Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 161/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou, Laurinská 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd oznámením Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) oznámením

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté oznámenie“)

a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažnosť bola doplnená podaním označeným ako „Zaslanie plných mocí spolu

so sťažnosťou“ ústavnému súdu doručeným 19. januára 2016.

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. novembra 2014 (ďalej

len „odsudzujúci rozsudok“) uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže

spolupáchateľstvom. Sťažovateľ sa s odsudzujúcim rozsudkom krajského súdu z viacerých

dôvodov nestotožnil a 27. augusta 2015 podal ministerstvu spravodlivosti podnet na podanie

dovolania (ďalej len „podnet na podanie dovolania“) z dôvodov uvedených v § 371 ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Podnet na podanie dovolania bol odložený ako nedôvodný, o čom bol

sťažovateľ vyrozumený napadnutým oznámením.

Sťažovateľ v sťažnosti (podobne ako v podnete na podanie dovolania) obsiahlo

opisuje skutkový stav v konaní pred všeobecnými súdmi a ich závery, z čoho neskôr

vyvodzuje argumenty podporujúce jeho presvedčenie, že odsudzujúce rozhodnutie

vychádzalo z „v podstatných okolnostiach nesprávne zisteného skutkového stavu“

( ).

Podstatou argumentácie vo vzťahu k napadnutému oznámeniu je však to, že «[n]a

základe vyššie uvedených skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti

SR vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 20.11.2015 iba zopakovalo podnetom napádanú

argumentáciu súdu, pričom na dôvody uvádzané v mojom podnete na podanie dovolania

zo dňa 27.08.2015 nedalo žiadnu odpoveď a to ani na jeden jediný z týchto dôvodov.

Na základe takejto odpovede sa je možné logicky domnievať, že Ministerstvo spravodlivosti

SR sa týmito dôvodmi podnetu vôbec nezaoberalo. Z písomnej odpovede Ministerstva

spravodlivosti SR som sa vôbec nedozvedel, prečo nie sú moje dôvody uvedené v podnete na

podanie dovolania zo dňa 27.08.2015 relevantné na konštatovanie existencie dovolacieho

dôvodu podľa . Na tieto otázky mi Ministerstvo

spravodlivosti SR nedalo žiadne odpovede, pričom len vo všeobecnosti skonštatovalo, že sa

stotožňuje s postupom Krajského súdu v Prešove a zopakovalo jeho argumentáciu... ...

V zmysle (právo na inú právnu ochranu) a listiny mám

právo na to, aby orgán verejnej moci môj podnet prijal a o mojom podnete na podanie

dovolania (mojom podaní) konal, pričom toto konanie musí mať určitú kvalitu. Pod

príslušnou kvalitou konania rozumiem predovšetkým to, že sa príslušný orgán verejnej moci

bude mojimi „sťažnostnými dôvodmi“ riadne zaoberať a bez ohľadu na to, aký bude

výsledok tejto jeho činnosti, mi na moje „sťažnostné dôvody“ odpovie takým spôsobom, z

ktorého bude vyplývať, že tieto dôvody riadne posúdil.».

Sťažovateľ namieta aj „samotný orgán, ktorý o mojom podnete na podanie

dovolania zo dňa 27.08.2015 konal a rozhodol o ňom... Z týchto ustanovení Trestného

poriadku ( a , pozn.) je možné vyvodiť záver, že

aj konanie o podnete na podanie dovolania v zmysle a nasl. je

zo zákona vo vecnej pôsobnosti ministra spravodlivosti, nie Ministerstva spravodlivosti SR

alebo štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti SR.“. Uvedeným sťažovateľ brojí proti

skutočnosti, že o výsledku vybavenia podnetu na podanie dovolania bol upovedomený

štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti, a nie samotným ministrom spravodlivosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd

písomným oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46246/2015-

61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a konaním Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktoré tomuto písomnému oznámeniu predchádzalo, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje oznámenie Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania, ktoré mu je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné vyplatiť na

účet advokátky JUDr. Evy Mišíkovej, Laurinská 2, 811 01 Bratislava I, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné,

a ich vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. ,

, , ). Podnet na podanie dovolania podľa § 369

ods. 1 nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom

a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi

spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom

ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie neukladá

povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti

posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,

ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie

podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná

ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , , ,

, ).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania,

t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister

spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho

vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť

za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. ).

V súvislosti s námietkou neodôvodnenia napadnutého oznámenia je ústavný súd toho

názoru, že z napadnutého oznámenia ministerstva spravodlivosti je zrejmé, že ministerstvo

spravodlivosti sa s námietkami sťažovateľa v podnete na podanie dovolania zaoberalo,

vysporiadalo sa s nimi a sťažovateľovi dalo odpoveď na ním predostretú argumentáciu.

Ministerstvo spravodlivosti v napadnutom oznámení uviedlo, ktoré skutočnosti boli

predmetom posúdenia, jeho právny názor na uvedené skutočnosti, postoj k sporným

skutočnostiam, ako aj výslednú úvahu, v ktorej sa stotožnilo s názorom krajského súdu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom ministerstva

spravodlivosti, v konkrétnom prípade nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané

porušenie ním označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon aj samotná námietka sťažovateľa týkajúca sa vecnej nepríslušnosti

ministerstva spravodlivosti a štátnej tajomníčky na konanie o podnete na podanie dovolania

vyznieva už prima facie ako vnútorne rozporná. Sťažovateľ totiž na jednej strane

(po vybavení podnetu na podanie dovolania) namieta pred ústavným súdom nepríslušnosť

ministerstva spravodlivosti (resp. štátnej tajomníčky) na konanie o podnete na podanie

dovolania, na druhej strane však sám adresuje svoj podnet na podanie dovolania

ministerstvu spravodlivosti. Okrem toho vznesená námietka nemá ústavnoprávny rozmer.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,

ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016