Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 27/2016
PDF · 273.48 KB
No categories available
I. ÚS 27/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Harakálym, Advokátska kancelária JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28,
Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 155/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 389/1996) a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 155/2006 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 19 C 389/1996) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 155/2006 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 533,82 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatdva centov) na účet
jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Harakályho, Advokátska kancelária
JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 155/2006 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 19 C 389/1996).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ dňa 9. 4. 1996 podal na vtedajšom Obvodnom súde Košice II žalobu
o náhradu škody z ublíženia na zdraví proti žalovanému Dopravnému podniku mesta Košice
a.s. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia náhrady škody na zdraví z titulu bolestného
v sume 750,00 Sk a náhrady straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996 v sume
172 500,00 Sk spolu s príslušenstvom. ...
Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) viedol konanie pod sp. zn.
19C/389/1996. Vo veci nariadil pojednávania na deň 21. 1. 1997, 2. 7. 1998, 28. 2. 2006
a 8. 9. 2006. Na pojednávaní dňa 8. 9. 2006 okresný súd vydal vo veci rozsudok, v ktorom
zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi z titulu bolestného sumu 750,00 Sk. Nárok
žalobcu na zaplatenie straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996 však vylúčil
na samostatné konanie.
Okresný súd ďalej viedol konanie o vylúčenej časti nároku žalobcu na náhradu straty
na zárobku pod sp. zn. 19C/155/2006. Vo veci nariadil pojednávanie na deň 14. 11. 2008,
po ktorom právny žalobca sťažovateľa doplnil súdu podaním zo dňa 8. 1. 2009 listinné
dôkazy. Uznesením okresného súdu č. k. 19C/155/2006-36 zo dňa 24. 7. 2009 bolo vo veci
nariadené znalecké dokazovanie znalcom za účelom výpočtu
náhrady straty na zárobku za obdobie od 2. 5. 1994 do 2. 4. 1996. Toto uznesenie bolo
zmenené uznesením okresného súdu č. k. 19C/155/2006-44 zo dňa 13. 10. 2009 s tým,
že vypracovaním znaleckého posudku bola poverená znalkyňa .
Dňa 9. 12. 2009 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 72/2009 znalkyne
, ktorý následne súd dňa 14. 12. 2009 doručil právnemu zástupcovi
sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa podal k znaleckému posudku vyjadrenie zo dňa
21. 1. 2010, v ktorom nemal voči záverom znaleckého posudku námietky a v ktorom upravil
petit návrhu podľa záveru znaleckého posudku.
Následne bolo vo veci vytýčené pojednávanie na deň 2. 3. 2010, na ktorom bola
pripustená zmena návrhu. Pojednávanie bolo odročené na 13. 4. 2010 za účelom
predvolania svedkov. Pojednávanie dňa 13. 4. 2010 bolo opätovne odročené za účelom
predvolania svedka. Pojednávanie dňa 13. 4. 2010 bolo následne odročené na 4. 6. 2010.
Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobe čo do istiny vyhovel.
Rozsudok okresného súdu č. k. 19C/155/2006-96 zo dňa 4. 6. 2010 bol právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručený dňa 8. 7. 2010.
Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 4. 6. 2010 podal žalovaný odvolanie zo dňa
14. 7. 2010, ku ktorému sa následne vyjadril právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa
19. 8. 2010. Na základe podaného odvolania bol rozsudok okresného súdu zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co/237/2010-121 zo dňa 31. 10. 2011 a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd následne nariadil vo veci pojednávanie na deň 9. 2. 2012. Právny
zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na uvedenom pojednávaní z dôvodu kolízie
s inými pojednávaniami a žiadal toto pojednávanie z tohto dôvodu odročiť. Súd nariadil
pojednávanie na 20. 3. 2012, na ktorom boli vznesené návrhy na doplnenie dokazovania.
Pojednávanie bolo z tohto dôvodu odročené na neurčito.
Uznesením č. k. 19C/155/2006-146 zo dňa 30. 7. 2012 okresný súdu nariadil znalkyni
doplniť znalecký posudok č. 72/2009. Doplnok k tomuto znaleckému
posudku bol podaný ku dňu 2. 11. 2012.
Výzvou okresného súdu doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 28. 6. 2013
bol žalobca vyzvaný na predloženie ďalších dôkazov. Na uvedenú výzvu reagoval žalobca
podaním zo dňa 23. 8. 2013.
Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 23. 1. 2014, na ktorom bol vypočutý
žalobca. Pojednávanie bolo následne odročené na deň 20. 3. 2014 za účelom predvolania
svedka a za účelom zabezpečenia ďalších dôkazov. Pojednávanie určené na deň 20. 3. 2014
bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Dňa 8. 4. 2014 bolo
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené vyjadrenie žalovaného, ku ktorému sa vyjadril
podaním zo dňa 29. 4. 2014. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 12. 5. 2014. Uvedené
pojednávanie však bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti poverenej zástupkyne odporcu
na 19. 6. 2014. Na uvedenom pojednávaní bol vypočutý svedok
a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania. Právny
zástupca sťažovateľa sa podaním zo dňa 3. 7. 2014 vyjadril k ďalšiemu dokazovaniu vo veci.
Okresný súd výzvou zo dňa 3. 10. 2014 vyzval žalobcu na oznámenie tam uvedených
skutočností. Na uvedenú výzvu reagoval právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 18. 11.
2014. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 18. 5. 2015. Následne okresný súd
uznesením č. k. 19C/155/2006-254 zo dňa 7. 10. 2015 nariadil vo veci ďalšie znalecké
dokazovanie znalcom . ...
Sťažovateľ resp. jeho právny zástupca v priebehu konania od podania žaloby
až do súčasného štádia konania poskytovali plnú súčinnosť okresnému súdu. ... Sťažovateľ
ani jeho právny zástupca nepredlžovali konania zbytočnými návrhmi na vykonanie
dokazovania, ale vo veci žiadali vykonať len dôkazy nevyhnutné k posúdeniu a rozhodnutiu
vo veci samej. ...
Pokiaľ ide o postup samotného súdu, v prvom rade je potrebné konštatovať,
že konanie prebieha takmer 20 rokov. Pri zrejmom právnom titule uplatneného nároku,
ako i pri zohľadnení jasných skutkových okolností prípadu, ide o zjavne neprimeranú dĺžku
súdneho konania. Pri tak dlhom vedení konania sa stráca samotný účel súdneho konania,
ktorým je rýchla a účinná ochrana práv účastníkov konania. ...
Pokiaľ ide o význam predmetu sporu pre sťažovateľa, je potrebné uviesť,
že poškodenie jeho zdravia v dôsledku protiprávneho konania žalovaného a následná
práceneschopnosť znamenali pre sťažovateľa v tom čase výrazný zásah do jeho života.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaniach vedených na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19C/389/1996
a sp. zn. 19C/15/2006 (správne má byť 19 C 155/2006, pozn.) bolo porušené.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní sp. zn. 19C/15/2006 (správne má byť
19 C 155/2006, pozn.) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000,00 EUR, ktoré je mu povinný vyplatiť Okresný súd Košice II do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia
sume 355,73 EUR k rukám jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením
č. k. I. ÚS 27/2016-11 z 19. januára 2016.
Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu zaslal svoje vyjadrenie
sp. zn. 1 SprV/57/2016 z 1. februára 2016, v ktorom okrem iného uviedol:
«Rozsudkom zo dňa 8. 9. 2006 bolo rozhodnuté o nároku sťažovateľa na vyplatenie
bolestného a v tejto časti je konanie právoplatne ukončené.
Návrh na zaplatenie straty na zárobku bol vylúčený na samostatné konanie, ktorého
chronológia je uvedená vyššie.
K samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa uvádzam, že nemožno súhlasiť s jeho
tvrdením „o vyčerpaní všetkých možných právnych prostriedkov poskytnutých mu právnym
poriadkom Slovenskej republiky“..., nakoľko tento nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní
predsedovi súdu, ktorý by sa v prípade sťažnosti s priebehom konania v danej veci podrobne
oboznámil a v prípade zistenia prieťahov spis zaradil do osobitného režimu sledovania
(okrem pravidelného podávania správ o stave reštančných vecí zákonnými sudcami).
Z evidenčných pomôcok súdu bolo zistené, že takáto sťažnosť sťažovateľom podaná nebola.
Zo samotného konania bolo preukázané, že zo strany súdu vznikol prieťah v období
od 2. 11. 2006 do 5. 3. 2008 a ďalšie tri obdobia niekoľkomesačnej nečinnosti súdu,
a to od 20. 1. 2009 do 24. 7. 2009, od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013 a od 21. 11. 2014
do 31. 3. 2015. Tu však treba uviesť, že v období od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013 došlo
k zmene zákonného sudcu v konaní a i keď táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na ťarchu
sťažovateľa, je potrebné ju objektívne zohľadniť, keďže zákonná sudkyňa prevzala
po odchádzajúcom sudcovi spolu 25, a to i reštančných vecí, oboznamovanie s ktorými
si vyžaduje značný časový priestor.
