nečinnosti súdu,

a to od 20. 1. 2009 do 24. 7. 2009, od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013 a od 21. 11. 2014

do 31. 3. 2015. Tu však treba uviesť, že v období od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013 došlo

k zmene zákonného sudcu v konaní a i keď táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na ťarchu

sťažovateľa, je potrebné ju objektívne zohľadniť, keďže zákonná sudkyňa prevzala

po odchádzajúcom sudcovi spolu 25, a to i reštančných vecí, oboznamovanie s ktorými

si vyžaduje značný časový priestor.

Treba však spomenúť i správanie samotného sťažovateľa, ktorý najmä po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku zo dňa 8. 9. 2006 si nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť

a neoznámil zmenu svojej adresy, tým pádom si neprevzal ani predvolanie na pojednávanie

dňa 15. 4. 2008. Dokonca jeho právny zástupca dňa 7. 5. 2008 súdu oznámil, že „sa mi

do dnešného dňa nepodarilo zabezpečiť novú adresu navrhovateľa , ani nový

telefonický kontakt“. Takéto oznámenie nesvedčí o záujme sťažovateľa o prebiehajúce súdne

konanie, v ktorom je v procesnom postavení žalobcu. Až následne súd zisťovaním

z dostupných registrov zistil, že sťažovateľ zmenil adresu svojho pobytu ešte dňa 19. 6. 2007.

Hoci bolo teda pojednávanie vytýčené po viac ako roku od právoplatnosti rozsudku zo dňa

8. 9. 2006, nemohlo sa uskutočniť pre správanie sťažovateľa a nezúčastnil sa ho ani jeho

právny zástupca, ktorý bol riadne a včas predvolaný.

Ani ďalšie správanie sťažovateľa nesvedčí o jeho záujme na čo najrýchlejšom

ukončení daného sporu, keď nedodržal lehotu na špecifikáciu žalobou uplatneného nároku,

uloženú mu na pojednávaní dňa 14. 11. 2008, stanovisko k znaleckému posudku, ktorý mu

bol doručený 14. 12. 2009, predložil až 1. 2. 2010, nezúčastnil sa pojednávania, určeného

na deň 9. 2. 2012 z dôvodu kolízie termínov jeho právneho zástupcu, hoci zo zápisníc

z predchádzajúcich pojednávaní vyplynulo, že sa právny zástupca nezúčastňoval

pojednávaní osobne, nezúčastnil sa pojednávania dňa 20. 3. 2012, kedy jeho právna

zástupkyňa nedisponovala informáciou, potrebou pre konanie. Sťažovateľ tiež na výzvu

zo dňa 25. 4. 2013 reagoval až dňa 26. 8. 2013, teda hore uvedená doba prieťahu súdu bola

čiastočne prieťahom samotného sťažovateľa, nesplnil si svoju povinnosť, uloženú mu

na pojednávaní dňa 19. 6. 2014 ohľadom doručenia otázok pre znalca, nereagoval ani

na výzvu súdu zo dňa 3. 10. 2014, preto mu 18. 11. 2014 bola zasielaná urgencia. Takéto

správanie sťažovateľa preto nesvedčí o jeho snahe čo najrýchlejšie ukončiť prebiehajúce

súdne konanie, v ktorom vystupuje v procesnom postavení žalobcu, čo navrhujem ústavnému

súdu pri jeho rozhodovaní zohľadniť.

Obdobie, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, nie som

oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, podľa môjho názoru však toto

obdobie nemôže byť pripísané na ťarchu tunajšiemu súdu.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný úd konal o veci samej

na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.»

Právny zástupca zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu listom

z 15. februára 2016, v ktorom uviedol:

„Podľa okresného súdu sťažovateľ nevyužil všetky právne prostriedky poskytnuté

právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom poukázal na možnosť účastníka konania

podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu. ...

V dôsledku podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu v zmysle § 62 a nasl.

síce môže dôjsť k sledovaniu postupu súdu v prejednávanej veci

v snahe, aby nedochádzalo v ďalšom priebehu konania k prieťahom. Uvedené opatrenia však

smerujú len do budúcnosti a nijakým spôsobom neriešia stav, ak už v doterajšom priebehu

konania došlo ku vzniku prieťahov v konaní a tým k porušeniu ústavného práva účastníka

konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Doterajším priebehom konania sa

v rámci prešetrovania podanej sťažnosti podľa predseda súdu

zaoberá len v rozsahu zisťovania nedostatkov. Naproti tomu Ústavný súd SR v konaní

na základe podania sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 SR z pozície svojej autority

zverenej mu SR môže riešiť porušenie ústavného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v smere do budúcna tým, že prikáže konajúcemu súdu konať

bez zbytočných prieťahov. Avšak môže riešiť porušenie tohto ústavného práva aj vo vzťahu

k doterajšiemu priebehu konania tým, že konštatuje porušenie ústavného práva v doterajšom

postupe konajúceho súdu a poskytne ochranu vo vzťahu k tomuto porušeniu vo forme

primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 SR. Takýto

rozsah ochrany mu neposkytuje žiadny iný právny prostriedok v rámci právneho poriadku,

ktorý by bol v tomto smere účinný. ...

