Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 161/2016
PDF · 146.83 KB
No categories available
II. ÚS 161/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou, Laurinská 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd oznámením Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) oznámením
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté oznámenie“)
a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.
Sťažnosť bola doplnená podaním označeným ako „Zaslanie plných mocí spolu
so sťažnosťou“ ústavnému súdu doručeným 19. januára 2016.
Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 45/2010 z 27. novembra 2014 (ďalej
len „odsudzujúci rozsudok“) uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže
spolupáchateľstvom. Sťažovateľ sa s odsudzujúcim rozsudkom krajského súdu z viacerých
dôvodov nestotožnil a 27. augusta 2015 podal ministerstvu spravodlivosti podnet na podanie
dovolania (ďalej len „podnet na podanie dovolania“) z dôvodov uvedených v § 371 ods. 3
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Podnet na podanie dovolania bol odložený ako nedôvodný, o čom bol
sťažovateľ vyrozumený napadnutým oznámením.
Sťažovateľ v sťažnosti (podobne ako v podnete na podanie dovolania) obsiahlo
opisuje skutkový stav v konaní pred všeobecnými súdmi a ich závery, z čoho neskôr
vyvodzuje argumenty podporujúce jeho presvedčenie, že odsudzujúce rozhodnutie
vychádzalo z „v podstatných okolnostiach nesprávne zisteného skutkového stavu“
(§ 371 ods. 3 Trestného zákona).
Podstatou argumentácie vo vzťahu k napadnutému oznámeniu je však to, že «[n]a
základe vyššie uvedených skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti
SR vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 20.11.2015 iba zopakovalo podnetom napádanú
argumentáciu súdu, pričom na dôvody uvádzané v mojom podnete na podanie dovolania
zo dňa 27.08.2015 nedalo žiadnu odpoveď a to ani na jeden jediný z týchto dôvodov.
Na základe takejto odpovede sa je možné logicky domnievať, že Ministerstvo spravodlivosti
SR sa týmito dôvodmi podnetu vôbec nezaoberalo. Z písomnej odpovede Ministerstva
spravodlivosti SR som sa vôbec nedozvedel, prečo nie sú moje dôvody uvedené v podnete na
podanie dovolania zo dňa 27.08.2015 relevantné na konštatovanie existencie dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Na tieto otázky mi Ministerstvo
spravodlivosti SR nedalo žiadne odpovede, pričom len vo všeobecnosti skonštatovalo, že sa
stotožňuje s postupom Krajského súdu v Prešove a zopakovalo jeho argumentáciu... ...
V zmysle § 46 ods. 1 ústavy (právo na inú právnu ochranu) a čl. 36 ods. 1 listiny mám
právo na to, aby orgán verejnej moci môj podnet prijal a o mojom podnete na podanie
dovolania (mojom podaní) konal, pričom toto konanie musí mať určitú kvalitu. Pod
príslušnou kvalitou konania rozumiem predovšetkým to, že sa príslušný orgán verejnej moci
bude mojimi „sťažnostnými dôvodmi“ riadne zaoberať a bez ohľadu na to, aký bude
výsledok tejto jeho činnosti, mi na moje „sťažnostné dôvody“ odpovie takým spôsobom, z
ktorého bude vyplývať, že tieto dôvody riadne posúdil.».
Sťažovateľ namieta aj „samotný orgán, ktorý o mojom podnete na podanie
dovolania zo dňa 27.08.2015 konal a rozhodol o ňom... Z týchto ustanovení Trestného
poriadku (§ 369 ods. 1 a § 371 ods. 3 Trestného poriadku, pozn.) je možné vyvodiť záver, že
aj konanie o podnete na podanie dovolania v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku je
zo zákona vo vecnej pôsobnosti ministra spravodlivosti, nie Ministerstva spravodlivosti SR
alebo štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti SR.“. Uvedeným sťažovateľ brojí proti
skutočnosti, že o výsledku vybavenia podnetu na podanie dovolania bol upovedomený
štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti, a nie samotným ministrom spravodlivosti.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
písomným oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46246/2015-
61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a konaním Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
ktoré tomuto písomnému oznámeniu predchádzalo, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje oznámenie Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov
konania, ktoré mu je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné vyplatiť na
účet advokátky JUDr. Evy Mišíkovej, Laurinská 2, 811 01 Bratislava I, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno
považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné,
a ich vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. II. ÚS 357/06,
IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369
ods. 1 Trestného poriadku nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom
a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi
spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom
ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá
povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti
posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,
ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie
podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011,
III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).
Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania,
t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa.
Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister
spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho
vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť
za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).
V súvislosti s námietkou neodôvodnenia napadnutého oznámenia je ústavný súd toho
názoru, že z napadnutého oznámenia ministerstva spravodlivosti je zrejmé, že ministerstvo
spravodlivosti sa s námietkami sťažovateľa v podnete na podanie dovolania zaoberalo,
vysporiadalo sa s nimi a sťažovateľovi dalo odpoveď na ním predostretú argumentáciu.
Ministerstvo spravodlivosti v napadnutom oznámení uviedlo, ktoré skutočnosti boli
predmetom posúdenia, jeho právny názor na uvedené skutočnosti, postoj k sporným
skutočnostiam, ako aj výslednú úvahu, v ktorej sa stotožnilo s názorom krajského súdu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom ministerstva
spravodlivosti, v konkrétnom prípade nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané
porušenie ním označených práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Napokon aj samotná námietka sťažovateľa týkajúca sa vecnej nepríslušnosti
ministerstva spravodlivosti a štátnej tajomníčky na konanie o podnete na podanie dovolania
vyznieva už prima facie ako vnútorne rozporná. Sťažovateľ totiž na jednej strane
(po vybavení podnetu na podanie dovolania) namieta pred ústavným súdom nepríslušnosť
ministerstva spravodlivosti (resp. štátnej tajomníčky) na konanie o podnete na podanie
dovolania, na druhej strane však sám adresuje svoj podnet na podanie dovolania
ministerstvu spravodlivosti. Okrem toho vznesená námietka nemá ústavnoprávny rozmer.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,
ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016