Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 579/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Kusom, advokátska kancelária, Námestie

osloboditeľov 10, Michalovce, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 46135/2015-61/D/465 z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) č. 46135/2015-61/D/465 z 24. septembra 2015 (ďalej len

„napadnuté oznámenie“).

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka listom

z 21. augusta 2015 podala na ministerstvo spravodlivosti podnet na podanie dovolania proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -714

z 21. januára 2015, ktorým krajský súd zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. septembra

2014, ktorým okresný súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby

pre skutky právne kvalifikované ako prečin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1

písm. a) . V predmetnom trestnom konaní sťažovateľka vystupovala ako

jedna z poškodených. Vo svojom podaní adresovanom ministerstvu spravodlivosti

sťažovateľka namietala, že „súd prvého stupňa pochybil, keď v štvrtom kole obžalovaného

oslobodil spod obžaloby. Neobstojí prípadne tvrdenie súdu prvého stupňa, že bol viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd nemôže meniť skutkový stav veci.

Skutkový stav veci bol náležíte zistený a vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané,

že obžalovaný všetky 3 skutky spáchal tak, ako je uvedené v obžalobe. Z obsahu posledného

rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 23.10.2013 je zrejme, že nejde o právny názor, ale

o skutkový stav veci. Súd nižšieho stupňa je viazaný len právnym názorom a nie skutkovým

stavom veci.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na „vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti“

v rozhodnutí krajského súdu, keď sa tento v namietanom rozhodnutí z 21. januára 2015

„stotožňuje so záverom okresného súdu, že v posudzovanej veci nebolo dostatočne

preukázané, že skutky sa stali tak, ako boli formulované v podanej obžalobe“.

Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že na súde prvého stupňa vo veci konal

a rozhodoval nezákonný sudca . Pôvodne bola totiž vec pridelená

na rozhodnutie sudcovi okresného súdu , ktorý aj „vydal prvý

odsudzujúci rozsudok a to dňa 25.06.2007. No Krajský súd v Košiciach uznesením

zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn. -398 rozhodol, že sudca je

vylúčený z úkonov trestného konania tejto trestnej veci. Dôvodom vylúčenia mala byť tá

skutočnosť, že sudca má negatívny vzťah k splnomocnencovi

poškodených , lebo v minulosti bol disciplinárne stíhaný na jeho

podnet.“. Uvedené skutočnosti sa však podľa sťažovateľky nezakladajú na pravde

a v zmysle stabilizovanej judikatúry ich ani nemožno považovať za dôvody napĺňajúce

zákonné podmienky pre vylúčenie sudcu z prejednávania veci podľa § 31 ods. 1 Trestného

poriadku.

Ministerstvo spravodlivosti napadnutým oznámením z 24. septembra 2015

sťažovateľke oznámilo, že jej podnet na podanie dovolania ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len ,,minister spravodlivosti“) odkladá. V rámci odôvodnenia

ministerstvo spravodlivosti stotožnilo dôvody uvádzané sťažovateľkou v jej podnete

s dovolacími dôvodmi podľa a .

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že ministerstvo spravodlivosti sa dostalo

„do vlastných rozporov“, keď argumenty sťažovateľky stotožnilo s dovolacím dôvodom

podľa a zároveň uviedlo, že predmetným

dôvodom dovolania „nie je porušenie práva na zákonného sudcu, t. j. keď vec prejednal

a rozhodol iný než rozvrhom práce súdu určený sudca“. Sťažovateľka sa s prezentovaným

názorom ministerstva spravodlivosti nestotožňuje a konštatuje, že takýto záver nemá ani

oporu v stabilizovanej judikatúre súdov. Sťažovateľka tiež poukazuje na obligatórnu povahu

dovolania podaného ministrom spravodlivosti v prípade, ak tento zistí naplnenie niektorého

z dovolacích dôvodov.

Ministerstvo spravodlivosti sa tvrdeniami sťažovateľky „vôbec nezaoberalo, ale

alibisticky odkázalo sťažovateľku, aby sa svojho práva domáhala podaním na ústavný súd.

Sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní nemala oprávnenie napadnúť rozsudok súdu

prvého stupňa čo do viny a trestu ani riadnym opravným prostriedkom, ani mimoriadnym

opravným prostriedkom. Čiže nemohla sa domáhať svojho práva ani podaním na ústavný

súd.“.

Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že minister spravodlivosti bol v danom prípade

„povinný podať dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.01.2015,

sp. zn. -714, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie okresného prokurátora“

a jeho nepodaním porušil jej označené základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere sťažnosti preto sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo , , bytom

zaručené v ,

tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

č. - 61/D/465 a jeho rozhodnutím zo dňa 24.09.2015 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, č. 46135/2015-

61/D/465 zo dňa 24.09.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť

, , bytom ,

trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jej právneho zástupcu JUDr. Juraja

Kusa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (1/6 výpočtového základu,

t. j. 127,16 € + 20 % DPH (25,43 €) = 152,59 € + režijný paušál 7,63 €, čiže dva úkony

právnej služby, spolu 320,44 €).“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich

vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. ,

, , ). Podnet na podanie dovolania podľa § 369

ods. 1 nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom

a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi

spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom

ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie neukladá

povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti

posúdiť a rozhodnúť, či podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,

ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie

podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná

ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , , ,

, ).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania,

t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľky.

Sťažovateľka mala právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jej podnetom zaoberal,

náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumel (napr.

).

V súvislosti s námietkou neodôvodnenia napadnutého oznámenia je potrebné

sťažovateľke prisvedčiť v tom, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom upovedomení je

stručné a čiastočne tiež zmätočné. To sa týka najmä veľmi všeobecného poukázania

na nekonkretizovanú judikatúru týkajúcu sa výkladu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. b) , ale tiež neaktuálneho odkazu na možnosť podať podnet

na ústavný súd podľa .

Napriek uvedeným nedostatkom však je z napadnutého oznámenia ministerstva

spravodlivosti zrejmé, že ministerstvo spravodlivosti sa námietkami sťažovateľky zaoberalo

a sťažovateľke dalo odpoveď na ňou predostretú argumentáciu. Ministerstvo spravodlivosti

v napadnutom oznámení uviedlo, ktoré skutočnosti boli predmetom posúdenia, jeho právny

názor na uvedené skutočnosti, postoj k sporným skutočnostiam, ako aj výslednú úvahu,

v ktorej sa stotožnilo so spôsobom, ako hodnotil dôkazy vo veci samej krajský súd. Samotná

skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom ministerstva

spravodlivosti, v konkrétnom prípade nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané

porušenie ňou označených práv (m. m. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016