Napokon nevyužitie právneho prostriedku podania sťažnosti v zmysle zákona

č. nemožno považovať za prekážku prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa

článku 127 ods. 1 SR ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva. ...

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam nemožno súhlasiť s vyjadrením okresného

súdu, pokiaľ poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil všetky právne prostriedky

na ochranu svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré

mu právny poriadok účinne priznáva. ...

V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia okresný súd konštatoval, že zo strany súdu došlo

skutočne k prieťahom v konaní, pričom vymenováva obdobia počnúc rokom 2006, kedy

k týmto prieťahom dochádzalo. Okresný súd sa však nevyjadril k obdobiu, kedy vznikol

čo do dĺžky nečinnosti okresného súdu najdlhší prieťah v konaní, a to obdobie od r. 1998

do roku 2006, keď sa konanie na okresnom súde viedlo pod sp. zn. a kedy bol

súd niekoľko rokov absolútne nečinný. Práve táto nečinnosť má najväčší podiel

na prieťahoch vzniknutých v predmetnom konaní.

Pokiaľ súd vo svojom vyjadrení poukázal na zmenu zákonného sudcu v období

od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013, treba konštatovať, rozdeľovanie vecí po zmene zákonného

sudcu je vecou organizácie práce súdu a nemožno na túto skutočnosť prihliadať, zvlášť ak sa

konanie v tom čase viedlo už 17 rokov. Obdobný záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu

SR sp. zn. z 22. 1. 2003 uverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného

súdu SR 2003/I pod č. 30, podľa ktorého za nečinnosť všeobecného súdu, ku ktorej došlo

v dôsledku zmeny zákonného sudcu, objektívne zodpovedá súd. Preto aj z tohto pohľadu

nemožno na túto skutočnosť prihliadať. ...

Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal aj na správanie sťažovateľa, ktoré podľa

jeho názoru nepreukazovalo jeho záujem na skorom ukončení konania.

V prvom rade poukazujeme na to, že k prvému konaniu sťažovateľa, ktoré mu vytýka

okresný súd, došlo v roku 2006, kedy sťažovateľ neoznámil okresnému súdu zmenu adresy

svojho trvalého bydliska. V tom čase už konanie prebiehalo viac ako 10 rokov, čo je zjavne

neprimeraná dĺžka súdneho konania. Je potrebné poznamenať, že v priebehu súdneho

konania išlo o jediné konanie zo strany sťažovateľa, ktoré mohlo mať za následok dlhšie

zdržanie postupu súdneho konania. Vzhľadom na dovtedajšiu dĺžku súdneho konania však

nie je možné sťažovateľovi vyčítať, že opomenul okresnému súdu oznámiť zmenu osobného

údaja. Okrem toho v tom v období od 2. 11. 2006 do 5. 3. 2008 bol nečinný samotný súd,

ako je to napokon konštatované aj v predmetnom vyjadrení.

Ostatné skutočnosti, ktoré vo svojom vyjadrení vytýka okresný súd sťažovateľovi sú

vo vzťahu k celkovej dĺžke vedeného súdneho konania nepodstatné. Aj keď zo strany

sťažovateľa došlo v niektorých prípadoch k nedodržaniu poriadkových lehôt, išlo

o minimálne časové obdobia, ktoré v žiadnom prípade zásadným spôsobom neprispeli

k skutočnej dĺžke súdneho konania, a to aj v porovnaní s obdobím nečinnosti zo strany

okresného súdu. Nie je možné sťažovateľovi resp. jeho právnemu zástupcovi vyčítať, že sa

v priebehu tak dlho vedeného súdneho konania raz ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní

z dôvodu kolízie termínov v iných právnych veciach. ...