Treba však spomenúť i správanie samotného sťažovateľa, ktorý najmä po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku zo dňa 8. 9. 2006 si nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť
a neoznámil zmenu svojej adresy, tým pádom si neprevzal ani predvolanie na pojednávanie
dňa 15. 4. 2008. Dokonca jeho právny zástupca dňa 7. 5. 2008 súdu oznámil, že „sa mi
do dnešného dňa nepodarilo zabezpečiť novú adresu navrhovateľa , ani nový
telefonický kontakt“. Takéto oznámenie nesvedčí o záujme sťažovateľa o prebiehajúce súdne
konanie, v ktorom je v procesnom postavení žalobcu. Až následne súd zisťovaním
z dostupných registrov zistil, že sťažovateľ zmenil adresu svojho pobytu ešte dňa 19. 6. 2007.
Hoci bolo teda pojednávanie vytýčené po viac ako roku od právoplatnosti rozsudku zo dňa
8. 9. 2006, nemohlo sa uskutočniť pre správanie sťažovateľa a nezúčastnil sa ho ani jeho
právny zástupca, ktorý bol riadne a včas predvolaný.
Ani ďalšie správanie sťažovateľa nesvedčí o jeho záujme na čo najrýchlejšom
ukončení daného sporu, keď nedodržal lehotu na špecifikáciu žalobou uplatneného nároku,
uloženú mu na pojednávaní dňa 14. 11. 2008, stanovisko k znaleckému posudku, ktorý mu
bol doručený 14. 12. 2009, predložil až 1. 2. 2010, nezúčastnil sa pojednávania, určeného
na deň 9. 2. 2012 z dôvodu kolízie termínov jeho právneho zástupcu, hoci zo zápisníc
z predchádzajúcich pojednávaní vyplynulo, že sa právny zástupca nezúčastňoval
pojednávaní osobne, nezúčastnil sa pojednávania dňa 20. 3. 2012, kedy jeho právna
zástupkyňa nedisponovala informáciou, potrebou pre konanie. Sťažovateľ tiež na výzvu
zo dňa 25. 4. 2013 reagoval až dňa 26. 8. 2013, teda hore uvedená doba prieťahu súdu bola
čiastočne prieťahom samotného sťažovateľa, nesplnil si svoju povinnosť, uloženú mu
na pojednávaní dňa 19. 6. 2014 ohľadom doručenia otázok pre znalca, nereagoval ani
na výzvu súdu zo dňa 3. 10. 2014, preto mu 18. 11. 2014 bola zasielaná urgencia. Takéto
správanie sťažovateľa preto nesvedčí o jeho snahe čo najrýchlejšie ukončiť prebiehajúce
súdne konanie, v ktorom vystupuje v procesnom postavení žalobcu, čo navrhujem ústavnému
súdu pri jeho rozhodovaní zohľadniť.
Obdobie, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, nie som
oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, podľa môjho názoru však toto
obdobie nemôže byť pripísané na ťarchu tunajšiemu súdu.
Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný úd konal o veci samej
na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.»
Právny zástupca zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu listom
z 15. februára 2016, v ktorom uviedol:
„Podľa okresného súdu sťažovateľ nevyužil všetky právne prostriedky poskytnuté
právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom poukázal na možnosť účastníka konania
podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu. ...
V dôsledku podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu v zmysle § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. síce môže dôjsť k sledovaniu postupu súdu v prejednávanej veci
v snahe, aby nedochádzalo v ďalšom priebehu konania k prieťahom. Uvedené opatrenia však
smerujú len do budúcnosti a nijakým spôsobom neriešia stav, ak už v doterajšom priebehu
konania došlo ku vzniku prieťahov v konaní a tým k porušeniu ústavného práva účastníka
konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Doterajším priebehom konania sa
v rámci prešetrovania podanej sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. predseda súdu
zaoberá len v rozsahu zisťovania nedostatkov. Naproti tomu Ústavný súd SR v konaní
na základe podania sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR z pozície svojej autority
zverenej mu Ústavou SR môže riešiť porušenie ústavného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v smere do budúcna tým, že prikáže konajúcemu súdu konať
bez zbytočných prieťahov. Avšak môže riešiť porušenie tohto ústavného práva aj vo vzťahu
k doterajšiemu priebehu konania tým, že konštatuje porušenie ústavného práva v doterajšom
postupe konajúceho súdu a poskytne ochranu vo vzťahu k tomuto porušeniu vo forme
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR. Takýto
rozsah ochrany mu neposkytuje žiadny iný právny prostriedok v rámci právneho poriadku,
ktorý by bol v tomto smere účinný. ...
