Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 171/2016
PDF · 182.39 KB
No categories available
II. ÚS 171/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 252/2015 a jeho uznesením z 22. apríla 2015 v spojení s opravným
uznesením z 3. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 252/2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) a jeho uznesením z 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením
z 3. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
napadnutého konania vedeného okresným súdom v postavení povinnej v 5. rade vo veci
exekúcie vedenej oprávnenou (obchodná spoločnosť ) na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37 Cb 10/2000
z 10. februára 2015; označeným rozsudkom bola sťažovateľka spoločne s povinnými
v 1. až 4. rade zaviazaná zaplatiť oprávnenej 3 902,94 € s 25 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 3 902,94 € od 16. februára 1999 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z povinných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť ostatných povinných. Povinní v 1. až 5. rade boli zároveň zaviazaní aj na náhradu
trov konania v sume 451,25 €. Sťažovateľka podala proti upovedomeniu o začatí exekúcie
sp. zn. EX 4/2015 z 18. februára 2015 námietky, ktoré zároveň odôvodnila. Okresný súd
uznesením sp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 rozhodol o námietkach tak, že exekúciu
v sume 1 015 € na vymoženie istiny zastavil, v súvislosti s tým upravil vymáhaný úrok
bližšie špecifikovaný vo výroku označeného uznesenia a námietky povinných zamietol.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa v uznesení sp. zn. 17 Er 252/2015
z 22. apríla 2015 žiadnym spôsobom nevyjadril k jej argumentácii obsiahnutej v jej
námietkach proti exekúcii, k čomu konkrétne uvádza:
„Okresný súd Košice-okolie, Uznesením zo dňa 22. 04. 2015, č. k.: 17 Er/252/2015,
nesprávne určil dátum podania námietok sťažovateľky voči prebiehajúcej exekúcii.
Sťažovateľka podala námietky proti exekúcii vedenej na exekútorskom úrade
Ing. JUDr. Bohumila Husťáka... pod č. k. 04/2015. Námietky voči predmetnej exekúcii
podala na poštovú prepravu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne... 27. 02. 2015.
Dňa 13. 03. 2015 sťažovateľke bolo doručené Opravné upovedomenie o začatí
exekúcie a spôsobe vykonania exekúcie, ku ktorému sťažovateľka súdnemu exekútorovi
zaslala Doplnenie námietok zo dňa 27. 03. 2015.
Námietkami sťažovateľky zo dňa 26. 02. 2015... sa konajúci súd nezaoberal, čím
sťažovateľke svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, a najmä porušil jej
základné práva na súdnu ochranu zaručené Ústavou SR. V rozhodnutí Okresného súdu
Košice-okolie, a ani v opravnom rozhodnutí Okresného súdu Košice-okolie totiž nie je
žiadna zmienka o tom, ako sa súd s námietkami sťažovateľky vysporiadal, pričom je zrejmé,
že súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľky voči exekúcii boli podané včas.“
Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu „trpí vadami, je
arbitrárne, nepreskúmateľné, nesprávne, nezákonné a nakoniec aj nespravodlivé“.
Porušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým uznesením
okresného súdu z 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením z 3. júna 2015
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodňuje sťažovateľka takto:
„Sťažovateľka vzniesla voči doručenému Upovedomeniu o začatí exekúcie zo dňa
18. 02. 2015, EX 4/2015 ako aj voči celej prebiehajúcej exekúcii námietky a to z dôvodu,
že z Osvedčenia o dedičstve č. k.: 39 D 695/2004 zo dňa 08. 12. 2004 vyplýva, že poručiteľ
, nar. (pôvodne ako žalovaný v 5. rade) zomrel
dňa a na základe Osvedčenia o dedičstve sa stala dedičkou po poručiteľovi
, nar. , bytom .
V zmysle Osvedčenia o dedičstve, č. k.: 39 D 695/2004 zo dňa 08. 12. 2004,
všeobecná cena majetku poručiteľa bola vo výške 473 800,00 Sk, výška dlhov poručiteľa
bola vo výške 307 671,00 Sk a čistá hodnota dedičstva bola vo výške 166 129,00 Sk
t. j. 5.514,47 Eur.
V zmysle §-u 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny
nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa
a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
Dedenie nemá byť pre dediča majetkovým rizikom. Preto dedič zodpovedá za pasíva
dedičstva iba do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak je viac dedičov zodpovedajú podľa
pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k cene celého dedičstva. V zmysle Osvedčenia
o dedičstve zo dňa 08. 12. 2004 podľa ust. § 175zca ods. 1 písm. a) O. s. p. a § 481
Občianskeho zákonníka, dedičstvo po poručiteľovi nadobudla jediná dedička zo zákona
v II. skupine zákonných dedičov, matka poručiteľa a teda sťažovateľka.
Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka môže
za pasíva dedičstva zodpovedať maximálne do výšky 5.514,47 Eur a preto jej v exekučnom
konaní Ex 4/2015 vedenom na Exekútorskom úrade Ing. JUDr. Bohumila Husťáka,
so sídlom Žriedlová č. 3, 040 01 Košice nemôže byť uložená povinnosť na úhradu dlžnej
čiastky vo výške 20.420,72 Eur, tak ako to vyplýva z Upovedomenia o začatí exekúcie
a o spôsobe vykonania exekúcie zo dňa 18. 02. 2015.
Ochrana dediča podľa vyššie cit. ustanovenia spočíva v tom, že jeho zodpovednosť
voči veriteľom je obmedzená cenou nadobudnutého dedičstva.
Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej
situácie, než akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia.
Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol. Kto dedil a v akej
hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením
o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, v akej (čistej) hodnote
dedič dedičstvo nadobudol (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 29. 9. 2010,
sp. zn. 4 Obo 74/2010) ...
Porušovateľ sa voči sťažovateľke dopustil odmietnutia spravodlivosti (denegatio
iustitie). Tým, že Okresný súd Košice - okolie neodôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu
k sťažovateľke a nezaoberal sťažovateľkou podanými námietkami, a to ani v Uznesení
Okresného súdu Košice-okolie, č. k.: 17 Er/252/2015 zo dňa 22. 04. 2015 a ani v Opravnom
Uznesení Okresného súdu Košice-okolie, č. k.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/252/2015
a jeho Uznesením pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo dňa 22. 04. 2015 ako aj Opravným
Uznesením pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR týmto zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice-okolie
pod sp. zn.: 17 Er/252/2015 zo 22. 04. 2015 ako aj Opravné Uznesenie pod sp. zn.
č.: 17 Er/252/2015 zo dňa 03. 06. 2015 vo vzťahu k ... a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
3. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2.000,00 Eur...
4. Okresný súd Košice-okolie je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
vo výške 296,44 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
z 22. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením z 3. júna 2015.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že okresný súd uznesením
sp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 rozhodol tak, že exekúciu v sume 1 015 €
na vymoženie istiny zastavil, v súvislosti s tým upravil vymáhaný úrok bližšie
špecifikovaný vo výroku označeného uznesenia a námietky povinných proti exekúcii
zamietol. Dňa 26. mája 2015 sťažovateľka okresnému súdu doručila návrh na zmenu
uznesenia tohto súdu sp. zn. 17 Er 252/2015 z 22. apríla 2015 (ďalej len „návrh na zmenu
uznesenia z 22. apríla 2015“) a zároveň proti označenému rozhodnutiu okresného súdu
podala v ten istý deň aj dovolanie. Okresný súd vydal 3. júna 2015 v súlade s § 167 ods. 2
v spojení s § 164 Občianskeho súdneho poriadku opravné uznesenie, ktorým vykonal
opravu textu odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 22. apríla 2015, keďže
„pri písomnom vyhotovení uznesenia o zastavení exekúcie došlo k prehliadnutiu podania
povinnej označeného ako námietky zo dňa 26. 2. 2015, ktoré nebolo zapísané textu
odôvodnenia, aj keď v odseku treťom riadku prvom je vyznačené, že bolo súdom
zohľadnené, preto bolo potrebné vykonať opravu“ (citované z uznesenia okresného súdu
č. k. 17 Er 252/2015-88 z 3. júna 2015, pozn.). Proti uzneseniu okresného súdu
z 3. júna 2015 mala sťažovateľka právo podať odvolanie, ktoré však nepodala.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v uvedenom kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania
proti uzneseniu okresného súdu z 22. apríla 2015, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom
na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010,
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Na základe
uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky uplatnením
zásady ratio temporis vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 22. apríla 2015 odmietol
ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj opravným uznesením okresného
súdu z 3. júna 2015.
S prihliadnutím na už spomínaný princíp subsidiarity, na ktorom je založená
právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný
súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania opravného
uznesenia okresného súdu z 3. júna 2015 využitím riadneho opravného prostriedku
odvolania. Sťažovateľka tento riadny opravný prostriedok proti opravnému uzneseniu
okresného súdu nepodala, a preto je jej sťažnosť aj v tejto časti neprípustná.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016