Na záver oznamujeme ústavnému súdu, že súhlasíme s tým, aby bolo v danom prípade

upustené od ústneho pojednávania.“

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom

na nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, možno napadnuté konanie považovať

po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný

súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon

ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

Po právnej stránke ide konanie o náhradu straty na zárobku, ktorá patrí k štandardnej agende

všeobecných súdov.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu

sp. zn. zistil, že k prieťahom v konaní prispel svojím správaním čiastočne

aj sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca. Sťažovateľ neoznámil zmenu svojho pobytu,

v dôsledku čoho muselo byť pojednávanie nariadené na 15. apríl 2008 odročené, keďže sa

sťažovateľovi nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie. Následne bolo potrebné

zo strany okresného súdu zisťovať pobyt sťažovateľa prostredníctvom príslušných orgánov.

V dôsledku tejto skutočnosti sa ďalšie pojednávanie uskutočnilo až 14. novembra 2008.

Právny zástupca sťažovateľa nedodržal lehotu 15 dní na špecifikovanie návrhu uloženú

mu okresným súdom na pojednávaní konanom 14. novembra 2008 a túto povinnosť si splnil

až 13. januára 2009. Pojednávanie, ktoré sa malo konať 9. februára 2012, bolo odročené

na 20. marec 2012 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z dôvodu kolízie

termínov pojednávaní. Na výzvu súdu z 25. apríla 2013, aby právny zástupca sťažovateľa

v lehote 7 dní predložil doklady týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa, právny zástupca

reagoval až 23. augusta 2012, teda 4 mesiace po určenej lehote. Na pojednávaní konanom

16. júna 2014 okresný súd uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa povinnosť v lehote 20 dní

oznámiť otázky, ktoré žiadal položiť znalcovi. Na túto výzvu reagoval právny zástupca

sťažovateľa až 7. augusta 2015, t. j. o 10 mesiacov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná

prekážka v konaní (, ). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní

prihliadal aj na , podľa ktorého, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci bolo začaté už 9. apríla 1996

a do dnešného dňa, teda ani po uplynutí takmer 20 rokov, nebolo skončené. Ústavný súd

nepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré okresný súd vo veci

vykonal, keďže doba 20 rokov, počas ktorej okresný súd nebol schopný vo veci rozhodnúť

nie je ničím ospravedlniteľná a je ústavne neakceptovateľná.

Vo vzťahu k námietke predsedu okresného súdu, že sťažovateľ nepodal predsedovi

okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ústavný súd uvádza, že sťažnosť predsedovi

okresného súdu podľa judikatúry ESĽP (Ištván v. Slovenská republika z 12. 6. 2012)

nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy proti dĺžke konania, pretože táto

neumožňuje predsedovi súdu uložiť sudcovi povinnosť urýchliť konanie a ani mu

neposkytuje možnosť odškodniť ujmu spôsobenú prieťahmi v konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s ústavný súd okresnému súdu

prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o význam predmetu sporu pre sťažovateľa, je potrebné uviesť,

že poškodenie jeho zdravia v dôsledku protiprávneho konania žalovaného a následná

práceneschopnosť znamenali pre sťažovateľ v tom čase výrazný zásah do jeho života.

Žalobca mal totiž potom, čo bol nezamestnaný, dojednaný nástup do zamestnania, z ktoré by

mu plynul pravidelný príjem. Okrem samotného poškodenia zdravia malo konanie

zamestnankyne žalovaného zrejmý vplyv i na hmotné zabezpečenie sťažovateľa.

Je samozrejmé, že sťažovateľ preto pociťoval veľkú krivdu a nespravodlivosť, ktorá mala byť

kompenzovaná z hľadiska materiálneho zabezpečenia náhradou straty na zárobku. Priznanie

tohto nároku žalobcovi by pre neho okrem hmotného vyrovnania predstavovalo v istej miere

aj zadosťučinenie za nespravodlivý zásah do jeho práv. Je nevyhnutné v tejto súvislosti

položiť otázku, akým zadosťučinením, resp. nápravou nespravodlivosti má byť súdne

rozhodnutie po 20 rokoch súdneho konania, pričom o nároku nie je ani v tejto dobe

právoplatne rozhodnuté.“

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie práv (doterajšiu

dĺžku súdneho konania trvajúcu takmer 20 rokov) a s prihliadnutím na mieru, akou sa sám

sťažovateľ podieľal na doterajšej dĺžke konania, ústavný súd považoval za odôvodnené

priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný

zaplatiť mu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu

v celkovej sume 533,82 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu)

v sume 454,59 € vrátane režijného paušálu (3 x 143 € + 3 x 8,53 €). Keďže právny zástupca

predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne

služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %, čo predstavuje celkovú

sumu 545,51 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia

uplatnil iba v sume 533,82 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu

sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016