Napokon nevyužitie právneho prostriedku podania sťažnosti v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. nemožno považovať za prekážku prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa
článku 127 ods. 1 Ústavy SR ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva. ...
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam nemožno súhlasiť s vyjadrením okresného
súdu, pokiaľ poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil všetky právne prostriedky
na ochranu svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré
mu právny poriadok účinne priznáva. ...
V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia okresný súd konštatoval, že zo strany súdu došlo
skutočne k prieťahom v konaní, pričom vymenováva obdobia počnúc rokom 2006, kedy
k týmto prieťahom dochádzalo. Okresný súd sa však nevyjadril k obdobiu, kedy vznikol
čo do dĺžky nečinnosti okresného súdu najdlhší prieťah v konaní, a to obdobie od r. 1998
do roku 2006, keď sa konanie na okresnom súde viedlo pod sp. zn. 19C/389/1996 a kedy bol
súd niekoľko rokov absolútne nečinný. Práve táto nečinnosť má najväčší podiel
na prieťahoch vzniknutých v predmetnom konaní.
Pokiaľ súd vo svojom vyjadrení poukázal na zmenu zákonného sudcu v období
od 25. 4. 2013 do 22. 10. 2013, treba konštatovať, rozdeľovanie vecí po zmene zákonného
sudcu je vecou organizácie práce súdu a nemožno na túto skutočnosť prihliadať, zvlášť ak sa
konanie v tom čase viedlo už 17 rokov. Obdobný záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 137/02 z 22. 1. 2003 uverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného
súdu SR 2003/I pod č. 30, podľa ktorého za nečinnosť všeobecného súdu, ku ktorej došlo
v dôsledku zmeny zákonného sudcu, objektívne zodpovedá súd. Preto aj z tohto pohľadu
nemožno na túto skutočnosť prihliadať. ...
Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal aj na správanie sťažovateľa, ktoré podľa
jeho názoru nepreukazovalo jeho záujem na skorom ukončení konania.
V prvom rade poukazujeme na to, že k prvému konaniu sťažovateľa, ktoré mu vytýka
okresný súd, došlo v roku 2006, kedy sťažovateľ neoznámil okresnému súdu zmenu adresy
svojho trvalého bydliska. V tom čase už konanie prebiehalo viac ako 10 rokov, čo je zjavne
neprimeraná dĺžka súdneho konania. Je potrebné poznamenať, že v priebehu súdneho
konania išlo o jediné konanie zo strany sťažovateľa, ktoré mohlo mať za následok dlhšie
zdržanie postupu súdneho konania. Vzhľadom na dovtedajšiu dĺžku súdneho konania však
nie je možné sťažovateľovi vyčítať, že opomenul okresnému súdu oznámiť zmenu osobného
údaja. Okrem toho v tom v období od 2. 11. 2006 do 5. 3. 2008 bol nečinný samotný súd,
ako je to napokon konštatované aj v predmetnom vyjadrení.
Ostatné skutočnosti, ktoré vo svojom vyjadrení vytýka okresný súd sťažovateľovi sú
vo vzťahu k celkovej dĺžke vedeného súdneho konania nepodstatné. Aj keď zo strany
sťažovateľa došlo v niektorých prípadoch k nedodržaniu poriadkových lehôt, išlo
o minimálne časové obdobia, ktoré v žiadnom prípade zásadným spôsobom neprispeli
k skutočnej dĺžke súdneho konania, a to aj v porovnaní s obdobím nečinnosti zo strany
okresného súdu. Nie je možné sťažovateľovi resp. jeho právnemu zástupcovi vyčítať, že sa
v priebehu tak dlho vedeného súdneho konania raz ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní
z dôvodu kolízie termínov v iných právnych veciach. ...
Na záver oznamujeme ústavnému súdu, že súhlasíme s tým, aby bolo v danom prípade
upustené od ústneho pojednávania.“
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť
len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom
na nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný
súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon
ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.
Po právnej stránke ide konanie o náhradu straty na zárobku, ktorá patrí k štandardnej agende
všeobecných súdov.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu
sp. zn. 19 C 155/2006 zistil, že k prieťahom v konaní prispel svojím správaním čiastočne
aj sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca. Sťažovateľ neoznámil zmenu svojho pobytu,
v dôsledku čoho muselo byť pojednávanie nariadené na 15. apríl 2008 odročené, keďže sa
sťažovateľovi nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie. Následne bolo potrebné
zo strany okresného súdu zisťovať pobyt sťažovateľa prostredníctvom príslušných orgánov.
V dôsledku tejto skutočnosti sa ďalšie pojednávanie uskutočnilo až 14. novembra 2008.
Právny zástupca sťažovateľa nedodržal lehotu 15 dní na špecifikovanie návrhu uloženú
mu okresným súdom na pojednávaní konanom 14. novembra 2008 a túto povinnosť si splnil
až 13. januára 2009. Pojednávanie, ktoré sa malo konať 9. februára 2012, bolo odročené
na 20. marec 2012 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z dôvodu kolízie
termínov pojednávaní. Na výzvu súdu z 25. apríla 2013, aby právny zástupca sťažovateľa
v lehote 7 dní predložil doklady týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa, právny zástupca
reagoval až 23. augusta 2012, teda 4 mesiace po určenej lehote. Na pojednávaní konanom
16. júna 2014 okresný súd uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa povinnosť v lehote 20 dní
oznámiť otázky, ktoré žiadal položiť znalcovi. Na túto výzvu reagoval právny zástupca
sťažovateľa až 7. augusta 2015, t. j. o 10 mesiacov.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd zistil, že v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná
prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní
prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci bolo začaté už 9. apríla 1996
a do dnešného dňa, teda ani po uplynutí takmer 20 rokov, nebolo skončené. Ústavný súd
nepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré okresný súd vo veci
vykonal, keďže doba 20 rokov, počas ktorej okresný súd nebol schopný vo veci rozhodnúť
nie je ničím ospravedlniteľná a je ústavne neakceptovateľná.
Vo vzťahu k námietke predsedu okresného súdu, že sťažovateľ nepodal predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ústavný súd uvádza, že sťažnosť predsedovi
okresného súdu podľa judikatúry ESĽP (Ištván v. Slovenská republika z 12. 6. 2012)
nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy proti dĺžke konania, pretože táto
neumožňuje predsedovi súdu uložiť sudcovi povinnosť urýchliť konanie a ani mu
neposkytuje možnosť odškodniť ujmu spôsobenú prieťahmi v konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 155/2006 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 19 C 389/1996) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 155/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľ svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia odôvodnil takto:
„Pokiaľ ide o význam predmetu sporu pre sťažovateľa, je potrebné uviesť,
že poškodenie jeho zdravia v dôsledku protiprávneho konania žalovaného a následná
práceneschopnosť znamenali pre sťažovateľ v tom čase výrazný zásah do jeho života.
Žalobca mal totiž potom, čo bol nezamestnaný, dojednaný nástup do zamestnania, z ktoré by
mu plynul pravidelný príjem. Okrem samotného poškodenia zdravia malo konanie
zamestnankyne žalovaného zrejmý vplyv i na hmotné zabezpečenie sťažovateľa.
Je samozrejmé, že sťažovateľ preto pociťoval veľkú krivdu a nespravodlivosť, ktorá mala byť
kompenzovaná z hľadiska materiálneho zabezpečenia náhradou straty na zárobku. Priznanie
tohto nároku žalobcovi by pre neho okrem hmotného vyrovnania predstavovalo v istej miere
aj zadosťučinenie za nespravodlivý zásah do jeho práv. Je nevyhnutné v tejto súvislosti
položiť otázku, akým zadosťučinením, resp. nápravou nespravodlivosti má byť súdne
rozhodnutie po 20 rokoch súdneho konania, pričom o nároku nie je ani v tejto dobe
právoplatne rozhodnuté.“
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie práv (doterajšiu
dĺžku súdneho konania trvajúcu takmer 20 rokov) a s prihliadnutím na mieru, akou sa sám
sťažovateľ podieľal na doterajšej dĺžke konania, ústavný súd považoval za odôvodnené
priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný
zaplatiť mu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu
v celkovej sume 533,82 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu)
v sume 454,59 € vrátane režijného paušálu (3 x 143 € + 3 x 8,53 €). Keďže právny zástupca
predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne
služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %, čo predstavuje celkovú
sumu 545,51 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia
uplatnil iba v sume 533,82 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu
sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016